Altaj

	Altaj; (Алтай)
	Pohorie
	Belucha (najvyšší vrch pohoria Altaj) a ľadovec Akkrem
Štáty	Rusko, Mongolsko, Kazachstan, Čína
Najvyšší bod	Belucha
- výška	4 506 m n. m.
- súradnice	49°48′25″S 86°36′23″V / 49,80694°S 86,60639°V
Dĺžka	2 000 km
Šírka	600 km, S/J
Geologické zloženie	granitoidy, ruly, svory
Orogenéza/vrásnenie	Alpínske vrásnenie
	Lokalita svetového dedičstva UNESCO
Názov	Golden Mountains of Altai
Rok zápisu; (č. zasadnutia)	1998 (#22)
Číslo	768
Kritériá	x
	Wikimedia Commons: Altay Mountains
	Geografický portál

Altaj môže byť aj ruský alebo starší slovenský názov Altajska, pozri Altajsko.

Svetové dedičstvo UNESCO

Altaj (rus. (Горы) Алтай alebo Алтайские горы - (Gory) Altaj alebo Altajskie gory, mong. Алтай(н нуруу) - Altaj(n nuruu), kaz. Алтай (таулары) alebo Алтай жотасы - Altaj (taulary) alebo Altaj žotasy, čín. 阿尔泰山(脉) - A-er-tchaj šan(-maj), ujg. ىالتاي تاغلىرى/Altay Taghliri) je horský masív v centrálnej časti Ázie na hraniciach Ruska, Mongolska, Kazachstanu a Číny. Jeho dĺžka je približne 2 000 km a maximálna šírka 600 km. Najvyšší vrch je Belucha (4 506 m), ktorý je zároveň najvyšším vrchom Sibíri. Pomenovanie pochádza z mongolského slova altau/altay (zlaté hory), nakoľko v pohorí sú početné náleziská zlata, ťažené už od stredoveku.

Geografia

Altaj predstavuje, spolu s pohoriami Sajany a Ťanšan, severnú vetvu stredoázijského horského systému, ktorý sa začína v Pamíre. Delí sa na tri časti:

Krajina v Altaji je tvorená vysokohorskými stepami a lesmi, v mongolskej časti aj polopúštnymi oblasťami. Vysokohorské pásmo je od výšky 2 000 (v južných oblastiach + 400 m) tvorené trvalo zamrznutou pôdou, najvyššie časti hôr pokrývajú ľadovce.

Podnebie

Klíma na Altaji je chladná a vlhká. Ročný úhrn zrážok na horských hrebeňoch je približne 2 000 mm/rok, najdaždivejším mesiacom je júl. Zimné obdobie nastupuje v novembri, snehová pokrývka dosahuje 2 až 3 metre a od nadmorskej výšky 2 600 m sa udrží celoročne. Priemerné teploty v januári sú −32 °C, najchladnejším miestom je Čujská step (−62 °C).

Vodstvo

Na Altaji sa nachádza množstov riek s celkovou dĺžkou toku 62 555 km, veľká väčšina končí v Severnom ľadovom oceáne. V pohorí pramenia rieky Katuň a Bija, ktoré sú zdrojnicami Obu, a rieka Buchtarma, ktorá sa vlieva do Irtyša.

Najväčším jazerom je s plochou 499 km² Markakol, nachádzajúce sa v kazašskej časti pohoria. Jazero má dĺžku 30 km a hĺbku 30 m. Druhým veľkým jazerom je Telecké jazero v Rusku, ktoré je hlboké 353 m (druhé najhlbšie jazero na Sibíri). Vody jazera zaplavujú, podobne ako Bajkal priekopovu prepadlinu, čo podmieňuje tvar jazera – dĺžka cez 78 km a šírka iba 8 km. Jazero je veľkou zásobárňou pitnej vody.

Flóra

Flóra Altaja je veľmi rôznorodá, čo je dané polohou pohoria na rozhraní sibírskej tajgy, stepí a polopúští Mongolska. Rovnako aj členitosť terénu hrá rolu pri rôznosti rastlinných druhov. Celkový počet vyšších rastlín je približne 2 000, z toho je 200 druhov endemických.

Pre spodné pásmo horských stepí a lesostepí je charakteristický porast tráv a slabé zalesnenie. Približne od výšky 1 200 m nastupuje pásmo horských lesov, ktorého vrchná hranica sa končí vo výške 1 700 až 2 400 m. Nad ním rastú zakrpatené brezy. Vrcholy hôr pokrývajú len machy a lišajníky.

Fauna

Živočíšna ríša Altaja je typicky sibírska. Z dravcov tu žijú vlk, rys, medveď, rosomák, vzácne aj snežný leopard. Z iných zvierat sa bežne vyskytujú soby, svište mongolské, soboľ (na rozdiel od iných oblastí je jeho výskyt v Altaji hojný) a typickým predstaviteľom fauny Altaja je burunduk páskovaný.

Geológia

Pohorie vzniklo v prvohorách počas hercýnskeho vrásnenia. V druhohorách však bolo zarovnané a súčasnú podobu vytvarovalo alpínske vrásnenie a zaľadnenie počas posledných dvoch ľadových dôb.

Altaj je budovaný prevažne paleozoickými horninami, prevahu majú granitoidy, ruly, svory a piesčité bridlice. Ústup ľadovcov zanechal početné morény a štrkové terasy. Nad riekou Bija sa nachádzajú hrubé sprašové vrstvy, ktoré predstavujú jeden z najúplnejších záznamov o zmenách klímy na Sibíri za posledných 250 000 rokov.

Seizmicita

Oblasťou Altaja prebiehajú viaceré zlomy, niektoré sú tektonicky aktívne aj v súčasnosti. Výskyt väčších zemetrasení je sporadický, posledné silné zemetrasenie sa odohralo 27. septembra 2003 na juhu regiónu. Sila zemetrasenia bola 7,3 lokálneho magnitúda a škody na majetku boli vyčíslené na 10 mil. dolárov.

Nerastné suroviny

V severných výbežkoch Altaja sú bohaté zdroje uhlia (Kuznecká panva), v juhovýchodných častiach zasa ložiská polymetalických rúd (zinok, chróm). V minulosti bol Altaj zdrojom zlata, od čoho pochádza aj jeho názov („Zlaté hory“) – v súčasnosti je však ťažba sporadická, no v náplavoch riek sa niekedy dajú nájsť zlaté šupinky aj teraz.

Turistika

Altaj je obľúbená výletná destinácia Rusov, ako aj cudzokrajných návšvníkov. Magnetom je zachovaná príroda, relatívne ľahká dostupnnosť (nižšia náročnosť výstupov) horských masívov a splavy riek. V roku 1998 bola oblasť Zlatých hôr zapísaná do zoznamu svetového dedičstva ako prírodný región zahrňujúci všetky výškové pásma vegetácie v centrálnej časti Sibíri a miesto výskytu ohrozených zvierat (leopard snežný a ovca argali).

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému pohorie Altaj

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Altaj (pohoří) na českej Wikipédii a Altai Mountains na anglickej Wikipédii.