Location via proxy:   [ UP ]  
[Report a bug]   [Manage cookies]                
Preskočiť na obsah

Sergej Kužugetovič Šojgu

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Sergej Kužugetovič Šojgu
Sergej Šojgu v slávnostnej uniforme s vyznamenaniami v roku 2014.
Sergej Šojgu v slávnostnej uniforme s vyznamenaniami v roku 2014.
Sergej Kužugetovič Šojgu, podpis
Tajomník Bezpečnostnej rady Ruskej federácie
Momentálne v úrade
od 12. máj 2024
Predchodca Nikolaj Patrušev
Bývalý minister obrany Ruskej federácie
V úrade
6. november 2012 – 7. máj 2024
Predchodca Anatolij Serďukov Andrej Belousov Nástupca
Bývalý minister Ruskej federácie pre civilnú obranu, zvláštne situácie a likvidáciu následkov prírodných katastrof
V úrade
20. január 1994 – 11. máj 2012
Vladimir Pučkov Nástupca
Biografické údaje
Narodenie21. máj 1955 (69 rokov)
Čadan, Tuvinská RSFSR, Sovietsky zväz
Politická stranaJednotné Rusko
(2001 – súčasnosť)
Alma materKrasnojarský polytechnický inštitút
Profesiastavebný inžinier
NárodnosťTuvianec
Odkazy
Spolupracuj na CommonsSergej Kužugetovič Šojgu
(multimediálne súbory)

Sergej Kužugetovič Šojgu (rus.: Сергей Кужугетович Шойгу; tuv.: Сергей Күжүгет оглу Шойгу; *21. mája 1955 Čadan, Tuvinská RSFSR, Sovietsky zväz) je ruský politik tuvianskeho pôvodu, v rokoch 1991 – 1994 a neskôr v rokoch 1994 – 2012 pôsobil ako minister pre výnimočné situácie. V roku 2012 pracoval krátko ako gubernátor Moskovskej oblasti a napokon v rokoch 2012 - 2024 pôsobil ako Minister obrany Ruskej federácie. Od 12. mája 2024 pôsobí ako tajomník Bezpečnostnej rady Ruskej federácie.

Život

[upraviť | upraviť zdroj]

Sergej Šojgu sa narodil 21. mája 1955 v mestečku Čadan v Tuvinskej autonómnej oblasti v rodine redaktora miestnych novín Kužugeta Sergejeviča Šojgu a zootechničky Alexandry Jakovlevny Šojgu, rodenej Kudrjavcevovej. V rokoch 1972 – 1977 navštevoval Krasnojarský polytechnický inštitút, kde vyštudoval v odbore stavebný inžinier. Po skončení štúdia pracoval v rôznych častiach krajiny ako stavebný inžinier. Koncom 80. rokov vykonával nižšie funkcie v oblastnej komunistickej strane v meste Abakan v Chakasku na južnej Sibíri. Následne pôsobil ako inšpektor krajského výboru komunistickej strany v Krasnojarsku.

V roku 1990 získal miesto na ministerstve výstavby a presťahoval sa do Moskvy. V roku 1991 sa stal predsedom Ruského záchranárskeho zboru a predsedom Štátneho výboru RSFSR pre zvláštne situácie. V rokoch 1991 – 1994 bol najvyšším predstaviteľom Štátneho výboru Ruskej federácie pre civilnú obranu, zvláštne situácie a likvidáciu následkov prírodných katastrof. V tejto pozícií prakticky od nuly vytvoril ruský záchranársky zbor a vyslúžil si povesť zodpovedného, populárneho a skromného človeka.[1][2]

V roku 1992 bol vyslaný ako sprostredkovateľ pri riešení gruzínsko-osetského konfliktu a zaoberal sa odsunom ruských utečencov z Tadžikistanu. V roku 1996 obhájil dizertačnú prácu na tému Organizácia verejnej správy pri predikcii mimoriadnych situácií s cieľom znížiť sociálne a ekonomické škody, vďaka čomu získal titul kandidát vied.

V roku 1999 viedol proputinovské hnutie Jedinstvo. Druhým miestom strany Jedinstvo vo voľbách pomohol Vladimirovi Putinovi k získaniu postu premiéra.[1] Spolu s Jurijom Lužkovom a Mintimerom Šajmievom viedol v rokoch 2001 a 2002 stranu Jednotné Rusko[3][4].

V roku 2011 sa v prieskumoch verejnej mienky umiestnil medzi najdôveryhodnejšími ruskými štátnymi predstaviteľmi. 11. mája 2012 nastúpil na post gubernátora Moskovskej oblasti, kde nahradil Borisa Gromova. Na tomto poste však zotrval iba krátko.

6. novembra 2012 Šojgu nastúpil na post ministra obrany Ruskej federácie. Nahradil pri tom Anatolija Serďukova, ktorý čelil podozreniam z podvodov a zneužitia právomocí.[5] Do funkcie ministra obrany Šojgua odporučil premiér Dmitrij Medvedev, podľa niektorých názorov pre to aby oslabil tzv. petrohradskú skupinu „silovikov“ – Sergeja Ivanova, Sergeja Čemezova a Viktora Ivanova.

Po Šojguovom nástupe do funkcie ministra ďalej pokračovalo masívne rozkrádanie prostriedkov vynakladaných na obranu jeho rezortom.[6] Šojgu, resp. jeho dvaja blízki podriadení gen. Timur Ivanov a Ruslan Calikov, boli pred ruskou inváziou na Ukrajinu zodpovední za prípravu nikdy nerealizovaných diverzií a pro-ruských síl na ukrajinskom území, na ktorých prípravu minuli obrovské prostriedky. [7]

V kruhoch ruských militaristov bol pre viaceré chyby Šojgu a velenie ruskej armády kritizované.[8] 23. a 24. júna 2023 došlo k vzbure žoldienrskych jednotiek tzv. Wagnerovej skupiny pod vedením Jevgenia Prigožina a Dmitrija Utkina, ktorých cieľom bola zosadenie ruského ministra obrany. Jednotky tiahnuce diaľnicou z Rostova nad Donom k Moskve však boli po menších šarvátkach zastavené pri Voroneži. Paľba jednotiek Wagnerovej skupiny si vyžiadala životy najmenej 13 ruských vojenských letcov, ktorí sa priblížili so svojimi strojmi k postupujúcej kolóne.[9] Po ukončení vzbury zostali velitelia vzbúrencov na slobode, avšak v priebehu 2 mesiacov zahynuli pri leteckom nešťastí.

23. apríla 2024 bol Šojguov zástupca Timur Ivanov zatknutý za prebranie úplatkov.[10] 7. mája 2024 bol Šojgu odvolaný z postu ministra obrany. Nahradil ho ekonóm Andrej Belousov. 12. mája 2024 vystriedal Sergej Šojgu v úlohe tajomníka Bezpečnostnej rady Ruskej federácie Nikolaja Patruševa.[11]

Rodina

[upraviť | upraviť zdroj]

Sergej Šojgu je ženatý s Irinou Alexandrovnou Šojgu (rod. Antipina). Spolu majú 2 dcéry – Juliu (*1977) a Xeniu (*1991).

Ocenenia

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b Zygar, M., 2016, Všetci mocní Kremľa. Absynt, Krásno nad Kysucou, s. 371 - 372
  2. ↑ Buddhista ruským ministrem obrany [online]. ceskatelevize.cz, 09.11.2012, [cit. 2017-04-15]. Dostupné online.
  3. ↑ Slogan i delo [online]. Kommersant, [cit. 2017-04-14]. Dostupné online. (po rusky)
  4. ↑ Šojgu Sergej Kužugetovič [online]. fedpress.ru. Dostupné online. (po rusky)
  5. ↑ Nový ruský minister obrany je oddaným spoločníkom Putina [online]. pravda.sk, 06.11.2012, [cit. 2017-04-14]. Dostupné online.
  6. ↑ BELIAKOVA, Polina. Russian military’s corruption quagmire [online]. politico.eu, 2022-03-08, [cit. 2023-05-26]. Dostupné online.
  7. ↑ ČTK. Generálové ukradli Putinovi jeho blitzkrieg, skončili ve vězení [online]. novinky.cz, 2022-04-11, [cit. 2023-05-26]. Dostupné online.
  8. ↑ CHRUŠČOVOVÁ, Nina. Nezhody vnútri elity pre Putina neveštia nič dobré. Denník N (Bratislava: N Press), 2024-05-21. Dostupné online [cit. 2024-05-23]. ISSN 1339-844X.
  9. ↑ Kto sú wagnerovci? Prigožinova skupina nebojuje iba na Ukrajine, stráži aj zlaté bane. SITA Webnoviny (Bratislava: SITA Slovenská tlačová agentúra), 2023-06-30. Dostupné online [cit. 2024-05-23].
  10. ↑ JUST, Jiří. Putinov mocenský kolotoč. Šojgu skončil v čestnom vyhnanstve, nový minister je pre Západ zlou správou. Hospodárske noviny (Bratislava: MAFRA Slovakia), 2024-05-14. Dostupné online [cit. 2024-05-15]. ISSN 1336-1996.
  11. ↑ TASR. Putin odvolal Šojgua z postu ministra obrany. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2024-05-12. Dostupné online [cit. 2024-05-15].

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sergej_Kužugetovič_Šojgu&oldid=7942584“