Location via proxy:   [ UP ]  
[Report a bug]   [Manage cookies]                
Preskočiť na obsah

Štátna bezpečnosť

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z ŠtB)
Niekdajšie sídlo ŠtB v pražskej Bartolomějskej ulici, tzv. „kachlíkárna“. Na Slovensku bola sídlom ŠtB budova na "Februárke".[1]

Štátna bezpečnosť (skr. ŠtB, po česky Státní bezpečnost, StB) bola štátna politická tajná služba Ministerstva vnútra ČSSR v povojnovom období. Predstavovala neuniformovanú zložku polície, ktorej príslušníci boli hovorovo nazývaní eštebáci.

Preukaz člena ŠtB vydaný v roku 1945

Na Slovensku od 1. januára 1940 až do jari 1945 (konca vojnovej Slovenskej republiky) existovala Ústredňa štátnej bezpečnosti (ÚŠB). Po konci druhej svetovej vojny významnú politickú moc získali komunisti, ktorí ovládli aj rezort bezpečnosti (ministrom vnútra sa stal komunista Václav Nosek). Už v roku 1945 kritizovali nekomunistickí politici nezákonnosti, ktorých sa dopúšťali príslušníci Bezpečnosti. Kritika sa zmenila na trvalý „zápas o Bezpečnosť“ (napríklad spor o bezpečnostného referenta).[2] Komunisti už v tom období mali sieť agentov, informátorov a tajných členov KSČ v ostatných stranách Národného frontu s cieľom ich ovládnuť.[2] Historici preto datujú vznik ŠtB do roku 1945[2][3] (30. júna 1945)[chýba zdroj]

V lete 1947 sa legislatívne ŠtB stala organizačnou zložkou Zbor národnej bezpečnosti (ZNB). Zákon 149/1947 Zb. z 11. júla 1947 o národnej bezpečnosti[4] v oddiele 3, § 8. odstavec 4) prvý krát zákonne definoval ŠtB nasledovne: ZNB sa skladá z troch zložiek: z poriadkovej, kriminálnej zložky a zo štánobezpečnostnej zložky (ŠtB), ktorá je školená a cvičená predovšetkým na stíhanie trestných činov, namierených proti štátu. Zákon č. 149/1947 Zb. zároveň umožnil, na pokyn vlády, zlúčenie kriminálnej a štátnej bezpečnosti.[4] Okrem existencie však činnosť ŠtB nebola vôbec zákonne regulovaná, ba dokonca bola zákonom explicitné vybraná z právomoci kriminálnej polície.[4] ŠtB sa riadila nižšími normami, čo napríklad znamenalo, že operatíva vykonávala vyšetrovania, odpočúvania alebo sledovania z vlastného rozhodnutia.[5] K decembru 1947 boli k ŠtB pričlenené spravodajské zložky a novelizovaný zákon o národnej bezpečnosti 286/1948 Zb. ešte rozšíril jej právomoci.

V tomto období už bolo jej úlohou identifikovať, vyšetrovať a spracovávať (prípadne aj likvidovať) oponentov KSČ a komunistického režimu. ŠtB predstavovala od začiatku komunistický útvar, ktorý už v rokoch 1945 – 1948 preukázateľne vykonával protizákonné operácie v prospech KSČ, napríklad sledovanie a odpočúvanie významných členov ostatných strán či vytváranie falošných dôkazov, ktoré mali očierniť a zlikvidovať odporcov KSČ.

Podľa F. Blaščáka úlohou tajnej služby v totalitnom režime bolo zbierať informácie o oponentoch režimu a na ochranu režimu mala k dispozícii beztrestnosť a všemocnosť a všetky možné nástroje ako sledovanie korešpondencie, výsluchy a odpočúvania, preventívno-rozkladné opatrenia.[5] Zameranie na ochranu KSČ svedčí aj to, že ŠtB nemohla verbovať do svojich radov vyššie postavených kádrov KSČ (tzv. nomenklatúra),[5] pretože tí ju vlastne riadili. Na jeseň 1947 bol G. Husák hlavným režisérom onej „generálky na február“, ktorej sa hovorilo slovenská politická kríza. Organizoval politické provokácie proti demokratom, nátlakovými akciami vyháňal nekomunistických povereníkov z ich úradov. Iste sa domnieval, že na dlhú dobu posilňuje aj svoju moc. Veď na Slovensku priamo riadil ako ZNB, tak aj ŠtB. Nemohol tušiť, že aj on sám sa čoskoro stane predmetom záujmu posledne menovanej inštitúcie.[6]

Akcie ŠtB boli neúspešné v prípadoch českých politikov Sergeja Ingra, Vladimíra Krajinu, Prokopa Drtinu alebo Petra Zenkla, avšak úspešné u predstaviteľov Demokratickej strany (Ján Kempný, Miloš Bugár). Obaja títo poslanci sa dobrovoľne nechali z parlamentu vydať trestnému stíhaniu, aby sa pred súdom očistili. Samotný predseda česko-slovenskej vlády V. Široký ich obvinil za „pakt s ľudáctvom umožňujúci šíriť myšlienky ľudáckej emigrácie“. Podstatou obvinenia bola takzvaná spolupráca so zahraničnou „protičeskoslovenskou“ emigráciou. Na základe vyfabrikovaných dôkazov a po februárovom prevrate (rozsudky boli vynesené 15. mája 1948) bol Kempný odsúdený na šesť rokov a Bugár na jeden rok väzenia.[7]

Po novembri 1989

[upraviť | upraviť zdroj]

ŠtB zanikla rozkazom ministra vnútra Richarda Sachera 1. februára 1990.

V rokoch 1991 – 1992 boli prijaté dva lustračné zákony – „veľký“ (č. 451/1991 Zb.)[8] a v Česku aj „malý“ (č. 279/1992 Zb.),[9] ktoré zakazovali bývalým príslušníkom a agentom Štátnej bezpečnosti, členom Ľudových milícií alebo vysoko postaveným komunistom účasť v dôležitých štátnych funkciách, na niektorých súdoch alebo vo verejnoprávnych médiách. Zákony sa nevzťahovali na volené funkcie. Niektorí ľudia kvôli lustračným zákonom museli svoje posty opustiť alebo naopak niektoré funkcie nezískali. Normy priniesli aj množstvo súdnych sporov. Mnoho ľudí sa napríklad cítilo poškodených tým, že ich Štátna bezpečnosť evidovala ako konfidentov údajne bez ich vedomia. Niektoré súdne spory pretrvali desiatky rokov.[10]

V októbri 1992 demokratický režim odsúdil troch bývalých najvyšších funkcionárov. Alojz Lorenc, náčelník ŠtB z rokov 1985 – 1989, dostal štyri roky väzenia (ktorému sa však vyhol presunom na Slovensko), niekdajší náčelník Hlavnej správy kontrarozviedky Karel Vykypel tri a pol roka a bývalý minister vnútra František Kincl tri roky odňatia slobody.[11]

V máji 2021 bol niekdajší kapitán Štátnej bezpečnosti Vladimír Mareček odsúdený na 5,5 roka do väzenia. Je to najprísnejší právoplatný trest, ktorý české súdy uložili bývalému príslušníkovi ŠtB.[12]

V septembri 2021 uznal súd v Česku vinnými Karla Hájka, Rudolfa Peltana, Zbynka Dudka a Jiřího Šimáka, bývalých príslušníkov ŠtB, za šikanovanie disidentov pri takzvanej akcii Asanácia.[13]

Počet príslušníkov a spolupracovníkov

[upraviť | upraviť zdroj]

Význam tajnej polície narastal, čo súviselo súviselo s prenasledovaním a začiatkom politických procesov s oponentami. Začiatkom roku 1948 mala ŠtB na Slovensku 248 príslušníkov ale začiatkom roku 1953 už 2 508 príslušníkov.[14] Podľa Mikloviča z Ústavu pamäti národa dosiahla ŠtB vrchol v 50. rokoch minulého storočia. V útvaroch ŠtB vtedy v celom Česko-Slovensku slúžilo približne 12 000 príslušníkov.

V poslednom desaťročí komunizmu pre ŠtB pracovalo viac než 17-tisíc príslušníkov a v roku 1989 evidovala ŠtB viac než 25-tisíc tajných spolupracovníkov, povedal Petr Blažek z českého Ústavu pre štúdium totalitných režimov, inštitúcie, ktorá je obdobou slovenského Ústavu pamäti národa (ÚPN).[15]

V roku 1989 pracovalo pre ŠtB 13 a pol tisíc príslušníkov (zachovala sa elektronická databáza), z ktorých asi polovica bol obslužný personál a teda 7 až 8 tisíc eštebákov pracovalo na politických veciach, a teda sa „zašpinili“ aj prenasledovaním občanov. Z asi 26 tisíc tajných spolupracovníkov polovica podpísala spoluprácu (agenti a dôverníci) a veľká časť dôverníkov o svojej evidencii v ŠtB vôbec nevedela.[5] Štb mala v roku 1989 k dispozícii viac ako tisíc konšpiratívnych bytov.[5]

V rokoch 20072020 ÚPN zverejnil mená 4 628 príslušníkov útvarov ŠtB na Slovensku, slúžiacich v rokoch 19661989. „V súčasnosti ústav finalizuje rekonštrukciu útvarov vojenskej kontrarozviedky na Slovensku v rokoch 19681989 a pripravuje rekonštrukciu krajských a okresných útvarov ŠtB na Slovensku pred rokom 1966.“ informoval hovorca ÚPN Michal Miklovič.[16]

Štruktúra ŠtB

[upraviť | upraviť zdroj]

ŠtB sa tradične delila na rozviedka, kontrarozviedka, ochranka, útvary sledovania a spravodajskej techniky. Presná organizačný štruktúra ŠtB napríklad v rokoch 1975 – 1989 bola zverejnená ÚPN:[17]

Funkčné útvary

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Vyhodnocovacia skupina – (do 30.11.1988)
  • Vnútorné oddelenie – (do 30.11.1988)
  • Organizačný a analytický odbor – (od 1.12.1988)

Výkonné útvary

[upraviť | upraviť zdroj]
  • I. odbor – kontrarozviedny odbor
  • II. odbor – vnútorné spravodajstvo
  • III. odbor – ochrana socialistickej ekonomiky, ochrana štátneho tajomstva
  • Oblastný odbor ŠtB – (od 1.7.1980)
  • Odbor pasov a víz – (od 1.9.1979)
  • Oddelenia ŠtB v okresoch
  • Oddelenia letiskovej kontroly
Maskovaný fotoaparát, určený na fotografovanie v noci. Prístroj sovietskej výroby.
Zariadenie používané ŠtB na rozlepovanie tajne cenzurovaných listov, prezývané „parník“.

Metódy práce

[upraviť | upraviť zdroj]

ŠtB používala aj nezákonné metódy ako mučenie, vynucovanie priznania bitím a týraním (obmedzovanie spánku vo väzení a pod.) a podávanie drog. Po februári 1948 sa tieto praktiky stali bežnými, čo tiež podporovali sovietski školitelia a pozorovatelia (prítomní od roku 1949).

ŠtB mala právomoc polície napríklad v tom, že uskutočňovala výsluchy danej osoby. Informácie získavali od osôb z jej okolia, od tajných spolupracovníkov a podobne. Potom mohli nasledovať aj domové prehliadky, počas ktorých si agenti robili kamerové a fotografické záznamy z bytov sledovaných osôb. V praxi však často tieto tzv. spravodajsko-technické úkony (aj sledovanie korešpondencie, odpočúvanie telefónov) boli nasadzované už na začiatku vyšetrovania.

Prípady úmrtia alebo doživotného zmrzačenia vypočúvaných boli tolerované – po výsluchu ŠtB zomreli napríklad český filozof Jan Patočka, či kňaz Josef Toufar.

Aktívne opatrenia

[upraviť | upraviť zdroj]

V skutočnosti však ŠTB, rovnako ako KGB, špionáži venovala približne len 15% svojho času a svojich zdrojov. Zvyšných 85% sa zameriavalo na takzvané aktívne opatrenia. Nazývali sa tak všetky aktivity, ktorých cieľom bolo zmeniť spôsob, akým ľudia vnímajú realitu. Často tak išlo o akcie, ktoré skresľovali pravdu, zahmlievali, mystifikovali alebo jednoducho úmyselne šírili nepravdivé informácie. Podľa Ladislava Bittmana išlo hlavne o tajnú manipuláciu verejnej mienky.[18] (Pozri Akcia Neptún.)

Matódy ŠtB boli preberané aj od iných služieb. Jednou z nich bolo psychické pôsobenie u nás nazývané zneistenie[19] v DDR známe ako „Zersetzung“ – rozklad osobnosti. „Zersetzung opatrenia“, boli definované v smernici Stasi o policajných postupoch z roku 1976. Zersetzung v praxi znamenal represívne prenasledovanie pozostávajúce z rozsiahlych tajných akcií a manipulácií, ktoré často zasahovali až do najintímnejších vzťahov obetí. Stasi pri tom používala sieť tajných spolupracovníkov,[20] možnosť uplatniť vplyv štátu na všetkých typoch inštitúcií (napríklad v škole alebo zamestnaní) a tzv. „operačnú psychológiu“. Prostredníctvom cieleného psychického nátlaku (v súčinnosti s inými opatreniami) sa Stasi týmto spôsobom snažilo znemožniť, ba dokonca predchádzať ďalším „nepriateľským činnostiam“. Vďaka zverejneniu spisov Stasi po politickej „zmene“ (Die Wende) v roku 1989, bolo používanie Zersetzung dobre zdokumentované. Odhady počtu obetí takýchto opatrení sú rádovo tisíce až desať tisíce, z ktorých asi 5 000 utrpeli nezvratné poškodenia.[21] Obete, po dokázaní systematickej, odbornej a / alebo zdravotnej ujmy sú oprávnené poberať odškodné.

Jedným z obetí v ČSSR bol Augustín Navrátil.[19]

Viazací akt a dôvody spolupráce

[upraviť | upraviť zdroj]

Agent ŠTB bol vedomým spolupracovníkom ŠTB, pričom základom jeho spolupráce so štátnou bezpečnosťou bol tzv. viazací akt, teda záväzok k spolupráci. V určitých prípadoch sa viazací akt síce nevyžadoval, ale agent v každom prípade so štátnou bezpečnosťou spolupracoval vedome. Z rozkazu Ministra vnútra ČSSR č 3/1978 „Smernice pre prácu so spolupracovníkmi kontrarozviedky“ vyplýva, že agent bol tajným spolupracovníkom, ktorý plnil úlohy pri odhaľovaní, rozpracovaní a dokumentovaní protištátnej trestnej činnosti a úlohy smerujúce k predchádzaniu a zabráneniu tejto trestnej činnosti (čl. 12 smernice). Konkretizácia úloh agenta bola obsiahnutá v č. 13 smernice.[22]

Zvyčajne snahou príslušníkov ŠtB bolo presvedčiť vytipovaných kandidátov tajnej spolupráce (KTS) k vedomej spolupráci. Dôvody k spolupráci mohli byť hmotné výhody, lepšie pracovné zaradenie, prístup k zahraničným cestám atď. Ideové motívy ako boj za socializmus, mierové hnutie atď., čo boli dôvody spolupráce väčšinou u cudzincov. Alebo psychický nátlak, kompromitujúce materiály, demoralizácia (dehonestácia) jedinca, vydieranie, atď. Viazací akt prebiehal zvyčajne formou pohovoru, rozhovoru a jeho výsledkom malo byť podpísanie spolupráce. Viazací akt mal podľa dokumentov ŠtB napríklad Andrej Babiš urobiť v dnes už neexistujúcej vinárni U obuvníka. Od novembra 1982 tak bol evidovaný ako agent ŠtB.[23]

Minister národnej bezpečnosti Ladislav Kopřiva v tajnom rozkaze č. 36 Práca s agentmi (z roku 1951) vyčítal ŠtB nedostatky: operatívne orgány vraj príliš „často“ viazali na spoluprácu osoby, ktoré mali skôr „rozpracovávať ako nepriateľské objekty“. Nasledujúca pripomienka sa týkala množiny tajných spolupracovníkov ŠtB, ktorí boli získaní operatívnymi orgánmi pre spoluprácu pod hrozbou: „Forma viazania je často šablónovitá podľa jedného tzv. osvedčeného prípadu, napr. že osoba je predvolaná na bezpečnosť, hoci nie je vopred vylustrovaná a nie je vypracovaný viazací návrh. Pri výsluchu je vyhrážkou prinútená podpísať viazaciu prísahu, pričom orgány nemajú žiadny kompromitujúci materiál, a až potom je dodatočne vypracovaný viazací návrh. Boli dokonca zistené trestuhodné prípady, pri ktorých bolo používané i fyzické násilie a rôzne vyhrážky ako ’prostriedok’ na viazanie.“[24]

Terminológia ŠtB

[upraviť | upraviť zdroj]

V tajnej polície aj počet a názvy útvar boli tajné. Bola vytvorená terminológia, ktorá už označením ľudí a činností vytvárala dojem, akoby ŠtB pôsobila v záujme práva a spravodlivosti. Napríklad „sledovanie pohybu narušiteľov“ na hraniciach, v prípade neznámych osôb došlo k „ustáleniu osoby“ (zistenie totožnosti) a jej „rozpracovaniu“, napríklad „lustráciou“.

Registračné protokoly agentúrnych a operatívnych zväzkov Štátnej bezpečnosti obsahujú informácie o dokumentoch v tzv. zväzkoch. Informácie sa viedli o osobách a objektoch operatívneho záujmu ŠtB.[25] ŠtB vo všetkých svojich útvaroch budovala svoju agentúrnu sieť tajných spolupracovníkov (skratka TS), čo bolo označenie pre čsl. aj cudzích štátnych príslušníkov, ktorí boli získaní alebo získavaní (KTS) k vedomej spolupráci. Postupom čase sa menili alebo prelínali označenia tajných spolupracovníkov (pozri dole) ako agent (A), dôverník, dôverný styk (DS) a ideový spolupracovník (IS). Spolupráca končila najčastejšie zo zdravotných dôvodov či smrťou spolupracovníka, jeho emigráciou, zosadením na nižšej pozícii atď. väčšinou podľa kvality jeho spolupráce. Rezident (R) bol špeciálne vybraný, úplne spoľahlivý, skúsený a odborne pripravený tajný spolupracovník, ktorý pod vedením operatívneho pracovníka riadil prácu jemu pridelených agentov.[25] Rezident rozviedky ŠtB, bol vedúcim rezidentúry (siete agentov) v zahraničí, kde pracoval pod rôznym diplomatickým krytím. Rezident kontrarozviedky (II. správa ŠtB) riadil iných spolupracovníkov v ČSSR ale stále pracoval pod vedením svojho dôstojníka ŠtB. Rezidenti „kontaminovali“ priemysel, médiá, školy, kultúru a pod. Rezidentúry tvorili často zamestnanci ministerstiev vnútra, ktorí pracovali na civilných pracoviskách, aj keď boli v policajnom dôchodku. Rezident mal pravidelné odmeny, teda pravidelný príjem za svoje služby.

Pred novembrom 1989 bolo na Slovensku aktívnych registrovaných tajných spolupracovníkov asi 3 100.[chýba zdroj]

Kategórie popisu osôb v registračných protokoloch (RP) zverejnených ÚPN[26][25]

[upraviť | upraviť zdroj]
  • ŠtB nazývala svojich neoficiálnych členov všeobecne ako tajný spolupracovník (TS), čo bol ekvivalent nemeckého inoffizielle Mitarbeiter (IMs) Stasi a obdoba ruského сотрудник КГБ
  • agent ŠtB (A), kandidát na agenta (KA)
  • rezident ŠtB (R)
  • informátor ŠtB (I), kandidát informátora (KI), dôverný styk (DS) TS spolupracovník, ktorý sa nezaviazal formálne k spolupráci
  • dôverník ŠtB (D), k spolupráci s ŠtB sa priamo nezaviazal
  • kandidát tajnej spolupráce (KTS)
Niepriateľské a nepriateľské osoby
[upraviť | upraviť zdroj]

Ďalšie skratky používané v spisoch ŠtB[25]

[upraviť | upraviť zdroj]
  • KB – zväzok konšpiračného bytu
  • PB – zväzok držiteľa prepožičaného bytu
Skratky útvaru, ktorý zaviedol príslušný zväzok alebo spis
[upraviť | upraviť zdroj]
  • KS MV – krajská správa MV,
  • OO-MV – Okresné oddelenie Ministerstva vnútra,
  • OOŽD-MV – Oddelenie odboru železničnej dopravy MV,
  • SOOŽD-MV – Skupina Oddelenia odboru žel. dopravy MV,
  • ÚNZ – MV – Ústav nápravného zariadenia MV,
  • S – ŠtB – Správa ŠtB,
  • O – ŠtB – Oddelenie ŠtB,
  • Sk – ŠtB – Skupina ŠtB,
  • OPK – Oddelenie pasovej kontroly,
  • OOŠH – Oddelenie ochrany štátnej hranice,
  • PS – pohraničná stráž,
Problematika
[upraviť | upraviť zdroj]
  • OŠH – ochrana štátnych hraníc,
  • ŠH – štátne hranice,
  • MKD – medzinárodná kamiónová doprava,
  • OŠT – ochrana štátneho tajomstva,
  • OCHO, OŠO – ochrana štátnych objektov,
  • HOP – hromadné oznamovacie prostriedky,
  • VC – vízoví cudzinci
Informácie o obsahu
[upraviť | upraviť zdroj]
  • DS – dôvodová správa
  • F – finančné doklady,
  • VS – vlastnoručné správy,
  • KPP – kópie pomocných písomností.

Vedomá a nevedomá spolupráca

[upraviť | upraviť zdroj]

Zákon č. 451/1991 Zb. (tzv. lustračný zákon) stanovil, že predpokladom na výkon najvyšších funkcií (uvedených v § 1) je, že občan v období od 25.2.1948 do 17.11.1989 vedomým spolupracovníkom ŠtB. Vedomou spoluprácou so Štátnou bezpečnosťou, v pôvodnom znení platnom od 5. 11. 1991, na účely tohto zákona sa rozumelo, že občan bol evidovaný v materiáloch ŠtB vedený ako dôverník (D), kandidát tajnej spolupráce (KTS) alebo tajný spolupracovník dôverného styku a vedel, že sa stýka s príslušníkom Zboru národnej bezpečnosti a podáva mu správy formou utajeného styku alebo plnil ním uložené úlohy.[27] V aktuálnom slovenskom aktuálnom znení (z roku 1992) je vedomá spolupráca upravená na[28]:

  • rezident (R),
  • agent (A),
  • držiteľ prepožičaného bytu,
  • držiteľ konšpiračného bytu,
  • informátor (I) alebo
  • ideový spolupracovník ŠtB.[28]

(V súčasných slovenských Registračných protokoloch agentúrnych a operatívnych zväzkov Štátnej bezpečnosti nie je kategória vedomých spolupracovníkov ideový spolupracovník.[29])

V Česku bol lustračný zákon do roku 2022 zákon novelizovaný 14 krát,[30] s tým že kategórie dôverník (D), kandidát tajnej spolupráce (KTS), kandidát agenta (KA) a kandidát informátora (KI) nie sú na základe nálezu Ústavného súdu kategóriami vedomej spolupráce.[27] (Rovnako ako na Slovensku.) Dôverník sa k spolupráci s ŠtB priamo nezaviazal a nemal oficiálne krycie meno (teda nepoznal svoje krycie meno, pod ktorým bol evidovaný jeho zväzok).

Historický vývoj názvoslovia

[upraviť | upraviť zdroj]

Od vzniku ŠtB operatívne orgány politického spravodajstva využívali spolupracovníkov, ktorí už boli rozdelení na informátorov, dôverníkov a agentov.[31]

Definícia spolupracovníkov podľa smernice z roku 1947 bola: „… nie sú zamestnancami našej služby, ale vedomými pomocníkmi nášho spravodajstva, a to z akýchkoľvek pohnútok. Nepočítame medzi nich osoby poskytujúce informácie bez toho, aby vedeli, že ich poskytujú spravodajským orgánom“. Osoby, ktoré poskytovali spravodajstvu „akúkoľvek správu“, boli Štátnou bezpečnosťou označené za príležitostných alebo stálych informátorov. „Stály informátor, ktorý si získal našu plnú dôveru, je po preskúšaní jeho spoľahlivosti považovaný za dôverníka“. Podľa smernice plnil najzávažnejšie úlohy agent.[32]

Vedenie Štátnej bezpečnosti sa neskôr snažilo skôr uprednostňovať označenie spolupracovník ako „hanlivé“ označenie agent. „Názov agent však nabudúce nemienime spravidla používať, hlavne v styku so spolupracovníkmi a navonok už vôbec nie, pretože sa tento názov často spája s predstavou niečoho hanlivého, zatiaľ čo v skutočnosti poctivý spolupracovník spravodajskej služby koná vlasteneckú a nadmieru čestnú prácu. O agentoch budeme hovoriť iba v určitých prípadoch.“ Podľa „stupňa spoľahlivosti a viazanosti“ na ŠtB vymedzila smernica „novým spresneným spôsobom“ tri hlavné druhy „agentov“ a to:

  1. dôverníkov a iných prvotriednych agentov;
  2. dôverníkov kandidátov a iných agentov – kandidátov;
  3. stálych informátorov.[31][32]

Postupný vývoj agentúrno-operatívnej práce je zachytený v ďalšej smernici ministerstva vnútra konca roku 1948. Autori Pomůcky administrativně – operační pro krajská velitelství státní bezpečnosti sa vrátili k osvedčenému názvu „agent“:[31]

  1. Agent (skratka A) je agent, ktorý sa osvedčil do tej miery, že už takmer nie je pochybnosť o tom, že splní akýkoľvek príkaz
  2. Agent P (skratka AP) je agent, ktorý koná z iných pohnútok.
  3. Agent – kandidát (skratka AK) je viazaný agent, ktorý ešte nie je dostatočne vyskúšaný a nemáme dostatočný podklad pre to, že môžeme povedať, že se už osvedčil.
  4. Agent P – kandidát (skratka APK) je agent P, ktorý nie je dostatočne vyskúšaný.“

V priebehu roku 1948 zmizla kategória dôverník a význam získali naopak informátori, ktorí predovšetkým nespĺňali podmienku agentov, t. z. nemali dôveru „nepriateľského prostredia“.[31]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. Disident Selecký sa vrátil do temného sídla ŠtB. Toto je Februárka [online]. www.noviny.sk, [cit. 2022-11-21]. Dostupné online.
  2. a b c KAPLAN, Karel. Protistátní bezpečnost : 1945-1948 : historie vzniku a působení STB jako mocenského nástroje KSČ. 1. vyd. Praha : Plus, 2015. 490 s. ISBN 978-80-259-0364-3.
  3. DVOŘÁKOVÁ, Jiřina: Státní bezpečnost v letech 1945–1953. Organizační vývoj zpravodajských a státně bezpečnostních složek. Praha 2007.
  4. a b c Zákon č. 149/1947 Zb. o národní bezpečnosti. [online]. Bratislava: Úrad vlády SR, 1947-07-11, [cit. 2023-03-30]. Dostupné online.
  5. a b c d e DOBŠINSKÝ, Braňo. ŠTB nebola režisérom Nežnej. November '89 je výsledkom zmeny politiky Kremľa (podcast). Aktuality.sk (Bratislava: Ringier Axel Springer Slovakia), 2022-11-21. Dostupné online [cit. 2023-03-30].
  6. Gustáv Husák in Kdo byl kdo v našich dějinách 20. století [online]. Pražský hrad, Prezident ČR | Prezidenti v minulosti | Gustáv Husák, [cit. 2022-11-21]. Dostupné online. (po česky)
  7. Jablonický J.: generálni tajomníci DS z parlamentu do väzenia. IN politické vedy I. 1998, s 42-61
  8. Zákon č. 451/1991 Zb., ktorým sa ustanovujú niektoré ďalšie predpoklady na výkon niektorých funkcií v štátnych orgánoch a organizáciách Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, Českej republiky a Slovenskej republiky [online]. Bratislava: Úrad vlády SR, 1991-10-04, [cit. 2023-03-30]. Dostupné online.
  9. Zákon České národní rady č. 279/1992 Zb. o některých dalších předpokladech pro výkon některých funkcí obsazovaných ustanovením nebo jmenováním příslušníků Policie České republiky a příslušníků Sboru nápravné výchovy České republiky [online]. Bratislava: Úrad vlády SR, 1992-04-28, [cit. 2023-03-30]. Dostupné online.
  10. SMATANA, Ľubomír. Před 30 lety byl přijat lustrační zákon. Provázela ho řada soudních sporů, některé trvají dodnes [online]. Praha: Český rozhlas, 2021-10-04, [cit. 2023-03-30]. Dostupné online.
  11. StB byla tajná politická policie určená k šikanování [online]. mistapametinaroda.cz, [cit. 2023-03-30]. Dostupné online.
  12. ČTK. Bývalý důstojník Mareček půjde na 5,5 roku do vězení. Jde o nejpřísnější udělený trest členovi StB [online]. Praha: Český rozhlas, 2021-05-11, [cit. 2023-03-30]. Dostupné online.
  13. ČTK. Soud uznal vinnými čtyři bývalé příslušníky StB. Šikanovali disidenty a nutili je k emigraci [online]. Praha: Český rozhlas, 2021-09-09, [cit. 2023-03-30]. Dostupné online.
  14. SIVOŠ, Jerguš. ŠTB: PRÍSNE TAJNÉ [online]. rtvs.sk, [cit. 2022-10-03]. Dostupné online.
  15. GETTING, Peter. Bol to etický suterén. Eštebákom donášal aj celebritný sexuológ Plzák. SME (Bratislava: Petit Press), 2022-09-06. Dostupné online [cit. 2023-03-30]. ISSN 1335-4418.
  16. Abecedný zoznam príslušníkov - Útvary ŠtB na Slovensku - Ústav pamäti národa [online]. www.upn.gov.sk, [cit. 2022-12-08]. Dostupné online.
  17. Organizačná štruktúra 1975 – 1989 - Správa ŠtB Bratislava - Ústav pamäti národa [online]. www.upn.gov.sk, [cit. 2022-11-24]. Dostupné online.
  18. ŠTB: PRÍSNE TAJNÉ (AKTÍVNE OPATRENIA /DEZINFORMÁCIE). Vysielané streda 2. nov. 2022 od 22:05 [online]. rtvs.sk, [cit. 2022-11-21]. Dostupné online.
  19. a b ŠTB: PRÍSNE TAJNÉ (Zamlčaná diagnóza) 16.11.2022 [online]. rtvs.sk, [cit. 2022-11-21]. Dostupné online.
  20. The Stasi Records Archive (anglicky), Federálny archív Štátnej bezpečnostnej služby bývalej Nemeckej demokratickej republiky: Neoficiálny spolupracovníci (IM) MFS
  21. Písomné stanovisko, ktoré Michael Beleites, zodpovedný za spisov Stasi v Slobodnom štáte Sasko: PDF Archivované 2013-10-29 na Wayback Machine , tiež 3sat: Subtiler Terror - Die Opfer von Stasi- Zersetzungsmethoden (navštívené 24. septembra 2010)
  22. ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY 6Co 13/07- 222, 6Co 26/07, IČS:1205220313 [online]. [Cit. 2022-11-24]. Dostupné online.
  23. Bol alebo nebol Andrej Babiš agentom ŠtB?. markiza.sk, 2013-11-03. Dostupné online [cit. 2022-11-24]. Archivované 2022-11-24 z originálu.
  24. ŽÁČEK, Pavel. „Ostrá zbraň“ Štátnej bezpečnosti (Spolupracovníci politickej polície v smerniciach pre agentúrno-operatívnu prácu, 1947 – 1989) [online]. ÚPN, [cit. 2022-11-24]. S. 8. Dostupné online.
  25. a b c d Vysvetlivky k registračným protokolom [online]. Ústav pamäti národa, [cit. 2022-10-03]. Dostupné online.
  26. Vyhľadávanie - Registračné protokoly agentúrnych a operatívnych zväzkov Štátnej bezpečnosti a vojenskej kontrarozviedky - Ústav pamäti národa [online]. www.upn.gov.sk, [cit. 2022-10-03]. Dostupné online.
  27. a b 451/1991 Zb. ZÁKON zo 4. októbra 1991, [online]. [Cit. 2022-10-03]. Dostupné online.
  28. a b S-EPI. 451/1991 Zb. Zákon, ktorým sa ustanovujú niektoré ďalšie predpoklady na výkon niektorých funkcií v štátnych orgán... | Aktuálne znenie [online]. Zákony pre ľudí, [cit. 2022-10-03]. Dostupné online.
  29. Vyhľadávanie - Registračné protokoly agentúrnych a operatívnych zväzkov Štátnej bezpečnosti a vojenskej kontrarozviedky - Ústav pamäti národa [online]. www.upn.gov.sk, [cit. 2022-10-15]. Dostupné online.
  30. 451/1991 Sb. Zákon, kterým se stanoví některé další předpoklady pro výkon některých funkcí ve státních orgánech a organizacích [online]. Zákony pro lidi, [cit. 2022-10-03]. Dostupné online. (po česky)
  31. a b c d ŽÁČEK, Pavel. „Ostrá zbraň“ Štátnej bezpečnosti Spolupracovníci politickej polície v smerniciach pre agentúrno-operatívnu prácu, 1947 – 1989 [online]. Ústav pamäti národa, Pamäť národa, s. 3 – 27, október 2004, [cit. 2022-10-03]. Dostupné online.
  32. a b Zatimní směrnice pro činnost oblastních zpravodajských odboček a poboček vydaných VII. odborom ministerstva vnútra 8. 1. 1947 pod čj. VII-237/taj. 1947. In: Archív ministerstva vnútra ČR (ďalej len AMV), ZV-4, kr. 16, zložka 7.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • PEŠEK, Jan. Štátna bezpečnosť na Slovensku 1948 – 1953. 2. rozš. a dopl. vyd. Bratislava : Veda, 1999. 202 s. ISBN 80-224-0575-2.
  • PEŠEK, Jan. Nástroj represie a politickej kontroly : Štátna bezpečnosť na Slovensku 1953 – 1970. Bratislava : Veda, 2000. 247 s. ISBN 80-224-0662-7.
  • ŽÁČEK, Pavel. Přísně tajné : Státní bezpečnost za normalizace : vybrané směrnice a metodické pokyny politické policie z let 1978–1989 : [odhalená fakta o činnosti StB]. Praha : Votobia, 2001. 269 s. ISBN 80-7220-108-5.
  • ŽÁČEK, Pavel. Odvrácená tvář pražského jara : Státní bezpečnost v Praze a srpen 1968. první. vyd. Cheb : Svět křídel, 2010. 351 s. ISBN 978-80-86808-87-1.
  • MEDVECKÝ, Matej. Za červené Slovensko : štátna bezpečnosť a politické spravodajstvo na Slovensku v rokoch 1945 – 1948. 1. vyd. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2011. 344 s. ISBN 978-80-89335-31-2.
  • MEDVECKÝ, Matej; SIVOŠ, Jerguš; JAŠEK, Peter. V stopách železného Felixa. 1. vyd. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2012. 191 s. ISBN 978-80-89335-52-7.
  • URBAN, Karol. Sledoval som Dubčeka : spomienky eštebáka. 1. vyd. Praha : Trio ;, 2012. 240 s. ISBN 978-80-89552-32-0.
  • KAPLAN, Karel. Protistátní bezpečnost : 1945-1948 : historie vzniku a působení STB jako mocenského nástroje KSČ. 1. vyd. Praha : Plus, 2015. 490 s. ISBN 978-80-259-0364-3.
  • URBAN, Karol. Štátna /ne/bezpečnosť : spomienky eštebáka II.. [Bratislava] : Karol Urban, 2016. 216 s. ISBN 978-80-972521-0-6.
  • BÁRTA, Milan; KALOUS, Jan; POVOLNÝ, Daniel; SIVOŠ, Jerguš; ŽÁČEK, Pavel. Biografický slovník náčelníků operativních správ Státní bezpečnosti v letech 1953–1989. Praha : Academia, 2017. 582 s. ISBN 978-80-200-2690-3.
  • SVOBODA, Petr. Odboj, nebo provokace? : provokace StB prováděné proti třetímu odboji v rámci akce „Skaut“ na příkladu skupiny „Za svobodu“ v letech 1948–1951. první. vyd. Praha : Academia, 2020. 419 s. ISBN 978-80-200-3084-9.
  • KAPLAN, Karel. Nebezpečná bezpečnost : historie působení STB jako mocenského nástroje KSČ 1948-1956. 2. vydání (1. vydání v nakladatelství Kniha Zlin. vyd. Praha : Kniha Zlin, 2021. 397 s. ISBN 978-80-7662-136-7.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Státní bezpečnost na českej Wikipédii.