Inkvizícia

Inkvizícia (lat. inquisitio; z inquaerere – zisťovať) označuje formu stredovekého súdnictva, ktorá je dnes známa predovšetkým v spojitosti s inkvizičnými inštitúciami rímskokatolíckej cirkvi. V procese inkvizície sa zisťovalo uskutočňovanie trestných činov.

Inštitút inkvizičného (zisťovacieho) procesu pochádza z rímskeho práva. Ide pritom o oficiálny postup orgánov, pri ktorom inštitúcia (štát, cirkev) sama od seba koná proti podozrivým. Opakom je takzvaný akuzačný (obviňovací) proces, pri ktorom musí najprv dôjsť k udaniu, alebo vzneseniu obvinenia poškodenou osobou.

Inquisitio

Na rozdiel od dnes známych foriem súdnictva nestála v popredí procesu obžaloba a dôkazy, ale inquisitio – zisťovanie, opytovanie. Znamená to, že všetky zistenia potrebné k procesu sa objasňovali počas procesu samotného, vypočúvaním svedkov. Vecné dôkazy pri tom nemali žiadnu platnosť. Na dokázanie viny alebo neviny existovala len jediná možnosť, a to výpovede svedkov. Vďaka takýmto postupom eskalovali súdne procesy niekedy do extrémov.

Hlavným cieľom inkvizičného procesu bolo priznanie. Nebolo na vynesenie rozsudku vždy nutné, ale doboví právnici ho opakovane označovali za regina probatorum – kráľovnú všetkých dôkazov. Priznanie sa vymáhalo najmä presviedčaním, väznením a od roku 1254 oficiálne aj mučením.

Rímskokatolícka inkvizícia

Ako inkvizícia sa v stredoveku označovalo inquisitio haereticae pravitatis – vyšetrovanie kacírskych neprávostí – inštitúcia, ktorej úlohou bolo popieranie neschválených učení a názorov, ktoré rímskokatolícka cirkev označila za pomýlené.

Inkvizičné procesy viedli biskupi, ktorých zmocňoval sám pápež. To sa časom ukázalo ako málo efektívne, takže vznikla samostatná inštitúcia.

Dejiny rímskokatolíckej inkvizície

Pedro Berruguete: Svätý Dominik predsedá autodafé, (1475).

Staroveká inkvizícia

Už v kresťanskom staroveku sa používali trestné opatrenia proti bludárom. Počas prvých troch storočí kresťanstva sa používali iba duchovné tresty. Keď sa kresťanstvo stalo štátom uznaným náboženstvom (Milánsky edikt), niektorí cisári si pokladali za povinnosť trestať nielen tých, ktorí prestupovali štátne zákony, ale aj tých, ktorí porušovali cirkevné nariadenia. Tak Konštantín Veľký, Valentinián I., ale najmä Theodosius Veľký vydávali zákony, stanovujúce tresty proti bludárom. Takými trestami bolo vyhnanstvo, konfiškácia majetku, strata občianskych práv. Bludárov, akými boli manichejci a donatisti, ktorých považovali za rušiteľov majestátu, trestali dokonca smrťou. Cirkevní Otcovia, ako sv. Hieronym, pápež Lev Veľký, Gregor Veľký, najmä však svätý Augustín tiež schvaľovali telesné tresty, okrem trestu smrti.

Stredoveká inkvizícia

Začiatkom stredoveku neboli zákony na potrestanie bludárov a heretikov. Neskôr však, keď zmenenými stredovekými pomermi sa herézy častejšie vyskytovali, cirkev i svetská moc pristúpila k prísnejším opatreniam proti nim. Pri úzkom spojení cirkvi a štátu považovala sa heréza i za zločin proti štátu. Koncom 11. storočia sa stále častejšie ozývali hlasy zo strany cirkvi aj štátu, aby kňazi i svetskí ľudia oznamovali biskupovi i štátnej moci bludárov na potrestanie. Dokonca prísne trestali i tých, ktorí tak neučinili, ak o blude vedeli. Fridrich Barbarossa bol prvý, ktorý zákonom stanovil tresty proti bludárom. V Aragónsku roku 1197 bol vykonaný prvý trest smrti na heretikoch. Neskôr tento trest zaviedol Ľudovít VIII. vo Francúzsku a Fridrich II. po dohode s pápežom aj v Taliansku.

Pravoslávne cirkvi nemali porovnateľnú inštitúciu s inkvizíciou. Prenasledovania čarodejníc mali malý rozsah a neboli systematické.

Biskupská inkvizícia

Prvú stredovekú inkvizíciu nazývanú biskupská (tiež episkopálna, z gr. episkopos – biskup) založil pápež Lucius III. V novembri 1184 usporiadal synodu vo Verone a vydal bulu Ad abolendam (S cieľom odstrániť) v ktorej odsúdil Katarov, Paterinov, Valdéncov a Arnoldistov a anatematizoval všetkých heretikov a ich podnecovateľov.

Na synode v Toulouse r. 1229 cirkevná inkvizícia dosiahla svoje dovŕšenie. Tam sa rozhodlo, že každý biskup musí postaviť v každej farnosti svojej diecézy jedného kňaza a niekoľkých sprisahaných laikov, ktorí majú sliediť po heretikoch. Povinnosťou povereného inkvizítora bolo nečakať, kým niekto heretika oznámi, ale z úradu bol povinný hľadať heretikov, zistiť ich blud a odovzdať ich svetskej vrchnosti.

Inkvizícia bola odpoveďou na rastúce hnutie Katarov v južnom Francúzsku. Nazýva sa biskupská, pretože bola v právomoci miestnych biskupov.

Pápežská inkvizícia

Keďže biskupi neprejavovali vždy dostatočnú horlivosť, alebo bludári si vedeli aj medzi inkvizítormi nájsť zástancov, ustanovil Gregor IX. (pápež inkvizície) r. 1231 tzv. pápežskú inkvizíciu. Úlohou pápežských inkvizítorov poveril dominikánov, ktorí sa až príliš horlili za čistotu viery. Neskôr to boli aj príslušníci rehole minoritov. Pápež Inocent IV. r. 1252 povolil inkvizítorom na vynútenie priznania použiť aj prostriedky mučenia (tzv. tortúru), hoci takéto spôsoby ostro odsúdil už r. 866 pápež Mikuláš I. ako také, ktoré sa protivia božskému i ľudskému právu.

Pápežská inkvizícia sa najviac rozšírila v Taliansku, Španielsku, Francúzsku a Portugalsku. Tam všade okrem výslovnej herézy trestala aj svätokrádež, rúhanie sa Bohu, sodomiu, čarodejníctvo, mágiu a alchýmiu. V Nemecku pôsobil od r. 1227 svetský kňaz Konrád z Marburgu, ktorý bol tak fanatický, že jeho postupy vyvolali veľké rozhorčenie a rytieri ho zavraždili. Po tejto udalosti prísnosť inkvizície v Nemecku poklesla. V Anglicku inkvizícia trvala až do vystúpenia Viklefovho, v Poľsku ju zaviedol pápež Ján XXII. Toto zriadenie bolo ukončené s nástupom osvietenstva.

Rímska inkvizícia

Pôvodnú rímsku inkvizíciu menoval pápež Pavol III. konštitúciou Licet ab initio zo dňa 21. júla 1542 ako Posvätnú Kongregáciu Rímskej a univerzálnej inkvizície (lat. Sacra congregatio Romanae et universalis Inquisitionis). Najznámejší je prípad Galileo Galilei (1633). Obvinení/vyšetrovaní museli nosiť na odeve znak dvoch prekrížených červených jazykov alebo iné pestrofarebné tkaniny, našité na odev vo vzore do x. Táto inkvizícia však nekončila smrťou. Pokánie a tresty pre tých, ktorí sa priznali a boli odsúdení boli vyhlásené na verejnom obrade po ukončení všetkých procesov (sermo generalis alebo auto-da-fe). Pokánie/trest mohlo obsahovať púť, verejné bičovanie, peňažný trest alebo nosenie kríža. Sankcie v závažných prípadoch boli konfiškácie majetku alebo uväznenie. Najzávažnejší trest, ktorí vyšetrovatelia mohli sami stanoviť bolo doživotné väzenie. V r. 1908 si Rímska inkvizícia zmenila meno na skrátene Sväté ofícium (lat. Sanctum Officium). Po reštrukturalizácii rímskych úradov po Druhom vatikánskom koncile (1962 – 1965) ju pápež Pavol VI. zmenil na Kongregáciu pre náuku viery (lat. Congregatio pro Doctrina Fidei). Táto inštitúcia už stratila neobmedzenú moc v cirkvi, prestala byť Suprema congregatio (Najvyššia kongregácia), ktorá dovtedy stála nad všetkým cirkevným právom.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Inkvizícia

Externé odkazy

• Inkvizícia v stredoveku (de) Archivované 2005-08-29 na Wayback Machine