Heavy metal

Heavy metal alebo metal je druh rockovej hudby, ktorý sa ako vymedzený hudobný štýl objavil na prelome 60. a 70. rokov v Spojenom kráľovstve a Spojených štátoch. Korene má v hardrockových kapelách, ktoré kombinovaním blues a rocku vytvorili nový hudobný štýl, charakteristický používaním elektrických gitár a bicích, a takisto hlasitým a skresleným zvukom. Podľa servera Allmusic.com, „zo všetkých nespočetných foriem rock and rollu, heavy metal je najextrémnejší, či už z hľadiska hlasitosti, mužnosti alebo teatrálnosti.“ Existuje množstvo variácií heavy metalu, no všetky sa opierajú o hlučné, skreslené gitary, opakujúce sa riffy a jednoduché, rytmické tempo.

Heavy metal
Lemmy zo skupiny Motörhead, ktorý svojou hudbou položil základy heavymetalového žánru.
Pôvod v štýloch	Blues-rock Psychedelický rock Garážový rock
Kultúrne pozadie	Koniec 60. rokov – Veľká Británia, USA
Typické nástroje	Elektrická gitara – Basová gitara – Bicie – Klávesy (občas)
Všeobecná popularita	Celosvetová, vrchol dosiahla v 80. rokoch
Podštýly
Black metal – Death metal – Doom metal – Glam metal – Gotický metal – Groove metal – Power metal – Speed metal – Stoner metal – Thrash metal – Tradičný heavy metal (kompletný zoznam)
Zmes štýlov
Alternatívny metal – Avantgardný metal – Crust punk – Drone metal – Folk metal – Funk metal – Grindcore – Grunge – Industriálny metal – Kresťanský metal – Metalcore – Neoklasický metal – Nu metal – Progresívny metal – Rap metal – Sludge metal – Symfonický metal – Viking metal
Regionálne scény
Gothenburg – Británia – Bay Area – Florida
Iné témy
Móda – Skupiny - Hard rock - Heavymetalová subkultúra
Hudobný portál

Priekopníci heavy metalu ako Led Zeppelin, Black Sabbath a Deep Purple si vybudovali rozsiahlu poslucháčsku základňu, a to i napriek nepriazni kritiky, ako sa to už v histórii žánru nezriedka stáva. V polovici 70. rokov britská kapela Judas Priest pomohla vycibriť žáner pominutím väčšiny bluesových prvkov. Kapely Novej vlny britského heavy metalu (NWOBHM), napr. Iron Maiden a Motörhead, držiac sa tejto cesty, vniesli do žánru útlocitnosť punk rocku a kládli dôraz na zvyšovanie rýchlosti. Už od svojich počiatkov mal heavy metal veľkú základňu fanúšikov, ktorí sú známi ako metalisti či metláci.

V polovici 80. rokov sa dostali do popredia kapely ako Mötley Crüe, ktoré spadali do popom ovplyvneného žánru nazývaného glam metal. V undergrounde sa vytvorili nové, extrémnejšie, agresívnejšie štýly: thrash metal priniesli do hlavného prúdu kapely typu Metallica a Megadeth, zatiaľ čo ostatné štýly ako death metal a black metal zostali aj naďalej záležitosťou umeleckého podzemia.Začiatkom 90.rokov sa dostal do popredia nový subžáner komerčne najúspešnejšieho thrash metalu groove metal s prelomovou Panterou ktorá je považovaná za akúsi predzvesť rap metalu a nu metalu.Od polovice 90. rokov získavajú ohlas nové štýly ako nu metal (majúci prvky funku a hip hopu) a metalcore (zlievajú sa v ňom extrémny metal a hardcore punk). Tieto nové štýly posunuli hranice tohto žánru.

Pojem heavy metal možno chápať v niekoľkých významoch:

• 1. v pôvodnom význame možno heavy metal používať ako synonymum pre hard rock
• 2. v užšom zmysle predstavuje tradičný heavy metal, ktorý sa od hard rocku odlišuje eliminovaním bluesového vplyvu
• 3. v širšom zmysle predstavuje heavy metal (čiže skrátene metal) celý hudobný žáner, vrátane všetkých jeho odnoží; tento článok pojem heavy metal používa v tomto, širšom zmysle

Charakteristické znaky

Elektrická gitara je neodmysliteľnou súčasťou heavy metalu, ako i rockovej hudby vôbec.

Medzi zvyčajné charakteristiky heavy metalu patria: hlasité skreslené gitary, rázne rytmy, hutný zvuk bicích a živelné vokály. Niektoré štýly ale majú svoje vlastné charakteristické znaky. Jon Pareles, kritik New York Times, píše: „v spletitom svete populárnej hudby je heavy metal hlavnou odnožou hard rocku—menej synkopickou, menej bluesovou, väčšmi naklonenou showmenstvu a hrubej sile.“ V žiadnej metalovej kapele nesmie chýbať gitarista, basgitarista, bubeník a spevák, ktorý môže byť zároveň aj inštrumentalista. Často sa využívajú i klávesové nástroje, no najdôležitejší je skreslený gitarový zvuk, ktorý nie je vraj výsledkom inovácie, ale obmedzených možností doby. Medzi prvými metalovými zoskupeniami boli obľúbené ohlušujúce, skreslené Hammondove organy a občas aj melotron. Tieto nástroje v 80. rokoch nahradili elektronické klávesové syntetizátory. V dnešnej dobe sa syntetizátory používajú v štýloch ako progresívny metal, power metal a symfonický metal, ale svoje uplatnenie nájdu aj v iných metalových subžánroch. Niektoré nu metalové kapely obľubujú prvky hip hopu: scratch a rôzne zvukové efekty.

Skupina Judas Priest počas vystúpenia (2005).

Zosilňovačmi zvýraznená akustická sila elektrickej gitary mala v dejinách žánru podstatnú úlohu. Pri hre na gitaru sa často využíva tzv. „efekt-pedál“ spolu s elektrónkovým zosilňovačom, čím sa vytvorí hutný, mocný, „ťažký“ zvuk. Na počiatku 70. rokov niektoré populárne skupiny začali hrávať s dvoma gitaristami. Predné miesto medzi týmito skupinami zastávajú Judas Priest a Iron Maiden, u ktorých si dvaja alebo traja gitaristi medzi sebou delia funkcie sólovej a rytmickej gitary. Ústrednou zložkou heavy metalu je gitarové sólo, forma kadencie. Zložité sóla a riffy sú neoddeliteľnou súčasťou heavy metalu. Sweeping (hranie brnkadlom), tapping (klepkanie) a iné pokročilé techniky, umožňujúce razantnú hru, sú hojne využívané hráčmi; virtuozita nie je cudzia mnohým metalovým štýlom.

Vedúca úloha gitary v heavy metale sa obyčajne dostáva do konfliktu s tradičnou rolou „frontmana“ alebo s rolou vokalistu ako lídra kapely, čím vzniká medzi nimi napätie, ktoré má za následok „priateľské súperenie“. V heavy metale sa od spevu vyžaduje, aby sa nedostával do popredia pred celkový sound kapely. Keďže metalové korene siahajú ku kultúre hippies, vyžaduje sa, aby sa pri speve „city dávali jasne najavo“, čím sa dosahuje autenticita prejavu. Kritik Simon Frith tvrdí, že „tón hlasu“ metalového speváka má prednosť pred obsahom textu. V metalovej hudbe sa využíva široká škála spevu: operné vokály Roba Halforda z Judas Priest a Brucea Dickinsona z Iron Maiden, chrapľavé hlasy Lemmyho z Motörhead a Jamesa Hetfielda z Metallicy, priamočiare škrekľavé a vrčavé vokály Tomasa Lindberga z At the Gates, flegmatické diabolské vokály blackmetalových spevákov ako napríklad Attilu Csihara z kapely Mayhem.

Angličan Bruce Dickinson z Iron Maiden patrí medzi „najlepších heavymetalových spevákov“.

Stena zo zosilňovačov Marshall patriaca zosnulému gitaristovi kapely Slayer, Jeffovi Hannemanovi.

Osobitá úloha basgitary je takisto podstatnou zložkou metalového zvuku; súhra basgitary a sólovej gitary je dôležitým prvkom. Basová gitara umožňuje hrať v nízkych tónoch, ktoré vytvárajú charakteristický „ťažký“ zvuk. Metalové basové linky sa hodne rôznia v komplexnosti, od „pedálového tónu“ (na rôzne akordy sa používa len jeden tón) ako základu, až po zdvojené komplexné riffy a tzv. „lick“ (krátka fráza počas sóla), spoločne so sólovou alebo rytmickou gitarou. V niektorých kapelách stojí basa na čelnom mieste – postup spopularizovaný Cliffom Burtonom (Metallica) v prvej polovici 80. rokov. Metaloví basisti neraz uprednostňujú brnkadlá pred prstami, čím sa ich prejav stáva mohutnejším a jasnejším. Niektorí hudobníci, hrajúci na tzv. „shred gitare“, využívajú sweeping (hranie brnkadlom) a tapping (klepkanie). V poniektorých štýloch, ako napr. thrash a death metal, môže byť skreslenie basy dosiahnuté pomocou „efekt pedálov“, ktoré dodávajú hudbe hutnejší, ťažší zvuk. Numetaloví a deathmetaloví basisti neraz používajú päť- alebo šesťstrunovú basgitaru (alebo rozladený nástroj) s rozšíreným zvukovým rozsahom.

Podstata metalového bubnovania spočíva vo vytvorení hlasitého, konštantného búšenia využitím trojitého efektu rýchlosti, energie a precíznosti. Metalové bubnovanie vyžaduje mimoriadnu dávku trpezlivosti a hráči si musia vypestovať neobyčajnú schopnosť rýchlosti, koordinácie a obratnosti, aby dokázali zahrať komplikované skladby. Jednou z charakteristických techník bubnovania je tzv. „cymbal choke“, ktorá spočíva v utlmení činelov rukou, čím sa dosiahne tzv. zvuková explózia. Heavymetalová súprava bicích je zvyčajne oveľa väčšia, než tomu býva v iných rockových štýloch. V niektorých prípadoch dokonca obrovská sústava bicích zacláňa celé pódium. Popri zvyčajných bicích nástrojoch v súprave (tom-tom, basový bubon, malý bubon, hi-hat činel, činely crash a ride) sa používajú takisto dvojpedálové bicie, prídavné tom-tomy a množstvo prídavných činelov (splash činely a extra crash činely) a mnohé iné inštrumenty, napr. kravské zvonce.

Bicia súprava patriaca Davovi Lombardovi, známeho predovšetkým z pôsobenia v kapelách Slayer a Testament.

Neodmysliteľnou súčasťou živých vystúpení je hluk – „zvukový masaker“, ako ho charakterizuje Deena Weinstein. Jeffrey Arnett sa vo svojej knihe Metalheads o heavy metale zmieňuje ako o „zmyslovom ekvivalente vojny.“ Kráčajúc v stopách Jimiho Hendrixa a The Who, priekopníci heavy metalu ako napr. Blue Cheer zaviedli nové štandardy ohľadne hlasitosti. Ako vraví Dickie Peterson z Blue Cheer: „Vedeli sme len to, že chceme intenzívnejšiu muziku.“ Paul Sutcliffe píše o koncerte Motörhead roku 1977 takto: „predovšetkým neúmerná hlasitosť sa pripočítava na vrub kapele, keď sa bavíme o ich vplyve.“ To isté tvrdí aj Weinstein, keď vraví, že melódia je ústredným prvkom populárnej hudby, house sa zameriava na rytmiku, a heavy metalu tróni energický zvuk, farba hlasu a hlasitosť. Vraví, že hluk má za úlohu „vtiahnuť poslucháča do zvuku“ a poskytnúť „injekciu mladistvej živosti.“ Upriameniu sa na hlučnosť sa vysmieva rockový pseudo-dokument Hrá skupina Spinal Tap, v ktorom istý metalový gitarista tvrdí, že má aparatúru nastavenú „až na jedenásť“.

Hudobný jazyk

Rytmus a tempo

Heavy metal je typický energickým tempom a razantnosťou. Množstvo heavymetalových skladieb charakterizujú krátke dvojnotové alebo trojnotové akordy – zložené predovšetkým z osminových a šestnástinových nôt. Tieto akordy bývajú obyčajne prednášané pomocou staccatového útoku vytvoreného použitím gitarovej techniky zvanej „palm muting“.

Strohé, prudké a izolované rytmické časti sa spájajú do rytmických fráz s osobitou, často trhavou štruktúrou. Tieto frázy slúžia za základ rytmických sprievodov a melodických figúr zvaných riffy, ktoré majú za následok „chytľavosť“ piesní. V heavymetalových piesňach sa používajú dlhšie rytmické figúry, ako napr. celá nota, alebo štvrťová nota s bodkou, či dlhšie akordy v pomalých „power baladách“.

Tempo v ranom heavy metale bolo náchylné k pomalosti až ťažkopádnosti. Ale koncom 70. rokov rozmanité tempá začali byť živou súčasťou žánru. Metalové tempá prvej dekády 21. storočia sa pohybujú v rozmedzí od pomalých baladických temp (štvrtinová nota = 60 úderov za minútu), až po extrémne rýchle tempá, tzv. „blast beaty“ (štvrtinová nota = 350 úderov za minútu).

Harmónia

Typickým výrazovým prostriedkom heavy metalu sú „power akordy“, zvané aj „silové akordy“. Z technického hľadiska je „silový akord“ pomerne jednoduchý: ide o súzvuk dvoch tónov, základného tónu a kvinty. Súzvuk kvinty sa veľmi často ešte dopĺňa o oktávu, pre dosiahnutie plnšieho zvuku. Napriek tomu, že čistá kvinta je najčastejším základom „power akordu“, „silové akordy“ bývajú často zložené aj z iných tónov, ako sú napríklad malá tercia, veľká tercia, čistá kvarta, znížená kvinta, alebo malá sexta. Ďalším znakom je ich jednoznačná harmonická priezračnosť a čitateľnosť – a to aj pri skreslenom tóne.

Dvojhmaty sa väčšinou hrajú tak, že ukazováčik vždy drží určitý pražec a prstenník zároveň stláča na tenšej strune o dva pražce vyšší tón. Dvojhmaty sú výhodné tým, že prstoklad je vždy rovnaký, ale môžeme ho posunovať kdekoľvek po hmatníku. Pridaním ďalšieho prstu sa získa menej používaný trojhmat.

Typické harmonické vzťahy

Heavy metal sa zakladá na riffoch. Riffy sa zväčša tvoria pomocou troch základných harmonických zložiek, a to týchto: modálna harmónia, tritón plus chromatizmus a pedálový tón.

Modálna harmónia

V tradičnom heavy metale sa zavše využívajú modálne stupnice, predovšetkým eolský a frýgický módus. To znamená, že žáner využíva modálne akordové progresie ako je napr. eolská progresia I-VI-VII, I-VII-(VI) prípadne I-VI-IV-VII, alebo tiež frýgické progresie, ktoré zahŕňajú vzťahy medzi I a ♭II (napríklad I-♭II-I, I-♭II-III, alebo I-♭II-VII).

Príklady využitia eolského módu:

• Judas Priest – „Breaking the Law“ (hlavný riff I-VI-VII)
• Iron Maiden – „Hallowed Be Thy Name“ (hlavný riff I-VI-VII)
• Accept – „Princess of the Dawn“ (hlavný riff I-VI-VII)

Príklady využitia frýgického módu:

• Mercyful Fate – „Gypsy“ (hlavný riff I-♭II-I-VI-V)
• Megadeth – „Symphony of Destruction“ (hlavný riff ♭II-I)
• Sodom – „Remember the Fallen“ (intro + hlavný riff, na konci ktorého sa uplatňuje frýgická kadencia: I-♭II-III)

Tritonus a chromatika

Príklad harmonickej progresie s tritonusom G-C# v hlavnom riffe piesne „Black Sabbath“

Tritonus a chromatika sa v heavy metale používajú v množstve akordových progresií. Tritón, skupina troch celých tónov za sebou, nebol v stredovekom, prísnom harmonickom štýle povolený. To viedlo mníchov k tomu, aby ho prezývali diabolus in musica. Podobne ako v stredoveku, aj v modernej západnej kultúre sa tritonus chápe ako niečo „diabolské“. V heavy metale má tritonus nezastupiteľné miesto pri gitarových sólach a riffoch – príkladom je začiatok piesne „Black Sabbath“.

Pedálový tón

V heavy metale sa ako harmonický základ hojne využíva pedálový tón. Ide o hlboký permanentný tón, počas ktorého sa vyskytuje aspoň jeden cudzí (to jest disharmonický) súzvuk. Heavymetalové riffy sa spravidla zakladajú na nepretržitom opakovaní tónu, ktorý sa hrá na najhrubších (čiže najnižších) strunách basovej či rytmickej gitary – zvyčajne ide o struny E, A alebo D. Inak povedané, jednoduchý basový tón—najčastejšie nízke tóny E alebo A—sa sústavne opakuje, a medzitým sa postupne hrajú rôzne akordy, vrátane akordov, ktoré zvyčajne nezahŕňajú onen basový tón, čím sa vytvára zdanie napätia. Príkladom je úvodný riff piesne „You've Got Another Thing Comin'” od Judas Priest, kde jedna gitara hrá pedálový tón v F# a druhá gitara hrá akordy.

Vplyv vážnej hudby

Ritchie Blackmore, zakladateľ skupín Deep Purple a Rainbow, ktorého gitarová hra bola ovplyvnená klasickou hudbou.

Podľa Roberta Walsera, popri blues a R&B, „heavy metal ovplyvňujú vo veľkej miere už od počiatkov žánru rôzne hudobné štýly známe pod spoločným názvom „klasická hudba“. Tvrdí, že medzi najlepších metalových hráčov patria gitaristi, ktorí sa venovali aj štúdiu vážnej hudby. Osvojením a adaptovaním predlôh z vážnej hudby položili základ novému druhu gitarovej virtuozity a zmenám v harmonickom a melodickom jazyku heavy metalu.

Väčšina hudobných prvkov, osvojených heavymetalovými muzikantmi, má pôvod v baroku, klasicizme a romantizme. Ritchie Blackmore, gitarista z Deep Purple a Rainbow a Uli Jon Roth, gitarista zo Scorpions, už počiatkom 70. rokov experimentovali s hudobnými figúrami vypožičanými z vážnej hudby. Počas 80. rokov sa gitaristi Randy Rhoads a Yngwie Malmsteen nechali inšpirovať barokovými a neskoršie taktiež klasicistickými hudobnými formami. Následne sa stali vzorom pre neoklasicistických metalových hráčov, ku ktorým patria napríklad Michael Romeo, Michael Angelo Batio a Tony MacAlpine.

I keď množstvo metalových muzikantov tvrdí, že sa nechali inšpirovať skladateľmi vážnej hudby, heavy metal nenadväzuje priamo na vážnu hudbu. Vážna a tvrdá hudba vznikli na základe odlišných kultúrnych tradícií a skúseností: vážna hudba nadväzuje na tradíciu umeleckej hudby, zatiaľ čo metal na tradíciu populárnej hudby. Muzikológovia Nicolas Cook a Nicola Dibben k tomu poznamenávajú, že „analýza populárnej hudby často ukáže vplyv umeleckých tradícií“. Príkladom je Walserove spojenie heavy metalu s filozofiou a dokonca aj s vonkajšími prejavmi romantizmu 19. storočia. Bolo by ale, mylné tvrdiť, že blues, rock, heavy metal, rap či tanečná hudba sa priamo odvíjajú od „umeleckej hudby“. Výpožičky heavy metalu z vážnej hudby sa týkajú predovšetkým motívov, melódií a stupníc, a nie komplikovaných zložiek, ako sú kontrapunkt, polyfónia či klasické štrukturálne schémy. Heavymetalové kapely, včítane progresívnych a neoklasických kapiel, sa zvyčajne nesnažia dodržiavať kompozičné a estetické požiadavky vážnej hudby.

Motívy textov

Sex, násilie a mystika patria medzi najbežnejšie témy heavymetalových textov. Heavy metal, podobne ako blues, v ktorom má korene, obsahuje často sexuálny podtón – počnúc podmanivými nahrávkami Led Zeppelin a končiac súčasnou numetalovou tvorbou, ktorej nie sú cudzie otvorené sexuálne narážky. S rastúcou obľubou thrash metalu v 80. rokoch sa čoraz väčšie množstvo metalových piesní začalo zaoberať vojnou, politikou a sociálnymi otázkami. Romantika a baladickosť patria medzi zvyčajné motívy gothic a doom metalu, ako aj nu metalu, ktorý sa okrem toho zaoberá problémami dospievajúcej mládeže. Niektoré štýly, napr. melodický death metal, progresívny metal a black metal, obľubujú filozofickú tematiku, zatiaľ čo textová stránka extrémnejších odnoží death metalu a grindcoru pozostáva výlučne z útočného, neľudského a často nerozumného obsahu.

King Diamond sa preslávili písaním koncepčných textov s hororovou tematikou.

Neoddeliteľnou súčasťou tohto druhu hudby sú podivné, fantastické texty, vyvolávajúce rozptýlenie. Napríklad texty kapely Iron Maiden často v sebe nesú znaky bájoslovia, krásnej literatúry a poézie; k takýmto piesňam patrí napr. „Rime of the Ancient Mariner“ („Pieseň o starom námorníkovi“), založená na rovnomennej básni Samuela Taylora Coleridga. Medzi ďalšie ukážkové príklady patria: „The Wizard“ od Black Sabbath, „The Conjuring“ a „Five Magics“ od Megadeth a „Dreamer Deceiver“ od Judas Priest. Ďalší interpreti sa vo svojich textoch zameriavajú na vojnu, nukleárnu skazu, životné prostredie a politické či náboženské problémy. Vzorovými príkladmi sú piesne ako „War Pigs“ od Black Sabbath, „Killer of Giants“ od Ozzyho Osbourna, “…And Justice for All” od Metallicy, „2 Minutes to Midnight“ od Iron Maiden, „Balls to the Wall“ od Accept a „Peace Sells“ od Megadeth. Motív smrti, zastávajúci popredné miesto v heavy metale, sa objavuje v textoch takých rozdielnych kapiel ako Black Sabbath, Slayer, či W.A.S.P. Powermetalové kapely, ktorých textové a hudobné motívy sú zväčša pompézne a optimistické, potvrdzujú výnimku tohto temného pravidla. Mnohé powermetalové skupiny, napríklad Manowar, tvrdia, že metal by mal byť inšpirujúcou a optimistickou hudbou.

Tematika heavy metalu čelí už dlhé roky ostrej kritike. Podľa Jona Parelesa „ústredný motív heavy metalu je jednoduchý a skutočne univerzálny. Chrochtaním, stonaním a povznesenými textami vyzdvihuje… nespútanú zábavu… Jadro muziky je upäté a pevne dané.“ Hudobní kritici často považujú metalové texty za nezrelé a otrepané a v mnohých prípadoch zastávajúce sa mizogýnie a okultizmu. V 80. rokoch členovia organizácie „Parents Music Resource Center“ („Združenie rodičov na kontrolu hudby“) usporiadali veľkú kampaň proti populárnej hudbe. Žiadali Kongres, aby obmedzil hudobný priemysel, keďže ich poburovali urážlivé – predovšetkým heavymetalové – texty. V roku 1990 musela kapela Judas Priest čeliť obžalobe, ktorú proti nim vzniesli rodičia dvoch mládencov, ktorí sa údajne pred piatimi rokmi zavraždili potom, ako si vypočuli podprahové posolstvo v piesni spomenutých muzikantov, ktoré znelo „do it“ („urob to“). Prípad si získal veľkú pozornosť verejnosti, ale hudobníci boli napokon uznaní za nevinných.

Vizuálne prvky

Kiss je skupina známa svojimi pomaľovanými tvárami, kostýmami a vizuálnym stvárnením vystúpení.

Neoddeliteľnou súčasťou populárnej hudby je aj vizuálna stránka, čo platí aj pre heavy metal. Obaly albumov, vystúpenia na pódiu, kostýmy kapely, logá a videoklipy sú takmer rovnako dôležité, ako hudba samotná, no len zriedkakedy sú prednejšie než hudobná tvorba. Z každého diela je teda možné získať množstvo dojmov; heavy metal z hľadiska umeleckej formy je veľmi široký pojem, keďže mu nedominuje len jeden vyjadrovací prostriedok. Kým maľba má vizuálnu podobu, symfónia zvukovú, v metalových kapelách sa zvuková podoba spája s vizuálnou (obal albumu, vystúpenie na pódiu, oblečenie atď.). Niektoré rané heavymetalové zoskupenia, napr. Alice Cooper a Kiss, ako aj novšie skupiny ako GWAR, Mushroomhead či Marilyn Manson, získali popularitu nielen vďaka svojej hudbe, ale prispeli k nej aj ich vystúpenia na pódiu a hanlivé správanie muzikantov.

Dlhočizné vlasy sú, podľa Weinsteina, „najvýraznejším poznávacím prvkom metalovej módy.“ Heavy metal prevzal túto črtu pôvodne z kultúry hippies. V 80. a 90. rokoch heavymetalové háro „symbolizovalo nenávisť, odpor a rozčarovanie generácie, ktorá sa očividne necíti nikde doma,“ tvrdí novinár Nader Rahman. Dlhé vlasy dodali členom metalovej komunity „silu nevyhnutnú na to, aby sa mohli búriť napospol proti ničomu.“

Džínsová bunda s nášivkami a čierne tričko s motívom obľúbenej hudobnej skupiny patria medzi typické prvky metalovej módy.

Klasická metalová rovnošata pozostáva z modrých džínsov, čierneho trička, topánok a čiernej koženej alebo džínsovej bundy. Tričká bývajú zväčša ozdobené logami alebo kresbami predstavujúcimi milovanú metalovú kapelu. V polovici 70. rokov sa zásluhou Judas Priest a Motörhead ujala medzi heavymetalistami kožená móda a motorkárska kultúra. Počas 80. rokov mali na metalovú módu značný vplyv punk rock, gothic rock, ako aj hororové filmy. Predovšetkým glammetalové kapely onoho obdobia si zakladali na vzhľade a osobnom štýle. Potrpeli si na dlhé, farbené, natupírované vlasy (z toho dôvodu prezývka „hair metal“, hair = vlasy), líčenie, vyfintené kostýmy a doplnky ako čelenky a bižutéria. Prepracované kostýmy, vlasy a mejkap sú populárne takisto aj u skupín (mnohokrát nemetalových) japonského hnutia „visual kei“, ktorému položila základ kapela X Japan koncom 80. rokov.

Fyzické gestá

Fanúšikovia vystierajúci ruky zakončené klasickým metalovým „paroháčom“ počas koncertu estónskej heavymetalovej skupiny Metsatöll, 2006.

Pri živých vystúpeniach metaloví hudobníci obľubujú headbanging, pri ktorom sa hádže hlavou zo strany na stranu do rytmu hudby. Vizuálne je to efektívne, keď má človek dlhé vlasy. „Paroháč“, široko rozšírené gesto, spopularizoval vokalista Ronnie James Dio počas účinkovania v kapelách Black Sabbath a Dio. Gene Simmons zo skupiny Kiss tvrdí, že to on bol prvý, ktorý urobil toto gesto počas koncertu.

Návštevníci metalových koncertov netancujú v bežnom slova zmysle; Deena Weinstein tvrdí, že to môže byť následkom toho, že publikum býva prevažne mužské a zväčša heterosexuálne. Rozlišuje predovšetkým dva telesné pohyby, ktoré majú byť náhradou za tanec: metlenie a sácanie, ktoré je jednak výrazom porozumenia, jednak rytmickým gestom. Obľúbeným „tancom“ poslucháčov metalu, či už doma alebo na koncerte, je predstieranie hry na gitaru (angl. „air guitar“). Medzi ďalšie obľúbené činnosti divákov patria: skákanie do obecenstva (stage diving), surfovanie v dave (crowd surfing), tlačenie a postrkovanie v chaotických šarvátkach (moshing) a „paroháč“.

Heavymetalová subkultúra

Mladí fanúšikovia heavymetalovej hudby.

Deena Weinstein tvrdí, že silná, uzavretá, prevažne mužská subkultúra umožnila heavy metalu vytrvať na výslní podstatne dlhšiu dobu, než sa to podarilo mnohým iným rockovým žánrom. Metalové poslucháčstvo pozostáva zväčša z mladých pracujúcich belochov mužského pohlavia. Napriek tomu je táto skupina tolerantná aj voči tým, ktorí stoja mimo „tvrdého jadra“ subkultúry, v prípade ak sa držia nepísaného metalového zákona, čo sa oblečenia, vzhľadu a správania týka. K prejavom spolupatričnosti so subkultúrou patria nielen návštevy koncertov a spoločná móda, ale aj prispievanie do metalových časopisov a v poslednej dobe tiež príspevky na web stránky.

Heavymetalovej scéne, ktorá má vlastné nepísané zákony týkajúce sa autenticity, prischla prezývka „odcudzená subkultúra“ („subculture of alienation“). Podľa tohto zákona musia byť muzikanti bezvýhradne oddaní muzike a subkultúre, ktorá ich podporuje, nesmú sa uchádzať o pozornosť médií a nikdy nesmú „zradiť“. A od fanúšikov sa zase vyžaduje „odpor voči systému a odluka od spoločnosti.“

Hudobník a filmár Rob Zombie poznamenáva, že „väčšina deciek, ktoré chodia na moje koncerty, vyzerá, že majú naozaj veľkú predstavivosť a množstvo tvorivej energie, s ktorými nevedia čo si majú počať“, a že metal je „outsiderská muzika pre outsiderov. Nikto nechce byť čudákom; proste sa ním tak nejako stanete. Proste tak nejako to je, avšak v metale máte všetky tie čudné decká na jednom mieste“. Ľudia zaoberajúci sa metalom i oddaní fanúšikovia skupín, ktoré mali značný podiel na vzniku metalu, majú sklon považovať niektorých interpretov (a tiež niektorých fanúšikov) za tzv. „pozérov“, čiže ľudí, ktorí predstierajú príslušnosť k subkultúre, ale nevedia nič o histórii, textoch ani posolstvách skupín, ktorých muziku počúvajú.

Etymológia

Pôvod pojmu heavy metal vo vzťahu k hudbe je neurčitý. Pomenovanie „heavy metal“ (ťažký kov) sa po celé stáročia používal v chémii a hutníctve. V novodobej populárnej kultúre použil tento výraz ako jeden z prvých americký beatnik William S. Burroughs vo svojej novele Hebká mašinka (The Soft Machine, 1962) a takisto vo svojej ďalšej knihe Nova Express (1964); heavy metal tu používa ako synonymum pre návykové drogy: „So svojimi nemocami a drogami vyvolávajúcimi orgazmus a so svojimi asexuálnymi, parazitickými formami života – národ heavymetalistov z Uránu obostretý chladným, modrým oparom vyparených bankoviek – a hmyzí ľudia z Minraudu so svojou metalovou muzikou.“

Ian Christe, heavymetalový historik, opisuje význam jednotlivých slov v slangu hippies: slovom „heavy“ sa „popisovalo čokoľvek, čo malo silnú či opojnú atmosféru“, „metal“ označuje ťažké duševné rozpoloženie. V slangu beatnikov sa výraz „heavy“ vo význame „vážny“ používal už nejakú dobu predtým a takisto aj vo vzťahu k „tvrdej hudbe“ (heavy music), čiže pomalšej, hlasitejšej variácii štandardného popu. Debutový album Iron Butterfly, vydaný začiatkom roka 1968, niesol názov „Heavy“. Prvé zdokumentované použitie výrazu heavy metal sa objavilo toho istého roku v piesni „Born to Be Wild“ od Steppenwolf, poukazujúc na motocykel: „I like smoke and lightning/Heavy metal thunder/Racin' with the wind/And the feelin' that I'm under.” („Mám rád dym a blesk/burácanie ťažkého kovu/preteky s vetrom/a pocit, že podlieham“). Ďalšiu spornú hypotézu o pôvode heavy metalu priniesol v roku 1995 „Chas“ Chandler, bývalý manažér Jimi Hendrix's Experience, v rozhovore pre reláciu „Rock and Roll“, ktorú vysielala televízna stanica PBS. Hovorí, že „…heavy metal je pojem, ktorý má pôvod v článku New York Times, ktorý sa týkal vystúpenia Jimiho Hendrixa“ a tvrdí, že autor opisoval Jimiho Hendrixa „…akoby počúval ťažký kov (heavy metal) padajúci z nebies“. Ale hodnovernosť tohto tvrdenia je otázna.

Prvé zdokumentované použitie výrazu „heavy metal“ ako označenia štýlu rockovej hudby sa objavilo v recenzii Mikea Saundersa. 12. novembra 1970 v časopise Rolling Stone hodnotil album vydaný predošlého roku britskou kapelou Humble Pie: „Humble Pie svojím americkým debutom As Safe As Yesterday Is dokázali, že nuda môže mať mnoho podôb. Predviedli sa ako hlasitá, nemelodická, sračková rocková kapela, ťažkopádna ako ťažký kov (heavy metal), s hrmotnými a ohlušujúcim časťami, ktoré hovoria za všetko. Nemožno povedať, že by všetky piesne boli zlé…ale v podstate stoja za hovno.“ Ich album pomenovaný „Humble Pie“ charakterizoval ako „nič nové pod slnkom, len to isté heavymetalové hovno, o ktoré nik ani nezakopne.“ V recenzii albumu Kingdom Come od Sir Lord Baltimore, ktorá bola publikovaná v máji 1971 v časopise Creem, Saunders píše: „Zdá sa, že Sir Lord Baltimore majú naštudované všetky heavymetalové triky.“ Kritik časopisu Creem Lester Bangs je známy tým, že počiatkom 70. rokov spopularizoval výraz „heavy metal“, kedy recenzoval kapely ako Led Zeppelin a Black Sabbath. V 70. rokoch určití kritici používali výraz heavy metal viac-menej automaticky v hanlivom zmysle. Roku 1979 popredný hudobný kritik John Rockwell z New York Times charakterizoval štýl, ktorý nazýval „heavy metal rock“ ako „brutálne agresívnu hudbu, ktorá sa zväčša hrá pre nadrogovaných ľudí“ a v inom článku ako „rokenrol dovedený do krajnosti, obľúbený u bielych výrastkov.“

Pojmy „heavy metal“ a „hard rock“ často označujú rovnaký typ muziky, predovšetkým keď sa hovorí o kapelách 70. rokov 20. storočia, kedy sa tieto dva pojmy často vzájomne zamieňali. Napríklad kniha Rolling Stone Encyclopedia of Rock & Roll z roku 1983 obsahuje takúto pasáž: „Aerosmith, známy svojím agresívnym hardrockovým štýlom, založeným na bluese, patrili medzi najvýznamnejšie heavymetalové skupiny polovice sedemdesiatych rokov.“ V dnešnej dobe by už asi sotva ktosi charakterizoval klasickú tvorbu Aerosmith, jasne odkazujúcu na tradičný rokenrol, ako „heavy metal“. Dokonca aj niektoré kapely, ktoré stáli pri zrode tohto žánru, napr. Led Zeppelin a Deep Purple, nebývajú súčasnou metalovou komunitou považované za heavymetalové kapely.

História

Korene: polovica 60. rokov

Cream v holandskej televíznej relácii Fanclub v roku 1968.

Americké blues bolo veľmi obľúbené a malo veľký vplyv na prvých britských rockerov; kapely ako Rolling Stones a The Yardbirds nahrali cover-verzie mnohých klasických bluesových skladieb, občas zrýchľujúc tempo a využívajúc elektrické gitary namiesto pôvodných akustických (podobné adaptácie blues a inej „čiernej hudby“ vytvorili základ pôvodného rock and rollu). Britské bluesovo orientované kapely (a nimi ovplyvnené americké kapely) pri svojich hudobných experimentoch vytvorili zvuk, ktorý sa neskoršie stal charakteristickým rysom heavy metalu: základom bol hlasitý, skreslený gitarový zvuk, postavený na silových akordoch. Do širšieho povedomia dostali tento štýl v roku 1964 The Kinks svojou piesňou „You Really Got Me“. K tomuto novému gitarovému zvuku významne prispela nová generácia zosilňovačov so spätnou väzbou. Zatiaľ čo blues-rockový štýl bicích bol jednoduchý, bicie v heavy metale boli mohutnejšie, komplexnejšie a hlasnejšie a k tomu sa pridával čoraz hlasitejší zvuk elektrickej gitary. Speváci zmenili techniku spevu a boli čoraz závislejší na zosilňovaní zvuku; taktiež využívali nové štylistické a dramatické postupy. Súbežne s tým sa zvyšovala úroveň nahrávacej techniky, čím sa umožnil plnohodnotný záznam tejto tvrdej muziky.

Spojením blues-rocku a psychedelického rocku sa vytvorila takmer celá pôvodná podstata heavy metalu. Jednou z najvýznamnejších kapiel, ktoré definovali hranice žánru, bolo rockové trio Cream. Ich mohutný, hutný zvuk je kombináciou Claptonovej bluesovej gitary, silného Bruceovho hlasu a jeho dynamickej hry na basovú gitaru a džezom ovplyvnených rytmov bubeníka Gingera Bakera. O ich prvých dvoch platniach, Fresh Cream (1966) a Disraeli Gears (1967), sa vraví, že významne ovplyvnili celý budúci žáner. Debutový album Are You Experienced (1967) od Jimi Hendrix Experience, mal takisto nemalý vplyv na metal. Hendrixovu gitarovú virtuozitu sa snažili napodobiť mnohí metaloví gitaristi; najúspešnejší šláger albumu, „Purple Haze“, sa neraz považuje za prvý heavymetalový hit.

Počiatky: koniec 60. rokov a začiatok 70. rokov

John Kay z kapely Steppenwolf.

Názory ohľadne toho, ktorá bola prvá heavymetalová kapela, sa rôznia. Väčšinou sa za prvé metalové kapely považujú buď Led Zeppelin alebo Black Sabbath; americkí glosátori sa väčšinou prikláňajú k Led Zeppelin, britskí komentátori preferujú Black Sabbath, niektorí však dávajú rovnakú zásluhu obom skupinám. Niektorí komentátori, poväčšine americkí, uvádzajú aj ďalšie skupiny ako Iron Butterfly, Steppenwolf či Blue Cheer.

V roku 1968 sa počal utvárať zvuk, ktorý sa neskoršie stal známy ako heavy metal. V januári toho roku sa na debutovom albume sanfranciskej kapely Blue Cheer s názvom Vincebus Eruptum objavila coververzia známeho hitu „Summertime Blues“ od Eddieho Cochrana. Táto skladba je vo všeobecnosti považovaná za prvú heavymetalovú nahrávku. V tom mesiaci vyšiel taktiež album Steppenwolf od rovnomennej kapely, ktorý obsahoval aj pieseň „Born to Be Wild“, zmieňujúcu sa o „heavy metale“. V júli t. r. sa na svetlo sveta dostali ďalšie dve nahrávky, ktoré sa zapísali do dejín: „Think About It“ od The Yardbirds (B-strana ich posledného singlu), kde gitarista Jimmy Page uviedol metalový zvuk, neskoršie ohromne populárny; a horúci kandidát na prvý heavymetalový album vôbec: In-A-Gadda-Da-Vida od Iron Butterfly s rovnomennou 17-minútovou titulnou skladbou. V auguste t. r. The Beatles svojím singlom „Revolution“ vytvorili nový štandard pre skreslenie, používané pri najúspešnejších hitoch. Jeff Beck Group, ktorých líder predtým zastával miesto gitaristu v The Yardbirds, vydali svoj debutový album v tom istom mesiaci: Truth obsahoval jedny z „najžeravejších, najostrejších, najpriamočiarejších humorných zvukov všetkých čias,“ čím pripravil pôdu pre novú generáciu metalových gitaristov. V októbri debutovala živou nahrávkou Pageova nová kapela Led Zeppelin. V novembri kapela Love Sculpture, kde bol gitaristom Dave Edmunds, vydala album Blues Helping, na ktorom predstavila hrmotavú, agresívnu verziu Chačaturjanovej piesne „Šabľový tanec“. Beatlesácky tzv. Biely album, ktorý takisto vyšiel t. m., obsahoval „Helter Skelter“ – skladbu, ktorá sa stala jednou z najhlučnejších piesní vydanou takou významnou kapelou.

Na obálke prvého albumu Led Zeppelin bol vyobrazený výbuch vzducholode Hindenburg roku 1937.

V januári 1969 Led Zeppelin vydali rovnomenný debutový album, ktorý sa vzápätí umiestnil na 10. mieste v albumovom rebríčku amerického hudobného týždenníka Billboard. V júli sa konal Atlanta Pop Festival, kde vystupoval Zeppelin a taktiež rockové trio Grand Funk Railroad inšpirované skupinou Cream. Ďalšie Creamom inšpirované zoskupovanie – Leslie West – vydalo t. m. album Mountain, obsahujúci tvrdé blues-rockové gitary a škrekľavé vokály. V auguste sa táto skupina – medzitým premenovaná na Mountain – zúčastnila na Woodstocku, kde hrala vyše hodiny. Debutový album Grand Funk Railroad s názvom On Time vyšiel takisto t. m. Na jeseň zaznamenal fenomenálny úspech Led Zeppelin II a singel „Whole Lotta Love“ sa dostal na 4. priečku v rebríčku populárnej hudby časopisu Billboard. Metalová revolúcia sa práve začala.

Led Zeppelin (v smere hodinových ručičiek: Jimmy Page, John Bonham, Robert Plant, John Paul Jones.

Led Zeppelin definovali kľúčové prvky nového žánru. Prispeli k tomu Pageova značne skreslená gitarová hra a Plantove dramatické, srdcervúce vokály. Pri konštituovaní žánru boli práve tak dôležité aj kapely, u ktorých bol väčšmi v obľube stabilnejší, „rýdzejší“ heavymetalový sound. S tohto pohľadu boli kľúčovými nahrávky od Black Sabbath (Black Sabbath a Paranoid) a Deep Purple (Deep Purple in Rock). Black Sabbath vyvinuli mimoriadne tvrdý sound. Sčasti má na tom zásluhu pracovná nehoda, ktorá sa prihodila Tonymu Iommimu v roku 1966. Keďže nebol schopný normálnej hry, musel preladiť svoju gitaru, aby mu hra nespôsobovala takú bolesť a musel sa spoliehať na silové akordy, kvôli ich pomerne jednoduchému prstokladu. Deep Purple v prvých rokoch nemali vyhranený štýl, ale počnúc rokom 1969 sa kapela, vedená vokalistom Ianom Gillanom a gitaristom Ritchiem Blackmorom, začala uberať smerom k novovznikajúcemu heavymetalovému štýlu. V roku 1970 bodovali vo významných britských hitparádach Black Sabbath s piesňou „Paranoid“ a Deep Purple s „Black Night“. Taktiež tri ďalšie britské kapely vydali toho roku svoje debutové albumy, ktoré sa niesli v duchu heavy metalu: Very 'eavy… Very 'umble od Uriah Heep, UFO 1 od UFO a Sacrifice od Black Widow. Aj keď ich štýl sa zvyčajne nepovažuje za heavy metal, Wishbone Ash zaviedli do praxe štýl dvoch gitár – rytmickej a sólovej, čím inšpirovali mnohé budúce metalové kapely. Okultná tematika a obrazotvornosť kapiel Black Sabbath, Uriah Heep a Black Widow mali taktiež podstatný vplyv; Led Zeppelin začali klásť dôraz na podobné prvky od svojho štvrtého albumu, vydaného roku 1971.

Pôvodná zostava Black Sabbath (1970).

Na druhom brehu Atlantiku určovala kurz Grand Funk Railroad, „komerčne najúspešnejšia americká heavymetalová kapela od roku 1970 až do svojho rozpadu roku 1976 uviedla do praxe nový výraz, ktorý bol v sedemdesiatych rokoch synonymom úspechu: sústavné koncertovanie.“ Ďalšími metalovými kapelami z USA boli Dust (prvá platňa 1971), Blue Öyster Cult (1972) a skupina Kiss (1974).

V Nemecku debutovala v roku 1972 albumom Lonesome Crow kapela Scorpions.

Blackmore, ktorého virtuozita sa prejavila na albume Deep Purple Machine Head (1972), opustil skupinu v roku 1975 a založil kapelu Rainbow. Tieto kapely si získali priazeň publika neustálym koncertovaním a svojím stále sa zlepšujúcim šoumenstvom. Spornou otázkou zostáva, či tvorbu týchto a ďalších priekopníckych kapiel možno považovať vskutku za „heavy metal“, či proste len za „hard rock“. Tie, majúce bližšie k bluesovým koreňom či zakladajúce si na melodike v súčasnosti zväčša spadajú do druhej kategórie. Vynikajúcim príkladom sú AC/DC, ktorí debutovali roku 1975 albumom High Voltage. Encyklopédia Rolling Stone z roku 1983 píše o „austrálskej heavymetalovej kapele AC/DC…“ Rockový historik Clinton Walker tvrdí, že „nazývať AC/DC heavymetalovou kapelou bolo nepresné v rokoch sedemdesiatych a nič sa na tom nezmenilo ani v súčasnosti…. Boli rokenrolovou kapelou, ktorá skrátka hrala tak tvrdo, ako sa to vyžadovalo v metale.“ Nejde tu len o otázku definícií, ale taktiež o to, že treba jasne rozlišovať medzi samotným štýlom a tým, k čomu sa hlásia fanúšikovia. Ian Christe píše, ako sa Ozzy Osbourne stal „hovorcom šialenosti rockových hviezd a získal bezvýhradnú oddanosť heavymetalových zatratencov.“

Brian Robertson, Phil Lynott, Scott Gorham zo skupiny Thin Lizzy počas živého vystúpenia v rámci turné Bad Reputation, 24. novembra 1977.

Britská kapela Judas Priest, debutujúca albumom Rocka Rolla v roku 1974, je po Black Sabbath ďalšou kapelou, ktorú treba brať do úvahy. Christe píše o tom, ako Black Sabbath

„… ponúkli poslucháčom niečo viac než tri akordy a dobrú show – ale ich obecenstvo chcelo pátrať ďalej po zvukoch s podobným účinkom. V polovici 70. rokov bolo možné metalovú estetiku vystopovať ako bájnu beštiu v náladovej base a zložitých zdvojených gitarách Thin Lizzy, v javiskovej štylizácii Alice Coopera, v excelujúcej gitare a pompéznych vokáloch Queen a hrmotných stredovekých námetoch Rainbow. Potom ale, nasledujúc Sabbath, vyrazili z Birminghamu Judas Priest, aby tieto rozličné najsvetlejšie miesta hardrockovej zvukovej palety spojili a zosilnili. Po prvýkrát sa z heavy metalu stal žáner sám o sebe.“

Napriek tomu, že sa ani jeden album Judas Priest až do 80. rokov nedostal do rebríčka 40 najlepších albumov v USA, kapela býva pokladaná za nasledovníka sabbathovského heavy metalu. Používajúc dve gitary, prudké tempá a čistejší kovový zvuk pozbavený bluesových vplyvov, vytvorili štandard, ktorým sa riadilo nespočetné množstvo budúcich skupín. Heavy metal síce získaval stále väčšiu popularitu, no kritici túto muziku nemali príliš v láske. Nepáčilo sa im síce, že heavy metal prevzal zo show biznisu rôzne obchodnícke triky (vizuálna stránka prejavu a pod.), no najväčšie námietky mali k bezmyšlienkovitosti hudobného a textového ponímania: v recenzii albumu Black Sabbath, ktorú napísal počiatkom 70. rokov popredný hudobný kritik Robert Christgau, sa metal popisuje ako „pošmúrne a dekadentné…nedôvtipné, necudné ožobračovanie.“

Stredný prúd: koniec 70. rokov a začiatok 80. rokov

Iron Maiden patrili medzi čelných predstaviteľov Novej vlny britského heavy metalu, inšpirovanej punk rockom.

V polovici 70. rokov sa objavil punk rock, ktorý sa vyvinul ako reakcia jednak na modernú meštiacku spoločnosť, jednak na rokenrol akoby vyrobený na montážnej linke (a teda i heavy metal) tých čias. Koncom 70. rokov predaj heavymetalových nahrávok prudko klesol, predovšetkým na úkor punku, disca a komerčného rocku. Keďže významné vydavateľstvá sa orientovali na punk, množstvo novších britských heavymetalových kapiel nachádzalo inšpiráciu práve v agresivite, energickom zvuku, v nízkej zvukovej kvalite a v postoji „Urob si sám“. Undergroundové metalové kapely sa rozhodli vziať všetko do vlastných rúk a založiť nezávislé špecializované vydavateľstvá. Ako sa hnutie šírilo, zavedené britské hudobné týždenníky ako Sounds a New Musical Express začali javiť záujem o metalové kapely. Geoff Burton, ktorý písal pre Sounds, spopularizoval termín „New Wave of British Heavy Metal“, ktorý sa obvykle skracoval do akronymu NWOBHM. Kapely NWOBHM Iron Maiden, Motörhead, Saxon, Diamond Head a Def Leppard dali heavy metalu nový dych. Nasledujúc príklad Judas Priest zhutnili zvuk, obmedzili bluesové vplyvy a potrpeli si väčšmi na rýchle tempá. V roku 1980 sa albumy Iron Maiden, Motörhead a Saxon dostali do prvej desiatky najlepších britských albumov, čím NWOBHM prenikla do stredného prúdu. O rok neskôr sa Motörhead stali prvou kapelou z onoho hnutia, ktorá sa s albumom No Sleep 'til Hammersmith dostala na vrchol britských rebríčkov. Ďalšie kapely NWOBHM, napr. Diamond Head a Venom, mali taktiež nemalú zásluhu na vývoji metalu, i keď nedosiahli taký komerčný úspech.

Prvá generácia metalových kapiel sa pomaly vytrácala zo scény. Deep Purple sa rozpadli zanedlho po tom, čo Blackmore v roku 1975 opustil kapelu a Led Zeppelin skončili v roku 1980. Losangeleskí Van Halen, ktorí predskakovali na koncerte Black Sabbath, strhávali pozornosť na úkor starnúcich muzikantov. Eddie Van Halen sa stal jedným z najoslnivejších metalových virtuózov onoho obdobia. Podľa Christeho „jeho technika hry na gitaru bola dokonalá a parádne sóla ako ‚Eruption‘ vyniesli heavymetalovú gitaru na úplný vrchol“. Medzi povestných virtuózov sa zaradili tiež muzikanti Randy Rhoads a Yngwie Malmsteen, ktorých mená sa spájajú so štýlom v súčasnosti známom ako „neoklasický metal“. Na čele interpretov inšpirovaných vážnou hudbou boli Blackmore a člen Scorpions Uli Jon Roth. Táto nová generácia mala v obľube používanie klasicistických gitár s nylonovými strunami – činil tak napríklad Rhoads v piesni „Dee“ na nahrávke Blizzard of Ozz (1980), debutovom albume bývalého speváka Black Sabbath Ozzyho Osbourna.

V druhej polovici 70. rokov sa metalová scéna, povzbudená úspechom Van Halenovcov, počala rozvíjať v južnej Kalifornii, predovšetkým v oblasti Los Angeles. V kluboch na Sunset Strip v Los Angeles majú korene kapely ako Quiet Riot, Ratt, Mötley Crüe a W.A.S.P., ktoré sa nechali inšpirovať tradičným heavy metalom počiatku 70. rokov a od glamrockových zoskupení typu Alice Cooper a Kiss si vypožičali divadelné prvky (a občas aj obľubu líčenia). Glam metal sa vyznačuje hedonistickými textami a živelným správaním. Po hudobnej stránke ho charakterizujú rýchle gitarové sóla, hymnické refrény a melodickosť viac-menej inšpirovaná popom. Glammetalové hnutie sa, spolu s kapelami typu Twisted Sister, stalo hlavnou silou v metale a rockovej hudbe ako takej.

Po úspechu NWOBHM a po prelomovom albume Judas Priest British Steel (1980) sa na počiatku 80. rokov heavy metal stával stále obľúbenejší. Prítomnosť na MTV mala obrovský vplyv na propagáciu hudobných skupín a v mnohých prípadoch pomohla znásobiť predaj nahrávok. Videoklipy Def Leppard k albumu Pyromania (1983) urobili z kapely hviezdy prvej kategórie a Quiet Riot sa stali prvou tamojšou heavymetalovou kapelou, ktorej sa podarilo dostať na vrchol rebríčka Billboard s piesňou Metal Health (1983). Nemenej dôležitým pri rozširovaní poslucháčskej základne sa ukázal „US Festival“ konaný v Kalifornii v roku 1983. Na tomto trojdňovom festivale bol jeden deň venovaný čisto len heavymetalovému žánru, ktorý tu zastupovali Ozzy Osbourne, Van Halen, Scorpions, Mötley Crüe, Judas Priest a iní, a ktorému sa podarilo pritiahnuť najväčšiu pozornosť publika. Medzi rokmi 1983 a 1984 vzrástla predajnosť heavymetalových nahrávok z 8 na 20 percent všetkých nahrávok predaných v USA. Viacero popredných odborných časopisov zasvätených žánru začalo svoju činnosť. Patrili k nim napríklad Kerrang! (založený 1981) a Metal Hammer (1984). V roku 1985 Billboard vyhlásil, že „metal rozšíril svoju divácku základňu. Metalová muzika už nie je výhradnou doménou výrastkov mužského pohlavia. Metalové poslucháčstvo sa rozšírilo o starších (vysokoškolákov), mladších (mladších žiakov) a ženy.“

V polovici 80. rokov mal najväčšie zastúpenie v rebríčkoch, hudobných televíziách a na koncertných šnúrach glam metal. K hlavným predstaviteľom patria skupiny Warrant z L.A., skupiny z východného pobrežia ako Poison, Cinderella, či nemenej obľúbené kapely Mötley Crüe a Ratt. Štylistickú medzeru medzi hard rockom a glam metalom zaplnila skupina Bon Jovi z New Jersey, ktorá dosiahla nesmiernu popularitu vďaka svojmu tretiemu albumu Slippery When Wet (1986). V roku 1987 začala MTV vysielať reláciu Headbanger's Ball, zasvätenú výlučne heavymetalovým videoklipom. Metalová komunita sa rozdelila na dva hlavné tábory, na priaznivcov komerčného zvuku a na prívržencov undergroundu pohŕdajúcich populárnym štýlom, ktorému nadávali „lite metal“ alebo „hair metal.“

Skupine Guns N’ Roses sa podarilo získať pozornosť fanúšikov rôznych štýlov. Na rozdiel od glammetalových kapiel tej doby boli oveľa surovejší a jedovatejší. Po nesmiernom úspechu ich debutovej platne Appetite for Destruction (1987) „sa skupina Guns N’ Roses stala cieľom, na ktorý sa zameral všetok ďalší metal počas nasledujúcej dekády.“ Rok nato sa z tej istej losangelskej hardrockovej klubovej scény vynorila kapela Jane's Addiction s debutom Nothing's Shocking. Časopis Rolling Stone vyhlásil, že „Jane's Addiction sú právoplatným dedičom odkazu Led Zeppelin, keďže im dosiaľ žiadna kapela nebola taká verná.“ Bola jednou z prvých kapiel spájaných z „alternatívnym metalom“, ktorý sa dostal do popredia počas 90. rokov. Popularitu glam metalu medzičasom udržiavali nové kapely ako newyorskí Winger alebo Skid Row z New Jersey.

Metal v umeleckom podzemí: od 80. rokov

Počas 80. rokov sa vyvinulo množstvo heavymetalových štýlov mimo komerčného stredného prúdu. Mapovaniu spletitého sveta undergroundového metalu sa venovalo viacero ľudí, v prvom rade editori hudobného serveru Allmusic a taktiež kritik Garry Sharpe-Young. V Sharpe-Youngovej niekoľkozväzkovej encyklopédii je metal rozdelený do piatich hlavných kategórií: thrash metal, death metal, black metal, power metal, plus spríbuznené štýly doom a gothic metal.

Thrash metal

Slayer patrili medzi najosobitejšie, najvplyvnejšie a najextrémnejšie thrashmetalové kapely 80. rokov.

Thrash metal sa zrodil počiatkom 80. rokov. Podobne ako jeho najbližší príbuzný – speed metal – taktiež thrash vykazuje veľký vplyv hardcoreu a Novej vlny britského heavy metalu. Najvýznamnejšia scéna v Spojených štátoch, odkiaľ thrash pochádza, sa nachádzala v oblasti sanfranciského zálivu (konkrétne Bay Area). Thrashové kapely vyvinuli nový sound, ktorý sa vyznačoval väčšou rýchlosťou a agresivitou v porovnaní s pôvodným heavy metalom i v porovnaní s jeho nasledovníkom – glam metalom. Väčšinou sa tu prelínajú nízke gitarové riffy s hlavnou shredovou gitarou. Texty poväčšine rozoberajú nihilistický náhľad na svet, alebo sa zaoberajú spoločenskými problémami, využívajúc pri tom drsný, neslušný jazyk. Charakterizovali ho slovnými spojeniami ako „skazená mestská muzika“ či „belošský bratanec rapu“.

Thrash spopularizovala tzv. „Veľká thrashová štvorka“: Anthrax, Megadeth, Metallica a Slayer. Kreator, Sodom a Destruction, tri nemecké kapely, najväčšmi prispeli k tomu, že sa tento štýl dostal do Európy. Nemenej dôležité boli taktiež kapely Testament zo San Francisca, Exodus z New Jersey a brazílska Sepultura. Aj keď thrash pochádza z undergroundu (a v prvých desiatich rokoch bol viac-menej len undergroundovým fenoménom), niektorým skupinám sa podarilo získať aj komerčné publikum. Metallice sa v roku 1986 podarilo dostať medzi 40 najlepších albumov v hitparáde Billboard s albumom Master of Puppets a dva roky nato s albumom …And Justice for All dobyli šieste miesto; albumy kapiel Megadeth a Anthrax mali tiež albumy na vrchole rebríčka.

Slayer si síce nevydobyli takú popularitu ako zvyšok Veľkej štvorky, no napriek tomu vydali jeden zo smerodajných albumov žánru: časopis Kerrang! označil album Reign in Blood (1986) za „najtvrdší album všetkých čias.“ O dve desaťročia neskôr ho zas magazín Metal Hammer vyhlásil za najlepší album za posledných dvadsať rokov. Slayer si získal, na svoju škodu, poslucháčstvo z radov krajne pravicových skinheadov, keďže vo svojich textoch sa zaoberá násilím a nacizmom. Začiatkom 90. rokov thrash dosiahol nevídaný úspech, čím dal novú tvár komerčnému metalu. „Čierny album“ od Metallicy sa umiestnil na prvom mieste v rebríčku Billboard, Countdown to Extinction od Megadeth (1992) na druhom, Anthrax a Slayer sa dostali do prvej desiatky a albumy lokálnych kapiel ako Testament a Sepultura sa dostali do prvej stovky.

Death metal

Chuck Schuldiner z kapely Death, „všeobecne považovaný za otca death metalu“

Thrash sa zanedlho začal vyvíjať a vyčlenili sa z neho extrémnejšie metalové štýly. Ako tvrdí MTV News, „muzika kapely Slayer bola priamo zodpovedná za vzostup death metalu“. Venom, kapela z NWOBHM, mala taktiež zásluhu na rozvoji štýlu. Rúhanie sa a satanizmus, prvky uplatňované u podobných kapiel, si našli miesto takisto v severoamerických i európskych deathmetalových kapelách. K prvotným skupinám štýlu patria floridskí Death a kalifornskí Possessed. Vraví sa, že označenie „death metal“ pochádza od týchto kapiel; Possessed vydali roku 1984 demo Death Metal a na ich debutovom albume Seven Churches (1985) sa objavila skladba s názvom „Death Metal“.

Death metal zužitkoval rýchlosť a agresivitu thrashu i hardcoreu, k tomu pridal texty inšpirované nízkorozpočtovými hororovými filmami „zetkovej“ kategórie a satanizmom. Spev sa vyznačuje ponurosťou, hrdelnosťou a hlbokým škriekaním, „smrteľným škripotom“ a inými nezvyčajnými technikami. Hlboký, agresívny vokálny štýl dopĺňajú podladené, mimoriadne skreslené gitary, neuveriteľne rýchle bicie (obyčajne dvojpedálové) a mohutná „zvuková stena“ vytvorená z blast beatov. Príznačné sú takisto frekventované zmeny tempa a taktu a synkopa.

Death metal, podobne ako thrash, odmieta vyumelkovanosť pôvodných metalových štýlov a namiesto toho si potrpí na všedný štýl odievania: roztrhané džínsy a tuctové kožené bundy. Jednou z mála výnimiek je Glen Benton z kapely Deicide, ktorý máva pri vystúpeniach obrátený kríž na čele a nosieva brnenie. Morbid Angel si prisvojili neofašistickú symboliku. Tieto dve kapely, spolu s Death a Obituary, patria medzi najvýznamnejšie skupiny na hlavnej deathmetalovej scéne, ktorá povstala na Floride v polovici 80. rokov. V Spojenom kráľovstve sa z anarcho-punkového hnutia vyčlenil podobný štýl zvaný grindcore, zastupovaný skupinami ako Napalm Death a Extreme Noise Terror. Počala sa taktiež rozvíjať rozsiahla škandinávska deathmetalová scéna, reprezentovaná kapelami Entombed a Dismember. Popri tom sa zrodil melodický death metal, kde medzi čelných predstaviteľov patria Švédi In Flames a Dark Tranquillity a Fíni Children of Bodom a Kalmah.

Black metal

Prvá vlna black metalu sa objavila v prvej polovici 80. rokov, kedy začali tento štýl hrať kapely ako Venom (Veľká Británia), Mercyful Fate (Dánsko), Hellhammer a Celtic Frost (Švajčiarsko) a Bathory (Švédsko). Koncom 80. rokov stáli na čele druhej vlny skupiny ako Mayhem, Burzum a Emperor. Pre black metal je síce špecifická rôznorodosť štýlu a kvality prevedenia, no napriek tomu má väčšina kapiel niekoľko spoločných čŕt: škrekľavé a vrčavé vokály, veľmi skreslené gitary využívajúce tremolovanie (tremolo picking), „temnú atmosféru“ a zámerne nekvalitný zvuk s okolitými zvukmi a šumami. Napriek tomu, že tematika satanizmu má v black metale najväčšie zastúpenie, mnohé kapely sa nechali inšpirovať taktiež starovekým pohanstvom, čím podporovali návrat k predkresťanským hodnotám. Mnohé blackmetalové skupiny takisto „experimentujú s prvkami všetkých mysliteľných foriem metalu, folku, elektroniky a avantgardy.“ Bubeník Fenriz zo skupiny Darkthrone vysvetľuje, že „je to o produkcii, textoch, o tom ako sa obliekajú a o záväzku urobiť odporný, surový, ponurý materiál. Nespájal ich spoločný sound.“

Varg Vikernes zo skupiny Burzum bol v roku 1994 usvedčený z vraždy Euronyma.

Predovšetkým medzi škandinávskymi skupinami ako Mayhem či Immortal začal byť v 90. rokoch populárny tzv. „corpse paint“, čiže „mŕtvolné líčenie“, kedy sa členovia skupiny líčili ako mŕtvoly, lebky či duchovia. Bathory položili základ pre viking a folk metal a vďaka Immortal si väčšiu pozornosť získali blast beaty. Na začiatku 90. rokov mali blackmetaloví vandali v Nórsku na svedomí značné násilnosti. Členovia skupín Mayhem a Burzum boli zakladateľmi spolku Inner Circle, ktorý je zodpovedný za vypálenie množstva drevených nórskych kostolíkov. Narastajúci záujem o death metal spôsobil, že black metal si začal získavať podporu škandinávskeho metalového undergroundu, ponajprv v Nórsku, i napriek odmietavým postojom zo strany samotných blackmetalistov. Spevák skupiny Gorgoroth Gaahl vraví: „black metal sa nikdy nepokúšal získať fanúšikov…. Mali sme spoločného nepriateľa, a to kresťanstvo, socializmus, a vlastne čokoľvek spoločné s demokraciou.“

Asi od roku 1992 sa postupne začínali vytvárať blackmetalové scény i v krajinách mimo Škandinávie, napr. v Nemecku, Francúzsku či Poľsku. Násilie tejto scény zasiahlo svoje vlastné základy skoro ráno 10. augusta 1993, kedy zakladateľa skupiny Mayhem Euronymousa ubodal na smrť Varg Vikernes zo skupiny Burzum (pre Mayhem však nahrával basovú linku pre debutový album). Tento prípad si získal značnú pozornosť médií. V polovici 90. rokov, kedy mnohí ľudia zo scény začali pociťovať stagnáciu žánru, niektoré prominentné kapely ako Burzum či Beherit začali začleňovať do svojej tvorby prvky ambientu či symfonického metalu (Tiamat, Samael). Nórska skupina Dimmu Borgir priblížila koncom 90. rokov black metal bližšie k strednému prúdu populárnej hudby. Zásluhu na spopularizovaní žánru majú taktiež Angličania Cradle of Filth, časopisom Metal Hammer vyhlásení za najúspešnejšiu metalovú kapelu od doby Iron Maiden. V súčasnosti patria medzi miláčikov kritiky švédski tradicionalisti Watain, francúzski experimentátori Deathspell Omega, a americký one-man-band Xasthur.

Power metal

HammerFall po absolvovaní koncertu v talianskom Miláne roku 2005.

Powermetalová scéna vznikla v 90. rokoch na protest proti príkrosti death a black metalu. Napriek tomu, že v Severnej Amerike sa power metal držal viac-menej v undergrounde, v Európe, Japonsku a v Južnej Amerike sa tešil obrovskej obľube. V power metale stojí na prvom mieste vzletná, epická melodika a tematika, ktorá „apeluje na poslucháčov zmysel pre udatnosť a krásu.“ Základy tohto soundu položila v polovici 80. rokov nemecká skupina Helloween, ktorá skĺbila power riffy, melodiku, vysoký, „čistý“ spev kapiel ako Judas Priest a Iron Maiden s rýchlosťou a energiou thrashu, „vytvoriac tak zvuk, ktorý dnes poznáme pod menom power metal.“ V USA patrili medzi priekopníkov štýlu newyorské skupiny Manowar a Virgin Steele. Fošňa Rising Force od Yngwieho Malmsteena mala nemalú zásluhu na spopularizovaní pekelne rýchleho gitarového štýlu, známeho ako „shredding“, a jeho pričinením sa tiež ujal metal s prvkami vážnej hudby. Tieto zdokonalenia mali veľký vplyv na power metal.

Sound tradičnejších powermetalistov, ako sú HammerFall zo Švédska, DragonForce z Anglicka a Iced Earth z Floridy, je spätý s klasickým štýlom NWOBHM. Mnohé powermetalové skupiny používajú klávesistov, niekedy tiež spolupracujú so symfonickými orchestrami či opernými spevákmi a speváčkami, čím dodávajú tejto hudbe „symfonický“ ráz. K takýmto kapelám patria Kamelot z Floridy, Nightwish z Fínska, Rhapsody of Fire z Talianska a Catharsis z Ruska. Power metal má silnú divácku základňu jednak v Japonsku, jednak v Južnej Amerike, kde sa tešia popularite skupiny ako Angra z Brazílie či Rata Blanca z Argentíny.

Blízkym príbuzným power metalu je progresívny metal, ktorý si osvojil komplexný kompozičný prístup skupín ako Rush alebo King Crimson. Priekopníkmi tohto štýlu sú americké kapely Queensrÿche, Fates Warning a Dream Theater. K predstaviteľom fúzie power a prog-metalu patria Symphony X z New Jersey, ktorých gitarista Michael Romeo je jedným z najuznávanejších shred gitaristov poslednej doby.

Doom a gothic metal

Ako pomaly sa pohybujúci protiklad typického heavy metalu sa v polovici 80. rokov zrodila nová metalová odnož – doom metal – udržovaná nažive kapelami ako Saint Vitus, The Obsessed, Trouble či Candlemass. Po hudobnej i textovej stránke vychádza prevažne z ranej tvorby Black Sabbath a ich súčasníkov Blue Cheer, Pentagram a Black Widow. Doom a jeho odnože pomohla definovať taktiež skupina The Melvins. Zatiaľ čo väčšina heavymetalových štýlov preferuje rýchlejšie tempá a technickú dokonalosť, doom metal sa vyznačuje pomalším tempom, hutnými tónmi, ponurosťou, melanchóliou ako aj atmosférickosťou, využívanou však i v iných metalových odnožiach.

Debutový album anglickej skupiny Cathedral s názvom Forest of Equilibrium (1991) pomohol vyvolať novú doommetalovú vlnu. Skupiny Paradise Lost, My Dying Bride, Anathema a ich zmes doom a death metalu majú zásluhu na rozvoji európskeho gothic metalu, zastupovaného napr. nórskymi kapelami Theatre of Tragedy a Tristania, a ktorý využíva rôzne druhy spevu a viacero spevákov či speváčok. V USA uviedli tento štýl newyorčania Type O Negative. Gothicmetalové skupiny, predovšetkým Therion zo Švédska, primiešavali do svojej tvorby orchestrálne prvky. Následkom toho sa vytvorilo podhubie, z ktorého vzišli symfometalové skupiny ako Virgin Black z Austrálie, Nightwish z Fínska, či Within Temptation a After Forever z Holandska.

Koncom 80. rokov sa na metalovej scéne zjavila nová odnož menom sludge metal, ktorá miesila dovedna hardcore a doom. V New Orleans, kde sa nachádza najvýznamnejšia scéna, patrili medzi vedúce kapely Eyehategod a Crowbar. Na samom počiatku nasledujúceho desaťročia vyvolali kalifornské kapely Kyuss a Sleep, inšpirované staršími doommetalovými kapelami, vlnu stoner metalu, zatiaľ čo v Seattli skupina Earth pomohla vytvoriť ďalšiu doomovú odnož zvanú drone metal. Koniec 90. rokov sa niesol v znamení nových kapiel, ako napr. Goatsnake (klasický stoner/doom) a Sunn O))) (zmes doom, drone a dark ambient metalu), obe pochádzajúce z oblasti Los Angeles. New York Times prirovnal ich tvorbu k „indickému raga v ohnisku zemetrasenia“.

Nové fúzie: 90. roky a prvá dekáda 21. storočia

Na počiatku 90. rokov začali grungeové kapely na čele s Nirvanou vytláčať komerčný metal do ústrania, čím sa vytváral priestor pre nástup alternatívneho rocku. Grunge bol síce ovplyvnený heavymetalovým soundom, ale odmietal výstrelky komerčných metalistov, ich „nablýskané a virtuózne sóla“ či dychtivosť po účinkovaní na MTV.

Pantera patrila v prvej polovici 90. rokov medzi popredné metalové spolky.

Obľuba glam metalu klesala nielen následkom úspechu grungeových skupín, ale tiež zásluhou narastajúcej popularity Metallicou a thrashom ovplyvneného groove metalu, ktorý vytvorili kapely Pantera a White Zombie. Niektorým novým skupinám sa podarilo dosiahnuť komerčný úspech; napr. album Far Beyond Driven od Pantery bodoval v roku 1994 v rebríčku Billboard, ale „v bezvýrazných očiach mainstreamu bol metal už po smrti.“ Niektoré kapely sa snažili prispôsobiť novým podmienkam. V roku 1996 vystupovala na festivale Lollapalooza skupina Metallica, ktorej členovia si nechali predtým ostrihať vlasy. Niet sa čo diviť, že po tomto kroku „sa dostavili už dlhšiu dobu sa hromadiace reakcie a odklon publika.“ Ale nemožno poprieť fakt, že „koncom 90. rokov bola Metallica pravdepodobne najpopulárnejšou modernou rockovou skupinou na svete.“

Podobne ako Jane’s Addiction, tak isto aj mnohé iné populárne hudobné skupiny 90. rokov, majúce korene v heavy metale, spadajú do nesúrodého hudobného smeru nazývaného „alternatívny metal“. Pod týmto názvom sa skrýva široké spektrum kapiel, ktoré vnášali do metalu prvky mnohých iných hudobných štýlov. Pod pojem „alternatívny metal“ sa zahŕňa taktiež grungeová kapela Alice in Chains, či rôzne cross-overové kapely, napr: Faith No More (alternatívny rock s prvkami punku, funku, metalu a hip hopu), Primus (prvky funku, punku, thrash metalu a experimentálnej hudby), Tool (metal zmiešaný s progresívnym rockom), Ministry (metal plus industriálna hudba), Marilyn Manson (uberal sa podobným smerom, ale navyše využíval šokový efekt spopularizovaný Alicom Cooperom). Napriek tomu, že alternatívni metalisti nevytvárali jednoliatu scénu, spájala ich ochota experimentovať s metalom, ako aj odpor k vyčačkanému glam metalu (čo neplatí o Marylin Manson a White Zombie, ktorí sa takisto spájajú s alternatívnym metalom). Zlátanina štýlov a soundov reprezentovala „farbistý výsledok metalu a spolu s ním sa postavili tvárou v tvár okolitému svetu.“

Približne v druhej polovici 90. rokov sa odrazu začalo hovoriť o oživení metalu v USA, vychádzajúcom z vlny alternatívneho metalu. Kapely ako P.O.D., Korn, Papa Roach, Limp Bizkit, Slipknot a Linkin Park, ktorým prischla prezývka „nu metal“, dali dohromady nový hudobný štýl, ktorý sa kolísal medzi rytmami death metalu a hip hopu. Zmes surových gitár, rapových vokálov a zvukových trikov dokázala, že sa „všekultúrny metal môže oplatiť.“ K tomu, že si nu metal získal priazeň komerčného publika, dopomohli predovšetkým dve skutočnosti: prítomnosť na MTV a putovný festival Ozzyho Osbourna „Ozzfest“, prvýkrát uvedený v roku 1996, vďaka ktorému sa začalo medzi novinármi povrávať o obrode heavy metalu. V roku 1996 vyšiel album Life Is Peachy od Korn, aby sa vzápätí stal prvým numetalovým albumom, ktorému sa podarilo dostať do hitparády top 10. Dva roky nato sa ich ďalší štúdiový počin Follow the Leader umiestnil dokonca na prvom mieste. V roku 1999 Billboard uviedol, že v USA je viac než 500 špecializovaných metalových rozhlasových relácií, čo je temer trojnásobok v porovnaní s rokom 1989. Napriek obrovskej popularite nu metalu, metalisti ho nedokázali v plnej miere uznať. Niekedy okolo roku 2003 nu metal a jemu spriaznené štýly dosiahli vrchol popularity a postupne sa začali vytrácať do úzadia, i keď niektoré skupiny, napr. System of a Down, si naďalej udržovali značný vplyv.

Najnovšie trendy: 2005 - súčasnosť

Children of Bodom naživo na festivale Masters of Rock v roku 2007

Ani v novom miléniu nestráca metal nič zo svojej popularity, predovšetkým v kontinentálnej Európe. V novom tisícročí sa Škandinávia stáva oblasťou chrliacou novátorské a úspešné kapely, zatiaľ čo v Belgicku, Holandsku a predovšetkým Nemecku má metal najväčší odbyt. Medzi zabehané metalové kapely, ktoré dokázali umiestniť hneď niekoľko albumov do nemeckých rebríčkov top 20 v rokoch 2003 – 2008, sa zaradili fínski Children of Bodom, nórski Dimmu Borgir, Nemci Blind Guardian a švédski HammerFall. V polovici desaťročia sa metalcore, zmes extrémneho metalu a hardcore punku , ukazuje ako silný komerčný hráč. Korene má v štýle crossover thrash, ktorý v polovici 80. rokov rozvinuli kapely typu Suicidal Tendencies, Dirty Rotten Imbeciles a Stormtroopers of Death. V priebehu 90. rokov sa metalcore držal prevažne v podzemí; medzi rané kapely patria Earth Crisis , Converge Hatebreed, Hatebreed a Shai Hulud. Okolo roku 2004 bol už melodický metalcore, ovplyvnený taktiež melodickým death metalom, natoľko populárny, že nahrávky The End of Heartache od Killswitch Engage a The War Within od Shadows Fall sa dostali na 21. a 20. miesto v albumovej hitparáde Billboard.

Bullet for My Valentine patria medzi popredné kapely na metalcoreovej scéne.

Fever, tretí štúdiový album waleskej skupiny Bullet for My Valentine, sa umiestnil na tretej priečke v rebríčku Billboard 200 a na prvých priečkach v rebríčkoch Billboard Alternative a Billboard Rock, čím sa stal najúspešnejším albumom v histórii skupiny. V posledných rokoch sa metalcorové kapely tešia stále väčšej pozornosti na Ozzfeste a Download Festivale. V roku 2006 sa dostáva do rebríčka Billboard top 10 groovemetalová skupina Lamb of God s nahrávkou Sacrament. Úspech týchto a iných skupín, ku ktorým patrí napr. Mastodon (zmes progresívneho a sludge metalu) alebo Trivum (metalcore/thrash metal), mal za následok, že sa začalo povrávať o obrode amerického metalu, poniektorými kritikmi prezývanej „Nová vlna amerického heavy metalu“.

Z metalcoru vychádza tiež mathcore, rytmicky komplikovanejší a progresívnejší štýl, ktorý priniesli na svetlo sveta kapely ako The Dillinger Escape Plan, Converge, či Protest the Hero. Hlavnou črtou mathcoru je využívanie netradičných taktov, čím sa rytmicky veľmi ponáša na free jazz.

Názov „retro metal“ sa v angličtine používa v súvislosti so skupinami hrajúcimi v štýle skupín ako The Sword (Texas, USA), High on Fire (Kalifornia, USA), Witchcraft (Švédsko) či Wolfmother (Austrália). Album skupiny The Sword Age of Winters (2006) je silno inšpirovaný prácou Black Sabbath a Pentagram-u ; Witchcraft do svojej hudby zakomponovali prvky folk rocku a psychedelického rocku; a rovnomenný debutový album kapely Wolfmother sa vyznačuje „organmi v štýle Deep Purple“, „akordovými riffami hodnými Jimmyho Pagea“ a zavýjaním speváka Andrewa Stockdalea, „na ktoré Robert Plant nemá“. " Skladba „Woman“ z tohoto albumu získala v roku 2007 cenu Grammy za najlepší hardrockový výkon, zatiaľ čo „Eyes of the Insane“ od Slayer získala cenu v kategórii najlepší metalový výkon. V roku 2008 Slayer dostal opäť Grammy za najlepší metalový výkon, tentoraz za skladbu „Final Six“. Metallice sa dostalo tejto pocty v roku 2009 za skladbu „My Apocalypse“.

Medzi ďalšie udalosti v metalovom svete možno zaradiť nedávne vzkriesenie thrash metalu, či nedávny zrod ‚djent‘ scény. Djent vznikol po roku 2010 ako odnož regulárneho progresívneho metalu. Vyznačuje sa progresívnou, rytmickou a technickou komplexnosťou, značne skreslenými gitarami, palm mutingom, synkopickými riffmi a virtuóznymi gitarovými sólami. Medzi ďalšie typické črty patrí rozsiahle používanie sedem-, osem- a deväť-strunových gitár. Medzi djentové skupiny sa zaraďujú Meshuggah, Sikth, TesseracT a Textures.

Literatúra

• Arnold, Denis (1983). "Consecutive Intervals," in The New Oxford Companion to Music, zväzok 1: A-J. Oxford University Press. ISBN 0-19-311316-3
• Arnett, Jeffrey Jensen (1996). Metalheads: Heavy Metal Music and Adolescent Alienation. Westview Press. ISBN 0-8133-2813-6
• Berelian, Essi (2005). Rough Guide to Heavy Metal. Rough Guides. Foreword by Bruce Dickinson of Iron Maiden. ISBN 1-84353-415-0
• Berry, Mick a Jason Gianni (2003). The Drummer's Bible: How to Play Every Drum Style from Afro-Cuban to Zydeco. See Sharp Press. ISBN 1-884365-32-9
• Blake, Andrew (1997). The Land Without Music: Music, Culture and Society in Twentieth-century Britain. Manchester University Press. ISBN 0-7190-4299-2
• Carson, Annette (2001). Jeff Beck: Crazy Fingers. Backbeat Books. ISBN 0-87930-632-7
• Charlton, Katherine (2003). Rock Music Styles: A History. McGraw Hill. ISBN 0-07-249555-3
• Christe, Ian (2005). Heavy metal: ďáblův hlas: kompletní historie pro znalce. BB art. ISBN 80-7341-477-5
• Christgau, Robert (1981). "Master of Reality (1971) [review]," in Christgau's Record Guide. Ticknor & Fields. ISBN 0-89919-026-X
• Cook, Nicholas – Nicola Dibben (2001). "Musicological Approaches to Emotion," in Music and Emotion. Oxford University Press. ISBN 0-19-263188-8
• Du Noyer, Paul (ed.) (2003). The Illustrated Encyclopedia of Music. Flame Tree. ISBN 1-904041-70-1
• Ewing, Charles Patrick – Joseph T. McCann (2006). Minds on Trial: Great Cases in Law and Psychology. Oxford University Press. ISBN 0-19-518176-X
• Kennedy, Michael (1985). The Oxford Dictionary of Music. Oxford University Press. ISBN 0-19-311333-3
• Laborecký, Jozef (1997). Hudobný terminologický slovník. Slovenské pedagogické nakladateľstvo. ISBN 80-08-01037-1
• McCleary, John Bassett (2004). The Hippie Dictionary: A Cultural Encyclopedia of the 1960s and 1970s. Ten Speed Press. ISBN 1-58008-547-4
• McMichael, Joe (2004). The Who Concert File. Omnibus Press. ISBN 1-84449-009-2
• Moynihan, Michael – Dirik Søderlind (1998). Lords of Chaos (2nd ed.). Feral House. ISBN 0-922915-94-6
• Leguay, Stéphane (2006). "Metal Gothique," in Carnets Noirs, éditions E-dite, 3rd edition, ISBN 2-84608-176-X
• O'Neil, Robert M. (2001). The First Amendment and Civil Liability. Indiana University Press. ISBN 0-253-34033-0
• Pareles, Jon – Patricia Romanowski (eds.) (1983). The Rolling Stone Encyclopedia of Rock & Roll. Rolling Stone Press/Summit Books. ISBN 0-671-44071-3
• Sadie, Stanley (1980). "Consecutive Fifth, Consecutive Octaves," in The New Grove Dictionary of Music and Musicians (1. vydanie). MacMillan. ISBN 0-333-23111-2
• Schonbrun, Marc (2006). The Everything Guitar Chords Book. Adams Media. ISBN 1-59337-529-8
• Sharpe-Young, Garry (2007). Metal: The Definitive Guide. Jawbone Press. ISBN 978-1-906002-01-5
• Thompson, Graham (2007). American Culture in the 1980s. Edinburgh University Press. ISBN 0-7486-1910-0
• Walser, Robert (1993). Running with the Devil: Power, Gender, and Madness in Heavy Metal Music. Wesleyan University Press. ISBN 0-8195-6260-2
• Van Zoonen, Liesbet (2005). Entertaining The Citizen: When Politics and Popular Culture Converge. Rowan & Littlefield. ISBN 0-7425-2906-1
• Weinstein, Deena (1991). Heavy Metal: A Cultural Sociology. Lexington. ISBN 0-669-21837-5. Revidované vydanie: (2000). Heavy Metal: The Music and its Culture. Da Capo. ISBN 0-306-80970-2
• Wilkerson, Mark Ian (2006). Amazing Journey: The Life of Pete Townshend. Bad News Press. ISBN 1-4116-7700-5

Pozri aj

• Zoznam štýlov heavy metalu
• Zoznam metalových skupín
• Zoznam skupín hrajúcich symfonický metal

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Heavy metal

Externé odkazy

• Metalopolis – Česko-Slovenský, nielen metalový, portál
• Encyclopaedia Metallum – databáza metalových skupín
• Allmusic.com Archivované 2010-11-09 na Wayback Machine – položka o heavy metale na Allmusic.com
• The Gauntlet – množstvo informácií o metalových kapelách, rozhovory, recenzie, novinky, fotografie a veľa iného

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Heavy metal music na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).