Štefan III. (Uhorsko)
Štefan III. (* leto 1147, Stoličný Belehrad – † 4. marec 1172, Ostrihom) bol uhorským kráľom v rokoch 1162 – 1172, z rodu Arpádovcov. Korunovaný za uhorského kráľa bol v roku 1162.
| Štefan III. | |
| Kráľ Uhorska a Chorvátska | |
 Miniatúra zobrazujúca korunováciu Štefana III., Obrázková kronika, 1358 - 1370, dnes Országos Széchényi Könyvtár, Budapešť | |
| Panovanie | |
|---|---|
| Dynastia | Arpádovci |
| Panovanie | 1162 – 1172 |
| Korunovácia | Stoličný Belehrad: jún 1162 |
| Predchodca | Gejza II. |
| Nástupca | Belo III. |
| Biografické údaje | |
| Narodenie | leto 1147 Stoličný Belehrad, Uhorsko |
| Úmrtie | 4. marec 1172 Ostrihom, Uhorsko |
| Pochovanie | Ostrihom |
| Rodina | |
| Manželka | |
| Otec | Gejza II. |
| Matka | Eufrozína Kyjevská |
| Odkazy | |
 | Štefan III. (multimediálne súbory na commons) |
Rodina
upraviťBol synom uhorského kráľa Gejzu II. a Eufrozíny, dcéry kyjevskoruského veľkokniežaťa Mstislava I. Za manželku si zobral v roku 1166 Agnesu Babenberskú († 13. január 1182), dcéru rakúskeho vojvodu Henricha II. Jasomirgotta, s ktorou mal jediného syna Bela († 1167).
Spory o nástupníctvo
upraviť
Už za panovania Štefanovho otca Gejzu dochádzalo k sporom medzi Gejzom a jeho bratmi Ladislavom a Štefanom, ktorí následne ušli do Byzancie. Gejza určil za následníka trónu svojho syna Štefana a ten už od roku 1152 vládol ako spolukráľ. Po Gejzovej smrti bol Štefan III. korunovaný ostrihomským arcibiskupom Lukášom a na trón nastúpil, lenže čakali ho mocenské zápasy so svojimi strýcmi podporovanými byzantským cisárom Manuelom, uchádzajúcimi sa o trón na základe zásady seniorátu.[1]:177 Časť uhorskej šľachty prešla na byzantskú stranu a už necelých šesť týždňov po korunovácii utrpel Štefan III. porážku v bitke pri Kapuvári a spolu s rodinou sa stiahol na Bratislavský hrad.[2]:94 V polovici júla 1162 prevzal vládu v Uhorsku Štefanov strýko Ladislav II., ten však po pol roku náhle umrel za podozrivých okolností.[2]:94 Následne bol za byzantskej podpory kráľom korunovaný druhý Štefanov strýko Štefan IV.
Štefan III. získal prísľubom ročného poplatku 5 000 hrivien striebra na svoju stranu rímsko-nemeckého cisára Fridricha I. Barbarossu a za jeho pomoci vojsko nemeckých a rakúskych žoldnierov spolu s posádkami západouhorských hradov porazil v bitke pri Stoličnom Belehrade 19. júna 1163 vojsko Štefana IV. Samotný Štefan IV. padol do zajatia, no bol prepustený výmenou za sľub, že navždy odíde z Uhorska. Súčasťou Belehradskej dohody z 1163 bolo aj vyslanie Bela, mladšieho brata kráľa Štefana III. do Byzancie, kde mu cisár Manuel ponúkol dcéru Máriu za manželku a následníctvo na byzantskom tróne, na druhej strane sa Chorvátsko a Dalmácia mali dostať pod byzantskú zvrchovanosť.[2]:95
Napriek dohode sa v roku 1164 byzantský cisár Manuel opäť na čele vojska vydal do Uhorska podporiť Štefana IV. Štefan III. vpád za pomoci českého kráľa Vladislava I. odrazil.
| „ | Léta od vtělení Páně 1164 si Uhři ustanovili králem malého syna krále Gejzy (Štefana III.) a prosili českého krále Vladislava, aby jim přišel na pomoc ... Mezitím vtrhl do Uher s početným a velmi silným vojskem řecký císař se Štěpánem a malým bratříčkem novopečeného krále. Když to královna a její synek, novopečený král, uslyšeli, vyslali k českému králi posly s prosbou, aby jí a jejímu synovi v takové nouzi pomohl svým zbraněmi. ...
Vojsko proti Řekům vytáhlo do Uher ... mnozí Češi, kteří v tom měli zálibu, se rozjeli po Uhrách, loupili ze všech sil, odváděli množství dobytka a mezků, vraždili, pálili vesnice se všemi věcmi. Jakmile se císař Řeků doslechl o příchodu českého krále ... poslal k českému králi jednoho Moravana jménem Boguta ... Císař krále nabádal, aby pamatoval na staré přátelství, které mezi sebou uzavřeli za časů jeruzalémské výpravy. Ostatní záežitosti projednával Boguta jakoby tajně a pozoroval zejména české vojsko. Když vyřídil císařovo poselství, vrátil se k němu. ... Český král Vladislav mezitím vytáhl se svými vojsky před všemi uherskými vojsky a postavil své stany nedaleko vojska Řeků, jako by s nimi chtěl hned za svítání bojovat. Když řecký císař vyslechl Bogutovu zprávu, ... sestoupil z trůnu slávy a na radu moudrých se s nepatrným vojskem vrátil za Dunaj ... Zbytek vojska tam zanechal se Štěpánem, jemuž prišel na pomoc. Štěpán však pln strachu a prost statečnosti v Uhrách žádnou bitvu nesvedl, nýbrž uprchl se svými lidmi, protože takové statečnosti Čechů nedokázal vzdorovat. Tato zvěst se za prvního rozbřesku donesla k Čechům, kteří ... vtrhli do jejich tábora. Ty, které našli nebo mohli dohonit, zajali, zabili, zmocnili se jejich korouhve, ... uchvátili nespočetnou kořist, zajali mnoho urozených Řeků ... Z obou stran byli často vysílání poslové připravující mír. ... Za sprostředkování českého krále a na jeho radu byla část Uher dána královu bratru. Mír byl uzavřen, což obě strany potvrdili přísahou. ... A tak, když spolu císař a uherský král (Štefan III.) prostřednictvím českého krále uzavřeli mír, vrátili se Řekové i Uhři domů. |
“ |
| – Vladislavova invervencia v Uhorsku roku 1164, Vincentiov letopis[3]:72-75 | ||
Zavraždenie Štefana IV., ktorý ušiel do Byzancie a bol vymenovaný za veliteľa byzantskej posádky v pohraničnom Zemune v roku 1165 viedli k vyhláseniu ďalšej vojny Manuelom Uhorsku.
| „ | Uhri... sa rozhodli, že prostredníctvom ľsti odstránia nenávideného Štefana. A vyhliadli si aj človeka, ktorý mu podá smrtonosnú času. Získali a podplatili jedného zo Štefanových služobníkov, ktorý sa volal Tomáš. Tento človek bol nevídane opovážlivý a zbehlý vo vyhasínaní pominuteľného života, v oddeľovaní duše od tela. Keďže jeho konanie riadila podlá zištnosť, vyhútal iný spôsob, akým bude možné ešte rýchlejšie odpraviť Štefana na onen svet. A keď potom Štefanovi púšťali žilu, napustil obväz jedom, ktorý ho zachvátil, prešiel mu celým telom a tak ochromiac vnútorné orgány, zbavil onoho človeka života. ... Takto zomrel Štefan. Jeho mŕtvola bola zneuctená, pohrebný obrad mu bol odoprený a Zemun bol vydaný Uhrom. Len čo sa o týchto udalostiach dozvedel cisár, vyhlásil vojnu Uhrom. | “ |
| – Nikétas Chóniates o smrti Štefana IV.[2]:100
[4]:73 | ||
Takisto územia, ktoré mal Štefan III. odovzdať Belovi resp. Manuelovi ostali naďalej predmetom sporov medzi Uhorskom a Byzanciou. Tieto udalosti viedli k bitke pri Zemune dňa 8. júla 1167, v ktorej byzantské vojsko, posilnené oddielmi Srbov, Pečenehov, Seldžukov a Benátčanov, na hlavu porazilo 15-tisícové uhorské vojsko źupana Dionýza. Štefan III. musel kapitulovať a splniť záväzky belehradskej dohody z roku 1163. Chorvátsko a Dalmácia pripadli byzantskému cisárovi, ktorý takisto posilnil svoju moc v Srbsku a Bosne. Koncom roka 1167 Štefan III. uzavrel mier aj s Benátkami, ktoré odovzdal prístav Zadar. Mier bol potvrdený aj svadbou arpádovskej princeznej Márie, dcéry Ladislava II., so synom benátskeho dóžu.[2]:95
Vláda
upraviťPo skončení vojen sa Štefan III. snažil skonsolidovať pomery. V snahe usporiadať vzťahy s rímskou cirkvou sa uzavretím konkordátu z roku 1169 uhorský kráľ zriekol práva vymenovávať biskupov a prinavrátil toto právo pápežovi. Štefan III. sa súčasne zaviazal, že bez súhlasu biskupov nebude užívať cirkevné dôchodky (benefícia). V roku 1165 umožnil Štefan usadenie sa rytierskemu rádu templárov v Uhorsku, sídlom sa stala komenda v chorvátskej Vrane. Rádový dom templárov bol aj v Bratislave.[2]:96 Štefanovi III. sa tiež pripisuje udelenie privilégia valónskym prisťahovalcom v Stoličnom Belehrade — prvého mestského privilégia v Uhorsku, ktoré bolo neskôr aplikované aj v Trnave, Nitre, Satmáre a Šoproni.[2]:96
Smrť
upraviťŠtefanom III. nečakane a prekvapivo zomrel 4. marca 1172 v Ostrihome, pohrebný obrad vykonal arcibiskup Lukáš.[2]:96 Fámy o jeho otrávení bratom Belom[5]:292 sa nepotvrdili, ale ani nevyvrátili. Bol pochovaný vedľa svojho jediného, predčasne zosnulého syna Bela. V čase pohrebu tehotná manželka Agneša odišla aj s otcom, rakúskym vojvodom Henrichom II., do vlasti a nikdy sa do Uhorska nevrátila. Osud pohrobka Štefana III. je nejasný.[2]:96
Primárne pramene
upraviťObrázková kronika venuje Štefanovi III. iba pár viet, údaje sa od súčasných líšia.
| „ | Potom korunovali za kráľa jeho syna Štefana: panoval jedenásť rokov, deväť mesiacov a tri dni. Počas jeho panovania sa zmocnil koruny na pol roka vojvoda Ladislav. Odišiel k Pánovi roku Pána tisícstosedemdesiatom druhom, a to v nedeľu prvého februára. Jeho telo odpočíva v Stoličnom Belehrade. | “ |
| – [6]:256 | ||
Bratislavské anály k roku 1172 uvádzajú:
| „ | 1172 Kráľ Gejza sa odobral k rodičom, jeho syn Štefan (III.) je odmenený korunou. Bratia kráľa Gejzu Ladislav (II.) a Štefan (IV.), vracajúci sa z Grécka, vstúpili do Uhorska. Po odobratí koruny spomínanému Štefanovi (III.) sa kráľom stáva Ladislav (II.), Štefan (III.) utiekol do Bratislavy. Keď Ladislav (II.) zomrel, vládu nad kráľovstvom prevzal jeho brat Štefan (IV.). Štefan (III.), syn Gejzu, vyjdúc z Bratislavy, zvíťazil zbraňou nad Štefanom (IV.), bratom Ladislava (II.). | “ |
| – Bratislavské anály | ||
Iné projekty
upraviť- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Štefan III. (Uhorsko)
Referencie
upraviť- ↑ CAMBEL, Samuel. Dejiny Slovenska I (do roku 1526). Bratislava : VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1986.
- ↑ a b c d e f g h i SEGEŠ, Vladimír. Kniha kráľov. Panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov. 1. vyd. Bratislava : Kleio, 1998. 301 s. ISBN 80-967862-0-2.
- ↑ Milevský letopis. Zápisky Vincencia, Jarlocha a Ansberta. Praha : Argo, 2012. ISBN 978-80-257-0885-9.
- ↑ MAGOULIAS, Harry J.. O City of Byzantium. Annals of Niketas Choniates. Detroit : Wayne State University Press, 1984. ISBN 0-8143-1764-2.
- ↑ ZÁBORSKÝ, Jonáš. Dejiny kráľovstva Uhorského od počiatku do časov Žigmundových. Prvé slovenské vydanie. Bratislava : Slovart, 2012. ISBN 978-80-556-0407-7.
- ↑ Marek z Káltu. Viedenská maľovaná kronika : 1358 – 1370. Ed. Magdaléna Gocníková; preklad Július Sopko, Tünde Lengyelová. 1. vyd. Bratislava : Perfect, 2016. 287 s. ISBN 978-80-8046-770-8.
Štefan III.
| ||
| Vladárske tituly | ||
|---|---|---|
| Predchodca Gejza II. |
kráľ 1162 – 1172 |
Nástupca Belo III. |