Vladimir Horowitz
Vladimir Samojlovič Horowitz | |
---|---|
| |
Základné informácie | |
Popis umelca | nevokálny hudobník, klavirista |
Narodenie | 1. október 1903 Kyjev, Ruské impérium (dnes Ukrajina) |
Úmrtie | 5. november 1989 (86 rokov) New York, New York, USA |
Žáner | klasická hudba |
Hrá na nástrojoch | klavír |
Vladimir Horowitz (rus. Владимир Самойлович Горовиц – Vladimir Samojlovič Gorovic; * 1. október 1903, Kyjev, Ruské impérium (dnes Ukrajina) – † 5. november 1989, New York, New York, USA) bol rusko-americký klavirista. Vo svojej dobe bol považovaný za jedného z najznámejších klaviristov. Jeho technika, krása jeho tónu a jeho vášnivá hra, to všetko sú dnes už legendy[1].
Život a klavírne začiatky
[upraviť | upraviť zdroj]Horowitz sám tvrdil, že jeho rodiskom je Kyjev, ale niektoré zdroje uvádzajú, že sa narodil v meste Berdyčiv. Jeho sesternica Natasha Saitzoffová, podľa rozhovoru z roku 1991, povedala, že všetky štyri deti Horowitzových sa narodili v Kyjeve. Naproti tomu, Vladimirova manželka Wanda Toscanini, tiež na základe dokladov z tamojšieho rabínstva, verila druhej teórii.
Narodil sa síce v roku 1903, ale jeho otec, keď sa dozvedel, že by syn mal nastúpiť do armádnych služieb, posunul dátum jeho narodenia o rok dopredu (urobil ho mladším), pretože nechcel riskovať zranenie rúk svojho syna. Rok narodenia 1904 ešte dlhú dobu uvádzal aj sám Vladimir.
Základom klavírnej hry sa naučil už v mladosti, spočiatku od svojej matky, tiež významnej klaviristky. V roku 1912 sa dostal na Kyjevské konzervatórium, kde ho vyučoval Vladimir Puchalsky, Sergei Tarnowsky a Felix Blumenfeld. Konzervatórium absolvoval roku 1919 klavírnym koncertom č. 3 Sergeja Rachmaninova. O rok neskôr usporiadal svoj prvý sólový recitál.
Jeho sláva rástla a čoskoro podnikol turné po Rusku, kde mu počas finančnej krízy často platili radšej chlebom, maslom a čokoládou než peniazmi. V rokoch 1922 - 1923 v Leningrade sám vykonal 23 koncertov s 11 rôznymi programami. Na jar 2. januára 1926 prvýkrát vyšiel koncertovať z do zahraničia, presnejšie do Berlína. Ďalej do Paríža, Londýna a New Yorku. Bol tiež vybraný sovietskymi úradmi, aby zastupoval v roku 1927 Ukrajinu v začínajúcej Chopinovej súťaži, avšak rozhodol sa jej nezúčastniť a zostať na Západe. Usadil sa v USA a roku 1944 sa stal americkým občanom.
Kariéra v USA
[upraviť | upraviť zdroj]Jeho premiéra v Amerike sa začala 12. januára 1928 v Carnegie Hall. Zahral Čajkovského Klavírny koncert č. 1 b-moll pod vedením Sira Thomasa Beechama, ktorý tu takisto debutoval. Horowitz neskôr hovoril, že Beecham mal odlišné pohľady na tempo a že dirigoval spamäti, bez toho, aby dielo poznal. Horowitzov úspech u obecenstva bol fenomenálny a rýchlo nasledoval ďalší sólový recitál. Olin Downes, redaktor New York Times, kritizoval rozbroje medzi sólistom a dirigentom, ale vyzdvihol Vladimirovu až desivú techniku a prenádherný tón v druhej vete koncertu.
V roku 1932 prvýkrát účinkoval pod taktovkou dirigenta Arturo Toscaniniho s Beethovenovým 5. klavírnym koncertom Es dur a aj potom spolupracovali ešte niekoľkokrát, na koncertoch aj pri nahrávaniach.
Napriek svojej rastúcej sláve čoraz viac pochyboval o svojich klavírnych schopnostiach. Niekoľkokrát zrušil svoje vystúpenia a vtedy nastali roky mlčania - od 1936 do 1938, od 1953 do 1965, od 1969 do 1974 a od 1983 do 1985. Po návrate v roku 1965 usporiadal sólový recitál len zriedka. Jeho televízny debut mu 22. septembra 1968 usporiadala televízia CBS v Carnegie Hall.
Nahrávanie
[upraviť | upraviť zdroj]Účinkoval v mnohých nahrávkach. Začal v roku 1928 po príchode do Spojených Štátov. Jeho prvá nahrávka vznikla pre spoločnosť RCA Records. Z dôvodu ekonomických dopadov Veľkej hospodárskej krízy v Amerike vydavateľstvo RCA súhlasilo s vydávaním svojich nahrávok európskych majstrov cez svoju pobočku HMV v Londýne. Horwitzovou prvou nahrávkou bol Rachmaninovov 3. klavírny koncert s Albertom Coates a Londýnskym symfonickým orchestrom. Šlo o prvú nahrávku tohto diela vôbec. Do roku 1936 pokračoval v nahrávaní pre HMV prevažne sólových kusov, vrátane preslávenej Lisztovej Sonáty h moll z roku 1932. Od roku 1940 sa znova sústredil na pôsobenie v USA.
Nahral Brahmsov Klavírny koncert č. 2 a o rok neskôr Rachmaninovov č. 1, oba s NBC symfonickým orchestrom pod vedením Artura Toscaniniho. Od 1953, po svojom odchode do dôchodku, vytvoril rad nahrávok Scriabina a Clementiho, jeho prvú stereo nahrávku z roku 1959 venoval Beethovenovým sonátam.
Po roku 1962 tvoril vysoko cenené nahrávky pre Columbia Records - v prvom rade koncert v Carnegie Hall (1965) a koncert pre televíziu CBS (1968). V roku 1969 sa vrátil k nahrávaniu v štúdiu Kreisleriana skladby Roberta Schumanna.
V roku 1975 pokračoval v nahrávaní pre RCA Records a do 1989 nahral sériu živých vystúpení, vrátane Mozartovho Klavírneho koncertu č. 23. V tejto dobe boli natočené tiež štyri filmové dokumenty o Vladimirovi Horowitz. Jeho posledná štúdiová nahrávka bola dokončená štyri dni pred jeho smrťou.
Študenti
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 1944 začal spolupracovať s vybranými klaviristami. Jedným z nich bol Byron Janis, do roku 1948 Horowitzov žiak. Janis vysvetľoval ich vzťah ako vzťah otca a syna. Často cestoval s Horowitzom a jeho ženou po koncertných turné. Ďalšími boli Gary Graffman (1953-1955), Coleman Blumfield (1956-1958), Ronald Turini (1957-1963), Alexander Fiorillo (1950-1962) a Ivan Davis (1961-1962). Neskôr tiež Murray Perahia a Eduardus Halim. Horowitz však trval na tom, že jeho študenti by mali hrať podľa neho, byť akýmsi jeho odrazom, čo vzbudzovalo značnú nepopularitu.
Osobný život
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 1933 sa oženil s Toscaniniho dcérou Wandou. Horowitz bol Žid a Wanda katolíčka, ale v tom nebol žiadny problém. Wanda však nevedela rusky a Vladimir taliansky. Ich spoločným jazykom sa preto stala francúzština. Mali spolu jednu dcéru - Soniu (1934-1975).
Napriek ich manželstvu tu existujú náznaky, že Horowitz bol homosexuál. On sám to komentoval takto: Sú tri druhy klaviristov: židovskí, homosexuálni a zlí.[chýba zdroj] V 50. rokoch sa podrobil psychologickej liečbe v snahe pozmeniť sexuálnu orientáciu. V 60. a potom aj v 70. rokoch tiež prešiel elektrošokovou terapiou.
Posledné roky
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 1982 začal užívať predpísané antidepresíva a v jeho výkone nastal značný útlm. Na niekoľkých vystúpeniach v Amerike a Japonsku o rok neskôr strácal psychickú istotu a nastali u neho prvé výpadky pamäti. Avšak v roku 1985 ďalej už žiadne lieky nebral a vrátil sa späť v plnej forme k svojej koncertnej a štúdiovej činnosti. V nasledujúcom roku podnikol cestu do Sovietskeho zväzu, koncertoval v Moskve a Leningrade. V novej atmosfére porozumenia a spolupráce medzi ZSSR a USA boli tieto koncerty považované ako za udalosť hudobnú, tak aj politickú. V rovnakom roku bol prezidentom Ronaldom Reaganom ocenený Medailou slobody, najvyšším ocenením americkej vlády. Moskovský koncert bol celosvetovo vysielaný v televízii a bol tiež vydaný na kompaktnom disku (Horowitz v Moskve), držal sa potom cez rok na najvyšších priečkach v predajnosti. Poslednú cestu uskutočnil po Európe na jar 1987. Videonahrávka jeho posledného verejného recitálu (Horowitz vo Viedni) bola vydaná roku 1991 a jeho vôbec posledný recitál v Hamburgu sa uskutočnil 21. júna 1987. V nahrávaní pokračoval do konca života.
Vladimir Horowitz zomrel 5. novembra 1989 v New Yorku na infarkt myokardu. Bol pochovaný do rodinnej hrobky Toscaniniho v talianskom Miláne.
Repertoár a technika
[upraviť | upraviť zdroj]Je známy pre svoju vynikajúcu interpretáciu romantického klavírneho repertoáru. Prvé nahrávky Lisztových sonát z roku 1932 sú považované za jedny z najlepších aj po viac ako 75 rokoch. Ďalšie diela, ktoré môžu byť spájané s Horowitzom boli Scriabinova Etuda dis moll, Op. 8, č 12, Chopinova Balada g mol, Lisztova 2. uhorská rapsódia alebo mnoho Rachmaninových diel - Koncert č. 3 a menšie diela. Konkrétne druhá nahrávka z roku 1953 dostala od Horowitza známu a dodnes využívanú kadenciu. Aj do jeho ďalších transkripcií dodával nenápadne svoj obsah (Variácie na tému z Carmen - Georges Bizet). Nemenej ho preslávili tiež pokojné diela, napríklad Detské scény (Schumann), Scarlattiho sonáty a niekoľko sonát Mozarta.
Horwitzove interpretácie boli kladne prijímané obecenstvom, ale nie vždy všetkými kritikmi. Virgil Thomson sa preslávil svojou svojráznou Horowitzovou kritikou ako „majstra skomolenia a preháňania“ či ďalšiu New York Herald Tribune. Horowitzov štýl bol spojený s dynamickými kontrastmi, ohromným fortissimo a náhlymi jemnými pianissimami. Bol schopný dosiahnuť mimoriadnej sily zvuku, avšak bez akejkoľvek hrubosti. Vedel používať širokú štruktúru farby tónov a jeho napínavý, presný a vzrušujúci zápal bol poznať aj v technicky nenáročných dielach, napríklad v Mazurkách Frederika Chopina. Slávu zaznamenala tiež jeho neobyčajne rýchla oktávová technika. Jeho pozícia ruky bola veľmi neobvyklá, často hrával s dlaňou pod úrovňou klaviatúry, nezriedka úplne natiahnutými prstami a jeho malíček pravej ruky krútil nahor, ak s ním práve nič nehral. The New York Times o tom napísal, že jeho malíček náhle zaútočí ako kobra. Sergej Rachmaninov povedal o Horowitzovi, že hrá presne naopak, než sa bežne učia. Iný prístup mal Vladimir k novinárovi, ktorý sa ho opýtal, ako je možné, že dokáže hrať oktávy tak rýchlo a tak silno. Horowitz odvetil: „Pretože to viem“. Hudobný kritik a novinár Harvey Sachs potvrdil, že Horowitz má neobyčajne vyvinutý nervový systém a zmysel pre farbu tónu.
Pri pohľade na hru Vladimira Horowitza si možno všimnúť, že zriedkakedy sa jeho ruky dostanú vyššie než niekoľko centimetrov nad klávesy a že jeho telo i tvár sú nehybné a plne sústredené na hru.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Jean-Pierre Thiollet, 88 notes pour piano solo, "Solo nec plus ultra", Neva Editions, 2015, p.50. ISBN 978 2 3505 5192 0.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vladimir Horowitz
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Vladimir Horowitz na českej Wikipédii.
- Narodenia 1. októbra
- Narodenia v 1903
- Úmrtia 5. novembra
- Úmrtia v 1989
- Hudobníci židovského pôvodu
- Ruskí klaviristi
- Klaviristi USA
- Úmrtia na infarkt myokardu
- Držitelia ceny Grammy
- Nositelia Wolfovej ceny za umenie
- Naturalizované osobnosti USA
- Osobnosti z Kyjeva
- Rytieri veľkokríža Radu za zásluhy Talianskej republiky