František Jozef I.
František Jozef I. | |
rakúsky arcivojvoda, rakúsky cisár, český a uhorský kráľ a prezident nemeckého spolku | |
Panovanie | |
---|---|
Dynastia | habsbursko-lotrinská dynastia |
Panovanie | 2. december 1848 – 21. november 1916 |
Korunovácia | 8. jún 1867 |
Predchodca | Ferdinand I. |
Nástupca | Karol I. |
Biografické údaje | |
Narodenie | 18. august 1830 Viedeň, Rakúske cisárstvo |
Úmrtie | 21. november 1916 (86 rokov) Viedeň, Rakúsko-Uhorsko |
Pochovanie | Kapucínska krypta, Viedeň |
Rodina | |
Manželka | |
Potomstvo | |
Otec | František Karol Habsburský |
Matka | Žofia Bavorská |
Ďalšie tituly | |
Rakúsky cisár | |
1848 – 1916 | |
Predchodca | Ferdinand I. Habsburský |
Nástupca | Karol I. Habsburský |
Český kráľ | |
1848 – 1916 | |
Predchodca | Ferdinand V. Habsburský |
Nástupca | Karol III. Habsburský |
Ďalšie tituly
| |
Odkazy | |
František Jozef I. (multimediálne súbory na commons) | |
František Jozef I. (* 18. august 1830, Viedeň – † 21. november 1916, Viedeň) bol rakúsky arcivojvoda, rakúsky cisár (od r. 1848), český a uhorský kráľ (od r. 1848; česká korunovácia sa nekonala; za uhorského kráľa korunovaný 8. júna 1867) a prezident nemeckého spolku (v r. 1849 – 1866) z habsbursko-lotrinského rodu, najstarší syn arcivojvodu Františka Karola Habsburského a Žofie Bavorskej.
Mladosť
[upraviť | upraviť zdroj]Od detstva bol svojou ctižiadostivou matkou vychovávaný k úlohe budúceho cisára. Vštepované mu boli religiozita, usilovnosť, cieľavedomosť a zodpovednosť. Vedomie a presvedčenie o božskej vyvolenosti habsburskej dynastie ho priviedli k izolovanosti a autokratickej nedôvere. Nevytvoril si bližší vzťah ani so svojimi mladšími súrodencami.
Ako trinásťročný nastúpil na službu v armáde (ako plukovník) a všetko vojenské ho sprevádzalo po celý zvyšok života (napr. nosil takmer výlučne uniformu).
Nástup na cisársky trón
[upraviť | upraviť zdroj]František Jozef sa pôvodne vôbec nemal stať cisárom. No 2. decembra 1848 v Olomouci pod tlakom vonkajších okolností jeho strýko, cisár Ferdinand I., abdikoval na trón. Nástupcom sa mal stať jeho mladší brat František Karol. Žofia Bavorská však presvedčila manžela aby sa vzdal následníctva v prospech svojho syna Františka Jozefa. Tým sa jej vlastne rozplynul sen, že sa stane cisárovnou po boku svojho muža.
Ľud do jeho vlády vkladal veľké nádeje. František Jozef zdedil monarchiu v období prebiehajúcej občianskej vojny a silnejúcich národnostných nepokojov. Celistvosť habsburského súštátia zachraňovala armáda potláčajúca akýkoľvek náznak odporu voči monarchii. Vďaka nej i oddanosti rakúskeho ministerského predsedu Félixa Schwarzenberga sa mu podarilo revolúciu potlačiť a obnoviť veľmocenské postavenie Rakúska v stredoeurópskej oblasti.
Politika Františka Jozefa
[upraviť | upraviť zdroj]Odvetou za revolučné vystúpenie národov monarchie bolo zo strany Františka Jozefa rušenie dosiahnutých výhod z rokov 1848 – 1849. Odvolal tzv. Oktrojovanú ústavu z marca 1849, obnovil absolutistické zriadenie a sám sa postavil do čela vlády. V krajine prišlo k nastoleniu policajného režimu (neoabsolutizmus).
Nevyjasnený postoj zastával František Jozef v zahraničnej politike. Počas krymskej vojny (1853 – 1856) si Rakúsko kvôli lavírovaniu vo veci priateľstva k Rusku na jednej strane a Anglicka a Francúzska na strane druhej znepriatelilo Rusko. Tento obojaký postoj ho priviedol do medzinárodnej izolácie a nesprávne zhodnotenie zahraničnopolitickej situácie i do vojny s Francúzskom a Sardíniou v r. 1859. Vtedy cisár osobne zasiahol do priebehu bojov, keď sa postavil do čela armády. Ako vojvodca však nemal nadanie a po niekoľkých porážkach bol nútený definitívne odstúpiť Lombardiu. Ďalšou ranou bola strata Benátska po prehratej rakúsko-pruskej vojne v r. 1866.
Po týchto, pre krajinu citeľných stratách, prišlo v Rakúsku k liberalizácii politického systému a jeho vyvrcholením bolo rakúsko-uhorské vyrovnanie v r. 1867. Monarchia sa rozdelila na dve časti, mala dve hlavné mestá, dva oddelené parlamenty a pomerne neprehľadný systém spoločných a samostatných ministerstiev. Rakúsko-Uhorsko odteraz malo spoločného iba panovníka, armádu, zahraničnú politiku a menu. Vytvorenie duálneho štátu však monarchiu neposilnilo, skôr naopak. Dalo voľný priechod vlne nacionalizmu a vo svojej podstate priviedlo krajinu k zániku. Liberálne vlády v r. 1867 – 1879 zaviedli pokrokový školský, tlačový a volebný zákon.
V roku 1878 došlo zo strany Rakúska k obsadeniu Bosny a Hercegoviny. Tu však cisár narazil na mocenské záujmy Ruska. To spôsobilo, že sa cisár odvrátil od svojho niekdajšieho spojenca a spojil sa naopak so svojimi nepriateľmi, Talianskom a Nemeckom. Výsledkom bol vznik aliancie nazvanej Trojspolok.
Ústup z politiky
[upraviť | upraviť zdroj]Postavenie Františka Jozefa na medzinárodnej scéne sa postupne oslabovalo. Jeho niekdajšia snaha o zviditeľnenie krajiny i seba samého upadala a postupne sa sťahoval do úzadia na medzinárodnej scéne i v domácej politike. Františkova úloha cisára začala byť viac-menej reprezentatívna. Po r. 1893 vlády čelili vlne nacionalizmu a nadstranícky cisár v nej plnil dôležitú integrujúcu úlohu. Do záveru jeho života zasiahlo vypuknutie prvej svetovej vojny, v priebehu ktorej zomrel. Po smrti bol pochovaný do kapucínskej krypty vo Viedni.
František Jozef stál na čele rakúsko-uhorského mocnárstva šesťdesiatosem rokov, ako jeden z najdlhšie panujúcich monarchov v dejinách. Bol medzi ľudom obľúbený, stal sa symbolom starej habsburskej tradície a zárukou spravodlivosti.
František Jozef I. a Bratislava
[upraviť | upraviť zdroj]V Bratislave bol na pamiatku cisára Františka Jozefa I. postavený most, ktorý niesol jeho meno (neskorší Starý most). Stavba trvala na vtedajšiu dobu neuveriteľných 16 mesiacov (1889 – 1890) a František Jozef sa osobne zúčastnil na jeho otvorení. Most bol v roku 2014 demontovaný, nešlo však o pôvodnú konštrukciu, keďže utrpel devastačné poškodenia na konci II. svetovej vojny, po ktorých z pôvodného premostenia ostali iba nájazdové rampy.
Tituly Františka Jozefa I.
[upraviť | upraviť zdroj]Jeho cisárske a kráľovské Apoštolské veličenstvo, František Jozef I., z Božej vôle cisár rakúsky, kráľ český a uhorský, lombardský a benátsky, dalmátsky, chorvátsky, slavónsky, haličský, vladimirský a ilýrsky, kráľ jeruzalemský, arcivojvoda rakúsky, veľkovojvoda toskánsky a krakovský, vojvoda lotrinský, salzburský, štajerský, korutánsky, kranský a bukovinský, veľkoknieža sedmohradské, markgróf moravský, vojvoda horno- a dolno- sliezsky, modenský, parmský, piacenzský, tešínsky, dubrovnícky a zadarský, kniežací gróf habsburský, tirolský, kyburský a goricijský, knieža tridentské a brixenské, markgróf horno- a dolno- lužický, a istrijský, gróf hohenembský, feldkirchský, bregenzský, sonnenberský, atď., pán terstský, kotorský a na dolnom Kraňsku, veľkovojvoda srbský, atď., atď.
Rodinné pomery
[upraviť | upraviť zdroj]František Jozef bol ženatý s bavorskou princeznou Alžbetou (* 1837 – † 1898), sobáš 24. apríla 1854 vo Viedni, dcérou bavorského vojvodu Maximiliána Jozefa Bavorského a vojvodkyne Ludoviky Wilhelminy Bavorskej. Spolu sa im narodili štyri deti:
- Sophia (* 5. máj 1855 – † 25. máj 1857)
- Gizela (* 12. júl 1856 – † 27. júl 1932) ∞ princ Leopold Bavorský (* 1846 – † 1930)
- Rudolf (* 21. august 1858 – † 30. január 1889), korunný princ a následník trónu ∞ princezná Štefánia Belgická (* 1864 – † 1945)
- Mária Valéria (* 22. apríl 1868 – † 6. september 1924) ∞ František Salvator Rakúsko-toskánsky (* 1866 – † 1939)
V osobnom živote ho stíhala jedna tragédia za druhou. Brata Maximiliána popravili v roku 1867 v Mexiku, jediný syn Rudolf spáchal v roku 1889 samovraždu a cisárovná, tráviaca mnoho času mimo Rakúsko-Uhorska na cestách po svete, sa v roku 1898 pri jednej nich v Ženeve stala obeťou atentátu.
Súkromný život Františka Jozefa prebiehal vo vyslovene sparťanských podmienkach. Spával na železnej poľnej posteli a takmer celý deň pracoval a prijímal audiencie. Vzhľadom na panovníkov odpor k novotám zaviedli v Hofburgu a Schönbrunne elektrinu, telefón a splachovacie záchody až koncom 19. storočia. Dovtedy cisárov nočník vyprázdňovalo služobníctvo.
Panovnícke pomery
[upraviť | upraviť zdroj]Počas svojej vlády mal piatich následníkov trónu: brata Maximiliána, syna Rudolfa, brata Karola Ľudovíta, synovca Františka Ferdinanda d´Este a prasynovca Karola I.
Rodokmeň Františka Jozefa I.
[upraviť | upraviť zdroj]Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- DEMMEL, József: „Chrabrý lev“ alebo „holohlavý orlosup“? : František Jozef I. a Maďari. In: Historická revue, roč. XXVII, 2016, č. 11, s. 34 – 36.
- KODAJOVÁ, Daniela: Za leskom majestátu : Súkromný život cisára a apoštolského kráľa Františka Jozefa I. In: Historická revue, roč. XXVII, 2016, č. 11, s. 6 – 11.
- KOVÁČ, Dušan: „Mojou úlohou je chrániť moje národy pred ich politikmi“ - František Jozef I. : úradník, vojak. In: Historická revue, roč. XXVII, 2016, č. 11, s. 18 – 22.
- KURHAJCOVÁ, Alica: Kult Františka Jozefa v habsburskej monarchii. In: Historická revue, roč. XXVII, 2016, č. 11, s. 24 – 33.
- URBAN Otto: František Josef I. Praha : Mladá fronta, 1991. 320 s. + 24 s. obrazových príloh.
- VOCELKA, Michaela; VOCELKA, Karl. František Jozef I. : cisár rakúsky a kráľ uhorský 1830 – 1916. Preklad Peter Schreiber. [Bratislava] : Citadella, 2019. 472 s. ISBN 978-80-8182-139-4.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]- Commons ponúka multimediálne súbory na tému František Jozef I.
František Jozef I.
| ||
Predchodca Ferdinand I. Habsburský |
Rakúsky cisár 1848 – 1916 |
Nástupca Karol I. Habsburský |
Český kráľ 1848 – 1916 | ||
Uhorský kráľ 1848 – 1916 |
- Narodenia 18. augusta
- Narodenia v 1830
- Úmrtia 21. novembra
- Úmrtia v 1916
- Habsbursko-lotrinská dynastia
- Cisári Rakúska
- Králi Uhorska
- Králi Česka
- Katolícki panovníci
- Nositelia Podväzkového rádu
- Nositelia Rádu zlatého rúna
- Držitelia Radu Pour le Mérite
- Osobnosti na rakúskych poštových známkach
- Držitelia Radu Leopolda
- Rytieri Radu čiernej orlice
- Nositelia Kráľovského uhorského radu sv. Štefana
- Pochovaní v kapucínskej krypte vo Viedni
- Nositelia Radu svätého Alexandra Nevského
- Rytieri Radu svätého Andreja
- Nositelia rakúskeho Rádu zlatého rúna
- Nositelia veľkokríža Radu čestnej légie