Operácia Uran

Operácia Uran alebo stalingradská strategická útočná operácia bola vojenská operácia červenej armády, ktorá prebiehala počas bojov na východnom fronte v oblasti západne od Stalingradu. Operácia sa začala 19. novembra a skončila 23. novembra 1942. Úlohou operácie bolo obkľúčiť nemeckú 6. armádu. Dňa 23. novembra sa sovietske jednotky stretli pri meste Kalač na Done, čo viedlo k obkľúčeniu 6. armády v neveľkom kotli v Stalingrade a západne od neho. Po jej realizácií mali sovietske vojská pokračovať v útoku smerom na Rostov nad Donom počas operácie Saturn. Táto ďalekosiahla operácia nebola realizovaná v plnej miere v dôsledku nemeckých protiútokov so snahou odblokovať obkľúčené sily v Stalingrade. Útočná fáza operácie Uran však bola úspešná. Následná operácia Koľco v decembri 1942 definitívne zlikvidovala nemecké sily obkľúčené v meste po vyše 2 mesiacoch bojov 2. februára 1943. Likvidácia síl Osi skupiny armád B bola rozhodujúcim momentom v bojoch na východnom fronte a mala podstatný vplyv na ďalší priebeh druhej svetovej vojny.

Operácia Uran
Súčasť bojov na východnom fronte a druhej svetovej vojny
Sovietska pechota útočiaca s podporou tankov T-34 pri meste Kalač
Dátum 19. november – 23. november 1942 Miesto blízko Stalingrad dnešná Volgogradská oblasť, ZSSR Výsledok Víťazstvo ZSSR
Protivníci
Sovietsky zväz	Nemecko Taliansko Rumunsko Maďarsko
Velitelia
G.K. Žukov A.M. Vasilevskij (koordinátori) N.F. Vatutin (Juhozápadný front) K.K. Rokossovskij (Donský front) A.I. Jeriomenko (Stalingradský front)	A. Hitler F. Paulus 6. armáda H. Hoth (4. tanková armáda) P. Dumitrescu (3. armáda)
Sila
1 000 500 mužov 896 tankov 10 300 diel 1 414 lietadiel	1 011 500 mužov 675 tankov 13 540 diel 1 216 lietadiel
Historický portál

Východný front

Barbarossa – Pokračovacia vojna – Za polárnym kruhom – Leningrad – Rostov – Moskva – Sevastopoľ – Kerč-Feodosia - 2. Charkov – Voronež-Vorošilovgrad – Ržev-Viazma – Stalingrad – Kaukaz – Ržev-Syčovka – Velikije Luki – Ostrogošsk-Rossoš – Voronež-Kastornoje – 3. Charkov – Kursk – Smolensk – Donbas – Dneper – Pravobrežná Ukrajina – Leningrad-Novgorod – Krym – Bagration – Ľvov-Sandomierz – Jassy-Kišinev – Východné Karpaty – Pobaltie – Kurónsko – Laponsko – Rumunsko – Bulharsko – Debrecín – Kosovo – Belehrad – Budapešť – Visla-Odra – Západné Karpaty – Východné Prusko – Horné Sliezsko – Dolné Sliezsko – Viedeň – Berlín – Praha

Situácia pred ofenzívou

Po tom čo sa nemeckému veleniu nepodarilo dosiahnuť všetky ciele svojej letnej ofenzívy v roku 1942 a ich vojská boli zatiahnuté do krvavých bojov v oblasti mesta Stalingrad a na Kaukaze, chýbali nemeckej armáde rezervy. Na krídlach skupiny armád B boli sústredené menej bojaschopné rumunské, talianske a maďarské jednotky. Sovietske velenie v tej istej dobe dokončovalo prípravy a hromadenie síl na nadchádzajúcu ofenzívu Juhozápadného a Donského frontu. Nemeckí najvyšší predstavitelia, predovšetkým Hitler, nechcel o takýchto plánoch nepriateľa ani počuť, naopak predpokladal, že sovietske sily sú vyčerpané letnými bojmi a nebudú v skorej dobe schopné veľkých ofenzívnych operácií.

Nemecká skupina armád B bránila asi 1 400 km frontu. Na jej ľavom krídle v oblasti Voroneže sa nachádzala nemecká 2. armáda. Na pravom brehu Donu operovala maďarská 2. armáda. Ďalej po prúde Donu operovala 8. talianska armáda, východne od nej držala svoje postavenia rumunská 3. armáda, ktorá bránila úsek o dĺžke 140 km. V oblasti Stalingradu sa nachádzala nemecká 6. armáda, postavenia južne od nej držali jednotky nemeckej 4. tankovej armády. Operatívne podriadená 4. tankovej armáde bola v postaveniach na juhu rumunská 4. armáda, ktorá bránila úsek o dĺžke 270 km. Najjužnejšiu časť nemeckého frontu na styku skupín armád A a B bránila v oblasti rieky Manyč roztiahnutá 16. motorizovaná divízia. Zo vzduchu nemecké sily podporovali jednotky Luftflotte 4 s vyše 1000 lietadlami. Celkovo disponovalo nemecké velenie v tomto úseku frontu asi miliónom mužov, približne 675 tankmi a vyše 10000 delami a mínometmi. Nemecké velenie, hlavne Hitler, trestuhodne ignorovalo správy svojho prieskumu, že Sovieti hromadia sily na úsekoch frontu držaných jednotkami spojencov (Rumunska, Talianska a Maďarska). Na nebezpečenstvo poukazovali aj niektorí jeho generáli, ako veliteľ generálneho štábu Kurt Zeitzler, Nemci sa ale celkovo pripravovali len na lokálne sovietske protiútoky v oblasti severne od Stalingradu a nemali však tušenie, že by k útoku mohlo dôjsť aj južne od mesta. Hitler si bol navyše celkom istý spoľahlivosťou vojsk svojich spojencov.

Sovietske velenie – Stavka a Generálny štáb od septembra pripravovali plány a sústredili sily na nadchádzajúcu protiofenzívu. Sovieti celkovo zhormaždili 11 armád a množstvo samostatných jednotiek veľkosti brigády až zboru. Prípravy však neprebiehali podľa ich predstáv, 8. novembra bol dátum operácie oddialený, kvôli problémom s presunom jednotiek. O jej definitívnej podobe bolo rozhodnuté 13. novembra 1942. Jej krycí názov znel operácia Uran. Plány operácie pripravoval široký kolektív štábnych dôstojníkov medzi nimi hlavne A. M. Vasilevskij, G. K. Žukov (hlavní koordinátori), N. N. Voronov (koordinácia delostrelectva) A. A. Novikov a A. J. Golovanov (koordinácia letectva), J. N. Fedorenko (koordinácia obrnených vojsk). Posledné slovo pri schvaľovaní plánov mal zakaždým J. V. Stalin, ktorému bol prisudzovaný hlavný podiel na príprave operácie, až do jeho smrti v roku 1953. Presný čas prípravy operácie nie je celkom jasný. Konkrétne predstavy sa zrejme začali rysovať až v októbri 1942.

Sovietske velenie sústredilo do protiofenzívy sily Juhozápadného, Donského a Stalingradského frontu, dovedna asi 1,1 milióna mužov, 894 tankov 12000 diel a mínometov. Juhozápadný front disponoval 5. tankovou armádou (P.L. Romanenko), 21. armádou (I.M. Čisťakov) a 1. gardovou armádou (D.D. Leliušenko). Podporovali ich sily 17. (S.A. Krasovskij) a 2. leteckej armády (K.N. Smirnov). Ich cieľom bol postup z oblasti Serafimoviči-Kletskaja, likvidácia rumunskej 3. armády a následný postup k mestu Kalač na Done. Stalingradský front vyčlenil pre ofenzívu sily 64. (M.S. Šumilov), 57. (F.I. Tolbuchin) a 51. armády (N.I. Trufanov) ich cieľom bol útok smerom od Sarpinských jazier, prelomenie postavení rumunského VI. zboru a postup smerom na Sovetskij a Kalač, kde sa mali stretnúť s vojskami Juhozápadného frontu. Časť frontu mala postupovať na Abganerovo a Koteľnikovo a vytvoriť v tejto oblasti vnútornú čeľusť obkľúčenia vojsk pri Stalingrade. Donský front disponoval jednotkami 65. armády (P.I. Batov) a 24. armády (I.V. Galanin). Úlohou týchto jednotiek bolo zaútočiť z oblasti Kletskaja v smere na Verťačij, kde mali obkľúčiť a zlikvidovať nepriateľa brániaceho sa v malom ohybe Donu. Vojská 66. armády (A.S. Žadov) mali severne od Stalingradu viazať svojou bojovou činnosťou nepriateľské zálohy, rovnako ako jednotky 62. armády (V.I. Čujkov) v Stalingrade. 65. armáda mala zaútočiť 19. novembra, 24. armáda o 3 dni neskôr. Čujkov bol o realizácií protiofenzívy upovedomený iba deň pred jej začiatkom, aby jeho jednotky nepoľavili z obrannej činnosti.

Veľký podiel na úspechu nadchádzajúcej operácie mali tylové zásobovacie jednotky, ktorým sa podarilo v zložitých podmienkach prepraviť vyše 160 000 vojakov cez Volgu v tej dobe s prebiahajúcim ľadochodom.

Okrem plánovenej operácie Uran pri Stalingrade, mali udrieť na nemeckú skupinu armád Stred pri Rževe sily sovietskeho Kalininského a Západného frontu pod Žukovovym velením. Táto bojová operácia niesla krycie meno Mars. Tieto útoky sa začali 24. novembra 1942. V rovnakej dobe 28. novembra jednotky sovietskeho Severozápadného frontu napadli nemeckú 16. armádu skupiny armád Sever pri Demianskom výbežku. Niektorí autori preto usudzujú, že Stalin plánoval masívnu strategickú ofenzívu v podstate na všetkých strategických smeroch v duchu stratégie operovania na širokom fronte. Ale práve v strednej oblasti frontu Nemci útok očakávali a odrazili ho. Naproti tomu sovietske pramene prikladajú ostatným ofenzívam pozdĺž frontu menší význam a považujú ich za čiastkové operácie, ktorých cieľom bolo viazať nemecké zálohy, tak aby nemohli byť použité v kritických častiach južného úseku frontu. V skutočnosti boli pre operáciu pri Rževe vyčlenené rovnako veľké sily ako pre útok pri Stalingrade.

Priebeh operácie

Mapa operácie na obkľúčenie vojsk Osi pri Stalingrade

Operácia Uran sa začala ráno o 7:30 19. novembra 1942 osemdesiatminútovou delostreleckou paľbou v úseku Donského a Juhozápadného frontu. Útok sa začal aj napriek nepriaznivým poveternostným podmienkam a hustej hmle, ktorá pri zemi znižovala viditeľnosť na približne 200 m. Jednotky Stalingradského frontu, ktoré čelili väčším problémom s transportom a maskovaním zaútočili o deň neskôr – 20. novembra.

Útok Juhozápadného frontu zaskočil nepriravené rumunské jednotky 3. armády a Sovietom sa podarilo preniknúť pomocou 5. tankovej armády smerom zo Serafimoviči a 21. armády pri Kletskoj. Protiútoky, ktoré narýchlo zorganizoval von Weichs silami nemeckej 22. tankovej, rumunskej 1. tankovej a 7. jazdeckej divízie, najmä v oblasti sovietskeho 7. tankového zboru 5. tankovej armády, boli odrazené. Zastarané československé tanky, ktorými disponovali tieto záložné divízie neboli pre sovietske stroje veľkou konkurenciou. Obrana rumunskej 3. armády sa rýchlo zrútila, štáb V. rumunského zboru bol zničený 20. novembra. Do nasledujúceho dňa Sovieti zajali 27 000 rumunských vojakov.

Jednotky Stalingradského frontu zaútočili 20. novembra. Rumunská 4. armáda bola zničená rovnako rýchlo a sovietsky postup tu bol ešte rýchlejší než na severe. Aj tu sa von Weichs pokúsil o protiútoky tankovými jednotkami. Sily 16. a 24. tankovej divízie však boli príliš slabé. Velenie skupiny armád B preto nariadilo 6. armáde v Stalingrade, aby v danej kritickej situácii vyčlenilo sily a pripravilo sa na zabezprečenie obrany po oboch kolabujúcich krádlach a zároveň v oblasti vlastného tyla.

22. novembra v skorých ranných hodinách sovietsky oddiel 14. motostreleckej brigády podplukovníka G.N. Filippova prenikol mostom cez Don a zlikvidoval jeho stráž a odrazil niekoľko protiútokov, o ktoré sa Nemci pokúsili. Nasledujúceho dňa vďaka tomu mohli jednotky 26. tankového zboru obsadiť mesto Kalač na Done. 23. novembra okolo 16. hodiny jednotky sovietskeho 4. tankového zboru Juhozápadného frontu útočiace zo severu a 4. mechanizovaného zboru Stalingradského frontu útočiace z juhu stretli v na línii Kalač-Sovietskoje-Marionovka a uzavreli čeľuste obkľúčenia okolo vojsk osi pri Stalingrade. Sovieti mali pri tomto dotyku problémy s koordináciou a spojením, pretože oba predsunuté oddiely na seba najprv spustili paľbu v domnení, že sa narazili na nepriateľské jednotky. Po vyjasnení situácie vojská okamžite zastavili paľbu. V obkľúčení pri Stalingrade sa ocitli jednotky nemeckej 6. armády, časť síl 4. tankovej armády, celkovo 20 divízií (13. pechotných, 3 tankové, 3 motorizované, 1 divízia protilietadlovej obrany), početné pluky poľného delostrelectva a útočných diel, 12 rôt ženistov, chorvátsky pluk pridelený horskej divízií, stavebné a medicínske jednotky, oddiely ríšskej stavebnej služby. Okrem toho sa tu nachádzali 2 rumunské divízie – 20. pechotná a 1. jazdecká ako aj časti jednotiek rozbitých armád, ktoré unikli zničeniu ústupom k Stalingradu. V meste sa tiež nachádzali tisíce príslušníkov Hilfiwillige, tvorených sovietskym obyvateľstvom a vojnovými zajatcami pomáhajúcimi v tyle nemeckých vojsk, ktorých počet sa odhaduje na 20 – 50 tisíc. Celkovo sa tu nachádzalo asi 330 000 nemeckých a rumunských vojakov, 3x viac ako očakávali Sovieti pri plánovaní operácie.

24. novembra sa vojskám Juhozápadného frontu podarilo zničiť skupinu obkľúčených rumunských vojsk pri obci Raspopinskaja. Do zajatia padlo vyše 30 000 mužov. Po úspešnom obkľúčení začali Sovieti upevňovať čeľuste obkľúčenia jednotkami 64., 57., 21., 65., 24. a 66. armády. Ľavé krídlo 1. gardovej armády a 5. tanková a 51. armáda mali postupovať na západ a zatlačiť nepriateľa čo najďalej od mesta. Nemci sa v rovnakej dobe pokúšali rýchlo skoordinovať a zachrániť obkľúčené jednotky. Hitler nariadil 24. novembra generálovi von Mansteinovi aby prebral velenie skupiny armád B, následne premenovanej na skupinu armád Don a stabilizoval situáciu a obnovil pozemné spojenie s vojskami obkľúčenými pri Stalingrade. Hitler v tej dobe váhal či povoliť týmto silám ústup. Opieral sa čiastočne o skúsenosti z bojov cez zimu 1941/1942, kedy sa podarilo držať kotol pri Demiansku. Tento kotol však bol podstatne menší, a napriek tomu pri jeho zásobovaní prišli Nemci o 250 lietadiel Junkers Ju 52. V tej istej dobe uistil H. Göring Hitlera, že luftwaffe je schopná dodávať do mesta dostatok zásob. Do oblasti bolo presunutých 11 skupín (gruppe) dopravných strojov Ju-52 a Ju-86 s dovedna asi 600 strojmi. Následne sa k nim pripojili aj jednotky vybavené strojmi He-111 a peruť s Fw 200 a Ju 290. Prilietali však aj ťažké dopravné Me 323 a Go 242. Na krytie celej operácie bola vyčlenená peruť strojov Bf 109, ktorá operovala z letiska Pitomnik vo vnútri kotla.

Mapa nemeckého protiútoku – operácie Wintergewitter

V tej istej dobe začalo nemecké velenie chvatne sťahovať sily skupiny armád A z Kaukazu. Nemci v priestore zanechali veľkú časť svojich zásob, ktorá tam bola dopravená v priebehu jesene ako príprava na zimné obdobie. Manstein začal zároveň plánovať protiúder, ktorým sa chcel pokúsiť vybojovať spojenie s obkľúčenou 6. armádou v Stalingrade. Tento útok sa mal začať v polovici decembra. Jeho hlavnými aktérmi mali byť sily LVII. tankového zboru útočiace zo severozápadu a XXXXVIII. tankový zbor útočiaci z východu. Operácia, ktorej cieľom bolo vytvorenie koridoru smerom do Stalingradu bola nazvaná Wintergewitter. Začala sa 12. decembra 1942. Reálne sa však podarilo zaútočiť iba jednotkami východnej útočnej skupiny, teda silami XXXXVIII. tankového zboru pozdĺž železničnej trate z Koteľnikova, v ruských prameňoch známy aj ako skupina Hoth, podľa jej veliteľa generála H. Hotha. Jeho súčasťou bola časť síl 4. tankovej armády a 4. rumunskej armády. Jednotky LVII. tankového zboru z oblasti Tormosina v dôsledku sovietskych útokov, ktoré začali 16. decembra nikdy nevyrazili do útoku. Juhozápadný front po prevzatí 6. armády zo síl Voronežského frontu napadol vojská Osi v oblasti Morozovska a Kantemirovky s cieľom likvidácie vojsk Osi na strednom Done a odrezaní celej nemeckej južnej časti frontu južne od Rostova nad Donom. Táto operácia mala krycí názov Saturn. Nemci boli nútení stiahnúť sily Hollidtovej armádnej skupiny. Krachu frontu držaného silami 8. talianskej a 2. maďarskej armády však už nezabránili.

Postup nemeckých tankových jednotiek smerom z Koteľnikova prinútil sovietsku 51. armádu do 15. decembra ustúpiť za rieku Aksaj. Na tomto úseku sa začala vyhrocovať situácia, pretože sily 51. armády nedisponovali dostatkom tankov. Bola im preto na pomoc vyslaná 2. gardová armáda generála R.J. Malinovského. Medzitým boli sovietske sily zatlačené ešte viac na východ k rieke Myškova. Do 23. decembra von Mansteinovým vyslobodzovacím jednotkám zostávalo do mesta asi 40 km. S príchodom gardových jednotiek sa však stala možnosť ďalšieho nemeckého postupu k mestu už iba iluzórna. V tomto momente vydal von Manstein Paulusovi rozkaz na pokus o prebitie z kotla. Veľká časť obkľúčených síl však už v tomto momente nebola schopná takéhoto manévru a pokusu o prebitie sa z vnútra nakoniec nikdy nedošlo.

Potom ľavé krídlo skupiny armád Don napadli sily Juhozápadného a Voronežské frontu, a vojská Stalingradského frontu zlivkidovali aj zvyšky 4. rumunskej armády a zastavili postup 4. tankovej armády. Možnosti na nadviazanie styku s obkľúčenou armádou sa tak celkom vytratili. Nemci boli nútení ustúpiť 200 až 250 km na západ.

Dohra

Zástupy zajatých nemeckých spojencov kráčajúcich stepou.

V oblasti Stalingradu zostalo obkľúčených najmenej 200 až 250 000 nemeckých vojakov. Nachádzali sa na území širokom zo západu na východ 50 km a z juhu na sever asi 40 km. Veľké množstvo ustupovalo v chvate bez zbraní a vybavenia. Cesty boli plné odhodenej a opustenej výzbroje. Nemecká 6. armáda si začala budovať obranné postavenia, mnohé jednotky v chaose unikali pred sovietskym postupom na východ k Stalingradu v nádeji, že tam nájdu lepšie podmienky na ochranu pred zimou ako v otvorenej stepi.

Zásobovanie Stalingradu leteckou cestou bolo neudržateľné. Nemci nemali v južnej časti krajiny pripravenú infraštruktúru na to aby v oblasti mohli operovať počas zimy veľké množstvá zásobovacích lietadiel. Čoskoro bola k bojaschopná iba malá časť z nich. Rovnako sovietska protilietadlová obrana a stíhačky spôsobovali nemeckým dopravným lietadlám ťažké straty. Nemci prišli o 266 Ju 52, 42 Ju 86, 165 He-111, 9 Fw 200, He-177 a jeden Ju-290. Značná časť zvyšných strojov však nebola v dôsledku mrazu a chýbajúcemu technickému zabezpečeniu na letiskách bez krytých hangárov bojaschopná. V prvej polovici decembra sa podarilo priviesť iba 20% potrebných zásob pre jednotky. Nemecké jednotky v kotli pociťovali nielen citeľný nedostatok pohonných hmôt a munície bezpodmienečne nutných pre aktívne vedenie bojových operácií, ale aj nedostatok potravín a medicínskeho materiálu.

Sovieti na začiatku januára začali aktívne útočiť na Stalingradský kotol (tzv. operácia Koľco). Nemecké velenie v tejto fáze bojov už chápalo, že neexistuje možnosť zachrániť obkľúčené vojská, navyše existovala reálna možnosť, že sa Sovietom podarí obkľúčiť aj sily skupiny armád Don a vojská sťahujúce sa z Kaukazu tým, že obsadia Rostov nad Donom. Všetky zálohy boli preto nasadené na spomalenie tohto sovietskeho postupu. Samotným jednotkám v meste bol vydaný rozkaz na obranu do poslednej možnej chvíle, pretože Hitler dobre chápal, že 6. armáda pri Stalingrade na seba viazala veľké množstvo sovietskych vojsk, ktoré mohli byť nasadené do ofenzívy proti von Mansteinovým jednotkám.

Zvyšky nemeckých vojsk v Stalingrade sa nakoniec podarilo zničiť až 2. februára 1943. Sovietska protiofenzíva pri Stalingrade radikálne zmenila situáciu v južnej časti východného frontu a Nemcom sa len s ťažkosťami podarilo odvrátiť krach ich obrany v tomto úseku. Straty na oboch stranách boli obrovské. Vojská Osi, predovšetkým nemeckých spojencov boli takmer zničené. Nemci boli nútení prejsť do stavu totálnej vojny. Úspech operácie Uran mal nesmierny dopad na dianie na východnom fronte a bol predzvesťou pokračujúcich nemeckých neúspechov.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Operácia Uran