Kyrysník

Kyrysník^[1] alebo kyrysár^[2] (z franc. Cuirassier) je ťažko vystrojený a vyzbrojený vojenský jazdec. Kyrysníci boli chránení železným náprsným pancierom – kyrysom, z ktorého vychádza ich meno. Prvá zmienka o termíne kyrysníci pochádza z roku 1484 v súvislosti s rakúskou jednotkou približne sto mužov slúžiacich v armáde cisára Maximiliána I.

Pôvod

Nové taktiky pechoty, ktoré používala napríklad švajčiarska pechota počas renesancie, ako aj rozvoj strelných zbraní viedli k prehodnoteniu úlohy vojenského jazdectva. V tomto ohľade je obzvlášť príznačná smrť rytiera Bayarda, ktorého zabil arkebuzier v jednom z posledných útokov prehratej bitky pri Sesii roku 1524.

Vznik jednotiek kyrysníkov bol dôsledkom vývoja ťažkého jazdectva, ktoré pokročilo od dôb stredovekých rytierov predovšetkým zlepšením organizácie a čiastočným odľahčením výstroje a zbroje. Na rozdiel od rytierov kyrystníci nepoužívali kopije. Kyrysník bol vybavený strelnou zbraňou (pištoľou) a bol menej chránený ako rytier vyzbrojený kopijou. Popri strelných zbraniach používali meč alebo paloš.^[3]

Kyrysnícke jednotky útočili čelne chladnými zbraňami zvyčajne iba na oslabené miesta nepriateľskej zostavy. Ich čelné útoky mohli byť pri správnom nasadení drvivé. Často však mali za následok aj veľké straty samotných kyrysníkov.

Podobne ako dragúni používali aj kyrysníci taktiku tzv. karakoly. Kyrysníci boli zoradení do niekoľkých radov. Prvý rad sa po dosiahnutí palebnej vzdialenosti pred nepriateľom otočil doľava a strieľal na nepriateľa, potom sa vrátil späť do posledného radu. Nasledujúce rady postupovali rovnako.^[4] Táto taktika, ktorá si nevyžadovala rýchle tempo a vykonávali ju jazdci.

Francúzski kyrysníci

Kyrysníci sa prvýkrát objavili vo Francúzsku v roku 1665.

Bonaparte sa dostal k moci koncom roka 1799. Na základe skúseností z víťazného vojenského ťaženia v Taliansku v roku 1800 využil nasledujúce tri roky mieru na úplnú reorganizáciu svojej armády, najmä jazdeckých jednotiek. Postupne od októbra 1801 do septembra 1803 racionalizoval ich zloženie a vytvoril novú divíziu kyrysníkov. Tí sa vo francúzskom jazdectve takmer pol storočia nepoužívali.

Jednotky kyrysníkov boli zoskupené do brigád a divízií a tvorili slávny záložný jazdecký zbor. Takto vzniklo dvanásť a čoskoro až štrnásť plukov, ktoré sa zúčastňovali na všetkých kampaniach a brilantne ilustrovali veľké zásady Napoleonovej taktiky, od ich oslnivého úspechu počas bitky pri Slavkove 2. decembra 1805 až po ich zničenie pri zúfalých útokoch počas bitky pri Waterloo 18. júna 1815.

Francúzski kyrysníci za prvého cisárstva

Zranený kyrysník opúšťajúci boj, Théodore Géricault, 1814, Paríž, Louvre.^[5]

Reforma, ktorú uskutočnil Napoleon Bonaparte, viedla k úplnej reorganizácii francúzskeho jazdectva a vytvoreniu 12 kyrysníckych plukov organizovaných do 4 eskadrón po 2 rotách s 200 mužmi. V roku 1807 sa počet plukov zvýšil zo 4 na 5 eskadrón s počtom 1 040 mužov. Napriek zrušeniu 5. eskadróny v roku 1809 sa počet mužov neznížil. V rokoch 1808 a 1812 bol vytvorený 13. a 14. pluk.

Spolu s karabiniermi tvorili kyrysníci súčasť ťažkej jazdy spolu s dragúnmi a kopijníkmi (líniová jazda) a husármi (ľahká jazda).

Minimálna výška kyrysníkov bola stanovená na 1,73 m. Okrem kyrysu im bola vydaná karabína (krátka mušketa), rovná šabľa a dve pištole. Sedliacka výbava pozostávala zo šabraky lemovanej v plukových farbách a vyrobenej z ovčej kože pokrývajúcej fonty, štvorcovej sedlovej prikrývky a obdĺžnikového kabátca s vyrazeným číslom pluku. Sila ich útoku bola taká veľká, že ich hovorovo nazývali „Les gros frères“ alebo „Les hommes de fer“ („Veľkí bratia“ alebo „Železní muži“).

Francúzske kyrysnícke pluky

Vo francúzskej armáde je červená tradičnou farbou kyrysníkov. Ich pluky sa hovorovo nazývajú Cuirs (1. Cuirs, 2. Cuirs atď.).

1. kyrysníci: Ancien régime, vznikli v roku 1631 a Turenne im velil v rokoch 1651 až 1657.
2. kyrysnícky pluk: bol vytvorený v roku 1635 Richelieu-om, v roku 1643.
3. pluk kyrysníkov: vytvorený v roku 1645 a rozpustený v roku 1815.
4. kyrysníci: vytvorení v roku 1643.
5. kyrysníci Abú Zabí: vytvorení v roku 1653. Rozpustení v roku 1992, v roku 2016 boli obnovení ako súčasť Zayed Military City v Abú Zabí. Je súčasťou FFEAU (Francúzske sily v Spojených arabských emirátoch).
6. kyrysnícky pluk: V roku 1994 bol súčasťou 6. – 12. kyrysníckeho pluku so sídlom v Olivet. V roku 2009 premenovaný na 12. kyrysnícky pluk.
7. kyrysníci: vytvorení v roku 1659 z niekoľkých zahraničných plukov v službách Francúzska.
8. kyrysníci: vytvorení v roku 1665.
9. kyrysníci: vytvorení v roku 1666. Rozpustení v roku 1946.
10. kyrysníci: vytvorení v roku 1643. Rozpustení v roku 1940.
11. kyrysníci: vznikol zlúčením karabinierskych kompánií v roku 1693. Od 5. júna 1999 tvorí súčasť 1. – 11. kyrysníckeho pluku so sídlom v Carpiagne.
12. pluk kyrysníkov Olivetských: pluk vznikol v roku 1668. Je posledným kyrysníckym plukom, ktorý ešte pôsobí v súčasnej francúzskej armáde.
13. kyrysnícky pluk: vytvorený v roku 1807, rozpustený v roku 1814, obnovený v roku 1891, rozpustený v roku 1913.
14. poľský kyrysnícky pluk
14. kyrysníci
15. kyrysníci: spomínajú sa len vo vojenských pamätiach plukovníka de Gonneville. Existenciu tohto pluku treba brať s rezervou.

Mechanizácia v 20. storočí zmenila tieto pluky na obrnené pluky. Niektoré z nich si zachovali názov kyrysnícke pluky a sú vybavené najvýkonnejšou obrnenou technikou, napríklad tankami AMX-30 a AMX 56 Leclerc.

Francúzski kyrysníci počas prvej svetovej vojny

V roku 1914 sa kyrysnícke pluky zúčastňovali najmä na ústupových operáciách, ako aj na bitke na Marne a tzv. pretekoch k moru.

V roku 1915, boli pluky kyrysníkov zapojené do zákopovej vojny. Dňa 1. augusta 1916 boli viaceré kyrysnícke pluky rozpustené a stali sa „pešími kyrysníckymi plukmi“.

V apríli 1917 bola vytvorená 1. dočasná divízia peších kyrysníkov pod velením generála Brécarda.

V januári 1918 sa z dočasnej 1. divízie peších kyrysníkov stala 1. divízia peších kyrysníkov a vznikla 2. divízia peších kyrysníkov, obe pod velením generála Brécarda.

Tieto jazdecké divízie sa zúčastnili štvrtej bitky pri Champagne, druhej bitky na Somme, meusko-argonská ofenzíva atď., zatiaľ čo jazdecké pluky boli zapojené do prenasledovania nemeckých vojsk.

Po skončení prvej svetovej vojny boli niektoré kyrysnícke pluky rozpustené. Časť však bola ponechaná.

Referencie

↑ kyrysník. In: Slovník súčasného slovenského jazyka H – L [online]. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, 2011, [cit. 2024-07-09]. Dostupné online.
↑ kyrysár. In: Slovník cudzích slov (akademický) [online]. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, 2005, [cit. 2024-07-09]. Dostupné online.
↑ Klučina, P. (ed.), Finková, D., Pokorná, A., Romaňák, A., Od zbroje k stejnokroji. Naše vojsko, Praha, 1988, s. 67
↑ CHAUVIRÉ, Frédéric. Le problème de l’allure dans les charges de cavalerie du XVIe au XVIIIe siècle. Revue historique des armées, 2007-12-15, čís. 249, s. 16–27. Dostupné online [cit. 2024-07-09]. ISSN 0035-3299. (po francúzsky)
↑ Cuirassier blessé, quittant le feu. [s.l.] : [s.n.], 1814. Dostupné online.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kyrysník

Zdroj

Historický portál
Francúzsky portál

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Cuirassier na francúzskej Wikipédii.

[1] yrysník. In: Slovník súčasného slovenského jazyka H – L [online]. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, 2011, [cit. 2024-07-09]. Dostupné online.

[2] yrysár. In: Slovník cudzích slov (akademický) [online]. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, 2005, [cit. 2024-07-09]. Dostupné online.

[3] Klučina, P. (ed.), Finková, D., Pokorná, A., Romaňák, A., Od zbroje k stejnokroji. Naše vojsko, Praha, 1988, s. 67

[4] CHAUVIRÉ, Frédéric. Le problème de l’allure dans les charges de cavalerie du XVIe au XVIIIe siècle. Revue historique des armées, 2007-12-15, čís. 249, s. 16–27. Dostupné online [cit. 2024-07-09]. ISSN 0035-3299. (po francúzsky)

[5] Cuirassier blessé, quittant le feu. [s.l.] : [s.n.], 1814. Dostupné online.

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]