Vasilij Ivanovič Čujkov
| Vasilij Ivanovič Čujkov | |
 Čujkov ako veliteľ 62. armády pri Staligrade (portrét od A. N. Mironova) | |
| Narodenie | 12. február 1900 Serebrianyje Prudy, Tulská oblasť, Rusko |
|---|---|
| Úmrtie | 18. marec 1982 (82 rokov) Moskva, Sovietsky zväz |
| Podpis |  |
| Odkazy | |
| Commons |  Vasilij Ivanovič Čujkov |
Vasilij Ivanovič Čujkov, rus. Василий Иванович Чуйков (* 12. február 1900, Serebrianyje Prudy, Tulská oblasť – † 18. marec 1982, Moskva) bol sovietsky dôstojník, maršal Sovietskeho zväzu, dvojnásobný hrdina ZSSR (marec 1944 a apríl 1945), a diplomat. Zohrával významnú úlohu v zimnej vojne s Fínskom v rokoch 1939-40, obrane Stalingradu a dobýjaní Berlína.
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Raná kariéra
[upraviť | upraviť zdroj]Pochádzal z roľníckej rodiny. V roku 1917 vstúpil do Červených gárd a v rokoch 1918-1920 bojoval na Ukrajine, južnom Rusku na Kaukaze a nakoniec v Poľsku. Na konci občianskej vojny velil pluku. V rokoch 1923-1931 rotoval medzi Frunzeho vojenskou akadémiou, kde absolvoval niektoré zvláštne kurzy špecializované na Ďaleký východ, a Ďalekým východom, kde striedavo pôsobil ako diplomatický kuriér v Číne a člen štábu Vasilija Bľuchera.
V rokoch 1932-1935 viedol kurzy pre vyšších dôstojníkov, potom bol preradený k bojovým jednotkám (postupne velil mechanizovanej brigáde, 5. streleckej armáde a nakoniec 4. armáde, s ktorou sa v septembri 1939 zúčastnil obsadenia východnej časti Poľska). Jeho dovtedajšie úspechy urobili dojem na jeho nadriadených a keďže voľných miest pre povyšovanie bolo po Stalinových čistkách v armáde dosť, bolo len logické, že sa mal zúčastniť aj prepadnutia Fínska.
Zimná vojna
[upraviť | upraviť zdroj]Po porážke pri Suomissalmi, kedy 3 fínskej pluky obkľúčili a zničili 2 sovietskej divízie, nahradil Čujkov veliteľa Duchanova.[1]
Sovietsko-nemecká vojna
[upraviť | upraviť zdroj]Navzdory tomu však Čujkov prežil a ani dopad na jeho kariéru nebol drastický. V roku 1940 bol už v hodnosti generálporučíka vyslaný do Číny ako vojenský atašé. V roku 1941 sa vrátil do Moskvy, pracoval v diplomacii, napriek jeho opakovaným žiadostiam o znovupriradenie k frontovým jednotkám. Neskôr bol ale menovaný za zástupcu veliteľa rezervného zboru dislokovaného v jeho rodisku, kde viedol výcvik vojakov, keďže však utrpel ťažké zranenia pri nehode, výcvik viedol väčšinu času iba formálne.
V júli 1942 dočasne velil 64. armáde priradenej k južnému frontu v oblasti Stalingradu. Neskôr ho nahradil generál M.S. Šumilov a Čujkov bol poverený velením nad ľavým krídlom 64. armády. Keďže sa osvedčil, 8. septembra podľa vlastných pamätí 12. septembra [2] bol vymenovaný za veliteľa 62. armády, hlavnej sily, ktorá bránila Stalingrad. Pri preberaní velenia, ktoré štáb frontu odňal generálplukovníkovi Lopatinovi Čujkov vyhlásil, že: „Buď mesto udržíme, alebo tam zahynieme.“[2] Svojou prítomnosťou v blízkosti frontu, ako aj faktom, že nikdy neevakuoval veliteľstvo armády na bezpečnejší východný breh Volgy podporoval morálku zverených vojsk. Počas bitky Čujkov úzko spolupracoval s náčelníkom štábu 62. armády N.I. Krylovom a komisárom K.A. Gurovom. Nemci počas celej bitky nikdy neuverili spravodajským informáciám o tom, že Čujkovovo veliteľstvo sa skutočne nachádza na pravom brehu.
Velenie nad 62. armádou si podržal až do konca bitky, v marci 1943 bola armáda preorganizovaná a premenovaná na 8. gardovú armádu. Do bojov bola nasadená pri prekračovaní Dnepra a neskôr bojovala na pomedzí Ukrajiny a Bieloruska. V polovici roka 1944 spadala pod velenie 1. bieloruského frontu, s ktorým oslobodzovala Bielorusko počas operácie Bagration a Poľsko pri visliansko-oderskej operácii a mala významnú úlohu v bitke o Berlín. 2. mája prevzal Čujkov v mene Vrchného veliteľstva Červenej armády kapituláciu berlínskej posádky.
Povojnové obdobie
[upraviť | upraviť zdroj]Po vojne zostal Čujkov vo Východnom Nemecku - do apríla 1949 ako zástupca veliteľa sovietskych okupačných vojsk, potom v hodnosti armádneho generála do mája 1953 ako ich veliteľ.[3]
V roku 1953 sa stal veliteľom Kyjevskej vojenskej oblasti, o dva roky neskôr získal hodnosť maršal ZSSR. V rokoch 1960-1964 bol vrchným veliteľom sovietskych pozemných síl. V roku 1972 odišiel do dôchodku.
Pomáhal navrhnúť pamätník stalingradskej bitky na Mamajovej mohyle, kde je aj pochovaný ako prvý maršal ZSSR, ktorého nepochovali v Moskve.
Dielo
[upraviť | upraviť zdroj]V rokoch 1950-1972 napísal mnoho kníh a článkov o svojej vojenskej kariére a skúsenostiach. Sú charakteristické zvýrazňovaním vlastných zásluh, skresľovaním historických udalostí v jeho prospech a silne protižukovovským nábojom. Vyhol sa v nich menej úspešným obdobiam svojej kariéry, najmä zimnej vojne.
Knihy vydané v slovenčine:
- Od Stalingradu po Berlín (Pravda, 1988)
- Koniec tretej ríše (Obzor, 1967)
- Začiatok cesty (Osveta, 1961)
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ БОБЫЛЕВ, П. Н; БАСИК, И. И. Военный совет при народном комиссаре обороны СССР, 1938, 1940 гг.: документы и материалы. Москва : РОССПЭН, 2006. OCLC: 77082076. Dostupné online. ISBN 978-5-8243-0694-1. (Russian)
- ↑ a b Vasilij Ivanovič Čujkov: Od Stalingradu po Berlín. Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1988, s. 106
- ↑ MINAŘÍK, Pavel. Bratrká vojska za hranicemi Sovětského svazu: Západní skupina sovětských vojsk v NDR [online]. vojenství.cz, rev. 2002-12-28, [cit. 2012-11-12]. Dostupné online. (česky)
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vasilij Ivanovič Čujkov
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]- Životopis v angličtine Archivované 2005-11-18 na Wayback Machine, pôvodný zdroj – Encyclopædia Britannica
- Životopis v angličtine Archivované 2005-12-27 na Wayback Machine na stránkach Military History Online
- Životopis a úryvok z knihy v ruštine na stránke venovanej hrdinom ZSSR
- Podrobný životopis v ruštine na základe jeho kníh
- Scany Čujkovových knih Сражение века a Конец третьего рейха