Fulgencio Batista y Zaldívar
| Fulgencio Batista | ||||||||
| kubánsky vojenský dôstojník, politik, prezident Kuby a vojenský diktátor | ||||||||
 Batista v roku 1938 | ||||||||
| Prezident Kuby | ||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| V úrade 10. marec 1952 – 1. január 1959 | ||||||||
| Viceprezident | Rafael Guas Inclán | |||||||
| ||||||||
| V úrade 10. október 1940 – 10. október 1944 | ||||||||
| Viceprezident | Gustavo Cuervo Rubio | |||||||
| ||||||||
| Predseda vlády Kuby | ||||||||
| V úrade 10. marec 1952 – 4. apríl 1952 | ||||||||
| ||||||||
| Kubánsky senátor | ||||||||
| V úrade 2. jún 1948 – 10. marec 1952 | ||||||||
| Biografické údaje | ||||||||
| Rodné meno | Rubén Zaldívar | |||||||
| Narodenie | 16. január 1901 Banes, Kuba | |||||||
| Úmrtie | 6. august 1973 (72 rokov) Marbella, Španielsko | |||||||
| Politická strana | CSD (1939 – 1944) Liberálna strana (1948 – 1949) PAU (1949 – 1952) PAP (1952 – 1959) | |||||||
| Rodina | ||||||||
| Rodičia | Belisario Batista Palermo (otec) Carmela Zaldívar González (matka) | |||||||
| Manželka | ||||||||
| Deti | 9 | |||||||
| Odkazy | ||||||||
 | Fulgencio Batista y Zaldívar (multimediálne súbory) | |||||||
Fulgencio Batista y Zaldívar (rodné meno: Rubén Zaldívar;[1] * 16. január 1901, Banes, Kuba – † 6. august 1973, Marbella, Španielsko) bol kubánsky vojenský dôstojník a politik, ktorý zohrával dominantnú úlohu v kubánskej politike od svojho prvého nástupu k moci v rámci povstania seržantov v roku 1933 až do svojho zvrhnutia v kubánskej revolúcii v roku 1959. V rokoch 1940 až 1944 bol zvoleným prezidentom Kuby a od roku 1952 do svojho odstúpenia v roku 1959 vojenským diktátorom.
Vyrastal v skromných pomeroch a prvýkrát sa zviditeľnil počas povstania seržantov v roku 1933, ktoré zvrhlo dočasnú vládu Carlosa Manuela de Céspedes y Quesada. Potom sa Batista vymenoval za veliteľa ozbrojených síl v hodnosti plukovníka a fakticky ovládal päťčlennú „pentarchiu“, ktorá fungovala ako kolektívna hlava štátu. Kontrolu si udržiaval prostredníctvom série bábkových prezidentov až do roku 1940, kedy bol na základe populistickej platformy zvolený za prezidenta.[2][3] V tom istom roku zaviedol kubánsku ústavu.[4] Po skončení funkčného obdobia v roku 1944 sa Batista presťahoval na Floridu a v roku 1952 sa vrátil na Kubu, aby kandidoval na prezidenta. Tvárou v tvár istej volebnej porážke viedol vojenský prevrat proti prezidentovi Carlosovi Príovi Socarrásovi, ktorý voľby predišiel.[5]
Po návrate k moci a finančnej, vojenskej a logistickej podpore vlády Spojených štátov Batista pozastavil platnosť ústavy z roku 1940 a zrušil väčšinu politických slobôd vrátane práva na štrajk.[6] Potom sa spojil s najbohatšími vlastníkmi pôdy, ktorí vlastnili najväčšie cukrové plantáže, a riadil stagnujúce hospodárstvo, ktoré prehlbovalo rozdiely medzi bohatými a chudobnými Kubáncami.[7] Nakoniec dosiahol stav, keď väčšina cukrovarníckeho priemyslu bola v rukách USA a cudzinci vlastnili 70 % ornej pôdy. Batistova represívna vláda potom začala systematicky profitovať z vykorisťovania obchodných záujmov Kuby tým, že dohadovala lukratívne vzťahy s americkou mafiou, ktorá kontrolovala obchod s drogami, hazardnými hrami a prostitúciou v Havane, ako aj s veľkými nadnárodnými spoločnosťami so sídlom v USA, ktoré získavali lukratívne zákazky.[7][8] Aby potlačil rastúcu nespokojnosť obyvateľstva, ktorá sa následne prejavovala častými študentskými nepokojmi a demonštráciami, Batista zaviedol prísnejšiu cenzúru médií a zároveň využíval svoj Úrad na potláčanie komunistických aktivít, ktorý vykonával rozsiahle násilie, mučenie a verejné popravy. V roku 1957, keď sa socialistické myšlienky stali vplyvnejšími, počet týchto vrážd narástol. Hoci presné čísla nie sú jasné, odhady počtu obetí pripisovaných Batistovi sa pohybujú od stoviek až po 20 000 obetí.
Batistove snahy potlačiť nepokoje sa ukázali nielen ako neúčinné, ale jeho taktika bola katalyzátorom ešte širšieho odporu proti jeho režimu. V tomto období revoluční vodcovia Fidel Castro a Che Guevara, zakladatelia Hnutia 26. júla, začali kampaň odporu, v rámci ktorej sa v rokoch 1956 až 1958 na vidieku aj v mestách Kuby kombinovali pokojné protesty a partizánska vojna. Po takmer dvoch rokoch bojov povstalecké sily pod vedením Guevaru na Silvestra 1958 úspešne porazili Batistove sily v bitke pri Santa Clare, čím sa režim fakticky zrútil. Batista 1. januára 1959 oznámil svoju rezignáciu a pod ochranou Rafaela Trujilla utiekol z krajiny do Dominikánskej republiky. Potom sa usadil v Španielsku a zvyšok života až do svojej smrti v roku 1973 strávil v exile.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ POLITICA / Rubén el terrible - CubaNet News - Noticias de Cuba / Cuba News [online]. cubanet.org, [cit. 2024-12-15]. Dostupné online. Archivované 2007-11-30 z originálu.
- ↑ Elections and Events 1935-1951 [online]. libraries.ucsd.edu, [cit. 2024-12-15]. Dostupné online. Archivované 2014-01-12 z originálu.
- ↑ Fulgencio Batista [online]. archive.org, 2006, [cit. 2024-12-15]. Dostupné online.
- ↑ WRIGHT, Robert Anthony; WYLIE, Lana. Our Place in the Sun (Canada and Cuba in the Castro Era). Toronto : University of Toronto Press, 2009. 309 s. ISBN 978-0-8020-9666-1. Kapitola Fulgencio Batista and Fidel Castro, s. 8.
- ↑ A Coup in Cuba [online]. historytoday.com, [cit. 2024-12-15]. Dostupné online.
- ↑ JOSEPH, Gilbert M.; GRANDIN, Greg. A Century of Revolution (Insurgent and Counterinsurgent Violence during Latin America’s Long Cold War). Durham, Severná Karolína : Duke University Press, 2010. 456 s. ISBN 978-0-8223-4737-8. S. 199 – 238.
- ↑ a b OLSON, James Stuart. Historical Dictionary of the 1950s. Londýn : Bloomsbury Academic, 2000. 353 s. ISBN 978-0-313-30619-8. S. 67 – 68.
- ↑ ENGLISH, T. J. Havana Nocturne (How the Mob Owned Cuba…and Then Lost It to the Revolution). New York : HarperCollins, 2008. 416 s. ISBN 978-0-06-114771-5.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Fulgencio Batista y Zaldívar