Viačeslav Michajlovič Molotov

Viačeslav Michajlovič Molotov (po rusky: Вячесла́в Миха́йлович Мо́лотов), vlastným menom Viačeslav Michajlovič Skriabin (po rusky: Скрябин) (* 9. marec 1890, osada Kukurka, Vjatská gubernia — † 8. november 1986, Moskva) bol politik a sovietsky štátnik a diplomat. V rokoch 1930-1941 predseda sovietskej vlády, v rokoch 1939-1949, 1953-1956 národný komisár a minister zahraničných vecí ZSSR.

Viačeslav Michajlovič Molotov
sovietsky politik a diplomat
Narodenie	9. marec 1890 osada Kukurka, Rusko
Úmrtie	8. november 1986 (96 rokov) Moskva, Sovietsky zväz
Podpis
Odkazy
Commons	Viačeslav Michajlovič Molotov
Biografický portál

Život

Viačeslav Skriabin sa narodil v osade Kukurka vo Vjatskej gubernii v cárskom Rusku. Jeho otec Michail Prochorovič Skriabin bol vedúci obchodu, jeho matka Anna Jakovlevovna rodená Nebogatikova pochádzala z významenej kupeckej rodiny. Mal 10 súrodencov, z ktorých traja zomreli ešte v detstve. Ako školák hrával na husliach a písal básne. Od roku 1902 podobne ako jeho starší bratia navštevoval do roku 1908 Prvé Kazaňské reálne gymnázium. V štúdiu pokračoval na Petrohradskom polytechnickom inštitúte, kde však absolvoval iba dva semestre. Už roku 1906 vstúpil do boľševickej strany. V roku 1915 bol poslaný do vyhnanstva do mesta Irkutsk. V tej istej dobe začal používať stranícky pseudonym Molotov. Čoskoro po návrate z vyhnanstva obsadil významné stranícke posty v Petrohrade. Bol zástancom ozbrojeného povstania proti cárovi. Počas októbrovej revolúcie bol členom Petrohradskej Vojensko revolučnej rady. Bol blízkym spolupracovníkom Georgija Jevsejeviča Zinovieva. Neskôr znovu obsadil rôzne stranícke posty v Povolží, Nižnom Novgorode a Ukrajine. V roku 1919 vydal pod pseudonymom Molotov politickú brožúru Ako sa robotníci učia budovať svoje hospodárstvo.

V rokoch 1920 až 1921 člen ústredného výboru Komunistickej strany Ukrajiny a od r. 1921 do 1930 zároveň aj člen ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Následne vykonával vysoké štátne funkcie, vrátane predsedu výboru ľudových komisárov, čo sa rovnalo funkcii predsedu vlády. Patril medzi blízkych spolupracovníkov J.V. Stalina. Bol jedným z najzanietenejších predstaviteľov čistiek a politických represí v 30. a 50. rokoch. Jeho podpis spolu s ďalšími sovietskymi predstaviteľmi (Stalinom, Berijom, Vorošilovom, Mikojanom, Kalininom a Kaganovičom).

V rokoch 1939 až 1949 a neskôr v rokoch 1953 až 1957 minister zahraničných vecí Sovietskeho zväzu. Ako minister zahraničných vecí nahradil na poste Maxima Litvinova, ktorý bol židovského pôvodu, čo neskôr uľahčilo jednania s nacistickým Nemeckom. V auguste 1939 podpísal spolu s Joachimom von Ribbentropom pakt o neútočení medzi ZSSR a Nemeckom, ktorého tajným dodatkom bola dohoda o napadnutí Poľska. Napadnutím Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom stratil tento dokument v roku 1941 zmysel. Ako prvý oficiálny predstaviteľ ZSSR naobed 22. júna 1941 oznámil v sovietskom rozhlase, že krajinu napadlo nacistické Nemecko. Na Jaltskej a Postupimskej konferencii na sklonku druhej svetovej vojny ostro vystupoval proti západným Spojencom. Jeho postoje prispeli k vzniku Studenej vojny. Pre svoj tvrdý a odmietavý postoj k návrhom Západu bol prezývaný „Mister Ňet“.

V roku 1957 vystúpil spolu s L.M. Kaganovičom, G. M. Malenkovom a ďalšími proti politickému kurzu nastolenému N.S. Chruščovom. To ho stálo politické funkcie v prezídiu Komunistickej strany. V rokoch 1957 až 1962 sa venoval diplomatickej činnosti. Jeho nástupcom vo funkcii ministra zahraničných vecí bol Andrej Gromyko. Zomrel v Moskve. Svoju ženu Polinu Semjonvnu, rodenú Žemčužinu prežil o 16 rokov.