Sionizmus

Sionizmus je politické ideové hnutie presadzujúce založenie a udržiavanie židovského štátu v Palestíne. Bolo založené koncom 19. storočia Theodorom Herzlom, rakúsko-uhorským novinárom židovského pôvodu, ktorý v roku 1896 okrem iného pod dojmom tzv. Dreyfusovej aféry napísal dielo Židovský štát (Der Judenstaat), v ktorom ako jediné východisko pre Židov ak sa chcú vyhnúť antisemitizmu našiel založenie si vlastného štátu. Názov je odvodený od pahorku Sion v Jeruzaleme, na ktorom biblickí proroci očakávajú príchod Hospodina.

V rámci sionizmu sa rozlišuje viacero prúdov. Od vzniku hnutia koncom 19. storočia až do začiatku 30. rokov 20. storočia bol dominantným prúdom všeobecný resp. liberálny sionizmus,^[1] založený na trhovej ekonomike, demokratických a ľudskoprávnych princípoch. Tento smer si naďalej udržiava silný vplyv v súčasnom Izraeli. Vo východnej Európe sa sformoval robotnícky resp. socialistický sionizmus, ktorý je inšpirovaný socialistickými myšlienkami a vyznačoval sa najmä zakladaním kibucov. Tento prúd mal dominantné postavenie pri vzniku Izraela až do parlamentných volieb v roku 1977. V 20. a 30. rokoch 20. storočia sa sformovala nacionalistická vetva sionizmu označovaná ako revizionistický sionizmus. Časť zástancov tohto prúdu sa uchýlila k teroristickým akciám proti britským cieľom v mandátnej Palestíne, v snahe urýchliť založenie židovského štátu. Náboženský sionizmus je kombináciou sionizmu a ortodoxného judaizmu a stavia sionizmus na princípoch Tóry. Medzi súčasné prúdy patrí tiež zelený sionizmus, ktorý sa zameriava na environmentálne otázky. S oslabením (etnického) nacionalizmu v Izraeli v poslednej štvrtine 20. storočia došlo k nástupu postsionizmu, ktorý presadzuje opustenie koncepcie budovania Izraela ako štátu Židov (tzn. ide nanajvýš o formu občianskeho nacionalizmu).^[2]

Vznik a história sionizmu

V roku 1897 bola v Bazileji založená Svetová sionistická organizácia (SSO). Sionizmus sa rýchlo rozšíril najmä medzi východoeurópskymi Židmi, ohrozenými antisemitizmom a pogromami. Neskôr dochádzalo k emigrácii Židov v dôsledku nacistickej perzekúcie (pozri aj šoa).
V roku 1903 Spojené kráľovstvo prišlo s návrhom vytvoriť židovský štát s rozlohou 15 500 km² v Ugande (dnes Keňa). Herzl najprv odmietal tento nápad s tým, že preferoval umiestnenie štátu v jeho dnešných hraniciach. Ale po Kišinevskom pogrome z apríla 1903 tento návrh predniesol pred Šiestym sionistickým kongresom, s tým, že minimálne by mal byť prijatý ako dočasné riešenie pre ohrozených Židov z Ruska. Nakoniec sa kongres uzniesol na vytvorenie komisie, ktorá by mala ponuku preskúmať.
V roku 1905 7. kongres Svetovej sionistickej organizácie ponuku odmietol, keďže väčšina delegátov trvala na vzniku domoviny v Palestíne. Od SSO sa oddelila Židovská teritorialistická organizácia (Jewish Territorialist Organization), ktorú založil Israel Zangwill kvôli nesúhlasu s týmto rozhodnutím.
V roku 1917 v tzv. Balfourovej deklarácii Veľka Británia dala prísľub na vytvorenie židovskej domoviny v Palestine. Briti však v roku 1939 židovské prisťahovalectvo v dôsledku arabských nepokojov obmedzili (tzv. Biela kniha). Sionistické organizácie však pokračovali v ilegálnom prisťahovalectve. Židovskí osadníci vykupovali ladom ležiacu pôdu, zakladali kolektívne osady (kibuce) a v súlade so sionistickými výzvami sa začali venovať poľnohospodárstvu a zveľaďovať ladom ležiacu pôdu.
Dňa 14. mája 1948 bol vyhlásený samostatný židovský štát.
Od roku 1970 začala sionistická organizácia svoje úsilie zameriavať na sovietskych židov, čo vyústilo do obrovskej migrácie sovietskych židov do Izraela, takže títo tvoria v súčasnosti významnú časť populácie židovského štátu. Hoci dôvody emigrácie sovietskych židov boli skôr ekonomické ako náboženské (či skôr romanticko-patriotické ako to bolo v období pred 2. svetovou vojnou u veľkej časti sionistov, ktorí neboli veriaci).
V roku 1975 bola prijatá deklarácia OSN číslo 3379 označujúca sionizmus za formu rasizmu.
Za prijatie deklarácie OSN číslo 3379 hlasovali najmä arabské a komunistické štáty.
V roku 1991 bola deklarácia číslo 3379 ďalším hlasovaním zrušená.

Sionizmus sa člení na viacero politických smerov a skupín spojených hlavnou myšlienkou. Sionizmus nie je všeobecne prijímaný ani medzi Židmi, významné skupiny ortodoxných Židov (napr. chasidi) myšlienku sionizmu odmietajú a na palestínske/izraelské územie sa odmietajú vracať.

Rezolúcia OSN č. 3379

V roku 1975 Valné zhromaždenie Organizácie Spojených národov schválilo rezolúciu č. 3379, ktorá sionizmus označila za formu rasizmu. Vznik štátu Izrael bol pritom súčasťou tzv. Plánu OSN pre rozdelenie Palestíny (Rezolúcie VZ OSN č. 181) z roku 1947. K prijatiu rezolúcie prispela sovietska protiizraelská propaganda po Šesťdňovej vojne v roku 1968 a arabský ropný bojkot po Jomkipurskej vojne v roku 1973. Rezolúcia č. 3379 bola v roku 1991 anulovaná.

Sionizmus v dnešnom Izraeli

Na ideách sionizmu sú založené tie prúdy politického života v Izraeli, ktoré podporujú napr. osídľovanie okupovaných území (Západného brehu Jordánu a východného Jeruzalema) židovskými osadníkmi a stavbu kontroverzného ochranného múra na palestínskom území.

Referencie

↑ SOFER, Sasson. Zionism and the Foundations of Israeli Diplomacy. Cambridge : Cambridge University Press, 2007. ISBN 978-0521038270, p. 272.
↑ WURMSER, Meyrav. Can Israel Survive Post-Zionism?. In Middle East Quarterly, March 1999, Vol. 6, No. 1, pp. 3 – 13.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sionizmus

Externé odkazy

História Sionizmu Archivované 2007-09-15 na Wayback Machine

Tento článok týkajúci sa politiky je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.

[1] SOFER, Sasson. Zionism and the Foundations of Israeli Diplomacy. Cambridge : Cambridge University Press, 2007. ISBN 978-0521038270, p. 272.

[2] WURMSER, Meyrav. Can Israel Survive Post-Zionism?. In Middle East Quarterly, March 1999, Vol. 6, No. 1, pp. 3 – 13.

[1]

[2]