Konstantin Ustinovič Černenko
Konstantin Černenko | ||||||||
5. generálny tajomník ÚV KSSZ | ||||||||
---|---|---|---|---|---|---|---|---|
V úrade 13. február 1984 – 10. marec 1985 | ||||||||
| ||||||||
Biografické údaje | ||||||||
Narodenie | 24. september 1911 Boľšaja Tes, Jenisejská gubernia, Ruské impérium | |||||||
Úmrtie | 10. marec 1985 (73 rokov) Moskva, ZSSR | |||||||
Politická strana | Komunistická strana Sovietskeho zväzu | |||||||
Národnosť | Rus | |||||||
Rodina | ||||||||
Manželka |
Anna | |||||||
Deti | Alber Vera Jelena Vladimir | |||||||
Odkazy | ||||||||
Konstantin Ustinovič Černenko (multimediálne súbory) | ||||||||
Konstantin Ustinovič Černenko (rus. Константин Устинович Черненко * 24. september 1911 – † 10. marec 1985) bol sovietsky politik a najvyšší predstaviteľ Sovietskeho zväzu len trinásť mesiacov v období od 13. februára 1984, keď nahradil Jurija Andropova, až do svojej smrti. Bol tiež predsedom Prezídia Najvyššieho sovietu (od 11. apríla 1984).
Konstantin Ustinovič Černenko bol verným tieňom Leonida Iľjiča Brežneva. Spoločne sa zoznámili na začiatku päťdesiatych rokov, kedy Brežnev viedol stranícku organizáciu v Moldavsku a Černenko riadil Agitačné propagačné oddelenie.
V rokoch 1965 – 1982 viedol Černenko všeobecné oddelenie ÚV, ktoré predstavovalo kancelársku ústredňu strany a fakticky bolo osobným sekretariátom generálneho tajomníka ÚV KSSZ. V roku 1976 sa stal tajomníkom ÚV a neskôr postúpil aj do politbyra. Na konci 70. rokov sa stal jednou z najvplyvnejších postáv straníckeho vedenia, hoci jeho zdravotný stav sa začal povážlivo zhoršovať.
Životopis
[upraviť | upraviť zdroj]Konstantin Ustinovič Černenko mal prezývku КУЧер (KUČer), čo bola jednak skratka jeho mena, jednak to v ruštine znamená „kočiš“ – narážka na jeho vidiecky pôvod a absenciu vodcovskej charizmy. Podľa svedectva súčasníkov to bol v súkromnom živote vcelku slušný človek, mal rád prírodu a poéziu[1], ale bol fyzicky aj psychicky slabý, nerozhodný a jeho inteligencia bola ťažko priemerná. Emigrantský časopis Ruská myseľ napísal: „Najvýraznejšou Černenkovou vlastnosťou je úplná absencia akejkoľvek výraznosti“.
Černenko sa narodil v chudobnej početnej rodine v sibírskej dedine Bolšaja Tes v Jenisejskej gubernii (dnes Krasnojarský kraj). V mladosti bol nádenník, v tridsiatych rokoch slúžil u pohraničníkov. Za svoju kariéru údajne vďačí sestre, ktorá bola milenkou miestneho straníckeho funkcionára a zariadila, aby sa Konstantin dostal do Moskvy na stranícku školu.[2] V Moldavsku sa osvedčil ako výkonný byrokrat a lojálny vykonávateľ rozkazov. Leonid Iľjič Brežnev mu absolútne dôveroval, ako jedinému zo spolupracovníkov mu tykal a hrával s ním domino (Černenko prejavoval oddanosť šéfovi tiež tým, že s ním chodil často na poľovačky, hoci to zhoršovalo jeho astmu). Preto sa po Brežnevovej smrti hovorilo, že v skutočnosti zomrel už dávno, ale až teraz mu to Černenko oznámil.
Černenko bol považovaný za prirodzeného Brežnevovho nástupcu, ale prvý muž KGB Jurij Andropov využil svoj mocenský vplyv a sľúbil rozsiahlu modernizáciu, takže získal na svoju stranu väčšinu politbyra a bol zvolený za generálneho tajomníka (to sú, samozrejme, všetko špekulácie a zákulisné klebety, oficiálne sa akékoľvek názorové rozpory v politbyre nepripúšťali a všetky rozhodnutia boli jednomyseľné). Ambiciózny Andropov odstránil mnoho neschopných a skorumpovaných funkcionárov, takže po jeho smrti vo februári 1984 všetci s uľahčením nastolili Černenka, symbolizujúceho návrat k starým časom. Už na Andropovovom pohrebe bolo zjavné, že novému vládcovi šestiny sveta chýba schopnosť čokoľvek riadiť. V auguste 1983 už beztak vážne chorý Černenko prekonal ťažké alimentárne ochorenie potom, čo zjedol rybu na letnom byte u šéfa KGB Vitalija Fedorčuka (preto sa špekulovalo o tom, že bol zámerne otrávený)[3]. Zvyšok života strávil prevažne na nemocničnom lôžku, v dosahu kyslíkového prístroja. Politológ Leonid Parfjonov o ňom vyhlásil: „Bez toho aby nadobudol vedomie, ujal sa funkcie generálneho tajomníka“.[4] Ak sa Černenko ukázal na verejnosti, museli ho podopierať príslušníci ochranky a ďalší ho mali za úlohu obklopovať v tesnom hlúčiku, aby to vyzeralo, že jeho tempo chôdze nie je spôsobené fyzickou kondíciou, ale tým, že sa musí zastavovať kvôli konverzácii so zástupmi obdivovateľov.[5]
Černenkov zdravotný stav a krátkosť funkčného obdobia neumožnili významné politické kroky. Za zmienku stojí zastavenie či anulovanie niektorých procesov s Brežnevovými kleptokratickými spolupracovníkmi, začatých za Andropova. Prejavom konzervatívnych tendencií bola aj kampaň proti západnému spôsobu života, ktorá viedla k represiám proti fanúšikom rockovej hudby (mala dopad aj v Československu) či sci-fi. Černenko sa tiež pokúsil o rehabilitáciu do tej doby skôr rozpačito utajovaného Stalina – vznikol napr. film Boj o Moskvu, zobrazujúci Stalina ako múdreho vojvodcu a veľkorysého štátnika, pozorne načúvajúceho kritike. Do komunistickej strany bol s veľkými poctami znovu prijatý Viačeslav Molotov, posledný žijúci blízky Stalinov spolupracovník.
V dôsledku Černenkovej neangažovanosti bola skutočná politická moc v rukách iných ľudí. Najvýraznejšie sa prejavovali Minister zahraničných vecí Gromyko a Minister obrany Ustinov.[6]
Praktické bezvládie využili členovia politbyra na boj o nástupníctvo. Keď sa najväčší favorit Viktor Grišin zdiskreditoval korupčnou aférou na moskovskej radnici, zúžil sa výber na dvoch najmladších kandidátov: leningradského šéfa strany Grigorija Romanova a Michaila Gorbačova, ktorý využil svoje rečnícke umenie a osobné kúzlo (a starostlivo tajil svoje reformátorské úmysly), takže v marci 1985 nahradil zosnulého Černenka na najvyššom poste.
Černenkovi odbavili štátny pohreb a je zatiaľ poslednou osobou pochovanou pri Kremeľskom múre v individuálnom hrobe. Vzápätí bol odsúdený na zabudnutie, neuskutočnil sa ani návrh, aby po ňom bolo pomenované mesto Penza.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Anna Černenko: Ja zaplakala, uznav čto muž stal Gensekom! [online]. eg.ru, 31.08.2007, [cit. 2015-10-11]. Dostupné online. (po rusky)
- ↑ Soveršenno sekretno [online]. sovsekretno.ru. Dostupné online. (po rusky)
- ↑ Russkaja Germania [online]. . Dostupné online. [nefunkčný odkaz]
- ↑ Rjabcev, V. Leonid Parfenov: Ne zastavajte menia podinu ľubiť tak, tak vy ejo neľubite! [online]. Komsomoľskaja Pravda, 17.12.2009, [cit. 2015-10-11]. Dostupné online. (po rusky)
- ↑ Galuch, A. Na pochoronach Juria Andropova segodo zadychajuščegosja starika Konstatina Černenko na mavzolej podnimali s pomoščiu speciaľnovo podjomnika [online]. fakty.ua, 11.03.2005, [cit. 2015-10-11]. Dostupné online. (po rusky)
- ↑ SAXON, Wolfgang. SUCCESSION IN MOSCOW: SIBERIAN PEASANT WHO WON POWER; KONSTANTIN CHERNENKO, A BREZHNEV PROTEGE, LED BREIF REGIME. The New York Times, 1985-03-12. Dostupné online [cit. 2022-11-18]. ISSN 0362-4331. (po anglicky)
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Konstantin Ustinovič Černenko
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]- Program Českého rozhlasu Plus o Černenkovi
- Spomienky lekára
- Generálny tajomník proti svojej vôli
- Oslavný životopis v angličtine
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Konstantin Ustinovič Černěnko na českej Wikipédii.