Michèle Mercierová

Michèle Mercierová
Narodenie	1.1.19391. január 1939 (85 rokov) Nice, Francúzsko
Rodné meno	Jocelyne Yvonne Renée Mercier
Povolanie	herečka, tanečnica a speváčka
Manžel	1. André Smagghe (1961 – 1967) 2. Claude Bourillot (1968– 1982)
Filmový portál  Biografický portál

Michèle Mercierová (* 1. január 1939, Nice, Francúzsko), pôvodným menom Jocelyne Yvonne Renée Mercier, je francúzska herečka. Jej otec bol Francúz a matka pochádzala z Talianska. Starý otec a otec boli známymi lekárnikmi v Nice. Michèle je najstaršia z troch sestier.

Počas svojej kariéry spolupracovala s poprednými režisérmi ako François Truffaut, Jean-Pierre Melville, Jacques Deray, Dino Risi, Mario Monicelli, Mario Bava, Peter Collinson a Ken Annakin. Jej najznámejšími hereckými partnermi boli Marcello Mastroianni, Giuliano Gemma, Vittorio Gassman, Jean-Paul Belmondo, Jean Gabin, Charles Aznavour, Robert Hossein, Charles Bronson, Tony Curtis a Charlton Heston. Objavila sa vo viac ako päťdesiatich filmoch, ale jej najslávnejšou úlohou navždy ostane rola Angeliky.

Život a kariéra

Michèle odmalička chcela byť baletkou, bola veľmi tvrdohlavá a zároveň otcovým miláčikom a tak sa jej podarilo začať chodiť do baletnej školy. Vytrvalosť jej priniesla úspech a v roku 1948 sa stala "petit rat" (malou myškou) v Opere v Nice.

K filmu sa dostala prostredníctvom náhody. Keď legendárny Maurice Chevalier natáčal v Nice film J’avais 7 filles ("Mal som sedem dcér", 1954) a jedna z tanečníc ochorela, malú úlohu za ňu prevzala Michèle. V roku 1956 vo veku sedemnástich rokov odišla do Paríža, kde začala tancovať v spolku „Ballets de la tour Eiffel“.

Michèle mala problémy s matkou, s ktorou si veľmi nerozumela. Po jednej hádke s ňou odišla do Londýna. V Londýne bola chvíľu na ulici, pretože nemala peniaze, zakrátko sa jej však podarilo pripojiť k jednej nie veľmi významnej tanečnej skupine. Po krátkom čase tam však skončila, pretože divadlo, kde táto skupina tancovala pre nedostatok financií zatvorili. A tak sa Mercierová vrátila domov do Nice.

Tam ju čakalo šťastie. Doma pomáhala v otcovej lekárni. Náhoda chcela, aby sa stretla s režisérom Denisom de La Patelliére. Po krátkej úvahe ju obsadil do úlohy komornej Jeanne vo svojom filme Retour de manivelle (Pomsta z hrobu, 1957). Hviezdou tohto filmu bola slávna Michèle Morgan. Vtedy si mladučká Jocelyne Mercier zmenila svoje meno na Michèle Mercier, pretože jej bolo povedané, že s menom Jocelyne, veľkú dieru do sveta neurobí. S novým menom sa pre ňu začal nový filmový život. V roku 1957 jej Leonide Moguy ponúkol úlohu vo filme Donnez-moi ma chance (Dajte mi šancu).

Na prelome 50. a 60. rokov sa z Michèle Mercierovej stala jedna z najobsadzovanejších a najobľúbenejších francúzskych herečiek. Po niekoľkých romantických komédiách a malej úlohe vo filme Françoisa Truffauta Tirez sur le pianiste (Strieľajte na pianistu, 1960), veľa času strávila v Taliansku, kde nakrúcala jeden film za druhým. V tomto čase Michèle stvárňovala role osudových žien a vdov. Vo filme Ein Engel auf Erden (Jeden anjel na zemi, 1959) jej Augusta de Munchenberg s prehľadom opúšťa svojho ženícha vo svadobný deň. V talianskom poviedkovom filme Amore in quattro dimensioni (Láska v štyroch dimenziách, 1964) hrala ženu, ktorá predstierala, že je vdova a tak ľahko nadväzovala známosti s bohatými mužmi, ktorí práve pochovali svoju manželku.

Mercierová však čakala na úlohu, ktorá by z nej urobila hviezdu. V roku 1963 sa rozhodlo, že sa natočí film podľa vtedy veľmi populárnej knihy o dobrodružstvách Angeliky, markízy anjelov. Michèle Mercierová nebola prvá, ani druhá, a ani tretia voľba producenta na túto úlohu. Producent filmu Francis Cosne chcel obsadiť do úlohy Angeliky Brigitte Bardotovú. Tá však úlohu odmietla, pretože krátko predtým natočila film s podobnou tematikou. Ďalšou na zozname bola Annette Stroybergová, tá však nebola pre film dostatočne známa. Catherine Deneuveová bola príliš bledá, Jane Fondová hovorila po francúzsky so strašným prízvukom a Virna Lisiová nemala čas. Napokon vybrali Marinu Vlady. Takmer podpísala zmluvu, ale nakoniec dala prednosť inému filmu a tak prišla na rad Michèle Mercierová. Pozvali ju do Paríža na kamerové skúšky na Angeliku. Po nezhodách s režisérom z konkurzu predčasne odišla. Bola presvedčená, že úlohu nedostane, napriek tomu, že po prečítaní kníh o Angelike, okamžite vedela, že s ňou má veľa spoločného. Úlohu nakoniec dostala a tá ju vyniesla až do výšin hereckého neba.

Počas piatich rokov sa natočilo päť príbehov o Angelike:

• Angelika, markíza anjelov - 1964
• Báječná Angelika - 1964
• Angelika a kráľ - 1965
• Neskrotná Angelika - 1967
• Angelika a sultán - 1968

Problémy s Angelikou

Filmová úloha Angeliky ju urobila slávnou, zároveň ju zatvorila do akejsi "zlatej klietky". Mená Michèle a Angelika boli zrazu synonymá, ľudia si ju stotožnili s krásnou markízou. Diváci a bohužiaľ aj režiséri si ju zafixovali ako krásnu a nebojácnu Angeliku a zabudli na úlohy, ktoré stvárnila predtým, ale najmä potom. Režiséri ju nechceli obsadzovať do svojich filmov, lebo sa báli, že svojou nálepkou Angeliky im zničí film.

Michèle v snahe vymaniť sa z postavy Angeliky odišla z Francúzska do Hollywoodu a pokúšala sa naštartovať svoju filmovú kariéru tam, kde ju nepoznali ako Angeliku. Nepodarilo sa jej to ani tam, a tak sa vrátila domov. Nakrútila ešte niečo cez desiatku filmov a potom sa odmlčala. Po štrnásť ročnej pauze sa v roku 1998 vrátila vo filme La Rumbera, režírovanom Pierom Vivarellim.

V roku 1987 vydala svoju prvú autobiografiu "Angelique a coeur perdu". Neskôr v roku 1995 jej vyšla ďalšia autobiografia: "Merveilleuse Angelique" a krátko nato napísala v roku 1996: "Angeliquement votre".

V roku 1999 mala finančné problémy kvôli svojmu agentovi, ktorý ju podvodom obral o niekoľko miliónov frankov. V roku 2002 vydala zatiaľ svoju poslednú biografiu s názvom: "Je ne suis pas Angelique" (Ja nie som Angelika!).

Osobný život

V auguste 1961 sa vydala za mladého scenáristu a asistenta režiséra Andre Smaghea. Neskôr sa z neho stal alkoholik s duševnými problémami a nakoniec skončil v sanatóriu. Michele sa s ním pre toto nemohla rozviesť a až keď mu vyplatila veľkú sumu peňazí mohla sa v roku 1965 konečne rozviesť.

Po dlhom vzťahu s populárnym automobilovým pretekárom Claudeom Bourillotom sa v roku 1970 vzali. Ten však náhle zmizol aj s jej šperkami a peniazmi. Michele ostala úplne bez prostriedkov. Rozviedli sa v roku 1976.

Krátko na to, Michele stretla podnikateľa Adriena zo Ženevy, ktorý bol rozvedený a mal dvoch synov. Michele bola ochotná zanechať kariéru a venovať sa výlučne rodine. Bohužiaľ Adrien o dva roky na to umrel na rakovinu. Opäť ostala sama.

Posledným vzťahom v jej živote bol vzťah s talianskym princom Nicolom Bocompagni-Ludovisim. Odišla za ním do Ríma, aby mohli spolu žiť. Nicolova rodina však nedovolila, aby sa s ňou oženil, keďže nebola aristokratka ako on. Michele radšej vzťah po troch rokoch ukončila a vrátila sa naspäť do Nice.

V súčasnosti Michèle Mercierová žije v Nice. V marci 2006 ju menovali za: Chevalier dans l'Ordre des Arts et des Lettres (Rytierka rádu umenia a literatúry). Toto vyznamenanie jej odovzdal francúzsky minister kultúry Renaud Donnedieu de Varbes, ktorý takto ocenil jej "nesmierny talent a príspevok k francúzskej kultúre".

Filmografia

• 1998 – La Rumbera de Piero Vivarelli;
• 1984 – Jeans Tonic de Michel Patient;
• 1979 – Iron Hand de Wolfgang Liebeneiner;
• 1972 – Appel de la forêt de Ken Annakin;
• 1972 – Le Viager de Pierre Tchernia;
• 1971 – La Femme sandwich de Jacques Scandelari;
• 1971 – Per amore o per forza de Massimo Franciosa avec;
• 1971 – Scandale à Rome de Carlo Lizzani;
• 1970 – Les Baroudeurs de Peter Collinson;
• 1969 – Une Veuve en or de Michel Audiard;
• 1968 – Une corde, un colt de Robert Hossein;
• 1968 – Les Amours de Lady Hamilton;
• 1967 – Angélique et le sultan de Bernard Borderie;
• 1967 – Indomptable Angélique de Bernard Borderie;
• 1967 – Le Plus vieux métier du monde de Claude Autant-Lara;
• 1966 – Comment j'ai appris à aimer les femmes;
• 1966 – I Nostri mariti;
• 1966 – Seconde vérité de Christian-Jaque;
• 1966 – Soleil noir de Denys de La Patellière;
• 1965 – Angélique et le roi de Bernard Borderie;
• 1965 – Via Veneto de Giuseppe Lipartiti;
• 1965 – Le Tonnerre de Dieu de Denys de La Patellière;
• 1964 – Merveilleuse Angélique de Bernard Borderie;
• 1964 – Angélique marquise des anges de Bernard Borderie;
• 1964 – Casanova 70 de Mario Monicelli;
• 1964 – Controsesso de Renato Castellani;
• 1964 – Haute infidélité de Mario Monicelli;
• 1964 – Papa play-boy de Jack Arnold;
• 1963 – Les Trois visages de la peur de Mario Bava;
• 1963 – Symphonie pour un massacre de Jacques Deray;
• 1963 – Les Monstres de Dino Risi;
• 1963 – Les Pirates de la nuit de John Gilling;
• 1963 – L' Ainé des ferchaux de Jean-Pierre Melville;
• 1961 – Goodbye Again de Anatole Litvak;
• 1960 – La Brune que voilà de Robert Lamoureux;
• 1960 – La Ligne de mire de Jean-Daniel Pollet;
• 1960 – La Saint mène la danse de Jacques Nahum;
• 1960 – Tirez sur le pianiste de François Truffaut;
• 1959 – Mademoiselle Ange de Geza von Radvanyi;
• 1957 – Donnez-moi ma chance de Leonide Moguy;
• 1957 – Retour de manivelle de Denys de La Patellière;

Literatúra

• Michele Mercier, Henry-Jean Servat: Nejsem andělská Angelika, vydavateľstvo KMa, Praha 2007, ISBN 978-80-7309-475-1
• Stránky o Michele Mercier a filmovej sérii o Angelike