Jozef Ciller (1942)
Jozef Ciller | |
slovenský scénograf, kostýmový výtvarník, pedagóg | |
Narodenie | 8. február 1942 (82 rokov) Martin, Slovensko |
---|---|
Národnosť | slovenská |
Profesia | divadelný a filmový scénograf a kostýmový výtvarník |
Jozef Ciller (* 8. február 1942, Martin, Slovensko) je slovenský scénograf, kostýmový výtvarník, pedagóg na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.[1]
Štúdium
[upraviť | upraviť zdroj]Strednú školu vyštudoval na Jedenásťročnej strednej škole v Púchove. V roku 1961 absolvoval Umelecko-priemyselnú školu sklársku v Železnom Brode u profesora Libeňského. Od roku 1962 až do roku 1964 študoval architektúru na Slovenskej vysokej škole technickej (dnes Slovenská technická univerzita v Bratislave). V roku 1968 začal študovať scénografiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a absovoval u Ladislava Vychodila.
Charakteristika tvorby
[upraviť | upraviť zdroj]Scénografia je intelektuálny, výtvarný a divadelný desaťboj, v ktorom sa stretáva literatúra s dramaturgiou a réžiou. Cillerova scénografia v sebe zjednocuje prvky architektúry, dizajnu, svetla, pohybu, hudby, kostýmu, farby. Vytvoreniu komplexnej scény je potrebné prejsť rozsiahlým a zložitým procesom. Od nápadu, skice, modelu, výkresov, cez divadelnú technológiu, realizáciu v dielni a konzultáci, až k technickým a svetelným skúškam, generálke až premiére.
Základným a najdynamickejším výtvarným prvkom je herec, ktorý dokáže priestor podľa aktuálnej potreby meniť, členiť ho i neustále mu dávať nové významy. Cillerova scénografia sa vyznačuje bohatstvom jednoduchosti, funkčnosťou, aj integrovanosťou so všetkými zložkami inscenácie. Tieto charakteristické znaky mu zabezpečujú osobitné postavenie v rámci súčasnej scénografie.
Na stránke Nitriankej galérie je tvorba Jozefa Cillera charakterizovaná nasledovne:
,,Napriek tom, že Cillerove scénografické návrhy majú svojbytnú výtvarnú kultúru, vtip a technickú úroveň, ich totálny zmysel sa rozkryje až v inscenačnej realizácii. Čím zmysluplnejšie scénografické riešenie, tým ťažšie je ho prezentovať v galerijnej výstave. Scénografia nie je len obrazový artefakt, ale dramatický multidisciplinárny dialóg, dostávajúci optické fyzikum, sluchový vnem v spojitosti so živým človekom – divákom často do oslobodzujúcej katarzie, tak potrebnej v dnešnom živote."[2]
Dagmar Podmanková v Úvode do premien slovenskej scénografie píše:
,,Podľa základných prvkov mobiliáru (archetypálne scénické znaky) nielen v tradičnom slovenskom prostredí (stôl, stolička, posteľ, najmä priechodná skriňa, lampa), materiálu (drevo, papier, svetlo, často prenikajúce cez dosky, uschnuté lístie/strom, voda, zrkadlo), ich (pre)svietením, mnohokrát „rozbitím“ scénografickej stavby ako znaku deštrukcie spoločnosti, oslobodenie sa od zaužívaných pravidiel, istého druhu mýtov, ktoré vedie k otvorenie voľnosti, slobode, dekódujeme napríklad Jozefa Cillera."[3]
Umelecká činnosť
[upraviť | upraviť zdroj]Divadlo
[upraviť | upraviť zdroj]V 60. a 70. rokoch, teda počas štúdii na vysokej škole, začal svoje študentské projekty realizovať v divadelných štúdiách na VŠMU či JAMU v Brne, aj v rôznych ochotníckych súboroch a divadlách v Martine, Púchove, Brezne a Dubovom, kde získal viaceré ocenenia na domácich. Práve v tom čase vznikla väčšina jeho ľudských i profesionálnych väzieb. V roku 1967 prijal pozíciu scénického výtvarníka v Diavadle SNP v Martine, kde od roku 1975 pôsobí ako šéf výpravy. Vo všetkých svojich dielach sa usiloval o to, aby každá jeho práca mala, okrem dekoračnej hodoty, aj zmysel, dušu a niesla v sebe dramatický náboj zasahujúci divákov. Nejde mu o sebaprezentáciu, ale o tému a človeka. Doteraz vytvoril vyše 400 scénických a mnoho kostýmových návrhov pre činohru, operu, operetu, muzikál a bábkové divadlo pre viac ako 40 profesionálnych i ochotníckych súborov na Slovensku (Martin, Bratislava, Prešov) a v Česku (Brno, Praha, Ostrava). Jeho umelecká činnosť nebola viazaná iba na Slovensko či Česko. Významnými sú aj jeho návrhy v zahraničí – ZSSR, Maďarsko, Poľsko, Bulharsko, Juhoslávia, Grécko, Fínsko, Veľká Británia, Švédsko, Rakúsko, Nemecko, Ukrajina, Estónsko, Holandsko, Chorvátsko atď. Spolupracuje aj s bábkovými divadlami, amatérskymi súbormi, filmom i televíziou.
Jozef Ciller pôsobil aj v Slovenskom národnom divadle. V ňom pracoval na komédii Ivana Sergejeviča Turgeneva Mesiac na dedine (1980). V experimentálnom Divadle na provázku v Brne zase realizoval inscenáciu Petra Scherhaufera 11 dní krížnika Potemkin (1972), pracoval aj na scénografii a výprave divadelnej hry Alexandra Valentinoviča Vampilova 20 minút s anjelom (1973) alebo Profesionálnu ženu (1974) od dvojice autorov Páral-Pospíšil. Ďalej pracoval v Národnom divadle v Prahe, Národnom divadle v Brne, Národnom divadle v Ostrave, Činohernom klube Praha, Radošinskom naivnom divadle a iných slovenských a českých divadlách.
V materskom martinskom Divadle SNP (dnes Slovenské komorné divadlo) realizoval:
- Herodes a Herodias (tragédia Pavla Országha Hviezdoslava, 1968)
- Škola žien (Jean Baptiste Poquelin Moliére, 1969)
- Inkognito (Ján Palárik, 1971)
- Cyrano z Bergeracu (Edmond Rostand, 1972)
- Kocúrkovo (Ján Chalupka, 1978)
- Život Galileiho (Bertold Brecht, 1979)
- Don Juan (Jean Baptiste Poquelin Moliére, 1980)
- Zurvalec (Ivan Sergejevič Turgenev, 1980)
- Lýsistrata (Aristofanes, 1981)
- Amadeus (Peter Shaffer, 1982)
- Doktor faust (Christpher Marlow, 1982)
- Barbari (Maxim Gorkij, 1982)
- Jakub fatalista (Denis Diderot, 1983)
- Ujo Váňa (Anton Pavlovič Čechov, 1983)
- Revízor (Nikolaj Vasilievič Gogoľ, 1984)
- Drotár (Ján Palárik, 1984)
- Eniki-beniki (Wassermanova adaptácia Keysiho románu, 1985)
- Život človeka (Leonid Nikolajevič Andrejev, 1986)
- Nevesta hôľ (František Švantner, 1986)
Film
[upraviť | upraviť zdroj]Jozef Ciller spolupracoval s významnými slovenskými a českými režisérmi (Evald Schorm, Jiří Menzl, Miloš Horanský, Ivan Rajmont, Tomáš Hinšt, Vladimír Sís) i slovenskými režisérmi pôsobiacimi v Česku (Peter Scherhaufer, Peter Gábor, Ivan Balaďa). V štúdiách Slovenská televízie v Bratislave a Košiciach spolupracoval ako architekt či kostýmový výtvarník na desiatkách inscenácií a filmov. V Slovenskej televízii nakrútil dva autorské filmy režírované Martinom Šulíkom Dosky, ktoré znamenajú divadlo (1987) a Stolička (1988).
Ako architekt, scénograf či kostýmový výtvarník spolupracoval na viacerých slovenských filmoch. Na tragikomickom príbehu o podivuhodných dobrodružstvách dvoch stredovekých rytierov spod Sitna, ktorí sa vyberú do 20. storočia s úmyslom vyhnať diabla a napraviť svet, Rekviem za rytierov (1970) spolupracoval s Jozefom Zacharom. Bol kostýmovým výtvarníkom Slávnosti v botanickej záhrade (1969) Ela Havettu. Taktiež spolupracoval s režisérom Pavlom Bencom na je Višňovom sade (1980) či s Dušanom Hanákom na jeho Ja milujem, ty miluješ (1980). S režisérkou dokumentárnych filmov Stanislavou Jendrššákovou vytvoril tri filmové inscenácie z Krajového bábkového divadla Herecké variácie (1981) a záznam opery Bartolomeja Urbanca Majster Pavol (1982). V Panne Zázračnici (1966) Štefana Uhera si zahral člena vojenskej hliadky a v Neďaleko do neba (1987) režiséra Martina Ťapáka zase úlohu tanečníka – hudobníka.
Iné
[upraviť | upraviť zdroj]Tento medzinárodne uznávaný slovenský umelec si svoje návrhy nenechával iba pre seba. V Slovenskom inštitúte v Moskve sprístupnili výstavu pod názvom Scénografia Jozefa Cillera. Tohto divadelného, filmového, a muzikálového výtvarníka na nej predstavuje viac ako 100 návrhov a fotografií scén, ktoré vytvoril v uplynulých tridsiatich rokoch. Exponáty pochádzajú z archívu Diavadelného ústavu v Bratislave a súkromného Cillerovho archívu.
Výtvarník dlhé roky pripravuje martinský festival politickej piesne a Bienále fantázie Martin. Je autorom viacerých interiérov a výstav. Pôsobí vo viacerých komisiách Zväzu slovenských dramatických umelcov a Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Takisto sa zúčastňuje na organizovaní kultúrneho života v Martine. Od roku 1975 je šéfom výpravy Divadla SNP. Venuje sa tiež grafickému dizajnu, multimediálnym projektom a riešeniu artiteatrálnych podujatí.
Ocenenia
[upraviť | upraviť zdroj]- 1997 – Cena primátora mesta Martin[4]
- 2002 – Cena mesta Martin[5]
- 2020 – Krištáľové krídlo za rok 2019 – Mimoriadna cena[6]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ TASR. Scénický výtvarník Jozef Ciller sa dožíva 70 rokov. SME (Bratislava: Petit Press). Dostupné online [cit. 2016-01-20]. ISSN 1335-4418.
- ↑ Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2016-02-04]. Dostupné online. Archivované 2016-04-04 z originálu.
- ↑ PODMANICKÁ, Dagmar. In: Úvod do premien slovenskej scénografie. Slovenská akadémia vied, str. 118.
- ↑ Cena primátora mesta Martin [online]. Mesto Martin, 2018-05-17, [cit. 2020-06-25]. Dostupné online.
- ↑ Cena mesta Martin [online]. Mesto Martin, 2013-12-11, [cit. 2020-06-25]. Dostupné online.
- ↑ Laureáti 23. ročníka za rok 2019 [online]. kristalovekridlo.sk, 2020-02-12, [cit. 2020-06-25]. Dostupné online.
Bibliografia
[upraviť | upraviť zdroj]- Scénografická prezentácia. In: Večerník, č.69, 2005, st. 10, (autor neznámy), zdroj: SFÚ.
- Divadlo A. Duchnoviča je diamant slovenskej kultúry. In: Pravda, č. 110, 15.5.2006, str. 18, (autor neznámy), zdroj: Filmový ústav.
- Odovzdali ceny šéfa parlamentu. In: SME, č.149, 29.6.2007, str. 22, (autor neznámy), zdroj: SFÚ.
- Jozef Ciller. In: Slovensko, č. 11, 1986, str. 31, (autor neznámy), zdroj: SFÚ.
- Michaela Košťanová. ,,Osloviť divákov". In: Televízia, č. 6, 1987, str. 16-17.
- Jozef Ciller. In: Pamätný list odovzdávania ceny Karla Čapka, 24.5.2004, str. 5.
- http://nitrianskagaleria.sk/event/pripravujeme-jozef-ciller-naco-je-scenografia/ Archivované 2016-04-04 na Wayback Machine
- Dagmar Inštitorisová: Jozef Ciller. Čítanie v mysli scénografa. Bratislava : Culture Positive, 2019. 304 s. ISBN 978-80-971430-6-0.