Džudo
Džudo (jap. 柔道 – džúdó) je bojové umenie, spôsob sebaobrany ale najmä olympijský šport, ktorý všestranne rozvíja telesnú zdatnosť ako aj psychickú odolnosť cvičenca.
Filozofia džuda kladie veľký dôraz na techniku a psychické schopnosti, prostredníctvom ktorých dokáže džudista v prípade potreby eliminovať aj podstatne silnejšieho protivníka. Nezanedbateľnou súčasťou cvičenia džudo je aj jeho etika, ktorá prispieva k harmonickému rozvoju osobnosti cvičiaceho. Hoci je pôvod džuda (v preklade "jemná cesta") v ďalekom Japonsku, za posledné polstoročie získal tento šport vďaka príťažlivosti svojich tréningových metód takmer masové rozšírenie (6 miliónov registrovaných cvičencov) vo všetkých krajinách sveta. Samotný zakladateľ džuda, Džigoró Kanó, charakterizoval džudo nasledovne:
- "Džudo je prostriedkom čo najefektívnejšieho použitia fyzickej a duševnej sily. Toto cvičenie znamená neustále zlepšovanie sa po psychickej a fyzickej stránke prostredníctvom sebaobranných techník. Prvotným predmetom džuda je teda sebazdokonaľovanie sa, učenie sa byť užitočným pre okolitý svet.“
Džudo je typickým športovým zápasom, v ktorom pri vlastnom výkone – stretnutí ide o prekonanie súpera fyzickou, technickou a taktickou prevahou. Pri riešení úlohy vlastného výkonu sa v džude uplatňuje veľké množstvo pohybových zručností prevažne veľmi zložitej štruktúry. Kontakt medzi oboma súpermi nastáva prostredníctvom úchopu za športový úbor – kimono (džudogi, judogi)[1]. Pravidlá dovoľujú obmeňovať úchop a využívať prakticky všetky časti tela v kontakte so súperom v priebehu boja. Vlastný zápas prebieha na rovnom, pevnom, dostatočne pružnom zápasisku, ktoré umožňuje rýchle pohyby a pritom poskytuje dostatočnú ochranu pri pádoch. Charakter hlavných vonkajších faktorov, t. j. športového úboru, zápasiska a pravidiel, predurčuje veľkú premenlivosť pohybového obsahu džuda. Náplň techniky džuda tvoria predovšetkým chvaty, ktoré majú pomerne stabilnú štruktúru, vďaka tradičnému rozdeleniu a metodike nácviku, ktoré sa od vzniku džuda v podstate zachovali dodnes.
Chvatom z postoja hádže džudista súpera priamo na chrbát v ktoromkoľvek smere, rýchlo a dostatočne silno. V boji na zemi sú tri typické spôsoby chvatov – držanie, škrtenie a páčenie v lakťovom kĺbe. Okrem chvatov tvoria náplň techniky džuda ďalšie typické prvky. Sú to rôzne spôsoby úchopov, postojov, pohybu po zápasisku, ďalej úhyby, úniky, blokovanie, protichvaty a tiež pády, ktoré majú ochrannú funkciu. V podmienkach stretnutia sa chvaty a ďalšie prvky techniky obmieňajú, kombinujú v boji v postoji aj v boji na zemi. Prechody z boja v postoji do boja na zemi sú plynulé a prirodzené. Značná premenlivosť technického obsahu džuda, mimoriadny rozsah technických prostriedkov na prekonanie súpera umožňuje tiež veľkú rozmanitosť a premenlivosť taktických prvkov boja a taktických situácií. Toto všetko kladie vysoké požiadavky na komplexný rozvoj pohybových schopností, ako sú sila, rýchlosť, obratnosť a kĺbová ohybnosť.
Technické stupne
[upraviť | upraviť zdroj]Spolu s novým štýlom zaviedol Kanó aj systém technických stupňov, ktorý neskôr využili aj ďalšie školy. Technické stupne sa delia na žiacke kjú (級) a majstrovské dan (段). Stupne sa odlišujú farbou opasku (obi). Kodokan rozlišuje päť žiackych stupňov (5. – 1. kjú), a desať majstrovských stupňov (1. – 10. dan). V Európe sa v športovom džude používa viac žiackych stupňov (7. – 1. kjú), ktoré sú viac farebne rozlíšené.
| stupeň | názov | opasok | farba |
|---|---|---|---|
| 6. kjú | roku-kjú | biely | 
|
| 5. kjú | go-kjú | žltý | 
|
| 4. kjú | ši-kjú | oranžový | 
|
| 3. kjú | san-kjú | zelený | 
|
| 2. kjú | ni-kjú | modrý | 
|
| 1. kjú | iči-kjú | hnedý | 
|
| 1. dan | šo-dan | čierny | 
|
| 2. dan | ni-dan | čierny |
|
| 3. dan | san-dan | čierny |
|
| 4. dan | jon-dan | čierny |
|
| 5. dan | go-dan | čierny |
|
| 6. dan | roku-dan | čierny alebo červenobiely | 
|
| 7. dan | šiči-dan | čierny alebo červenobiely |
|
| 8. dan | hači-dan | čierny alebo červenobiely |
|
| 9. dan | ku-dan | čierny alebo červený | 
|
| 10. dan | džú-dan | čierny alebo červený |
|
Systematika chvatov
[upraviť | upraviť zdroj]Džudo je tvorené veľkým množstvom techník, ktoré sú rozdelené do skupín a podskupín. Najrozšírenejšou systematikou je rozdelenie podľa Kódókanu. Sú to nage-waza techniky hodov, kam zaraďujeme te-wazu techniky rúk, koši wazu techniky bokov, aši-wazu techniky nôh, ma sutemi-wazu techniky strhov priamo, joko sutemi-wazu techniky strhov bokom a katame-waza techniky zneškodnenia na zemi, kde začleňujeme osaekomi-wazu techniky znehybnenia, kansecu-wazu techniky páčenia, šime-wazu techniky škrtenia.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ kimono. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2016. 678 s. ISBN 978-80-970350-2-0. Zväzok 8. (Kalh – Kokp), s. 411-412.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Džudo