Berlínska blokáda

Berlínska blokáda bola blokáda, trvajúca od 24. júna 1948 do 12. mája 1949, počas ktorej boli západné sektory Berlína zásobované zo vzduchu takzvaným leteckým mostom, patrí k najzávažnejším konfrontáciám studenej vojny.

Pozadie

Jediné tri povolené letecké koridory do Berlína

Berlín sa po skončení druhej svetovej vojny stal symbolom víťazstva Spojencov. No už po krátkom čase sa krehká aliancia, ktorá vznikla ako obrana pred nacizmom v najhorších časoch vojny, začala v dôsledku vnútorných rozporov rúcať. Berlín rozdelený na 4 okupačné zóny medzi Spojené kráľovstvo, Francúzsko, USA a ZSSR však ešte stále predstavoval jednotu bývalej protihitlerovskej koalície. V roku 1947 sa Berlín zmenil na vysunutú oblasť, v ktorej sa prelínal západný kapitalistický systém s východným socialistickým.

Dňa 20. júna 1948 uskutočnili západní spojenci – po bezúspešných konzultáciách so Sovietskym zväzom – v západných okupačných zónach Nemecka menovú reformu (ktorá podľa pôvodných plánov v dôsledku štvormocenského statusu nemala platiť pre Berlín). Dňa 22. júna bola menová reforma uskutočnená aj v sovietskej okupačnej zóne, pričom nová východná marka mala platiť aj pre západné sektory Berlína: tým sa malo dosiahnuť finančné a hospodárske viazanie západných sektorov na sovietsku zónu. Západní spojenci preto zaviedli západnú marku aj vo svojich berlínskych sektoroch.

V noci z 23. na 24. júna reagovalo potom sovietske velenie v Berlíne prerušením zásobovania elektrickým prúdom pre západné sektory a niekoľko hodín neskôr uzatvorením všetkých pozemných a vodných prístupových ciest.

Blokáda a letecký most

Na blokádu, najprv prezentovanú ako technické problémy, neboli západní spojenci pripravení. V západných sektoroch Berlína, ktoré mali vtedy 2,2 milióna obyvateľov a boli úplne závislé od zásobovania zvonku, sa nachádzali zásoby potravín na 36 dní a uhlia na 45 dní.

Spočiatku spojenci neboli ani zajedno v budúcej politike voči Berlínu. Nakoniec sa presadil americký vojenský guvernér mesta, Lucius D. Clay, ktorý 25. júna 1948 dal povel na zriadenie leteckého mosta (vzdušné koridory blokované neboli). Už ďalší deň pristálo na letisku Tempelhof v americkom sektore prvé lietadlo operácie Vittles, Briti začali s operáciou Plain Fare o dva dni neskôr (používali svoje vojenské letisko Gatow a vodné plochy jazier pre nasadené hydroplány). Na letoch sa neskôr podieľali aj letci z Nového Zélandu, Austrálie, Kanady a Južnej Afriky.

Z počiatočných 120 ton denne sa počas týždňov objem tovaru veľmi rýchlo zvýšil a rekord bol dosiahnutý 16. apríla 1949 s celkom 12 840 ton za jediný deň. Najväčšou položkou (62,8 %) bolo uhlie na vykurovanie a výrobu elektriny, ďalej benzín, pšenica a ďalšie potraviny, lieky a takisto stavebný materiál (na ďalšiu výstavbu letísk – o tri mesiace neskôr bolo uvedené do prevádzky letisko Tegel vo francúzskom sektore). Lietadlá pristávali v minútových intervaloch.

Takmer o rok neskôr, keď bolo jasné, že blokáda nedosiahne pôvodný zámer (anexia západných sektorov), bolo 12. mája 1949 tranzitné spojenie do Berlína opäť otvorené (a tým skončil aj letecký most do Berlína).

Celkom sa uskutočnilo okolo 277 000 letov, pri ktorých bolo prepravených 2,2 milióna ton tovaru. Počas leteckého mostu zahynulo niekoľko osôb: 39 Britov, 31 Američanov a 6 Nemcov. Pripomína ich pomník na námestí pred letiskom Tempelhof.

Pozri aj

Externé odkazy

Die Berliner Blockade (po nemecky)