Urban II.: Rozdiel medzi revíziami

| Poradie = 159

| miesto_narodenia = [[Châtillon-sur-Marne (obec)|Châtillon-sur-Marne]] ([[Lagery]]), [[Grófstvo Champagne]]

Zdvorilého a zmierlivého muža príjemného zovňajšku a kultivovaného vystupovania si cirkevné dejiny pamätajú predovšetkým ako vyhlasovateľa prvej z [[Križiacke výpravy do východného Stredomoria|krížových výprav do východného Stredomoria]]. Kruciády[[Križiacka výprava|Kruciáty]], organizované v rozpätí nasledujúcich takmer dvesto rokov (názory na ich počet sa rôznia), pod symbol kríža pritiahli státisíce bojovníkov, ktorí, hnaní vidinou duchovnej spásy a zisku bohatstva, podnikali strastiplné cesty na východ. V konečnom dôsledku však viac než čiastkové úspechy znamenali hlavne nesmierne utrpenie ich účastníkov nevynímajúc nevyčísliteľné obete na ľudských životoch.

Odo pochádzal z rodiny príslušníka nižšej burgundskej šľachty zo [[Châtillon-sur-Marne]] (na juhu dnešného [[Francúzsko|francúzskeho]] regiónu [[Champagne-Ardenne]]; podľa iných zdrojov sa narodil v meste [[Lagery]] v rovnakom regióne). Od útleho detstva bol vychovávaný ako zanietený kresťan. Navštevoval chrámovú školu v [[Reims|Remeši]], na ktorej ho vyučoval [[Bruno z Kolína]] (neskošíneskorší svätec a zakladateľ [[Kartuziánsky rád|kartuziánskeho rádu]]). V Remeši získal aj kňazské svätenie a v hierarchii cirkevných hodností vystúpil až do úradu arcidekana. V roku 1070 však dráhu cirkevného úradníka opustil a stal sa mníchom v [[Cluny]]. Istý čas bol priorom kláštora, ale neskôr ho pápež [[Gregor VII. (pápež)|Gregor VII.]] povolal do Ríma a menoval kardinálom-biskupom v [[Ostia (Rím)|Ostii]]. V rokoch 1084 – 1085 pôsobil ako pápežský legát vo [[Francúzsko|Francúzsku]] a [[Nemecko|Nemecku]]. Po Gregorovom boku stál neochejneneochvejne aj pri jeho spore s cisárom [[Henrich IV. (Svätá rímska ríša)|Henrichom IV.]]

Bola to náročná úloha – prakticky celé mesto bolo v rukách duchovenstva stojaceho za protipápežom Klementom III. Ani pozícia v ríši nebola veľmi priaznivá. Cisár Henrich IV. Urbanovi nezabudol ako hájil proticisársku politiku Gregora VII. a všemožne sa snažil jeho pozíciu ohrozovať. V záujme svojej bezpečnosti musel pápež opustiť Rím a hľadať útočisko u [[Normani|Normanov]] v južnej Itálii. Tu sa na jeseň roku 1089 v meste [[Melfi]], za účasti sedemdesiatich jemu verných biskupov, konala synoda, na ktorej boli schválené dekréty proti [[SimoniaSvätokupectvo|simoniisimónii]] a manželstvám klerikov.

Urban II. bol zmierlivý a tolerantný pápež.{{Chýba citácia}} Jeho zmierlivosť sa vzťahovala aj na [[Byzantská ríša|Byzanciu]], ktorá od [[Východná schizma|východnej schizmy]] bola naod RímeRíma nezávislá. Pápež sa usiloval o zmierenie medzi oboma cirkvami. V záujme toho uvažoval o zrušení exkomunikácie cisára [[Alexios I. Komnenos|Alexia I.]], ktorú naň pred svojou smrťou uvalil pápež Gregor VII. Počas svojho juhotalianskeho exilu zvolal Urban II. v roku 1089 do mesta [[Melfi]] synodu, na ktorej pred zrakmi prítomných sedemdesiatich jemu verných biskupov zrušil Alexiovo vyobcovanie z cirkvi. Cisárovou odmenou boli rovnako zmierlivé kroky zo strany [[Istanbul|Konštantínopolu]]. Toto zblíženie podnietilo cisára požiadať pápeža o pomoc, týkajúcu sa ochrany kresťanských spolubratov na východe. Na ďalšiu synodu v [[Piacenza|Piacenze]] v roku 1095 vyslal Alexios oficiálnu delegáciu, ktorá prítomných cirkevných otcov oboznámila o krivdách páchaných na kresťanoch na východe zo strany seldžuckých [[Turci|Turkov]].

Pútnictvo bolo už mnoho storočí neodmysliteľnou súčasťou duchovného života kresťanov a návšteva svätých miest patrila k tradičným prejavovmprejavom kresťanského života. Oproti návštevy pútnických miest v Európe však špecifický význam mala návšteva posvätných miest v Svätej zemi, predovšetkým [[Jeruzalem]]a. Putovanie tam však bolo nielen zdĺhavé ale najmä nebezpečné. Napriek tomu ho každoročne podstupovali široké zástupy veriacich, pre ktorým bola táto cesta istou formou vykúpenia či dokonca mučeníctva za pozemské hriechy. Podľa dávnej tradície predstavovala púť do Jeruzalema pre toho, kto ju vykonal, vyvrcholenie duchovného života; Jeruzalem bol považovaný za akúsi „predsieň“ onoho sveta.

V priebehu štyroch storočí, odkedy v [[Palestína|Palestíne]] vládli moslimovia, mali kresťania k svätým miestam prakticky neobmedzený prístup. Postupne sa však situácia začala meniť a mnohé oddiely pútnikov sa stali terčom nemilosrdných moslimských hordhôrd.

Urbanove slová, očitými svedkami považované za zmes kresťanskej zbožnosti, xenofófiexenofóbie a fanatickej oduševnenosti, mali vskutku nečakaný ohlas. Prítomní šľachtici, preláti i obyčajní ľudia volajúc slová ''Deus le volt'' (''Boh to tak chce'') pred pápežom kľakali, prosili o rozhrešenie a žiadali aby sa smeli vydať do tejto [[Prvá križiacka výprava|vojny]].

V auguste nasledujúceho roku sa na východ pohli rytierske vojská, ktoré na prelome rokov 1096 – 1097 dorazili do Konštantínopolu. Po nasledujúcich vyše dvoch rokoch za cenu nesmierneho strádania a obetí (účastníkov sužovali úporné horúčavy, v júli 1098 ich v [[Antiochia|AntiochiAntiochii]] postihla morová epidémia) dorazili 7. júna 1099 pred hradby Jeruzalema. 13. júla sa začal útok na mesto a o dva dni nato ho križiaci dobyli. Urban II. sa však správy o víťazstve kresťanských vojsk nedožil. O dva týždne, skôr než správa o dobytí mesta dorazila do západnej Európy, v Ríme zomrel.

V oblasti zahraničnej politiky jeho aktivity smerovali predovšetkým do [[Anglicko|Anglicka]], [[Francúzsko|Francúzska]] a [[Španielsko|Španielska]]. Až sedem rokov musel čakať na svoje uznanie ako pápeža zo strany anglckéhoanglického kráľa [[Viliam II. (Anglicko)|Viliama II.]]; v jemu blízkom Francúzsku sa mohol spoľahnúť na podporu svojich reformných krokov. Počas jeho vlády silnejsilnel vplyv Svätej stolice v [[Aragónsko|Aragónsku]] a [[Katalánsko|Katalánsku]]; v roku 1088 zriadil arcibiskupstvo v [[Toledo|Tolede]].

[[Kategória:BlahoslaveníFrancúzski katolícki blahoslavení]]