Volgograd
O iných významoch výrazu Stalingrad pozri Stalingrad (rozlišovacia stránka).| Volgograd | |||
| Волгоград | |||
| Mesto | |||
 Zhora zľava: železničná stanica, socha Matka vlasť volá, planetárium, Volgogradský metrotram, ruiny budovy Gerhardtovho mlyna, panoráma mesta
| |||
|
|||
| Štát |  Rusko
| ||
|---|---|---|---|
| Fed. štát | Volgogradská oblasť | ||
| Súradnice | 48°42′00″S 44°31′00″V / 48,7°S 44,516667°V | ||
| Rozloha | 565 km² (56 500 ha) | ||
| Obyvateľstvo | 1 015 586 (2017) | ||
| Hustota | 1 797,5 obyv./km² | ||
| Vznik | 1589 | ||
| Primátor | Roman Grebennikov | ||
| Kód | 34 | ||
  Poloha Volgogradu v Rusku
| |||
 Poloha Volgogradu v Európe
| |||
| Wikimedia Commons: Volgograd | |||
| Webová stránka: www.volgadmin.ru | |||
| OpenStreetMap: mapa | |||
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |||
Volgograd (rus. Волгоград); v rokoch 1598 – 1925 Caricyn (rus. Царицын); do roku 1961 Stalingrad (rus. Сталинград) je mesto v Rusku, administratívne centrum Volgogradskej oblasti, ležiace na mieste, kde do Volgy vteká rieka Carica. Roku 2017 malo 1 015 586 obyvateľov, s aglomeráciou 1 470 000. Do histórie sa zapísalo najmä ako dejisko Stalingradskej bitky počas druhej svetovej vojny. Po vojne získalo titul Hrdinské mesto.
Poloha a prírodné pomery
[upraviť | upraviť zdroj]Volgograd leží na pravom brehu Volgy ale k mestu patrí i riedko osídlený ostrov Sarpinskij a neobývané ostrovy Golodnyj, Denežnyj a iné. Je jedným z najdlhších miest v Rusku, jeho dĺžka zo severu na juh je 61 km. Severovýchodne od mesta sa na Volge nachádza priehradná nádrž Volžskej hydroelektrárne. Po jej priehradnom múre vedie most spájajúci mesto s blízkym mestom Volžskyj. Pokračuje i výstavba mostu, ktorý má spojiť Volgograd s južnejším Krasnosvobodskom. Severne od mesta sa Volga rozvetvuje na niekoľko ramien, jej ľavé rameno sa nazýva Achtuba. Na juhu mesta sa nachádza aj Volgo-donský kanál.
Klíma
[upraviť | upraviť zdroj]Mesto má mierne kontinentálne podnebie s horúcimi letami a chladnými zimami. Priemerný ročný úhrn zrážok dosahuje 330 mm. Priemerná teplota v januári dosahuje −7,3°C (najnižšia zaznamenaná bola −32°C). Priemerná teplota v júli sa pohybuje okolo 24,2°C (najvyššia zaznamenaná 43°C). Boli tu zaznamenané veľké zmeny teplôt. Zima zvykne byť mierna s častými ochladeniami a otepleniami. Najchladnejší mesiac v roku je február. Letá bývajú horúce.
História
[upraviť | upraviť zdroj]Založenie a raná história
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 1556 sa územie bývalého Astracháňskeho chánstva dostalo do područia Ruska. Od tej doby je dolný tok Volgy jeho neoddeliteľnou súčasťou. Na ochranu volžskej vodnej cesty pred kočovníkmi vznikla na sútoku rieky Caricy s Volgou strážna pevnosť. Tá sa po prvýkrát spomína v roku 1579. Oficiálne sa ako dátum založenia mesta považuje 2. júl 1589, ktorý je spomenutý v listinách ruského cára Fedora I. Ivanoviča. V roku 1608 v meste postavili prvý kamenný pravoslávny chrám. čoskoro pribudli ďalšie. 6. septembra 1636 sa v zápiskoch holštýnskeho cestovateľa Adama Oleárskeho, uvádza že mestská posádka bola tvorená z 400 strelcov.
V máji 1667 prechádzali mestom kozácke vojská Stepana Razina počas lúpeživej cesty do Perzie. Neskôr medzi 1. – 5. októbrom 1669 sa opäť zastavili, teraz však na spiatočnej ceste.
V apríli 1670 vzbúrení kozáci pod vedením Stepana Razina dobyli Caricyn a nastolili tam kozácku vládu. Popravili vojvodu Tugeneva a zničili aj oddiel strelcov, ktorý mal mesto znovu obsaďiť. V meste pobudli asi mesiac a potom v máji odišli smerom na Astrachaň. ešte toho roku boli porazení a Razin nútený utiecť.
Neskôr cárska moc kvôli pacifikácii odbojných kozákov zlikvidovala väčšinu opevnených miest na Volge. Roku 1689 bol Caricyn posledným z nich.
7. júna 1695 cez mesto tiahol so svojou flotilou Peter Veľký smerom na Azov.
Roku 1708 znovu vzbúrení kozáci v rámci povstania Kondratija Bulavina dobyli mesto a na čas ho držali vo svojich rukách, kým ich vojská Petra I. nevyhnali späť na Don.
Roku 1717 sa stalo mesto prvým cieľom lúpeživého nájazdu Krymských a Kubáňskych Tatárov, ktorí toho roku tiahli južným Ruskom. Preto, rok na to, bola na príkaz cára Petra vytvorená na týchto južných územiach opevnená línia chránená vojakmi a kozákmi. Onedlho bol v meste založený magistrát. A sám cár sa zúčastnil modernizácie mestského opevnenia.
Mesto okrem silného požiaru roku 1728 tiež poznamenala kolonizácia Nemcami, ktorí prichádzali do oblasti po roku 1765. Keďže získali významné privilégiá, rozvíjal sa obchod, remeslá ako aj riečna plavba.
Povstanie Jemeliana Pugačova prehrmelo v auguste 1774 aj v okolí Caricynu. Pugačov porazil v bitke mimo mesta jeho posádku, ale mesto samotné neobsadil, pretože sa približovali ďalšie cárske vojská. Po porážke Pugačovovho povstania bola obranná línia aj povolžské kozácke vojská odstránené.
Industrializácia
[upraviť | upraviť zdroj]V nasledujúcich rokoch 1791 a 1793 bolo mesto zničené požiarom. Napriek tomu, bolo zakaždým rýchlo vystavané. Mesto sa opäť rozvíjalo, vznikali nové školy, továrne, ba aj divadlo. V 1862 bola dokončená Volgo-Donská železnica, jedna z prvých železničných tratí v Rusku. Spájala Caricyn s Kalačom na Done. Onedlho bola železnica spojená s centrom Ruska. V meste sa začali vydávať noviny. 30. apríla 1896 bola vytvorená akciová spoločnosť Ural-Volga, a založený strojársky podnik, ktorý sa do histórie zapísal ako Volgogradskij metallurgičeskij zavod „Krasnyj Okťabr“.
Pred začiatkom prvej svetovej vojny mal Caricyn 134 000 obyvateľov. V meste už v tej dobe jazdili električky.
Októbrová revolúcia sa meste nezačala nijak krvavo a vláda sovietov bola nastolená 27. októbra 1917 pokojnou cestou. V celom Rusku sa však rozpútala občianska vojna. V lete 1918 sa mesto pokúsila obsadiť kozácka armáda atamana Krasnova. V roku 1919 sa ho podarilo obsadiť vojskám bielogvardejského generála Denikina. Jednotky boľševikov mesto ovládli až 3. januára 1920.
Po skončení občianskej vojny bolo 10. apríla 1925 mesto premenované na Stalingrad, na počesť Josifa Visarionoviča Stalina, ktorý sa podieľal na znovuobsadení mesta boľševikmi. Dôvodom premenovania bol aj fakt, že administrácia mesta sa tak pokúsila získať sympatie a dodatočné financie pre fungovanie mesta. 12. júla 1926 sa v meste začal slávnostne stavať traktorový závod. V roku 1930 bola v meste otvorená prvá technická vysoká škola. Toho istého roku začal výrobu aj traktorový závod. V novembri začala Stalingradská vodná elektráreň vyrábať elektrickú energiu. Roku 1931 začala v meste fungovať ďalšia vysoká škola (pedagogická), ako aj vojenské lodenice. Do začiatku druhej svetovej vojny v meste ešte otvorili aj lekársku vysokú školu.
Druhá svetová vojna
[upraviť | upraviť zdroj]
Po začiatku nemeckého vpádu do ZSSR strategický význam Stalingradu rýchlo stúpal. Ako dôležitý bod na volžskej vodnej ceste, po ktorej sa prepravovala ropa z Kaukazu, ako významného priemyselného mesta, kde sa vyrábali tanky a iné zbrane. 23. septembra 1941 sa v závode Červené barikády začali pre sovietsku armádu vyrábať najnovšie delostrelecké zbrane. V najkritickejšom období roku 1941 bola v meste vytvorená domobrana. Front sa však mestu začal približovať až začiatkom leta 1942.
12. júla 1942 bol vytvorený Stalingradský front. Čoskoro nasledovala jedna z najťažších bitiek druhej svetovej vojny – bitka o Stalingrad. Za jej začiatok sa považuje 17. júl 1942. Napriek tomu, že oblastný výbor strany nariadil 15. augusta evakuáciu civilného obyvateľstva, s jej vykonaním sa príliš neponáhľalo, aby neprepukla panika medzi tými, čo evakuovaní ešte neboli. 23. augusta 1942 napadlo mesto 600 nemeckých lietadiel, pri nálete prišlo o život asi 40 až 50 000 civilistov, približne každý desiaty obyvateľ. 25. augusta 1942 vydal Hitler rozkaz dobyť Stalingrad. Mesto sa ocitlo v obliehaní na západnom brehu Volgy. Obranu mesta mala na starosti 62. armáda generála Čujkova. Tu je dôležité spomenúť, že v tej dobe celé mesto ležalo výhradne na západnom brehu, cez Volgu neexistoval v tých miestach žiadny most. Všetky zásoby, posily ako aj evakuácia do zázemia sa v období kedy nebola rieka zamrznutá realizovalo prevažne v nočných hodinách pomocou komp a parníkov volžskej flotily.
13. septembra 1942 začal nemecký útok na samotný Stalingrad, jeho čiastkovým cieľom bolo dobytie Mamajovej mohyly, centrálnej časti Stalingradu a prielom k Volge. V noci zo 14. na 15. septembra bola cez Volgu prepravená 13. gardová strelecká divízia generála Rodimceva. Počas zúrivých pouličných bojov v priebehu nasledujúcich dní Mamajova mohyla a hlavná železničná stanica zmenili majiteľa niekoľkokrát. Už po niekoľkých dňoch bojov sa začali ulice mesta meniť na nepriechodné rozvaliny.
Pre mesto sa stali životne dôležitými delostrelecké batérie umiestnené na východnom brehu Volgy. Bez ich podpory by ťažko skúšané jednotky v Stalingrade neboli schopné vzdorovať niekoľkonásobnej presile nepriateľa. Veľmi ťažké boje sa počas bitky odohrávali v oblasti hlavnej železničnej stanice, obilného sila a na Mamajovej mohyle. Známou epizódou obrany mesta, bolo obsadenie a obrana „Pavlovovho domu“. Ten bránila hŕstka obrancov od 23. septembra až do 25. novembra, kedy sa im znovu podarilo nadviazať styk s vlastnými jednotkami. Sovietski vojaci však strategicky položenú budovu držali až do definitívnej kapitulácie Nemcov v meste 2. februára 1943.
Od 4. do 14. októbra 1942 sa rozpútali krvavé boje o Traktorový závod. 27. októbra podnikol Wehrmacht ďalší útok a obsadil aj veľkú časť Červený október.
11. novembra 1942 podnikli nacistické jednotky posledný pokus o vyčistenie Stalingradu. 6 nasadených divízií sovietskymi pozíciami nepostúpilo. Podarilo sa im však rozdeliť oblasti ovládané 62. armádou na menšie celky. Situácia bola vážna pre obidve strany. Nemecké vojská zatiaľ neboli schopné obsadiť celé mesto ani prerušiť železničné spojenie, ktoré sa vinulo v smere zo severu na juh pozdĺž východného brehu Volgy. Sovietske vojská v meste museli čeliť nedostatku zásob, v dôsledku nesplavnosti Volgy, ako aj malej operačnej hĺbke dosiaľ držaného územia na západnom brehu.
19. novembra 1942 sa začal protiútok sovietskych jednotiek. Už 23. novembra sa stretli obidve postupujúce krídla vojsk pri Kalači. Vytvoriac tak obrovský kotol v ktorom uväznili 22 nemeckých a rumunských divízií a ďalších 160 menších jednotiek o sile 250 – 330 000 mužov. Ale až 10. januára 1943 začali vojská Červenej armády definitívnu likvidáciu obkľúčenia. 31. januára sa sovietskym vojskám v budove obchodného domu univermag vzdal maršal Friedrich Paulus. Iné nemecké jednotky naďalej pokračovali v boji. 2. februára 1943 sa v Traktorovom závode o 8:40 vzdali posledné zvyšky XI. zboru Wehrmachtu, tým sa skončila záverečná fáza likvidácie obkľúčenej 6. armády ako aj samotná bitka o Stalingrad.
3. februára 1943 vyzvali predstavitelia mesta preživších pracujúcich mesta, aby sa zúčastnili na obnove vojnou zničeného mesta. Celé mesto bolo prakticky zrovnané so zemou. Tí čo v meste zostali aj počas bitky, zväčša prežívali v pivnicich domov o hlade a smäde.
13. marca začal opäť fungovať mestský mäsokombinát. V priebehu týždňa boli obnovené telefónne a telegrafné linky, Stalingradská vodná elektráreň začala zásobovať mesto elektrickou energiou. Mestu boli z fondu obnovy darované peniaze vyzbierané v Turkménsku, južnom Kazachstane a Komi-Permiackom autonómnom okruhu. Už 31. mája 1943 boli z traktorového závodu na front dodané opravené tanky.
6. júla mestský výbor prijal vyhlášku o ochrane pamätníkov bojov v okolí mesta. Ešte počas vojny bola otvorená ďalšia univerzita.
21. decembra sa vo Veľkej Británii skončila peňažná zbierka na stavbu nemocnice v meste.
Povojnové obdobie
[upraviť | upraviť zdroj]
Začala sa všeobecná obnova mesta, ťažko poznamenaného vojnou. 21. októbra 1949 začal znovu fungovať naplno Stalingradský traktorový závod. V decembri 1949 dosiahla priemyselná výroba v meste 31,5% predvojnovej produkcie.
31. mája 1952 bol uvedený do prevádzky Volžsko-Donský kanál, ktorý splavne spojil tieto dve veľké Ruské rieky. V ďalších rokoch sa začala plynofikácia mesta, bol dokončená ďalšia železničná stanica, nové divadlo, petrochemická továreň, hliníkáreň a v Európe najväčšia vodná elektráreň.
10. novembra 1961 bol v Chruščovovskom období Stalingrad premenovaný na Volgograd. V meste sa roširovala priemyselná výroba. 15. októbra 1967 bol na Mamajovej mohyle postavený monumentálny pamätník Hrdinom stalingradskej bitky. 8. júla 1982 bolo slávnostne otvorené múzeum-panoráma stalingradskej bitky, jeho stavba stojí priamo vedľa Domu Pavlova.
Medzitým bola otvorená ďalšia univerzita, Dom pionierov a mládeže, ako aj niekoľko priemyselných podnikov.
3. augusta 1987 udelila OSN mestu pamätnú medailu v Medzinárodný deň mieru. 16. novembra 1987 bol mestu udelený čestný diplom Organizácie Spojených Národov, a názov „Posol mieru“.
3. mája 1989 sa v meste narodil miliónty obyvateľ. Mesto sa stalo 24. v ZSSR, ktoré dosiahlo milión obyvateľov.
Po rozpade ZSSR sa začala v meste rýchlo rozvíjať kultúrna a občianska činnosť. 4. januára 1992 bola v meste otvorená Vysoká škola riadenia a neskôr aj Akadémia národných služieb. V októbri začalo na FM vlnách vysielať prvé mestské rádio. V decembri bol v meste otvorený rusko-nemecké kultúrnovzdelávacie centrum. V meste bolo neskôr založené centrum Povolžských Nemcov.
V septembri 1999 bol vo Volgogradskej štátnej univerzite otvorené prvé internetové centrum.
21. októbra 2013 zaútočila samovražedná atentnátnička na trolejbus miestnej hromadnej dopravy. Útok si vyžiadal 7 obetí. 29. decembra 2013 došlo vo vchode volgogradskej železničnej stanice k bombovému útoku samovražedného atentátnika, ktorý si vyžiadal najmenej 14 mŕtvych. Nasledujúceho dňa došlo k bombovému útoku v na trolejbus miestnej MHD, ktorý si vyžiadal najmenej 10 obetí.
Partnerské mestá
[upraviť | upraviť zdroj]
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]- Dom Pavlova
- Pamätník padlým v Stalingradskej bitke na Mamajovej mohyle
- Vasilij Grigorievič Zajcev
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Volgograd
Mestá v Rusku podľa počtu obyvateľov | ||
|---|---|---|
| 10 000 000+ |  | |
| 5 000 000+ | ||
| 1 000 000+ | ||
| 500 000+ | ||
| Ostatné | ||