Ainuovia
Ainuovia[1] (iné názvy: Ajnu, Ajnuovia[2]:34; jap. アイヌ, Ainu; rus. Айны, Ajny) je etnická skupina Východnej Ázie, domorodá japonskému ostrovu Hokkaido a dnes už len v malom počte aj ostrovu Sachalin a Kurilským ostrovom.[3] Vyznačuje sa vlastnou kultúrou, náboženstvom a jazykom. Väčšina dnešných Ainuov sú potomkovia pôvodných Ainuov a Japoncov. Odhadovaná veľkosť ich populácie na ostrove Hokkaido je 24 000 obyvateľov.[4]
Kultúra
[upraviť | upraviť zdroj]Niektoré prvky kultúry Ainuov vychádzajú z pravekej kultúry Jōmon.[3] Tradičné oblečenie Ainuov sa rozdeľuje na 2 typy: pracovné a slávnostné. Slávnostné oblečenie je nosené výhradne počas festivalov, náboženských rituálov a podobných príležitostí. Je bežne vyrobené z textílie z lyka a ozdobené rôznymi vzormi v závislosti od oblasti. Tieto vzory sa dedia z matky na dcéru a majú slúžiť na odháňanie zlých duchov.[5] Niektorými zo vzorov sú napríklad Moreu a Aiushi.[5] Jedným z ďalších prvkov kultúry Ainuov sú husté brady u mužov a tetovania tváre u žien.[3]
Ainuovia svoju kultúru, tradície a filozofiu zachovali v ústnej podobe, keďže ich jazyk pôvodne písanú formu nemal.[5] Ústnou formou sa šírili aj príbehy nazývané Yukar. Väčšina, ktorá sa zachovala dodnes sú dielom misionárky a epickej poetky Imekanu (japonským menom Kannari Matsu ; 金成 マツ). Ide o prepis príbehov, ktoré Imekanu prerozprávala jej matka.
O zachovanie vytrácajúcej sa kultúry Ainuov sa pokúša centrum Sapporo Pirka Kotan, ktorého názov v jazyku Ainuov znamená Krásna dedina v Sapporo.[6][7] Bolo otvorené v roku 2003 a ide o prvé centrum tohto typu v Japonsku.[8] Okrem výstav sa tu organizuje napríklad kultúrny festival Inkar-us-pe a rôzne workshopy, ako napríklad workshop zameraný na výrobu hudobného nástroja mukkuri.[7] Najnovším projektom zameraným na zachovanie kultúry Ainuov je "Symbolický priestor pre etnickú harmóniu" v Shiraoi, ktorého otvorenie bolo z apríla 2020 presunuté z dôvodu pandémie Covid-19.[8]
Náboženstvo
[upraviť | upraviť zdroj]Tradičným náboženstvom Ainuov je animizmus, viera v bohov a duchov nazývaných Kamuy, ktorí dokážu v rôznych podobách navštíviť svet ľudí (v jazyku Ainuov: Ainu mosir). V tomto náboženstve je všetko považované za určitú podobu Kamuy, preto je najdôležitejším prvkom tejto filozofie žiť v harmónii s prírodou.[3][5]
Asi najvýznamnejší rituál sa nazýval Iyomante. Trval niekoľko rokov a zahŕňal chytenie mláďaťa medveďa, o ktoré sa komunita starala ako o člena rodiny. V určitom veku bol medveď rituálne zabitý. Nešlo však o obetovanie. Ainu verili že zabitím umožnia duchovi, ktorý prišiel do sveta ľudí v podobe medveďa, vrátiť sa späť do sveta bohov. Tento duch mal potom adoptívnej komunite priniesť šťastie za predpokladu, že sa oň počas života dobre starali.[3][9][5]
Jazyk
[upraviť | upraviť zdroj]Jazyk Ainuov (Ainu Itak) sa delí na 3 hlavné dialekty, Sachalinký, Kurilský a dnes jediný zachovaný Hokkaidský. Tento kriticky ohrozený jazyk nemožno s istotou zaradiť do žiadnej jazykovej rodiny. Podľa prieskumu z roku 2006 z 23 782 Ainuov týmto jazykom hovorí len 304. 4,6% z nich hodnotia svoju úroveň dostatočnú pre výučbu daného jazyka. Faktom však je, že mnoho Ainuov svoju identitu skrýva a tým sú výsledky skreslené.[10] Mnoho názvov miest na ostrove Hokkaido vychádza z jazyka Ainuov. Jedným z nich je mesto Sapporo, ktorého názov vychádza zo slov sat (suchý), poro (veľký) a pet (rieka), podľa rieky Toyohira pretekajúcej týmto mestom.[8]
Diskriminácia
[upraviť | upraviť zdroj]Ainuovia zvykli so susediacimi Japoncami obchodovať. Po Obnove Meidži (rok 1868) sa však ich vzťahy výrazne zhoršili, keď Japonci začali osídľovať oblasti Hokkaida. Následkom tohto boli Ainuovia nútení sa presťahovať z ich pôvodných sídiel, zväčša na teplom pobreží, do neúrodných hornatých oblastí v stredozemí ostrova. Keďže stratili možnosť rybolovu a lovu jeleňa ako spôsobu obživy, museli sa zamerať na poľnohospodárstvo. Ďalej bolo vyžadované, aby si Ainuovia prisvojili japonské mená, rozprávali japonským jazykom a ich kultúra vrátane významného rituálu Iyomante im bola postupne odobratá.[8] Ďalším zdrojom diskriminácie bol vzhľad Ainuov, ktorý nebol typický pre východoázijské národy. V neskorom devätnástom storočí vznikali z mnohých dôvodov teórie o chlpatosti Ainuov ako súčasť japonskej pseudovedy. Niektoré napríklad tvrdili, že Ainuovia sa rozmnožovali so zvieratami, čo viedlo k narodeniu chlpatých detí. Tieto myšlienky podporovali urážlivé označenie ‘’chlpatý Ainu’’ a ospravedlňovali diskrimináciu. Mnohí Ainuovia preto tajili svoje korene.[3] Následky diskriminácie možno pozorovať i dnes. Veľká časť populácie Ainuov patrí medzi tých najchudobnejších obyvateľov. Len 17,4% z nich dosiahlo vysokoškolské vzdelanie (japonský národný priemer 38,5 %).[4]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Ainuovia. In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Slovenská akadémia vied, [cit. 2020-11-19]. Dostupné online.
- ↑ RUMÁNEK, Ivan R. V. Prepis mien a termínov z jazykov Japonska. In: Ako prepisovať z orientálnych jazykov do slovenčiny : Praktická príručka. Ed. Anna Rácová, Martina Bucková, Jozef Genzor. Bratislava : Ústav orientalistiky SAV v Slovak Academic Press, 2018. 134 s. ISBN 978-80-89607-70-9. S. 27 – 37.
- ↑ a b c d e f Ainu | Definition, Culture, & Language [online]. Encyclopedia Britannica, [cit. 2020-11-19]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ a b ONISHI, Norimitsu. Recognition for a People Who Faded as Japan Grew (Published 2008). The New York Times, 2008-07-03. Dostupné online [cit. 2020-11-19]. ISSN 0362-4331. (po anglicky)
- ↑ a b c d e Ainu Culture and the Ainu People - 阿寒湖アイヌコタン阿寒湖アイヌコタン [online]. www.akanainu.jp, [cit. 2020-11-19]. Dostupné online.
- ↑ GoodDay Hokkaido [online]. [Cit. 2020-11-19]. Dostupné online. Archivované 2020-11-27 z originálu. (po anglicky)
- ↑ a b Ainu Culture Promotion Center (Sapporo Pirka Kotan) | 観光施設 | 観光スポット [online]. Welcome to Sapporo, [cit. 2020-11-19]. Dostupné online. (po japonsky)
- ↑ a b c d COBB, Ellie. Japan’s forgotten indigenous people [online]. www.bbc.com, [cit. 2020-11-19]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ Discover Japan [online]. 2014-01-26, [cit. 2020-11-19]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ TAHARA, Kaori. The saga of the Ainu language [online]. UNESCO, 2019-02-05, [cit. 2020-11-19]. Dostupné online. (po anglicky)