Faaite
Faaite (alebo Faaiti)[1] je atol v centrálnej časti súostrovia Tuamotu v rámci Francúzskej Polynézie.
| Faaite (Faaiti) | |
| atol | |
 Snímka atolu od NASA
| |
| Štát |  Francúzsko
|
|---|---|
| Zámorská korporácia |  Francúzska Polynézia
|
| Región | Tuamotu |
| Súradnice | 16°45′00″J 145°14′13″Z / 16,75°J 145,237°Z |
| Miestna osada | Hitianau |
| Najvyšší bod | |
| - výška | 3 m n. m. |
| Dĺžka | 26,8 km |
| Šírka | 10,7 – 13 km |
| Rozloha | 270,6 km² (27 060 ha) |
| - súše | 8,87 km² (887 ha) |
| Obyvateľstvo | 401 (2012) |
| Hustota | 45,21 obyv./km² |
| Pre verejnosť | Voľný |
| Prístup | loďou alebo lietadlom |
| Objaviteľ | Pedro Fernandes de Queirós |
| - dátum | 11. február 1606 |
| Lagúna | polouzatvorená |
| Vstup do lagúny | splavný, s navigáciou podľa IATA |
  Poloha atolu v rámci Francúzskej Polynézie
| |
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
Nachádza sa v strede súostrovia na južnej strane a je umiestnený medzi atolmi Fakarava a Tahanea, pričom najbližším susedom je druhý menovaný atol vo vzdialenosti necelých 15 km na východ. Centrálny ostrov Tahiti je vzdialený približne 418 km na juhozápad.
Geografia atolu
upraviťAtol má oválny tvar s úzkym prstencom súše okolo lagúny. Prstenec atolu je, podobne ako u mnohých iných atolov v oblasti (Fakarava, Arutua, Toau, Kaukura, Tahanea a i.) z južnej strany tvorený nízkym koralovým útesom, umiestneným iba tesne na úrovni hladiny oceánu a len výnimočne prerušený malými ostrovčekmi (polyn. „motu“). Zo severnej strany tvorí prstenec atolu len na niekoľkých miestach prerušený súvislý pás súše s vegetáciou.
Atol má približne 27 km na dĺžku a v najširšom mieste má 13 km. Voda sa z okolitého oceánu do a z lagúny dostáva najmä ponad útes z južnej strany, zaplavovaný počas prílivu, ale tiež jediným loďami splavným prieplavom na západnom konci atolu. Lagúna má celkovú rozlohu 230 km² so stovkami koralových hláv siahajúcich z dna až k hladine.
Z geologického hľadiska je to koralový atol, umiestnený na vrchole podmorskej sopky, ponorenej iba tesne pod hladinou mora. Sopka z oceánskeho dna na výšku meria 1,92 km a jej vek sa odhaduje na 53,5 až 55 mil. rokov.[2]
Dejiny
upraviťPrvá písomná zmienka o návšteve atolu je od španielskeho moreplavca Pedra Fernandesa de Queirósa z roku 1606. Nazval ho „Decena“.[3]
Ďalší záznam je od Johna Turnbulla z roku 1802 a hneď o rok neskôr sa tu zastavil iný angličan, John Buyers.[4]
Faddej Faddejevič Bellinsgauzen vykonal záznam o návšteve atolu 16. júla 1820 a pomenoval ho „Miloradovich“.[5]
Keď sa Faaite stala francúzskym územím, mala 150 obyvateľov a produkovala približne 10 ton kokosového oleja (1860).[6]
V roku 1870 sa začala evanjelizácia ostrovanom pod vedením duchovných otcov Germaina Fierensa a Vincenta de Paula Terlijna, ktorí zahynuli počas prudkého cyklónu, ktorý udrel na atol 8. februára 1906.[7]. V roku 1900 sa však stihla dokončiť stavba veľkého kostola v osade Hitianau.
Tragická aféra „Bûchers de Faaite“
upraviťAtol je známy aj vďaka tragickým udalostiam z 2. septembra 1987. Na atol prišli tri samozvané „kňažky“ z Tahiti, ktoré začali kázať o „charizmatickej obnove“ a očistení, o záchrane pred blížiacou sa katastrofou či apokalypsou. Spustili masovú hystériu, ktorej výsledkom bolo šesť ľudí upálených zaživa kvôli podozreniu z posadnutia démonmi. Niektoré z týchto osôb boli deti, ktoré do ohňa hodili vlastní rodičia.
Úrady z Tahiti zasiahli v piatok, dva dni po prvom incidente po tom, ako kapitánovi zásobovacieho škunera bol 3. septembra odopretý vstup do prístavu a komunikácia cez rádio bola nanajvýš podozrivá. Zalarmoval preto políciu, ktorá poslala vrtuľník. Na mieste našli tri ženy, poliate benzínom a zviazané na stohu pneumatík, pripravené na obetu. Po prešetrení situácie polícia vykopala a objavila šesť zhorených tiel.[8]
Dvadsaťštyri mužov a žien sa ocitlo pred súdom v Papeete, v marci 1990 ich bolo odsúdených 21. Jeden z nich, ktorý bol považovaný za hlavného vodcu ukrutností bol odsúdený na 14 rokov väzenia. Ale kňažky trestu unikli. Ako pamätník je dnes na atole jednoduchá doska s menami obetí.[9]
Súčasnosť a ekonomika
upraviťOsada Hitianau ostala dodnes najobývanejšou, je situovaná na západnom cípe prstenca atolu, hneď pri prieplave do lagúny.
Tradičné spôsoby obživy obyvateľov atolu v poslednom čase nahrádza najmä turizmus, potápacie výpravy a iné lukratívnejšie zdroje obživy, najmä vďaka letisku a relatívne blízkej polohe k Tahiti.
K výraznému ekonomickému rastu prispelo moderné letisko, postavené v roku 1992, ktorého asfaltová pristávacia dráha je dlhá 1 180 m. Lety tu prevádzkuje domáca letecká spoločnosť Air Tahiti z hlavného ostrova Tahiti.[10][11]
Demografia
upraviťDemografický vývoj:
| Rok | 1977 | 1983 | 1988 | 1996 | 2002 | 2007 | 2012 | |
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Počet obyvateľov | 117 | 185 | 222 | 246 | 310 | 366 | 401 | |
| Zdroj ISPF,[12] Sčítanie obyvateľstva | ||||||||
Flóra
upraviťBežnou vegetáciou na atole je kokosová palma, ktorá bola intenzívne vysádzaná po celej Francúzskej Polynézii v prvej polovici 19. storočia s cieľom ťažiť kopru. Z vzácnych druhov sa tu vyskytuje lat. Erythrina variegata (v tahitčine Atae), ktorá bola pravdepodobne dopravená z atolu Tahanea.[13]
Administratívne a geografické členenie
upraviťGeograficky patrí atol Faaite k najväčšiemu zoskupeniu ostrovov v Tuamotu, Ostrovom Raeffsky. Tie zahŕňajú ešte aj atoly Anaa, Tahanea, Motutunga, Takume, Raroia, Taenga, Nihiru, Makemo, Katiu, Tuanake, Hiti, Tepoto Sud, Marutea Nord, Haraiki, Aratika, Kauehi, Taiaro a Raraka.
Administratívne patrí atol do komunity Anaa, do ktorej patria ešte okrem rovnomenného atolu aj neobývané atoly Tahanea a Motutunga.
Referencie
upraviť- ↑ Zoznam pôvodných názvov ostrovov Puamotu [online]. [Cit. 2014-04-29]. Dostupné online. Archivované 2012-02-10 z originálu.
- ↑ Faaite Seamount podľa katalógu Seamount na earthref.org
- ↑ Beltrán y Rozpide, Ricardo "Las islas Tuamotu", Boletín de la Sociedad Geográfica de Madrid. t.XV, 2º semestre de 1881, pp-7-54. [1]
- ↑ Tahiti et ses archipels od Pierre-Yves Toullelana, éditions Karthala, 1991, ISBN 2-86537-291-X, strana 61.
- ↑ Les Atolls des Tuamotu od Jacquesa Bonvallota, Institut de recherche pour le développement, éditions de l'IRD, 1994, ISBN 9782709911757, strany.275 – 282.
- ↑ Notices sur les colonies françaises, Étienne Avalle, éditions Challamel aîné, Paris, 1866, p.636.
- ↑ Église de Faaite Archivované 2012-10-21 na Wayback Machine podľa stránky www.tahitiheritage.pf
- ↑ FOUCHEREAU, Bruno. Les bûchers de Faaite : L'affaire des trois prêtresses. [s.l.] : J'ai Lu, 2001. 186 s. Dostupné online. ISBN 978-2277070740. (francúzsky)
- ↑ grands-reporters.com o udalostiach na Faaite [online]. [Cit. 2014-04-29]. Dostupné online. Archivované 2014-04-29 z originálu.
- ↑ Air Tahiti
- ↑ Mapa destinácií Air Tahiti [online]. [Cit. 2014-04-29]. Dostupné online. Archivované 2014-04-26 z originálu.
- ↑ ISPF, Sčítanie obyvateľstva Archivované 2014-03-28 na Wayback Machine
- ↑ Vieux Atae du quai de Hitianau Archivované 2012-10-22 na Wayback Machine podľa stránky www.tahitiheritage.pf
Pozri aj
upraviťExterné odkazy
upraviť- Archív zoznamu atolov na OceanDots
- Zoznam pôvodných názvov ostrovov Puamotu Archivované 2012-02-10 na Wayback Machine
- Biodiverzita polynézskych atolov Archivované 2008-05-16 na Wayback Machine
- Prírodné a kultúrne dedičstvo Faaite
- Suite101, Archivované 2014-04-29 na Wayback Machine Julien Gué, 8. júl 2013, „Faaite, un atoll des Tuamotu unique pour des vacances de rêve“
Zdroj
upraviť- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Faaite na anglickej Wikipédii a Faaite na francúzskej Wikipédii.
- Tahiti Heritage