PAVOL ELIÁŠ Cintoríny ako antropogénne biotopy P. Eliáš: Cemeteries as Athropogenic Habitats. Život. Prostr., Vol. 43, No. 5, p. 265 – 279, 2009. Cemeteries are important habitats of plants and animals in cultural landscape, in towns and rural areas (villages). They represent very specific complex anthropogenic habitats formed by anthosoils, stones, walls, trampled areas, grasslands as well as woody plants. High diversity of plant species (cyanobacteria, algae, lichens, mosses, flowering plants), birds and other animals, esp. un-vertebrates, reflects high habitat heterogeneity of the biotope limited by the restricted area. Synanthropic plants, cultivated and spontaneous ones, are dominant and more frequent species in the areas. Species richness depends on cemetery size (area) , habitat diversity (shading by tall trees, original vegetation, geomorphology), age (historical development) as well as human activities in the area (weeding, grass cutting). Cemeteries are considered as sites of naturalization of introduced organisms and breeding centres of alien species, including invasive plants and animals. But historical cemeteries are refugial habitats of rare and threatened native species (included in red lists) which lost natural habitats in cultural landscape. The cemeteries with high cover of tall woody plants (more than 30 percentage of the cemetery area), called „park cemeteries“, are important part of urban vegetation. Old cemeteries are or could be protected as urban greenery areas and sites with high biodiversity. Historical cemeteries could be planned and used as biodiversity centres in ecological systems of landscape stability (USES). Cintoríny predstavujú osobitný typ stanovišťa (biotopu) situovaného obvykle v kultúrnej krajine, v sídlach či na ich okrajoch. Tieto pietne miesta vytvoril človek, preto ich zaraďujeme medzi antropogénne biotopy (Eliáš, 1981). Dominantou cintorínov sú hroby a hrobky s náhrobnými kameňmi rôznych tvarov a typov. Pôvodne ťažký kameň chránil pochovaného pred voľne žijúcimi zvieratami, dnes má inú funkciu. V ranom stredoveku sa zosnulí pochovávali v bezprostrednom okolí kostolov, neskôr sa cintoríny stali súčasťou sídel. Pretože často nespĺňali základné hygienické a ani zdravotné normy, stávali sa pôvodcami znečistenia podzemných vôd a šírenia chorôb. Od konca 18. storočia sa začali presúvať do blízkosti či na okraj sídel, na vyvýšené miesta mimo dosahu hladiny podzemnej vody (dno hrobu musí byť aspoň pol metra nad hladinou podzemnej vody). Zriadením cintorína sa postupne mení charakter stanovišťa. Telesné pozostatky sa síce ukladajú pomerne hlboko (hrob pre dospelého človeka musí mať hĺbku 1,6 m a 1,2 m pre dieťa do 10 rokov), pritom sa na povrch dostáva zemina. Pôdy na hroboch možno označiť ako antropogénne – antrozem (antrosol, hortisol), niekedy sa označujú ako nekrozem (nekrosol), pôda obsahujúca veľa ľudských kostí a ich zvyškov, čiže bohatá na dusíkaté látky. V priestoroch cintorínov sa mení štruktúra vegetácie, diferencuje sa od pôvodnej, ale aj od okolitej urbánnej krajiny, sídla. Avšak v niektorých sa aj dnes nachádzajú zvyšky pôvodných biotopov alebo druhotné biotopy blízke prirodzeným, niekedy s výskytom vzácnych a ohrozených druhov rastlín a živočíchov. Uzavreté alebo opustené cintoríny môžu hostiť zaujímavú faunu a flóru (Eliáš in Ružičková et al., 1996). Cintoríny možno rozčleniť na rôzne typy, ktoré sa odlišujú štruktúrou, architektúrou i starostlivosťou. Zriaďovali sa podľa religióznej príslušnosti obyvateľov (židovské, kresťanské katolícke, od reformácie aj evanjelické a iné) alebo podľa účelu. Svedkami veľkých vojnových konfliktov sú pomníky a vojenské cintoríny z 1. a 2. druhej svetovej vojny s hromadnými hrobmi. Pri krematoriách vznikli urnové háje a kolumbáriá. Osobitným typom sú symbolické cintoríny. Zachovali sa aj rodinné cintoríny a hrobky, obvykle mimo sídel. Aj v rámci jednotlivých cintorínov sa rozlišovali plochy na pochovávanie detí (v minulosti bola vysoká úmrtnosť novorodencov a dojčiat) a dospelých s miestami pre významných obyvateľov a zvyčajne na konci pre samo265 Cintoríny ako antropogénne biotopy Cintoríny predstavujú súbory rôznych typov stanovíšť, na ktorých žije veľa druhov organizmov. Dedinský cintorín vo Velčiciach s trávnatou plochou v popredí. Foto: P. Eliáš vrahov. Tieto plochy mali veľa odlišných znakov a vlastností vrátane intenzity antropogénnych vplyvov. Cintoríny ako komplexné biotopy Antropogénne biotopy sú charakteristické vplyvom človeka, neustálou ľudskou činnosťou, často trvalým zámerným využívaním plôch s konkrétnym cieľom (Eliáš, 1981). Osobitne to platí pre cintoríny. Pre tieto biotopy je charakteristická vysoká intenzita a frekvencia antropických narušení (obrábanie pôdy a odburiňovanie na hroboch, zošľapovanie a kosenie mimo hrobov), pričom je zrejmý rôzny stupeň antropogénneho narušenia aj v rámci toho istého cintorína. Cintoríny sú obvykle pravidelne udržiavané. Spôsob, typ a intenzita starostlivosti o hroby, ich bezprostredné okolie a spoločné priestory sa líšia. Hroby a plochy v bezprostrednom dotyku hrobov spravidla udržiavajú pozostalí, voľné priestory sú v starostlivosti správcov cintorínov. Prístup k hrobom a pohyb návštevníkov v cintorínoch umožňujú chodníky a prístupové cesty rôzneho typu: nespevnené, vysypané štrkom, asfaltované alebo vydláždené. Tieto plochy, ako aj miesta zhromažďovania pri obradoch, sú vystavené intenzívnemu a častému zošľapovaniu. Aj plochy v okolí zdrojov vody (studní či vodovodu), nádob na odpadky a kontajnerov sú vystavené zošľapovaniu a iným ľudským vplyvom. V okolí studní a vodovodov je pôda často vlhká, niekde sú aj malé vodné nádržky, v ktorých sa vyskytujú riasy a iné vodné organizmy. V mnohých cintorínoch sú sme266 tiská, ktoré nahrádzajú veľkokapacitné kontajnery. V minulosti cintoríny nebývali oplotené. V súčasnosti sú samozrejmou súčasťou cintorínov kamenné, tehlové alebo betónové múry, prípadne ohrady z pleteného drôtu alebo iné konštrukcie. Predstavujú dôležité stanovištia pre biotu cintorínov. Pre cintoríny je význačné pestovanie okrasných rastlín na hroboch a výsadba často cudzokrajných drevín v okolí hrobov a v plotoch. Rozdiely sú také veľké, že možno rozlišovať „parkové“ cintoríny s veľkým zastúpením drevín (viac ako 30 %) a cintoríny bez vysokých stromov. Vysoká vegetácia ovplyvňuje mikroklimatické podmienky (svetelné, teplotné a vlhkostné). Cintoríny sú v skutočnosti komplexné biotopy (Eliáš, 1981) – sú to vlastne súbory rôznych stanovíšť sústredené na jednom ohraničenom mieste. V mnohých cintorínoch prekvapí veľká rôznorodosť (heterogenita) stanovíšť. Biodiverzita cintorínov Vysokej heterogenite stanovíšť cintorínov zodpovedá vysoká druhová diverzita organizmov. Vo Varšave či Berlíne sa vyskytuje na jednom mestskom cintoríne až 300 druhov kvitnúcich rastlín, celkový počet sa pohybuje v rozmedzí 600 – 800 taxónov. Druhové zloženie bioty závisí od viacerých faktorov: od veľkosti (plochy) cintorína, rôznorodosti (diverzity) stanovíšť, veku (historického vývoja) cintorína a bezprostredného vplyvu človeka. Vysoko pozitívna korelácia sa zistila medzi druhovým bohatstvom rastlín a plochou cintorína. Stupeň zatienenia (pokryvnosť drevín), typ podložia, poloha a reliéf cintorína, ako aj potenciálna prirodzená vegetácia podmieňujú výskyt rôznych ekologických skupín rastlín podľa ich vzťahu k svetlu, teplu a vlhkosti prostredia. Intenzita ľudských aktivít (starostlivosť o hroby a údržba cintorína) podmieňuje výskyt, resp. prevahu synantropných druhov organizmov v cintorínoch. Popri pestovaných druhoch rastlín sa vyskytujú druhy rastúce spontánne, ktoré sem prešli v procese synantropizácie z okolitých antropogénnych biotopov alebo zachovaných prírodných biotopov. Biodiverzita cintorínov, najmä historických, vysoko prevyšuje biodiverzitu okolitých sídel a je porovnateľná, resp. často aj vyššia ako biodiverzita lesných porastov. Tvoria ju rôzne skupiny rastlín, živočíchov, húb a iných organizmov. Prevládajú synantropné druhy a „druhy kultúrnej krajiny“ – urbanizovaného prostredia. Zo synantropných rastlín tu nachádzajú vhodné Cintoríny ako antropogénne biotopy podmienky apofyty (druhy pôvodnej kveteny, ktoré sa prispôsobili antropogénnym biotopom), antropofyty (nepôvodné druhy antropogénnych biotopov) a ergaziofygofyty (pestované druhy). Druhové bohatstvo zvyšujú aj osobitné typy stanovíšť, ktoré sa nachádzajú v cintorínoch. Náhrobné kamene, obrubníky hrobov a múry (štrbiny v nich) kolonizujú najmä nižšie rastliny (kryptogametofyty). Na smetiská a v okolí nádob na odpad sa sústreďujú druhy z rôznych hrobov a miest cintorína, podporujú výskyt zavlečených druhov (antropofytov). Stav poznania flóry a fauny cintorínov na Slovensku, ale aj v ostatných krajinách Európy, je nedostatočný. Iba málo z nich má preskúmanú biodiverzitu, napriek významu, ktorý predstavuje v urbánnom Mestský cintorín v Zlatých Moravciach s asfaltovým chodníkom a hrobmi prostredí (Eliáš, 1994). Fauna a flóra cin- prekrytými kamennými platňami. Foto: P. Eliáš torínov sa skúmala v niektorých hlavných mestách európskych krajín (v Londýne, Paríži, Berlíne, Varšave a Ľubľane), na Kamenné náhrobky, platne a obrubníky osídľujú Slovensku sa publikovali údaje najmä z bratislavských cintorínov. Porovnávací výskum autora tohto príspevku cyanobaktérie a riasy, lišajníky a machorasty. Náhrobky sa dotýka flóry a vegetácie cintorínov v rôznych ekolo- bývajú z rôzneho kameňa, substrát tvorí pieskovec, mragických podmienkach Slovenska. mor, vápenec, travertín, kalkarenit, čierny dolerit, ryolit, granodiorit, ale aj betón a iné materiály. Podrobnejšie sa Rastlinstvo skúmali v Bratislave (Uher a kol., 2005; Janovicová, 1998). Kolonizujú povrchy podľa konkrétneho typu kameňa Na cintorínoch sa stretajú druhy pestované s druh- a môžu meniť jeho vlastnosti a štruktúru povrchu. Zistili mi rastúcimi spontánne. Druhové zloženie je veľmi sa aj niektoré nové druhy pre Slovensko. Sú rozšírené pestré (tvarovo, aj farebne), najmä v súčasnosti sa najmä v historických cintorínoch, kde sa vyskytujú aj na vysádzajú mnohé pozoruhodné cudzokrajné ozdobné zemi a kmeňoch stromov (epifytické druhy). Staré hrobky rastliny. Niektoré druhy sa vysádzajú v jeseni (napr. či hroby v historických cintorínoch sú obrastené epiliticchryzantémy), aby ozdobili hroby v období Pamiatky kými (rastúcimi na povrchu skál) machmi a pečeňovkami, zosnulých. (Pestované okrasné rastliny cintorínov sú často v tieni vysokých stromov, ktoré sa vyskytujú aj vo opísané v príspevku A. Jakábovej a Š. Pachla na s. 299 vlhkejších lúčnych porastoch. Najčastejším epilitickým – poznámka redakcie ). druhom machorastov je Tortula muralis. Spontánne rastú na hroboch buriny záhrad a polí, Na zošľapovaných plochách v okolí hrobov, náhrobprevažne jednoročné rastliny, ako hviezdica prostredná kov, krížov a lavičiek, na prístupových chodníkoch (Stellaria media), kapsička pastierska (Capsella bursa- a cestičkách sa nachádzajú prevažne riedke porasty -pastoris), mlieče (Sonchus oleraceous a S. asper), žltnica druhov zošľapovaných stanovíšť, ktoré znášajú memáloúborová (Galinsoga parviflora), ježatka kuria (Echi- chanické poškodzovanie pletív: mätonoh trváci (Lolium nochloa crus-gali), prstovka krvavá (Digitaria sanguinalis), perenne), stavikrv vtáčí (Polygonum aviculare), skorocel v teplejších oblastiach aj milota lipnicovitá (Eragrostis väčší (Plantago major), ďatelina plazivá (Trifolium repens), minor), z trvácich druhov pupenec roľný (Convolvulus na suchších miestach aj milota lipnicovitá (Eragrostis arvense), pýr plazivý (Elytrigia repens), v teplejších ob- minor), prstnatec obyčajný (Cynodon dactylon) a portulastiach aj prstnatec obyčajný (Cynodon dactylon). laka zeleninová (Portulaca oleracea). V posledných rokoch sa povrch pôdy na hroboch Trávovo-bylinné porasty na otvorených plochách a vo často prekrýva riečnym štrkom, machom, prípadne po- svetlinách tvorí kvetena podobná prirodzeným lúkam. kryvnými bylinami alebo drevinami, prípadne umelým Časté kosenie však znižuje počet taxónov na niekoľko trávnikom. Čoraz viac pribúda hrobov s kamennými málo druhov, ktoré to znášajú. Sú to nízke ružicové byliny, platňami, kde sa umiestňujú vysadené kvetinové ná- najmä z čeľade astrovitých (Asteracaeae), ako púpava lekárdoby, v ktorých rastú aj buriny. ska (Taraxacum officinale agg.), púpavce srstnatý a jesenný 267 Cintoríny ako antropogénne biotopy podagraria), krkoška voňavá (Chaerophyllum aromaticum) a čerkáč peniaštekový (Lysimachia nummularia). Viac tienené miesta sú takmer bez vegetácie, v hlbokom tieni ani byliny nerastú. Murované ploty, kamenné steny na svahoch a múry starých stavieb osídľujú druhy skalných stanovíšť – slezinníky (Asplenium ruta-muraria, A. trichomanes), na tienených múroch a hroboch sa vzácne vyskytuje aj cimbalok múrový (Cymbalaria muralis). Neudržiavané a opustené hroby zarastajú trvácimi bylinami a trávami. Prebieha tam sukcesia, podobne ako na ostatných typoch opustených antropogénnych stanovíšť. Výsledkom sú porasty tráv a bylín, známe z „rekonštruovaných“ cintorínov, resp. ich častí, kde boli hroby zrušené a plochy Staré náhrobné kamene a obrubníky sú vhodným stanovišťom pre epilitické pripravené na opätovné použitie. lišajníky. Zlaté Moravce, september 2009. Foto: P. Eliáš Výskum flóry a vegetácie cintorínov Slovenska poukázal na značné rozdiely Na zošľapovaných plochách v okolí hrobov sa nachádzajú mnohé druhy podľa regiónov, nadmorskej výšky a klimatických oblastí. V teplých a suchších rastlín znášajúcich mechanické poškodzovanie pletív. Foto: P. Eliáš nížinách sa vyskytuje viac teplomilných druhov, v severnejších oblastiach s vlhkým ovzduším, nižšími teplotami a väčším množstvom zrážok prevažujú vlhkomilné druhy rastlín. Podobnosť florúl (miestnej kveteny) cintorínov v podobných ekologických podmienkach je vysoká, dokonca aj keď sú geograficky vzdialené. Dendroflóru cintorínov tvoria predovšetkým okrasné dreviny, najma parkové druhy. Viaceré cintoríny sú evidované v zozname objektov exotickej dendroflóry, v ktorých sa vyskytujú pozoruhodné druhy a kultivary. Ide o vždyzelené, prevažne ihličnaté dreviny (viac ako 20 druhov), ako sú tuje (Thuja), tisy (Taxus), borievky (Juniperus), smreky (Picea), smrekovce (Larix) a cyprušteky (Chamaecyparis), zo širokolistých vždyzelených krov mahónia (Mahonia aquilegifolium), nízky krušpán (Buxus semperivrens), brečtan (Hedera helix) a i. Z opadavých listnatých drevín je to viac ako 50 (Leonotodon hispidus, L. autumnalis), prasatník (Hypochoeris radicata), čakanka obyčajná (Cichorium intybus), ale aj druhov stromov a krov, najmä lipy (Tilia), javory (Acer), z iných čeľadí, ako nátržník plazivý (Potentilla reptans), jasene (Fraxinus), buky (Fagus), pagaštany (Aesculus), skorocel kopijovitý (Plantago lanceolata) a zádušník breč- brezy (Betula), platany (Platanus), vŕby (Salix), topole tanolistý (Glechoma hederacea). V parkových cintorínoch (Populus), pajasene (Ailanthus altissima), z krov orgován sa nachádzajú trávnaté porasty len na svetlinách (Syringa). V korunách vysokých stromov – javorov, líp, medzi stromami, často s vyššou vlhkosťou pôdy. Tam vŕb a agátu – rastie polocudzopasne žijúci vždyzelený sa vyskytujú aj druhy vlhkejších trávnikov, iskerníky ker imelo biele (Viscum album), napr. na cintorínoch plazivý a prudký (Ranunculus repens, R. acris), čierno- v Trnave, Košiciach či Prešove. (Dendroflóre cintorínov hlávok obyčajný (Prunella vulgaris), štiavec tupolistý sa venuje príspevok J. Supuku a G. Juhásovej na s. 271 (Rumex obtusifolius), kozonoha hostcová (Aegopodium – poznámka redakcie). 268 Cintoríny ako antropogénne biotopy Na niektorých cintorínoch rastú aj staré stromy veľkých rozmerov – najmä lipy, mnohé z nich sú chránené podľa zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny. Opadavé druhy sú problematické z hľadiska údržby cintorínov, dreviny sú však významné aj z hľadiska biodiverzity ostatných skupín organizmov, vytvárajú vhodné prostredie pre mnohé druhy živočíchov a tieňobytných rastlín. Živočíšstvo Cintoríny, najmä mestské, sú vyhľadávaným biotopom mnohých druhov živočíchov. Vyznačujú sa pokojom, bez nebezpečných predátorov (zákaz vstupu psov). Mnohé živočíchy tu nachádzajú Malé vodné nádržky s eutrofizovanou vodou sú stanovišťom vodných rias úkryt, miesta na odpočinok, zdroje po- a cyanobaktérií. Zlaté Moravce, september 2009. Foto: P. Eliáš travy a miesta na rozmnožovanie, napr. vtáky v hniezdnom období. V mestských a vidieckych cintorínoch sa vyskytu- dodnes. Niektoré tam pretrvali ako svedkovia pôvodných jú druhy uprednostňujúce lesné biotopy, viazané na spoločenstiev (biocenóz) a biotopov, na ktorých boli lokalesné spoločenstvá, resp. vegetáciu, druhy otvorenej lizované cintoríny mimo sídel. Preto sa cintoríny vyčlenili kultúrnej krajiny (viazané na kroviny a remízky), ale pri mapovaní biotopov Slovenska ako samostatný typ aj druhy trávovo-bylinných spoločenstiev (lúk a pa- antropogénnych biotopov (Ružičková et al., 1996). sienkov) a antropogénnych biotopov. Na rozdiel od sídel, na cintorínoch je vysoká diverzita hniezdičov Cintoríny ako možné ohniská zavlečených inváznych (nidifikantov) a s nízkym indexom dominancie. Z ci- druhov cavcov sa na stromoch zdržiava veverička, v stavbách Cintoríny sa môžu stať aj ohniskami zavlečených, sy(starých kaplnkách a pod.) netopiere (Chiroptera), z bezstavovcov ulitníky, stonožky (Chilopoda) a mno- nantropných druhov. Z ich diaspór sa expanzívne a invázhonožky (Diplopoda), ktoré žijú na povrchu pôdy, pod ne druhy šíria do okolia, do susediacich antropogénnych kameňmi, v spadnutom dreve a pod. Niektoré druhy biotopov v sídlach, prípadne do blízkej urbanizovanej spoločenského hmyzu využívajú aj svietnikové nádoby i poľnohospodárskej krajiny. Niektoré druhy burín a runa vybudovanie hniezda (osy). (Vtáctvo cintorínov je derálnych rastlín sa môžu uchytiť, rozmnožiť a prežívať opísané v príspevku E. Kalivodovej a P. Vojtaššákovej v neudržiavaných priestoroch cintorínov, kam mechanizmy nedosiahnu. Aj niektoré pestované introdukované na s. 283 – poznámka redakcie ). druhy môžu nájsť v cintorínoch vhodné podmienky na Cintoríny ako útočiská vzácnych a ohrozených druhov dlhodobú naturalizáciu, a potom, keď sú schopné samostatného rozmnožovania, uniknúť z kultúr (hrobov) do Cintoríny sa môžu stať útočiskami (refúgiami) vzác- okolia. Expandujú a invadujú až do prirodzených spolonych a ohrozených druhov pôvodnej, domácej flóry čenstiev, kde ohrozujú domácu biodiverzitu a spôsobujú a fauny, rastlín a živočíchov, ktoré v území stratili pôvodné aj hospodárske škody. Na viacerých cintorínoch sa zistil biotopy. Najmä v historických cintorínoch sa môžu roz- výskyt karanténnych burín (Eliáš, 1977), napr. podenky množovať a rozširovať, prežívať mnoho rokov, ak sa im obyčajnej (Commelina communis), vyskytujú sa tam aj zavlečené invázne druhy, ako netýkavka malokvetá (Impazabezpečí zachovanie miestnych populácií a biotopov. Z kvitnúcich rastlinných druhov sa na cintorínoch tiens parviflora), pohánkovec český a japonský (Reynoutria vyskytuje vzácne stosemä štvorlisté (Polycarpon tetraphyl- x bohemnica, R. japonica), ktoré niekedy vytvárajú vysoké lum), hlaváčik jarný (Adonis vernalis), oštepovka obyčajná a husté porasty v kútoch, plotoch a v blízkosti vchodov (Kickxia elatine), burinka okolíkatá (Holosteum umbellatum) do cintorínov. Veľké ružice štiavca špenátového (Rumex a ďalšie. Niektoré mohli byť na cintoríny prinesené patientia) sa vyskytujú v otvorených cintorínoch v teplejz pôvodných populácií a stanovíšť na ozdobu hrobov, ších oblastiach Slovenska. Zlatobyľ, kanadská a veľká a neskôr prešli na plochy mimo nich, kde sa vyskytujú (Solidago canadensis, S. gigantea) sa miestami pestujú na 269 Cintoríny ako antropogénne biotopy a odstraňuje vysoká (drevinová) vegetácia. Historické cintoríny sa ochraňujú ako refúgiá bioty, ako vhodné miesta výskytu vzácnych a ohrozených druhov organizmov v urbanizovanom prostredí. Ochrana zahŕňa aj časové obmedzenie kosenia, je zakázané kosiť v období kvitnutia jarných druhov (geofytov) a vysemeňovania kvitnúcich druhov rastlín, aby sa zabezpečila prirodzená obnova populácií a ich dlhodobé prežívanie na stanovištiach. Súčasťou náučných chodníkov v historických cintorínoch by mohli byť aj významné biotopy a druhy bioty, ktoré sú predmetom ochrany a starostlivosti, pri zachovaní podmienok ich ochrany (napr. vylúčenie návštevnosti v období hniezdenia vtákov a pod.). Historické cintoríny s vysokou drevinovou vegetáciou, ako aj parkové cintoríny s historickou zeleňou plnia významnú ekostabilizačnú funkciu v územiach s nízkym zastúpením prirodzenej vegetácie, v mestách a kultúrnej krajine. Ako centrá biodiverzity sú súčasťou územných systémov ekologickej stability, preto by sa im mala venovať väčšia pozornosť aj z hľadiska ochrany biodiverzity, ochrany urbánnej vegetácie a starostlivosti o urbánnu a vidiecku krajinu. Práca vychádza z výsledkov výskumu autora v predchádzajúcich rokoch, so zohľadnením publikovaných prác. Článok bol vypracovaný s finančnou podporou projektu VEGA č. 1/4406/07. Aj svietidlá na náhrobkoch môžu byť stanovišťom rôznych druhov bezstavovcov: osie hniezdo. Velčice, okr. Zlaté Moravce, september 2009. Foto: P. Eliáš hroboch a unikajú do ich okolia. Z drevín sa pestujú a divočejú pajaseň žliazkatý (Ailanthus altissima) a agát biely (Robinia pseudoacacia). Pravidelná a cielená údržba hrobov a areálov cintorínov môže obmedziť výskyt a šírenie cudzích expanzívnych rastlín a invadujúcich zavlečených rastlín. K úspešnosti a efektívnosti týchto aktivít môže prispieť monitoring synantropných druhov na cintorínoch a v ich okolí. Ochrana biodiverzity cintorínov Historické cintoríny a časti starých cintorínov majú veľkú historickú a kultúrnu hodnotu. Uzavreté alebo opustené cintoríny môžu hostiť zaujímavú flóru a faunu, preto je aktuálna ich ochrana ako biotopov historickej zelene, vzácnych a ohrozených druhov organizmov. V niektorých európskych krajinách sú historické cintoríny chránené pred nežiaducimi zásahmi vrátane intenzívnej údržby, ale aj pred tzv. rekonštrukciami či rehabilitáciami, pri ktorých sa stráca individualita jednotlivých hrobov, prípadne sa likvidujú aj náhrobky 270 Literatúra Eliáš, P.: Nové lokality Commelina communis L. na západnom Slovensku. Zprávy Čs. Bot. Spol., 12, 1977, s. 32 – 34. Eliáš, P.: Antropogénne ekotopy v životnom prostredí človeka a ich typizácia. Život. Prostr., 15, 1981, s. 325 – 329. Eliáš, P.: Výskum flóry a vegetácie sídiel (mestá, dediny, hradné zrúcaniny) na Slovensku. Zprávy České Bot. Spol., 29, 1994, 10, s. 45 – 75. Janovicová, K.: Bryoflóra Cintorína pri Kozej bráne v Bratislave (Slovensko). Bulletin Slov. Bot. Spol., 20, 1998, s. 54 – 57. Pavlík, Š.: Porovnanie niektorých biotopov v kultúrnej krajine z hľadiska diverzity nidifikantov. Tichodroma, 4, 1992, s. 133 – 137. Ružičková, H., Halada, Ľ., Jedlička, L., Kalivodová, E. et al.: Biotopy Slovenska. Príručka k mapovaniu a katalóg biotopov. Druhé vydanie. Bratislava : ÚKE SAV, 1996, 192 s. Uher, B. a kol.: Cyanobaktérie a riasy na kamenných substrátoch objektov kultúrno-historického významu v Bratislave. Bulletin Slov. Bot. Spol., 27, 2005, s. 11 – 16. Prof. RNDr. Pavol Eliáš, CSc., Katedra ekológie Fakulty európskych štúdií a regionálneho rozvoja Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre, Mariánska 10, 949 76 Nitra, pavol.elias@uniag.sk