Location via proxy:   [ UP ]  
[Report a bug]   [Manage cookies]                
Preskočiť na obsah

Simeon Nový Teológ

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
svätý
Simeon Nový Teológ
byzantský mystik a teológ
Ikona svätého Simeona Nového Teológa
Ikona svätého Simeona Nového Teológa
Biografické údaje
Narodenie949 ?
Paflagónia
Úmrtie12. marec 1022 (72 – 73 rokov)
Chrysopolis
dnešné Üsküdar
Uctievanie
CirkevPravoslávna cirkev
Sviatok12. marec
Odkazy
Spolupracuj na CommonsSimeon Nový Teológ
(multimediálne súbory na commons)

Svätý Simeon Nový Teológ (iné mená pozri nižšie, * 949 ?, Paflagónia (Galatia) – † 12. marec 1022, Chrysopolis, dnes Üsküdar) bol byzantský mystik, filozof svetla[1] a teológ, ako aj spisovateľ a básnik. Hoci jeho myšlienky našli len malú rezonanciu v bezprostredne nasledujúcich generáciách, pripravil cestu pre hésychazmus, východné kontemplatívne hnutie 14. storočia.[2][3][1] Ako taký mal obrovský vplyv na východné mníšstvo a býva niekedy nazývaný ako „najväčší byzantský mystický spisovateľ“[4]. Niektoré jeho spisy sú súčasťou zbierky Filokalia.[5] Poskytuje spojenie medzi patristickou a pravoslávnou duchovnosťou s modernými letničnými a charizmatickými témami.[6]

Pravoslávnou cirkvou je uctievaný ako svätý, jeho sviatok si pripomínajú 12. marca.[4][7] Po apoštolovi Jánovi Teológovi a svätcovi Gregorovi Teológovi je tretím nositeľom oficiálneho titulu Teológ.[8][9][10]

Mená

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Simeon Nový Teológ[7][10], Symeon Nový Teológ[8], Symeón Nový Teológ[1]
  • Simeon Nový Bohoslovec[11][12], Symeon (/Symeón) Nový Bohoslovec[13][14]
  • gr. Συμεὼν ὁ Νέος Θεολόγος – Symeón (ho) Neos Theologos[15], iný prepis: Symeon ho Neos Theologos[16]
  • lat. Symeon Neotheologus alebo Simeon Neotheologus[10][17]

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Pochádzal z bohatej byzantskej rodiny z Paflagónie. Vďaka svojmu otcovi a strýkovi sa dostal na školy do Konštantínopola, kde získal dobré vzdelanie, ktoré bolo predpokladom pre ďalší kariérny rast. Už v štrnástich rokoch sa mal údajne stať senátorom.[3] Ako zhruba dvadsaťročný[5] mal však okolo roku 969 svoju svetskú kariéru zanechať a odísť žiť do Studitského kláštora. Jeho mentorom stal zbožný mních Symeon Eulabes (aj Symeon Studitský[8]), ku ktorému Simeon prechovával obrovskú úctu. Počas jednej z večerných modlitieb mal uzrieť žiariace svetlo a za ním ešte väčšie vyžarovanie (jeho popis viď nižšie). Tento mystický zážitok mal naňho veľký dosah a stal sa jednou z ústredných tém jeho teológie. V kláštore Studion dlho nepobudol. Po konfliktoch s miestnym igumenom bol vyhnaný[9] a odišiel pôsobiť do Kláštora svätého Mamu (sv. Mamas) neďaleko konštantínopolskej brány Xylokerkos. V monastieri sa v roku 980 stal kňazom[9] a niekedy medzi rokmi 979 až 991 aj igumenom.[3][9][18]

V rokoch 996 – 998 sa však proti nemu pre jeho prísnosť a praktiky postavilo niekoľko mníchov z jeho kláštora. Stalo sa tak možno preto, že Simeon sa s nimi pokúsil napodobňovať blízky vzťah, ktorý mal so svojim vlastným duchovným otcom a pre jeho pokus dať liturgický výraz kultu vtedy už mŕtveho Simeona Eulabea maľbou ikony.[5] Niektoré prvky jeho učenia, a obzvlášť uctievanie svojho duchovného vodcu, sa nepáčili ani cirkevným autoritám. Konštantínopolský patriarcha Sisinnios II. proti nemu usporiadal súd, no rozhodol v jeho prospech. V roku 1003 bol zapletený do verejného teologického sporu. Jeho odpoveď mala formu karhania hlavného teológa zvolanej synody, nikomédijskeho biskupa, cisárskeho dôverníka a synkella Štefana, ktorému vytkol snahy o teológiu bez toho, aby predtým zažil božské svetlo. (pozn. Teológiu vnímali na Východe nielen ako náuku o Bohu, ale hlavne ako náuku od Boha). Jeho prípad sa znovu otvoril za patriarchátu Sergia II. a Simeon bol nakoniec prinútený odstúpiť z postu igumena a bolo mu uložené domáce väzenie (1005). Neskôr mu bolo prikázané odísť z Konštantínopola a tak sa utiahol do malého mesta Chrysopolis na druhom brehu Bosporu (1009).[3][5][9][18]

Na nátlak niektorých bohatých byzantských aristokratov mu však po čase bolo Sergiom povolené vrátiť sa do pozície igumena. Obdržal menšie pozemky neďaleko mesta, kde mu bolo povolené vybudovať nový monastier pomenovaný po svätej Marine[16]. Čoskoro k nemu začali putovať mnohí ľudia, ktorý hľadali duchovný život. I v novom kláštore však mal Simeon problémy, tento raz s poblíž bývajúcimi roľníkmi.[2][3] Po jeho rehabilitácii mu bolo tiež ponúknuté miesto biskupa, čo však odmietol.[5][9] Zomrel 12. marca 1022. Jeho relikvie boli prijaté späť do Konštantínopola až v roku 1054, keď jeho žiak Nikétas Stéthatos pre túto príležitosť skomponoval jeho životopis Vita.[18]

Ikona svätého Simeona

Dielo a myslenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Simeonova tvorba pozostáva z 34 katechéz (ponaučení) a 18 kázní určených jeho mníchom, ako aj série krátkych pravidiel Centuria (alebo Praktické, teologické a etické kapitoly[1]). Významným dielom je 58 Hymnov Božej lásky (iný názov: Vrúcna láska Božích hymnov[1]), opisujúcich jeho duchovné zážitky.[3] Gregor Sinajský mu pripisuje kratšie dielo Metóda modlitby a pozornosti.[19] Jeho práce patria k vrcholným dielam byzantskej náboženskej literatúry[16] a boli preložené do latinčiny, ruštiny a modernej gréčtiny.[9]

V myslení kombinoval cenobitskú tradíciu Bazila Veľkého a Theodóra Studitu s kontemplatívnou tradíciou Izáka Sýrskeho. Ovplyvnený bol ale aj ďalšími cirkevnými otcami a ich dielami, medzi nimi napr. Homíliami pripisovanými Makariovi Egyptskému[4] či dielom Ióanna Klimaka.[16] Býva radený do pozície mystického realistu.[10]

Simeonova mystická teológia bola fázou evolučného procesu v gréckej kresťanskej duchovnosti, ktorý sa začal koncom druhého storočia. Jeho uvažovanie je trinitárne a kladie dôraz na nepoznateľnosť plne transcendentného ukrytého Božstva (= jeho podstaty). Božstvo v jeho myslení možno vhodne opísať najmä s odkazom na to, čím nie je. Radí sa tým do tradície byzantskej apofatickej (negatívnej) teológie, ktorú vyvinul Pseudo-Dionýz Areopagita. Tento postoj v jeho ponímaní však neznamenal, že by veril v absolútnu nepoznateľnosť Boha. Pre Simeona bolo náboženstvo do značnej miery otázkou skúseností.[5]

Ústrednou témou jeho diel je presvedčenie, že pri použití klasických metód duchovnej modlitby človek prežíva kontemplatívnu víziu nestvoreného svetla. Symbolický výraz označuje intuitívne osvietenie, zážitok prostredníctvom vnemu (aisthesis - aistéza), ktorý mystik realizuje pri svojom stretnutí s Božským neznámym - svetlom, vrúcnou láskou a najvyšším stavom blaženosti. Hoci sa snaží o podrobný opis vlastností nestvoreného svetla, nehovorí úplne zreteľne o tom, aké presne svetlo je. Na základe dialógu však dochádza k záverom, že zjavené svetlo je zjavením Boha a videné svetlo je Kristus. Iba prostredníctvom tohto svetla, t.j. Krista (= Bohočloveka) možno istým spôsobom spoznať Božstvo.[5]

Simeon zdôraznil, že takúto skúsenosť môžu dosiahnuť všetci, ktorí sa úprimne ponoria do života modlitby a tieto skúsenosti sú nevyhnutné pri interpretácii svätých Písiem. Mystické zážitky preto nepovažoval za výnimočné ale dostupné pre každého a nebránil sa rozprávaniu o nich.[2][3][5][16] Jeho skúsenosť s Bohom často nachádzala výraz v slzách.[5]

„ A ihneď som bol pohnutý k slzám takou veľkou túžobnou láskou k Bohu, že slovami nedokážem opísať radosť a potešenie, ktoré som cítil. Padol som tvárou k zemi a v tom som uvidel, ako veľké, nehmotne žiariace svetlo ma uchopilo a pojalo celú moju myseľ i dušu, takže som bol ohromený neočakávaným zázrakom a bol som akoby vo vytržení... Či v tele, či mimo tela, rozprával som sa s týmto svetlom, to svetlo to dokázalo; rozptýlilo všetky nejasnosti v mojej mysli a vyhnalo všetky pozemské starosti. Vyhnalo zo mňa všetku nechápavosť a ťarchu telesnosti, ktorá otupovala a spútavala moje údy... “
– SYMEON O NEOS THEOLOGOS. 1964. Katichíseis 22, 88-104. In: Sources Chrétiennes. Eds. B. Krivochéine, J. Paramelle, vol. 104. Paris, 1964, s. 366., preklad In: ŽUPINA, Miroslav. Zbožštenie človeka podľa svätého Symeona Nového Teológa, s. 98 – 99
Simeon Nový Teológ, ikona

Vyvinul koncept individualistickej cesty k spáse. Nadväzujúc na vtedajšiu mníšsku asketickú tradíciu odmietol priateľské a rodinné zväzky. Toto myslenie odrážalo tendencie k izolácii, ktoré možno vidieť aj v iných aspektoch vtedajšej byzantskej spoločnosti. Odmietnutie hmotného sveta vytvára stav skrúšenosti (metanoia), z ktorého vznikajú očistné slzy kajúcnika zmývajúce dušu od hriechov. Slzy bolesti a strachu kajúcnika sa završovaním procesu očisty menia na slzy šťastia. Očistený človek (mních) sa následne nachádza v stave vnútorného pokoja (apatheia), kde prebýva asketickým životom v neustálej Božej prítomnosti zjednotený s ním (hénosis, pozri aj zbožštenie nižšie).[19] Jeho vlastná prax, ako aj spisy, významne prispeli k úlohe duchovného otca pri sprostredkovaní vzťahu medzi Bohom a jeho učeníkom. Duchovnému otcovi preto patrila úplná poslušnosť.[3][16][18] Náuka o duchovnom otcovstve mala výrazný vplyv na pravoslávnu duchovnú prax v období filokalického obrodenia v 18. storočí.[18]

Spása sa podľa neho nedosahuje cez milosrdenstvo a nie je podmienená sviatosťami, ale poslušnosťou duchovným otcom, pokorou a bázňou pred Bohom ako aj nadväzovaním vzťahu s ním.[3][16] Takéto učenie vyvolávalo pochybnosti, pretože mohlo viesť k znižovaniu hodnoty sviatostí. Samotný Simeon navyše zastával názor, že nie všetci, ktorí sú pokrstení, prijímajú Krista. Voda a olej použité pri krste symbolizovali podľa jeho názoru slzy a vnútorné pôsobenie Ducha Svätého, ktoré prichádza s druhým, duchovným krstom. Učil, že tí, ktorí si uvedomujú, že v sebe vlastnia Boha, nepotrebujú čítať Bibliu, pretože ich spoločníkom je originálny pôvodca, ktorý inšpiroval autorov Biblie. Uvedomujúc si, že správy o prvých mníchoch nezdôrazňovali osobný vzťah s Bohom v takej miere, v akej to robil on, navrhol, aby texty, ktoré ich popisovali, hovorili iba o ich vonkajších praktikách mníšskeho života.[5]

Významným motívom jeho teológie je zbožštenie (gr. θέωσις – theósis) ľudského tela.[3] Jeho časté používanie tohto pojmu naznačuje, že ide o jednu z centrálnych ideí jeho teologického myslenia, pričom vychádza mimo iné z Ireneja Lyonského a Atanáza Alexandrijského. S procesom zbožštenia stotožňuje už vtlačenie Božieho obrazu ako akéhosi zálohu daného ľuďom pri stvorení. Zbožštenie sa týka celého tela a nie len duše. Žiadna časť tela preto nie je zbytočná, pričom však uznáva, že žiadna časť tela neintegruje plné Božstvo. Zbožštenie človeka vníma ako skutočný stav človeka už aj počas jeho života. Chápe ho ako začiatok dlhého procesu duchovnej cesty postupného zdokonaľovania sa, ktorý sa napĺňa vo večnom živote v Božom kráľovstve. V duchu náuky púštnych otcov záujemca pri tom musí prejsť tromi štádiami - očisťovaním, osvietením a zjednotením. Z filozofického hľadiska zbožštenie vidí ako synergické vyústenie spolupráce Božej energie a ľudských snáh, resp. iniciatív. Zmenu ľudskej prirodzenosti na Božskú opisuje podľa vzoru Jána Damašského príkladom obrazu železa v ohni.[8]

„ Stávame sa údmi Christovho tela, ako Christos sa stáva údmi nášho tela. Moja ruka – Christos, moja noha – tiež Christos. Ja biedny – ruka Christova i noha Christova! Pohnem rukou, a celý Christos je mojou rukou... Pohnem nohou a zrazu ocitá sa akoby v záblesku svetla, tak ako On. Nehovor, že moje slová sú rúhavé. Prijmi to a pokloň sa Christovi, ktorý ťa takým stvoril... Pretože, ak si to budeš veľmi priať, staneš sa Jeho údom... A všetky údy učiní nádhernými ozdobiac ich krásou a slávou svojho Božstva. Všetci sa staneme «bohmi», účastníkmi Božieho života prehliadajúc nedostatky svojho tela a podobajúc sa Christovi – každý náš úd bude celým Christom... “
– SYMEON O NEOS THEOLOGOS. 1969. Ýmnoi 15,141 – 148. In: Sources Chrétiennes. Eds. J. Koder, J. Paramelle, vol. 156. Paris, 1969, s. 288., preklad In: ŽUPINA, Miroslav. Zbožštenie človeka podľa svätého Symeona Nového Teológa, s. 96

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c d e ZOZUĽAK, Ján. Byzantská filozofia. 1. vyd. Plzeň : Aleš Čeněk, 2016. 221 s. ISBN 978-80-7380-640-8. S. 156 – 157.
  2. ↑ a b c Saint Symeon the New Theologian In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2021-02-10]. Dostupné online. (po anglicky)
  3. ↑ a b c d e f g h i j SYMEON THE THEOLOGIAN In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1987. (po anglicky)
  4. ↑ a b c Simeon, the New Theologian, St. In: The Oxford Dictionary of the Christian Church. Ed. Frank Leslie Cross, Elizabeth A. Livingstone. 3rd. ed. Oxford : Oxford University Press, 1997. 1786 s. ISBN 019211655X, 9780192116550. S. 1500 – 1501. (po anglicky)
  5. ↑ a b c d e f g h i j Symeon the New Theologian, St. In: Encyclopedia of Monasticism. Ed. William M. Johnston, Christopher Kleinhenz. London, New York : Routledge, 2015. ISBN 978-1-57958-090-2. S. 1221 – 1222.
  6. ↑ Symeon In: CANER, Daniel F.. The Cambridge Dictionary of Christianity. Ed. Daniel Patte. Cambridge : Cambridge University Press, 2010. ISBN 978-0-521-52785-9, 978-0-521-82096-7. S. 1202. (po anglicky)
  7. ↑ a b Pravoslávny kalendár 2018 = Pravoslavnij kalendar 2018 : ročenka s kalendáriom a duchovným čítaním. 1. vyd. Prešov : Metropolitná rada Pravoslávnej cirkvi na Slovensku, 2017. ISBN 978-80-89643-05-9. S. 36.
  8. ↑ a b c d MIROSLAV, Župina. Zbožštenie človeka podľa svätého Symeona Nového Teológa. Acta Patristica (Prešov: Pravoslávna bohoslovecká fakulta Prešovskej univerzity v Prešove), roč. 9, čís. 19/2018, s. 91 – 103. Dostupné online [cit. 2020-02-10]. ISSN 2644-5026.
  9. ↑ a b c d e f g SYMEON THE NEW THEOLOGIAN, MONK OF THE STUDION In: New Catholic Encyclopedia. Ed. Thomas Carson, Joann Cerrito. 2nd Ed. Zväzok 13. Seq – The. Farmington Hills : Thomson Gale, 2003. ISBN 0-7876-4008-5. S. 671 – 672.
  10. ↑ a b c d MIROSLAV, Župina. Mystický realizmus gnozeológie Simeona Nového Teológa. Konštantínove listy (Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre), roč. 10, čís. 1, s. 73 – 82. Dostupné online [cit. 2021-02-11]. ISSN 1337-8740.
  11. ↑ Zmena. Bratislava : Vydávajú študenti žurnalistiky FF UK Bratislava v spolupráci s Československým koordinačným štrajkovým výborom, 1989. Dostupné online.
  12. ↑ Myšlienky na január 2021 [online]. Spoločnosť Ježišova na Slovensku, január 2021, [cit. 2021-02-11]. Dostupné online.
  13. ↑ DUĬCHEV, Ivan. Zlatý věk bulharského písemnictví: výbor textů od X. do počátku XV. století. Praha : Vyšehrad, 1982. Dostupné online. S. 275, 437. (po česky)
  14. ↑ MYSLIVEC, Josef. Dvě studie z dějin byzantského uměni. Praha : Universum, 1948. S. 43. (po česky)
  15. ↑ SYMEON NOVÝ TEOLOG In: FARRUGIA, Edward G.; AMBROS, Pavel, ed. Encyklopedický slovník křesťanského Východu. Preklad Adam Mackerle. Vyd. 1. Olomouc : Refugium Velehrad-Roma, 2010. 1039 s. (Prameny spirituality; zv. 15.) ISBN 978-80-7412-019-0. S. 819.
  16. ↑ a b c d e f g Symeon ho Neos Theologos In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 457.
  17. ↑ ATWOOD, Craig D. Always Reforming: A History of Christianity Since 1300. Macon : Mercer University Press, 2001. ISBN 978-0-86554-679-0. S. 59. (po anglicky)
  18. ↑ a b c d e St. Symeon the New Theologian (949–1022) In: The Encyclopedia of Eastern Orthodox Christianity. Ed. John Anthony McGuckin. Malden, MA : Blackwell Publishing Ltd., 2011. ISBN 978-1-405-18539-4. S. 550 – 552. (po anglicky)
  19. ↑ a b SIMEON NOVÝ TEOLOG In: Slovník křesťanských mystiků. Ed. Luigi Borriello et al.; preklad Ctirad Václav Pospíšil. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2012. 767 s. ISBN 978-80-7195-198-8. S. 694 – 695.

Ďalšia literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Heslá v slovníkoch a encyklopédiách

[upraviť | upraviť zdroj]
  • RAKITA, Atanasije T. SIMEON NOVI BOGOSLOV. In: Enciklopedija pravoslavlja. Ed. Dimitrije M. Kalezić. Knjiga treća: P – Š. Beograd : Savremena administracija, 2002. ISBN 86-387-0679-0. S. 1744 – 1745.
  • ŠPIDLÍK, Tomáš. 2. SYMÉON LE NOUVEAU THÉOLOGIEN. In: Dictionnaire de Spiritualité. Tome XIV. Sabbatini – System. Paris : Beauchesne, 1990. S. 1387 – 1401.

Monografie, zborníky a iné

[upraviť | upraviť zdroj]
  • HUNT, Hannah. A Guide to St. Symeon the New Theologian. Eugene, Oregon : Wipf and Stock Publishers, 2015. ISBN 978-1-62564-116-8. S. 152.
  • Prepodobnyj Simeon Novyj Bogoslov i jego duchovnoje nasledije. Moskva : Obščecerkovnaja doktorantura i aspirantura imeni svjatych ravnoapostoľnych Kirilla i Mefodija; Izdateľskij dom Poznanije, 2017. 488 s. ISBN 978-5-9908680-5-2.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Simeon_Nový_Teológ&oldid=7887569“