Dlhé vlny (skratka DV, prípadne LW alebo LF z anglického Long wave a Low frequency) je pásmo elektromagnetických vĺn o frekvencii medzi 30 kHz až 300 kHz, čomu zodpovedá dĺžka vlny 10 km až 1 km. Vyznačuje sa spoľahlivým šírením pozemnej (priamej) vlny na veľké vzdialenosti, preto sa používa pre navigáciu, komunikáciu a rozhlasové vysielanie, ktoré majú pokryť veľké územia. Dlhovlnný vysielač však vyžaduje veľký výkon a vysoké vysielace antény (stožiare).
Prvé pokusy s bezdrôtovým prenosom signálu používali neladené (napr. iskrové) generátory, prenos sa však fakticky odohrával v oblasti neskorších "dlhých vĺn". Rozkvet dlhovlnného vysielania spadá hlavne do prvých desaťročí 20. storočia a od 30. rokov sa bežné rozhlasové vysielanie postupne presúvalo na stále kratšie vlnové dĺžky. Hlavnými dôvodmi bola nákladnosť dlhovlnných vysielačov, pokroky rádiotechniky na stále vyšších frekvenciách aj okolnosť, že pri šírke pásma AM vysielača 9 kHz sa do pásma dlhých vĺn dal umiestniť len malý počet vysielačov, bez toho aby sa navzájom rušili.
Dnes na dlhých vlnách vysiela len niekoľko národných rozhlasových vysielačov veľkých štátov a pásmo sa hlavne využíva na také účely, kde je na prvom mieste spoľahlivosť a výhody pozemnej vlny. To sú napríklad frekvenčné a časové štandardy (DCF77), rádiové majáky, prípadne aj komunikácia s ponorkami.
.jpg)
