Michelangelo Buonarroti

Michelangelo Buonarroti
taliansky polyhistor
Narodenie	6. marec 1475 Caprese (dnes Caprese Michelangelo), Taliansko
Úmrtie	18. február 1564 (88 rokov) Rím, Taliansko
Podpis
Odkazy
Projekt Gutenberg	Michelangelo Buonarroti (plné texty diel autora)
Commons	Michelangelo Buonarroti
Umelecký portál  Taliansky portál  Biografický portál

Michelangelo Buonarroti (od Marcella Venustiho)

Dávid

Michelagniolo di Ludovico di Buonarroto Simoni alebo Michelangelo Buonarroti (* 6. marec 1475, Caprese (dnes Caprese Michelangelo), Taliansko – † 18. február 1564, Rím, Taliansko) bol taliansky sochár, maliar, architekt a básnik, ktorého dielom vyvrcholila renesancia a začal sa barok. Je autorom freskovej výzdoby Sixtínskej kaplnky vo Vatikáne a slávnej mramorovej sochy Dávida.

Stručný životopis

• 1475: jeho rodina sa sťahuje do Florencie
• 1488 – 1489: učeň dielne maliara Domenica Ghirlandaia
• 1489 – 1490: žiak sochára Bertolda di Giovanni v škole Lorenza de' Medici vo Florencii
• 1490 – 1492: pracuje v paláci Mediciovcov na Lorenzovo pozvanie
• 1492 – 1494: po Lorenzovej smrti sa vracia do rodného domu, potom opäť pracuje v paláci Mediciovcov na pozvanie Piera de' Medici
• 1494 – 1495: po (dočasnom) vyhnaní Mediciovcov z Florencie uteká do Bologne, kde dokončuje náhrobok sv. Dominika
• 1495 – 1496: dobrovoľný návrat do Florencie
• 1496 – 1500: pobyt a práca v Ríme na pozvanie kardinála Riaria; Michelangelo sa stáva slávnym
• 1500 – 1505: dobrovoľný návrat do Florencie; zaobstaranie prvej vlastnej dielne
• 1505 – 1516/1518: pobyt a práca v Ríme na pozvanie pápeža Júliusa II., ktorý ho poveril výmaľbou stropu Sixtínskej kaplnky a svojim náhrobkom; kratšie pobyty vo Florencii a Bologni
• 1516/1518 – 1534: prevažne architektonické práce vo Florencii; práce na Kaplnke Mediciovcov
• 1534 – 1564: definitívne presťahovaný do Ríma; práce na Poslednom súde a vatikánskom Kapitolskom vŕšku

Dielo

Michelangelo svojim dielom predstihol nielen súdobých, ale aj antických majstrov. Svojim dielom vyjadril to, o čo sa usilovalo celé renesančné umenie. O jeho umeleckej genialite sa nepochybovalo v žiadnom období dejín umenia a jeho dielo bolo vzorom pre umelcov až do 18. stor.. Roky vzniku niektorých diel sú sporné. V zátvorke sa uvádza: druh diela, dnešné umiestnenie, roky vzniku.

Výtvarné umenie a architektúra

• Maska Fauna (socha, 1490)
• Madona na schodoch a Zápas Kentaurov s Lapitmi (reliéfy, obe vo Florencii, Casa Buonarroti, 1491 – 1492)
• Ukrižovaný (Kríž z kláštora Santo Spirito) (plastika, Florencia, Casa Buonarroti, 1492 – 1493) – jeho jediná práca v dreve)
• Herkules (socha, okolo 1493)
• posledné sochárske práce na náhrobku svätého Dominika (socha (Kľačiaceho) anjela, socha sv. Petronia a socha sv. Prokula, Bologna, Basilika San Domenico, 1494 – 1495)
• Svätý Ján (socha, 1495 – 1496)
• Spiaci Amor (socha, 1496)
• Amor pre Jacopa Galliho (socha, 1496)
• Bakchus (socha, Florencia, Museo Nazionale del Bargello, 1496 – 1497) – prvá voľná figúra v nadživotnej veľkosti
• Pieta (socha, Chrám Sv. Petra, Vatikán, 1498 – 1500)
• sochy pre oltár Piccolominiovcov a dokončenie sochy sv. Františka od Pietra Torrigianiho (od 1500)
• Dávid (mramorová socha, Florencia, kópia na námestí Piazza della Signoria, originál v galérii Galleria dell'Accademia, 1501 – 1504)
• Bronzová socha Dávida (kópia Donatellovej sochy Dávida vo Florencii, 1502 – 1504)
• Svätá rodina (obraz, J. Paul Getty Museum, Kalifornia USA, okolo 1503)
• Madona Doni (Madona pre Doniho, Svätá rodina so sv. Jánom Krstiteľom) (okrúhly obraz, Florencia, Galleria degli Uffizi, 1503 – 1506)
• Bruggeská Madona (Madona pre Mouscronovcov, Madona s dieťaťom) (socha, Bruggy, Onze Lieve-Vrouw, 1504)
• Madona Pitti (Tondo Pitti, Madona pre Pittiovcov) (okrúhly reliéf, Florencia, Museo Nazionale del Bargello, 1504)
• Madona Taddei Tondo Taddei, Madona pre Taddeiho (okrúhly reliéf, 1504, Londýn, Royal Academy of Arts)
• Svätý Matúš (nedokončená socha zo súboru apoštolov objednaného roku 1503, 1504 – 1506)
• Bitka pri Cascine (Cascinská bitka, Kúpači), kartón pre neuskutočnenú fresku (1504 – 1505), zachovala sa len kópia (napr. Holkham Hall, Norfolk, Spojené kráľovstvo)
• Bronzová socha Júlia II. (socha, 1507 – 1508 (?))
• Manchesterská Madona (Madona s dieťaťom, sv. Jánom Krstiteľom a 4 anjelmi) (obraz, Londýn, National Gallery, 1510, pripisované Michelangelovi)
• Ukladanie do hrobu (obraz, Londýn, National Gallery, 1511, pripisované Michelangelovi)
• Sixtínska kaplnka (fresky na stenách, Vatikán, Musei Vaticani, strop: 1509 – 1512, Posledný súd: 1535 – 1541):
  • výzdoba stropu (klenby) pozostávajúca v strede z výjavov o stvorení sveta (o Adamovi a Eve a o Noemovi), pri rohoch menších obrazov z 20 obrázkov ignudiov (nahých mladíkov a duchovných milencov autora), medzi lunetami z 5 sibýl a deviatich? prorokov, v rohoch z predobrazov spasenia ľudstva a nad oknami z obrazov Kristových predkov; jednotlivé časti sú:
    • Stvorenie sveta (Oddelenie svetla a temnoty, Oddelenie zeme a vody, Stvorenie Slnka a Mesiaca), Stvorenie a pád človeka (Stvorenie Adama (1511), Stvorenie Evy, Pád človeka a vyhnanie z raja), Príbeh o Noemovi (Noemova obeta, Potopa, Noemova opitosť)
    • Ignudi (dvadsaťkrát)
    • Proroci: Prorok Jeremiáš, Prorok Zachariáš, Prorok Izaiáš, Prorok Daniel, Prorok Jonáš, Prorok Ezechiel, Prorok Joel
    • Sibyly: Líbyjská Sibyla, Delfská Sibyla (1509), Kumská Sibyla, Perzská Sibyla, Erythrejská Sibyla
    • Spasenie ľudstva: Dávid a Goliáš, Judita a Holofernes, Potrestanie Hámana, Bronzový (?) had
    • Kristovi predkovia: Azor a Sadok; Joziáš, Jechoniáš a Salatiel; Ezechiáš, Manase a Amon; Aza, Jozafat a Jorám; Jesse, Dávid a Šalamún; Naason; Aminadab; Salmon, Boaz a Obéd; Roboam a Abia; Oziáš, Jótam a Achaz; Zorobábel; Abiud a Elijakim; Achim a Eliud; Jakub a Jozef; Eleazár a Máttan
  • Posledný súd (stena nad oltárom, 1535 – 1541), jedno z najvýznamnejších diel v dejinách maliarstva, ústrednou postavou fresky je Ježiš Kristus so zdvihnutou pravicou, vedľa neho Panna Mária, na ľavej strane ľudia, ktorí idú hore, do neba, na pravej strane ľudia, idúci dole, do pekla; najznámejšie časti sú:
    • Kristus
    • Vzkriesenie mŕtvych
    • Zatratenci
• nedokončené práce na náhrobku Júlia II. (Rím, kostol San Pietro in Vincoli, 1512 – 1528), urobil len:
  • Mojžiš (plastika, Rím, kostol San Pietro in Vincoli, 1513 – 1516)
  • Umierajúci otrok a Hrdinský otrok (Paríž, Musée du Louvre, 1513 – 1516)
  • štyria ďalší tzv. Boboliho otroci, nedokončené (Florencia, Galleria dell'Accademia, 1519 – 1528)
• nerealizovaný plán priečelia mediciovského rodinného kostola San Lorenzo (architektúra, Florencia, asi 1516 – 1519)
• Vzkriesenie Krista (socha, Rím, S. Maria sopra Minerva, okolo 1519)
• mediciovské náhrobky v Kaplnke Mediciovcov pri kostole San Lorenzo (sochy, Florencia, Kaplnka Mediciovcov pri kostole San Lorenzo,):
  • sediace postavy vojvodov Giuliana de' Medici a Lorenza de' Medici na ich náhroboch
  • ležiace alegorické postavy na tých istých náhrobkoch; ako prvé vznikli Deň (1524) a Noc, ďalej Ráno (Svitanie) a Večer (Súmrak)
  • Madona mediciovská (Panna Mária s dieťaťom) (nedokončená plastika, Florencia, Kaplnka Mediciovcov pri kostole San Lorenzo, 1521 – 1534)
• nedokončená stavba Novej sakristie (Kaplnky Mediciovcov) pri kostole San Lorenzo (architektúra, Florencia, 1524 – 1526)
• Víťazstvo (socha, okolo 1520 – 1525)
• Biblioteca Medicea Laurenziana (Knižnica Mediciovcov), knižnica priľahlá k Novej sakristii (architektúra, Florencia, 1524 – 1526 (schody 1555 – 1568))
• Skrčený chlapec (socha, Petrohrad, Ermitáž, asi 1524)
• kamenné južné opevnenie Florencie (architektúra, Florencia, asi okolo 1530)
• Léda a labuť (obraz, 1532)
• Únos Ganymeda (obraz, Fogg Art Museum, Cambridge, 1533, pripisované Michelangelovi)
• Pieta (nedokončená socha, Florencia, Dóm, 1535 – 1549)
• Kapitol 1, uzatvorený z troch strán Palácom senátorov a dvoma múzejnými budovami (architektúra, Rím, od roku 1538, dokončené po jeho smrti 1568)
• Brutus (busta, Florencia, Museo Nazionale del Bargello, 1540)
• Obrátenie Saula (Obrátenie sv. Pavla) (freska, Vatikán, Paulínska kaplnka, Musei Vaticani, 1541 – 1545)
• Ukrižovanie sv. Petra (freska, Vatikán, Paulínska kaplnka, Musei Vaticani, 1546 – 1549/1550)
• Lea (socha, Rím, San Pietro in Vincoli, 1542)
• Ráchel (socha, Rím, San Pietro in Vincoli, 1542)
• Chrám svätého Petra (vedúci stavby, Vatikán, 1546 – 1564, drevený model kupoly 1558 – 1561) – najmä obrovská kupola
• Farneský palác (Palazzo Farnese) (dokončenie, architektúra, Rím, 1546 – 1548)
• prestavba zvyšku Diokleciánových teriem na mariánsky kostol S. Maria degli Agneli alle Therme (architektúra, Rím)
• Most S. Maria (architektúra, Rím, 1548)
• Dvor Belvedere (architektúra schodov a terasy, Rím, 1550)
• Pieta (socha, Florencia, Museo dell'Opera del Duomo, asi 1550)
• S. Giovanni dei Fiorentini (architektúra, Rím, 1550 – 1559)
• Snímanie z kríža (súsošie, asi 1550)
• Pieta Rondanini (Rondaniniovská pieta)(socha, Miláno, Castello Sforzesco, 1555 – 1564)
• Capella Sforza (architektúra, Rím, okolo 1560)
• mestská brána Porta Pia (architektúra, Rím, 1561 – 1564)

Literatúra

Nemenej dôležitá je jeho básnická tvorba (sonety, madrigaly, epigramy), upútavajúca svojou obsahovou vážnosťou a veľkou lyrickou inšpiráciou. Básne písané v rokoch 1504 – 1563 (prvýkrát vyšli roku 1623, ale so zmenou mužského rodu oslovovaných osôb za ženský) sú intímnym prejavom tvorcu, podobne ako listy, často citovo bezprostredné a básnicky účinné. Pozri aj: Ľúbostný život.

Podrobný životopis

Detstvo (1475 – 1488)

Narodil sa v Caprese ako druhý z piatich synov Florenťana Lodovica di Leonardo Buonarroti-Simoni (v tej dobe bol Lodovico starosta obcí Chiusi a Caprese) a Francesky di Neri di Miniato del Sera. V tom istom roku sa rodina presťahovala späť do Florencie.

Keď mal Michelangelo 6 rokov (1481), umrela mu matka a Lodovico žil celé štyri roky sám. O domácnosť sa starala teta Cassandra a Michelangelo bol v tejto dobe veľmi osamotený. Nevšímal si ho nikto, okrem starej matky Monny Alessandry a kamenárskej rodiny Topolinovcov. Kamenárova žena Monna Margherita dojčila Michelangela v čase, keď bola jeho vlastná matka chorá. Topolinovci ho už ako malého chlapca naučili svojmu remeslu – práci s pietrou serenou, kameňom zo susedného kameňolomu.

Po štyroch rokoch sa Lodovico znova oženil. Za manželku si vzal Lucreziu di Antonio di Sandro Ubaldini da Gagliano, ktorú všetci volali „La Migliore“ (tal. Najlepšia). Michelangelo sa v tejto dobe učil latinčinu a gréčtinu v gramatickej škole Francesca da Urbino.

Bottega (1488 – 1489)

V apríli roku 1488 ho Michelangelov priateľ, 19-ročný Francesco Grancci, priviedol do bottegy (tal. dielňa) – umeleckej dielne Domenica Ghirlandaia. Michelangelov otec nesúhlasil s tým, aby sa Michelangelo učil maľovať, chcel, aby sa jeho syn stal obchodníkom, ale Domenicovi Ghirlandaiovi sa ho nakoniec podarilo presvedčiť.

Učňov v bottege viedol 28-ročný Sebastiano Mainardi, Domenicov švagor. 16. apríla 1488 Michelangelo podpísal s Ghirlandaiom zmluvu o svojom pôsobení v bottege. Domenico ho učil narábať s perom, miešať farby a maľovať fresky.

Sochárska záhrada (1489 – 1490)

Po roku Michelangelovho učenia v bottege prišiel za Domenicom Lorenzo de' Medici, ktorý v tej dobe stál na čele republiky, bol básnikom a založil prvú verejnú knižnicu v Európe. Navrhol mu, aby poslal dvoch svojich najlepších učňov do novozriadenej Mediciho školy, kde sa učni pod vedením Bertolda di Giovanni učili sochárstvu. Domenico poslal do jeho sochárskej záhrady Granacciho a Michelangela. V sochárskej záhrade si Michelangelo našiel nových priateľov – zoznámil sa s Pietrom Torrigianim, ktorý pochádzal zo starej šľachtickej rodiny obchodníkov s vínom, Rusticim a pri jednej z Il Magnificových návštev sa zoznámil s jeho dcérou – Contessinou.

Prvých osem mesiacov nedovolil Bertoldo Michelangelovi pracovať na sochárskych prácach. Michelangelo sa v tom čase cítil odstrčený a podceňovaný; všetci okolo neho pracovali s kameňom, zarábali peniaze a boli pozývaní do Mediciovského paláca, aby študovali antické diela z veľkej Mediciovskej zbierky. Lodovico už časom tiež začal strácať trpezlivosť a vyhrážal sa Michelangelovi, že keď po roku učenia v Sochárskej záhrade nedonesie domov žiadnu výplatu, zakáže mu tam chodiť. Jedného dňa však Bertoldo konečne zobral Michelangela do paláca, aby mu ukázal novoobjaveného Fauna z čias pohanského Grécka.

Michelangelo veľmi túžil začať pracovať s kameňom. V noci po svojej prvej návšteve paláca, keď nemohol zaspať, vybehol z domu do Sochárskej záhrady, vzal kus bieleho mramoru a začal z neho tesať masku Fauna, na ktroej potom tajne pracoval tri noci. Keď Lorenzo videl Michelangelovho Fauna, dal si ho zavolať do paláca, povedal mu, že sa už dávno s Bertoldom zhodli na jeho veľkom sochárskom nadaní a na tom, že sa môže stať nástupcom Orcagnu, Ghibertiho a Donatella. Navrhol mu, aby ako člen rodiny býval v paláci. Dal si zavolať Lodovica, sľúbil mu, že sa o Michelangela postará a Lodovicovi zaobstaral miesto úradníka na colnici, o ktoré ho Lodovico požiadal.

Palác Mediciovcov (1490 – 1492)

Michelangelo sa nasťahoval do Medicejského paláca do izby v tvare písmena L (býval v nej spolu s Bertoldom) a začal dostávať pravidelný plat – tri floriny týždenne, čo veľmi potešilo Michelangelovho otca. Počas svojho pobytu v paláci Michelangelo trávil veľa času s Contessinou – stali sa veľmi dobrými priateľmi. V paláci sa zoznámil s Lorenzovými synmi: Pierom (Lorenzov nástupca), Giovannim (budúci pápež Lev X.), Giulianom a Lorenzovým synovcom Giuliom (budúci pápež Klement VII.), ktorého Lorenzo prijal po smrti svojho brata, Giuliovho otca Giuliana. Bertoldo začal Michelangela učiť práci s mramorom a Lorenzo ho priviedol do Platónskej akadémie, ktorú tvorili:

• Marsilio Ficino (zakladateľ Platónskej akadémie - založil ju z poverenia Cosima, Lorenzovho starého otca, preložil väčšinu Platónových diel a egyptských múdrostí),
• Cristofor Landin (učiteľ Lorenzovho otca Piera a aj samotného Lorenza Il Magnifica, výborný znalec Danteho)
• Angelo Poliziano (vedec, učiteľ Lorenzových synov)
• Pico della Mirandola (vedel písať a čítať v dvadsiatich dvoch rečiach).

Títo štyria sa pravidelne schádzali v paláci Mediciovcov a začali Michelangela vzdelávať. Učili ho latinčinu, gréčtinu, naučili ho nahlas čítať básne a písať vlastné verše.

V tomto čase začal vo Florencii pôsobiť dominikánsky mních z Ferrary Girolamo Savonarola, ktorého do Florencie pozval po dohode s Platónskou akadémiou Lorenzo, aby Savonarola „očistil cirkev“. K Savonarolovi sa o nejaký čas pripojil Michelangelov starší brat Lionardo, ktorý sa rozhodol stať mníchom. Odsudzoval Michelangela, tvrdil, že umenie je neresť a považoval Lorenza aj samotnú Platónsku akadémiu za pohanov, ateistov a nepriateľov cirkvi. Michelangelo sa rozhodol vytesať z mramoru madonu s dieťaťom. Začal študovať všetky madony, ktoré sa nachádzali v paláci (Madona Sandra Botticelliho, Filippa Lippiho) a po celej Florencii (Madona Bernarda Rossellina, Desideria da Segnana, Agostinadia Duccia), chodil na vidiek a kreslil náčrty dojčiacich žien. Malého Ježiška vytesal veľmi nezvyčajne – je otočený chrbtom k divákovi. Madona je zobrazená vo chvíli rozhodnutia, vo chvíli, keď musí rozhodnúť o budúcnosti za seba, za dieťa, za celý svet. Platónska akadémia prijala jeho prvé veľké dielo – Madonu na schodoch veľmi pozitívne. Lorenzo vyhlásil, že Michelangelovi sa podarilo dosiahnuť syntézu – jeho dielo bolo grécke aj kresťanské zároveň a dal mu odmenu – päťdesiat zlatých florinov, ktoré Michelangelo, tak ako všetky ostatné peniaze, ktoré od Lorenza dostával, priniesol domov otcovi.

V tomto období začali Michelangelove spory s priateľom Torriganim, ktorí žiarlil, závidel Michelangelovi Il Magnificovu priazeň a vyčítal mu, že s ním už netrávi toľko času, ako predtým. Keď Bertoldo so svojimi zverencami prekresľoval Massaciove fresky v kaplnke Branacciovcov v Carmine, Torrigani sa pohádal s Michelangelom a v návale zlosti ho udrel päsťou do tváre. Michelangelo stratil vedomie a prebral sa až v posteli v paláci, kde sa po vyšetrení Lorenzovho osobného lekára Piera Leoniho ukázalo, že má rozdrvený hrebeň nosa, ktorý ostane nepekný do konca života – v strede nosa ostala Michelangelovi masívna hrča a celý nos sa skrútil do kútika pravého oka. Torrigani po svojom čine ušiel z Florencie.

V tomto období vo Florencii rástla Savonarolova sláva. Na jeho kázne chodievalo čoraz viac ľudí a Savonarola ich upozorňoval na skazu, ktorá čaká Florenciu a celé Taliansko, ak sa nebudú kajať. Sandro Boticelli odišiel k Savonarolovi do kláštora a vyhlásil všetky svoje akty za oplzlé a nemravné.

Keď už mal Michelangelo nos skoro zahojený, prišiel za ním do izby Poliziano, povedal mu o svojich práve dokončených prekladoch Ovídiových Metamorfóz a navrhol mu, aby vytesal Zápas Kentaurov s Lapitami. Michelangelov Zápas Kentaurov sa odlišuje od starších diel s týmto námetom. Michelangelo zobrazil všetky postavy úplne nahé a vylúčil tiež kone a zbrane.

Aby získal predstavu o nahom tele, chodil kresliť kamenárov, ktorí pracovali len s tenkou plachtou okolo slabín. Keď skicoval v knižnici paláca, prišla za ním Contessina, aby mu oznámila, že jej otec už podpísal sobášnu zmluvu s Pierom Ridolfim.

Pri jednej zo svojich kázní obvinil Savonarola zo všetkého zla v meste Mediciovcov a dovolil si zaútočiť aj na samotného pápeža (Inocent VIII.). Savonarola predpovedal Lorenzov odchod a odchod celej vládnucej rodiny Mediciovcov a nástup novej vlády pod správou nových prísnych zákonov.

Michelangelo dokončil Zápas Kentaurov, o niekoľko dní ho navštívil brat Lionardo a požiadal ho, aby obetoval svoje dielo Bohu – priniesol svoj mramor a spolu s ostatnými umelcami hodil svoje „neslušné“ a „rúhačské“ dielo do ohňa. Michelangelo brata bez slova vyviedol na ulicu.

Krátko po dokončení súsošia Bertoldo umrel. Michelangelo bol pri ňom a v posledných minútach mu Bertoldo povedal: „Michelangelo… si mojím dedičom… ako ja som bol Donatellovým.“

Po Bertoldovej smrti Sochárska záhrada prestala fungovať. Michelangelo začal na podnet Platónskej akadémie písať prvé sonety. Lorenzo zariadil aby Giovannimu udelili kardinálsku hodnosť a Giovanni spolu s Bratrancom Giuliom odišiel do Ríma. Hneď potom Lorenzo odišiel do Carreggi, zotaviť sa a nabrať nové sily na boj s Savonarolom, a poveril svojho syna Piera, aby počas jeho neprítomnosti spravoval palác. Čoskoro sa však Lorenzov zdravotný stav ešte viac zhoršil a do paláca prišiel chýr, že Il Magnifico umiera. Pier s Contessinou a Giulianom odcestovali do Carreggi, kde Lorenzo o pár dní umrel.

Návrat do rodného domu, pitvy (Herkules) (1492 – november 1494)

Po Lorenzovej smrti Michelangelo bez vyzvania odišiel z Medicejského paláca a vrátil sa do rodného domu. V júli dostal ponuku od Domenica Ghirlandaia, aby sa tak, ako Granacci vrátil späť do maliarskeho cechu. Michelangelo túto ponuku odmietol, pretože si uvedomil, že by to bol krok späť, že by mu požiadavky fresky zmenili kresbu a štýl a že by stratil všetko, čo sa za posledné tri roky u Bertolda naučil.

Pri prechádzke ulicami Florencie stretol priora rehole mníchov Santo Spirito (Svätého ducha) Nicolu Bichielliniho, ktorý mu navrhol, že môže navštevovať knižnicu a sprístupnil mu pre verejnosť neprístupné chodby kláštora, kde Michelangelo začal študovať fresky rôznych autorov.

Po čase sa Michelangelo rozhodol vytesať prvú samostatnú sochu. Nebol si istý, čo chce vytesať, vedel len, že to bude socha na počesť Lorenzovi. Neskôr si spomenul, ako Lorenzo hovorieval o Herkulovi a uvedomil si, že on sám často Lorenza vnímal ako Herkula – Lorenzo v herkulovských rozmeroch zakladal univerzity, akadémie, zbierky umeleckých diel a rukopisov. Nechcel Herkula vytesať v menšej, ako životnej veľkosti, ale nevedel odkiaľ na takýto veľký blok mramoru zoberie peniaze. Jeho vlastné úspory, ktoré mu ostali od čias, keď žil v paláci, stačili sotva na desatinu takéhoto bloku.

Spomenul si na dielňu pri Dóme, kde sa zoznámil s kamenárom Beppem. Už vtedy sa Michelangelo zaujímal o „Ducciov blok“ – osemnásť stôp vysoký carrarský blok, na ktorom pred niekoľkými desaťročiami začal pracovať sochár Agostino di Duccio, ktorý príliš hlboko zaryl do prostriedku a svoje dielo nedokončil. Stavebný výbor blok odmietol predať. Nakoniec si Michelangelo vybral trojmetrový seravezský blok. Beppe zariadil, aby mu ho predali za slušnú cenu, a aby si Michelangelo mohol postaviť dielňu pri zadnom múre budovy kamenárov. Začal sledovať zlievačov medi, farbiarov, kováčov, kamenárov, nosičov, mladých atlétov, takmer nahých robotníkov, sedliakov a uvedomil si, že môže vidieť iba kožu, vonkajšie krivky, náznak kostí a zopár pracujúcich svalov. Chcel vedieť, čo sa skrýva pod povrchom, chcel sa naučiť anatómiu. Dlho rozmýšľal, ako sa dostať k mŕtvym telám, ktoré by mohol tajne pitvať a spomenul si, že najväčšia nemocnica pre chudobných je pri Santa Spirito. Zašiel za priorom Nicolom Bichiellinim. Ten jeho prosbu najprv rázne odmietol, ale neskôr mu naznačil, aby si vzal veľký bronzový kľúč od márnice a Michelangelo začal pitvať. Chodil do nemocnice pri Santa Spirito takmer každú noc. V rodine sa začali šíriť poplašné chýry o tom, že Michelangelo, podobne ako jeho mladší brat Giovansimone chodí v noci po krčmách a zabáva sa s prostitútkami.

Michelangelove pitvy ukončila nečakaná smrť – Domenico Ghirlandaio sa uprostred práce nakazil morom a o dva dni umrel. Michelangelo vrátil veľký bronzový kľúč priorovi Bichiellinimu a z vďačnosti sa ponúkol, že niečo vytesá pre kostol. Prior navrhol drevený krucifix v životnej veľkosti a Michelangelo návrh prijal. Začal pracovať v stolárskej dielni kláštora spolu s mníchmi, ktorí ho prijali medzi seba. Z orechového dreva vytesal Krista s hlavou otočenou jedným a kolenami druhým smerom.

Jedného dňa za Michelangelom prišiel sluha Piera de´Mediciho s odkazom, aby prišiel do paláca. Pier mu navrhol, aby sa zase prisťahoval do paláca, za tých istých podmienok, aké mal, keď ešte žil Il Magnifico. Michelangelo sa nasťahoval do svojej starej izby, v ktorej kedysi býval s Bertoldom a v starej sochárskej záhrade začal tesať Herkula.

V tomto období už boli v plnom prúde prípravy na svadbu Contessiny s Pierom Ridolfim. Michelangelo chcel dať svojho Herkula Contessine ako svadobný dar, ale Granacci ho od tohto nápadu odhovoril. Tvrdil, že Herkules by bol príliš veľký dar a Piero Ridolfi by to mohol pokladať za neslušné. Herkula napokon kúpila rodina Strozziovcov a umiestnila ho na nádvorie svojho nového paláca. 24. mája 1494 sa Contessina vydala.

Po skončení Contessininých svadobných osláv prišli za Michelangelom Lorenzo a Giovanni de´ Medici (Pierovi bratranci, ktorí sa spikli proti Pierovi) a požiadali ho o sošku sv. Jána z bieleho mramoru. Michelangelo ponuku neprijal.

Bologna (Sv. Petronius, Proculus a anjel) (november 1494 – jeseň 1495)

Na jeseň 1494 sa Florencia zaplietla do medzinárodného sporu. 21. septembra mal Savonarola kázeň s cieľom vyhnať Piera z Florencie. Francúzsky kráľ Karol VIII. napadol pohraničné toskánske mocnosti. Do paláca vtrhol dav a začal ho pustošiť – Michelangelovi sa podarilo zachrániť niekoľko najvzácnejších diel.

10. novembra sa Michelangelo spolu so svojimi priateľmi Jacopom a Bugiardinim vydal na cestu do Benátok. Druhý deň na poludnie prekročili brány mesta Bologna. Krátko nato ich obkľúčila bolonská polícia a zatkla ich za to, že neboli označení voskovou pečaťou (cudzinci, ktorí prichádzali do Bologne sa pri vstupe museli dať označiť voskom). Polícia od nich požadovala pokutu päťdesiat bolonských libier a hrozila im v prípade nezaplatenia 50-dňovým väzením. Oslobodil ich však Giafrancesco Aldovrandi, člen jednej z popredných bolonských rodín, s ktorým sa Michelangelo zoznámil kedysi v Medicejskom paláci. Aldovrandi pozval Michelangela a jeho spoločníkov na večeru. Jacopa a Bugiardiniho prešla po skúsenosti s bolonskou políciou chuť cestovať a rozhodli sa, že sa hneď na druhý deň ráno vrátia do Florencie. Michelangelo sa rozhodol ostať v Bologni – Aldovrandi mu sľúbil, že ho zoznámi so známym bolonským sochárom Jacopom Della Querciom a prijal ho ako hosťa vo svojom dome.

Aldovrandi bral Michelangela všade so sebou a na jednej večeri, ktorú usporiadal Marco, Aldovrandiho synovec, sa Michelangelo zoznámil s Clarissou Saffi, Marcovou milenkou. Prvýkrát Michelangela zaujali ženské tvary, hoci zastával postoj že na nich nie je nič, čo by sa dalo vytesať z mramoru. V noci, keď nemohol zaspať, zišiel do Aldovrandiho knižnice a napísal sonet o Clarisse.

Týždeň po Michelangelovom odchode do Bologne vtrhol do Florencie Karol VIII.. Florenťania ho najprv prijali, ale neskôr v meste vypukli boje, Karol VIII. so svojimi vojskami odišiel a vládu nad Florenciou prebral Savonarola.

Na Vianoce dostal Michelangelo objednávku na tri chýbajúce sochy (sv. Petronius a Proculus s anjelom) na náhrobku sv. Dominika v San Domenico, ktorý vytvoril Nikola Pisano, a na ktorom neskôr pracoval sochár Niccoló dell'Arca, ktorý umrel osem mesiacov pred Michelangelovým príchodom do Bologne a nestihol dielo dokončiť. Michelangelo sa z vďačnosti rozhodol každý deň ilustrovať Aldovrandimu jednu stranu Danteho. Začal pracovať aj na náčrtoch sôch. Jedného dňa ho v dielni navštívil Vincenzo, mladík z najlepšej tehlárskej rodiny v Bologni, ktorý bol presvedčený, že objednávku na chýbajúce sochy v San Domenico mal dostať on. Vyhrážal sa Michelangelovi fyzickými útokmi, ak sa Michelangelo objednávky nevzdá, ale Aldovrandi mu poradil, aby na Vincenza zabudol.

Začiatkom nového roku prišiel do Bologne Pier de' Medici a založil si tam hlavný stan. Pier požiadal Aldovrandiho o dvetisíc florinov na vojnu a Michelangelovi navrhol, aby vstúpil do jeho vojska ako staviteľ opevnení. Chystal sa znova dobyť Florenciu. Aldovrandi aj Michelangelo odmietli.

Aldovrandi zaobstaral Michelangelovi tri kusy bieleho carrarského mramoru a ten začal pracovať. Anjela stelesnil ako sedliackeho chlapca a dal mu veľké, ťažké krídla podobné orlím. Sv. Petrónia, patróna mesta Bologne, zobrazil ako smutného, zvráskaveného starca s veľkou vnútornou silou.

Michelangelo začal pracovať na soche sv. Procula, ktorého v roku 303 umučili pred bránami Bologne. Počas horúcich letných mesiacov bola Bologna veľmi pustá, Marco odviedol Clarissu na leto do svojej loveckej vily v Apeninách a do hôr odišiel aj Aldovrandi so svojou rodinou. Jedného dňa prišiel Aldovrandi so správou, že Savonarola vyhlásil vojnu pápežovi Alexandrovi VI. Na jeseň Michelangelo dokončil sv. Procula a rozhodol sa vrátiť do Florencie. Počkal si na večierok, na ktorom sa mohol rozlúčiť s Clarissou a odišiel domov.

Návrat do Florencie, Popolanovci (Sv. Ján, Spiaci Amor) (jeseň 1495 – jún 1496)

Po svojom návrate domov sa stretol s Granaccim, ktorý mu oznámil, že rodina Popolanovcov chce, aby im urobil nejaké sochárske dielo. Rodinu Popolanovcov tvorili Pierovi bratranci Giovanni a Lorenzo, ktorí si zmenili meno, aby znelo rovnako ako názov ľudovej strany, a ktorí sa zúčastňovali správy Florencie.

Granacci k nim Michelangela priviedol a ten zistil, že sa u nich nachádza väčšina diel z vyrabovanej medicejskej zbierky, ktoré Florencia po vyhnaní Piera dala do dražby. Lorenzo a Giovanni tieto diela odkúpili. Dohodli sa s Michelangelom na soche mladého sv. Jána, ktorý odchádza kázať na púšť, o ktorého mali záujem už dávnejšie.

Keď sa Michelangelo prechádzal ulicami Florencie, zistil, že sa v meste veľmi veľa zmenilo. Florenťania, ktorí žili medzi sebou v mieri od čias Il Magnificovho starého otca Cosima, boli teraz rozdelení do troch nepriateľských skupín:

• Arrabiati (Besní) – zámožní ľudia, stúpenci republiky, ktorí nenávideli Piera aj Savonarolu,
• Frateschi (Bieli), ku ktorým patrili aj Popolanovci – nemali Savonarolu o nič radšej ako Besní, ale museli ho podporovať, pretože bol na strane vlády ľudu
• Palleschi (Siví) – stúpenci Piera de' Mediciho. Florencia sa odmietla pripojiť k Talianskej lige mestských štátov a hrozilo, že Liga dosadí k moci Piera.

Michelangelo začal v záhrade pri paláci Popolanovcov tesať sochu sv. Jána. Vytesal sochu pätnásťročného mladíka bez svätožiary a bez tradičného vysokého kríža a zakryl mu len bedrá. Popolanovci boli so sochou spokojní, ale sám Michelangelo nevedel, čo ňou chcel vlastne vyjadriť. Keď sa raz vrátil do dielne, našiel na pracovnom stole blok mramoru a odkaz napísaný Granacciho písmom: „Pokús sa znovu!“. Michelangelo z bloku vytesal robustné, zdravé, pohanské šesťročné spiace dieťa, ktoré sa mu vynáralo v mysli, keď tesal sv. Jána. Chcel ho poslať Granaccimu s odkazom: „Vraciam, čo som dostal, len trochu opotrebované“, ale Lorenzo Popolano ho nahovoril, aby sochu upravil tak, aby vyzerala, akoby dlho ležala v zemi a poslal ju do Ríma, kde by Spiaceho Amora iste pokladali za antické dielo. Lorenzo zariadil, aby sa o sochu postaral obchodník Baldassare del Milanese, ktorý s ním odišiel do Ríma, kde ho predal kardinálovi Raffaelovi Riariovi di San Giorgio, prasynovcovi niekdajšieho pápeža Sixta IV. a poslal zaňho Michelangelovi tridsať zlatých florinov.

V júni prišiel za Michelangelom sluha od Popolanovcov s odkazom, aby sa prišiel do paláca porozprávať s hosťom Popolanovcov – Loeom Baglionim, ktorý mal záujem o sochárske diela. Vysvitlo, že Baglioniho poslal do Florencie jeho pán – kardinál Riario di San Giorgio, aby našiel sochára, ktorý vytesal Spiaceho Amora. Po rozhovore s Baglionim Michelangelo zistil, že kardinál kúpil sochu od Baldassara za dvesto florinov (Baldassare poslal Michelangelovi iba tridsať). Baglioni Michelangelovi oznámil, že kardinál Riario ho na jeho odporúčanie pozýva do Ríma, kde bude Michelangelo jeho hosťom.

Rím (Amor pre Jacopa Galliho, Bakchus, Pieta) (jún 1496 – jún 1500)

Po príchode do Ríma Michelangela prijal kardinál Riario a poveril Baglioniho, aby Michelangelovi ukázal najkrajšie sochárske diela v meste. Na druhý deň ho zobral kardinál do skladu mramoru, kde si Michelangelo vybral dvojmetrový carrarský blok. Riario neskôr Michelangelovi navrhol, aby sa presťahoval do jeho paláca, ale stále mu nepovedal, akú sochu si z carrarského bloku želá vytesať. Baglioni Michelangela varoval, aby sa nedotýkal mramoru, kým mu kardinál nedovolí.

Michelangelo chcel využiť príležitosť a preto požiadal Baglioniho, aby mu zadovážil nahé modely, ktoré by mohol skicovať (vo Florencii to bolo zakázané). Baglioni mu spočiatku posielal ľudí do jeho dielne, a neskôr mu navrhol, aby s ním zašiel do kúpeľov, kde môže zachytiť stovky ľudí na jedno posedenie. Michelangelo chodieval s Baglionim do kúpeľov, kde skicoval nahých mužov. Keď mu Baglioni navrhol, aby spolu zašli do zmiešaných kúpeľov pre obidve pohlavia, Michelangelo mu povedal, že ho ženské tvary nezaujímajú, pretože mužské telo je pekné pri hocijakom pohybe, ale ženské je pekné iba vtedy, keď je absolútne nehybné.

Jedného dňa stretol Michelangelo na ulici Balducciho – svojho rovesníka z Florencie, ktorý ho priviedol do domu Paola Rucellaiho, bratranca florentských Rucellaiovcov (Michelangelovej rodiny z matkinej strany). Keď sa jedného dňa vrátil z prechádzky do paláca, našiel tam pozvánku od Paola Rucellaiho na recepciu usporiadanú na počesť Piera de' Medici (ktorý prišiel do Ríma a snažil sa tu zhromaždiť vojsko) a Giovanniho de' Medici. Michelangelo bol nespokojný, pretože nemal žiadnu prácu, a preto požiadal Baglioniho, aby mu sprostredkoval stretnutie s kardinálom Riariom. Kardinál mu však opäť nezadal žiaden konkrétny návrh na sochu a Michelangelo začal byť veľmi netrpezlivý. Keď sa vrátil do svojej izby, našiel tam brata Lionarda, ktorý mu oznámil, že ho Savonarola poslal s osobitným posolstvom do Arezza a Perugie a teraz sa vracia do Viterba, aby v kláštore obnovil rehoľnú disciplínu. Požiadal Michelangela o jeden florin na cestu do Viterba a bez poďakovania odišiel. O pár dní prišiel Michelangelovi list od otca, v ktorom ho žiadal, aby poslal domov nejaké peniaze, ktorými Lodovico splatí svoje dlžoby. Michelangelo si uvedomil, že jeho úspory sa míňajú a začal ešte viac naliehať na kardinála Riaria, no kardinál si stále nevedel nájsť čas, aby mu povedal, čo má z carrarského bloku vytesať.

V novembri prišiel za Michelangelom brat Buonarroto a chcel si nájsť v Ríme prácu. Po týždni vysvitlo, že v Ríme nemajú vlnársky cech a Rimania nechceli Florenťana zamestnať, preto Buonarotto odišiel naspäť do Florencie. Michelangelo sa veľmi začudoval, keď jedného dňa dostal vlastnoručnú pozvánku od Piera de' Medici na vianočný obed u kardinála Giovanniho. Piero mu na obede povedal, že mu už odpustil jeho nelojálnosť v Bologni, pretože sa od Contessiny dozvedel, ako Michelangelo zachránil niekoľko umeleckých diel, keď Florenťania rabovali Medicejský palác. Piero pred celou spoločnosťou oznámil Michelangelovi, že si u neho objednáva veľkú mramorovú sochu.

V reštaurácii Trattoria Toscane, kam Michelangelo občas s Balduccim zašiel, stretli Giuliana da Sangallo, florentského architekta a Lorenzovho priateľa, ktorý uvádzal Michelangela do tajov architektonického umenia. Sangallo Michelangelovi navrhol, že ho predstaví kardinálovi Giulianovi della Rovere, ktorý kedysi poveril Ghirlandaia, Botticelliho a Rosselliho aby vyhotovili nástenné maľby do kaplnky jeho strýka Sixta IV.

Michelangelo začal pochybovať, že mu kardinál Riario dovolí niekedy tesať carrarský blok, ktorý mu kúpil; preto zašiel za Pierom, a povedal mu, že sochou, ktorú mu navrhol na Giovanniho vianočnom obede by mohol byť Amor. Piero súhlasil a Michelangelo si zo svojich stále sa zmenšujúcich úspor kúpil biely mramorový blok. Keď o pár dní zase zašiel za Pierom, aby s ním podpísal zmluvu, Piero mu naznačil, že svoju objednávku nemyslel celkom vážne, že odchádza z Ríma a na umenie nemá čas. Michelangelo bol sklamaný, ale napriek tomu Amora z bloku vytesal.

Jedného dňa sa v Ríme opäť objavil Michelangelov brat Lionardo. Mal zakrvavenú tvár a roztrhaný habit. Z Lionardovho nesúvislého rozprávania Michelangelo vyrozumel, že mnísi vo Viterbe sa obrátili proti nemu, zbili ho a vyhodili z kláštora, pretože sa zastával exkomunikovaného Savonarolu. Dal bratovi svoje posledné peniaze, aby sa Lionardo mohol vrátiť do Florencie.

Bakchus

Krátko po Lionardovom odchode zastihol Michelangela list od otca s nečakanou správou – Il Migliore, Lodovicova druhá žena a Michelangelova nevlastná matka zomrela. Niekoľko dní nato sa do Ríma vrátil Buonarotto, aby Michelangelovi oznámil, že Lodovico sa pre svoje dlhy dostal do súdneho sporu a hrozí mu väzenie. Michelangelo okamžite požiadal o prijatie u kardinála Riaria a požiadal ho o výplatu za to, že taký dlhý čas venoval čakaniu na jeho objednávku.

Kardinál Michelangelovi povedal, že sa vzdáva mramorového bloku, ktorý pre neho kúpil a Michelangelovi neostávalo nič iné, ako obrátiť sa na Paola Rucellaiho, ktorý mu bez úrokov požičal dvadsaťpäť florinov. Peniaze ihneď poslal otcovi do Florencie.

Keď Michelangelo dokončil Amora, Balducci, ktorý bol sochou nadšený, mu navrhol, aby ho odniesol Jacopovi Gallimu, rímskemu bankárovi, u ktorého bol Balducci zamestnaný. Jacopo Galli vlastnil veľkú zbierku antických sôch, ktorú predstihla iba zbierka kardinála Rovereho. Galli od Michelangela sochu kúpil za sedemdesiatpäť dukátov. Tiež ho zaujal nápad vytesať z dvojmetrového bloku od kardinála Riaria postavu Bakcha a navrhol Michelangelovi, aby mu na druhý deň doniesol svoje výkresy. Keď si ich Galli prezrel, navrhol, aby sa Michelangelo nasťahoval do jeho domu, dal si k nemu doviezť blok a vytesal z neho Bakcha, za ktorého mu potom zaplatí tristo dukátov. Michelangelo ponuku prijal a začal si robiť náčrty. Rozhodol sa, že jeho socha bude jasať radosťou, že bude zachytávať plodnosť Dionýza, boha prírody a moc opojného nápoja, ktorá dopomáha človeku smiať sa, spievať a na chvíľu zabudnúť na smutnú stránku pozemského žitia. Bakchus bude ústrednou postavou, skôr človek ako poloboh a pri ňom bude figurovať milučké sedemročné dieťa s nohami capa, ktoré ujedá zo strapca hrozna.

Michelangelo zašiel za Leom Baglionim a požiadal ho, aby mu našiel model – najviac tridsaťročného mladíka z vyššie postavenej rodiny s telom kedysi pekným, ale teraz na úpadku od vína a zmyselnosti. Leo navrhol grófa Ghinazza, boháča zo šľachtického rodu. Keď ho Michelangelo uvidel, bol nadšený. Gróf mal hlavu pridrobnú k telu, brucho mäkké a tučné, zadok priveľký v porovnaní s hruďou, nohy rovné a pevne sformované ako nohy gréckeho zápasníka a bezchybnú ako satén hladkú pokožku. Zachytil ho v stovkách rôznych polôh.

Keď Jacopo Galli uvidel hotové náčrty, bol nadšený. Keď sa spýtal Michelangela, ako sa mu môže odvďačiť, ten ho požiadal, aby poslal pár florinov Lodovicovi do Florencie. Jacopo zariadil, aby banka posielala Lodovicovi zopár florinov každý mesiac. Keď sa raz Michelangelo vrátil z prechádzky, zistil, že Galliho prišiel navštíviť francúzsky kardinál Groslay zo Sanzo San Dionigi. Jacopo mu Michelangela ihneď predstavil a požiadalo ho, aby ukázal Groslayovi svojho nedokončeného Bakcha. O niekoľko dní pozval Galli Michelangela na večeru s Groslayom. Po večeri Groslay Michelangelovi navrhol, aby vytesal sochu životnej veľkosti, ktorá by bola umiestená vo výklenku v kaplnke francúzskych kráľov v Chráme sv. Petra.

Pieta

Michelangelo bol nadšený a o týždeň neskôr zašiel za francúzskym kardinálom Groslayom, aby mu predložil návrhy na pietu. Groslay súhlasil a dohodol sa s Michelangelom, že hneď napíše do Carrary, aby tam pre Michelangela našli vhodný mramor. Kardinál chcel, aby začal s prácou hneď ako privezú mramor, ale Michelangelo sa rozhodol najprv dokončiť Bakcha.

O pár dní neskôr Michelangelo zašiel k Rucellaiovcom, aby si vypočul správy z Florencie. Dozvedel sa, že exkomunikovaný Savonarola odslúžil v San Marco tri zakázané omše a vypisoval kráľom, štátnikom aj cirkevným hodnostárom, u ktorých sa dožadoval nápravy za svoju exkomunikáciu, pričom neustále verejne útočil na pápeža. Komisia vo Florencii neskôr dala Savonarolu mučiť a po jeho priznaní ho vyhlásila za vinného z kacírstva a odsúdila ho na smrť obesením. 23. mája 1498 bol fra Savonarola aj so svojimi spoločníkmi – fra Domenicom a fra Silvestrom obesený a upálený na hranici.

Koncom leta Michelangelo dokončil Bakcha. Jacopo Galli si ho dal postaviť do záhrady, usporiadal na jeho počesť oslavu a vyhlásil, že Bakchus je najkrajšou sochou v celom Taliansku.

O pár dní Michelangelo podpísal zmluvu s kardinálom Groslayom na mramorovú pietu, ktorú mal vytesať do roka a za ktorú mal od kardinála dostať štyristopäťdesiat dukátov v pápežskom zlate. V zmluve Michelangela po prvý raz titulovali maestrom, na čo bol mimoriadne pyšný. Jacopo Galli sa zaňho v zmluve zaviazal, že dielo bude „krajšie nad všetky mramory v Ríme“.

V Ríme začala Michelangelova sláva rýchlo rásť. Jacopovi známi sa chodili pozerať na Bakcha, Ruccelaiovci na Michelangelovu počesť usporadúvali večierky a Michelangelo si po mesiaci uvedomil, že sa musí od Jacopa odsťahovať, aby mal už pohanského Bakcha za sebou a mohol sa konečne venovať duchovnej piete. S Jacopovou pomocou si našiel a prenajal malý dom na Via Sistina.

Keď sa vrátil k Galliovcom, aby si odtiaľ zobral všetky svoje veci, našiel tam brata Buonarrota. S jeho pomocou sa Michelangelovi podarilo upraviť miestnosti, ktoré si prenajal. Buonarroto potom pomohol Michelangelovi zariadiť dom, chodil nakupovať, varil a upratoval. O pár dní sa Buonarroto muslel vrátiť do Florencie a po mesiaci mu poslal Piera Argienta, trinásťročného chlapca, ktorý hľadal sochára, ktorý by ho vzal do učenia. Argiento sa k Michelangelovi nasťahoval, začal mu variť, upratovať a Michelangelo ho každý deň po obede učil kresliť.

Po Argientovom príchode začal Michelangelo pracovať na hrubých náčrtoch Piety. Zašiel do židovskej štvrte a požiadal rabína, aby mu do ateliéru posielal robotníkov – chcel Ježiša zobraziť ako pravého Žida. Máriu mal zobraziť približne tridsaťtri rokov po narodení Krista, ale nevedel si ju predstaviť ako vyše päťdesiatročnú zostarnutú ženu. Vždy si ju predstavoval mladú, tak ako sa pamätal na svoju matku. Preto je jeho Mária mladá, citlivá, a pritom dosť silná, aby udržala v lone syna. Ježiša zobrazil síce chudého, ale silného aj po smrti.

Koncom augusta roku 1499 kardinál Groslay umrel a Michelangelo Gallimu oznámil, že so sochou bude hotový do konca roka. V tomto období prišiel do Ríma Donato Bramante – architekt z Urbina, ktorý sa votrel do priazne kardinála Riaria a chystal sa zbúrať jeden z najkrajších kostolov v Taliansku – kostol San Lorenzo.

Začiatkom roka 1500 Michelangelo dokončuje Pietu. Ako prvý videl jeho dielo hotové Sangallo, ktorý ocenil architektonickú stránku trojuholníkovej kompozície a rovnováhu línií a hmôt. Jacopo Galli vyhlásil, že Michelangelo splnil všetko, k čomu sa zaviazal v zmluve, pretože socha je najkrajšou mramorovou sochou akú možno vidieť v Ríme. Tá bola krátko po dokončení v tichosti, bez bohoslužieb a požehnaní inštalovaná v bazilike sv. Petra. O pár dní neskôr sa Michelangelo vrátil do chrámu a na šerpu prechádzajúcu Márii cez prsia vyryl ozdobnými písmenami: MICHELANGELUS BUONARROTUS FLORENT FACIEBANT – Michelangelo Buonarroti z Florencie vyhotovil. Potom sa vrátil do svojho prenajatého domu, spálil stovky prípravných kresieb na Bakcha a Pietu a na druhý deň sa spolu s Argientom vydali na cestu do Florencie.

Návrat do Florencie (Dávid, Svätá rodina) (jún 1500 – január 1505)

Vo Florencii sa v roku 1500, na oslavu stého výročia súťaže na dvere Baptistéria, rozhodli vyhlásiť súťaž na Ducciov blok. Do mesta sa po niekoľkoročnom pôsobení v Portugalsku vrátil Sansovino, Michelangelov niekdajší spoluučeň zo záhrady Mediciovcov, ktorý bol považovaný za jej samozrejmého víťaza. Kvôli tejto súťaži sa sem v júni 1500 vracia aj Michelangelo. Jeho brat Sigsimondo pôsobí ako florentský žoldnier, Lionardo sa uchýlil do kláštora a Contessina de' Medici býva neďaleko Fiesole po tom, čo ju a jej muža vyhnali z Florencie.

Na čele Florencie v tom čase stál (ako vládnuci starosta mestského štátu) Piero Soderini, ktorého kedysi Lorenzo Medici Il Magnifico vychoval ako najnadanejšieho mladého politika. Začali sa sem postupne vracať umelci, ktorí za Savonarolovej vlády utiekli do Milána, Benátok, Portugalska a Paríža. Po svojom návrate si vo Florencii založili spolok „Kotol“.

Do Florencie sa vrátil aj Leonardo da Vinci, ktorý si získal dobré meno jazdeckou sochou grófa Sforzu a milánskou freskou Posledná večera. Michelangelo sa s Da Vincim, ktorý odišiel z Florencie približne v roku 1482, nikdy nestretol. Keď počul, že sa o ňom hovorí ako o najlepšom talianskom maliarovi, išiel sa do kostola Santissima Annunziata pozrieť na Leonardov obraz Panna Mária s dieťaťom a sv. Anna. Okrem toho tam narazil aj na skicu nahej mužskej postavy a pri pohľade na ňu si bol takmer istý, že Leonardo pitve.

Mesto vyhlásilo Leonarda za víťaza v súťaži o Ducciov blok, ale Leonardo objednávku okamžite odmietol; sochárstvo považoval za nižšiu formu umenia, vhodnú iba pre remeselníkov. Michelangelo bol týmto výrokom veľmi pobúrený. Jacopo Galli Michelangelovi vybavil objednávku na pätnásť malých sôch pre rodinný oltár Piccolominiovcov (vyhotovený Androm Bregnom). Sochy mali byť hotové do troch rokov a Michelangelo sa v zmluve zaviazal, že tri roky neprijme inú objednávku. Bol však veľmi sklamaný, že tri roky bude tesať iba malé, úplne oblečené sošky. Začal preto rozmýšľať nad Dávidom, ktorého chcel vytesať v prípade, že by ho vlnársky cech poveril urobiť sochu z Ducciovho bloku. Chodil po Florencii, pozeral si všetkých Dávidov a zistil, že všetci jeho predchodcovia zobrazili Dávida ako mladého chlapca, ktorý by nebol schopný hrdúsiť levy a medvede, alebo zabiť Goliáša, ktorého hlava mu ležala pri nohách. Florentskí sochári sa začali postupne vzdávať zámeru uchádzať sa o Ducciov blok, pretože podľa ich názoru sa vzhľadom na hlboký zárez v jeho strede z neho nedala vytesať žiadna socha. Z Ríma prišla zmluva na sochy pre Piccolominiovcov a obsahovala stať, ktorá Michelangela mimoriadne pobúrila: mal dokončiť prvú sochu – postavu sv. Františka, ktorú nedokončil Pietro Torrigiani. Michelangelo 19. júla 1500 zmluvu podpísal, našiel si dielňu, znova k sebe zavolal Argientina a začal pracovať na sochách.

Najprv vytesal sv. Pavla a sv. Petra a koncom júla odišiel do Sieny, aby tam dokončil Torriganiho sv. Františka. Hneď po návrate do Florencie poňho poslal Soderini, aby mu oznámil, že vedúci vlnárskeho cechu a Dómu sa mu rozhodli zveriť Ducciov blok.

Lodovico bol veľmi nespokojný, že Michelangelo za Dávida dostane iba stoštyridsaťštyri florinov (šesť florinov za každý mesiac počas dvoch rokov). Michelangelo si po rozhovore s bratom Buonarrotom uvedomil, že živí celú rodinu.

Granacci usporiadal na Michelangelovu počesť oslavu, na ktorú pozval všetkých dvanásť členov Kotla, Ghirlandaiov ateliér, učňov z bývalej Medicejskej záhrady a veľa iných ľudí. Roselli (maliar, ktorého ateliér súperil s Ghirlandaiovým), člen Kotla, bol taký chorý, že ho museli priniesť na nosidlách a krátko pred svitaním Michelangelovi oznámil, že sa v jeho prospech vzdáva členstva v Kotli. Michelangelo si na oslave vypočul Leonarda, ktorý hovoril o tom, ako pohŕda sochárstvom a rozhodol sa, že mu dokáže opak.

Michelangelo si prevzal Ducciov blok a začal rozmýšľať nad Dávidom. Dávid musí byť podľa jeho predstavy všeobecnejšou postavou, ktorá bude vyjadrovať odvahu. Rozhodol sa, že ho zobrazí pred bojom s Goliášom a v zime začal tesať. Pracoval cez deň aj v noci, prestal sa stretávať so svojimi priateľmi a chodiť na stretnutie Kotla. Po piatich mesiacoch práce priviedol Soderini do Michelangelovho ateliéru šestnástich členov výborov, ktorý si pozreli nedokončeného Dávida a rozhodli sa, že zaň Michelangelovi vyplatia štyristo florinov.

V lete sa Michelangelo od Soderiniho dozvedel, že francúzskemu maršalovi Pierrovi de Rohan, sa v dobe, keď bol vo Florencii (v roku 1494) zapáčil Donatellov bronzový Dávid, ktorý v tej dobe zaujímal čestné miesto na nádvorí Medicejského paláca, a rád by mal aj on takého. Soderini Michelangela požiadal, aby urobil kópiu.

Koncom apríla roku 1503 pozval Soderini Michelangela na obed, kde mu oznámil, že Stavebná huť dómu Santa Maria del Fiore si uňho objednáva sochy dvanástich apoštolov v nadživotnej veľkosti, ktorých by mal vytesať za dvanásť rokov. Odmenou za túto prácu mal byť dom s ateliérom, ktorý by Michelangelovi postavili podľa jeho vlastného návrhu. Za každú dokončenú sochu by bola na Michelangela prepísaná dvanástina domu a po dokončení celej objednávky by mu patril celý dom. Michelangelo napriek záväzku na najbližších dvanásť rokov zmluvu podpísal. V tom čase tiež dal u zlievačov odliať kópiu Donatellovho bronzového Dávida.

Jedného dňa Michelangela navštívil Angolo Doni - sused, ktorého poznal od detstva - a požiadal ho, aby preňho namaľoval obraz Svätej rodiny, ako svadobný dar pre jeho snúbenicu Maddalenu Strozzi (rodičia Maddaleny kedysi kúpili Michelangelovho Herkula). Michelangelo napriek tomu, že maliarstvo nebolo jeho remeslom, napokon súhlasil. Namaľoval Donimu Svätú rodinu sediacu v tráve a v pozadí šiestich nahých mladíkov sediacich na múre. Doni bol z obrazu sklamaný, ale keďže Maddalena po obraze od Michelangela túžila, vyplatil mu zaň dvojnásobok pôvodnej sumy, stoštyridsať florinov.

V auguste 1503 zomrel pápež Alexander VI. a 22. septembra sa siensky kardinál Piccolomini stal pápežom Piom III. Michelangelo sa obával, že pápež donúti Soderiniho, aby ho uvoľnil so zmluvy na Obra – Dávida, kým nedokončí zvyšných jedenásť postáv pre oltár Piccolominiovcov, a preto začal na Dávidovi pracovať ešte usilovnejšie. Pápež Pius III. však po niekoľkých mesiacoch vládnutia náhle umrel a za pápeža bol zvolený kardinál Rovere, ktorý prijal meno Július II. V tomto období Leonardovi da Vincimu zadali objednávku na fresku v sále, v ktorej zasadal Soderini a Signoria (Rada), ktorá vládla Florencii. Da Vinci mal za túto prácu dostať desať tisíc florinov. Michelangelo práve pracoval na poslednej časti Obra – na Dávidovej hlave.

Začiatkom januára 1504 sa Florencia dozvedela, že Piero de´ Medici, ktorý bojoval vo francúzskej armáde (dúfal, že Ľudovít XII. mu pomôže dobyť Florenciu) sa počas bojov utopil v rieke Garrigliano.

Koncom januára Soderini zvolal florentských umelcov, aby rozhodli o umiestnení Obra – Dávida. Florentskí umelci a niekoľko členov Signorie rozhodlo, že Dávid bude umiestnený na miesto, kde dovtedy stála Donatellova Judita, pred Palazzo della Signoria. Dávid bol Florenťanmi prijatý s nadšením a Michelangelo bol na svojho Obra právom pyšný.

Jedného dňa Michelangelo dostal list z Ríma. Bol to list od Jacopa Galliho v ktorom mu Jacopo posielal zmluvu podpísanú bratmi Mouscronovcami, ktorí si u neho objednávali Madonu s dieťaťom podľa jeho vlastnej predstavy. Jacopo Michelangelovi tiež napísal, že Piccolominiho dedičia, od neho požadujú, aby do dvoch rokov dokončil sošky pre oltár Piccolominiovcov.

Bezprostrednou reakciou na Dávida bola návšteva Bartolomea Pittiho, ktorý Michelangelovi oznámil, že si so ženou zakladajú umeleckú zbierku a rád by vlastnil nejaké dielo od Michelangela. Michelangelo mu sľúbil, že by pre neho mohol vytesať dielo podobné svojmu pravému dielu – reliéfu Madona so schodmi a Pitti nadšene súhlasil.

Madona s dieťaťom, Bruggy, Belgicko

Michelangelo začal kresliť návrhy na svoj nový dom, ktorý bol v krátkom čase postavený.

Michelangelovi sa vo vlastnom ateliéri veľmi dobre pracovalo, zhotovil voskový model na Bruggeskú madonu (pre bratov Mouscronovcov), náčrty na basreliéf Madona s dieťaťom pre Pittiovcov, predbežné kresby na Apoštola sv. Matúša do Dómu a opilovával bronzového Dávida pre francúzskeho maršala. Keď prišiel z Carrary mramor začal tesať Bruggeskú madonu. Zobrazil ju ako veľmi smutnú ženu, ktorá už tuší, čo sa stane s jej synom. Po jej dokončení začal pracovať na Madone pre Pittiovcov – prvýkrát sa podujal vytesať okrúhlu plastiku. Pittiovci boli reliéfom nadšení.

V nasledujúcich mesiacoch prijala Florencia Obra – Dávida za svoj symbol. Jedného dňa Pittiovci poslali k Michelangelovi Tadea Taddeiho, florentského intelektuála a milovníka umenia, ktorý Michelangela prosil, aby aj jemu vytesal „medailón“, tak ako Pittiovcom. Michelangelo súhlasil.

V tomto období Michelangelovi napísal z Ríma architekt Giuliano de Sangallo (ktorý do Ríma odišiel na pozvanie pápeža Júlia II.) a upozorňoval Michelangela, že ho pápež čoskoro povolá do Ríma.

V máji 1504 Leonardo da Vinci po upozornení Signoriou začal pracovať na freske. Témou mala byť bitka pri Anghiari a Leonardov prípravný kartón zožal veľký úspech. Umelci, aj obyčajní ľudia sa húfne hrnuli do Leonardovho ateliéru v Santa Maria Novella, kde kartón študovali, obdivovali a kopírovali. Leonardovi odsúhlasili na jeho fresku polovicu steny vo veľkej sále Signorie a Michelangelo sa rozhodol, že jemu musia zadať druhú polovicu. Zašiel za Soderinim a poprosil ho, aby jeho požiadavku predniesol na najbližšom zasadnutí Signorie. Michelangelo si pre svoju fresku vybral výjav, ktorý sa odohral v Casine, neďaleko Pisy, kde sa florentské vojská za horúceho letného dňa utáborili na brehu Arna. Vojaci sa cítili bezpeční pred útokom, a preto poskladali ťažké brnenia, kúpali sa v Arne, alebo opaľovali na brehu, keď na nich zrazu zaútočili Pisania. Michelangelo s hotovými náčrtmi znova zašiel za Soderinim, ktorý mu sľúbil, že mu objednávku vymôže. Signoria nakoniec Michelangelovi zadala objednávku za tritisíc florinov (ani nie tretinu z toho, čo mal za svoju fresku dostať Leonardo) a Michelangelo sa pustil do kartónu na fresku Kúpači. Na nový rok roku 1505, v rekordnom čase tri mesiace kartón na fresku dokončil. Medzi obdivovateľmi kartónu bol aj vtedy dvadsaťjedenročný Raffael Sanzio (Santi), ktorého priviedol Tadeo Taddei.

Krátko po dokončení kartónu, v dobe, keď sa ho Michelangelo chystal preniesť ako fresku na stenu vo veľkej sále, prišiel z Ríma odkaz, že pápež Július II. si želá, aby Michelangelo ihneď prišiel do Ríma a na cestu posiela sto florinov.

Rím a pápež Július II. (Bronzový Július II., klenba Sixtínskej kaplnky) (február 1505 – 1513)

Michelangelo správu oznámil Soderinimu, ktorý rozhodol, že obe zmluvy (zmluva na dvanásť apoštolov a zmluva na fresku) musia byť odložené a Michelangelo musí okamžite odcestovať do Ríma.

Po príchode do Ríma Michelangelo navštívil Jacopa Galliho a dozvedel sa, že Jacopo je ťažko chorý. Po pár dňoch Michelangelovho pobytu v Ríme ho prijal pápež a oznámil mu, že chce, aby pre neho Michelangelo vytesal veľkolepý náhrobok s množstvom mramorových sôch.

Michelangelo začal rozmýšľať nad náhrobkom a o niekoľko týždňov predložil pápežovi náčrty približne štyridsiatich sôch – Mojžiša, Ráchel, Ley, Rút, anjelov, apoštola Pavla, sochu pápeža a niekoľko nahých otrokov. Pápež náčrty schválil a poslal Michelangela so Sangallom (ktorý bol v tej dobe hlavným pápežovým architektom) a s Bramantem (ďalší pápežov architekt) do Chrámu sv. Petra nájsť pre náhrobok vhodné miesto. Keď zistili, že na tak monumentálny náhrobok nie je v chráme dosť miesta, Sangallo navrhol, aby sa kvôli nemu dala postaviť úplne nová stavba. V týchto dňoch Jacopo Galli po dlhej a ťažkej chorobe umrel.

Michelangelo odišiel do Carrary, nájsť na náhrobok vhodný mramor a vrátil sa až na novoročnú recepciu k roku 1506.

Po návrate zistil, že Bramante odhovoril pápeža od stavby kaplnky pre náhrobok a na mieste, ktoré pre ňu so Sangallom vybrali sa bude stavať nový Chrám sv. Petra, na ktorý bude vyhlásený konkurz. Pápež dal Michelangelovi k dispozícii dom na Piazza San Pietro a odmietol mu dať viac ako tisíc dukátov (peniaze, ktoré Michelangelo minul na nákup mramoru), kým neuvidí hotovú prvú sochu. Keď lode priviezli mramor, Michelangelo zobral k sebe tesára Cosima, ktorý mu pomohol postaviť drevený model prvých dvoch poschodí náhrobku.

V marci pápež vyhlásil víťaza konkurzu na nový Chrám sv. Petra, ktorým sa stal urbinský architekt Bramante. Michelangelo to spočiatku nevedel pochopiť, bol presvedčený, že víťazom sa mal stať Sangallo, pápežov úradný architekt, keď mu však Leo Baglioni ukázal návrhy oboch architektov, uvedomil si, že pápež rozhodol spravodlivo – Bramantov návrh bol neporovnateľne lepší ako Sangallov. Súčasťou Bramanteho návrhov bol však plán, ktorý sa Michelangelovi vôbec nepáčil – zbúrať starý Chrám sv. Petra a uvoľniť tak miesto pre nový.

V máji mala prísť z Carrary ďalšia zásielka mramoru a Michelangelo sa rozhodol zájsť za pápežom a požiadať ho o ďalšie peniaze. Pápež Michelangela niekoľkokrát odmietol prijať (Leo Baglioni Michelangelovi prezradil, že Bramante pápežovi nahovoril, že náhrobok by mu mohol priniesť nešťastie a privolať jeho smrť).

Keď ho stráž jedného dňa na pápežov príkaz odmietla pustiť do pápežského paláca Michelangelo stratil trpezlivosť a vydal sa na cestu do Florencie. V Siene ho dostihol Leo Baglioni so skupinou piatich členov pápežskej stráže a oznámil mu, že pápež mu prikazuje, aby sa okamžite vrátil do Ríma. Michelangelo sa odmietol vrátiť a pokračoval v ceste do Florencie.

Po návrate zašiel Michelangelo do Veľkej sály paláca Signorie, aby sa pozrel, ako pokračuje Leonardo da Vinci v práci na svojej freske Bitka pri Anghiari. Keď prišiel do sály zistil, že Leonardova freska je úplne zničená. Soderini mu vysvetlil, že Leonardo chcel použiť starodávnu metódu enkaustiky, do omietky pridal vosk a keď po dokončení nechal fresku sušiť ohňom, vosk sa roztopil a farby stiekli. Michelangelo bol Leonarda navštíviť v jeho dome a vyjadril mu svoju ľútosť nad tým, čo sa stalo.

O dva dni neskôr po Michelangela poslal Soderini, aby mu oznámil, že dostal od pápeža list: ak Signoria neprinúti Michelangela okamžite sa vrátiť do Ríma, Florencia stratí pápežovu pontifikálnu priazeň. Michelangelo sa odmietol vrátiť, ale začiatkom júla si ho Soderini nechal zavolať znovu, a povedal mu, že dostal od pápeža list, v ktorom mu oznamuje, že sa na Michelangela nehnevá, a že sa nemusí báť a má sa ihneď vrátiť do Ríma. Koncom augusta odišiel pápež z Ríma, dobyl Perugiu a vpochodoval do Bologne. Michelangelo si uvedomil, že prehral a novembri odišiel do Bologne, aby sa pomeril s pápežom. Michelangelo svoj pobyt v Bologni využil, a navštívil starých priateľov – Aldovrandiho a Clarissu.

Pápež prijal Michelangelovo ospravedlnenie a oznámil mu, že si želá, aby pre neho Michelangelo odlial bronzovú sochu s jeho podobizňou do vonkajšieho výklenku Chrámu sv. Petronia v Bologni. Michelangelo bol sklamaný, ale na pápežove naliehanie vyhotovil náčrty a po ich schválení nakúpil materiál a poslal do Ferrary po Argienta a do Florencie po dvoch zlievačov. Na Via de´Toschi si prenajal dom, nakúpil si starý nábytok a začal pracovať na bronzovej soche pápeža Júlia II.

Keď Michelangelo poslal jedného zo zlievačov kúpiť vosk, zistil, že ho oklamal a bol nútený oboch zlievačov prepustiť. Pred veľkou nocou pápež naposledy schválil voskový model a odišiel aj so svojím vojskom späť do Ríma. V máji Michelangelo poslal po florentského zlievača – majstra Bernardina a v júni sa pokúsili sochu odliať. Po pás socha vyšla výborne, ale druhá polovica nevytvorila zliatinu. Michelangelo sa však nevzdal a spolu s Bernardinom sa pokúsili sochu odliať ešte raz. Druhý pokus bol úspešný a Michelangelo sa pustil do opilovávania a leštenia sochy.Uprostred februára bola socha inštalovaná do výklenku nad Della Querciovým portálom a Michelangelo odišiel do Florencie, kde dokončoval apoštola sv. Matúša. Na radu Soderiniho poprosil otca, aby spolu zašli k notárovi, kde Lodovico s nevôľou podpísal Michelangelove zákonné osamostatnenie.

Po pár týždňoch ho pápež opäť povolal do Ríma a oznámil mu, že si želá, aby Michelangelo vyzdobil freskami klenbu Sixtínskej kaplnky (pomenovanú podľa Júliovho strýka pápeža Sixta IV.) Michelangelo protestoval, ale pápež mu sľúbil, že sa po dokončení fresiek bude môcť vrátiť k práci na náhrobku a Michelangelovi neostávalo nič iné, ako súhlasiť. Michelangelo napísal Granaccimu, aby mu pomohol zorganizovať bottegu a nasťahoval sa do domu, ktorý pri svojom náhlom úteku z Ríma pred dvoma rokmi opustil. V máji podpísal s pápežom zmluvu a krátko nato prišiel do Ríma Granacci, ktorý sa s Michelangelom dohodol na maliaroch, odišiel do Florencie a v septembri sa vrátil s celou bottegou.

V októbri začali všetci pracovať v Sixtínskej kaplnke. Koncom decembra, keď bola vymaľovaná sedmina klenby si Michelangelo uvedomil, že pápež bude s výsledkom síce spokojný, ale on si nikdy neodpustí, že klenba je iba priemerným dielom, ktoré neprinieslo umeniu nič nové. Na nový rok dostal nápad – inšpirovať sa Genézou a namaľovať na klenbu stvorenie sveta. Zašiel za pápežom a oznámil mu svoj plán. Pápež súhlasil a Michelangelo sa pustil do návrhov na klenbu Sixtínskej kaplnky. Michelangelo začal maľovať potopu. Na konci prvého týždňa však zistil, že freska je pokrytá plesňou a išiel pápežovi oznámiť, že nepochodil. Pápež Michelangela upokojil a poslal do kaplnky Sangalla, aby zistil, čo sa dá robiť. Sangallo poprezeral fresky a oznámil Michelangelovi, že chyba je v tom, že rímske vápno neschne tak rýchlo ako florentské a postačí pár dní a pleseň zmizne. Michelangelo sa vrátil k práci na freskách, ale jeho priateľ Sangallo sa chystal vrátiť do Florencie. Bramante si úplne získal pápežovu priazeň a Sangallo už nedostával v Ríme žiadne objednávky. Michelangelo dostával listy od otca o od bratov, v ktorých žiadali neustále viac a viac peňazí.

V tomto období prišiel do Ríma na pápežovo pozvanie Raffaello Sanzio a pápež mu zadal fresky v Stanziach – izbách jeho bytu. Bramante začal rúcať Chrám sv. Petra a uvoľňovať tým miesto pre nový. Michelangelova Pieta bola na čas presťahovaná do susednej kaplnky. Jedného dňa Michelangelo zistil, že Bramante a Raffael chodia v noci tajne do Sixtíny kopírovať jeho fresky a požiadal pápeža, aby Bramante odovzdal kľúč.

Michelangela si dala zavolať Piccolominiho neter a požiadala ho, aby vytesal zvyšných jedenásť sôch pre oltár Piccolominiovcov.

Jedného dňa Michelangela zastihla nečakaná správa – brat Lionardo umrel v kláštore v Pise. Michelangelo sa prestal stýkať s ľuďmi, chodiť na návštevy a venoval sa iba práci na freskách.

V júni 1510, približne rok a dva mesiace po začatí dokončil prvú polovicu klenby. Pápež sa prišiel pozrieť do kaplnky a pohádal sa s Michelangelom, pretože odmietol dať dole lešenie a ukázať hotovú polovicu klenby ľuďom. Nazlostený pápež udrel Michelangela palicou po pleci a urazený Michelangelo odišiel. Bol rozhodnutý znova utiecť z Ríma, ale navštívil ho pápežov komorník, ktorý mu priniesol päťsto dukátov a pápežovo ospravedlnenie. Lešenie bolo sňaté a kaplnka na pár dní sprístupnená verejnosti, ale jediný, kto sa prišiel Michelangelovi pokloniť bol vtedy dvadsaťsedemročný Raffaello Sanzio.

Dva dni po odhalení fresiek odišiel pápež na čele svojho vojska vyhnať Francúzov zo severného Talianska a dobyť Ferraru. Pápež Michelangelovi nenechal výslovné povolenie postaviť naspäť lešenie a začať prácu na druhej polovici klenby, a preto jedného dňa odišiel za pápežom do Bologne, kde však zistil, že pápež je veľmi zaneprázdnený vojnou a nemôže ho prijať. Cestou späť sa Michelangelo zastavil vo Florencii a navštívil chorého brata Buonarrota. Po jeho návrate do Ríma ho navštívil pápežov kronikár, ktorý mu odovzdal peniaze na stavbu nového lešenia a povolenie pokračovať v práci.

Pápežské vojsko bolo porazené a Július II. sa ako najnenávidenejší človek v celom Taliansku vrátil do Ríma. Michelangelo sa v Sixtíne snažil napredovať ešte rýchlejšie, pretože tušil, že sa blíži pápežov koniec. Pápež po svojom príchode zašiel do kaplnky a vyjadril spokojnosť s Michelangelovou prácou. V zime 1512 pápež opäť navštívil Sixtínu a oznámil Michelangelovi, že chce, aby bola klenba čo najskôr hotová, pretože na Sviatok všetkých svätých chce v kaplnke odslúžiť omšu. Michelangelo fresky urýchlene dokončil, dal sňať lešenie a v danom termíne bola klenba odhalená.

Mediciovskí pápeži (1513 – 1534)

Niekoľko mesiacov po odhalení fresiek pápež umrel. Novým pápežom sa stal Giovanni de´ Medici, ktorý prijal meno Lev X.

Michelangelo si za peniaze, ktoré mu Július II. vyplatil tesne pred smrťou, kúpil nový dom a začal kresať tri gigantické bloky carrarského mramoru (po ktoré ho do Carrary poslal v roku 1505 pápež Július II.) naraz – Mojžiša a dvoch heroických otrokov (Hrdinský a Umierajúci otrok).

Mojžiš

Rozhodol sa, že Mojžiš bude dva a pol metra vysoká, mohutná postava v sediacej polohe s jednou nohou vysunutou prudko dozadu a s kamennými tabuľami pod pazuchou. Pápež Lev X. využil svoj vplyv a presvedčil dedičov rodu Rovere (dedičia Júlia II.), aby s Michelangelom uzavreli spravodlivejšiu zmluvu a poskytli mu viac času a peňazí.

Sixtínska kaplnka mala podobný ohlas ako kedysi odhalenie Dávida vo Florencii – do Ríma prichádzali umelci, aby si mohli prezrieť sixtínske fresky a vyhlasovali Michelangela za „učiteľa sveta“.

Vo Florencii začal vládnuť Giuliano de´ Medici a Michelangelo sa od Granacciho dozvedel, že vládne dobre a rozumne, ako kedysi jeho otec Il Magnifico. To sa však nepáčilo bratrancovi Giuliovi, ani pápežovi Levovi (bratovi Giuliana de´ Medici), ktorý Giuliana po krátkom čase odvolal a dal ho menovať rímskym barónom.

Cez zimu prišiel do Ríma na Giulianovo pozvanie Leonardo da Vinci, ktorý Michelangelovi povedal, že freskami v Sixtínskej kaplnke doviedol anatomické maliarstvo k dokonalosti.

Na jar zomrel Bramante a pápež dal do Ríma zavolať Giuliana de Sangallo (otcovho obľúbeného architekta), ktorý po Bramantem prevzal stavbu nového Chrámu sv. Petra.

Michelangela navštívili Metello Vari dei Porcari a Bernardo Cencio a požiadali ho, aby pre kostol Santa Maria sopra Minerva vytesal sochu Vzkriesenie Krista, na ktorej bude, vzhľadom na zmluvu s Roverovcami, pracovať vo voľnom čase.

Rodina Michelangela neustále žiadala o ďalšie peniaze, ktoré im bez slova posielal. Giuilano de Sangallo jedného dňa ochorel a umrel počas prevozu do Florencie. Hlavným architektom Chrámu sv. Petra a celého Ríma sa stal Raffael Sanzio.

Contessina ochorela a dala si zavolať Michelangela do svojho paláca. Vtedy ju Michelangelo videl naposledy – o pár dní umrela. Jej smrť Michelangelom veľmi otriasla.

Michelangela si nechal v týchto dňoch zavolať pápež Lev X. a oznámil mu, že chce, aby pre Mediciovcov vytvoril priečelie rodinného kostola San Lorenzo. Michelangelo ho prosil, aby mu dal ešte dva roky, aby si splnil svoje záväzky voči rodine Rovere a dokončil náhrobok Júlia II., ale pápež bol neoblomný a ihneď poslal Michelangela do Carrary, nájsť vhodný mramor. Z Florencie prišla správa, že brat Buonarroto sa oženil. Michelangelo odišiel do Carrary, kde strávil zvyšok roka hľadaním dokonalého mramoru. Začiatkom roka sa však práce v lomoch zastavili a Michelangelo sa vrátil do Ríma. Po návrate začal pracovať na návrhoch na priečelie.

Pápež Lev X. Michelangelovi oznámil, že nechce, aby bol mramor z Carrary, ale z lomov v Pietrasante. O Pietrasante sa hovorilo, že je tam najlepší mramor na svete, ale ešte nikdy sa nikomu nepodarilo vyťažiť odtiaľ ani jeden blok mramoru – neviedla tam nijaká cesta a ani rímskym inžinierom sa nepodarilo Pietrasante sprístupniť. Lev Michelangela poveril, aby si išiel obzrieť vrchol Monte Altissimo v Pietrasante a podal mu správu o tom, čo zistil. Michelangelo sa vrátil do Carrary a začal nakupovať mramor. Po pár dňoch dostal od pápeža správu, aby sa ihneď vydal do Pietrasante. Keď tam dorazil, zaplatil si sprievodcu a vydal sa na cestu na Monte Altissimo, kde zistil, že chýry o mramore sú pravdivé – mramor bol dokonalý, ale Michelangelo si uvedomil, že viesť cestu na Monte Altissimo je takmer nemožné.

Na jar sa Michelangelo vrátil do Florencie, aby mohol osláviť narodenie Buonarrotovej prvej dcéry Francescy (Cecca) a kúpil si pozemok na nový priestranný ateliér. Niekoľko týždňov pracoval na nových návrhoch na priečelie, ale napriek tomu, že sa pápežovi tieto návrhy páčili, neposlal Michelangelovi žiadne peniaze.

Jedného dňa, keď Lodovico žiadal od Michelangela ďalšie peniaze, syn sa po prvý raz vzoprel otcovi. Urazený Lodovico odišiel z domu a začal o Michelangelovi rozširovať, že ho vyhnal. Michelangelo sa mu ospravedlnil a poprosil ho, aby sa vrátil.

Jedného dňa Michelangela navštívil Grannaci a oznámil mu, že jeho kartón na fresku Kúpači zmizol.

Michelangelo sa sústredil na priečelie, vyhotovil model a podpísal s pápežom zmluvu na štyridsaťtisíc dukátov (päťtisíc dukátov ročne po dobu ôsmich rokov). Pápež dal však Michelangelovi podmienku – celé priečelie musí byť z mramoru z Pietrasante. Po svojom návrate do Carrary sa na piazze zhromaždil carrarský ľud, ktorý sa bál, že ich otvorenie lomov v Pietrasante zruinuje. Keď Michelangelo vyšiel na piazzu, ľudia po ňom začali hádzať mramor a jeden kus ho zasiahol do čela. Na druhý deň Michelangelo odišiel do Pietrasante.

V nasledujúcich dňoch Michelangelo našiel pracovnú čatu a učil kamenárov lámať mramor. Po niekoľkých týždňoch prišiel do Pietrasante staviteľ Bocca, ktorý mal postaviť cestu k Monte Altissimo, ale Michelangelo sa s ním nezhodol a rozhodol sa, že postaví cestu sám. V polovici septembra, keď už kamenári na čele s Michelangelom lámali mramor, sa pri nakladaní stalo nešťastie – veľký mramorový blok sa skotúľal a zabil jedného z Michelangelových mladých pomocníkov. Prácu v lomoch zastavili a Michelangelo odišiel do Florencie a pokračoval v stavbe svojho nového domu. Neskôr sa aj s kamenármi vrátil do Pietrasante, kde sa zase začala práca v lomoch. Práca sa darila a po pár týždňoch bol nalámaný dostatočný počet krásnych mramorových blokov, ale Michelangela odvolali a prikázali mu prísť do Florencie.

Kardinál Giulio de´ Medici mu oznámil, že plány na priečelie San Lorenzo sa rušia a vylámaný mramor bude použitý na predlaždenie Dómu (Duomo). Michelangelo bol zničený, ale vzchopil sa a rozhodol sa, že začne pracovať vo svojom novom florentskom ateliéri.

Michelangelo sa rozhodol splniť zmluvu, ktorú pred niekoľkými rokmi uzavrel v Ríme a vytesať jednoduchú sochu vzkrieseného Krista. Hotovú sochu mal poslať do Ríma, a preto nechal blanu medzi ľavým ramenom a hruďou a oboma nohami a nevypracoval podrobne vlasy, aby sa socha cestou nepoškodila. V tomto období umrel vo Francúzsku Leonardo da Vinci.

Michelangelo sa pustil do štyroch dvaatrištvrtemetrových blokov, ktoré mali byť súčasťou námetu otrokov na náhrobku Júlia II. Nemali to byť štyri osobitné postavy, ale časti jednotného celku: driemajúci Mladý obor, Prebúdzajúci sa obor, Atlas, ktorý drží na svojich pleciach celý svet a starý Bradatý obor. Michelangelo pracoval na otrokoch až do jari, kým ho pápež Lev a kardinál Giulio nepožiadali, aby s prácou prestal a vytesal sochy na náhrobky ich otcov, Lorenza (Il Magnifica) a Giuliana de´ Medici. Michelangelo spočiatku odmietal, ale na pápežove naliehanie nakoniec súhlasil. Vypracoval návrhy na dva sarkofágy, na každom dve ležiace alegorické postavy, ktoré predstavujú životný cyklus človeka – Svitanie, Deň, Večer (Súmrak) a Noc a návrh sôch oboch Mediciovcov a Panny Márie s dieťaťom na stenu oproti oltáru. Pápež tieto Michelangelove návrhy prijal a poveril Michelangela aj architektonickými prácami na kaplnke Mediciovcov, v ktorej mali byť náhrobky neskôr umiestnené.

Koncom novembra sa pápež Lev X. vrátil z poľovačky prechladnutý a prvého decembra 1521 už ležal vo Vatikáne mŕtvy. Jeho nástupcom sa stal Hadrián VI.

Roverovci, podporovaní novým pápežom sa rozhodli zažalovať Michelangela za nesplnenie zmluvy – Michelangelo v stanovenom termíne nestihol dokončiť sochy na náhrobok Júlia II.

Po dvadsiatich dvoch mesiacoch Michelangelovej úzkosti a strachu z budúcnosti pápež Hadrián VI. umrel a novým pápežom sa stal Giulio de´ Medici, ktorý prijal meno Klement VII. a hneď po svojom korunovaní poveril Michelangela, aby pokračoval v práci na kaplnke. Pápež Klement Michelangelovi udelil doživotný dôchodok – päťdesiat dukátov mesačne a prehovoril Roverovcov, aby odstúpili od súdneho sporu a pristali na jednoduchší náhrobok Júlia II., ktorý by tvorila jediná stena, na ktorú mal Michelangelo okrem Panny a pápeža už všetky ostatné sochy hotové.

Pápež Klement zadal Michelangelovi ďalšiu objednávku – výstavbu knižnice na medicejské rukopisy a knihy (Knižnica Mediciovcov).

Michelangelo nakreslil predbežné náčrty a začal pracovať na prvých štyroch sochách na náhrobok Mediciovcov – Svitanie, Súmrak, Panna Mária s dieťaťom a Lorenzo de´ Medici a neskôr aj na zvyšných troch sochách – Deň, Noc a Giuliano de´ Medici.

V tomto období sa vzbúrili Florenťania, chceli vyhnať Mediciovcov a znova nastoliť Florentskú republiku. Pápež Klement musel ujsť do pevnosti Sant´Angelo, lebo Rím zaplavila nemecká, španielska a talianska armáda, ktorá rabovala a pustošila mesto.

Michelangelo začal tesať Víťazstvo, ktoré pôvodne zamýšľal umiestniť na Júliov náhrobok. Socha víťazstva sa vynorila v podobe klasického, dobre stavaného gréckeho mladíka. Florenťania zvíťazili a bola znovu nastolená Florentská republika na čele s gonfalonierom Niccolom Capponim a Signoriou. Po siedmich mesiacoch sa pápežovi Klementovi podarilo utiecť do Orvieta. Florenciu zachvátila morová epidémia, zomreli tisícky ľudí a medzi nimi aj Michelangelov brat Buonarroto.

Mor ustúpil a ľudia sa začali vracať do mesta. Pápež Klement sa v Ríme znova dostal k moci, zhromaždil vojsko a rozhodol sa zaútočiť na Florenciu. Michelangela povolali pred Signoriu a prikázali mu postaviť pevné kamenné opevnenie na južnej strane mesta. Po dokončení opevnenia Michelangela zvolili za generálneho guvernéra opevnení a poslali ho skontrolovať opevnenie v Pise a Livorne a neskôr aj vo Ferrare. Vojvoda z Ferrary Michelangela požiadal, aby pre neho niečo namaľoval.

Po návrate do Florencie Michelangelo zistil, že do mesta pozvali generála Malresu z Perugie, ktorý sa s ním hneď po jeho príchode pohádal kvôli Michelangelovým návrhom na stavbu opevnení. Michelangelo podozrieval Maltesu, že chce zradiť Florenciu a oznámil svoje podozrenie Signorii, ktorá ho vysmiala. Raz v noci sa Michelangelo prechádzal popri hradbách a z tmy začul hlas, ktorý mu hovoril, že ho Maltesa nechá zabiť, lebo odhalil jeho plány a radil mu, aby hneď ušiel. Michelangelo sa zbalil a vydal sa do Bologne, Ferrary, Benátok a Francúzska. Po siedmich týždňoch sa vrátil v nemilosti. Signoria mu udelila pokutu, ale znova ho poverila stavbou opevnení, keďže pápežské vojská už táborili na vrchoch za južnými hradbami. Krátko po Michelangelovom návrate pápežské vojská zaútočili na Florenciu. Pápež Klement dobyl republiku a brány mesta mu otvorilo Maltesovo vojsko. Michelangelo ušiel a skryl sa v zvonici San Niccoló na brehu Arna. Z Ríma dostal správu, že neskúsený učeň poškodil jeho Vzkrieseného Krista, keď odstraňoval mramorové blany medzi končatinami. Michelangelo začal maľovať sľúbený obraz pre vojvodu z Ferrary – Lédu a labuť.

V polovici novembra prišiel za Michelangelom Giovanni Spina so správou, že pápež mu odpustil, a chce, aby Michelangelo pokračoval v práci na kaplnke a náhrobkoch.

Michelangelo sa rozhodol prerobiť provizórneho Dávida, ktorého kedysi pokusne vytesal z mramoru, ktorý mu daroval Beppe. Goliášovu hlavu prerobil na guľu – svet, a zo starej sochy sa stal Dávid – Apolón.

V júni 1533 dokončil Svitanie a v auguste Noc – dve alegorické ženské postavy. V septembri dokončil ďalšie dve alegorické mužské postavy – Súmrak a Deň. Michelangelo postupne dokončil zvyšné tri sochy – Pannu Máriu s dieťaťom, Lorenza a Giuliana de ´Medici a pápež ho pozval do Ríma, aby sa tam prišiel zotaviť.

Posledný súd. Na obrázku je Svätý Bartolomej držiaci svoj mučenícky nôž a svoju stiahnutú kožu. Tvár kože je Michelangelova.

Po príchode bol Michelangelo pozvaný na večeru do Vatikánu, kde mu pápež oznámil, že by bol veľmi rád, keby sa Michelangelo podujal namaľovať na oltárnu stenu Sixtínskej kaplnky fresku Posledný súd. Na tejto večeri sa Michelangelo stretol s neobyčajne krásnym Tomassom de' Cavalierim – dvadsaťdvaročným, vzdelaným mladíkom z rímskeho patricijského rodu, ktorý sa chcel stať maliarom a požiadal Michelangela, či by ho počas svojho pobytu v Ríme nemohol učiť kresliť. Michelangelo súhlasil a po niekoľkých týždňoch strávených v Ríme sa z nich stali priatelia.

Michelangelo sa vrátil do Florencie a dokončil niektoré drobné úpravy na alegorických postavách a na soche Panny Márie.

Definitívny pobyt v Ríme (1534 – 1564)

V júni, pri oslavách Lodovicových deväťdesiatych narodenín, Lodovico umrel. Michelangelo si zbalil svoje veci a odišiel do Ríma. Dva dni po Michelangelovom príchode pápež Klement VII. vo Vatikáne umrel.

Novým pápežom Pavlom III. sa stal Alessandro Farnese. Hneď po svojom korunovaní Michelangelovi oznámil, že chce, aby pracoval v jeho službách a vytvoril fresku posledného súdu.

Michelangelo znova navštívil svojho priateľa Tomassa de´ Cavalieri, ktorý mu dodal silu a odvahu na to, aby sa pustil do práce na pätnásť metrov vysokej a dvanásť metrov širokej oltárnej stene Sixtínskej kaplnky. Michelangelo a Tomasso sa stali nerozlučnými priateľmi. Tomasso sa rozhodol, že Michelangela zoznámi s markízou Vittoriou Colonnou di Pescara, vdovou po generálovi z Neapola. Vittoria, jedna z najbystrejších hláv v Ríme, významná poetka a výborná znalkyňa latinčiny a gréčtiny sa stala prvou rímskou dámou. Vittoria na Michelangela veľmi silno zapôsobila. O pár dní ho opäť pozvala na návštevu a postupne ho úplne ovládla. Netrvalo dlho, kým si Michelangelo uvedomil, že Vittoriu miluje. Vittoria ho neustále pozývala na návštevy, ale vyhýbala sa tomu, aby spolu ostali sami.

Michelangelo dokončoval kartón na Posledný súd. Freska mala obsahovať vyše tristo postáv v životnej a nadživotnej veľkosti.Ústrednou postavou fresky je Ježiš Kristus so zdvihnutou pravicou, vedľa neho Panna Mária, na ľavej strane ľudia, ktorí idú hore, do neba, na pravej strane ľudia, idúci dole, do pekla.

V tomto období vyhlásil pápež Pavol Michelangela za Sochára, Maliara a Architekta celého Vatikánu s doživotným dôchodkom sto dukátov mesačne. Michelangelo sa pustil do zväčšovania a prenášania kartónu na oltárnu stenu. V období, keď mal už hotové dve tretiny fresky musela Vittoria Colonna odísť z Ríma do kláštora sv. Kataríny vo Viterbe.

Deň pred Sviatkom všetkých svätých, presne dvadsaťdeväť rokov od posvätenia klenby pápežom Júliom II., odslúžil pápež Pavol III. omšu na oslavu dokončenia Posledného súdu.

Pápež Michelangela požiadal, aby namaľoval dve fresky – Obrátenie sv. Pavla a Ukrižovanie sv. Petra na dve veľké steny v Paulínskej kaplnke, stojacej medzi Sixtínou a Chrámom sv. Petra. Zatiaľ, čo rozmýšľal nad freskami, zamestnával sa mramorom – dokončoval Mojžiša, vytesal Bruta, ktorého od neho nemilosrdne žiadala florentská kolónia a začal tesať Ráchel a Leu do dvoch výklenkov po oboch stranách Mojžiša na Júliov náhrobok. Hrdinský a Zomierajúci otrok, ani štyria nedokončení otroci sa nemohli stať súčasťou náhrobku, pretože výklenky boli pre nich primalé. Michelangelo dokončil skice Panny, Proroka a Sibyly a poslal po Raffaela da Montelupo, ktorý ich mal vytesať.

Michelangelo začal pracovať na návrhoch fresky Obrátenie sv. Pavla. Pápež vyhlásil súťaž na Farneský paláca (Palazzo Farnese) – na dokončenie druhého poschodia a ozdobnej rímsy. Súťaž vyhral Michelangelo.

Potom dokončil Obrátenie sv. Pavla, kde Krista, skláňajúceho sa z otvorenej oblohy, obkolesujú po oboch stranách bezkrídli anjeli. Pavol, ktorý spadol z koňa, omráčený a nastrašený zjavením, leží na zemi.

Po dokončení tejto fresky sa začal pripravovať na Ukrižovanie sv. Petra a začal hrubo otesávať blok na Snímanie z kríža – súsošie štyroch postáv: Krista, podopieraného z jednej strany Pannou Máriou a z druhej Máriou Magdalénou a za nimi Nikodéma (autoportrét), ktorý pomáhal sňať Krista z kríža.

Po smrti hlavného architekta Chrámu sv. Petra bol na jeho miesto pápežom vymenovaný Michelangelo, ktorý okamžite začal pracovať na stavbe nového Chrámu sv. Petra.

Kapitolské námestie (Piazza del Campidoglio, Rím)

Jedného dňa Michelangela navštívil Výbor rímskych konzervátorov a požiadal ho, aby zreštauroval Kapitolský vrch – Campidoglio. Michelangelo súhlasil a vyhlásil Tomassa de´ Cavalieri za svojho pomocníka. V tomto období zomrela Michelangelova najväčšia láska – Vittoria Colonna.

Michelangelo pracoval na freske Ukrižovanie sv. Petra v Paulínskej kaplnke. Tomasso de´ Cavalieri sa oženil, do roka sa mu narodil prvý syn a krátko na to umrel pápež Pavol III. Michelangelo dokončoval fresku a pokračoval v tesaní Snímania z kríža, ktoré chcel mať na vlastnom hrobe. Novým pápežom sa stal Július III., ktorý Michelangela podporoval a poveril ho, aby na stavbe Chrámu sv. Petra pracoval ako hlavný architekt aj naďalej.

Keď Michelangelo dokončoval Snímanie z kríža, narazil na Kristovom predlaktí na smirok – chybu mramoru a od zlosti niekoľkokrát silno udrel po mramore, až kým sa predlaktie nezlomilo a nespadlo na zem. Michelangela tento výbuch zlosti veľmi mrzel a ešte v ten deň si kúpil nový blok mramoru a rozhodol sa vytesať Ukladanie do hrobu a začal pracovať na renovácii Campidoglio.

Dva týždne po oslave Michelangelových osemdesiatych narodenín zomrel pápež Július III. a za pápeža bol na Michelangelovo zdesenie zvolený nepriateľ Marcello Cervini, ktorý prijal meno Marcel II., ktorý po troch týždňoch umrel. Pápežom sa stal ďalší Michelangelov nepriateľ – Giovanni Pietro Caraffa – Pavol IV., ktorý si Michelangela pozval na návštevu a oznámil mu, že jeho nemravný Posledný súd musí byť zničený. Rímski umelci a Michelangelovi prívrženci utvorili spolok, ktorý bojoval za záchranu fresky, a tak pápež nakoniec súhlasil, ale poveril maliara Daniele da Volterra, aby nahé postavy zahalil.

Pápež Pavol IV. nečakane umrel a novým pápežom sa stal Pius IV., ktorý potvrdil Michelangela vo funkcii architekta chrámu. Medzi architektonickými prácami (stavba Chrámu sv. Petra, Porta Pia a kostol Santa Maria Degli Angeli) sa Michelangelo venoval práci na novej Piete (Pieta Rondanini).

V posledných dňoch svojho života sa snažil dokončiť Rondaniniovskú Pietu. Michelangelo si dal zavolať Tomassa a povedal mu, že svoju dušu porúča Bohu, telo zemi a majetok rodine. Krátko na to, 18. februára 1564 Michelangelo Buonarroti umrel. Pápež mu ponúkol miesto v Chráme sv. Petra, ale on chcel byť pochovaný kostole Santa Croce vo Florencii, kam bol niekoľko dní po smrti svojím synovcom Lionardom tajne prevezený.

Charakteristika

Michelangelo, ktorý bol často arogantný voči ostatným a stále nespokojný so sebou samým, sa domnieval, že umenie má pôvod vo vnútornej inšpirácii a v kultúre. V protiklade s názormi jeho rivala Leonarda da Vinci videl Michelangelo prírodu ako nepriateľa, ktorého treba prekonať. Postavy, ktoré stvoril sú preto v energickom pohybe; každá je vo svojom vlastnom priestore oddelenom od vonkajšieho sveta. Podľa Michelangela je úlohou sochára uvoľniť formy, ktoré, ako sa domnieval, sú už vnútri kameňa. Toto najlepšie vidno na jeho nedokončených sochárskych postavách, ktoré pre mnohých vyzerajú tak, akoby bojovali, aby sa uvoľnili z kameňa.

Do svojich postáv vdýchol aj zmysel pre morálny dôvod konania. Dobrým príkladom je výraz tváre v jeho mramorovej soche Dávida. Pravdepodobne jeho druhým najznámejším dielom po Dávidovi je freska na strope Sixtínskej kaplnky, ktorá je syntézou architektúry, sochy a maľby. Jeho Posledný súd, takisto v Sixtínskej kaplnke, zobrazuje extrémnu krízu.

Viacero anekdot ukazuje, že Michelangelova zručnosť, najmä v sochárstve, bola veľmi oceňovaná už v jeho dobe. Vraví sa, že keď ešte bol mladý učeň, urobil pastiš rímskej sochy (Il Putto Dormiente – Spiace dieťa), ktorá bola taká krásna a dokonalá, že ju neskôr predali v Ríme ako starorímsky originál. Iná anekdota tvrdí, že keď dokončoval Mojžiša (dnes v San Pietro in Vincoli, Rím), Michelangelo silou udrel kladivom do kolena sochy a zakričal: Prečo ku mne neprehovoríš?"

Ľúbostný život

Základným prvkom Michelangelovho umenia je jeho láska k mužskej kráse, ktorá ho priťahovala tak esteticky, ako aj citovo. Tieto pocity mu spôsobovali veľké muky a vo svojich sochách, maľbách a básňach vyjadroval boj medzi platonickými ideálmi a telesnými túžbami.

Michelangelo miloval veľmi veľa mladíkov, z ktorých preňho mnohí pózovali a aj s ním spali. Niektorí boli urodzeného pôvodu, ako napríklad šetnásťročný Cecchino dei Bracci, chlapec nesmiernej krásy, ktorého smrť (iba rok po ich stretnutí v roku 1543) bola Michelangelovi inšpiráciou pre napísanie 48 pohrebných epigramov. Druhí boli rafinovaní a sochára využívali. V roku 1522 ho nehorázne okradol Gherardo Perini. V roku 1532 Febbo di Poggio ako reakciu na jemu určené ľúbostné básne Michelangela žiadal peniaze.

Jeho najväčšou láskou bol Tommaso dei Cavalieri (1516 – 1574), ktorý mal 16 rokov, keď ho 57-ročný Michelangelo stretol v roku 1532. V ich prvej korešpondencii 1. januára 1533 Michelangelo vyhlásil: Vaše lordstvo…, nikdy vás nemôže potešiť práca iného muža, pretože niet iného muža, ktorý sa vám podobá, ani muža, ktorý by sa vám rovnal…Veľmi ma zarmucuje, že nemôžem znovu prinavrátiť minulosť tak, aby som Vám bol dlhšie k službám. V terajšom stave Vám môžem ponúknuť len svoju budúcnosť, ktorá je krátka, pretože som pristarý…To je všetko, čo mi treba povedať. Prečítajte si moje srdce, lebo „pero nedokáže vyjadriť dobrú vôľu.“ Jeho milovaný prejavil otvorenosť voči náklonnosti Michelangela: Prisahám, že opätujem Vašu lásku. Nikdy som nemiloval muža viac ako vás, nikdy som si neželal priateľstvo viac ako to Vaše. Svojmu milencovi ostal oddaný až do úplného konca, pričom držal jeho ruku, keď naposledy vydýchol. Michelangelo mu venoval vyše 300 sonetov a madrigalov, čo predstavuje najväčšiu sadu básní zložených Michelangom. Hoci moderní apologéti tvrdia, že vzťah bol čisto platonický, tieto sonety sú prvý väčší súbor básní určený mužom mužovi. Je asi o 50 rokov staršia ako Shakespearove sonety pre jeho mladého priateľa.

Homoerotizmus v Michelangových básňach zastrelo vydanie týchto básní v roku 1623, ktoré uskutočnil Michelangelo Mladší, Michelangelov prasynovec, a v ktorom bol zamenený rod zámien. V anglicky hovoriacich krajinách túto zmenu vrátil späť až John Addington Symonds, keď preložil pôvodné sonety do angličtiny a napísal dvojzväzkový životopis, ktorý vyšiel v roku 1893.

• 
• 
• 
  Leda
• 
• 
  Madonna
• 

Bibliografia

• Oldřich J. Blažíček: Michelangelo, vydavateľstvo Odeon, Praha, 1975, 1.vydanie, obálka a väzba: Oldřich Hlavsa, str. 78
• Michelangelo Buonarroti: Tebe to, láska hovorím, zbierka poézie, vydavateľstvo: Slovenský spisovateľ, rok 1963, preklad z tal. Le Rime od Michelangelo Buonarroti, vydanie 1., str. 70
• Bruno Nardini: Stretnutie s Michelangelom, vydavateľstvo: Tatran, Bratislava, 1978, preklad z tal. jazyka Jozef Felix 1978, originál vydania 1972, v Nardini Editore-Centro Internazionale del Libro S.p.a. Firenze, str. 203

Iné projekty

Commons

Wikicitáty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Michelangelo Buonarroti
• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Michelangelo Buonarroti

Externé odkazy

• Obšírny životopis Michelangela
• Podrobný životopis v angličtine Archivované 2006-12-12 na Wayback Machine
• Zaujímavá stránka v češtine aj s citátmi Archivované 2005-02-05 na Wayback Machine
• Obrázky jeho diel
• Art Gallery – Michelangelo Buonarroti
• "Michelangelo, the sculptor" - online exhibition for Michelangelo's sculpture Archivované 2018-09-06 na Wayback Machine