Georg Rafael Donner
| Georg Rafael Donner | |
| rakúsky sochár, kovorytec a medailér | |
 | |
| Narodenie | 24. máj 1693 Essling, Rakúsko |
|---|---|
| Úmrtie | 15. február 1741 (47 rokov) Viedeň, Rakúsko |
| Odkazy | |
| Commons |  Georg Rafael Donner |
Georg Rafael Donner alebo Juraj Rafael Donner[1] (* 24. máj 1693, Essling, Rakúsko – † 15. február 1741, Viedeň[2]) bol rakúsky sochár, priekopník barokového klasicizmu v strednej Európe, kovorytec a medailér. V Bratislave prežil 11 najplodnejších rokov svojho života a vytvoril tu svoje vrcholné diela (hlavný oltár dómu sv. Martina, z ktorého je olovená socha sv. Martina, sochárska výzdoba kaplnky sv. Jána Almužníka v dóme sv. Martina, sochárska výzdoba kostola alžbetiniek, mariánsky oltár v kostole sv. Trojice a ďalšie).
Životopis
[upraviť | upraviť zdroj]Pochádzal zo siedmich detí rodiny tesára Petra Donnera. Už v jedenástich rokoch nastúpil ako učeň do dielne dvorného klenotníka Johanna Franze Prennera, ktorý mu poskytol vyučenie v oblasti medailérstva a kovorytectva. Ďalším učiteľom, ktorý ho zasvätil do sochárskeho remesla, bol Giovanni Guiliani, významný taliansky sochár v tej dobe pôsobiaci vo Viedni. Donner sa u neho začal učiť približne v r. 1706 a ostal u neho 4 roky. Neprebral ale jeho benátsky štýl tvorby, väčší vplyv na neho mali antické diela zo zbierok Liechtensteinov. Vo Viedni potom nastúpil aj so svojím bratom Matthiasom do dielne švédskeho medailéra Benedicta Richtera. Ten bol asi posledným Donnerovým učiteľom. Podľa niektorých názorov umelec študoval na viedenskej Akadémii v súkromnej škole Petra Strudela do r. 1714.
V roku 1715 sa oženil s Evou Alžbetou Prechtlovovú. Až v roku 1725 získal významnejšiu objednávku pre Salzburg. Koncom roku 1725 sa sem Donner presťahoval a uzatvoril zmluvu na vytvorenie jedenástich nadživotných sôch pre zámok Mirabell, ktorý bol letným sídlom arcibiskupa Františka Antonína Harracha. Sochy boli umiestnené do výklenkov nového reprezentačného sálu a pomáhal mu s nimi jeho spolupracovník, viedenský sochár Jakub Schletterer.
Neskôr sa snažil dostať miesto v salzburskej mincovni, kde ostal len krátko, kvôli nezhodám so spolupracovníkmi. Zachovalo sa niekoľko mincí a medailí s vyobrazením portrétov arcibiskupa Františka Antonína Harracha a arcibiskupa Leopolda Antona Firmiana. V roku 1727 pracoval v Linci pre brata salzburského arcibiskupa, Jana Josefa Harracha. Tu vytvoril nadživotnú sochu sv. Jána Nepomuckého. Donner sa potom vrátil späť do Viedne, no krátko na to prijíma pozvanie od ostrihomského arcibiskupa Imricha Esterházyho do Bratislavy. Esterházy bol jeho mecénom a v Bratislave mu zriadil vlastnú zlievareň. V meste, ktorému zanechal vrcholné diela svojej tvorby, sa cítil ako cudzinec a nikdy tu nezískal postavenie, ani majetok, ktoré by zodpovedali kvalitám jeho umenia. Podľa kunsthistoričky Márie Pötzl-Malikovej,[chýba zdroj] za to mohli jeho osobné vlastnosti, plachosť, uzavretosť a neohrabané vystupovanie. Uznania sa mu vo vyšších kruhoch nedostávalo napriek tomu, že žal úspech a jeho žiaci a nasledovníci si ho vážili a obdivovali.
Donnerova tvorba v Bratislave
[upraviť | upraviť zdroj]Kaplnka svätého Jana Almužníka
[upraviť | upraviť zdroj]Prvou jeho veľkou prácou pre arcibiskupa bola výzdoba kaplnky svätého Jána. Pre výzdobu kaplnky boli použité dva druhy mramoru – z Innsbrucku, Benátok a pre vytvorenie sochy arcibiskupa Donner použil kararský mramor. Kaplnka svätého Jana Almužníka sa nachádza v závere bočnej kaplnky dómu sv. Martina a vstup je tvorený reprezentačným portálom. Hlavným motívom je strieborná truhla s relikviami, pri ktorej stoja dvaja anjeli. Na predele oltára sa nachádzajú bronzové reliéfy, ktoré boli pôvodne pozlatené. Do kaplnky boli slávnostne prenesené ostatky svätého Jana Almužníka 28. októbra 1732.
Súsošie sv. Martina
[upraviť | upraviť zdroj]Medzi jeho najznámejšie diela patrí olovená socha sv. Martina na koni. Sv. Martin tu má portrétne rysy Esterházyho. Je tu zobrazený ako sa nakláňa a podáva plášť žobrákovi. Figúra žobráka je tu zobrazená ako rovnocenná osobnosť. Donner si pre sochy vybral v tej dobe netradičný materiál – zliatinu olova a cínu. Jeho zásluhou sa potom vo Viedni stal tento materiál veľmi obľúbený počas 18. storočia. V 19. storočí ale toto dielo padlo za obeť puristickému hnutiu doby a reštaurátori ho až na pár diel zničili.
Oltár v Kostole Narodenia Panny Márie
[upraviť | upraviť zdroj]Roku 1736 dostala jeho dielňa zákazku na oltár v kostole v Mariánke pri Bratislave. Oltár sa skladá z nadstavca s glóriou a v centre sa nachádza stredoveká soška Panny Márie. Tá je obklopená sedemcípou hviezdou a po stranách ju držia dvaja anjeli. Oltár v Mariánke čakal rovnaký osud ako hlavný oltár dómu sv. Martina. Bol v 19. storočí zničený vďaka puristickým názorom tej doby. Zostala tu len soška Madony.
Fontána Providencia
[upraviť | upraviť zdroj]Posledným významnejším dielom, ktoré vytvoril ešte v Bratislave je fontána Providencia ktorá je vo Viedni. Fontána mala mať oválny bazén a mala tu byť iba socha Providencie, ktorú by obklopovali štyria chlapci pričom každý by držal inú rybu charakteristickú pre Dunaj. Providenciu znázorňuje ženská antická postava, ktorá drží v jednej ruke štít s dvojitou tvárou boha Janusa (latinský boh všetkého začínajúceho) a v druhej drží hada. Začiatkom roku 1739 doplnil fontánu ďalšími sochami. Tie predstavujú rieky, ktoré sa vlievajú do Dunaja – Traun, Enns, Ybbs a Morava. Rieku Ybbs a Moravu stvárnil ako ležiace nymfy na obrubníku fontány. Sochu rieky Traun reprezentuje mladík, ktorý sa snaží preliezť obrubník a rieku Enns predstavuje sediaci starec, opierajúci sa o skalu. Dnes sa sochy nachádzajú v Rakúskej galérií a na mieste sú bronzové kópie.
Gurská Pieta
[upraviť | upraviť zdroj]Pre viedenskú radnicu opäť pracoval v rokoch 1740 – 1741. V týchto rokoch získal aj titul „kráľovský komorný sochár“. Svoje najlepšie dielo vytvoril v roku 1740 pre dóm v Gurku. Donner pre dóm vytvoril oltár sv. Kríža, ktorý je umiestnený uprostred lode dómu. Na oltárnom stole je scéna Piety s veľkým anjelom. Ten podopiera postavu Panny Márie a okolo nich na volútach ležia malí anjeli. Kompozícia je v tvare pyramídy a hlavnú diagonálu diela tvorí Kristovo telo. Na tomto diele s ním pracovali jeho pomocníci. Tí tiež dorobili reliéfy pre kazateľňu, podľa jeho návrhov.
Gurská Pieta sa stala posledným dielom Georga Raphaela Donnera, ktorý zomrel 15. februára 1741.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Donner In: Ottova praktická encyklopédia Slovensko. 1. vyd. Bratislava : Ottovo nakladateľstvo, 2008. ISBN 978-80-7360-668-8. S. 101.
- ↑ Záznam o úmrtí v matrike farnosti Viedeň - Sv. Štefan; str. 04-Tod_0015; záznam je datovaný nie 15. ale 17. februára
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- Soňa Greplová, Georg Raphael Donner (1693-1741) – život a dílo, Žáci a následovníci Georga Raphaela Donnera na Moravě, Magisterská diplomová práce, Olomouc 2010, s. 18 – 30.
- Juraj Kostka a kol., Život a dielo J. R. Donner, Donner a jeho okruh na Slovensku, Bratislava 1954, s. 9 – 46.
- Mária Malíková, Juraj Rafael Donner a Bratislava, Bratislava 1993, s. 11 – 64.
- Karl Weiß: Donner, Raphael. In: Allgemeine Deutsche Biographie (ADB). Band 5, Duncker & Humblot, Leipzig 1877, S. 335 f.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Georg Rafael Donner
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Georg Raphael Donner na českej Wikipédii.