Sonátová forma

Sonátová forma je hudobná forma využívaná v dielach klasickej hudby. Je to najviac rozšírená forma. Sonátovú formu majú prvé vety rôznych diel komornej i orchestrálnej hudby - sonát, sláčikových kvartét, ouvertúr, koncertov, symfónií, a iných. Často sa využíva tiež v záverečných vetách sonát, sláčikových kvartét a koncertov.

Dejiny

Hoci v období baroka už existovali skladby označované sonáty, sonátová forma ako taká neexistovala. Počiatky tradičnej sonátovej formy siahajú do obdobia raného klasicizmu, kde sa o jej vývoj zaslúžili najmä Johann Stamitz, Carl Philip Emmanuel Bach a ďalší skladatelia. O ustálenie jej formy sa významným sposobom zaslúžil Joseph Haydn. V dobe Haydna, Mozarta a Beethovena už mala sonátová forma pevne danú štruktúru. Sonátová forma sa stala základnou hudobnou formou, využívanou počas celého romantizmu i 20. storočia. Postupne však dochádzalo k modifikáciam rozneho rozsahu.

Štruktúra

Sonátová forma môže začínať buď priamo expozíciou, alebo jej predchádza úvod. Úvod má úlohu uviesť poslucháča do atmosféry vlastnej skladby. Podľa rozsahu a tematickej samostatnosti rozlišujeme 2 typy úvodu:

Malý typ úvodu
Veľký typ úvodu

Základná štruktúra sonátovej formy pozostáva z troch častí:

expozícia
rozvedenie
repríza

Expozícia

V expozícií skladateľ uvedie hlavný tematický materiál vety. Ten tvoria jednotlivé témy:

Hlavná téma - písaná v základnej tónine (tá sa zvyčajne uvádza i v názve diela).
Vedľajšia téma - písaná v dominantnej tónine. Ak je základná tónina durová, dominantná je taktiež durová, o kvintu vyššie (príklad: základná tónina je C-dur, dominantná G-dur). Ak je základná tónina molová, vo vedľajšej vete sa využíva paralelná durová tónina (napríklad základná tónina c-mol a vo vedľajšej téme Es-dur). Nálada druhej témy je vždy odlišná od hlavnej témy, aby sa dosiahol kontrast. Vedľajšia téma je väčšinou lyrickejšia a jemnejšia.
Záverečná téma - v rovnakej tónine ako vedľajšia, vyvažuje predchádzajúce témy a uzatvára expozíciu. Nemusí byť vždy prítomná.

Rozvedenie

Kým expozícia uvádza hlavný materiál, úlohou rozvedenia je spracovať, rozviesť tieto témy. Diel rozvedenia v priebehu vývoja postupne nadobudol väčšiu dôležitosť - od náznakovitého rozvedenia v počiatočnom vývojovom štádiu cez rozvinutý tvar, keď bolo rovnocenné s krajnými dielmi až po takú formu, v ktorej sa stáva ťažiskom celej sonátovej formy (najmä v novšej hudbe). Rozvedenie je dielom sonátovej formy, pre ktorý platí najmenej obmedzení, skladateľ v ňom môže použiť rôzne spôsoby motivicko - tematickej práce. Aj tonálny plán rozvedenia je voľný. Spravidla sa však obchádzajú tóniny, ktoré boli použité v expozícii (najmä hlavná tónina). Formový rozvrh a rozsah rozvedenia závisia od možnosti spracovanie jednotlivých tém a celkového rozsahu sonátovej formy, ako aj od toho, akú dôležitosť zastáva rozvedenie v sonátovej forme.

Vo väčšine sonát však nachádzame tri typické úseky, na ktoré je rozčlenené rozvedenie:

vstupný usek

vlastné rozvedenie

návratný úsek

Repríza

Repríza je posledný diel sonátovej formy, ktorý má úlohu zopakovať tematický materiál expozície. Svojím charakterom vyvažuje dynamický priebeh rozvedenia a z formového hľadiska uspokojivo uzatvára celú časť v základnej tónine.

Hlavná téma - obvykle v rovnakej tónine ako v expozícií.
Vedľajšia téma - v podobnej forme ako v expozícií, ale tentokrát v základnej tónine. Vzácne môže byť písaná v molovej tónine s rovnakým základným tónom (napríklad téma v expozícií je C-dur a téma v repríze c-mol).

K tejto základnej podobe sonátovej formy sa niekedy pridáva introdukcia na úvod a kóda na úplny záver.

So spomínanými atribútmi sonátovej formy sa stretávame najmä v období klasicizmu a skorého romantizmu. Postupne došlo k viacerým inováciám. V neskorších skladbách sa skladatelia neuspokojili len s expozíciou dvoch alebo troch tém, ale v tejto časti uplatnili viacero previazaných hudobných nápadov. Podobne je v neskorších sonátach repríza iba voľnou parafrázou expozície a témy tu často prechádzajú do ďalšieho, kratšieho prevedenia.