Pierre Le Gros
| Pierre Le Gros | |
| francúzsky barokový sochár | |
 | |
| Narodenie | 12. apríl 1666 Paríž, Francúzsko |
|---|---|
| Úmrtie | 3. máj 1719 (53 rokov) Rím, Taliansko |
| Odkazy | |
| Commons |  Pierre Le Gros |
Pierre Le Gros (tiež Legros) (* 12. apríl 1666, Paríž, Francúzsko – † 3. máj 1719, Rím, Taliansko) bol francúzsky barokový sochár. Jeho život a tvorba sú takmer výlučne späté so súčasným hlavným mestom Talianska.
Život a tvorba
[upraviť | upraviť zdroj]
Narodil sa v Paríži v rodine so silnou umeleckou tradíciou. V zoznamoch umelcov býva označovaný s prídomkom „mladší“, kvôli odlíšeniu od jeho otca, rovnako sochára, Pierra Le Grosa Staršieho (1629 – 1714). Ten sa preslávil ako dvorný sochár pri kráľovskom dvore Ľudovíta XIV.
Umeleckých „predkov“ mal Pierre aj z matkinej strany; jej dvaja bratia – Gaspar a Balthasar Marsyovci (známi svoji dielami pre kráľovské sídlo vo Versailles) – boli tiež sochármi. Od mladosti prejavované výtvarné nadanie rozvíjal nielen v dielni svojho otca ale aj u nevlastného starého otca, grafika Jeana Le Pautrea (1618 – 1682). Viackrát sa zúčastnil výtvarných súťaží poriadaných parížskou Kráľovskou akadémiou maliarstva a sochárstva (Académie royale de peinture et de sculpture). V roku 1685 získal tretiu cenu a v nasledujúcom roku súťaž dokonca vyhral čím získal tzv. Rímsku cenu, zaručujúcu študijný pobyt na Francúzskej akadémii (Académie de France à Rome) v Ríme. Do 90-tych rokov 17. storočia spadá vytvorenie jeho prvého známeho diela – kópie antickej sochy zv. Vetturia (dnes sa ako jediné Le Grosovo dielo v Paríži nachádza v záhrade niekdajšieho Tuilerského paláca).
V rokoch 1695 – 1697 sa zúčastnil konkurzu, vyhláseného rímskymi jezuitmi na umeleckú výzdobu hlavného rehoľného kostola il Gesù. Na základe výsledkov konkurzu získal zákazku na vytvorenie monumentálneho alegorického súsošia Náboženstvo porážajúce Herézu (1695 – 1699) ako aj striebornej sochy zakladateľa rádu svätého Ignáca nad jeho hrobom (socha bola o sto rokov neskôr roztavená a nahradená dnešnou z dielne Antonia Canovu). Aby sa mohol naplno venovať tejto práci opustil akadémiu a úchýlil sa do Palazzo Farnese, kde si zriadil vlastnú dielňu. Súčasne pracoval aj na ďalších dielach – na základe objednávky jezuitov v rokoch 1697 – 1699 vytvoril mramorový reliéf na oltári jezuitského svätca Aloisia Gonzagu v Kostole Sant'Ignazio di Loyola (pre tento chrám vytvoril o desať rokov neskôr monumentálny náhrobok pápeža Gregora XV. a jeho synovca, kardinála Ludovica Ludovisiho) a dominikáni ho poverili vytvorením náhrobku „svojho“ pápeža Pia V. (v Bazilike Santa Maria Maggiore).
V roku 1700 sa Le Gros stal členom Akadémie svätého Lukáša (Accademia di San Luca), prestížnej umelecko-vzdelávacej inštitúcie. Členstvo v nej mu otvorilo cestu k životným umeleckým zákazkam. V rokoch 1703 – 1712 vytvoril pre rímsku Lateránsku baziliku kolosálne sochy dvoch apoštolov – svätého Bartolomeja a svätého Tomáša a v rokoch 1708 – 1710 v spolupráci s architektom Filippom Juvarrom (1678 – 1736) sa podieľal na výstavbe kaplnky Antamori (Cappella Antamori) v Kostole San Girolamo della Carità (okrem štukatúrskej výzdoby vytvoril monumentálnu sochu rímskeho patróna Filipa Neriho).
V závere svojho života sa opäť vrátil k prácam pre rímskych jezuitov. Z rokov 1702 – 1703 pochádza jeho kolorovaná mramorová socha Svätý Stanislav Kostka na smrteľnej posteli, znázorňujúca skon mladého poľského jezuitského novica, vystavená v Kostkovej izbe v kláštore pri Kostole Sant'Andrea al Quirinale.
Začiatkom druhého desaťročia 18. storočia však Le Grosova sláva začala upadať. Najprv sa mu podarilo odcudziť si jezuitov tým, že tvrdošijne presadzoval svoj návrh na premiestnenie sochy svätého Stanislava do novozariadenej kaplnky. Nadôvažok sa s ťažkosťami potýkal aj v osobnom živote. V roku 1714 umrel v Paríži Le Grosom otec a on sám tiež vážne ochorel. V nasledujúcom roku pricestoval do Paríža a vo svojom rodnom meste túžil stráviť zvyšok života. No v parížskych umeleckých kruhoch sa stretol s nevraživosťou svojich kolegov z Kráľovskej akadémie, na základe čoho sa rozhodol vrátiť do Ríma. Tu musel s nevôľou uznať, že jeho hviezda definitívne zhasla. Videl, že na výslnie sa dostáva Camillo Rusconi, obľúbenec pápeža Klementa XI. Vrcholom všetkého bolo jeho vylúčenie z Akadémie svätého Lukáša, čo o. i. znamenalo, že nemohol dostať žiadnu ďalšiu verejnú objednávku. Tak bol rímsky bohatý trh pre neho uzavretý a v dôsledku finančných ťažkostí sa musel uspokojiť aj s menšími prácami mimo hlavné mesto (napr. sochy pre benediktínske opátstvo v Monte Cassine).
Jeho posledným dielom, ktoré vytvoril na odporúčanie svojho priateľa Filippa Juvarru, v tom čase dvorného architekta savojského vojvodu Viktora Amadea II., boli dve sochy (svätej Kristíny a svätej Terézie) pre turínsky Kostol San Cristina.
Zatrpknutý Pierre Le Gros zomrel na zápal pľúc začiatkom mája 1719, necelý mesiac po dovŕšení päťdesiatich troch rokov. Jeho telesné ostatky uložili v národnom chráme Francúzov, v Kostole San Luigi dei Francesi. V roku 1725 bol posmrtne rehabilitovaný a opäť prijatý do Akadémie svätého Lukáša.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pierre Le Gros
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Pierre Le Gros the Younger na anglickej Wikipédii.
- Gerhard Bissell, On the Tercentenary of the Death of Pierre Le Gros, Italian Art Society blog, 2. máj 2019