Pedro Pablo Ramírez

Pedro Pablo Ramírez
21. prezident Argentínskej republiky (de facto)
V úrade 7. jún 1943 – 9. marec 1944
Viceprezident	Sabá Sueyro Edelmiro Julián Farrell
Arturo Rawson (de facto) Edelmiro Julián Farrell (de facto)
Bývalý minister vojny Argentínskej republiky
V úrade 16. november 1942 – 4. jún 1943
Prezident	Ramón Castillo
Juan Nerón Tonazzi Edelmiro Julián Farrell
Biografické údaje
Narodenie	30. január 1884 La Paz, Argentína
Úmrtie	11. jún 1962 (78 rokov) Buenos Aires, Argentína
Alma mater	Národná vojenská akadémia
Profesia	vojak
Národnosť	argentínska
Rodina
Manželka	María Inés Lobatová Mulleová
Deti	4
Odkazy
	Pedro Pablo Ramírez (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Pedro Pablo Ramirez Machuca (* 30. január 1884, La Paz – † 11. jún 1962, Buenos Aires) bol argentínsky vojak a politik. V roku 1943 sa podieľal na vojenskom prevrate, ktorý zvrhol prezidenta Ramóna Castilla. Vo funkcii úradujúceho prezidenta nahradil generála Artura Rawsona a 7. júna 1943 sa stal (de facto) 21. prezidentom Argentínskej republiky. Vzhľadom na rôzne štátne zriadenia Argentíny v minulosti je považovaný za 26. prezidenta krajiny. Pred tým vykonával tiež funkciu ministra vojny. Pôsobil v argentínskej armáde, dosiahol hodnosť divízneho generála.

Životopis

Narodil sa v meste La Paz v provincii Entre Ríos na severovýchode Argentíny. Už v mladosti sa pripojil k argentínskej armáde, v roku 1904 úspešne ukončil vojenskú akadémiu. V roku 1911 bol vyslaný do Nemecka, kde trénoval s miestnou armádou. O dva roky neskôr sa vrátil do Argentíny a dokončil vojenské štúdiá. V roku 1930 sa podieľal na vojenskom prevrate voči prezidentovi Hipólitovi Yrigoyenovi, postupne sa stal jedným z najaktívnejších dôstojníkov, ktorí presadzovali záujmy armády. Generál José Félix Uriburu ho ešte pred prevratom presadil do funkcie vedúceho informačnej služby generálneho štábu, vďaka čomu sa významne podieľal na príprave prevratu. Po prevzatí moci vojskom ho už prezident Uriburu vyslal do Talianska ako vojenského atašé. V novembri 1942 ho prezident Ramón Castillo vymenoval za ministra vojny. Ramirez v tej dobe už patril do tzv. Spojenej skupiny dôstojníkov (GOU), ktorá presadzovala nacionalizmus a zachovanie neutrality v rámci druhej svetovej vojny. Prezident Castillo nebol veľmi populárny, rozhodol sa preto so svojimi stúpencami zorganizovať nové prezidentské voľby na konci roka 1943, kde aj vybral vhodného kandidáta na nového prezidenta Robustiana Patróna Costasa. Práve osoba vybraného budúceho prezidenta však vzbudila taký odpor, ktorý musela vyriešiť armáda. Zásah armády začal 3. júna 1943, na stranu prezidenta sa postavila časť vojska, no povstalecká časť bol silnejšia a obsadila hlavné body v Buenos Aires vrátane prezidentského paláca. Castillo sa snažil odporovať, presunul sa na loď, ktorá mala vyplávať do ústia Río de la Plata, no armáde sa ho podarilo zadržať. Na druhý deň prevzala armáda úplnú kontrolu nad krajinou a oficiálne prezidenta Castilla zvrhla, na čelo krajiny sa postavil generál Arturo Rawson, jeden z vodcov prevratu. Tento krok armády uvítala väčšina obyvateľstva, keďže toto verilo, že iba vojaci zaistia poriadok a stabilitu. Generáli sa zas domnievali, že predlžovanie zlej situácie a ďalšie volebné podvody iba prehĺbia krízu. Prevrat podporila hlavná opozičná strana Radikálna občianska únia, ale i Spojenci, predovšetkým USA.

Rawson však nemal v armáde veľkú podporu a preto mu 7. júna oznámil generál Pedro Pablo Ramírez, že musí odstúpiť a sám ho nahradil vo funkcii. Ramírez patril k umiernenému krídlu a prisľúbil dokonca vypísanie nových prezidentských volieb. Spojené štáty nový vojenský režim bez problémov uznali za vládu Argentíny. Generál Ramírez však nakoniec nové voľby odmietol a dokonca aj zhoršil vzťahy s USA, keď odmietol prerušiť styky s Osou. Do popredia sa začalo dostávať radikálne krídlo armády, keď sa viceprezidentom a ministrom vojny stal generál Edelmiro Julián Farrell, jeden z najväčších extrémistov medzi generálmi. Konzervatívni generáli verili, že podpora nacistického Nemecka a jeho spojencov pomôže Argentíne, aby sa v budúcnosti zbavila závislosti na britskej obchodnej dominancií. Voči vojenskej vláde sa však čoskoro začala tvoriť silná opozícia zložená z rôznych politických strán a spoločenských tried. Obyvateľstvo požadovalo vypísanie volieb a zrušenie výnimočného stavu. Armáda pristúpila k zvýšeniu intenzity národného vyučovania na školách, k posilneniu vyučovaniu náboženstva (v snahe získať cirkev), došlo však aj k zrušeniu politických strán, cenzúre tlače, zákazu stávok a tvrdým represiám voči opozícii. Bola tiež zriadená federálna polícia. Vojenská vláda následne začala rokovať s Nemeckom o dodávkach zbraní (keďže USA jej nechceli dodávať). To znamenalo stratu podpory aj posledných krajín, ktoré boli ochotné s Argentínou spolupracovať ako Spojené kráľovstvo. Spojenci pohrozili vojenskej vláde totálnym embargom na všetok tovar. Tomuto tlaku v januári 1944 vojenská vláda ustúpila a prerušila diplomatické styky s Nemeckom. To sa však nepáčilo konzervatívnemu krídlu armády, ktoré presadilo odvolanie Ramíreza z funkcie faktického prezidenta. Na čelo štátu sa tak už 24. februára 1944 dostal zástanca tvrdej konzervatívnej línie generál Edelmiro Julián Farrell, ktorý získal predbežný súhlas vojska na vládu a Ramirez na neho delegoval svoju moc. Oficiálne sa Farrell prezidentom stal 9. marca. V tejto dobe začal postupne stúpať vplyv ďalšieho dôstojníka Juana Peróna, ktorý získaval stále väčšiu popularitu medzi odbormi. Po odchode z funkcie prezidenta odišiel Ramirez úplne z verejného života, zomrel v júni 1962 v Buenos Aires, kde je aj pochovaný.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pedro Pablo Ramírez