studia historica tyrnaviensia xviii k at edr a h istór i e Studia Historica Tyrnaviensia XVIII Cirkevné dejiny – súčasť národných dejín recenzenti Prof. PhDr. Marta Dobrotková, CSc. (Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave) Mgr. Diana Duchoňová, PhD. (Historický ústav SAV, Bratislava Mgr. Martin Tibenský, PhD. (Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave) editor Prof. PhDr. Mária Kohútová, CSc. redakčná rada Dr. h. c. Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc. Prof. PhDr. Marta Dobrotková, CSc. Prof. PhDr. Pavol Petruf, DrSc. Prof. PhDr. Mária Kohútová, CSc. Doc. PhDr. Vladimír Rábik, PhD., predseda Doc. PhDr. Zuzana Lopatková, PhD. Doc. Mgr. Miloš Marek, PhD. Mgr. Martin Garek, PhD. Mgr. Peter Labanc, PhD. Mgr. Martin Tibenský, PhD. © Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2015 © Katedra histórie a Inštitút pre výskum prameňov k slovenským dejinám Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave, 2015 ISBN 978-83-7490-.......... Publikácia vznikla na základe riešenia grantového projektu agentúry Ministerstva školstva Slovenskej republiky VEGA SR 1/0107/14 Vrchnostenská správa panstiev Obsah Úvodom . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 9 štúdie Cirkevné dejiny a národné dejiny . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . M Á R I A K O H Ú TO VÁ Cirkevné inštitúcie na území stredovekého Slovenska a ich predstavitelia v prameňoch Vatikánskych archívov. Obdobie pontifikátu Klementa VI. (1342-1352) a Inocenta VI. (1352-1362) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . MILOŠ MAREK Camera apostolica a jej význam pre slovenské cirkevné dejiny . . . . . . . . . VLADIMÍR RÁBIK Personálne obsadenie a štruktúra Spišskej kapituly v 14. storočí – možnosti výskumu . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . PETER LABANC Hieronymus Balbus vo funkcii bratislavského prepošta . . . . . . . . . . . . . . . E VA F R I M M O VÁ Reflexia uhorských cirkevných pomerov v dobovej politickej spisbe v období novoveku . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . VILIAM ČIČAJ studia historica tyrnaviensia xviii 13 22 43 52 72 88 7 Kánonická vizitácia farností Záhorského dekanátu Bratislavského prepošstva z roku 1673 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 101 MARTIN HOFERKA Úvodom Alumni zo Slovenska na nemecko-uhorskom kolégiu v Ríme do roku 1635 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 124 MI R O SL AV K A ME N I C K Ý Kanonická vizitácia ako prameň k dejinám školstva . . . . . . . . . . . . . . . . . . 133 Z U Z A N A L O PAT K O VÁ Niekoľko poznámok k postaveniu rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku v rokoch 1918-1920 . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 141 MARTIN GAREK Zoznam autorov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 153 8 studia historica tyrnaviensia xviii Katedra histórie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave sa už dlhšie zaoberá výskumom cirkevných dejín na Slovensku. Po vydávaní prameňov k slovenským, najmä stredovekým dejinám, je to ďalšia z profilujúcich tém na ktoré sa Katedra histórie zameriava. Výsledkom jednej z jej aktivít v tejto oblasti bola aj konferencia na tému Cirkevné dejiny – súčasť národných dejín, ktorú organizovala spolu so Sekciou pre cirkevné dejiny Slovenskej historickej spoločnosti pri Historickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Cieľom konferencie bolo zdôrazniť, že neoddeliteľnou súčasťou národných dejín, rovnako ako napríklad politické, hospodárske alebo iné odbory historickej vedy sú aj cirkevné dejiny. Pre historika národných dejín predstavujú dôležitú súčasť vývoja spoločnosti od počiatkov formovania národa. Náboženstvo, čiže viera v Boha, ako aj ideológie, ktoré Boha popierali, mali veľký vplyv na život jednotlivca i celej spoločnosti. Prispievali a prispievajú alebo k rozvoju osobnosti človeka a tak aj celého národa alebo ho nútia svoje presvedčenie skrývať, či nepriamo alebo aj priamo ohrozujú jeho existenciu. Najmä v dvadsiatom storočí bola zmienka o kresťanstve v našich dejinách niekoľko desaťročí obchádzaná, bagatelizovaná, považovaná za nevhodnú, prípadne akákoľvek cirkevná organizácia, ale najmä katolícka, vykresľovaná v negatívnom svetle. Predsa však sa pri mnohých témach, najmä zo stredoveku a novoveku nedala obísť. Vplyv katolíckej cirkvi ako inštitúcie, ktorá mala dosah na národné štáty a ktorá ich existenciu legitimizovala, bol taký veľký, že ho bolo treba, aspoň v niektorých prípadoch, brať do úvahy. Po páde komunizmu sa vynárajú nové problémy pri výskume dejín nášho národa a nášho územia vo vzťahu k náboženstvu, viere, cirkevnej organizácii. V súčasnosti sa preferuje veľká ohľaduplnosť vo vzťahu k niektorým témam; aby sa skúmaná problematika a najmä jej výsledky nedotkli niektorých, inak zmýšľajúcich ľudí. Vo vzťahu ku katolíckej cirkvi sa takáto ohľaduplnosť „nenosí“. Tak súčasná spoločnosť sa vo veľkej miere snaží ignorovať celú minulosť aj nášho národa, aj národov Európy. Neberie do úvahy vývoj, studia historica tyrnaviensia xviii 9 ktorým spoločenstvá národné, aj štátne prešli, názory, ktoré sa vyvíjali a skúsenosti, ktoré ich ovplyvňovali. Príspevky v tomto zborníku Katedry histórie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave ukazujú vývoj niektorých cirkevných inštitúcií na území Slovenska, s dôrazom na ich predstaviteľov a úlohu významných osobností cirkevného života v našich dejinách. Ukazujú aj vnímanie uhorských cirkevných pomerov a náboženského vývoja v novoveku v zahraničí. Témou je aj poukázanie na úlohu cirkvi pri vzdelávaní mládeže, aj ťažké obdobie pre katolícku cirkev na Slovensku v prvých rokoch existencie Československa. Vieme, že uverejnené štúdie nepredstavujú celú šírku tém z cirkevných dejín v spojitosti s národnými dejinami. Dáva to však historikom národných aj cirkevných dejín možnosť skúmať v budúcnosti aj ďalšie témy, ktoré rozmnožia naše poznatky o vzťahoch cirkví a spoločnosti v minulosti nášho národa. Mária Kohútová 10 studia historica tyrnaviensia xviii štúdie Cirkevné dejiny a národné dejiny Mária Kohútová V určitom, nie tak dávnom období našej minulosti bol termín cirkevné dejiny odstránený z terminológie slovenského historika.1 Preto existuje také dlhé obdobie, 1948-1989, kedy nebolo možné uverejňovať ani len štúdie s tematikou z cirkevných dejín2. Zmena režimu síce priniesla možnosť obrátiť pozornosť historikov aj na cirkevné dejiny, ale dlhé obdobie, keď sa tejto problematike nemohla venovať náležitá pozornosť, má svoje následky. Produkcia síce stúpa, ale tematika je tak široká, že stále nie je dosť monografií a štúdií na solídnu syntézu. Keď použijeme spojenie cirkevné dejiny, môžeme očakávať rôzne reakcie. Niektorí ľudia povedia, že to nepatrí ani do súčasnosti, ani do dejín národa. Nech si jednotlivé cirkvi skúmajú svoje dejiny, ale nech tým nezaťažujú tých, ktorí nepatria do žiadnej oficiálne uznávanej cirkvi. Iní zastávajú názor, že cirkevné dejiny majú skúmať iba ľudia s teologickým vzdelaním, lebo iba tí poznajú vývoj teológie a jej odborov, ako sú napríklad biblická teológia, dejiny teológie, patristika, scholastická teológia, morálna teológia, spirituálna teológia, praktická teológia, pastorálna teológia, homiletika, katechetika a iné a preto len oni dokážu správne a odborne písať cirkevné dejiny. Iný pohľad na náplň odboru s názvom cirkevné dejiny môže mať cirkevný historik, ktorého hlavným záujmom sú dejiny kresťanstva a iný zasa historik národných dejín, ktorý sa zaoberá výskumom dejín národa v spojitosti s vývojom kresťanstva na území, na ktorom národ žil a žije. Historik národných dejín skúma vzájomné vplyvy a vzťahy medzi cirkvou, jej 1 Napriek tomu, že existoval spoločný štát Čechov a Slovákov, v Čechách napríklad existoval rozsiahly program výskumu vývoja obyvateľstva na základe údajov v cirkevných matrikách o pokrstených, pochovaných a sobášených, ale na Slovensku boli cirkevné matriky označené za prameň nevhodný pre marxistickú historiografiu. 2 Až na niektoré výnimky, napr. KYSEĽOVÁ, Mária. Kanonické vizitácie na Spiši. In Slovenská archivistika XVIII, 1983, číslo 2. s. 110-128. studia historica tyrnaviensia xviii 13 predstaviteľmi a medzi štátom a jeho predstaviteľmi, vplyv kresťanstva na obyvateľstvo štátu a na jeho každodenný život. Z hľadiska národných dejín cirkevné dejiny sú súčasťou života ľudí na určitom území v určitej dobe. Cirkev pôsobí medzi ľuďmi a teda jestvuje vzájomné prepojenie medzi členmi cirkvi a príslušníkmi národa. Určitá skupina obyvateľstva, niekedy prevažná, inokedy menšia, patrí súčasne do spoločenstva národného, štátneho, aj cirkevného. Z hľadiska vecného členenia dejín sú cirkevné dejiny jednou z disciplín historickej vedy, tak, ako sú nimi napríklad aj politické, hospodárske, kultúrne dejiny alebo dejiny vedy, školstva, umenia. Aj tento druh výskumu sa musí riadiť metodológiou histórie.3 Tak, ako aj pri iných historických disciplínach je potrebné, aby historik národných dejín mal určité poznatky z odboru, ktorým sa chce zaoberať, čiže pri výskume národných cirkevných dejín musí mať určité vedomosti napríklad z teológie, kánonického práva alebo liturgie. Od počiatkov priznania náboženskej slobody kresťanskej cirkvi, cirkev začala ešte výraznejšie vplývať na životy ľudí, ako to bolo v časoch jej začiatkov alebo prenasledovania. Najväčší vplyv na vývoj národných spoločností, na politický, hospodársky ale aj kultúrny život malo kresťanstvo v stredoveku. Túto vzájomnú previazanosť všetkých sfér cirkevného a občianskeho života charakterizujeme ako univerzalizmus. Politický aj hospodársky život bol až úzko prepojený s katolíckou cirkvou. Katolícka cirkev na poli viery neuznávala, a ani v súčasnosti neuznáva národnú samostatnosť v zmysle osobitných národných cirkví s vlastnou cirkevnou hierarchiou počnúc od národnej hlavy cirkvi, národného pápeža, lebo pred Bohom sú si všetci ľudia rovní a sú v jednej organizácii, cirkevnej.4 Do silnej politickej a hospodárskej spätosti s Cirkvou sa stredoveké štáty dostali cez vieroučnú podriadenosť. Predstavitelia cirkvi upevňovali svoju moc tézou o duchovnej nadvláde nad svetskou, o božskom pôvode svojej zvrchovanej moci. Prejavovalo sa to určitým stupňom závislosti svetských predstavených na názoroch a cieľoch predstaviteľov Cirkvi; pápeža, kardinálov, biskupov. Cirkev bola oporou panovníka a panovník sa snažil využiť Cirkev na podporu svojho postavenia v štáte v úsilí o skutočnú politickú moc. 3 HUNČAGA, Gabriel, OP. Slovenské štvrťstoročie s cirkevnými dejinami. In Kultúrne dejiny, č. 1, 2014, s. 98-100. 4 „Biskupi spravujú sebe zverené partikulárne cirkvi ako Kristovi zástupcovia a splnomocnenci... Túto moc však treba vykonávať v spoločenstve s celou Cirkvou pod vedením rímskeho pápeža“. Katechizmus katolíckej cirkvi. Spolok svätého Vojtecha. Trnava, 1998, s. 236-237. 14 studia historica tyrnaviensia xviii Už v najstarších písomných správach o štáte, ktorý poznáme pod názvom Veľká Morava, sa spomína kresťanstvo. Do života vtedajšej pohanskej spoločnosti prinieslo výrazné zmeny. Boli to zmeny v názoroch napríklad na úctu k človeku, na manželstvo, zabitie, vraždu, krádež, otroctvo. Prijímanie kresťanstva z Byzancie, ktoré misionári šírili v domácom jazyku, prinieslo aj zostavenie písma, preklady biblických textov, založenie škôl a šírenie vzdelania. Táto orientácia zároveň poslúžila aj na vymanenie sa spod politického vplyvu Východofranskej ríše, lebo misionári, ktorí odtiaľ prichádzali, snažili sa presadzovať aj politickú závislosť Veľkej Moravy na svojich panovníkoch. Prijatie kresťanstva a vytvorenie cirkevnej správy so súhlasom pápeža znamenalo aj upevnenie politickej nezávislosti štátu. Kresťanstvo na Veľkej Morave posilnilo štát a domáci jazyk pozdvihlo na jeden z liturgických jazykov.5 Keďže kresťanstvo na Veľkej Morave sa začalo šíriť už pred príchodom solúnskej misie, po rozpade Veľkej Moravy bola táto viera na našom území známa už najmenej sto rokov. Preto nemohla celkom zaniknúť, aj keď sa časť obyvateľstva úplne alebo čiastočne vrátila k pohanstvu.6 Aj panovníci Uhorského kráľovstva sa od počiatku hlásili ku kresťanstvu. Sila kresťanstva na našom území sa prejavila aj pri pohanskej vzbure proti Štefanovi I., lebo tu našiel kráľ Štefan pomoc proti vzbúrencom. Najdôležitejšia uhorská cirkevnosprávna jednotka, Ostrihomská arcidiecéza, ležala na území Slovenska. Keď Cirkev podporovala štát, tak očakávala, že štát bude zasa podporoval ju. Vzťah medzi cirkvou a štátom sa prejavoval napríklad aj v trestnom práve, keď cirkevné tresty mohli byť súčasťou svetských trestov.7 Cirkevná podpora štátu nebola len na poli duchovnom. Cirkevné kniežatá ako svetskí zemepáni stavali svoje vojská a zúčastňovali sa po boku kráľa na obrane kráľovstva. Preto napríklad aj roku 1526 v bitke pri Moháči v priamo v boji zahynula väčšina uhorských biskupov, ktorí prišli na bojisko zároveň s kráľom a nevyčkávali na výsledok bitky niekde v ústraní. Viacerí vysokí cirkevní hodnostári boli aj v najvyšších politických funkciách kráľovstva. Ostrihomskí arcibiskupi bývali často, najmä v novoveku, aj vo funkcii palatína. Kráľovskú korunu na hlavu kráľa kládol ostrihomskí arcibiskup prímas, ako najvyšší predstaviteľ katolíckej cirkvi v Uhorsku. Výnimkou boli iba 5 K téme najnovšie BARTL, Július. Svätopluk – knieža alebo kráľ? In Poznávanie dejín Slovenska. Pramene, metódy a poznatky. Marcela DOMENOVÁ, Drahoslav MAGDOŠKO (Eds.). Universum. Prešov : Košice 2015, s. 81-96. 6 MARSINA, Richard. Vývoj cirkevnej organizácie na Slovensku v staršom stredoveku (od najstarších čias do začiatku 12. storočia). In RÁBIK, Vladimír a kol. Vývoj cirkevnej správy na Slovensku. Krakov, 2010, s. 20-21. 7 GÁBRIŠ, Tomáš. Právo a dejiny. Právnohistorická propedeutika. Spolok Slovákov v Poľsku – Towarzystwo Słowaków w Polsce. Kraków 2012, s. 324-326. studia historica tyrnaviensia xviii 15 korunovácie Jána Zápoľského a Ferdinanda Habsburského, keď táto úloha pripadla nitrianskemu biskupovi,8 keďže ešte neboli ustanovení noví biskupi miesto tých, ktorí zahynuli pri Moháči. Svoj vzťah ku kresťanstvu panovníci prezentovali rôzne. Viacerí, keď si upevnili postavenie, zasahovali do vnútorných vecí cirkvi. Menovali biskupov bez súhlasu pápeža, významné cirkevné posty obsadzovali často cudzincami, len aby si boli istí ich poslušnosťou. Aj slávny uhorský kráľ Matej Korvín za ostrihomského arcibiskupa ustanovil Hypolita d’Este, príbuzného svojej manželky, ktorý ešte nebol dospelý. Na naše dejiny malo veľký vplyv aj druhé veľké rozdelenie kresťanov, po rozdelení jednotnej kresťanskej cirkvi na východnú a západnú, reformácia. Reformácia v mnohých krajinách priniesla oslabenie a preformulovanie tohto prepojenia medzi cirkvou a štátom. V Uhorsku, napriek viacerým snahám, k výraznému oslabeniu vzťahov medzi katolíckou cirkvou a štátom až skoro do konca 18. storočia neprišlo. Habsburskí panovníci na uhorskom tróne, ktorí boli vychovávaní v katolíckom náboženstve, zachovávali vernosť tejto cirkvi, a aj keď napríklad Maximilián I. prejavoval isté sympatie k reformácii, oficiálne ju nikdy nepodporil. Matej II. využil podporu protestantov, aby odstránil svojho brata Rudolfa II. z uhorského trónu a konečne on získal kráľovskú korunu a nebral pritom ohľad na možné dôsledky svojho činu na vývoj náboženskej a politickej situácie v Uhorsku. Spočiatku bola reformácia u nás záležitosťou nemeckých mešťanov, ktorí ju vnímali ako národnú, nemeckú záležitosť. Šľachta v Uhorsku sa k reformácii pridávala pomaly. Jej rozhodovanie ovplyvnili boje o uhorský trón, čiže chaos, ktorý priniesol oslabenie ústrednej moci, aj oslabenie pozícií katolíckej cirkvi, ktorá v tom období tiež prežívala obdobie krízy. Práve to bol významný činiteľ, ktorý umožnil najmä šľachticom zaberať rehoľné, biskupské, aj farské majetky. Základnú líniu vývoja protestantizmu v Uhorsku stanovil uhorský snem v máji roku 1523. Stavovská opozícia vtedy útočila proti cudzím dvoranom v kráľovskom paláci a proti Lutherovým nasledovníkom v kráľovninom okolí a snažila sa oslabiť ich pozície. Zákon hovoril, že luteránov a ich prívržencov ako verejných kacírov má kráľovská jasnosť potrestať odobratím všetkých majetkov a popravou.9 Môžeme predpokladať, že pre uhorských magnátov 8 Spomedzi troch živých biskupoch v Uhorsku nitriansky biskup bol najvyššie postavený, lebo mal palium. 9 BUCKO, Vojtech. Reformačné hnutie v arcibiskupstve ostrihomskom do r. 1564 (Pramenný príspevok k slovenským cirkevným dejinám). Bratislava 1939, s. 90. ; HOLUBY, Jozef. Krátka historia cirkve ew. a.w. Zemansko-Podhradskej. Turč. Sw. Martin 1884, s. 12. 16 studia historica tyrnaviensia xviii tohto obdobia nebol prvoradým boj proti šíreniu heretických hnutí, ale úsilie o ešte väčšie oslabenie pozícií uhorského kráľa a jeho manželky prostredníctvom útoku na osoby v ich najbližšom okolí. Najväčšie vzájomné prenasledovanie kresťanských cirkví v Uhorsku prinieslo 17. storočie vo stavovských povstaniach. Povstalecké snemy prijali viacero zákonov, ktorými podstatne obmedzili účinkovanie katolíckej cirkvi v Uhorsku, znížili počet biskupstiev, niektorých predstaviteľov cirkvi vypovedali z územia Uhorska, a to nielen cudzincov, ale aj niektorých uhorských šľachticov, ako bol napríklad kardinál Peter Pázmaň. V 18. storočí, spolu s určitým upokojením politickej situácie, zlepšoval sa aj vzťah medzi kresťanskými cirkvami. Vyvrcholením riešenia vzťahov medzi kresťanskými cirkvami bol tolerančný patent Jozefa II., ktorý výrazne zlepšil postavenie protestantských cirkví a ich príslušníkov. Osvietenstvo, ktoré šírila francúzska revolúcia, nenachádzalo na Slovensku veľký ohlas. A pretože až do roku 1848 pretrvávali dobré vzťahy medzi štátom a katolíckou cirkvou, liberalizmus sa viac presadzoval až v druhej polovici 19. storočia, keď sa tieto zväzky buržoáznou revolúciou uvoľnili. Vo vzťahoch medzi kresťanskými cirkvami v tom období prebiehal najmä zápas o rovnaké práva v otázkach zmeny vierovyznania, uzatvárania miešaných manželstiev a vierovyznania detí, ktoré sa v nich narodili. Ale napriek všetkým týmto vtedajším problémom sa významní predstavitelia dvoch najväčších kresťanských cirkví u nás dokázali zjednotiť v otázke spisovného jazyka, ktorý bol v tom období považovaný za hlavný znak národa a spoločne bojovali za národné práva Slovákov. Po vytvorení Československej republiky postavenie kresťanských cirkví bolo oslabované liberalizmom a účinkovaním rôznych nových alebo na našom území dovtedy neznámych cirkevných spoločenstiev a siekt, aj pôsobením niektorých liberálnych politických strán. Osamostatnenie Slovenska, keď prezidentom bol katolícky kňaz, v minulých rokoch s obľubou najmä politici a médiá prezentovali ako farskú republiku, ako keby v štáte bolo povolené účinkovanie iba katolíckej cirkvi. Pomenovanie farská republika by bolo oprávnené iba v prípade, keby prezident bol aj predstaviteľom cirkvi a základnou územnosprávnou jednotkou štátu bola farnosť. Nástup marxistickej ideológie ako základu, na ktorom bola budovaná československá republika po druhej svetovej vojne ukázal inú formu vzťahu medzi štátnou a cirkevnou mocou. Štát sa snažil zničiť kresťanské cirkvi a všetky stopy po nich. Predpokladalo sa, že keď zoslabne vplyv duchovných na veriacich, všetci obyvatelia štátu sa stanú ateistami. Od predchádzajúcej vzájomnej spolupráce nový štát prešiel k prenasledovaniu cirkví. Napriek studia historica tyrnaviensia xviii 17 tomu náboženský život zostával trvalou súčasťou života určitej skupiny obyvateľstva. Čiže vzájomné prepojenie naďalej existovalo. Výskum národných dejín sa však mal vyhýbať témam, ktoré sa dotýkali cirkví, kresťanského života, náboženských spoločenstiev. Preto bolo veľmi problematické uskutočňovať výskum a najmä zverejniť výsledky výskumu vtedy, keď sa tam mohli nájsť informácie o náboženskom živote hoci aj v dávnej minulosti. Keď si pozrieme historické práce o kresťanstve na Slovensku vidíme, že boli a aj sú preferované určité témy. Pomerne veľká pozornosť sa venovala a venuje kláštorom v stredoveku, ich zakladaniu, udeľovaniu majetkov, ich využívaniu.10 Vzhľadom na iné témy veľký záujem bol aj o umelecké pamiatky, hlavne gotické, ale aj o literárne pamiatky.11 Ďalšou častou témou je reformácia a jej šírenie a štúdie z dejín niektorých miestnych cirkví, podľa záujmov ich autorov. Záujem odborníkov na dejiny 18. a 19. storočia sa sústredil na národné obrodenie a pretože väčšina vtedajších významných dejateľov bola duchovnými, nedal sa celkom obísť ani postoj jednotlivých kresťanských cirkví k ich činnosti. Máme pomerne dosť štúdií a aj monografie napríklad o Jurajovi Fándlym, Antonovi Bernolákovi, Jánovi Papánkovi, Jurajovi Sklenárovi, Pavlovi Jozefovi Šafárikovi, Jánovi Kollárovi, o štúrovcoch. Výskum dejín jednotlivých kresťanských cirkví bol ich vlastnou záležitosťou. Cirkevné dejiny slúžili na potreby výučby na teologických fakultách a ako vysokoškolské učebnice neboli voľne prístupné.12 Za vyše 40 rokov komunistickej éry historický výskum v oblasti dejín kresťanstva a kresťanských cirkví v podstate nebol možný. Nevhodné bolo všetko, čo sa nejakým spôsobom dotýkalo náboženstva. Keď už bolo nevyhnutné spomenúť kresťanstvo, ako to je napríklad v prípade Veľkej Moravy, tak sa pripúšťal iba jeho význam v oblasti kultúry. Zmena hodnotovej orientácie po roku 1989 umožnila, aby sa obnovil výskum v oblasti cirkevných dejín. Najväčší záujem sa oprávnene sústredil 10 Napr. SKALSKÁ, Monika. Paulíni a ich pôsobenie v Gemeri. In Studia Historica Tyrnaviensia 8, 2009, s. 103-115.; Dejiny a kultúra rehoľných komunít na Slovensku. Príspevky na II. sympóziu o cirkevných dejinách Slovenska na Trnavskej univerzite 15.-16. okt. 1993. Zostavil Jozef ŠIMONČIČ. Trnavská univerzita. Trnava 1994, 348 s.; Rehole a kláštory v stredoveku. Eds. Rastislav KOŽIAK – Vincent MÚCSKA. Banská Bystrica – Bratislava: Chronos, 2002. 211 s. 11 Napr. NEMEŠ, Jaroslav. Kodex von Neutra. Geistige Erbschaft der italienisch-griechischen Mönche und ihrer Nachfolger von Aachen. Palatia, Győr 2007, 166 s.; KOMOROVÁ, Klára. Knižnica Zachariáša Mošovského. Slovenská národná knižnica. Martin, 2009, 299 s. 12 Práce, ktoré v tom období napísali slovenskí cirkevní historici vychádzali v zahraničí a doma neboli dostupné ani v knižniciach, ani na knižnom trhu. 18 studia historica tyrnaviensia xviii práve na obdobie od nástupu komunizmu k moci.13 Rast produkcie štúdií a monografií z tematiky, ktorá sa dotýka cirkevných dejín a ktoré sa nesústreďujú iba na určité obdobie, najlepšie vidieť v bibliografiách, ktoré vydáva Historický ústav SAV.14 Základné pramene k dejinám kresťanstva na Slovensku sú v podstate známe. K najstarším a starším dejinám sú mnohé už dostupné v edíciách,15 využívajú sa aj zápisnice z kanonických vizitácií zo 16. – 19. storočia.16 Málo používaným prameňom sú cirkevné matriky, ktoré popri záznamoch o krstoch, sobášoch a pohreboch prinášajú občas veľmi zaujímavé a závažné informácie o živote veriacich, aj o vzťahoch medzi kresťanskými cirkvami.17 13 Napr. HAĽKO, Jozef – PEŠEK, Jan. Ján Dechet, banskobystrický kapitulný vikár. In Osobnost v církvi a politice. Čeští a slovenští křesťané ve 20. století. Brno. Centrum pro studium demokracie a kultury (CDK). 2006, s. 615-629.; ČECHOVÁ, Františka. K problematike farských patronátov v Nitrianskom biskupstve za episkopátu Karola Kmeťka. In Historický časopis, roč. 55, 2007, č. 3, s. 464-486. 14 Napr. Historiografia na Slovensku 1990-1994. Výberová bibliografia. [Historiography in Slovakia 1990-1994. The Selective Bibliography.] [Zost.]: SEDLIAKOVÁ, Alžbeta. Bratislava, Historický ústav SAV 1995. 188 s. 15 MARSINA, Richard. Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae Tomus I. Bratislava, Veda, Vydavateľstvo SAV, 1971. 472 s.; MARSINA, Richard (ed.). Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae Tomus II. Bratislavae, Obzor, 1987. 640 s.; SEDLÁK, Vincent. Monumenta Vaticana Slovaciae. Tomus I. Rationes collectorum pontificiorum in annis 1332-1337. Trnavae : Romae. MMVIII, 236 s.; RÁBIK, Vladimír. Monumenta Vaticana Slovaciae. Registra supplicationum ex actis pontificum Romanorum res gestas Slovacas illustrantia. Tomus secundus. Pars prima. (1342-1415). Trnavae : Romae. MMIX. 342 s. ; MAREK, Miloš. Monumenta Vaticana Slovaciae. Tomus III. Registra Vaticana ex actis Clementis papae VI. res gestas Slovacas illustrantia. Volumen 2 (1342-1352) Trnavae : Romae. MMX. 368 s. 16 Okrem monografií KLOBUČNÍK, Miroslav. Farská obec v období rekatolizácie na národnostne zmiešanom území (obvod Galanta). Dobrá kniha, Trnava 2004. 189 s.; HOFERKA, Martin. Šaštínsky (vice)archidiakonát v 16. – 18. storočí. Náboženský život farností vo svetle kanonických vizitácií. Skalica 2011. 278 s.; LOPATKOVÁ, Zuzana. Kanonické vizitácie severozápadnej časti Podhorského dekanátu v 2. polovici 16. storočia a v 17. storočí. Kraków : Trnava, 2014. 179 s. bol zverejnený aj väčší počet štúdií. 17 Napr. KOHÚTOVÁ, Mária. Národnostná a náboženská štruktúra obyvateľov Záhoria v 17. storočí. In Demografie 39, 1997, s. 110-113.; KOHÚTOVÁ, Mária. Osudy liturgických kníh v 17. storočí. In K výzkumu zámeckých, měšťanských a církevních knihoven „Vita morsque et librorum historia“. Opera romanica 9, Editio Universitatis Bohemiae Meridionelis, České Budějovice 2006, s. 351-360.; KOHÚTOVÁ, Mária. Mestskí vzdelanci vo vidieckom prostredí. In Město a intelektuálové od středověku do roku 1848 : sborník statí rozšířených příspěvků z 25. vědecké konference Archivu hl. města Prahy, uspořádané ve spolupráci s Istitutem mezinárodních studií Fakulty sociálních věd Univerzity Karlovy v Praze ve dnech 10. až 12. října 2006 v Praze. Sestavili Olga FEJTOVÁ, Václav LEDVINKA, Jiří PEŠEK ; lektorovali Marie Ryantová, Josef Petráň. – Praha : Archív hlavního města Prahy, 2008. s. 915-923. studia historica tyrnaviensia xviii 19 Treba však vyhľadávať aj ďalšie pramene, nielen „zlepšovať“ interpretáciu už známych prameňov. Okrem prameňov, ktoré vznikli z činnosti cirkví, treba sa pozrieť aj na iné zdroje informácií o kresťanstve na Slovensku. Aj keď takýto výskum bude zdĺhavejší a namáhavejší, prinesie nové a zaujímavé informácie. Takýmito prameňmi môžu byť mestské knihy, zápisnice z rokovaní šľachtických kongregácií, materiály z prípravy snemov, cechové štatúty. Na niektorých našich univerzitách sa historické pracoviská a katedry histórie systematickejšie venujú výskumu v oblasti cirkevných dejín. Pracovníci Katedry histórie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave už od založenia katedry sa venujú výskumu listín z Vatikánskeho tajného archívu a uverejňujú ich vo forme kritických edícií.18 Edičná činnosť je však zameraná aj na iné oblasti cirkevných dejín.19 Katedra histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela spolu s Katedrou histórie Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku vydali zborník príspevkov z konferencie o vzťahoch pohanstva a kresťanstva.20 Inštitút histórie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove sa zameriava na výskum dejín Evanjelickej a.v. cirkvi a Reformovanej cirkvi.21 V dejinách Slovenska kresťanstvo bolo učiteľom viery, šíriteľom vzdelania a kultúry, oporou štátnej moci, aj nebezpečným a prenasledovaným fenoménom. Je zrejmé, že z národných dejín sa nedá vylúčiť kresťanstvo, pôsobenie katolíckej cirkvi, ani presadzovanie cirkevnej reformy podľa vzoru západných cirkevných reformátorov v 16. storočí. Rovnako ale nedajú sa skúmať dejiny napríklad rehoľných spoločenstiev, vývoja územnej cirkevnej organizácie alebo vzťahy medzi protestantizmom a katolicizmom bez začlenenia do konkrétneho, najmä politického a hospodárskeho vývoja. Cirkevné dejiny sú trvalou súčasťou slovenských národných dejín. Historik národných dejín, bádateľ v oblasti cirkevných dejín, potrebuje mať určitú sumu poznatkov z konkrétnych odborov teológie. Cirkevný historik, teológ, zasa musí pri výskume cirkevných dejín zohľadňovať a používať metódy historického výskumu, aby skúmané javy mohol analyzovať a syntetizovať. Summary Church history – part of national history Different point of view of the content named church history could have church historian whose main interest was in church history and completely other point of view could have national historian, who is engaged in the national history research in connection with development of Christianity in areas where nation lived and still lives. The national historian examines mutual influence of a relation between the church, church leaders and between the state and state leaders, Christian influence on population and on everyday life. In term of national history, church history is part of people’s lives in a certain area in a certain time. Church affects people, therefore there is an interconnection between church members and rest of the nation. Certain population group, sometimes majority, sometimes minority, belongs to national, state or church community at the same time. In term of ordinary classification the church history is part of historical science as are, for example political, economic, cultural history or the history of science, education and art. Even this kind of research must follow the methodology of history. As well as other historical disciplines, it is necessary that the national historian have some knowledge in the field. In national church history research, historian must have some knowledge, for example, theology, canon law and liturgy. Štúdia je súčasťou plnenia grantovej úlohy VEGA 1/0170/14 Vrchnostenská správa panstiev a grantovej úlohy VEGA 2/0062/15 Ponímanie a koncepcie novovekej historiografie 18 Uvedené sú v poznámke 14. 19 RÁBIK, Vladimír. Mestská kniha príjmov trnavskej farnosti sv. Mikuláša z roku 1495. Trnava. Filozofická fakulta Trnavskej univerzity, 2006, 366 s. 20 Pohanstvo a kresťanstvo. (Zborník z konferencie usporiadanej 5.-6.2.2003 v Banskej Bystrici. (Ed.) KOŽIAK Rastislav – NEMEŠ Jaroslav. Bratislava : Chronos 2004, 618 s. 21 Napr. KÓNYA, Peter. Evanjelická cirkev v povstaní Františka II. Rákoczyho. In Annales historici Presovienses, 8, 2009, s. 72-89. KÓNYOVÁ, Annamária – KÓNYA, Peter. Kalvínska reformácia a reformovaná cirkev na východnom Slovensku v 16.-18. storočí. Vydavateľstvo Prešovskej univerzity. Prešov 2010. 224 s. 20 studia historica tyrnaviensia xviii studia historica tyrnaviensia xviii 21 Cirkevné inštitúcie na území stredovekého Slovenska a ich predstavitelia v prameňoch Vatikánskych archívov. Obdobie pontifikátu Klementa VI. (1342-1352) a Inocenta VI. (1352-1362) Miloš Marek Vatikánske registre ako odpisy pápežských búl adresovaných cirkevným i svetským predstaviteľom kresťanskej Európy predstavujú dôležitý prameň skúmania nielen cirkevných dejín Európy ale i jednotlivých krajín kresťanského univerza, s ktorými mala pápežská kúria nadviazané politické kontakty. Nadviazať diplomatické kontakty s pápežskou kúriou bolo pre kresťanských panovníkov veľmi dôležité, znamenalo pre nich totiž vlastné akceptovanie a zaradenie ich krajiny do civilizovanej sféry kresťanskej Európy. Veľmi dôležité informácie pre naše najstaršie dejiny z čias Veľkej Moravy prinášajú registre z pontifikátu pápeža Jána VIII. (872-882), ktoré sa zachovali v odpise z 11. storočia. Nemenej cenné sú však aj registre z neskorších období. Poskytujú nám informácie nielen o živote a fungovaní pápežskej kúrie, ale aj o dejinách cirkvi vo všeobecnosti a o kontaktoch jednotlivých krajín kresťanského univerza s jeho hlavou v Ríme, resp. v Avignone. Z hľadiska tematiky a druhu poskytovaných informácií sa odlišujú registre obsahujúce tzv. tajné pápežské listiny „littere secrete“ alebo „littere de curia“ a registre obsahujúce tzv. „littere communes“. „Littere secrete“ alebo „littere de curia, littere curie“ boli vydávané z vlastnej vôle pápeža a týkali sa politických záležitostí a diplomatickej korešpondencie pápežskej stolice s okolitým svetom. Išlo v nich na jednej strane o pápežské konštitúcie upravujúce pravidlá života v rámci cirkvi a na strane druhej o angažovanie sa pápežského stolca v rozličných politických záležitostiach, ktoré sa odohrávali vo vtedajšej kresťanskej Európe a priamo alebo nepriamo sa dotýkali cirkvi: storočná vojna medzi Francúzskom a Anglickom, boj proti Maurom v Španielsku alebo proti moslimom vo Svätej zemi, obrátenie schizmatikov a kristianizácia pohanov v Európe ale i vo vzdialenejších oblastiach, boj proti uchvatiteľom majetkov apoštolskej stolice a z toho plynúce výzvy kresťanským vládcom o poskytnutie pomoci atď.1 1 GASNAULT, Pierre. L’élaboration des lettres secrétes des papes d’Avignon: Chambre et 22 studia historica tyrnaviensia xviii „Littere communes“ boli zasa listiny obsahujúce bežnú agendu pápežskej kancelárie. Vydávané boli na žiadosť rozličných osôb, či už svetských alebo cirkevných, ktorí žiadali od pápeža rozhodnutie v nejakej veci. Kancelárske registre obsahujúce „littere communes“ sa delia na viacero druhov: registre o možnosti udelenia plného rozhrešenia („de absolutione plena“), o prenosnom oltári („de altari potratili“), o slávení omše pred začiatkom dňa („de celebratione misse antequam illucescat dies“), o udelení cirkevných benef ícií s očakávaním prebendy („de beneficiis cum expectatione prebende“), o uprázdnených benef íciách („de beneficiis vacantibus“), o benef íciách uprázdnených s výhľadom do budúcnosti („de beneficiis vacaturis“), o udelení kanonikátu s očakávaním prebendy („de canonicatu cum expectatione prebende“), o udelení správcov, tzv. konzervátorov („de conservatoriis“), o korunovácii („de coronatione“) pápeža, o udelení (cirkevných) hodností s očakávaním prebendy („de dignitatibus cum expectatione prebende“), o udelení uprázdnených hodností („de dignitatibus vacantibus“), o hodnostiach uprázdnených v budúcnosti („de beneficiis vacaturis“), o povýšení prelátov („de promotionibus prelatorum“), o benef íciách kardinálov („de cardinalibus“) a registre s rozličným, (do ostatných kategórií nezaradeným, obsahom („diversarum formarum“).2 Cirkevné inštitúcie na území Slovenska a ich predstavitelia figurujú najčastejšie práve v tomto druhu pápežských listín, teda v registroch obsahujúcich „littere communes“. Pre náš výskum frekvencie výskytu cirkevných inštitúcií a ich predstaviteľov pôsobiacich na území Slovenska v listinách Vatikánskych registrov sme si vzali ako sondu dvadsaťročné obdobie pontifikátu „avignonských“ pápežov Klementa VI. (1342-1352) a Inocenta VI. (1352-1362).3 Chancellerie. In: Aux origines de l’État moderne. Le fonctionnement administratif de la papauté d’Avignon. Actes de la table ronde d’Avignon (23-24 janvier 1988). Rome: École Française de Rome, 1990, s. 209-222. 2 HAYEZ, Michel – HAYEZ, Anne-Mari. Les Lettres communes des papes d’Avignon. Publications de l’École française de Rome. Informatique et histoire médiévale. Actes du colloque de Rome (20-22 mai 1975), s. 51-53. Acta Pataviensia Austriaca. Vatikanische akten zur Geschichte des Bistums Passau und der Herzöge von Österreich (1342-1378). I. Band: Klemens VI. (1342-1352). Herausgegeben und eigeleitet von Josef Lenzenweger. Verlag der Österreichischen akademie der Wissenschaften, Wien 1974. LANG, Alois. Acta Salzburgo-Aquilejensia. Quellen zur Geschichte der ehemaligen Kirchenprovinzen Salzburg und Aquileja. Band I./1-2. Graz 1903-1906. 3 Z obdobia pontifikátu pápeža Klementa VI. sa zachovalo 78 kníh Vatikánskych registrov. Z pontifikátu jeho nástupcu, pápeža Inocenta VI., ktorý bol v udeľovaní prebiend a benef ícií nepomerne skromnejší ako jeho predchodca, máme k dispozícii 26 registrov. Pri výskume vychádzame z našich dvoch edícií vatikánskych Monument: MAREK, Miloš. Monumenta studia historica tyrnaviensia xviii 23 Najpočetnejšie zastúpenie v prameňoch Vatikánskych registrov v skúmanom období mal ostrihomský arcibiskup, čo je pochopiteľné pre hlavu cirkevnej správy v Uhorskom kráľovstve, potom nitriansky biskup a jágerský biskup. Podotýkame, že vo Vatikánskych registroch uvedení cirkevní predstavitelia nie sú menovite uvádzaní, v texte týchto odpisov pápežských búl je na mieste mena vynechaná medzera s dvomi bodkami. Exekútori Cirkevní predstavitelia sa v registroch pravidelne spomínajú ako exekútori pri udeľovaní cirkevných benef ícií, teda ako osoby, ktorých pápež poveril úlohou uviesť obdarovaného človeka do držby konkrétneho úradu, teda realizovať do života poskytnutú províziu. Na rozdiel od praxe v Uhorskom kráľovstve, exekútori mali vykonávať pápežove nariadenia aj na území, ktoré patrilo mimo ich diecézu:4 Nitriansky biskup5 sa v skúmanom období spomína ako exekútor v 15 prípadoch: pri uvedení do držby kanonikátu v Bratislavskej kapitule: Jána, syna Svatoňa z Plzne (1343), Jána zo Znojma (1351), Jakuba, syna Michala (1355),6 ďalej v Ostrihomskej kapitule: Martina, syna Wellina (1343), Štefana, syna Maurícia (1353),7 potom v Rábskej kapitule: Jána, syna Štefana (1344), Adama, syna Marka (1358),8 v Stoličnobelehradskej kapitule: Mikuláša, syna Vaticana Slovaciae (MVSl). Tomus III. Registra Vaticana ex actis Clementis papae VI. res gestas Slovacas illustrantia. Volumen 2 (1342-1352). Trnavae-Romae : Institutum historicum Slovacum in Roma apud Universitatem Tyrnaviensem, MMX. MAREK, Miloš. Monumenta Vaticana Slovaciae. Tomus III. Registra Vaticana ex actis Innocentii papae VI. res gestas Slovaciae illustrantia. Volumen 3 (1352-1362). Trnavae-Romae : Sedes historica Facultatis philosophicae Universitatis Tyrnaviensis – Institutum historicum Slovacum in Roma apud Universitatem Tyrnaviensem, MMXIV. 4 Myslíme pritom prax hodnoverných miest, ktorých okruh pôsobnosti sa obmedzoval na oblasť teritoriálne vymedzenú. Podobne ako v prípade kráľových splnomocnencov („homines regii“), vykonávateľov kráľových nariadení, vyberaných z administratívnej oblasti, župy, ktorej sa toto nariadenie týkalo. 5 Išlo o osobu Mikuláša z Vásáru, nitrianskeho biskupa v rokoch 1347-1348, Mikuláša z Apáti, biskupa Nitry roku 1349 a frátra Štefana z Insuly, ktorý bol v tejto hodnosti medzi rokmi 1349-1367, neskôr sa stal kaločským arcibiskupom. ENGEL, Pál. Magyarország világi archontologiája 1301-1457. Budapest: História – MTA Történettudományi Intézete, 1996, s. 73. 6 MVSl III/2, č. 17 (rok 1341), č. 273 (1351) a MVSl III/3, č. 97 (1355). 7 MVSl III/2, č. 19 (1343) a MVSl III/3, č. 32 (1353). 8 MVSl III/2, č. 40 (1344) a MVSl III/3, č. 162 (1358). 24 studia historica tyrnaviensia xviii Šimona zo Sečoviec (1344),9 a vo Varadínskej kapitule Jána, syna Ondreja (1348).10 Okrem toho mal udeliť benef íciá a hodnosti v Ostrihomskej diecéze Dominikovi, synovi Demetera (1343),11 cirkevné benef ícium patriace k právu udelenia bratislavského prepošta Ondrejovi, synovi Lukáša z Holíc na Žitnom ostrove (1359),12 hodnosť, personát, stálu administráciu alebo of ícium so starosťou alebo bez nej v Ostrihomskej diecéze Petrovi, synovi Štefana (1353), Ondrejovi, synovi Štefana (1353) a Ondrejovi Fortisovi (1358),13 hodnosť, personát alebo of ícium v Pécskej kapitule Jánovi, synovi Antona (1354).14 Ďalej mal uviesť do lektorstva v Cenadskej kapitule Mikuláša, syna Marka (1350),15 vo Vesprímskej kapitule Jána, syna Ondreja (1346),16 do kantorstva v Titelskej kapitule Jána, syna Mikuláša zo Svodína (1348).17 Ostrihomský arcibiskup18 bol tiež doložený v 15 prípadoch, pravda, všímali sme si len prípady týkajúce sa priamo alebo nepriamo nášho územia. Najčastejšie uvádzal do držby kanonikátu, a to: v Bratislavskej kapitule uviedol do tejto hodnosti Jána, syna Svatoňa z Plzne (1343), Jána, syna Jakuba (1344),19 v Nitrianskej kapitule Mikuláša z Levoče (1353),20 v Spišskej kapitule Mikuláša Goltzana zo Žakoviec (1348),21 v Jágerskej kapitule Petra, syna Bega (1351) a Pavla, biskupa z Belehradu v Srbsku (1352),22 v Rábskej kapitule Adama, syna Marka (1358),23 v Kaločskej kapitule Jána, syna Dominika (1351),24 v Stoličnobelehradskej kapitule Blažeja, syna Egida z neznámej 9 MVSl III/2, č. 48 (1344). 10 MVSl III/2, č. 160 (1348). 11 MVSl III/2, č. 22 (1343). 12 MVSl III/3, č. 173 (1359). 13 MVSl III/3, č. 42-43 (1353) a č. 156 (1358). 14 MVSl III/3, č. 50 (1354). 15 MVSl III/2, č. 257 (1350). 16 MVSl III/2, č. 136 (1346). 17 MVSl III/2, č. 159 (1348). 18 V skúmanom období boli na stolci ostrihomského arcibiskupa traja ľudia: prvým bol Čanád z Telegdu, ktorý sem „zasahoval“ len posledným rokom svojho pontifikátu. No predovšetkým to boli Mikuláš z Vásáru (1350-1358) a ďalší Mikuláš z Apáti (1358-1366). ENGEL, Magyarország világi archontologiája, s. 63. 19 MVSl III/2, č. 17 (1343) a č. 49 (1344). 20 MVSl III/3, č. 6 (1353). 21 MVSl III/2, č. 147 (1348). 22 MVSl III/2, č. 288 (1351) a č. 305 (1352). 23 MVSl III/3, č. 162 (1358). 24 MVSl III/2, č. 278 (1351) studia historica tyrnaviensia xviii 25 osady „Lizko“ (1358),25 vo Varadínskej kapitule Tomáša, syna Šimona „de Spinis“ (1354).26 Ďalej mal uviesť do kantorstva v Nitrianskej kapitule Mikuláša z Levoče (1353),27 v Titelskej kapitule Jána, syna Mikuláša zo Svodína (1348).28 Ostrihomský arcibiskup bol exekútorom pri uvedení do Užského arcidiakonátu Pavla, biskupa zo srbského Belehradu (1352),29 do Zemplínskeho arcidiakonátu Petra, syna Bega (1351 a 1353).30 Mal udeliť cirkevné benef ícium patriace k právu udelenia bratislavského prepošta Ondrejovi, synovi Lukáša z Holíc na Žitnom ostrove (1359),31 štvrtinu (kvartu) z desiatkov z abovských a šarišských farností vo Veľkej Ide, Milhosti, Sokoli, Ploskom, Drienove a Trstenom pri Hornáde Ondrejovi, synovi Demetera z Pâncoty v Aradskej župe (1347).32 Jágerský biskup33 sa spomína v 10 prípadoch. Mal udeliť hodnosť alebo personát patriaci k právu udelenia ostrihomského arcibiskupa Ladislavovi, synovi turčianskeho župana Mikuláša,34 ďalej benef ícium v Ostrihomskej diecéze patriace k právomoci spišského prepošta pre Martina, syna Pankráca z Koprivnice, Ostrihomské prepoštstvo nitrianskemu arcidiakonovi, Tomášovi, synovi Pankráca, prepoštstvo vo Varadínskej kapitule Filipovi Bodemu z Tarkanu, hodnosť vo Vesprímskej kapitule Jakubovi, synovi Reudgera. Ten istý biskup mal uviesť do kanonikátu v Ostrihomskej kapitule Martina, syna Wellina, v Rábskej kapitule Jána, syna Štefana, v Päťkostolskej kapitule Jána, syna Jakuba z Lukáčoviec, v Spišskej kapitule v rokoch 1348 a 1353 Mikuláša Goltzana zo Žakoviec a Arnauda z Chaussinu.35 25 MVSl III/3, č. 146 (1358). 26 MVSl III/3, č. 74 (1354). 27 MVSl III/3, č. 6 (1353). 28 MVSl III/2, č. 159 (1348). 29 MVSl III/2, č. 305 (1352). 30 MVSl III/2, č. 288 (1351) a MVSl III/3, č. 21 (1353). 31 MVSl III/3, č. 173 (1359). 32 MVSl III/2, č. 141 (1347). 33 Išlo o Mikuláša z Dörögdu, ktorý bol jágerským biskupom dlhých 31 rokov (13301361). ENGEL, Magyarország világi archontologiája, s. 68. 34 Ladislav z rodu Smaragdovcov zo Žámboku, bol v rokoch 1351-1358 čazmianskym prepoštom, v rokoch 1358-1371 vesprímskym biskupom a zároveň s touto funkciou vystupoval ako kancelár kráľovského dvora. ENGEL, Magyarország világi archontologiája, s. 77. 35 MVSl III/2, č. 12 (1343), č. 21 (1343), č. 258 (1350), č. 122 (1345), č. 129 (1346), č. 19 (1343), č. 40 (1344), č. 52 (1344), č. 147 (1348) a MVSl III/3, č. 7 (1353). Arnaud z Chaussin vo Francúzsku bol apoštolským legátom vyslaným pápežom Klementom VI. do Uhorského, Českého a Poľského kráľovstva ako kolektor pápežských príjmov. <http://www.eduteka.pl/doc/ arnold-de-caucina-arnold-de-lacaucina>. 26 studia historica tyrnaviensia xviii Rábsky biskup36 je zaznamenaný ako exekútor pri udelení rezervácie Bratislavského prepoštstva Blažejovi, synovi Kozmu, prepoštovi z Hánty vo Vesprímskej diecéze (1352).37 Z ďalších cirkevných hodnostárov – prepoštov je medzi exekútormi najpočetnejšie doložený bratislavský prepošt.38 Bratislavský prepošt vystupuje v 16 prípadoch, keď udelil benef ícium v Ostrihomskej diecéze Mikulášovi, synovi Klementa z Vrbového (1345), v Pécskej diecéze Lukášovi, synovi Peteho z Čazmy (1345), vo Varadínskej diecéze Ladislavovi, synovi Mateja (1343), v Rábskej diecéze Benediktovi, synovi Štefana (1353), vo Vesprímskej diecéze Petrovi, synovi Bartolomeja z Lábodu (1353). Ďalej mal udeliť nejaké benef ícium na tri roky Jánovi, synovi Pavla z chorvátskeho Osuvaku (1345), potom kantorstvo vo Varadínskej kapitule Ladislavovi, synovi Juraja (1345), prepoštstvo vo Varadínskej kapitule Filipovi Bodemu z Tarkanu (1345), prepoštstvo svätého Vojtecha v Győri Jánovi zo Svibna (1353), hodnosť vo Vesprímskej kapitule Jakubovi, synovi Reudgera (1346). Bratislavský prepošt tiež uvádzal do kanonikátu v Budínskej kapitule svätého Petra, konkrétne, Ladislava, syna Tomáša (1345), v Jágerskej kapitule zasa Jakuba, syna Lukáša (1343), v Ostrihomskej kapitule Mikuláša, syna Jána zo Zaly (1345), v Rábskej kapitule Mikuláša, syna Jána (1345), tamže Jána zo Svibna (1353), v Spišskej kapitule Jána Poucha z Rohožnice v Tekove (1344) a v Záhrebskej kapitule Guillelma „de Moro“ (1345).39 Ostrihomský prepošt sídelnej kapituly vystupoval tri razy. Mal udeliť benef ícium v Pécskej diecéze Jánovi Pouchovi z Rohožnice (1345), ďalej mal uviesť do kanonikátu v Budínskej kapitule Ladislava, syna Tomáša (1345), v Spišskej kapitule opäť Jána Poucha (1344) a v Stoličnobelehradskej kapitule klerika Nitrianskej diecézy, Jána, syna Jordana (1346).40 Ostrihomský prepošt kapituly svätého Tomáša je doložený len raz. Mal uviesť do kanonikátu v Stoličnobelehradskej kapitule klerika Nitrianskej diecézy, Jána, syna Jordana (1346).41 36 Išlo o rábskeho biskupa Kolomana pôsobiaceho v úrade v rokoch 1337-1375. ENGEL, Magyarország világi archontologiája, s. 63. 37 MVSl III/2, č. 290 (1352). 38 Guillelmus de Pusterla, bratislavský prepošt medzi rokmi 1343-1352. Blažej, syn Kozmu bol prepoštom Bratislavskej kapituly v rokoch 1352-1354. ORTVAY, Theodor. Geschichte der Stadt Preßburg III. Preßburg, Commissionsverlag von Carl Stampfel 1894, s. 237. 39 MVSl III/2, č. 86 (1345), č. 106 (1345), č. 23 (1343), MVSl III/3 č. 15 (1353), č. 22 (1353), MVSl III/2, č. 100-101 (1345), č. 121 (1345), č. 22 (1345), MVSl III/3, č. 23 (1353), MVSl III/2, 129 (1346), č. 102 (1345), č. 27 (1343), č. 85 (1345), č. 104 (1345), MVSl III/3, č. 23 (1353), MVSl III/2, č. 35 (1344), č. 82 (1345). 40 MVSl III/2, č. 105 (1345), č. 102 (1345), č. 35 (1344) a č. 127 (1346). 41 MVSl III/2, č. 127 (1346) studia historica tyrnaviensia xviii 27 Spišský prepošt42 vystupoval v dokladoch trikrát. Mal uviesť do Cenadského arcidiakonátu Jána, syna Bogdana „de Douebro“ (1349), do kanonikátu v Ostrihomskej kapitule Petra, syna Ladislava „de Elye“ (1351) a do kanonikátu v Jágerskej kapitule Mikuláša, syna Herborda z abovského Fulókércsu (1358).43 Jágerský prepošt bol doložený v role exekútora v piatich prípadoch. Mal uviesť do kanonikátu v Ostrihomskej kapitule Jána, syna Michala z Hajdúszovátu (1354), arcidiakona z Dubice, Ondreja Fortisa (1357), do kanonikátu v Spišskej kapitule Jána Poucha z Rohožnice (1344). Mal udeliť kantorstvo vo Varadínskej kapitule Ladislavovi, synovi Juraja (1345) a kustódstvo v Ostrihomskej kapitule Ondrejovi Fortisovi (1357).44 Jasovského prepošta nachádzame v dokladoch len raz. Mal udeliť benef ícium v Ostrihomskej diecéze patriace do právomoci darovania spišského prepošta Jánovi zo Spišskej Belej (1353).45 Prepošt v Nižnej Myšli je známy v prameňoch ako exekútor takisto len raz. Mal uviesť do kantorstva v Spišskej kapitule Štefana, syna Ondreja (1345).46 Opáta z Hronského Beňadika47 spomínajú listinné doklady vo funkcii vykonávateľa pápežovho nariadenia jedenásťkrát. Aj to dokazuje dôležitosť a význam tohto benediktínskeho kláštora. Hronskobeňadický opát mal udeliť arcidiakonát v Torontáli v Cenadskej diecéze Guillelmovi, kardinálovi Panny Márie v Cosmedine (1345), ostrihomské prepoštstvo Tomášovi, synovi Pankráca (1350), hodnosť, personát alebo of ícium vo Vesprímskej diecéze budínskemu arcidiakonovi, Konrádovi Wigelheimovi (1343), cirkevné benef ícium v Ostrihomskej diecéze Jánovi, synovi Svatoňa z Plzne (1345), benef ícium vo Vesprímskej diecéze patriace k právomoci darovania stoličnobelehradského prepošta Michalovi, synovi Jakuba zo Starého Tekova (1353), faru vo Vinogradive pécskemu kanonikovi, Jánovi, synovi Antona (1350). Mal uviesť do kanonikátu v Jágerskej kapitule Petra, syna Mikuláša (1344), v Ostrihomskej kapitule Petra, syna Ladislava „de Elye“ (1351), v Spišskej 42 Spišský prepošt Mikuláš, syn Rikolfa z Veľkej Lomnice, v rokoch 1349-1356 a Dominik, syn Dominika zvaného Bubek, v rokoch 1357-1360. LABANC, Peter. Spišskí prepošti do roku 1405. Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, Spolok Slovákov v Poľsku, 2011, s. 132-145. 43 MVSl III/2, č. 253 (1349), č. 279 (1351) a MVSl III/3, č. 160 (1358). 44 MVSl III/3, č. 66 (1354), č. 132 (1357) a MVSl III/2, č. 35 (1344), č. 121 (1345) a MVSl III/3, č. 130 (1357). 45 MVSl III/3, č. 16 (1353). 46 MVSl III/ 47 V období rokov 1330-1355 bol opátom v Hronskom Beňadiku Sigfrid. KEGLEVICH, Kristóf. A garamszentbenedeki apátság története az Árpád- és az Anjou-kori (1075-1403). Capitulum VIII. Szeged 2012, s. 170. 28 studia historica tyrnaviensia xviii kapitule Mikuláša, syna Jána z Levoče (1349), vo Varadíne Guillelma, kardinála Panny Márie v Cosmedine (1345) a napokon mal zistiť informácie o možnosti povýšiť Spišské prepošstvo na biskupstvo (1348).48 Spišský opát49 je známy v dvoch prípadoch. Mal uviesť do kanonikátu v Spišskej kapitule Mikuláša Goltzana zo Žakoviec (1348)50 a Mikuláša, syna Jána z Levoče (1349).51 Opát z Hrabušíc52 vystupuje v prameňoch ako exekútor päťkrát. Mal udeliť Martinovi, synovi Pankráca z Koprivnice benef ícium patriace do právomoci spišského prepošta v Ostrihomskej diecéze (1343), Mikulášovi, synovi Teodora mal udeliť hodnosť v Spišskej kapitule (sublektorstvo) (1345), ďalej mal uviesť do kanonikátu v Spišskej kapitule jágerského kanonika, Pavla, syna Jakuba (1345), a krakovského mešťana Jána Wirzinga (1350), a nakoniec mal udeliť benef ícium v Ostrihomskej diecéze patriace k darovaniu spišského prepošta Jánovi zo Spišskej Belej (1353).53 Prior z Letanoviec (Skaly útočišťa) a prepošt z Lendaku sa spomínajú v roku 1343 v rozkaze potvrdiť koncesiu desiatkov kostolu Panny Márie v poľskom Ludźmierzi.54 Prior z Lechnice, známy tiež len z jednej zmienky, mal uviesť krakovského mešťana Jána Wirzinga do kanonikátu v Spišskej kapitule (1350).55 Hontiansky arcidiakon sa uvádza dvakrát. Prvý raz mal uviesť Jána Bekeho do kanonikátu v Ostrihomskej kapitule (1344) a druhýkrát Pavla, syna Jakuba do kanonikátu v Spišskej kapitule (1345).56 Komárňanský arcidiakon mal uviesť Jána, syna Jordana, klerika Ostrihomskej diecézy, do stoličnobelehradského kanonikátu (1346).57 48 MVSl III/2, č. 94 (1345), č. 258 (1350), č. 24 (1343), č. 80 (1345), MVSl III/3, č. 17 (1353), MVSl III/2, č. 259 (1350), č. 50 (1344), č. 279 (1351), č. 237 (1349), č. 95 (1345), č. 150 (1348). 49 Spišským opátom bol v rokoch 1346-1347 istý Willerm. VIDA, Beáta. Zoznam opátov Kláštora Panny Márie v Spišskom Štiavniku. In: História Scepusii. Vol. I. Edd. Homza, M.-Sroka, S.A. Levoča : Kraków 2009, s. 569. Vatikánske registre ho spomínajú ako „abbas B. Marie in Scipus“. 50 MVSl III/2, č. 147 (1348). 51 MVSl III/2, č. 237 (1349). 52 Vo Vatikánskych registroch sa uvádza ako opát kláštora Panny Márie v Hrabušiciach („villa Compositi“). MVSl III/2, č. 116 (1345), prípadne po nemecky Kabsdorf („de Cabsdorf“), MVSl III/2, č. 264 (1350). Podľa všetkého však ide o cistercitského opáta zo Spišského Štiavnika, ktorého kláštor bol zasvätený Panne Márii, kým kláštor na Skale útočišťa mal zasvätenie k Jánovi Krstiteľovi ale aj Panne Márii. Jeho predstavení však boli priori, ako sa to uvádza aj v pápežských registroch. MVSl III/2, č. 16 (1343). 53 MVSl III/2, č. 16 (1343), č. 116 (1345), č. 119 (1345), č. 264 (1350) a MVSl III/3, č. 16 (1353).. 54 MVSl III/2, č. 16 (1343). 55 MVSl III/2, č. 264 (1350). 56 MVSl III/2, č. 63 (1344) a č. 119 (1345). 57 MVSl III/2, č. 127 (1346). studia historica tyrnaviensia xviii 29 Nitrianskeho arcidiakona poznáme z prameňov štyrikrát. Mal uviesť do kanonikátu v Kaločskej kapitule Jána, syna Dominika (1351), do kanonikátu v Spišskej kapitule Jána zo Spišského Podhradia (1352), do Spišského prepoštstva Mikuláša, syna Ondreja (1352), do Tekovského arcidiakonátu ostrihomského kanonika, Demetera, syna Tomáša (1352).58 Novohradský arcidiakon figuroval v zápisoch registrov ako exekútor dva razy. V prvom mal udeliť nejaké benef ícium na užívanie po dobu troch rokov vacovskému kanonikovi, Martinovi, synovi Tomáša (1348). V tom druhom zasa kustódstvo v Ostrihomskej kapitule arcidiakonovi z Dubice, Ondrejovi Fortisovi (1357).59 Napokon tekovský arcidiakon mal udeliť nejaké benef ícium na užívanie po dobu troch rokov kanonikovi Vacovskej kapituly, Martinovi, synovi Tomáša (1348).60 Provízie a rezervácie Samozrejme, hlavným obsahom Vatikánskych registrov obsahujúcich tzv. „littere communes“ sú provízie a rezervácie cirkevných úradov a hodností. Z nich spomeňme na prvom mieste tie najlukratívnejšie. Prepoštstvá Bratislavské prepoštstvo je spomínané v registroch v troch prípadoch. Po prvý raz, v prípade Imberta, presbytera kardinála Baziliky 12 apoštolov v Ríme (1343), po ňom bol zaznačený Guillelmus „de Pusterla“ (1346) a potom, ako získal Guillelmus hodnosť konštantínopolského patriarchu, nahradil ho Blažej, syn Kozmu, prepošt z Hánty vo Vesprímskej diecéze (1352).61 Prepoštstvo v Nižnej Myšli figuruje v jedinom doklade, keď sa uvádza jeho provízia pre Mikuláša, syna Urbana, kanonika zo sedmohradskej Alby Julie (1343).62 Provízia Spišského prepoštstva je známa v registroch v dvoch dokladoch. Najprv pre Jána, syna Demetera, uhorského šľachtica („nobilis regni Hungariae“), kaplána a familiára kardinála kostola Panny Márie v rímskom Cosmedine, Guillelma (1349), ktorý mal nahradiť v tejto funkcii 58 MVSl III/2, č. 278 (1351), č. 294 (1352), č. 289 (1352) a č. 293 (1352). 59 MVSl III/2, č. 148 (1348) a MVSl III/3, č. 130 (1357). 60 MVSl III/2, č. 148 (1348), č. 290 (1352). 61 MVSl III/2, č. 11 (1342). 62 MVSl III/2, č. 28 (1343). 30 studia historica tyrnaviensia xviii doterajšieho prepošta Jána, syna Ubanna (1349) a napokon rezervácia pre Mikuláša, syna Ondreja (1352).63 Jágerský prepošt sa spomína raz a to v prípade Dominika zvaného Bubek, ktorý získal prepozitúru po Mikulášovi, synovi Filipa (1349).64 Ostrihomský prepošt sa spomína tiež len raz, keď nitriansky arcidiakon, Tomáš, syn Pankráca, získal prepoštstvo po Mikulášovi, ktorý sa stal nitrianskym elektom (1350).65 Napokon spomeňme prepoštstvo sv. Vojtecha v Győri rezervované pre Jána zo Svibna, arcidiakona v Arade, v Cenadskej diecéze (1353).66 Arcidiakonáty Osoby v hodnosti trenčianskeho arcidiakona sú zaznamenané v prameňoch Vatikánskych registrov v dvoch prípadoch. Najprv Peter, syn Štefana, niekdajší stoličnobelehradský arcidiakon a klerik Záhrebskej diecézy, ktorému túto, vtedy vakantnú, hodnosť daroval, hoci neoprávnene, nitriansky biskup Vít, ako to uvádza pápežská listina z roku 1345.67 Peter sa totiž vekovo na úrad nehodil. Podľa pápežovho tvrdenia bol „etatis minus legitime“, takže sa po niekoľkých rokoch užívania tohto benef ícia vzdal a namiesto neho menoval nitriansky biskup Vít do tejto funkcie svojho príbuzného („nepos“), nitrianskeho kanonika, Jána, syna Štefana (1345).68 Peter, syn Štefana, sa však naďalej usiloval o získanie Trenčianskeho arcidiakonátu a predložil pápežovi Klementovi VI. žiadosť o jeho opätovné udelenie. Pápež jeho žiadosť uznal za oprávnenú a nariadil povereným osobám, aby ho do tejto hodnosti uviedli. Samozrejme, musel sa predtým vzdať Stoličnobelehradského arcidiakonátu. Petrovo uvedenie sa zrejme nerealizovalo, keďže v ďalšom doklade z Vatikánskych registrov z roku 1347 sa hovorí, že biskupom Vítom dosadený nitriansky kanonik Ján držal Trenčiansky arcidiakonát tri roky, a to aj napriek tomu, že ho pápež vrátil spomínanému Petrovi, synovi Štefana. Ten sa ho napokon vzdal a namiesto toho získal hodnosť hradnianskeho arcidiakona. A pápež zároveň s tým Jána, syna Štefana, synovca nitrianskeho biskupa 63 MVSl III/2, č. 233 (1349), č. 254 (1349), č. 255 (1349) a č. 289 (1352). 64 MVSl III/2, č. 234 (1349). 65 MVSl III/2, č. 258 (1350). Pravdepodobne ide o Mikuláša z Apáti, nitrianskeho biskupa v roku 1349, ktorý na jeden rok nahradil v Nitre Mikuláša z Vásáru, nitrianskeho biskupa v rokoch 1347-1348. ENGEL, Magyarország világi archontologiája, s. 73. 66 MVSl III/3, č. 23 (1353). 67 Úrad trenčianskeho arcidiakona bol uprázdnený potom, čo jeho dovtedajší držiteľ Šebastián získal lektorát vo Vesprímskej kapitule. MVSl III/2, č. 98 (1345). 68 MVSl III/2, č. 108 (1345). studia historica tyrnaviensia xviii 31 Víta, rehabilitoval a Trenčiansky arcidiakonát mu ponechal (1347),69 V uvedenom doklade je teda zároveň aj zmienka o hradnianskom arcidiakonovi, klerikovi Záhrebskej diecézy, Petrovi, synovi Štefana (1347),70 V prípade Hontianskeho arcidiakonátu sa v roku 1352 uvádza Mikuláš, syn Ondreja, keď mu ho daroval pápež Klement VI. Hodnosť bola predtým v držbe Mikuláša zvaného Ruffi a po Ruffiho smrti sa jej načas zmocnil ostrihomský kanonik Ján Rok.71 Nitriansky arcidiakon a jeho menovanie pápežom sa zaznamenáva v dvoch prípadoch. V roku 1350 ho získal ostrihomský kanonik Pavol z Krňova v Čechách. Arcidiakonát bol predtým v držbe Tomáša, syna Pankráca, pápežského kaplána a audítora pápežského paláca, ktorý sa stal ostrihomským prepoštom namiesto neskoršieho nitrianskeho biskupa Mikuláša,72 V roku 1352 sa stretávame s tekovským arcidiakonom, Konrádom, synom Škultéta, ktorý dostal Nitriansky arcidiakonát potom, ako sa jeho predchádzajúci držiteľ Pavol stal elektom z Gurku v Korutánsku,73 V roku 1352 došlo k provízii Tekovského arcidiakonátu ostrihomskému kanonikovi, Demeterovi, synovi Tomáša. Menovanú hodnosť získal namiesto Konráda, syna Škultéta, ktorý sa stal nitrianskym arcidiakonom.74 V jednom prípade máme zmienku o Toryskom arcidiakonáte. V roku 1355 získal Ján Pouch od pápeža potvrdenie jeho držby. Arcidiakonát bol predtým v držbe Imricha zvaného z Budína, ktorý sa ho vzdal odovzdaním do rúk jágerského biskupa Mikuláša a ten ho vzápätí udelil Jánovi, keďže, ako hovoril doklad, arcidiakonát patril do jeho darovacej právomoci.75 V dvoch dokladoch sa stretávame s Užským arcidiakonátom, ktorý bol pred rokom 1352 v držbe Sixta zo Zaly. V uvedenom roku ho spolu s kanonikátom v Jágerskej kapitule získal Pavol, biskup zo srbského Belehradu, keďže podľa pápežových slov Belehradské biskupstvo nachádzajúce sa na okraji Uhorského kráľovstva, neďaleko krajov neveriacich, bolo pravidelne cieľom ich útokov a utrpelo veľké škody.76 V roku 1354 toto darovanie pre Pavla, biskupa z Belehradu (Albensis) zopakoval aj Klementov nástupca, pápež Inocent VI.77 69 MVSl III/2, č. 145 (1347). 70 MVSl III/2, č. 145 (1347). 71 MVSl III/2, č. 298 (1352). 72 MVSl III/2, č. 260 (1350). 73 MVSl III/2, č. 291 (1352). 74 MVSl III/2, č. 291 (1352). 75 MVSl III/3, č. 87 (1355). 76 Predtým sme ho stotožnili s Albou Juliou. MVSl III/2, č. 305 (1352). 77 MVSl III/3, č. 67 (1354). 32 studia historica tyrnaviensia xviii Aj Zemplínsky arcidiakonát poznáme vo Vatikánskych registroch z dvoch zmienok. Po jágerskom kanonikovi, Jánovi, synovi Demetera, ho v roku 1351 získal rovnako jágerský kanonik, Peter, syn Bega.78 Ten si ho však dlho nepodržal. V roku 1353 si ho vymenil s Ondrejom, synom Demetera, doktorom kanonického práva, ktorý mu zaň daroval kanonikát v Ostrihomskej kapitule (1353). Celú transakciu, samozrejme, schválil pápež Inocent VI.79 Z mimoslovenských arcidiakonátov, kde funkciu zastávali ľudia pochádzajúci z nášho územia spomeňme arcidiakonát v Târnave, na ktorý v roku 1355 dostal potvrdenie jágerský kanonik, Ján, syn Mikuláša.80 Takisto potvrdenie držby, tentokrát arcidiakonátu Gušće v Záhrebskej diecéze získal v roku 1357 Jakub, syn Ondreja z Ujfalu, klerik Ostrihomskej diecézy.81 Tretie potvrdenie, v tomto prípade týkajúce sa arcidiakonátu Komarnica v Záhrebskej diecéze, dostal v roku 1357 jágerský kanonik, Michal, syn Mikuláša z Levíc.82 Kanonikáty Najčastejšie boli provízie kanonikátov s rezerváciou prebendy. Najviac z nich sa týkalo kanónií v Ostrihomskej kapitule (15x). V sledovanom období ich získali Martin, syn Wellina (1343),83 Mikuláš, syn Imricha (1344),84 Ján Beke (1344),85 Mikuláš, syn Jána zo Zaly (1345),86 Mikuláš, syn Ondreja z Levíc, správca farského kostola v Zelenči (1347),87 Peter, syn Ladislava z Ilije? („Elye“) (1351),88 Mikuláš, syn Ondreja (1352),89 Peter, syn Bega, licenciát kanonického práva, výmenou s Ondrejom, synom Demetera za Zemplínsky arcidiakonát (1353),90 Štefan, syn Maurícia, správca farského kostola v Sádku (1353),91 78 MVSl III/2, č. 288 (1351). 79 MVSl III/3, č. 20 (1353).. 80 MVSl III/3, č. 82 (1355). 81 MVSl III/3, č. 133 (1357). 82 MVSl III/3, č. 135 (1357). 83 MVSl III/2, č. 19 (1343). 84 MVSl III/2, č. 37 (1344). 85 MVSl III/2, č. 63 (1344). 86 MVSl III/2, č. 85 (1345). 87 MVSl III/2, č. 143 (1347). 88 MVSl III/2, č. 279 (1351). 89 MVSl III/2, č. 298 (1352). 90 MVSl III/3, č. 31 (1353). 91 MVSl III/3, č. 32 (1353) studia historica tyrnaviensia xviii 33 Ján, syn Michala z Hajdúszovátu (1354),92 Ondrej Fortis (1357),93 Gregor, syn Jána, klerik z Varadínskej diecézy (1358),94 Ján zo Žehry, klerik Ostrihomskej diecézy (1358),95 Mikuláš, prepošt z Hánty vo Vesprímskej diecéze (1358),96 Juraj, syn Pavla, klerik Ostrihomskej diecézy (1358)97 a Ján, syn Svatoňa z Plzne, už ako držiteľ kanonikátu (1345).98 V Bratislavskej kapitule získalo províziu sedem klerikov: Ján, syn Svatoňa z Plzne ako držiteľ kanonikátu svätého Salvátora alebo svätého Martina v Bratislave (1343 a 1345),99 Ján, syn Jakuba, študent („scolaris“) Ostrihomskej diecézy 1344,100 Ján, syn Viganda (1345),101 Šimon, syn Henrika z poľskej Legnice (1346), ktorý sa spomína ako farár z Levoče (1351),102 Ján zo Znojma (1351),103 zrejme ten istý Ján Ehrenreich zo Znojma, zaznamenaný ako správca farnosti svätého Vavrinca „extra muros“ v Bratislave (1354)104 a Jakub, syn Michala (1355).105 V Nitrianskej kapitule išlo o jednu osobu, konkrétne Mikuláša z Levoče (1353), ktorý nahradil predchádzajúceho držiteľa tejto hodnosti, Guillelma, kardinála kostola Panny Márie v Cosmedine v Ríme.106 V Spišskej kapitule dostali províziu na kanonikát deviati duchovní: Ján Pouch z tekovskej Rohožnice (1344),107 Ján, syn Demetera, kanonik z bosnianskeho Ðakova („Boznensis“) (1344),108 Pavol, syn Jakuba (1345),109 Mikuláš Goltzan zo Žakoviec na Spiši (1348),110 Mikuláš, syn Jána z Levoče (1349),111 Ján, syn Wirzinga (1350),112 Konrád, syn Škultéta, tekovský arcidiakon (1352), 92 MVSl III/3, č. 66 (1354). 93 MVSl III/3, č. 132 (1357). 94 MVSl III/3, č. 144 (1358). 95 MVSl III/3, č. 150 (1358). 96 MVSl III/3, č. 151 (1358). 97 MVSl III/3, č. 157 (1358). 98 MVSl III/2, č. 80 (1345). 99 MVSl III/2, č. 17 (1343), č. 80 (1345). 100 MVSl III/2, č. 49 (1344). 101 MVSl III/2, č. 107 (1345). 102 MVSl III/2, č. 128 (1346), č. 132 (1346), č. 274 (1351). 103 MVSl III/2, č. 273 (1351). 104 MVSl III/2, č. 52 (1354). 105 MVSl III/2, č. 97 (1355). 106 MVSl III/3, č. 6 (1353). 107 MVSl III/2, č. 35 (1344). 108 MVSl III/2, č. 70 (1344). 109 MVSl III/2, č. 119 (1345). 110 MVSl III/2, č. 147 (1348). 111 MVSl III/2, č. 237 (1349). 112 MVSl III/2, č. 264 (1350). 34 studia historica tyrnaviensia xviii ktorý nahradil v tejto hodnosti Pavla, elekta z rakúskeho, či presnejšie korutánskeho, Gurku,113 Ján zo Spišského Podhradia (1352)114 a Gaskonec a pápežský legát, Arnaud z Chaussinu (1353).115 V Jágerskej kapitule išlo o jedenásť provízií kanonikátov. Boli nimi obdarené tieto duchovné osoby: Jakub, syn Lukáša (1343),116 Ján Pouch z Rohožnice (1344),117 Peter, syn Mikuláša (1344),118 Pavol, syn Jakuba (1345),119 Dominik zvaný Bubek (1349), člen známeho šľachtického rodu Bubekovcov, ktorý mal svoje dedičné majetky v Gemeri.120 Ďalej Peter, syn Bega (1351),121 Pavol, biskup z Belehradu (1352), ktorý nahradil v tejto hodnosti Sixta zo Zaly,122 ďalej Pavol, syn Pavla zvaného Beuch, presbyter Jágerskej diecézy (1354),123 zasa Pavol, biskup z Belehradu (1354),124 Štefan, syn Jána (1358)125 a napokon Mikuláš, syn Herborda, komesa z abovského Fulókércsu (1358).126 V Rábskej kapitule pápež udelil províziu v piatich prípadoch. Získali ju: Ján, syn Štefana (1344),127 Mikuláš, syn Jána (1345),128 Ján zo Svibna, arcidiakon v Arade, v Cenadskej diecéze (1353),129 Michal, syn Mikuláša z Tolny (1358)130 a Adam, syn Mareka (1358).131 Vo Vacovskej kapitule registre dokladajú províziu pre Dominika zo Šurianok (1344).132 113 MVSl III/2, č. 292 (1352). Pavol z Harrachu bol biskupom z Gurku v rokoch 1351-1359, neskôr prešiel na biskupský stolec v nemeckom Freisingu, na ktorom sedel v období rokov 13591377. Hierarchia catholica medii aevi sive summorum pontifi cum, S. R. E. cardinalium, ecclesiarum antistitum series ab anno 1198 usque ad annum 1431 perducta e documentis tabularii praesertim Vaticani collecta, digesta. Ed. Conradus Eubel. Münich 1913, Padua 19602, s. 255, 270. 114 MVSl III/2, č. 294 (1352). 115 MVSl III/3, č. 7 (1353). 116 MVSl III/2, č. 27 (1343). 117 MVSl III/2, č. 34 (1344). 118 MVSl III/2, č. 50 (1344). 119 MVSl III/2, č. 117 (1345). 120 MVSl III/2, č. 239 (1349). 121 MVSl III/2, č. 288 (1351). 122 MVSl III/2, č. 305 (1352). 123 MVSl III/3, č. 59 (1354). 124 MVSl III/3, č. 67 (1354). 125 MVSl III/3, č. 158 (1358). 126 MVSl III/3, č. 160 (1358). 127 MVSl III/2, č. 40 (1344). 128 MVSl III/2, č. 104 (1345). 129 MVSl III/3, č. 23 (1353). Svibno, predtým Scherfenberg, v dnešnom Slovinsku. 130 MVSl III/3, č. 145 (1358). 131 MVSl III/3, č. 162 (1358). 132 MVSl III/2, č. 41 (1344). studia historica tyrnaviensia xviii 35 V Stoličnobelehradskej kapitule Panny Márie získali províziu kanonikátu Mikuláš, syn Šimona zo Sečoviec (1344)133 a Ján, syn Jordána, klerik z Nitrianskej diecézy (1346).134 V Päťkostolskej kapitule sa slovenských reálií týkala provízia pre Jána, syna Jakuba z Lukáčoviec (1344).135 Kantorstvá, hodnosť kanonika-kantora získali Štefan, syn Ondreja v Spišskej kapitule (1345),136 Ján, syn Mikuláša zo Svodína v Titelskej kapitule v Cenadskej diecéze (1348)137 a Mikuláš z Levoče v Nitrianskej kapitule (1353).138 Kustódstvo alebo takzvanú tezauráriu obdržali Mikuláš, syn Imricha v Nitrianskej kapitule (1344),139 Mikuláš, syn Mikuláša v Jágerskej kapitule (1355), tu išlo o potvrdenie držby140 a Ondrej Fortis v Ostrihomskej kapitule (1357).141 Lektorstvo alebo hodnosť kanonika-lektora pápež udelil Imrichovi, synovi Alexandra v Jágerskej kapitule (1355), v tomto prípade išlo o potvrdenie držby,142 a Matejovi, synovi Wolfharda z Russbachu v Rakúsku, klerikovi z Pasovskej diecézy, v Nitrianskej kapitule (1358). Túto hodnosť dovtedy zastával Ján, syn Antona z Földváru.143 Rezervácia bližšie neuvedenej hodnosti alebo personátu bez starostlivosti o duše veriacich, ktoré patrili k právomoci ostrihomského arcibiskupa, bola udelená Ladislavovi, synovi Mikuláša, turčianskeho župana (1343)144 a Mikulášovi, synovi Teodora, sublektorovi v Spišskej kapitule (1345).145 Rezerváciu hodnosti, personátu, stálej administrácie alebo of ícia so starosťou o duše veriacich alebo bez nej v Ostrihomskej diecéze získal nitriansky kanonik a trenčiansky arcidiakon, Peter, syn Štefana (1353),146 ďalej ostrihomský kanonik, Ondrej, syn Štefana (1353),147 ostrihomský kanonik, 133 MVSl III/2, č. 48 (1344). 134 MVSl III/2, č. 127 (1346). 135 MVSl III/2, č. 52 (1344). 136 MVSl III/2, č. 81 (1345). 137 MVSl III/2, č. 159 (1348). 138 MVSl III/3, č. 6 (1353). 139 MVSl III/2, č. 37 (1344). 140 MVSl III/3, č. 85 (1355). 141 MVSl III/3, č. 130 (1357). 142 MVSl III/3, č. 86 (1355). 143 MVSl III/3, č. 142 (1358). 144 MVSl III/2, č. 12 (1343). 145 MVSl III/2, č. 116 (1345). 146 MVSl III/3, č. 42 (1353). 147 MVSl III/3, č. 43 (1353). 36 studia historica tyrnaviensia xviii Štefan, syn Jána (1359)148 a nitriansky kanonik Michal, syn Jakuba zo Starého Tekova (1359).149 Hodnosť, personát alebo of ícium boli darované ostrihomskému kanonikovi, Ondrejovi Fortisovi (1358),150 a rovnaké hodnosti so starostlivosťou o duše vo Vesprímskej kapitule získal aj kanonik Bratislavskej kapituly, Michal Gyuke (1345),151 Rezervácia benef ícia so starostlivosťou o duše veriacich alebo bez nej, v Ostrihomskej diecéze (bez bližšej špecifikácie) sa udiala osemkrát. Bola poskytnutá Martinovi, synovi Pankráca z Koprivnice. Benef ícium patrilo k právomoci darovania prepošta Spišskej kapituly (1343).152 Ďalej Dominikovi, synovi Demetera. Benef ícium patrilo k právomoci darovania bratislavského prepošta (1343).153 Potom Mikulášovi, synovi Klementa z Vrbového (1345),154 Mikulášovi, synovi Michala zo Starého Tekova, ktorého benef ícium patrilo k právomoci darovania ostrihomského arcibiskupa (1346),155 Jakubovi, synovi Jána, presbyterovi Vesprímskej diecézy. Jeho benef ícium patrilo k právomoci darovania prepošta Spišskej kapituly (1353).156 Ďalšia rezervácia išla Mikulášovi, synovi Petra z Győru, klerikovi Rábskej diecézy. Toto benef ícium patrilo k právomoci darovania bratislavského prepošta“ (1353).157 Nasledujúca rezervácia patrila Jánovi zo Spišskej Belej, klerikovi Ostrihomskej diecézy, ktorého benef ícium patrilo k právomoci darovania prepošta Spišskej kapituly (1353)158 a nakoniec Ondrejovi, synovi Lukáša z Holíc, klerikovi Ostrihomskej diecézy, ktorého benef ícium patrilo k právomoci darovania bratislavského prepošta“ (1359).159 Rezervácia benef ícia so starostlivosťou o duše veriacich alebo bez nej v Rábskej diecéze, ktoré patrilo k právomoci darovania biskupa z Győru, išla Benediktovi, synovi Štefana, klerikovi Rábskej diecézy (1353).160 Vo Vesprímskej diecéze sa rezervácia benef ícia so starostlivosťou o duše veriacich alebo bez nej, ktoré patrilo k právomoci darovania spišského 148 MVSl III/3, č. 164 (1359). 149 MVSl III/3, č. 177 (1359). 150 MVSl III/3, č. 156 (1358). 151 MVSl III/2, č. 103 (1345). 152 MVSl III/2, č. 21 (1343). 153 MVSl III/2, č. 22 (1343). 154 MVSl III/2, č. 86 (1345). 155 MVSl III/2, č. 137 (1346). 156 MVSl III/3, č. 13 (1353). 157 MVSl III/3, č. 14 (1353). 158 MVSl III/3, č. 16 (1353). 159 MVSl III/3, č. 173 (1359). 160 MVSl III/3, č. 15 (1353). studia historica tyrnaviensia xviii 37 prepošta, týkala klerika Ostrihomskej diecézy, Michala, syna Jakuba zo Starého Tekova (1353).161 Fary Jediná rezervácia farskej hodnosti, ktorú zaznamenávajú Vatikánske registre, a má slovenské súvislosti sa týka vakantnej fary svätého Vojtecha vo Vrábľoch. Dostal ju v roku 1346 Ján, syn Ondreja, spolu s lektorátom vo Vesprímskej kapitule.162 Osobitnou províziou v pápežských registroch boli kvarty z desiatkov. Tie, ktoré sa týkali abovských a šarišských farností vo Veľkej Ide, Milhosti, Sokoli, Ploskom, Drienove, Trstenom pri Hornáde získal v roku 1347 doktor kanonického práva, Ondrej, syn Demetera z Pâncoty.163 Kvarty z desiatkov patriacich k darovacej právomoci „ad collacionem“ jágerského biskupa získal v roku 1347 zemplínsky arcidiakon, Ján, syn Demetera.164 Indulgencie Ďalšou kategóriou v pápežských registroch sú indulgencie, teda odpustky, oslobodenia od časných trestov – penitencií za spáchané hriechy v trvaní jedného roka a jednej kvadragény (štyridsaťdňové obdobie). Slovenských súvislostí sa týkali indulgencie: pre všetkých veriacich, ktorí navštívia kostol svätého Tomáša v Šuranoch, založený liptovským županom Tomášom (1344),165 ďalej pre všetkých veriacich, ktorí navštívia kláštor sv. Benedikta v Hronskom Beňadiku, poškodený kedysi vpádom Tatárov (1344),166 potom pre všetkých veriacich, ktorí každoročne navštívia kostola Panny Márie v Nadliciach a sto dní pre tých, ktorí prispejú svojou pomocou na jeho prestavbu. Tento kostol chcel totiž miestny zemepán, Tomáš, syn Aladára, komesa z Holíča, postaviť z kameňa (1345).167 Odpustky trvajúce jeden rok a jednu kvadragénu boli udelené všetkým veriacim, ktorí navštívia nedostavaný kostol svätého Jána Krstiteľa vo Veči v Ostrihomskej diecéze. Aj tento 161 MVSl III/3, č. 16 (1353). 162 MVSl III/2, č. 136 (1346). 163 MVSl III/2, č. 141 (1347). 164 MVSl III/2, č. 142 (1347). 165 MVSl III/2, č. 54 (1344). 166 MVSl III/2, č. 69 (1344). 167 MVSl III/2, č. 87-88 (1345). 38 studia historica tyrnaviensia xviii kostol chcel postaviť Tomáš, syn Aladára, komesa z Holíča (1345).168 Rovnaká indulgencia bola vydaná aj pre všetkých veriacich, ktorí navštívia kostola svätého Mikuláša v Chrastinciach, budovaný vacovským kanonikom, Martinom, synom Tomáša, a navyše boli pridané odpustky sto dní za udelené tresty pre tých, ktorí prispejú svojou pomocou na jeho prestavbu (1347)169 a napokon spomeňme odpustky pre všetkých veriacich, ktorí navštívia kostol svätého Vojtecha v Ostrihome (1358).170 Kratšiu indulgenciu za udelené tresty na obdobie sto dní dostali všetci veriaci, ktorí prispejú svojou pomocou na výstavbu kostola svätého Juraja v Plešivci a navštívia ho v určené sviatky (1349).171 Martinovi, synovi Tomáša z Chrastiniec, ktorý študoval na univerzite, udelil pápež indulgenciu na užívanie všetkých svojich benef ícií na tri roky (1344).172 Povolenie vykonať púť Medzi zvláštne kategórie pápežských listín patria aj povolenia na absolvovanie pútí na pútnické miesta. Zväčša išlo o púte k hrobu svätých apoštolov Petra a Pavla („ad limina beatorum Petri et Pauli“) do Ríma alebo na miesta spojené so životom a utrpením Ježiša Krista vo Svätej Zemi. Toto povolenie si museli od pápeža žiadať duchovné osoby, keďže účasť na púti ich vytrhla z povinností spojených so správou svojho úradu. Z osôb spojených s pôsobením na území Slovenska spomeňme takéto povolenie pre ostrihomského arcibiskupa Čanáda na púť do Ríma z roku 1346 a z rovnakého roku povolenie na púť k Božiemu hrobu a na iné miesta vo Svätej zemi.173 Plné rozhrešenie z hriechov pred smrťou Spišský prepošt Mikuláš dostal v roku 1351, na základe predloženej suplikácie možnosť plnej absolúcie zo všetkých hriechov, z ktorých sa úprimne vyspovedá pred svojou smrťou („in mortis articulo“), spovedníkom, ktorého si sám vyberie.174 168 MVSl III/2, č. 91 (1345). 169 MVSl III/2, č. 140 (1347). 170 MVSl III/3, č. 159 (1358). 171 MVSl III/2, č. 240-241 (1349). 172 MVSl III/2, č. 42 (1344). 173 MVSl III/2, č. 125 (1346) a 126 (1346). 174 MVSl III/2, č. 281 (1351). studia historica tyrnaviensia xviii 39 Povýšenia prelátov Neoddeliteľnou súčasťou rubrík Vatikánskych registrov sú listiny obsahujúce menovania do prelátskych hodností (biskupov, arcibiskupov, opátov). Z duchovných pôsobiacich na území Slovenska získali takéto povýšenia viaceré osoby. Bratislavský prepošt Michal bol v roku 1342 potvrdený za vacovského biskupa, hoci mal len „diaconatus ordo“, 25 rokov a makulu na ľavom oku.175 Ostrihomský prepošt a nitriansky elekt Mikuláš bol v roku 1347 potvrdený za nitrianskeho biskupa.176 Štefan „de Insula“, magister teológie, kňaz z rehole eremitov sv. Augustína, bol v roku 1349 potvrdený za nitrianskeho biskupa, keďže predchádzajúceho Mikuláša pápež „preniesol“ na záhrebský stolec.177 Ten istý Štefan „de Insula“, v hodnosti nitrianskeho elekta, dostal v roku 1350 právo na vysvätenie za biskupa ktorýmkoľvek cirkevným predstaveným.178 Takisto aj ostrihomský elekt Mikuláš dostal v roku 1350 právo na vysvätenie za arcibiskupa ktorýmkoľvek cirkevným predstaveným.179 Varadínsky a záhrebský biskup dostali v roku 1351 rozkaz, aby Mikulášovi udelili arcibiskupské pálium,180 ktoré mu vtedy poslal pápež Klement VI.181 Sigfrid, niekdajší opát v Hronskom Beňadiku, bol v roku 1355 potvrdený za opáta kláštora sv. Martina v Panonhalme.182 Súčasne s tým zasa iný Sigfrid, syn Martina z Levoče, bol potvrdený za opáta v Hronskom Beňadiku.183 Ako sme videli, cirkevné inštitúcie, resp. hodnosti v nich sa nachádzajúce, sa najviac spomínajú pri províziách a rezerváciách ako predmet darovania a ich predstavitelia zasa ako exekútori týchto provízií a rezervácií. Keď vezmeme obsahový charakter Vatikánskych registrov, ide v podstate len o jednotvárne údaje k cirkevnej administratíve, prípadne k finančným otázkam cirkvi. Registre však obsahujú aj listiny, ktoré prinášajú informácie o situácii v cirkevných pomeroch v Uhorskom kráľovstve a vtedajšom živote vo všeobecnosti a vystupujú v nich aj cirkevné inštitúcie a ich predstavitelia na Slovensku. V súvislosti s neutešenou situáciou s cirkevnými majetkami v Uhorsku, ktoré boli rozchvátané počas feudálnej anarchie a pravidelne sa stávali 175 MVSl III/2, č. 8 (1342). 176 MVSl III/2, č. 139 (1347). 177 MVSl III/2, č. 256 (1349). 178 MVSl III/2, č. 265 (1350) 179 MVSl III/2, č. 263 (1350). 180 MVSl III/2, č. 275 (1351). 181 MVSl III/2, č. 276 (1351). 182 MVSl III/3, č. 79 (1355). 183 MVSl III/3, č. 83 (1355). 40 studia historica tyrnaviensia xviii terčom útokov, dostali roku 1343 nitriansky a jágerský biskup od pápeža nariadenie, aby pomohli opátovi kláštora sv. Ondreja pri Vyšehrade (Visegrád) proti obsadzovateľom jeho majetkov.184 O rok neskôr mali ostrihomský a kaločský arcibiskup (1344) vystúpiť po celom Uhorsku proti uzurpátorom majetkov rehole sv. Benedikta.185 V tom istom roku (1344) boli nitriansky a jágerský biskup menovaní pápežom za konzervátorov všetkých benediktínskych opátstiev v Uhorskom kráľovstve, ktorí mali za úlohu ich brániť proti rozkrádateľom kláštorných majetkov.186 Uvedené doklady sú svedectvom o rozšírenej praxi krádeží cirkevných majetkov (v tomto prípade patriacich benediktínom), ale sú len všeobecným svedectvom. Existujú však aj konkrétne doklady o majetkových deliktoch spáchaných na cirkevných osobách. Napríklad, keď v roku 1359 nitriansky biskup spolu s reznianskym a pasovským dostali od pápeža rozkaz exkomunikovať páchateľov lúpeže spáchanej v Bavorsku pri meste Landau na pápežskom penitenciárovi, augustiniánskom mníchovi, Dominikovi z Uhorska.187 O niečo skôr, roku 1323 adresoval pápež Ján XXII. nariadenie nitrianskemu biskupovi a nitrianskemu a trenčianskemu arcidiakonovi v záležitosti niekdajšieho biskupa z Alby Julie, Martina. Martin bol člen rehole minoritov, pôvodom z Moravy, kde sa občas aj zdržiaval. Pri jednej z takýchto návštev Olomouckej diecézy, odkiaľ pochádzal, zomrel a jeho hnuteľný majetok, ktorý si Martin nadobudol v úrade biskupa Alby Julie, mu vtedajší olomoucký biskup spolu s bratmi minoritmi z konventu v Brne a ďalšími duchovnými i svetskými osobami z tejto diecézy ničomne rozkradli, hoci samotný majetok patril biskupstvu v Albe Julii.188 Preto sa pápež obrátil na cirkevných predstaviteľov zo susednej Nitrianskej diecézy, biskupa a arcidiakonov, a nariadil im, aby prinútili v jeho mene dotyčné osoby k navráteniu ukradnutých majetkov zosnulého biskupa. Možno teda povedať, že písomnosti vatikánskych registrov, ktoré sa týkajú nášho územia alebo územia Uhorska, tvoria len zlomok listinného materiálu zachovaného v tomto rozsiahlom fonde. Ak by sme to preniesli na číselné údaje, tak napríklad z jednej knihy registra (číslo 227), ktorý obsahuje celkovo 1050 odpisov pápežských listín z druhého roka pontifikátu pápeža Inocenta VI. (1354) sa územia Uhorska týkajú 2 listiny, aj to jedna Pécsu 184 MVSl III/2, č. 30 (1343). 185 MVSl III/2, č. 60 (1344). 186 MVSl III/2, č. 61 (1344). 187 MVSl III/3, č. 163 (1359). 188 Archivio Segreto Vaticano (ASV), Registra Vaticana 74, pars 2, fol. 256v-257r, n. 733. studia historica tyrnaviensia xviii 41 a druhá Alby Julie.189 V nasledujúcej knihe, v registri (č. 228-229) z tretieho roku pontifikátu uvedeného pápeža (1355) sa nachádza až 1428 listín. Z nich 7 sa týka Uhorska, z toho 3 nášho územia a v podobnom trende pokračujú registre aj ďalej.190 Aj z toho vidno, že naše územie nebolo v centre pozornosti pápežskej kúrie, napriek tomu sa nedá povedať, žeby oň pápeži stratili záujem. Tvorilo neoddeliteľnú súčasť vtedajšej kresťanskej Európy, ako to dosvedčujú aj doklady pochádzajúce z pápežskej kancelárie zachované vo Vatikánskych registroch. Camera apostolica a jej význam pre slovenské stredoveké cirkevné dejiny Summary Slovacikálny výskum vo Vatikánskom tajnom archíve v porovnaní s okolitými historiografiami nemá takú dlhú tradíciu a ani dostatočne pevné inštitucionálne zázemie, predsa však možno konštatovať, že sa úspešne rozbehol a v súčasnosti prináša aj prvé výsledky, ktoré významným spôsobom dopĺňajú naše poznatky o cirkevnej administrácii nášho územia v stredoveku. Ide najmä o sériu dokumentov publikovanú v edičnej rade Monumenta Vaticana Slovaciae. Jej hlavným cieľom je identifikovať slovaciká v Archivio Segreto Vaticano (ASV) a po kritickom spracovaní ich sprístupniť pre ďalšie špecializované štúdia vo forme moderných vedeckých pramenných edícií. Doterajšie výsledky takto zameraného výskumu prezentuje už päť zväzkov prameňov a na ďalšom, šiestom, sa intenzívne pracuje. Pripravený pre edičné spracovanie je aj materiál pre ďalšie zväzky. Celý projekt Monumenta Vaticana Slovaciae má metodicky presne určenú štruktúru, v rámci ktorej je tzv. štvrtý tomus určený pre písomnosti z pôvodne osobitného a samostatného komorského archívu Rímskej kúrie – Camera Apostolica, dnes súčasť ASV. Vznik a formovanie Vatikánskeho tajného archívu a jeho písomností úzko súvisel s vývojom kancelárskej činnosti Svätej stolice. Ako je všeobecnejšie známe, vývoj pápežskej kancelárie sa dnes člení na päť základných chronologických období: prvé trvalo do roku 772, kedy za pontifikátu Hadriána I. došlo k prerušeniu užších kontaktov s Byzantskom a východnou cirkvou; druhé bolo v rokoch 772-1049, kedy sa postupne kryštalizovali jednotlivé funkcie; tretie bolo v rokoch 1049-1331 a toto obdobie skončilo vydaním nových štatútov a kancelárskeho poriadku pápežom Jánom XXII; štvrté obdobie tvorili roky 1331-1588, a zavŕšilo sa novou organizáciou pápežského úradu a vznikom úradných kongregácií. V členení pápežskej diplomatiky sa obdobie po roku 1588 až do súčasnosti považuje za posledné, piate.1 K tomu ale treba dodať, že za istý medzník vo vývoji treba považovať aj The Catholic Church structures in the territory of medieval Slovakia a their representatives in the sources of the Vatican Secret Archives. The pontificates of Clement VI. (1342-1352) and Innocent VI. (1352-1362) In summary, it can be said that the documents of the Vatican registers relating to our territory or the territory of the Kingdom of Hungary make up only a fraction of the documentary material preserved in this vast fund. Nevertheless they provide valuable information on the history of the christian church in Slovakia. Religious institutions in the territory of former Slovakia and their representatives are most frequently encountered in the kind of registers called “littere communes”. Researching the frequency of religious institutions from the diocese of Esztergom, Nitra, Eger and Győr, i.e. dioceses, with jurisdiction over the territory of Slovakia listed in the documents of the Vatican registers we took as a probe a 20-year period of the pontificate of two popes: Clement VI (1342-1352) and Innocent VI. (1352-1362). The most numerous occurence in the Vatican registers in the period under review showed the archbishop od Esztergom, which is understandable, because he was the head of ecclesiastical administration of the Hungarian kingdom,, then the bishop of Nitra and the bishop of Eger. Štúdia je súčasťou plnenia grantovej úlohy VEGA 1/0170/14 Vrchnostenská správa panstiev 189 ASV, Reg. Vat. 227, n. 1-1050. Acta Pataviensia Austriaca II, s. 38-43. 190 ASV, Reg. Vat. 228, n. 1-1428. Acta Pataviensia Austriaca II, s. 44-50. 42 studia historica tyrnaviensia xviii Vladimír Rábik 1 Podrobnejšie RABIKAUSKAS, Paulus. Diplomatica pontificia. Roma : Editrice Pontificia Universitá Gregoriana, 1987 (Quarta edizione), s. 14 et passim. studia historica tyrnaviensia xviii 43 nástup Martina V. do úradu v roku 1417, pretože sa tak stalo na všeobecnom cirkevnom koncile v Kostnici (1414-1418), ktorý formálne ukončil niekoľko desaťročí trvajúcu krízu pápežského úradu a rozkol v západnej cirkvi. Pápež Martin V. už koncom roku 1417 vydal nariadenie o reformovaní pápežskej kancelárie s cieľom prinavrátiť jej pôvodnú funkciu centrálnej vydavateľskej inštitúcie Svätej stolice a obmedziť komendáciu úradov (Motu proprio ad reformacionem et reduccionem officii scriptorie litterarum nostrarum). Jej základnou črtou bolo zrušenie početných komendovaných pápežských pisárskych úradov (officia sive loca officii scriptorie litterarum nostrarum) a presnejšie určenie kompetencie kancelárskeho personálu. Ten tvoril nasledujúcu štruktúru: notarius (tabelio), abbreviatores, grossatores, taxatores, bullatores a registratores. Významným momentom bolo, že pápež stanovil dvojmesačnú lehotu na vybavenie akejkoľvek agendy, čím sa malo zamedziť jednak jej hromadeniu a jednak sporným rozhodnutiam. Dôležitou súčasťou reformy bolo aj stanovenie postupu na získavanie cirkevných úradov a prebiend, a to v tomto poradí: collatio (rozhodnutie o udelení) – provisio (samotné udelenie) – investitura (prevzatie udeleného dchovného úradu) – possessionis inductio (vovedenie do držby prebendy, majetku) – assecutio (prevzatie držby a správy prebendy).2 Uvedením reformy do praxe boli poverení podkancelár a jeho zástupca, pretože od roku 1216 bola funkcia kancelára v kúrii zrušená.3 Z hľadiska obsahovej charakteristiky písomností v ASV odrážajú tieto najmä agendu v cirkevnej oblasti, administráciu (západo)kresťanského sveta, s čím súviselo delenie kontinentov a jednotlivých oblastí nie na štáty, ale na diecézy (!), ale aj ekonomické záležitosti s tým spojené. Práve v tomto poslednom okruhu je rozmanitosť archívneho materiálu asi najväčšia. V súčasnosti sa fondy pápežského archívu členia do šiestich základných oddelení: 1. Agenda pápežského úradu a kúrie; 2. Nunciatúry; 3. Rody a rodiny; 4. Cirkevné koncily a snemy; 5. Rehole a rády; 6. Rozličné záležitosti (miscellanea).4 Pre obdobie starších dejín sa výskum zvyčajne realizuje v prvom oddelení, kde sú najdôležitejšími dva základné typy prameňov: pápežské registre a komorské písomnosti. Práve komorské písomnosti predstavujú významnú skupinu prameňov s veľkou vypovedacou hodnotou a množstvom topografických, ale aj 2 Città del Vaticano, Archivio Segreto Vaticano (ďalej ASV), I Registri delle Suppliche (Registra supplicationum), Vol. 115, fol. 285r-286r. 3 RABIKAUSKAS, Diplomatica pontificia, s. 56. 4 Porov. napr. Indice dei Fondi e relativi mezzi di descrizione e di ricerca dell’Archivio Segreto Vaticano. Cittá del Vaticano, 2014. 44 studia historica tyrnaviensia xviii personálnych údajov. Chronologicky obsahujú archiválie za roky 1295 až 1555. Samotný fond je pomerne bohatý a silne štruktúrovaný, pozostáva z týchto základných skupín prameňov (zväčša v zachovaní v podobe registrov): Annatae, Annatae et quindenia, collectoriae, consensus, distributiones bullarum, introitus et exitus, libri computorum, libri formatarum, obligationes et solutiones, obligationes particulares, registri bullarum, resignationes, rubricellae, secreta camerae, servitia minuta, taxae, consensus et resignationes. Väčšina z týchto registrov zachytáva technickú a finančnú stránku vydávania búl a pápežských listín, ako aj udeľovanie cirkevných úradov a prebiend. Mimoriadne veľký význam pre poznanie stredovekej farskej siete na našom území majú súpisy pápežských kolektorov. Osobitne dôležitý je ten z 30. rokov 14. storočia, ktorý pre svoju výnimočnosť po obsahovej stránke sa stal predmetom osobitne vedeného výskumu. Vyberanie pápežských desiatkov v Uhorskom kráľovstve v 13. a 14. storočí na obranu Svätej zeme sa konalo v rokoch 1281-1375. Záznamy z jeho vyberania z rokov 1281-1331 a 1338-1375 nie sú pre nás natoľko zaujímavé pre malú informačnú hodnotu (najmä málo cirkevných miestopisných údajov). Nemajú taký zoznam farských sídel, aby nám poskytli taký materiál pre topografický obraz Slovenska, ako súpisy z rokov 1332-1337. Vtedy sa vyberali desiatky v cirkevných centrách. Boli nimi vyššie cirkevné inštitúcie až po archidiakonáty, prípadne biskupské strediská. Vyberanie desiatkov v rokoch 1332-1337 prebiehalo v priebehu poslednej tretine vlády kráľa Karola Róberta z rodu Anjouovcov. O vyberaní desiatkov v Uhorskom kráľovstve do roku 1332 toho vieme pomerne málo. Určite nebolo ani dobre organizované, ani robené s veľkým pochopením kráľov. Kráľ Karol povolil riadne vyberanie desiatkov až roku 1332, keď dosiahol, že jedna ich tretina zostane doma na podporu boja proti domácim ohrozovateľom viery. Kolektori prišli už roku 1331. Vyberať začali až roku 1332 s relatívne dobre premyslenou organizáciou. Na čele celej organizácie boli dvaja legáti, Rajmund de Bonofato a Jakub Berengariov. Rajmund pôsobil v Ostrihomskej arcidiecéze a Jakub mal na starosti Kaločské arcibiskupstvo. Zo súpisu pápežských desiatkov z rokov 1332-1337 v Uhorskom kráľovstve sa zachovali dva exempláre vo Vatikánskom archíve, vo fonde Camera apostolica pod názvom Collectoriae decimarum. Tieto dva exempláre sú pre nás veľmi zaujímavé. Pozornosť, sústredená na tieto dva súpisy má svoje veľké opodstatnenie, vyplývajúce z obsahovej stránky súpisov. Súpisy obsahujú dva dôležité materiály. Poskytujú dôležité údaje o hospodárskej prosperite farností a organizácii cirkevného života na Slovensku. Z hľadiska historického poskytujú údaje o množstve miestnych názvov. Spolu sa Slovenska týka 1420 zápisov. Práve tento súpis bol v roku 2008 vydaný studia historica tyrnaviensia xviii 45 ako vôbec prvý a úvodný zväzok slovacikálnej kritickej edície pod autorstvom prof. Vincenta Sedláka.5 Osobitne pozoruhodné sú tiež tzv. anáty (libri annatarum).6 Ide o mimoriadne bohatý prameň na cirkevnú faktografiu, práve preto sa zvykne vydávať aj separátne. Anáty sa v 15. storočí stali jedným z najvýznamnejších príjmov Svätej stolice a boli pokračovaním starších poplatkov ab antiquo povinne odvádzaných cirkevnými prelátmi pápežskej kúrii. V prípade anátov išlo o povinné poplatky duchovenstva z tzv. nižších nekonzistoriálnych benef ícií (beneficia non cosistorialia), ktoré podliehali pápežskému kolačnému právu a ich ročný výnos presahoval sumu dvadsiatich piatich komorských pápežských florénov (florenus auri de camera). Predovšetkým išlo o prelatúry, kanonikáty a prepoštstvá, prípadne aj iné významnejšie cirkevné posty. Platby sa však netýkali benef ícií „sub exspectatione“ (teda očakávané), kde pravdepodobnosť reálneho nadobudnutia takéhoto benef ícia bola často veľmi malá. Hoci systém platby anát bol zavedený už v 14. storočí na pápežskom dvore v Avignone, z tohto obdobia sa zápisy o anátnych platbách zachovali len výnimočne a torzovito. Veľká reforma pápežského dvora po cirkevnej schizme, ktorej realizátorom už v prvých mesiacoch svojho pontifikátu bol pápež Martin V. (1417-1431), naopak viedla k tomu, že od tohto času sa knihy anát zachovali takmer nepoškodené a kontinuitne. Podľa pápežských kancelárskych regúl sa pápežská bula o udelenom benef íciu neodovzdávala adresátovi priamo, ale smerovala najskôr do pápežskej komory, kde žiadateľ bol povinný zložiť prísľub o zaplatení anátneho poplatku. Tento prísľub sa vyhotovoval v písomnej podobe a zaznamenával sa do špecializovaných kníh – tzv. libri annatarum. V 15. storočí sa anáty len zriedkavo platili bezodkladne komore, častejšie až po skutočnom prevzatí udeleného benef ícia a bolo možné ich vyplatiť aj prostredníctvom pápežských kolektorov, ktorí sa v danej krajine pohybovali (prípadne mali takúto funkciu delegovanú). Výška poplatku predstavovala jednu polovicu z ročného výnosu benef ícia z prvého roku jeho držby. Zaplatenie anátu sa zaznamenalo do knihy s titulom Introitus et exitus a žiadateľ následne dostal od komory kvitanciu, ktorú tiež zaznamenali do osobitných kníh (Libri quittantiarum). Celý postup udelenia (provisio) benef ícia mal teda nasledujúcu dokumentáciu: žiadosť (registra supplicationum), bula (registra Avenionensia, registra Vaticana, registra Lateranensia), 5 SEDLÁK, Vincent (ed.). Monumenta Vaticana Slovaciae. Tomus I. (Rationes collectorum pontificiorum in annis 1332 – 1337). Romae – Trnavae : Institutum historicum Slovacum in Roma apud Universitatem Tyrnaviensem, 2008. 6 ASV, Camera Apostolica (ďalej Cam. Ap.), Libri annatarum, Vol. 1-136 (obdobie rokov 1421 až 1797). 46 studia historica tyrnaviensia xviii obligácia v komore o anáte (libri annatarum), záznam o jeho zaplatení (introitus et exitus) a potvrdenka pre prijímateľa, o ktorej sa pre potreby pápežskej komory tiež viedla podrobná evidencia (libri quittantiarum). Všetky uvedené pramene predstavujú základnú pramennú schému pre každý medievistický národný výskum vo Vatikánskom tajnom archíve. Anátne platby boli predmetom osobitného výskumu najmä maďarskej7 a poľskej historiografie,8 prítomné sú aj v českej vatikánskej edícii Jaroslava Eršila.9 Systém platieb anátnych poplatkov nadväzoval na starý režim platieb, ktoré vysokí preláti odovzdávali pápežskému komorskému úradu za potvrdenie v držbe cirkevnej hodnosti a s ňou spojeného benef ícia, najčastejšie pritom išlo o biskupské posty. Ich základnou dokumentačnou bázou je séria komorských kníh Obligationes et solutiones. Ide o komorskú evidenciu uskutočnených povinných platieb, prípadne budúcich záväzkov, ak príslušný prelát nebol v zákonnej lehote schopný vyplatiť svoju čiastku. Do týchto komorských kníh sa tak zapisovali nielen potvrdenia o vyplatených sumách jednotlivých prelátov, ale aj tzv. prorogácie (odloženie splatnosti s podmienkou zaplatenia aspoň istej čiastky, tzv. pars partis). Osobitným druhom zápisom sú tzv. povinné vizitačné poplatky (visitationes), ktoré jednotliví preláti platili z povinného titulu (v istej a presne stanovenej frekvencii) návštevy Svätopeterského stolca. Tie sa skladali z dvoch povinných častí – vizitácie pápežskej kúrie a vizitácie kardinálskeho zboru (collegium reverendorum dominorum cardinalium papae). Platby prelátov boli teda trojaké: predovšetkým išlo o povinný poplatok za držbu a konfirmáciu úradu. Príslušný prelát ho vyplácal vo výške jednej tretiny z celoročného výnosu úradu, ktorý dosahoval výšku najmenej sto komorských pápežských florénov.10 Bolo označované ako tzv. servicium commune domini papae. Táto suma sa v istom pomere delila medzi pápežskú kúriu a kardinálske kolégium. Vyplácala sa zvyčajne spoločne priamo predstavenému pápežskej komory, sú však pomerne časté aj prípady separátnych 7 KÖRMENDI, János. Annatae e regno Hungariae provenientes in Archivo secreto Vaticano 1421-1536. Budapest : Akadémiai kiadó, 1990. V tomto prípade však treba konštatovať, že niektoré záznamy o uhorských prelátoch editorovi unikli. 8 KOWALSKI, Marek, Daniel. Monumenta Poloniae Vaticana. Tomus X. Acta camerae apostolicae Vol. IV. Annatae e regno Poloniae saeculi XV (1421-1503). Cracoviae : Sumptibus Academiae scientiarum et litterarum Poloniae, 2002. 9 ERŠIL, Jaroslav. Monumenta Vaticana res gestas Bohemicas illustrantia. Tomus VII. Acta Martini V. 1417-1431. Pars 3-5 (1417-1431). Academia scientiarum rei publicae Bohemicae, Academia : Pragae, 1996-2001. 10 BARBARIĆ, Josip – KOLANOVIĆ, Josip – LUKINOVIČ, Andrija – MARKOVIČ, Jasna (eds.). Monumenta Croatica Vaticana. Camera apostolica. Obligationes et solutiones camerale primo (1299-1560). I. Zagreb- Rim, 1996, s. 16. studia historica tyrnaviensia xviii 47 platieb. Ďalšiu platbu predstavovala aj suma označovaná ako quinquae servitia consueta, ktorej príjemcom bol personál pápežskej komory, kúrie a kardinálskeho kológia (pro familiaribus et officialibus domini nostri pape et dominorum cardinalium, pro clericis camerae).11 Všetky uvedené druhy agendy sú však predmetom viac ako jedinej série komorských registrov, čo predstavuje isté ťažkosti pri výskume a potrebu širšie zameraného výskumu. Okrem série kníh Obligationes et Solutiones (celkom ide o 91 registrov12) bolo potrebné štúdium rozšíriť aj o ďalšie série komorských písomností: najmä Obligationes cummunes (libri 1-1513) a Obligationes particulares14 (libri 1-6/ libri 7-9 sú už vedené v sérii Taxae15). Okrem týchto záznamov sú však v registroch aj zápisy inej ako primárne finančnej povahy. Pre naše dejiny je v tomto zmysle významný záznam zo 14. marca. 1308, z ktorého sa dozvedáme, že kardinál Bertrand, predstavený pápežskej komory, poveril magistra Teofila, prepošta Ostrihomskej kapituly, aby na základe delegovanej právomoci zbavil turčianskeho prepošta Jána a premonštrátsky konvent v Turci cirkevného trestu exkomunikácie. Upadol doň z dôvodu odmietania poslušnosti Svätou stolicou nominovanému uhorskému kráľovi Karolovi Róbertovi a odmietol podporiť aj pápežského legáta kardinála-biskupa Mikuláša z Ostie, neskoršieho pápeža Benedikta IX.16 Ak si situáciu premietneme do dobových reálií, potom tu máme opísaný príbeh z rokov 1302-1303, kedy legát Mikuláš z poverenia kúrie intervenoval medzi 11 Podrobné pokyny o spôsobe príslušných platieb aj s prípadnými sankciami za nezaplatenie obsahuje nariadenie pápeža Klementa VI. z 3. 10. 1352, ktoré sa v registri premietlo do podoby formulárového vzoru pre expedované listiny príslušným prelátom; porov. ASV, Cam. Ap., Obligat. et solut., Vol. 29, fol. 75rv: „Vos domine electe in archiepiscopum .. de licencia et auctoritate apostolica vobis concessa gratis et sponte offeretis, datis, promittatis et donatis pro vestro communi servicio camere sanctissimi patris et domini nostri pape et sacri collegii reverendorum patrum sancte Romane ecclesie cardinalium .. florenos auri de Florencia, boni et legittimi ponderis et V servicia consueta pro familiaribus et officialibus domini nostri pape et dominorum cardinalium predictorum, quos quidem florenos cum quinque serviciis supradictis promittitis solvere et reddere realiter cum effectu, in Romana curia ubicumque fuerit, reverendo in Christo patri domino Guillelmo miseracione divina episcopo Tusculano sancte Romane ecclesie cardinali, sacri collegii camerario et .. thesaurario domini nostri pape et eorum successoribus aut deputatis ab eis“. 12 ASV, Cam. Ap., Oblig. et sol., Vol. 1-91. 13 ASV, Cam. Ap., Oblig. commun., Vol. 1-15. 14 ASV, Cam. Ap., Oblig. particulares, Vol. 1-9. 15 ASV, Cam. Ap., Taxae, Vol. 34, 36-37. 16 ASV, Cam. Ap., Obligationes et solutiones, Vol. 2, Fol. 54v. K celej situácii a interpretácii prameňa spolu s jeho edíciou RÁBIK, Vladimír. Turčiansky prepošt Ján-Ivánka (1279-1309). In Litteris ac moribus imbutus. Studia historica Tyrnaviensia XVI. Ed. Vladimír RÁBIK. Kraków : Towarzystwo Słowaków w Polsce, 2013, s. 56-75. 48 studia historica tyrnaviensia xviii uhorskou šľachtou a duchovenstvom v prospech zachovávania poslušnosti voči novému kráľovi. Uhorské stavy však prevažne v tom čase podporovali českého princa Václava, ktorý bol v roku 1301 v Uhorskom kráľovstve korunovaný ako Ladislav V.17 Ďalšou zo skúmanej série komorských registrov je séria štrnástich kníh s označením Libri formatarum z rokov 1425 až 1524.18 Z cirkevno-právneho hľadiska išlo o registre, do ktorých sa zapisovali mená klerikov absolvujúcich v Rímskej kúrii vysviacku do niektorého z posvätných rádov (ordines sacri). Tie mali nasledujúcu hierarchiu: prima tonsura ako iniciácia klerikálneho stavu (militia clericalis), po ktorej už nasledovali tzv. ordines minores (ministerium habentes: acolytatus, exorcista, lectoratus, ostiarius, subdiaconatus) a ordines maiores / sacri (sacerdotium habentes: diaconatus, presbyteratus, episcopatus). Menšie posvätné rády sa vykonávali odovzdaním symbolov služby (ministerium), posvätné rády – svätenia svätiacim aktom kladenia rúk ordinára (sacerdotium). Termíny generálnych ordinácií sa konali v pevne stanovených termínoch (sabbatum quattuor temporum, pred nedeľou Reminiscere; pred Sviatkom Svätej Trojice; sobota po Povýšení Svätého Kríža – 14. septembra; sobota po sviatku sv. Lucii – 13. decembra. Oznam o konaní generálnej ordinácii sa vyhlasoval zvyčajne týždeň vopred, kandidáti mali prichádzať do komory v stredu, štvrtok a piatok pred ordináciou v popoludňajších hodinách, kde boli preskúšaní a v prípade žiadosti o ordináciu na niektorý z posvätných rádov bolo potrebné dokladovať aj príslušný titul (t. j. benef ícium). Každý kandidát bol povinný si najskôr podať žiadosť v kúrii (suplika) a až po jej kladnom vybavení sa mohol uchádzať o niektorý z rádov a navštíviť pápežskú komoru. V príslušných registroch sa nachádzajú rôzne druhy záznamov a možno ich typologicky rozdeliť do nasledujúcich skupín: a) Index ordinantium (album), b) Promulgationes ordinum generalium, c) Litterae ordinum testimoniales, d) Litterae dimissoriales, e) Notae pro memoria. Z historického hľadiska ide o mimoriadne 17 K celej situácii ŽEMLIČKA, Josef. Století posledních Přemyslovců. Praha : Melantrich, 1998, s. 250-251, 364-365. MARÁZ, Karel. Václav III. (1289-1306). Poslední Přemyslovec na českém trůne. České Budějovice, 2007, s. 31-44. SEDLÁK, Vincent. Anjouovci na uhorskom tróne. In SEDLÁK, Vincent – BREZOVÁKOVÁ, Blanka – LUKAČKA, Ján – SOPKO, Július. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov IV. Pod vládou anjouovských kráľov. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2002, s. 19-26. 18 ASV, Cam. Ap., Libri formatarum, Vol. 1-14. Základnú literatúru k tomuto typu prameňa predstavujú práce: SCHMITZ, Ludwig. Die Libri Formatarum der Camera Apostolica. In Römische Quartalschrift für christliche Altertumskunde und Kirchengeschichte Bd. 8 (1894), s. 451-472. HLEDÍKOVÁ, Zdenka. Libri formatarum – una fonte conosciuta ma non scoperta. In Bollettino dell’ Istituto Storico Ceco di Roma V., 2006, s. 35-60. studia historica tyrnaviensia xviii 49 dôležitý prameň, na základe ktorého možno študovať činnosť vnútorného administratívneho aparátu Svätej stolice, vzájomné interakcie medzi príslušným územím a rímskou kúriou, údaje o všeobecných historických udalostiach (napr. voľba pápeža Mikuláša V. roku 144719), ale najmä veľké množstvo historických reálií, využiteľných pre ďalší špecializovaný výskum. Táto séria komorských kníh predstavuje dôležitý historický prameň pre štúdium cirkevnej i profánnej správy, ako aj spoločenského a sociálneho prostredia uhorského kléru v stredoveku. Výskum slovacík v tejto sérii komorských úradných kníh priniesol veľké množstvo faktografických údajov – celkom ide o 398 záznamom so vzťahom k nášmu územiu, väčšina z nich pritom aj s priamom väzbou na konkrétne sídlisko alebo cirkevný objekt či inštitúciu pôsobiacu na našom území.20 Možno povedať, že po veľkom súpise desiatkov z 30. rokov 14. storočia, ide nateraz o druhý najbohatší vatikánsky prameň k slovenským dejinám z hľadiska množstva faktografických údajov a cirkevnej topografie. Napokon posledný prameň, ktorý treba osobitne predstaviť, je séria kníh označená ako Taxae.21 Išlo o registre, do ktorých sa zapisovali prijaté platby za expedované listiny – pápežské buly z pápežskej kancelárie a jej pododdelení. Výrečne o tom hovorí aj názov jedného zo zväzkov: „Quaternus bullarum in bullaria apostolica solutarum“.22 Pre obdobie stredoveku ide celkom o 18 registrov za roky 1426 až 1527. Treba ale konštatovať, že práca s týmto komorským prameňom je pomerne náročná, pretože vo väčšine prípadov ide iba o stručné záznamy o mene platcu (často veľmi redukované a bez označenia pôvodu podľa diecézy) a sume, ktorú odviedol do komorskej pokladnice. Výnimku predstavujú len zväzky za roky 1469-1470, ktoré obsahujú aj stručný regest expedovanej pápežskej buly. Práve tu sa napríklad nachádza aj záznam z 10. novembra 1469 o vydaní buly – pápežského potvrdenia donácie desiatkov niekoľkých (žiaľ nešpecifikovaných) dedín na území Jágerskej diecézy pre spišského župana Imricha Zápoľského.23 Ďalším príkladom ilustrujúcim tento typ prameňa zase môže byť zápis z 18. augusta 19 ASV, Cam. Ap., Libri format., Vol. 3, fol. 2r. 20 RÁBIK, Vladimír (ed.). Monumenta Vaticana Slovaciae. Tomus IV. Camera apostolica 1 (Libri formatarum 1425-1524). Romae – Trnavae : Sedes historica Facultatis Philosophicae Universitatis Tyrnaviensis Trnavae – Institutum historicum Slovacum in Roma apud Universitatem Tyrnaviensem Trnavae, MMXIV. 21 ASV, Cam. Ap., Taxae, Vol. 1-14, 32, 34, 36-37. 22 ASV, Cam. Ap., Taxae, Vol. 6, fol. 1r. 23 ASV, Cam. Ap., Taxae, Vol. 11, fol. 22v: „Una bulla pro nobili viro Hemerico Zapoglia (!) comite Scepusiensi Cepusiensi (!), Agriensis diocesis, super donatione fructuum decimalium cum nova infeudatione pro eodem comite de certis villis Agriensis diocesis.“ 50 studia historica tyrnaviensia xviii 1470 o vydaní odpustkovej buly pre istého Michala Slováka, kňaza Vacovskej diecézy, a to za skutok vraždy a z toho vyplývajúceho stavu „irregularity“ daného klerika.24 Navyše mu bol na príkaz prefekta komory odpustený aj poplatok za vydanie pápežskej listiny, pretože ako sa poznamenalo „dictus Michael non habet beneficia“. Pápežská komora teda predstavuje síce špecifické, no veľmi významné a z hľadiska historickej faktografie k slovenským stredovekým cirkevným dejinám výdatné historické pramene, ktoré pre komplexnejší pohľad na tento aspekt našich národných dejín je nevyhnutné osobitne spracovať a venovať sa im. Summary Camera apostolica and its importance for Slovak Medieval Church History The Slovaks research in the Vatican secret archives in comparison with surrounding historiography has not such a long tradition and sufficiently strong institutional background, yet we can state that has successfully launched and now provides the first results that will significantly complement our knowledge of ecclesiastical administration in our territory in the Middle Ages. Its main object is to identify the Slovak sources in Archivio Segreto Vaticano (ASV) and critical process and edit them in the form of modern scientific edition series Monumenta Vaticana Slovaciae.. The results of the research are already presenting five volumes of this edition series. Currently fifth volume of edition of Monumenta Vaticana Slovaciae deals with special types of sources that are located in the fund of Vatican archives called Camera Apostolica. Present study presents some important types of documents from the that fund. Štúdia je výsledkom riešenia grantovej agentúry Ministerstva školstva Slovenskej republiky VEGA 1/0265/15 Monasteriologia Slovaciae mediaevalis. Spoločenská úloha stredovekých kláštorov na Slovensku. 24ASV, Cam. Ap., Taxae, Vol. 12, fol. 69v: „Una bulla pro Michaele Sclavo presbitero Vaciensis diocesis super absolutione ab homicidio et abilitatione, et habilitatione (!) etc.“ studia historica tyrnaviensia xviii 51 Peter Labanc Výskum personálneho obsadenia cirkevných inštitúcií má v historiografii dlhú tradíciu. Odhliadnuc od početných nemeckých,1 poľských2 a českých prác,3 došlo k tomuto druhu výskumu v súvislosti so Slovenskom najmä v období konca 19. a začiatku 20. storočia. Práce Ferencza Kollányiho,4 Károlya Rimelya,5 Józsefa Vagnera6 či Jozefa Hradského7 sú dodnes bohato používané, pretože ich zatiaľ nedokázal nahradiť nový výskum.8 Staré zoznamy majú rôznu úroveň v závislosti od prístupnosti a spracovania prameňov. Aj ich štruktúra nie jednotná. V niektorých prácach autori ponúkajú malé biografie, tí ďalší sa obmedzujú na heslovitejšie informácie. Deje sa tak v závislosti na šírke heuristiky a dobového poznania prameňov. 1 SAMULSKI, Robert. Untersuchungen über die persönliche Zusammensetzung des Breslauer Domkapitels im Mittelalter bis zum Tode des Bischofs Nanker (1341) I. Weimar 1940. 2 LUTYŃSKI, Konrad. Kapituła katedralna w Poznaniu w XVI wieku. Poznań 2000; RADZIMIŃSKI, Andrzej. Prałaci i kanonicy kapituły katedralnej płockiej w XIV i I pol. XV w. I – II. Toruń 1991, 1993; KOWALSKI, Marek Daniel. Prałaci i kanonicy krakowskiej kapituły katedralnej od pontyfikatu biskupa Nankera do śmierci biskupa Zawiszy z Kurozwęk (1320-1382). Kraków 1996. 3 Súhrnne s bohatou bibliografiou HLEDÍKOVÁ, Zdeňka. Několik úvah o kapitulách v českém středověkém státě. In HRDINA, Jan – MAŘÍKOVÁ, Martina (edd.). Kapituly v zemích Koruny české a v Uhrách ve středověku : Documenta Pragensia Supplementa II. Praha 2011, s. 9-44. 4 KOLLÁNYI, Ferencz. Esztergomi kanonok 1100-1900. Esztergom 1900. 5 RIMELY, Carolus. Capitulum insignis ecclesiae collegiatae Posoniensis ad S. Martinum ep. olim SS. Salvatorem. Posonii 1880. 6 VAGNER, József. Adalékok a nyitrai székes-káptalan történetéhéz. Nyitra 1896. 7 HRADSZKY, Josephus. Initia progressus ac praesens status Capituli ad sanctum Martinum E. C. de Monte Scepusio. Szepesváralja 1901. 8 V poslednej dobe sa začína pozornosť obracať aj týmto smerom a začínajú vznikať moderné prosopografické analýzy stredovekého kléru. HLAVAČKOVÁ, Miriam. K prosopografickému výskumu členov Bratislavskej kapituly (1387-1490). In Historické štúdie 47. Bratislava 2013, s. 29-35; ŠEDIVÝ, Juraj. Hodnostári Bratislavskej kapituly v stredoveku (s dôrazom na arpádovské a anjouovské obdobie). In Historické štúdie 47. Bratislava 2013, s. 11-27. 52 studia historica tyrnaviensia xviii Čím ďalej do minulosti ideme, tým je kvalita a kvantita informácií k skúmaným historickým javom nižšia. Toto konštatovanie platí aj pre výskum personálií členov jednotlivých cirkevných inštitúcií. Organizačná štruktúra Spišskej kapituly je parciálnou témou, ktorá je jednou z najlepšie spracovaných. V poslednej dobe bolo publikovaných niekoľko prác venovaných rekonštrukcii štruktúry Spišskej kapituly. Podľa výskumov Miroslava Glejteka a autora tohto príspevku by sme mohli systém kanonických prebiend zobraziť nasledovne: Tabuľka 1 Organizačná štruktúra Spišskej kapituly v stredoveku Členovia kapituly Personálne obsadenie a štruktúra Spišskej kapituly v 14. storočí – možnosti výskumu Štruktúra Pozícia Predstavený kapituly prepošt lektor Hodnostári kustód kantor Kanonici V závislosti od počtu prebiend V 14. – 15. storočí osciloval od 12 – 16 Okrem kanonikov však ku kapitule patril aj istý okruh ďalších duchovných osôb, o ktorého početnosti vieme len málo. Označujú sa ako členovia chóru Spišskej kapituly a prvýkrát v prameňoch takáto osoba vystupuje v roku 12899 a neskôr až v roku 1314.10 Postupne počet zmienok narastá a členovia kapituly – nekanonici preberali praktické činnosti spojené nielen 9 WENZEL, Gusztáv (ed.). Codex diplomaticus Arpadianus continuatus XII. Pest 1874, s. 482-483, č. 401; Magyar Nemzeti Levéltár, Budapest, Országos Levéltár, Diplomatikai Levéltár (ďalej MNL OL DL) 1256 … Gregorium presbiterum chori nostri prebendarium. V štúdii LABANC, Peter. Organizačná štruktúra Spišskej kapituly a jej členovia do konca 13. storočia. In RÁBIK, Vladimír (ed.). Litteris ac moribus imbutus. Studia historica Tyrnaviensia XVI. Kraków 2013, s. 120 som zaradil Gregora omylom medzi kanonikov Spišskej kapituly. Ako vyplýva zo znenia listiny, Gregor bol síce členom kapituly, ale nie jej kanonikom. 10 SEDLÁK, Vincent (ed.). Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae I. – II. Bratislavae 1980, 1987 (ďalej RDSl), tu I., s. 533, č. 1257; MNL OL DL 1855: … Vrbanum sacerdotem chori. V Slovenskom regestári sa nachádza aj staršia zmienka o členovi kapituly nekanonikovi z roku 1310 (RDSl I., s. 342, č. 796). Ide však o listinu publikovanú pod nesprávnym rokom. Edícia s korektným rokom RDSl II., s. 40-41, č. 48. studia historica tyrnaviensia xviii 53 s fungovaním hodnoverného miesta, ale aj pri zabezpečovaní povinností kanonikov vyplývajúcich z ich úradu. Za najvýznamnejšieho hodnostára kapituly (po prepoštovi) možno pokladať lektora, ktorý mal na starosti tak hodnoverné miesto, ako aj kapitulnú školu. Za klerikov, ktorí mu v rôznych aspektoch jeho činnosti pomáhali, možno považovať podlektora (sublektor),11 scholastika (pomoc pri vzdelávaní) a notára (hodnoverné miesto). O povinnostiach sublektora nevieme nič presnejšieho, môžeme v zásade predpokladať, že plnil z poverenia lektora úlohy svojho nadriadeného. Povinnosti scholastika sa dajú dedukovať už z názvu jeho funkcie. Vo svojej staršej práci som predpokladal,12 že podľa vzoru iných stredoeurópskych kapitúl13 bol scholastik v Spišskej kapitule len iný názov pre hodnosť kanonika-lektora. O mylnosti tohto predpokladu svedčí nielen niekoľko priamych zmienok,14 ale predovšetkým fakt, že v čase, keď bol v roku 1350 scholastikom Benedikt,15 hodnosť lektora náležala Mikulášovi, synovi Teodora.16 Aj názov funkcie notára napovedá o jej náplni. Hoci hodnoverné miesto plnilo svoju funkciu už v polovici 13. storočia,17 prvá zmienka o notárovi Spišskej kapituly pochádza až z rokov 1322 a 1323 (Mikuláš),18 neskôr sa objavujú notári Henrich (1336)19 a Pavol (1343).20 Neskorší výskyt notára v prameňoch treba pripísať na vrub pomaly sa rozširujúcej agende hodnoverného miesta. Kým v počiatočnom období nebola taká široká, zvládal ju zrejme samotný lektor s pomocným klérom bez vyformovanej štruktúry a terminológie. Postupom času sa kvantita úloh zvyšovala a logicky muselo dôjsť k posilneniu personálu hodnoverného miesta a tým aj vytvoreniu oficiálnej štruktúry. Tento predpoklad potvrdzujú nielen dvaja paralelne popri sebe fungujúci notári Spišskej kapituly,21 ale aj funkcia podnotára objavujúca sa v prameňoch až v roku 1366.22 Tabuľka 2 Personálne obsadenie hodností a funkcií zabezpečujúcich úlohy lektora kapituly v 14. storočí23 Lektor 1286Hypolit 1302 Vavrinec 1321 54 studia historica tyrnaviensia xviii Scholastik Notár Mikulášb Mikulášb Matej 11 Najstaršie zmienky: 1345 RÁBIK, Vladimír (ed.). Monumenta Vaticana Slovaciae II. : Registra supplicationum ex actis pontificum Romanorum res gestas Slovacas illustrantia 1. Trnavae – Romae 2009 (ďalej MVSl II/1.), s. 102, č. 127; 1369: MNL OL DL 5748 …Andream ecclesie nostre sublectorem…; 1382: MNL OL DL 75058 …Petrum sublectorem nostrum…; 1394: Magyar Nemzeti Levéltár, Budapest, Országos Levéltár, Diplomatikai Fényképgyűjtemény (ďalej MNL OL DF) 228520 …Iohannem ecclesie nostre sublectorem…. 12 LABANC, Peter. Spišskí prepošti do roku 1405. Trnava – Kraków 2011, s. 85-86, č. pozn. 331. 13 HLAVAČKOVÁ, Miriam. Kapitula pri Dóme sv. Martina – intelektuálne centrum Bratislavy v 15. storočí. Bratislava 2008, s. 27-28; STOPKA, Krzysztof. Szkoły katedralne metropolii gnieźnieńskiej w średniowieczu. Krakow 1994, s. 36-76. 14 Napr. z roku 1323: RDSl II., s. 456-457, č. 1050. 15 MNL OL DF 272271 …magister Benedictus clericus et scolasticus honorabilis capituli ecclesie Scepusiensis…. 16 Hodnosť lektora zastával už v roku 1348 (Štátny archív Levoča, fond Súkromný archív Spišskej Kapituly – ďalej SASK, scr. 12, f. 1, č. 2) a naposledy v roku 1357 (MNL OL DF 272602). 17 Najstaršia zachovaná listina hodnoverného miesta pri Spišskej kapitule pochádza z roku 1260: MARSINA, Richard (ed.). Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae I. – II. Bratislavae 1971, 1987 (ďalej CDSl) tu II., s. 461, č. 662. Najstarší doklad na tamojšiu vydavateľskú činnosť je z roku 1245: CDSl II., s. 129, č. 194. 18 RDSl II., s. 349, č. 789 (listinu pod nesprávnym rokom 1302 publikoval RDSl I., s. 75-76, č. 113); RDSl II., s. 456-457, č. 1050. 19 MNL OL DL 83212 (poznámka na konci eschatokolu). 20 MNL OL DL 40920. Sublektor Krištof Mikuláša Peter Imrich Marek Arnold 13221323 13231324 1326 13281329 Henrich Mikuláša Ján Podnotár 13371345 13481357 13631372 13781385 13931397 13991405 Mikuláša 1345 Pavol Benedikt Ondrej 1369 Peter 13811382 Ján 1336 1345 13431352 1350 Mikuláš 13831384 Tomáš 13661372 Štefan 1383 Mikuláš 13831384 1394 21 MNL OL DF 272698 …Nicolao Theodorii de Mykelehota et Paulo Iacobi de Olsowa notariis ecclesie nostre Strigoniensis dyocesis…. 22 MNL OL DL 5482 …Thomam litteratum subnotarium nostrum…. 23 Písmená horného indexu označujú totožnosť osôb. studia historica tyrnaviensia xviii 55 Nielen kanonik-lektor potreboval pri svojej rozširujúcej sa činnosti pomocný personál. Zástupcu získal aj kantor Spišskej kapituly. V 14. storočí dokonca poznáme viac podkantorov ako samotných hodnostárov, prvého už z roku 1342 (Juraj),24 ktorý tu pôsobil aj v roku 1353.25 Ďalší ôsmi sú spomínaní sporadicky v menších časových obdobiach. Najväčšiu zásluhu na tom má kantor Pavol, ktorý bol väčšinu svojho pôsobenia vikárom spišských prepoštov. To znamenalo zvýšené nároky na jeho pôsobnosť, ktoré riešil častejším angažovaním podkantora. Tabuľka 3 Personálne obsadenie hodností a funkcií zabezpečujúcich úlohy kantora kapituly v 14. storočí Kantor Podkantor Marklin 1279-1305 Bohumír 1323 Matej 1327 Ján 1337 Ján 1357 Pavol 1360-1401 Juraj 1342-1353 Tomáš 1358 Štefan 1366 Mikuláš 1371-1374 Juraj 1376 Matej 1378 Mikuláš 1380-1381 Peter 1382 Juraj 1384 Ján 1388-1402 Spomedzi členov chóru Spišskej kapituly, ktorí nedržali prebendu kanonika, boli menovaní ešte dvaja funkcionári. Jedným z nich bol vikár,26 ktorého treba odlíšiť od vikára spišského prepošta. Kým náplň funkcie toho druhého je ľahšie rekonštruovateľná, v prípade vikára kapituly, zvlášť ak ide o nekanonika, 24 MNL OL DL 68847 …Georgium presbiterum succentorem ecclesie Sepsyensis…. 25 MNL OL DF 272395 …Georgius, succentor ecclesie sancti Martini de Scepus…. 26 Najstaršia zmienka pochádza z roku 1325 (MNL OL DL 84780). 56 studia historica tyrnaviensia xviii je potrebné vykonať ďalší podrobnejší výskum. Posledným úradom, ktorí obsadzovali klerici nekanonici bola kaplánka kapitulného chrámu.27 Všetci zmienení nižší funkcionári Spišskej kapituly (podlektor, notár, scholastik, podnotár, podkantor, vikár a kaplán kapituly) boli vyberaní (mechanizmus zatiaľ nepoznáme) zo skupiny členov Spišskej kapituly bez prebendy kanonika. Tá bola v prameňoch diferencovaná podľa stupňa svätenia (posvätného rádu). V praxi sa objavujú všeobecne klerici (clerici), subdiakoni (subdiaconi), diakoni (diaconi) a kňazi (sacerdotes, presibteri).28 V doterajšom výskume sa podarilo zatiaľ identifikovať v 14. storočí tridsaťpäť klerikov chóru Spišskej kapituly. Táto v prameňoch nediferencovaná skupina zahŕňa klerikov, ktorí prijali nižšie svätenia: akolytov, exorcistov, lektorov a ostiárov (vrátnikov). Ojedinele držitelia nižších svätení zastávali aj jednu z funkcií: napríklad v roku 1350 bol klerik Benedikt zároveň scholastikom Spišskej kapituly.29 Subdiakonát osciloval medzi vyššími a nižšími sväteniami. Jeho výskyt v prameňoch naznačuje, že v prostredí Spišskej kapituly bol počítaný k tým vyšším. V sledovanom období (14. storočie) sa objavujú v prameňoch celkom siedmi subdiakoni,30 z ktorých dvaja doložiteľne získali ďalšie svätenia.31 Diakonov v 14. storočí poznáme iba troch – Gregora (1337),32 Jána (1346)33 a Mikuláša (1348).34 Všeobecná popularita mien ostatných dvoch vo vtedajšej spoločnosti nedovoľujú akékoľvek stotožnenie s členmi kapituly v nasledujúcom období bez ďalších doplňujúcich správ. Meno Gregor však nebolo populárne v takej miere, a preto s istou dávkou opatrnosti môžeme predpokladať, že diakon Gregor je totožný s kňazom Gregorom spomínaným v roku 1340.35 27 MNL OL DL 41908 …Mathiam presbiterum capellanum chori nostri…; MNL OL DF 266979 …Nicolaum presbiterum capellanum predicte ecclesie sancti Martini…. 28 K posvätným rádom naposledy súhrnne RÁBIK, Vladimír (ed.). Monumenta Vaticana Slovaciae. Tomus IV. Camera apostolica 1 (Libri formatarum 1425-1524). Romae – Trnavae 2014, s. 21-29. 29 MNL OL DF 272271. 30 MNL OL DL 3085; MNL OL DL 74798; MNL OL DL 63678; FEJÉR, Georgius (ed.). Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis I. – XI. Budae 1829-1844 (ďalej CDH), tu IX/1., s. 458-459, č. CCLX; WAGNER, Carolus. Analecta Scepusii sacri et profani I. Viennae 1774, s. 26-27, č. III; MNL OL DL 41289. 31 Kunclin: 1337 subdiakon MNL OL DL 3085, 1340 presbiter CDH VIII/4., s. 461; Blažej: 1346 subdiakon MNL OL DL 63678, 1348 presbiter MNL OL DL 4005. 32 MNL OL DL 70471. 33 MNL OL DL 108183. 34 MNL OL DL 85278. 35 MNL OL DL 68843. studia historica tyrnaviensia xviii 57 Najviac osôb, ktoré boli členmi kapituly, malo posvätný rád kňazstva (presbiterátu). Podľa predbežných výskumov ich v 14. storočí bolo 39. Z tejto skupiny boli zväčša menovaní jednotlivci do nižších funkcií: kaplán kapitulného chrámu v roku 1377,36 vikár v roku 133037 alebo podkantor v roku 1366.38 Celkovo sa pri predbežných výskumoch do konca 14. storočia (1262 – 1400) podarilo zachytiť viac ako sto kanonikov a približne ďalších osemdesiat osôb, ktorí boli členmi kapituly, ale nedržali prebendu kanonika. Tabuľka 4 Štruktúra Spišskej kapituly v 14. storočí Štruktúra Pozícia Predstavený kapituly prepošt lektor Hodnostári kustód Kanonici V závislosti od počtu prebiend V 14. – 15. storočí osciloval od 12 – 16 Z nich spravidla menovaný: vikár prepošta › dekan V závislosti od fundácií Počet v rovnakom čase neznámy Z nich menovaný: › podlektor › scholastik › notár › podnotár › podkantor › vikár kapituly › kaplán kapitulného chrámu Členovia kapituly kantor Nekanonici Z načrtnutých riadkov vyplýva niekoľko zásadných okruhov, ktorým by mal byť venovaný ďalší systematickejší výskum. Predovšetkým bude zaujímavá otázka počtu klerikov v Spišskej kapitule, ktorí neužívali prebendu kanonika. Už zoznam funkcií, ktoré sa obsadzovali z ich radov poukazuje na to, že ich počet bude vyšší od počtu kanonikov. Interes budí aj skúmanie možností kariérneho postupu klerikov v rámci kapituly. V sonde sa podarilo zistiť niekoľkých klerikov, ktorí získavali nielen vyššie svätenia (Blažej: subdiakon – kňaz), ale aj dôležitejšie funkcie (Mikuláš: notár – podlektor – lektor). To 36 MNL OL DL 42033. 37 MNL OL DL 63846. 38 MNL OL DL 5460. 58 studia historica tyrnaviensia xviii dáva nádej na identifikáciu ďalších podobných prípadov, čo nám poodhalí „kádrovú politiku“ stredovekej lokálnej cirkevnej inštitúcie. Najviac výskumnej energie si vyžaduje práve otázka geografického pôvodu, s čím je spojený aj výskum sociálneho postavenia člena kapituly. Heuristika v týchto prípadoch je náročnejšia, pretože potrebné informácie sa môžu nachádzať v akejkoľvek listine, ktorá nemusí mať žiaden súvis so Spišskou kapitulou. Z prameňov 14. storočia (1301-1400) sa podarilo identifikovať viac ako deväťdesiat kanonikov. V prípade niektorých ide o ojedinelé správy, pôsobenie ďalších je zdokumentované o čosi lepšie. Vo vyše tretine prípadov (34) vieme priradiť k osobe geografickú kategóriu – miesto pôvodu (18) alebo duchovného úradu (11). V ojedinelých prípadoch poznáme oba údaje, niekedy ich uvádzajú priamo samotné listiny (Mikuláš z Huncoviec, kanonik Spišskej kapituly, farár v Budíne),39 v niektorých prípadoch tento údaj vieme vydedukovať z rodinných vzťahov kanonika (Ladislav z Hrhova a zároveň tamojší farár, kanonik Spišskej Kapituly).40 Graf 1 Štatistika geografických údajov spojených s kanonikmi Spišskej kapituly v 14. storočí 53+30+17  Geografický pôvod  Farnosť  Oba údaje 39 MNL OL DL 68846 …Nicolao, filio comitis Andree de Villa Canis fratre et concanonico nostro ac plebano de Buda…. 40 MNL OL DL 60982 …Ladislao lebano de Gargov fratre et concanonico nostro et Georgio ac Petro filiis Iacobi filii Arnos…; MNL OL DL 26564 …Ladislaum canonicum ecclesie predicte et Georgium filios Iacobi filii Arnos … nobiles de Gargou…. Rovnaký prípad z tej istej rodiny pozri LABANC, Organizačná štruktúra Spišskej kapituly, s. 115-116. studia historica tyrnaviensia xviii 59 Pri bližšom pohľade na farnosti držané jednotlivými kanonikmi môžeme vyvodiť niekoľko záverov. Predovšetkým môžeme vidieť, že okrem jednej výnimky boli všetky na Spiši. Mikulášov prípad je však špecifický a poukazuje na zložitosť skúmaných procesov. V roku 1336 v listinách vystupuje ako kustód Spišskej kapituly,41 no v čase keď bol farárom v Budíne už držal len prebendu kanonika.42 Z toho vyplýva, že hodnosť kustóda nebola prekticky zlúčiteľná s úradom farára v Budíne kvôli povinnosti rezidencie. Voči (ne) prítomnosti kanonikov v kapitule síce panovala nespokojnosť,43 do istej miery bola tolerovaná aj v spojitosti s praxou pápežských provízií.44 Tabuľka 5 Prehľad úradov farárov držaných spišskými kanonikmi v 14. storočí. Meno Lokalita Meno Lokalita Tabuľka 6 Zistené miesta pôvodu spišských kanonikov v 14. storočí Meno Lokalita Meno Ján Bušovce Pavol Lokalita Oľšov Ján Ebergény, Maďarsko Hypolit pri Spišskom Podhradí Demeter Bijacovce Mikuláš Spišský Hrhov Ján Gyékényes, Maďarsko Lampert pri Spišskom Podhradí Štefan Bijacovce Ladislav Spišský Hrhov Mikuláš Huncovce Mikuláš Prievidza Mikuláš Budín Matej Spišský Štvrtok Marek Korytné Frovin Sącz, Poľsko Syboto Gelnica Jakub Vrbov Demeter Ruși, Rumunsko Jordan Spišský Hrhov Šalamún Levoča Jakub Žehra Mikuláš Levoča Ladislav Spišský Hrhov Štefan Markušovce Mikuláš Žehra Mikuláš Liptov Tomáš Záhreb, Chorvátsko Jakub Spišské Vlachy Ladislav Žehra Vavrinec Liptov Jakub Žehra Jordan Spišský Hrhov Valentín Močidľany (m. č. o. Jarovnice) Ján Žehra Mikuláš Horná Mičiná Mikuláš Žehra/Levoča Mikuláš Oľšov Ďalším zaujímavým faktom je nápadne častý výskyt Žehry, Spišského Hrhova a Bijacoviec v krátkom zozname. Zdá sa akoby boli tieto farnosti spojené s istými kanonickými prebendami. Oveľa väčšia diverzita panuje v prípade miesta pôvodu jednotlivých kanonikov. Aj tu sa však vynárajú viaceré indície a otázky. Predovšetkým bude zaujímavé skúmať cesty a spôsoby akými sa dostali na Spiš klerici zo vzdialenejších lokalít (Záhreb alebo Ruși),45 ale aj z miest bližších (Horná Mičiná 41 MNL OL DL 68827 …magister Nycolaus custos ecclesie nostre predicte filius quondam comitis Andree de villa Canis…. 42 MNL OL DL 68846 …magistro Nicolao, filio comitis Andree de Villa Canis fratre et concanonico nostro ac plebano de Buda…. 43 RDSl I., s. 277, č. 620. 44 Ilustratívnym príkladom je nuncius Arnold, ktorý v roku 1355 získal províziu na uprázdnenú prebendu v poľskom Hniezdne pričom neprekážalo, že okrem nej už užíval výnosy scholastika Krakove a kanonické prebendy v Hniezdne, Vroclavi, Knine a na Spiši. MVSl II/1., s. 185-186, č. 305. 45 MNL OL DF 260610 …magistros Thomam de Zagrabia ac Demeterium de Rwsy fratres et concanonicos nostros…. 60 alebo Prievidza).46 Aj tejto tabuľke sa nevyhýbajú lokality spomínané viackrát. Vieme dokázateľne, že Jordan a Ladislav pochádzali z tej istej rodiny pánov z Hrhova. Rovnako vieme doložiť rodinný vzťah Hypolita a Lamperta, Mikuláša a Pavla, či Jakuba a Jána. Podobných prípadov je viac a napovedajú nielen o systéme výberu členov kapituly, ale tiež o postavení rodiny v lokálnych podmienkach Spiša. Vzdialenejšie lokality sa totiž duplicitne neobjavujú, čo tiež podporuje túto tézu. studia historica tyrnaviensia xviii Korelácie sa ukazujú tiež pri porovnaní s predchádzajúcou tabuľkou. V oboch sa často objavujú lokality Žehra a Spišský Hrhov. V budúcom výskume bude stáť za námahu pokúsiť sa identifikovať patronátne právo (alebo vplyv inej kvality) tamojších rodín na menovanie kanonikov do konkrétnych prebiend. Predložené úvahy sa týkajú len kanonikov Spišskej kapituly. Väčší počet členov kapituly – nekanonikov dáva tušiť oveľa širšie možnosti výskumu, aj keď zmienka o ich pôvode je raritná. Zaujímavým je napríklad prípad Pavla zo sliezskeho Krnova. Prvýkrát sa v spišskom prostredí objavuje pravdepodobne v roku 1340, keď v mene prepošta Jána ako jeho špeciálny kaplán 46 MNL OL DF 272698 …Nicolao Theodorii de Mykelehota…. K lokalizácii MALINIAK, Pavol. Človek a krajina Zvolenskej kotliny v stredoveku. Banská Bystrica 20112, s. 33; MNL OL DF 272701 …Nicolao Laczkonis de Priuige…. studia historica tyrnaviensia xviii 61 žiadal Ostrihomskú kapitulu o potvrdenie privilégia Bela IV.47 Bez pochybností je zmienka o Pavlovi z roku 1345, v ktorej vystupuje s označením iuris peritus.48 Neskôr sa stal vikárom spišského prepošta bez toho, aby držal prebendu kanonika.49 Medzi závermi III. lateránskeho koncilu z roku 1179 sa objavilo nariadenie, aby každá katedrála mala vlastného učiteľa, ktorý mal vyučovať klerikov.50 V roku 1215 IV. lateránsky koncil prijal ustanovenie, aby učiteľa nemali len katedrálne chrámy, ale aj všetky väčšie kostoly.51 Medzi ne treba už v 13. storočí zahrnúť aj Spišskú kapitulu. Jej pozíciu vzdelanostného centra nedokladá len existencia hodnoverného miesta, ale viacero ďalších indícií, ako je napríklad jestvovanie a budovanie kapitulnej knižnice.52 O konkrétnom prevedení nariadení III. a IV. lateránskeho koncilu v Spišskej kapitule definitívne svedčí pozícia scholastika, ktorá sa prvýkrát objavuje v roku 1323.53 V staršom období existencia nie je pravdepodobná. Vyplýva to z porovnania dvoch listín, ktoré oznamujú voľbu spišského prepošta z rokov 1301 a 1323.54 Obe obsahujú zoznam voliteľov, v prvom prípade volilo šestnásť, v druhom jedenásť kanonikov. V oboch prípadoch zaujme, že nie všetci kanonici vedeli písať: v roku 1301 v pomere 8:8, v roku 1323 v pomere 4:7 v neprospech znalých písma. V záležitosti scholastika má výpovednú hodnotu štatistika kanonikov, ktorí podpisovali kolegov. Kým v roku 1301 ôsmich kanonikov, ktorí nevedeli písať, podpísalo ich sedem spolukanonikov, v roku 1323 siedmich podpísali iba dvaja – scholastik Mikuláš piatich a kanonik Beke dvoch. Dá sa teda usudzovať, že infraštruktúra vzdelávania v Spišskej kapitule sa ešte na začiatku 14. storočia len formovala a jedným z týchto prejavov bolo práve fundovanie miesta scholastika. Najvyššou dosiahnuteľnou formou vzdelania v tom čase bolo absolvovanie jednej z európskych univerzít. Na začiatku 14. storočia boli uhorskí 47 Štátny archív Levoča, fond Spišské prepoštstvo č. 60: …vir Paulus presbiter, capellanus honorabilis viri domini Iohannis, prepositi Scepusiensis, specialis…. 48 SASK scr. 10, f. 2, č. 20: … presentibus … Paulo Petri iurisperito de Iegerdorf Olmocensis(!) dyocesis(!) …. 49 MNL OL DL 83247 …Nos Paulus de Iegerdorf venerabilis viri magistri Iohannis prepositi Scepusiensis vicarius in spiritualibus generalis…. 50 BARON, Arkadiusz – PIETRAS, Henryk (edd. et trans.). Dokumenty soborów powszechnych II. (869-1312). Kraków 2007, s. 192-195, č. XVIII. 51 BARON – PIETRAS, Dokumenty, s. 247. 52 ŠEDIVÝ, Juraj. Stredoveká spišská písomná kultúra. In HOMZA, Martin – SROKA, Stanisław A. (edd.). Historia Scepusii I. : Dejiny Spiša I. Bratislava – Kraków 2009, s. 486 n. 53 RDSl II., s. 456-457, č. 1050. 54 RDSl I., s. 39-41, č. 28; RDSl II., s. 394-395, č. 906. 62 studia historica tyrnaviensia xviii študenti odkázaní najmä na talianske univerzity, postupne sa k nim pridali univerzity v Prahe, Viedni a Krakove. Do konca 14. storočia v Prahe študovalo desať študentov zo Spiša, vo Viedni štrnásť a matriky Krakovskej univerzity sa zachovali až od jej obnovenia v roku 1400. Odhliadnuc od spišských prepoštov,55 z členov Spišskej kapituly do konca 14. storočia, ktorí študovali na zmienených univerzitách zatiaľ vieme identifikovať Michala56 a Jána Oláha.57 V nasledujúcom období počet absolventov stredovekých univerzít stúpal. Dôležité je však všímať si aj vzdelaných členov kapituly, ktorí neabsolvovali univerzitné štúdia, resp. nemáme na to priamy dôkaz. Medzi nich napríklad patrí spišský kanonik Frovin pochádzajúci z Malopoľska, autor populárnej učebnice latinčiny.58 Rovnako tak treba spomenúť Pavla z Krnova, v prameňoch označeného iuris peritus.59 Bežným označením vzdelaných ľudí býva v sledovanom období prívlastok literát – litteratus. Nebolo viazané na klerický stav. Označované sú ním osoby rovnako svetské ako cirkevné. Za najznámejšiu osobu v spišských reáliách, ktorá v prameňoch vystupuje ako vzdelanec – literát, možno považovať neskoršieho krajinského sudcu Jakuba zo Spiša.60 S tým je spojená otázka, kde nadobudol Jakub vzdelanie. Pri pohľade na jeho rodinné vzťahy (jeho prastrýko Jakub bol spišským prepoštom a strýko Jakub kanonikom Spišskej kapituly) to nie je také prekvapujúce a poukazuje to na kapitulnú školu. Zaujímavo vyznieva fakt, že osoby označované termínom literát po nadobudnutí prebendy kanonika pôvodný prívlastok stratili. To je presne prípad Mikuláša z Oľšova, ktorý bol v roku 1395 literátom,61 o štyri roky neskôr sa už uvádzajú len jeho funkcie.62 Doklad na takúto zmenu môžeme nájsť aj 55 V Padove študoval Benedikt (MVSl II/1., s. 238, č. 433) a v Boloni Ján Kropidlo (LABANC, Spišskí prepošti, s. 150). 56 Vo Viedni sa zapísal v roku 1393. TÜSKÉS, Anna. Magyarországi diákok a Bécsi Egyetemen 1365 és 1526 között. Budapest 2008, s. 61, č. 413. 57 Vo Viedni sa zapísal v roku 1400. Tüskés, Magyarországi diákok, s. 70, č. 605. 58 OŻÓG, Krzysztof. Kultura umysłowa w Krakowie w XIV wieku : Środowisko duchowieństwa świeckiego. Wrocław 1987, s. 73 n. 59 SASK scr. 10, f. 2, č. 20. 60 MNL OL DL 60257 …Iacobo Litterato, filio Detrici…; MNL OL DL 83262 …Iacobus litteratus filius Detrici notarius iudicis curie nostre [i. e. Lodovici regis]…. 61 CDH X/2., s. 288 – 289, č. CLXVI. 62 MNL OL DF 268329 …magister Nicolaus curie regie maiestatis notarius specialis, frater noster [i. e. capituli ecclesie beati Martini de Scepus] in Christo ac Iohannes filii Benedicti de Olsauicha…. studia historica tyrnaviensia xviii 63 v prostredí Ostrihomskej kapituly. Tamojší lektor Štefan, syn Michala z Vlkovej,63 bol ešte pred prijatím hodnosti označovaný ako literát.64 Pojem literát bude potrebné vysvetliť v ďalšom komparatívnom výskume, aby bolo možné presnejšie vymedziť skupinu osôb, ktoré niesli toto označenie. K otázke praktickej vzdelanosti (znalosť písania) môže priniesť cenné údaje analýza svedectiev kapituly v právnych konaniach, kvôli ktorým vysielala svojich členov do širšieho okolia. Z neskoršieho obdobia sa v archíve hodnoverného miesta Spišská kapitula zachovali kráľovské mandáty, na dorze a margu ktorých sa nachádzajú poznámky zo svedectva, ktoré potom boli zapracované do listiny hodnoverného miesta.65 Takúto prax je možné predpokladať aj v staršom období. V priebehu 14. storočia tieto úlohy plnili vo väčšej miere členovia kapituly – nekanonici. No vyskytujú sa medzi nimi aj kanonici.66 Zo zachovaných prameňov v drvivej väčšine prípadov nevieme rekonštruovať presnejšie začatie, resp. ukončenie pôsobenia členov Spišskej kapituly. To nás musí nabádať k opatrnosti v používaní štatistických údajov. Z výskumu personálneho obsadenia Spišskej kapituly v 13. storočí vyplynulo, že z dvadsiatich dvoch známych členov Spišskej kapituly sa siedmi v prameňoch objavujú iba raz a ďalší dvaja v dvoch zmienkach v priebehu jedného roka. Ich zahrnutie do štatistického výpočtu sa v tomto ohľade zdá problematické. Účelnejšie je skôr zamerať pozornosť na dlhšie pôsobenia, pretože šlo o kanonikov, ktorí mali výraznejší vplyv na fungovanie kapituly. Zaujímavé je letmé porovnanie s Bratislavskou kapitulou, kde viac ako 25 rokov držali prebendu dokázateľne iba dvaja kanonici,67 kým na Spiši ich bolo v rovnakom období štrnásť. Pri členoch kapituly – nekanonikoch musíme predpokladať oveľa nižšie hodnoty. Túto skupinu nižšieho kléru treba vnímať ako „kádrovú rezervu“ cirkevných inštitúcií. Pohyb v nej bol pravdepodobne vyšší. Hypotézu o fluktuácii bude musieť perspektívne overiť ďalší výskum. 63 KOLLÁNYI, Esztergomi kanonok, s. 69. 64 MNL OL DL 37268 …Stephanus litteratus filius magistri Mychaelis filii Frank de Farkasfalwa… 65 Archív Spišského biskupstva, Spišské Podhradie, fond Hodnoverné miesto Spišská kapitula scr. 5, f. 1, č. 11. 66 Táto prax vyústila do nariadenia kráľa Žigmunda, aby hodnoverné miesta nevysielali k právnym konaniam jednoduchých ľudí (homines simplices), iba takých, ktorí držali prebendu kanonika. BAK, János M. – ENGEL, Pál – SWEENEY, James R. (eds.). The Laws of the medieval kingdom of Hungary 2 (1301-1457). Salt Lake City 1992, s. 68-69, č. 8. 67 Šedivý, Hodnostári, s. 18. 64 studia historica tyrnaviensia xviii Tabuľka 7 Spišskí kanonici do konca 14. storočia s dobou pôsobenia 25 rokov a vyššou Dĺžka 58 Meno Pavol Obdobie Hodnosti a funkcie Pôvod 1343-1401 notár, kanonik, kantor, vikár prepošta z Oľšova 54 Jakub 1285-1339 kanonik synovec prepošta Jakuba 46 Jordan 1282-1328 kanonik z Hrhova 42 Goblin 1301-1343 kanonik Levoča? 39 Ján 1262-1301 kustód z Ebergény 1386-1323 kanonik, farár v Spišských Vlachoch 37 Jakub 34 Ján 1363-1397 kustód zo Žehry 32 Mikuláš 1364-1396 kanonik z Prievidze 32 Lampert 1346-1378 kanonik od Spišského Podhradia 31 Štefan 1371-1402 kanonik, farár Bijacoviec 30 Ladislav 1364-1394 kanonik 30 Merklin 1275-1305 kanonik, kantor 29 Štefan 1282-1311 kanonik, farár v Markušovciach 25 Marek 1286-1311 kanonik, kaplán kráľa z Hrhova z Korytného Zaujímavým predmetom výskumu je aj otázka nálednej kariéry kanonikov, resp. členov kapituly. V prvých dvoch storočiach existencie kapituly poznáme niekoľko (do rokú 1400) takýchto prípadov a nasvedčujú, že Spišská kapitula patrila medzi najvýznamnejšie prepoštstvá v Uhorsku. Jedným z príkladov je Henrich, ktorý bol najprv vacovským, potom budínskym a nakoniec spišským prepoštom, pričom stále zastával funkciu kancelára ostrihomského arcibiskupa. Preto jeho kariérny postup možno považovať za povyšovanie. Viaceré príklady (Jakub, Benedikt, Juraj) hovoria, že spišské prepoštstvo bolo posledným stupienkom k biskupskej hodnosti.68 Oveľa komplikovanejšia je rekonštrukcia kariér kanonikov a nižšie postavených členov kapituly. Torzovitosť a roztrúsenosť materiálu vyžadujú systematickejšiu a zdĺhavú heuristiku. Z doteraz rekonštruovaných kariér možno postulovať, že v prípade, ak členovia kapituly nezomreli v držbe spišskej prebendy, môžeme ich ďalšie kariéry rozdeliť typologicky na tri skupiny. V prvej sú prípady, keď členovia 68 LABANC, Spišskí prepošti, s. 155-157. studia historica tyrnaviensia xviii 65 kapituly získali prebendu v inej cirkevnej ustanovizni, pričom si spišskú ponechali, v druhej eventualite spišskú prebendu zanechali, v tretej získali vyšší post v cirkevnej hierarchii – kanonikát, prepoštstvo či biskupstvo. Vtedy zvyčajne nasledovalo zanechanie spišskej prebendy. Do prvej skupiny môžeme zaradiť Frovina, ktorý v roku 1331 získal od pápeža Jána XXII. rezerváciu na kanonikát v Spišskej kapitule. Presný dátum jeho nadobudnutia nepoznáme, ale ešte v roku 1337 bol oficiálom krakovského biskupa.69 Ako spišský kanonik prvýkrát vystupuje v apríli 1338, keď bol v Ostrihome prítomný pri vydaní listiny ostrihomského arcibiskupa Čanáda.70 Na Spiši pôsobil prinajmenšom do roku 1343,71 ale vieme, že sa nezdržiaval celý čas na Spišskej kapitule, pretože v roku 1339 sa zúčastnil na poľsko-križiackom procese.72 Navyše v tom čase držal aj prebendu v Krakovskej katedrálnej kapitule.73 Krakovský a spišský kanonikát zanechal v súvislosti s nadobudnutím prebendy vo Vroclave (pred 1345).74 Špecifickým kariérnym postupom prešiel spišský prepošt Mikuláš (1349-1356). Jeho prvou hodnosťou bola kustódia v Spišskej kapitule.75 Neskôr získal úrad farára v Budíne, pričom v Spišskej kapitule už nebol kustódom, ale iba kanonikom.76 Po roku 1349, keď sa stal spišským prepoštom, nedržal Mikuláš žiadne iné prebendy. Mnohoobročníctvo sa netýkalo len vyššie postavených prelátov. V roku 1353 udelil pápež Inocent VI. hodnosť kantora Nitrianskej kapituly Mikulášovi z Levoče.77 V roku 1360 mu ten istý pápež udelil províziu na prebendu v Ostrihomskej kapitule, pričom si mohol ponechať zmienenú hodnosť lektora v Nitre ako aj kanonickú prebendu na Spiši a opäť v Nitre.78 69 Ożóg, Kultura umysłowa, s. 74. 70 MNL OL DF 272743: … Datum et actum Strigonii in festo Annunciacionis virginis gloriose anno Domini millesimo CCCmo XXXmo octavo presentibus … Frwyno canonico Scepesiensi …. 71 MNL OL DL 3447. Kowalski, Prałaci i kanonicy, s. 150-151 uvádza spišský kanonikát Frovina iba do roku 1342. 72 ZAKRZEWSKI, Ignacy (ed.). Lites ac res gestae inter Polonos ordinemque Cruciferorum I. Poznań 1890, s. 130-131. 73 CDH IX/1., s. 77- 78, č. XIX. 74 OŻÓG, Kultura umysłowa, s. 75. 75 BÁRDOSY, Joannes (ed.). Supplementum Analectorum terrae Scepusiensis I. Leutchoviae 1802, s. 7-10, č. III. 76 MNL OL DL 68846. 77 MAREK, Miloš (ed.). Monumenta Vaticana Slovaciae III. Registra Vaticana ex actis Innocentii papae VI. res gestas lovaciae illutrantia 3 (1352-1362). Trnavae – Romae 2014 (ďalej MVSl III/3.), s. 64- 67, č. 6; VAGNER, Adalékok, s. 97. 78 MVSl II/1., s. 239, č. 435. 66 studia historica tyrnaviensia xviii Z konca 14. storočia poznáme aj príklad biskupskej kariéry spišského kanonika. Spišský kanonik Juraj z Pavloviec sa na začiatku 15. storočia stal spišským prepoštom. V roku 1419 bol menovaný za sedmohradského biskupa a v roku za ostrihomského arcibiskupa.79 Prípadom hodným zreteľa je kariéra Pavla z Krnova, ktorý pôsobil na Spiši ako notár Spišskej kapituly (1345)80 a v istom období aj ako vikár spišského prepošta Jána (1347).81 V januári roku 1350 už bol kaplánom uhorského kráľa Ľudovíta I., ktorý pre neho vyprosil od Svätej stolice províziu na prebendu v Ostrihomskej kapitule a úrad nitrianskeho arcidiakona.82 V tom istom roku sa objavuje Pavol z Krnova aj ako kaplán kráľovnej Alžbety.83 V mesiacoch máj až august 1351 Pavol plnil úlohu vyslanca kráľa Ľudovíta pri Svätej stolici, ktorá mu udelila z vlastného popudu kanonikát vo Vroclave uvoľnený po zomrelom Frovinovi.84 Ostrihomským kanonikom a nitrianskym arcidiakonom bol krátko,85 vzápätí sa totiž Pavol pôsobiaci v blízkosti avignonského pápežského dvora stal biskupom v Gurku v dnešnom Rakúsku, kde zotrval osem rokov.86 Odtiaľ prešiel na arcibiskupský stolec do bavorského Freisingu. Tu po osemnástich rokoch zomrel.87 Už miesta pôvodu členov kapituly naznačili, že výskum prosopografie si nevystačí s heuristikou v lokálnych pomeroch, ale bude potrebné rozšíriť záber celouhorsky a vo viacerých prípadoch aj za hranice Uhorského kráľovstva. To je však už nad sily jednotlivca a preto ostáva dúfať, že v ďalšom výskume dôjde k podrobnejšiemu výskumu personálií stredovekých uhorských cirkevných inštitúcií. Vcelku bežný typ prác v zahraničných historiografiách, výskum kapitúl a ich prosopografie, sa v slovenskej historickej obci začína etablovať ešte len postupne. Po záujme na prelome 19. a 20. storočia došlo vo výskume témy k značnému útlmu. 79 BEKE, Margit (ed.). Esztergomi érsekek 1001-2003. Budapest 2003, s. 201. 80 SASK scr. 10, f. 2, č. 20. 81 MNL OL DL 83247. 82 MVSl II/1., s. 131, č. 193; MVSl III/3., s. 287-288, č. 260 83 MVSl II/1., s. 134, č. 200. 84 MVSl II/1., s. 137, č. 205. 85 Kollányi, Esztergomi kanonok, s. 54. 86 MVSl II/1., s. 156-158, č. 246, 248, 249; MAREK, Miloš (ed.). Monumenta Vaticana Slovaciae III. Registra Vaticana ex acti Clementis papae VI. res gestas lovacas illustrantia 2 (13421352). Trnavae – Romae 2010, s. 317-318, č. 291; EUBEL, Conradum. Hierarchia catholica medii aevi sive summorum pontificum, s. r. e. cardinalium, ecclesiarum antistitum series ab anno 1198 usque ad annum 1431 perducta. Monasterii 19132, s. 270. 87 EUBEL, Hierarchia catholica 1198-1431, s. 255. studia historica tyrnaviensia xviii 67 Zo štruktúry, formy a kvantity zachovaného uhorského stredovekého materiálu sme pri štúdiu kapitúl a všeobecne duchovenstva odkázaní predovšetkým na diplomatický materiál. Nepoznáme totiž stredoveké úradné knihy, ktoré vznikli ako produkt činnosti cirkevných inštitúcií (v našom prípade Spišskej kapituly). O ich existencii nemožno pochybovať, dozvedáme sa o nich vo veľmi ojedinelých narážkach v listinách. Pri všeobecnom pohľade na skupinu duchovných osôb, členov kapituly v 14. storočí, sa dajú vymedziť štyri základné okruhy výskumu, na ktoré sú postupne naviazané ďalšie otázky a úvahy. Prvou témou je organizačná štruktúra kapituly. Hoci výskum do istej miery pokročil, nevieme ju rekonštruovať v úplnosti. Doteraz celkom nevieme určiť ani odhadom počet osôb, ktoré boli členmi kapituly (nemyslia sa tu len kanonici). Veľmi zaujímavou je otázka ich činnosti. Kým v zbore kanonikov je diferenciácia relatívne jednoduchá (hodnostári – lektor, kustód, kantor), v prípade nižšie postavenej skupiny klerikov ide o komplikovanejšiu otázku. Doteraz sa podarilo identifikovať sedem ich špecializovaných funkcií (podlektor, podkantor, notár a podnotár, scholastik, vikár a kaplán kapitulného chrámu). Celkový aj relatívny počet týchto nižšie postavených členov kapituly však zostáva neznámy a odhadnúť ho bude možné po ďalšom výskume. K prosopografii cirkevnej inštitúcie je prínosný výskum geografického pôvodu jednotlivých členov kapituly. Z celkového počtu približne 90 kanonikov sa ho podarilo identifikovať iba v osemnástich prípadoch – sú medzi nimi vzdialené lokality (Ruși v Rumunsku, Gyékényes v Maďarsku, Záhreb v Chorvátsku), lokality bližšie (Močidľany a Oľšov v Šariši, Horná Mičiná vo Zvolenskej župe), ako aj miesta patriace pod právomoc spišského prepošta (Spišský Hrhov, Žehra). Konkrétne prípady poukazujú na dynamiku a previazanosť cirkevných inštitúcií. Podrobnejším výskumom v budúcnosti bude možné lepšie poznať kontakty a vzťahy jednotlivcov a inštitúcií, ktoré stoja za týmito pohybmi. Pri sledovaní vzdelania členov kapituly v 14. storočí sa len čiastočne môžeme spoľahnúť na univerzitné matriky. Kým v 15. storočí ich počet stúpa geometrickým radom, v čase, keď v strednej Európe vznikali prvé univerzity, nebolo absolvovanie studium generale ešte bežné. Viac teda možno predpokladať vzdelávanie priamo v prostredí Spišskej kapituly, prípadne v okolitých cirkevných inštitúciách. Zvyčajne sa predpokladá, že prebendu kanonika získaval klerik na doživotie. Toto konštatovanie nemožno na skúmanom materiáli vyvrátiť, naopak, potvrdzujú ho viaceré prípady. Dôležité je však upozorniť, že toto pravidlo nemožno absolutizovať. Kanonickej prebendy sa totiž vzdávali klerici, ktorí kariérne postupovali v cirkevnej hierarchii a držba spišského benef ícia 68 studia historica tyrnaviensia xviii tak nebola možná. Z tých kanonikov, pre ktorých bola spišská prebenda konečnou v ich kariére, až štrnásti ju držali viac ako 25 rokov. Štvrtý okruh výskumu bol stručne načrtnutý v predchádzajúcich riadkoch. Pre časť kanonikov – číslo nie je veľké, rádovo sú to jednotlivci – bola spišská kapitula len odrazovým mostíkom do ďalšej kariéry vyšších prelátov. Nájdeme medzi nimi arcibiskupov, biskupov, kráľovských kaplánov, tajných kancelárov a ďalších vysokopostavených cirkevných hierarchov. Predložená štúdia čiastočne zhŕňa doterajšie výskumy prosopografie Spišskej kapituly v 14. storočí a predovšetkým naznačuje možnosti ich budúceho smerovania. Je však dôležité, aby sa začalo, resp. pokračovalo v podobnom duchu aj so skúmaním iných príbuzných inštitúcií stredovekého Uhorského kráľovstva, čím by došlo k výraznému posunu v poznaní dynamiky stredovekej spoločnosti. Summary The Personal Complement and the Structure of Scepusian Chapter in the 14th Century – the Possibilities for the Research The research upon canonries and their prosopography – fairly common type of research works in the world historiography – begins to establish itself on the Slovak historiographic platform only recently. Following a distinctive interest in this topic at the twilight of the 19th and 20th centuries, there has been a significant attenuation in the research of this theme. Out of the structure, form and quantity of the preserved medieval Hungarian material we can rely mainly on the diplomatic material, when carrying out the research of canonries and clergy in general. We are not acquainted with the medieval official books, which appeared as a product of the activities of the Church institutions (in our case of the Scepusian Chapter). However, there is no doubt about their existence, we got to learn about them from the very rare allusions and remarks in the diplomatic material. When evaluating a group of the clergymen, who were the members of the Chapter in the 14th century, there can recognized four basic areas of the research, subsequently accompanied with a pile of questions and reflections. The first theme concerns the organizational structure of the Chapter. Although the research here has progressed to a certain extent, we cannot reconstruct it entirely. We are still not able to estimate, even roughly, the total number of the persons, who were the members of the Chapter (we do no take into consideration the canons only). Very interesting is the question studia historica tyrnaviensia xviii 69 of their activities. While in the assembly of the canons the differentiation is relatively simple (the dignitaries – chancellor, treasurer, precentor), in the case of the additional clergy the question is more complicated. So far we have been able to identify their seven specialized functions (vice-chancellor, vice-precentor, notary and vice-notary, scholastic, vicar and chaplain of the Chapter Cathedral). The total and relative number of the additional clergy of the Chapter remains, however, unknown and it might be possible to estimate it just following the further precise research. The research of the geographical origin of the particular members of the Chapter is very beneficial for the prosopography of the Church institution. Out of the total number of the 90 canons we could identified only eighteen locations – among them more remote locations (Ruși in Romania, Gyékényes in Hungary, Zagreb in Croatia), closer locations (Močidľany and Oľšov in Šariš, Horná Mičiná in the Zvolen county) as well as the places under the jurisdiction of the Scepusian provost (Spišský Hrhov, Žehra). Carrying out more detailed research in the future, we might reveal close contacts and relationships of the individuals and institutions that stand behind these movements. In the search of the education attained of the members of the Chapter in the 14th century, we can rely on the university registers only partially. While in the 15th century their number was increasing gradually and steadily, in the period of the first universities foundation, the study at the studium generale was not so common phenomenon. Thus, it seems more probable that the education process might have been carried out directly on the territory of the Scepusian Chapter, or in the neighbouring Church institutions. It is generally assumed that a clergyman received a prebend of the canon for the term of his life. Considering the researched material, we cannot disprove this statement, on the contrary, it can be confirmed on the example of several cases. However, it is important to emphasize that this rule cannot be seen in absolute terms. In fact, those clergymen, who were ascending in the Church hierarchy, were handing over their canon prebend and the possession of the Scepusian benefice was not possible then. Out of those canons, for whom the Scepusian prebend was the final in their careers, fourteen ones kept it for more than 25 years. The fourth area of research was briefly outlined in the previous lines. For many canons – the number is not high, in fact we talk about few individuals – the Scepusian Chapter served as a sort of take-off platform into the higher career of senior prelates – among them we can find archbishops, bishops, royal chaplains, secrete chancellors and many other high-ranked prelates. The present study partially summarizes running researches upon prosopography of the Scepusian Chapter in the 14th century and simultaneously 70 studia historica tyrnaviensia xviii reveals the possibilities for the further study. However, it is important to begin, respectively to continue in a similar manner in the research of the similar institutions of the medieval Kingdom of Hungary, what would bring a significant shift in reconstructing the dynamics of the medieval society. Štúdia je súčasťou plnenia grantovej úlohy VEGA č. 1/0610/13 Spišské prepoštstvo na prelome stredoveku a novoveku. studia historica tyrnaviensia xviii 71 Hieronymus Balbus vo funkcii bratislavského prepošta Eva Frimmová Za základňu a východisko pre formovanie cirkevného úradu prepoštstva a cirkevnej hodnosti prepošta, ktoré naberali v rozličnom čase i v rozličných lokalitách špecifické črty, možno považovať kapitulu.1 Podstatné je, že v živote katolíckej Cirkvi zohrávala dôležitú úlohu myšlienka spoločenstva, čo viedlo aj k vzniku kapituly. Systém právneho spolunažívania v mestských či štátnych komunitách a zároveň aj vzdelávania novej generácie a jej uplatnenia na rozličných postoch ich správy vybudovali patristi na antických vzoroch. Cirkevný otec Eusebius Pamphilus, biskup v Caesarei, zaviedol spoločný život jemu podriadených kňazov a pravidlá spoločného života kňazov a klerikov napísal sv. Aurelius Augustinus.2 Jeho regulou z roku 3973 sa začali riadiť všetky náboženské komunity. Prepoštstvá a kapituly boli mimoriadne dôležité v cirkevnej organizácii stredovekého Uhorska a postupom času sa osamostatňovali zo závislosti od biskupa. Úrad4 sa spájal aj s jurisdikciou vzťahujúcou sa na „beneficium maior“, t. j. na súdnu právomoc a na „beneficium minor“. Kapitula si sama dopĺňala členov, ale do tejto právomoci zasahovali pápež, panovník, biskup, šľachtici, v prípade Bratislavskej kapituly predovšetkým uhorský kráľ. Proces formovania kapituly v Bratislave sa ustálil v 15. storočí. Pôvodne bola na predmestí pod hradom Ecclesia S. Salvatoris, ktorú preniesli za ostrihomského arcibiskupa Dionýza Séčiho roku 1452 priamo do mesta, do Dómu sv. Martina, ako o tom hovorí Documentum consecrationis Ecclesiae S. Martini.5 Možno podotknúť, že v podhradí existovala malá kaplnka s patrocíniom 1 PLÖCHL, Willibald Maria. Geschichte des Kirchenrechts. I. Wien – München : Herold, 1960, s. 349. 2 Aurelius Augustinus (354-430); najväčší staroveký kresťanský filozof. 3 Zachovalo sa 14 odpisov Augustínovej regule spred roku 1000, najstaršia je zo 6. storočia. OSA, Tarsicius van Bavel. Regula Augustína z Hippo. Zvolen : Združenie Jas, 1995. 126 s. 4 PLÖCHL, Willibald M. Geschichte des Kirchenrechts. II. Wien – München, 1962, s. 158159, 410. 5 RIMELY, Carolus. Capitulum insignis ecclesiae collegiate Posoniensis ad s. Martinum, 72 studia historica tyrnaviensia xviii sv. Martina už v 11. storočí,6 takže sa pri vysvätení kostola nadviazalo na starodávnu tradíciu. Na čele kapituly stál prepošt a ako predstaviteľ inštitúcie mal zodpovednosť za ňu. Kňazi, ktorí sa stali kanonikmi, museli mať manželský pôvod, vzdelanie a zväčša aj šľachtický titul. Ich počet kolísal v závislosti od výšky majetkov kapituly, ktorý bol základom ich existencie a činnosti. Prepošt s členmi kapituly, kanonikmi, ktorých počet sa v Bratislave uzavrel na štrnásť, riešil cirkevno-právne a majetkové záležitosti. Práva i povinnosti spolužitia boli všeobecnejšie stanovené, ale postupom času sa menili a vyvíjali, napr. pri súdnom spore kanonikov bol prepošt menovaný za hlavného preláta (boli tri stupne a ak neboli biskupmi, mali právomoci pre určitý súd akoby biskupské a vtedy boli nositeľmi pontifikálnych insígnií, ktorými boli talár s hodvábnym pásom, rukavice, prsteň a i.). Mohol vykonávať cirkevnú cenzúru, udeľovať tonzúru a štyri nižšie svätenia. Prepošt mal právo aj exkomunikovať.7 Medzi jeho liturgické povinnosti patrilo, že mu prináležala starosť o štvrtú hodinu z kanonických hodiniek (modlitby a spevy počas dňa), ďalej celebroval trikrát v týždni omšu vo vlastnej kaplnke a na veľké sviatky verejnú slávnostnú omšu.8 V rokoch 1514-1522 pôsobil ako prepošt Kapituly pri Dóme sv. Martina v Bratislave Hieronymus Balbus, ktorý sa výrazne prejavoval vo viacerých smeroch; jeho záber bol omnoho širší, než si úrad prepošta vyžadoval. Súviselo to s viacerými fenoménmi, pretože tento post sa výrazne prelínal s inými, najmä svetskými úlohami, a vo veľkej miere ho v stredoveku ovplyvňoval samotný uhorský kráľ. Bratislavský prepošt patril medzi dôležité osobnosti, ktoré mali dosah aj na spoločnosť v meste. Humanista, básnik, právnik, diplomat, prepošt a biskup Hieronymus Balbus (asi 1465 Benátky – 1535 Benátky?) patrí medzi najvýznamnejších kultúrnych i duchovných predstaviteľov svojej doby. Jeho literárna činnosť je úctyhodná, vynikajúco sa prezentoval ako profesor na univerzitách najskôr v Paríži, potom v Padove, odkiaľ ho pozval cisár Maximilián prednášať právo, poetiku a rétoriku na Viedenskú univerzitu.9 Roku 1494 začal Balbus ep. olim ss. Salvatorem. Posonii : Typis Caroli Angermayer, 1880, s. 333-334; Bratislava: Slovenský národný archív, Súkromný archív Bratislavskej kapituly (ďalej SNA, SABK) – Cap. J. f. 1. Nr. 7. desideratur. 6 OSLANSKÝ, František. Cirkev v stredovekej Bratislave. Historický časopis, roč. 41, 1993, č. 2, s. 114. 7 BIHLMEYER, Karl. Kirchengeschichte. Padeborn : Schöningh, 1968, s. 218; Lexikon des Mittelalters V. München : Artemis Verlag, 1991, s. 939. 8 SNA, SABK – Cap. G, fasc. 1, N° 1. 9 Hieronymus Balbus prišiel na Viedenskú univerzitu už na letný semester roku 1493 studia historica tyrnaviensia xviii 73 ako prvý prednášať rímske právo, čo o rok neskôr povolil pápež Alexander VI.,10 okrem toho pôsobil ako biskup na viacerých miestach – v roku 1515 bol krátko biskupom v sedmohradskej Alba Júlii,11 a potom deväť rokov prepoštom v Bratislave. Od roku 1522 bol gurským biskupom.12 Od roku 1512 bol vychovávateľom Anny13 a Ľudovíta,14 detí uhorského kráľa Vladislava II. Jagelovského,15 a neskôr vyslancom na viacerých kongresoch, snemoch alebo u pápežov. Pôsobil aj v službách cisára Karola V. Habsburského ako jeho radca a diplomat. Život a dielo Hieronyma Balba spracoval a vydal už v 18. storočí Jozef Retzer16 a najnovšie jeho zobrané spisy vydal v piatich zväzkoch Anton F. W. Sommer.17 Tejto osobnosti sa venoval aj klasický filológ Miloslav Okál zdôrazňujúc jeho poéziu vo vzťahu k Uhorsku.18 Napriek tomu, že Balbus prežil takmer 25 rokov v Uhorsku a z toho deväť rokov ako prepošt v Bratislave, táto jeho činnosť nie je zatiaľ zhodnotená vo všetkých kultúrnych, duchovných i politických súvislostiach. O „dosadení“ Balba na post bratislavského prepošta mal záujem ako uhorský kráľ, tak i ostrihomský arcibiskup a kardinál Tomáš Bakóc. U kráľa Vladislava II. bol Balbus tajným radcom, a preto ho protežoval v predvečer rokovaní o dvojitých cisársko-kráľovských svadobných zmluvách, ktoré sa mali odohrať roku 1515 predovšetkým v Bratislave. Zároveň mal pôsobiť ako „intitulatus“, roku 1494 už ako doktor práv podpísal zmluvu do roku 1497; roku 1498 ho z právnickej fakulty uvoľnili, za čo zaplatil jeden uhorský zlatý. KINK, Rudolph: Geschichte der kaiserlichen Universität zu Wien. I. Wien : Verlag und Druck von Carl Gerold und Sohn 1854, s. 197, 222. 10 UIBLEIN, Paul. Die Universität Wien im Mittelalter. Beiträge und Forschungen. Ed Kurt Mühlberger – Karl Kadletz. Wien : WUV-Universitätsverlag 1999, s. 95; Das alte Universitätsviertel in Wien, 1385-1985. II. Ed. Günther Hamann – Kurt Mühlberger – Franz Skacel. Wien : Universitätsverlag für Wissenschaft und Forschung 1985, s. 32-33. 11 Podľa rukopisnej poznámky Jána Dernschwama (1494-1569), Balbovho sekretára a faktora Turzovsko-fuggerovskej spoločnosti, v knihe BALBUS, Hieronymus: Epigrammata. Viennae : Johannes Winterburg Kal. Aug. [1. VIII.] 1494. 22 l. 12 Gurk v rakúskom Korutánsku, letné sídlo salzburského arcibiskupa. 13 Anna Jagelovská (1504-1547); sestra Ľudovíta II. Jagelovského, manželka Ferdinanda I. Habsburského. 14 Ľudovít II. Jagelovský (1. VII. 1506 – 29. VIII. 1526); 1509 český kráľ, 1516 uhorský kráľ. 15 Vladislav II. Jagelovský († 13. III. 1516); 1471 český kráľ, 1490 uhorský kráľ. 16 RETZER, Josef Friedrich. Opera poetica, oratoria ac politico-moralia ex codicibus manuscriptis primisque typis collegit et praefatus est Josephus de Retzer. I-II. Vindobonae : apud Josephum Stahel 1791, 1792. 38, 647 1; 607, 11 s. 17 Hieronymus Balbus. Poet – Humanist – Diplomat – Bischof. Opera omnia quae supersunt. I – V. Ed. Anton F. W. Sommer. Wien : Eigenverl. Sommer, 1991-1996. 621, 596, 436, 360, 251 s. 18 OKÁL, Miloslav. Hieronymus Balbus. In Zprávy Jednoty klasických filologů. Praha 13/1971, č. 3, s. 91-117. 74 studia historica tyrnaviensia xviii ako diplomatická záruka rokovaní pre gurského kardinála Matúša Langa,19 ktorý bol poverený pápežom i cisárom Maximiliánom a ktorý zodpovedal za ich úspešný priebeh. O pozadí získania tohto postu sa vie, že sa najprv uvažovalo o tom, že Balbus získa po kanonikáte v Jágri prepoštstvo v Sedmohradsku a tamojší František Zaremberg nastúpi do Bratislavy po Mikulášovi zo Šankoviec. Ale Zarembergovi kráľ Vladislav nariadil, že má uvoľniť túto prepozitúru učenému a literárne činnému mužovi Hieronymovi Balbovi, ktorý bol jeho sekretárom a poradcom jeho syna a dediča Ľudovíta. Cirkevný úrad prepošta sa prelínal s viacerými svetskými úlohami, ale práve u Balba z jeho pozície právnika zasahoval aj do zmien právneho charakteru v samotnom prepoštstve. Balbus napriek tomu, že bol už prepoštom v iných kapitulách, bol napadnutý, že nie je kanonikom, čo sa pre túto funkciu vyžadovalo. V rokoch 1515, 1523 a 1526 udelil panovník kanonikát bez súhlasu kapituly, a preto sa Balbus ako právnik snažil právne zaviazať určité nároky prepošta a po dohovore s kapitulou sa k tejto kauze vrátil. Vypracoval nové kompromisné štatúty, ktoré dal počas svojho pobytu v Ríme roku 1521 potvrdiť pápežovi Hadriánovi VI.20 Ale ani obnovené štatúty nespresňovali, kto by mal určovať nových kanonikov; bola to záležitosť vzťahu prepošta a arcibiskupa.21 Formou týchto štatútov sa Balbus usiloval ukončiť aj spory s kanonikmi. V rozporoch z pohľadu mimoduchovných záležitostí, napr. v 13. bode štatútov kapituly sa zakotvilo, že ak kanonik začne súdne konanie proti spolubratovi, môže sa odvolať k súdu prepoštstva,22 ak prepošt nevyrieši spor, ďalšou inštanciou je arcibiskupský súd. Ďalej sa v štatútoch uvádza, že na prerokovanie spoločných záležitostí prepošta a kapituly ho majú prizvať, ale ostatné prípady, ktoré sa netýkajú prepošta, môžu vyriešiť sami, nehovorí sa však, že to má byť mimo kapitulária.23 Medzi prepoštom a kanonikmi bola zložitou i konfliktnou oblasť udeľovania benef ícií. Tohto práva sa vo viacerých obdobiach ujímali prepošt, arcibiskup, kráľ alebo pápežský legát.24 Nový kanonikát sa udelil až po uprázdnení prebendy. Od 15. storočia prebiehala voľba kanonikov v kapitule, predtým ich menoval biskup. Až 19 Matúš Lang z Wellenburgu (1468-1540); 1513 kardinál a gurský biskup, 1519 salzburský arcibiskup, pápežský legát v službách cisára Fridricha III. a Maximiliána I., generálny ríšsky miestodržiteľ. 20 SNA, SABK – Cap. A, fasc. 13, N° 4; RIMELY, Capitulum insignis ecclesiae collegiate Posoniensis, s. 234-235. 21 SNA, SABK – Cap. K, fasc. 4, N° 9A1, 9A2, 9A6. 22 SNA, SABK – Cap. K, fasc. 1, N° B2. 23 SNA, SABK – Cap. G, fasc. 1, N° 23; Cap. K, fasc. 1, N° B2. 24 KNAUZ, Ferdinandus. Bullások. Magyar Sion,1, 1863, s. 635; KNAUZ, Ferdinandus. Pozsonni prepostság. Esztergom, 1880, s. 86. studia historica tyrnaviensia xviii 75 do doby kráľa Žigmunda platil zákaz prijať za kanonika cudzinca bez súhlasu kráľa, čo bolo zapríčinené úsilím obmedziť vplyv pápeža v Uhorsku.25 Obnovenie posilnenia právomoci prepošta nastalo za Juraja Schomberga, keď mu kráľ Matej Korvín povolil na základe hlavného patronátneho práva prijímať učiteľov na univerzitu Istropolitanu.26 Problematika súdnej právomoci sa zintenzívnila v čase jej zakladania v roku 1465. Prepošt a kanonici sa schádzali pravidelne v piatok a mimoriadne, ak ich zvolal prepošt. Voči pokusom zabrániť prítomnosti prepošta pri spisovaní a spečaťovaní testamentov Balbus argumentoval, že mu v tom ako „hlave kapituly“ nemôžu brániť.27 Prepošt i kanonici sa mali sa zdržiavať v Bratislave, inak mohli prísť o dôchodky. Ale kráľ Vladislav II. roku 1515 potvrdil regulu a zvyky, že nemajú dostávať dôchodky z benef ícií s výnimkou prepošta, ak je neprítomný kvôli službe kráľovi.28 Toto potvrdil o rok neskôr arcibiskup Tomáš Bakóc aj pre kanonikov, ak je to z dôvodu služby Cirkvi.29 Prepošti bývali totiž často mimo rezidencie, a preto ustanovovali svojich zástupcov – viceprepoštov alebo vikárov. Prepošt i kanonici sa podieľali na spoločnom vlastníctve majetkov a v tomto smere sa snažili o autonómiu. Ich príjmy určoval arcibiskup z mýta hradských dištriktov patriacich arcibiskupovi, z desiatkových príjmov a pod. Väčšinou prepošt dostal tretinu alebo štvrtinu, v tom prípade patrili dve tretiny alebo tri štvrtiny kanonikom. Tento pomer kolísal v rozličných obdobiach a rovnako aj v súvislosti napr. s darovanými pozemkami a dedinami, ktoré pochádzali od kráľa, arcibiskupa alebo od mešťanov. Tu dochádzalo často k sporom, napr. pri príjmoch, ktoré pramenili z činnosti kapituly ako hodnoverného miesta, o ktorom si kanonici mysleli, že patria len kapitule. Spoločné majetky spravoval dekan, ktorý bol zvolený spomedzi kanonikov. H. Balbus našiel hospodárstvo kapituly v zlom stave a aj sa sťažoval na chudobu bratislavského prepoštstva a na malé dôchodky.30 Zaslúžil sa o spísanie kompromisných štatútov, ako bolo uvedené, a stanovil povinnosť dekana obhospodarovať majetky. Zároveň uznal, že prepošt nemá nárok na benef íciá majetkov a kapitula uznala jeho príjem z činnosti hodnoverného miesta31 a iných činností, ako sú krsty, svadby, pohreby, ale aj z prenájmu viníc a pod. V čase, keď doliehala na krajinu ťarcha tureckého nebezpečenstva, 25 KNAUZ, Bullások, s. 413. 26 RIMELY, Capitulum insignis ecclesiae collegiate Posoniensis, s. 32. 27 SNA, SABK – Cap. G, fasc. 1, N° 4. 28 SNA, SABK – Cap. F, fasc. 8, N° 168. 29 SNA, SABK – Cap. F, fasc. 8, N° 168. 30 RETZER, Opera poetica s. 9-11; 38-40. 31 SNA, SABK – Cap. K, fasc. 1, N° B2. 76 studia historica tyrnaviensia xviii musela kapitula prispievať vysokými finančnými poplatkami na obranu krajiny, ktorých výška nebola vždy rovnaká. Prepošt platieval jednu štvrtinu. Balbus ako prepošt riešil spory kapituly so susednými šľachticmi, napr. s Petrom zo Svätého Jura, ale rozšíril sa aj o spor farárov s Františkom Wardaiom zo sedmohradskej diecézy a zo stolice Szolnok s ním, pretože mu nechceli platiť dohodnutú štvrtinu desiatku. Bratislavský prepošt Hieronymus Balbus sa stal výraznou postavou mestského spoločenstva Bratislavy a vzrástol aj význam kapituly hlavne po roku 1452, keď prebehla posviacka Dómu sv. Martina. Prepošt i kanonici boli oslobodení od platenia dane už privilégiom kráľa Ondreja z roku 1291,32 čo sa nedodržiavalo, a preto ho kráľ Vladislav II. roku 1497 a kráľ Ferdinand I. roku 1551 obnovil novým mandátom.33 Mesto si samostatne volilo farára z kanonikov a ten bol podriadený prepoštovi. Toto platilo od roku 1302, kedy uzatvorila kapitula a mestská rada dohodu o výbere farára pre mesto.34 Okrem pastoračnej práci mesto spolupracovalo s prepoštstvom aj pri hospodárení – patrila im desatina z desiatkov z produkcie vinohradov a štvrtina z inej úrody mesta.35 Spolupráca bola i v kultúrnej oblasti. Obraz širokospektrálneho postavenia prepošta v Bratislave poskytujú viaceré osobnosti na sklonku stredoveku, ako napr. Juraj Schomberg, ktorý bol vicekancelárom a v rokoch 1472-1486 kancelárom prvej univerzity. Preto dostal aj biskupské insígnie, aby mal právomoci v zmysle ktorých by mohol riadiť a vykonávať „de iure“ všetky potrebné záležitosti.36 Spätosť s politickým i kultúrnym záujmom možno vidieť napr. u kanonika Jána Hana, ktorý vydával odpustky na podporu tureckého ťaženia,37 objednával odpisy alebo iluminovanie misálov a antifonárov (Antiphonarium Bratislaviense, Missale Bratislaviense).38 Na zveľaďovaní Kapitulskej knižnice sa však podieľali mnohí ďalší.39 Keď bol 32 HORVÁTH, Vladimír – LEHOTSKÁ, Dana. Dejiny Bratislavy. Bratislava : Obzor, 1978, 49. 33 SNA, SABK – Cap. B, fasc. 2, N° 22; SNA, SABK – Cap. G, fasc. 3, N° 80. 34 Archív mesta Bratislavy – Stredoveké listiny č. 23. 35 SNA, SABK – Cap. G, fasc. 5, N° 124. 36 FRIMMOVÁ, Eva. Právo a poriadok na Istropolitane v Bratislave. In ČIČAJ, Viliam et al. Sociálna disciplinizácia a zrod modernej spoločnosti : „...z prjsnostu a wssu ostrostu zakazzugeme“. Bratislava : Historický ústav SAV : Vydavateľ Igor Iliť-RádioPrint, 2013, s. 149-165. 37 FRIMMOVÁ, Eva. L’activité de l’imprimeur Andreas entre 1477 et 1480 a Presbourg. In Magyar Könyvszemle : könyv és sajtótörténeti folyóirat, Budapest, roč. 129, 2013, č. 4, s. 424-447. 38 SOPKO, Július.Stredoveké latinské kódexy slovenských proveniencie v Maďarsku a v Rzumunsku. Martin : Matica slovenská, 1982, č. 6., 133(?); SOPKO, Július.Stredoveké latinské kódexy v slovenských knižniciach. Martin : Matica slovenská, 1981, č. 400. 39 ŠEDIVÝ, Juraj. Mittelalterliche Schriftkultur im Pressburger Kollegiatkapitel. Bratislava : Chronos, 2007. 283 s.; BURAN, Dušan. Bratislavská kapitula a univerzita Istropolitana na prahu novoveku. In Renesancia : umenie medzi neskorou gotikou a barokom. Prvé vydanie. studia historica tyrnaviensia xviii 77 kancelár Istropolitany Ján Vitéz po odhalení sprisahania roku 1471 uväznený, nastupujúci Schomberg využíval svoje postavenie a učiteľom udeľoval kanonikáty a benef íciá, ale mesto mu pomáhalo napr. opravou jej budov.40 Prepošt bol nositeľom práv a povinností vikára. Úrad vikára „vicarius foraneus“ bol veľmi dôležitý pre arcibiskupa, pretože ho mohol zastúpiť. V spolužití Cirkvi a svetského zástupcu mal uhorský kráľ veľký vplyv najmä v dvoch otázkach, ktoré sa týkali udeľovania prepoštstva a pôsobenia v službách panovníkov. Hlavnopatronátne právo od Štefana I. rozvinuli najmä Žigmund Luxemburský a Matej Korvín. Panovník mal právo vymenovať arcibiskupov a biskupov a udeliť benef íciá. Určoval nielen ich dosadenie, financovanie, ale aj právne postavenie v štátnom systéme, jeho rozhodnutia dodatočne potvrdzoval pápež, udelením pália potvrdil menovanie a dal biskupovi právomoc.41 Roku 1469 udelil pápež prepoštovi právo nosiť biskupské insígnie. Jeho právomoci sa dotýkali aj súdnej jurisdikcie v Bratislavskej stolici. Súviselo to s cirkevnou jurisdikciou novovzniknutej univerzity.42 Prepošt ako archidiakon mal zase povinnosť vykonať každoročne vizitáciu všetkých fár dištriktu, sprostredkovať im nariadenia arcibiskupa a dohliadať ich plnenie, dokonca neskôr bol i protonotárom arcibiskupa.43 Postavenie prepošta kapituly podobne ako iných významných cirkevných miest bolo teda predovšetkým od čias Žigmunda Luxemburského a Mateja Korvína prepojené s inými úlohami. Tí, ktorí ich zastávali, boli vynikajúcimi vzdelancami: protonotármi, vyslancami aj kráľovskými poradcami. Vladislav II. mal právo udeľovať cirkevné prebendy, čo je ustanovené v Tripartite.44 Prepošti Bratislava : Slovenská národná galéria : Slovart, spol. s.r.o., 2009, s. 9-10; HLAVAČKOVÁ, Miriam. Kapitula pri Dóme sv. Martina. Intelektuálne centrum Bratislavy v 15. storočí. Bratislava : Historický ústav SAV, 2008. 210 s. 40 RATKOŠ, Peter. Vzťah Jána zo Sredny a Juraja Schönberga k univerzite Istropolitana. In Humanizmus a renesancia na Slovensku v 15. – 16. storočí. Ed. Ľudovít Holotík – Anton Vantuch. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1967, s. 73, 81-82. 41 BARTA, Béla. A legföbb királyi kegyúri jog és magasabb katholikus egyházi javadalmak betöltesse. Budapest : Hunyadi Ny, 1891, s. 5, 34. 42 REBRO, Karol. Istropolitana a Bologna. In Humanizmus a renesancia na Slovensku v 15. – 16. storočí. Ed. Ľudovít Holotík – Anton Vantuch. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1967, s. 20-22; SNA, SABK – Cap. A, fasc. 1, N° 1; CSÁSZÁR, Mihály. Az Academia Istropolitana, Mátyás király Pozsonyi egyeteme. Oklevéltárra l. Bratislava : Eder István könyvnyomdájából, 1914, s. 113-114; Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti. I. Bratislava : Národné literárne centrum, 1998, s. 168-169. 43 SNA, SABK – Cap. A, fasc. 10, N° 4. 44 VERBÖCZY, Stephanus. Tripartitum opus iuris consuetudinarii incliti regni Hungariae. Viennae : Johann Singriener sen. 8. V. 1517. 143 l. Verzeichnis der im deutschen Sprachbereich erschienenen Drucke des XVI. Jahrhunderts. I. – (Ďalej VD16). Stuttgart : Anton Hiersmann, 1973 a nasl. Dostupné na internete: <http://www.hab.de/bibliothek/kataloge> VD16 78 studia historica tyrnaviensia xviii mali aj iné poverenia v službách panovníkov, napr. povinnosti diplomata, sudcu alebo kráľovského sprostredkovateľa, a tak sa postupne ich hodnosť menila z bratislavského prepošta na titulárnu funkciu a prepozitúru spravovali viceprepošti. Ku kráľovi Vladislavovi sa dostal Balbus prostredníctvom talianskeho vyslanca. Obdivoval ho už koncom 15. storočia, keď písal Bohuslavovi Hasištejnskému, že kráľ je zoslaný z nebies a podobný Bohu.45 Spočiatku bol jeho tajomníkom a na odporúčanie Jána Šelmberka sa stal v rokoch 1512-1515 vychovávateľom46 mladého kráľoviča Ľudovíta i jeho sestry Anny. Vychovával ich v humanitickom duchu a Ľudovítovu priazeň si zachoval, aj potom, ako roku 1516 sa Ľudovít stal uhorským kráľom. Balbus sa zúčastňoval na politickom živote ako vyslanec a zástupca uhorského kráľa. Začal na viedenskom kongrese roku 1515. Udalosť je známa ako Prvý viedenský kongres, ktorého hlavným cieľom bolo uzavrieť zmluvu o svadbe habsburských a jagelovských potomkov, a tak vytvoriť silný kresťanský obranný systém proti vzrastajúcej moci a nebezpečenstvu Turkov. Predbežné rokovania prebiehali takmer štyri mesiace v Bratislave za účasti troch kráľov – Vladislava, Ľudovíta a Žigmunda47 a neprítomného cisára Maximiliána zastúpoval kardinál Matúš Lang.48 Bola to jedna z najvýznamnejších udalostí na prahu novoveku, ktorej dôsledky boli rozhodujúce pre ďalší politický vývoj stredoeurópskych krajín. Pri príprave tohto zväzku stáli okrem uvedených cisársky diplomat Ján Kuspinián,49 a za poľského kráľa Žigmunda Krištof Šidlovický.50 V máji 1515 boli v Bratislave podpísané dve svadobné zmluvy, ktoré rozšírili a doplnili o tretiu, ktorú podpísali vo Viedni dňa 22. júla.51 Podľa záznamov Richarda W1965; Corpus Iuris Hungarici. Magyar tőrvénytár 1000-1895. I. Ed. Márkus, Dezső. Budapest : Franklin – Társulat, 1899, s. 632-634. https://archive.org/details/magyartrvnytrco01hunggoog. 45 MACEK, Josef. Jagellonský věk v českých zemích (1471-1526) 1. Praha : Academia, 2001, s. 180. 46 ASCHBACH, Josef Ritter: Wiener Universität und ihre Humanisten im Zeitalter Kaiser Maximilians I. Wien: Wilhelm Braumüller 1877, s. 154-155. 47 Žigmund I. Starý Jagelovský (1467-1548); 1506 poľský kráľ. 48 BARTHOLINUS, Riccardus. Odeporicon. Viennae : Hieronymus Vietor impensis Johannis Videman Augustensis Idibus Septembris MDXV [= 13. IX. 1515]. 68 l. VD16 B-569; CUSPINIANUS, Johannes: Congressus ac conventus caesaris Maximiliani et trium regum Hungariae, Boemiae et Poloniae. Viennae: Johannes Singriener Mense Iulio 1515. 18 l. VD C-6482. 49 Ján Kuspinián/ Cuspinianus († 1529); radca cisára Maximiliána I. a vyslanec u uhorského kráľa, profesor na Viedenskej univerzite. 50 Krištof Šidlovický/ Schydlowicky, Szydlowieczki; sandomiersky kastelán, správca hradu a kancelár Poľského kráľovstva, vyslanec. 51 20. mája boli podpísané dve svadobné zmluvy na Bratislavskom hrade a tretia záverečná 22. júla vo Viedni. FRIMMOVÁ, Eva: Cisársko – kráľovská svadobná zmluva z roku 1515. Politický zrod novovekej strednej Európy. (500. výročie narodenia Ferdinanda I. – zakladateľa studia historica tyrnaviensia xviii 79 Bartoliniho52 sa Balbus zúčastňoval ako hlavný zástupca na uhorskej strane stretnutí s cisárom, ktorý musel zostať riešiť naliehavé problémy na sneme v Linzi a do Bratislavy sa ani nedostal. Dňa 1. júna bol tento „muž vynikajúceho vzdelania“ vyslaný do Innsbrucku k cisárovi Maximiliánovi, odkiaľ sa vrátil 19. júna.53 Týmto posolstvom sa malo urýchliť a ukončiť štvormesačné predbežné rokovanie v Bratislave.54 Ján Dantišek55 v básni uverejnenej v Bartoliniho Odeporicone o ceste poľského kráľa Žigmunda do Uhorska na toto stretnutie chválil Hieronyma Balba, kňaza aj zapisovateľa uhorských udalostí, ktorý toho kedysi toľko vykonal, že jeho sláva nikdy nezanikne: „Rovnako Balbus, voľakedy Fébov kňaz, teraz však riadny vykladač skutočného práva,56 ktorý o význačných skutkoch kráľovstva uhorského píše a dávno urobil toľko, že nikdy nemôže zaniknúť jeho chýr ba ani sláva.“57 Počas rokovaní v Bratislave v roku 1515 vypukol 30. apríla ničivý požiar, ktorého pôvodcu napriek podozreniam nikdy nenašli. Zhorela asi tretina mesta. Úplne bolo zničené prepošstvo na Kapitulskej ulici (Pfaffen Gasse), veľmi bol poškodený farský dom na rohu Farskej a Kapitulskej ulice, ako aj rad domov pre kanonikov, dekana, altaristov i poddaných. Balbus dal prepoštský palác aj vďaka rozličným podporám nákladne zrekonštruovať. Podľa dobových svedectiev bola stavba obdivuhodná a Balbus tam ubytoval budúceho kráľa Ferdinanda s manželkou Annou, keď sa zdržiavali v Bratislave. Kráľ Vladislav II., aby zmiernil nešťastie mešťanov po požiari, ešte za svojho habsburskej monarchie). Ed. Jozef Baďurík – Kamil Sládek. Bratislava: Centrum pre európsku politiku 2005, s. 62-73. 52 Richard Bartolini (asi 1470-1529); básnik a kanonik v peruggijskom dóme, prešiel neskôr do služieb gurského biskupa Matúša Langa ako sekretár a dvorný kaplán. 53 „Interim Balbus, vir apprime litteratus, missus a regibus, advenavit“. BARTHOLINUS, Odeporicon, s. I1v. 54 ANKWICZ-KLEEHOVEN, Hans. Der Wiener Humanist Johannes Cuspinian. Gelehrter und Diplomat zur Zeit Kaiser Maximilians I. Graz – Köln : Hermann Böhlaus Nachf. 1959, s. 82. 55 Ján Dantišek/ Dantiscus (1483-1548); básnik, humanista, vyslanec na dvore poľského kráľa Žigmunda Jagelovského, pochádzal z Bologne. 56 V texte sa uvádza Jupiter ako ochranca štátu a rodiny, v prenesenom význame ochranca práva; Balbus ako prvý prednášal rímske právo na Viedenskej univerzite. 57 „Balbus item Phoebi quondam, nunc rite sacerdos et Iovis interpres veri, qui grandia facta Hunnisci scribit regni totque aedidit olim, quod sua non potis est umquam evanescere fama.“ BARTHOLINUS, Odeporicon, s. Fiiv. 80 studia historica tyrnaviensia xviii života udelil mestu sedem privilégií a výsad, v čom jeho syn Ľudovít II. pokračoval šiestimi privilégiami. Sú medzi nimi viaceré listiny oslobodzujúce od daní na niekoľko rokov alebo udeľujúce inú pomoc, napr. tridsiatkový výnos, kde sa aj menovite uvádzajú Hieronymus Balbus a kanonici.58 Tieto nariadenia sa zrejme dôsledne neplnili, keďže nasledovali sťažnosti, urgovania, ale aj obnovovanie starších privilégií. Tak napr. 29. januára 1519 potvrdil kráľ oslobodenie kapituly od akejkoľvek daňovej záťaže a vyznačil pre ňu požadovaných a už stanovených 100 zlatých.59 Keďže sa Balbus vynikajúco osvedčil ako vyslanec, mladý kráľ ho posielal ako svojho zástupcu na najvýznamnejšie udalosti. Roku 1518 cestoval do Krakova ku kráľovi Žigmundovi na jeho svadbu s milánskou princeznou Bonou Sforza.60 V tom istom roku sa ako vyslanec uhorského a českého kráľa Ľudovíta zúčastnil na sneme v Augsburgu a tam prisľúbil Karolovi Habsburskému venovať hlas českého kráľa – elektora pri voľbe cisára.61 Po smrti cisára Maximiliána I. 12. januára 1519 sa aj konala 3. júla toho istého roku voľba nového cisára vo Frankfurte. Aj keď voľba mala prebehnúť v zmysle Augsburského snemu z roku 1518 a Maximiliánovho testamentu, jednako dochádzalo k rozsiahlym rokovaniam o podpore Karolovi Habsburskému. Kráľ Ľudovít na podnet Kuspiniána a Saurera62 poveril Balba misiou do Poľska a aj na cisárovu voľbu, s čím prepošt súhlasil, ale požadoval od Kuspiniána 400 zlatých na výdavky.63 Potom sa Balbus zúčastnil Karolovej cisárskej korunovácie v Aachene 23. októbra 1520.64 Iného charakteru je listina kráľa Ľudovíta II. z 11. augusta 1520 z Bratislavy, ktorou dal plnú moc slobodnému pánovi Ambrózovi Šarkanovi a prepoštovi Hieronymovi Balbovi, aby sa ako jeho vyslanci zúčastnili na rokovaní o svadbe jeho sestry Anny so “španielskym kráľom“,65 ktorá sa uskutočnila 58 FRIMMOVÁ, Eva. Bratislavský požiar roku 1515. In Rozpravy k slovenským dejinám. Zborník príspevkov k nedožitému 75. výročiu narodenia Pavla Horvátha. Ed. Viliam Čičaj. Bratislava : Slovac Academic Press, s.r.o. 2001, s. 92-116. 59 Listina vydaná Ľudovítom II. v Budíne 29. I. 1519. KNAUZ, Nándor: Magyar sion egyháztörténelmi havi folyóirat. IV. Esztergom, Horák Egyednél 1866, s. 170. 60 ASCHBACH, Wiener Universität, s. 156. 61 BARTHOLINUS, Riccardus. De conventu Augustensi concinna descriptio rebus etiam externarum gentium quae interim gestae sunt Augsburg : Hans von Erfurt, 1518, 15 l.VD16 B565 62 Vavrinec Saurer (1465-1523); cisársky radca, diplomat a rakúsky splnomocnenec. 63 ANKWICZ, Der Wiener Humanist, s. 183-184; ANKWICZ-KLEEHOVEN, Hans: Johann Cuspinians Briefwechsel. München: C. H. Beck 1933, s. 89-111. 64 BALBUS, Hieronymus et alii. Coronatio Caroli V. Coloniae : Henricus Mameranus excudebat, 1550. 176 l. VD16 M5849. 65 RIMELY, Capitulum insignis ecclesiae collegiate Posoniensis, s. 135 studia historica tyrnaviensia xviii 81 2. mája 1521 v Linzi. – Anna Jagelovská si zobrala za manžela Ferdinanda Habsburského na základe svadobných zmlúv z roku 1515. V roku 1521 sa konal významný Wormský snem a v čase jeho začiatku, 14. februára, napísal kráľ Ľudovít list nemenovanému vojvodovi, v ktorom ho informoval, že vyslal miestodržiteľa Štefana Verböciho a bratislavského prepošta a tajného radcu Hieronyma Balba k cisárovi. Zároveň sa prihováral, aby ich podporil a pomohol vyslancom uspieť. Vojvoda uvedený v liste mohol byť markgróf Juraj Brandenburský, člen uhorského a českého kráľovského dvora, ktorý bol voľakedy aj vychovávateľom mladého Ľudovíta. V tomto prípade išlo o spoločnú účasť na Wormskom sneme, kde Balbus oficiálne vystúpil s rečou 3. apríla 1521 v mene vyslancov uhorského a českého kráľa. Reč vyšla tlačou toho istého roku v Augsburgu66 a aj vo Viedni.67 Okrem toho sa zachovala v originálnej rukopisnej forme.68 Hlavnou témou bolo poukázať na obrovské nebezpečenstvo a ukrutnosť zo strany Turkov, ktoré hrozilo celému kresťanskému svetu, na nesvornosť medzi kresťanskými panovníkmi a kniežatami, ktorá oslabovala ich schopnosť brániť sa voči spoločnému nepriateľovi. Zároveň pripomenul aj novovznikajúcu herézu v Cirkvi, ktorá sa objavila a šírila s nebývalou intenzitou najmä v nemeckých krajinách, a ľudové rebélie, ktoré síce boli potlačené, ale treba sa mať stále na pozore, lebo sa môžu zopakovať. Svojou rečou vo Wormse bol Balbus veľmi úspešný – získal aj značnú finančnú podporu: „Túto však v Panóniiu nikdy nevideli – vraj preto, že v tom čase hodlal Sülejman napadnúť Rodos s obrovským vojskom, alebo sa tak udialo kvôli iným príčinám.“69 Wormský 66 BALBUS, Hieronymus. Oratio habita in imperiali conventu Wormaciensis die tertia Aprilis M.D.XXI. per incliti regis Hungariae et Bohemiae oratores. Ed. Maximilianus Transsilvanus. Augsburg : Silvan Otmar, 1521. A4 – B4 [10 l.]. VD16 B181. 67 BALBUS, Hieronymus. Oratio in imperiali conventu Vormaciensi coram Carolo caesare ac principibus totius imperii, die tertia Aprilis 1521. Per incliti regis Hungariae ac Bohemiae oratores habita. Item Decretum in causa Lutheriana a divo Carolo caesare in eodem Vormaciensi conventu coram principum eiusdem imperii, tam Gallice et Latine subnexum. Rursus ad eundem divum Carolum aliquot eorundem oratorum Epigrammata. Wien : Johann Singriener d. Ä., 1521. A4-B4 [16 l.]. VD16 B182; Carolus V. Decretum in causa Lutheriana. [EST: Declaratio contra Martinum Lutherum <lat. u. franz.>]. VD16 D 903. 68 Wien: Haus-Hof-und Staatsarchiv – BALBUS, Hieronymus. Oratio habita... 3.4.1521. Rukopis. 69 „... ut contra Turcas auxilia implorarent. Ad quorum preces publico Pannoniorum nomine factas, eleganti a Balbo recitata oratione promptis Germanorum omnium studiis decreta fuere, initio Maii auxilia haud contemnenda: sed ea sive quod eodem tempore Solimanus Rhodum cum ingentibus copiis invasurus diceretur, sive aliis de causis in Pannonia nusquam fuere conspecta.“ ISTVANFIUS, Nicolaus. Regni Hungariae historia... libris XXXIV descripta. Coloniae Agrippinae : Sumptibus Henrici Rommerskirchen, bibliopolae, 1724, s. 63. 82 studia historica tyrnaviensia xviii snem znamenal aj prvú veľkú roztržku medzi cisárom Karolom V. a Martinom Luterom, ktorú snem formuloval do ediktu Decretum in causa Lutheriana a divo Carolo caesare. Kvôli svojej závažnosti vyšiel dvakrát ešte v tom istom roku.70 Podobnú reč predniesol Balbus pred pápežom Hadriánom VI., ale bola namierená nielen proti Turkom a Luterovmu učeniu, ale aj za zjednotenie katolíkov a pravoslávnych.71 V reči pred pápežom Klementom VII. apeloval na zdravý rozum celého kresťanského sveta, aby sa spojil proti krutému tureckému nepriateľovi, o ktorom tvrdil, že žiadne cudzie vojsko neprinieslo našim ľuďom toľko hrôzy a škody – vyjadroval sa opakovane a expresívne, ako treba bojovať proti Turkom a za záchranu kresťanstva. Táto reč vyšla tlačou až roku 1526 spolu s pojednaním o ich zvykoch, mravoch a obyčajoch.72 V plnej miere sa tu odráža celková situácia permanentného strachu z Turkov, z čoho nachádza Balbus jediné východisko v tom, že európski panovníci spoja svoje sily a vytiahnu proti Turkom spoločne. Táto výzva zaznievala v predvečer Moháčskej porážky od Balba veľmi často. Do boja proti Turkom vyzývali aj ďalšie popredné osobnosti, ako napr. vynikajúci humanista Erazmus Rotterdamský,73 ktorý sa ako pacifista postupne, najmä však po roku 1526, prepracoval vo svojich filozofických názoroch k zmene postoja o spravodlivej vojne „iustum bellum“ na vojnu nevyhnutnú „bellum necessarium“.74 Balbovo úspešné vystúpenie vo Wormse v roku 1521 mu otvorilo cestu do najvyššej diplomacie a do svojich služieb ho prijal cisár Karol. V tom čase sa začalo v cirkevných kruhoch uvažovať o jeho povýšení. V hre bolo biskupstvo Gurk v Korutánsku, kde sídlil kardinál Matúš Lang ako pomocný biskup salzburského arcibiskupa; Lang sa mal stať novým arcibiskupom v Salzburgu. Z právneho hľadiska bolo nevyjasnené, komu prináleží udeľovať toto privilégium v Gurku: či arcibiskupovi alebo krajinskému kniežaťu, čiže Habsburgovcom. Nakoniec rozhodol cisár Karol dňa 9. februára 1521, že rozhodné slovo budú mať Habsburgovci. Ale aj Lang protežoval Balbovu nomináciu, pretože ho poznal roku 1515 v Bratislave, kedy bol jeho vynikajúcim spolupracovníkom pri rokovaniach o cisársko-kráľovských svadbách. 70 CAROLUS V. Declaratio Caroli imperatoris contra Martinum Lutherum facta in Dieta Wormatiae. S. l., 1521. 4 s.; CAROLUS V. Declaratio... Wien : Hieronymus Vieror, 1521. 4 l. VD16 ZV 4420. 71 RETZER, Opera poetica, s. XXIII, 561-577; OKÁL, Hieronymus Balbus, s. 94, 104. 72 BALBUS, Hieronymus. Ad Clementem VII. pontificem Maximum De rebus Turcicis. Roma : Apud F. Minitium Calvum, 1526 [82 s.], s. 5-6, 65-66, 74-75; č. 1, 91, 102. 73 Erazmus Desiderius Rotterdamský (1467-1536); holandský humanista. 74 NAGY, Imrich: Vývin politických názorov Erazma Rotterdamského v konfrontácii s politickou realitou Európy v prvej tretine 16. storočia. Historický časopis 56/2008, č. 4, s. 652-653. studia historica tyrnaviensia xviii 83 V lete 1522 menoval Balba arcivojvoda Ferdinand Habsburský75 za biskupa v chorvátskom Terste.76 Tu zotrval veľmi krátko, pretože v tom istom roku bol zvolený za gurského biskupa a Ferdinandovho legáta u pápeža Hadriána VI.77 Nakoniec zanechal Balbus prepozitúru v Bratislave Františkovi Aczélovi I. zo Zely,78 aby nahradil kardinála Matúša Langa v Gurku. Po Langovej rezignácii dňa 27. novembra 1522 Balbus ešte ako bratislavský prepošt bol v dňoch 2. – 19. februára 1523 notársky zapísaný ako gurský biskup, čo sa potvrdilo v Konzistoriálnom archíve 23. februára 1523.79 Jeho misie pokračovali už v službách Habsburgovcov, ako napr. roku 1523 ho poslal arcivojvoda Ferdinand k pápežovi Hadriánovi VI. Zároveň bol Balbus poradcom cisára, ktorý ho poslal k novému pápežovi Klementovi VII. V roku 1530 sprevádzal Karola V. na korunováciu cisára Ferdinanda do Bologne.80 Počas pôsobenia v Uhorsku bol Balbus literárne činný, tlačou vyšla, alebo ostala v rukopise významná časť jeho diela (básne, reči, dialógy, pojednania, traktáty alebo korešpondencia). Jeho početné verše sú písané dobrou veršovou technikou s mnohými odkazmi na antickú literatúru, najmä na Horácia a Ovídia.81 Jeho početné príležitostné verše sú plné osobných záznamov a dávajú nazrieť do jeho súkromia a aj do vzťahov jeho súčasníkov. Básne odrážajú aj život v Uhorsku, napr. chvály na biskupa Jána Vitéza82 alebo ostrihomského arcibiskupa Tomáša Bakóca.83 Osobitne treba upozorniť na jeho kritiku hýrivého života uhorskej šľachty v básni Ad Iohannem Baptistam Calvum sodalem.84 Na viacerých miestach sa sťažoval na svoj život v barbarskej Panónii, napr. Ad Pomponium Laetum, praeceptorem 75 Ferdinand I. Habsburský (10. III. 1503 – 25. VII. 1564); 29.VIII.1526 zvolený za českého kráľa, 3. XI. 1527 korunovaný v Stoličnom Belehrade za uhorského kráľa, 1531 rímsko-nemecký cisár. 76 Podľa Ištvánfiho svedectva. Porovn. BEL, Matej. Notitia Hungariae novae historico-geographica. I. Viennae Austriae : Impensis Pauli Straubii bibliopolae, typis Johannis van Ghelen, typographi caesarei, 1735, s. 182. 77 Adrian Florent van Trusen; 1522-1523 pápež Hadrián VI. 78 František Aczél zo Zely, benediktínsky opát, bol bratislavským prepoštom do roku 1522, potom ho poveril kráľ funkciou štátneho pokladníka, bol zavraždený roku 1526. RIMELY, Capitulum insignis ecclesiae collegiate Posoniensis, s. 135-136. 79 SALLABERGER, Johann. Kardinal Matthäus Lang von Wellenburg (1468-1540). Staatsmann und Kirchenfürst im Zeitalter von Renaissance, Reformation und Bauernkriegen. Salzburg – München : Verlag Anton Pustet, 1997, s. 221-222. 80 ASCHBACH, Wiener Universität, s. 161; RETZER, Opera poetica s. XXXI 81 OKÁL, Hieronymus Balbus, s. 95. 82 Ján Vitez († 1499); 1482 sriemsky, 1489 vesprímsky biskup, predseda spoločnosti Sodalitas litteraria Hungarorum. 83 Tomáš Bakóc/ Bakács z Erdödu; 1497-1521 kardinál a ostrihomský arcibiskup. 84 Hieronymus Balbus. Poet –, I, 1991, s. 161-163. 84 studia historica tyrnaviensia xviii suum epistola.85 Roku 1514 po potlačení Dóžovho povstania spísal Štefan Verböci zvykové uhorské právo Tripartitum,86 ktoré znevýhodňovalo nižšie spoločenské vrstvy a ktoré platilo s menšími úpravami až do roku 1848. H. Balbus mu vyjadril ako právnik svoju podporu 19 elegickými distichami De legibus Hungariae, kde poznamenal, že Tripartitum prinieslo zákon a poriadok Uhrom, ktorí dovtedy poznali len boje a bezprávie. Balbus bol členom literárnej spoločnosti Sodalitas litteraria Ungarorum, ktorú založil ešte Matej Korvín v Budíne a ktorá sa premiestnila do Viedne a v rokoch 1497-1508 existovala ako Sodalitas Danubiana. Na univerzite vo Viedni a neskôr krátky čas aj v Prahe prednášal okrem práva poetiku. Jeho zbierka epigramov vyšla tlačou dávno predtým, v Lipsku87 i vo Viedni.88 Cisár Maximilián I. ho roku 1493 slávnostne vyznamenal titulom „poeta caesareus laureatus“. Pokračoval takto v starodávnej tradícii odmeňovať básnikov, ktorú zaviedol na habsburskom dvore roku 1442 pápežský legát Silvio Aeneas Piccolomini.89 V rokoch 1514-1517 bol Balbovým tajomníkom mladý absolvent univerzity vo Viedni a Lipsku a budúci faktor v Turzovsko-mediarskej spoločnosti v Banskej Bystrici Ján Dernschwam.90 Známa je jeho vynikajúca knižnica, kde sa nachádzajú aj knižky Hieronyma Balba dokonca s Dernschwamovými poznámkami o ňom. V Balbových Epigrammatách91 píše, že pracoval v čase 85 Hieronymus Balbus. Poet – I, 1991, s. 160-161. 86 VERBÖCZY, Tripartitum, s. 143 l. 87 BALBUS, Hieronymus. Epigrammata. Lipsiae : Konrad Kachelofen cca 1490/95. 28 l. SAJÓ, Géza – SOLTÉSZ, Erzsébet. Catalogus incunabulorum quae in bibliothecis publicis Hungariae asservantur. I. Budapest: Akadémiai Kiadó 1970, č. 457. 88 BALBUS, Hieronymus: Epigrammata. Viennae : Johannes Winterburg Kal. Aug. [1. VIII.] 1494. 22 1. 89 FLOOD, John L. Poets Laureate in the Holy Roman Empire. A Bio-bibliographical Handbook. Volume I: A-C. Berlin – New York : Walter de Gruyter, 2006, s. LXXVII. 90 „Und ich auch zu Hof und dem Balbo gedient habe, welcher samt dem Cuspiriano in der Heyrathsachen gebraucht und in Bottschaft zu Maximiliano Kayser und König Ladislao gegen Ofen gesandt seynd worden… als die drei König schon zu Preßburg geweßen und des Kaysers gewartet und meinen Herrn den Balbus zu Kayser gegen Inßberg gesandt…“ Memoriál fuggerovského faktora Jána Dernschwama. In RATKOŠ, Peter. Dokumenty k baníckemu povstaniu na Slovensku (1525-1526). Bratislava : Vydavateľstvo SAV 1957, s. 459. 91 „Fuit is Balbus Anno 1514 Budae In Hungaria dominus meus usque ad Annum 1517. Erat tunc praepositus Posoniensis et Albensis in Transilvania, factus tandem episcopus Gurcensis, natione Venetus.“ BALBUS, Hieronymus: Epigrammata. Viennae : Johannes Winterburg Kal. Aug. [1. VIII.] 1494. 22 l. KOTVAN, Imrich – FRIMMOVÁ, Eva. Inkunábuly zo slovenských knižníc v zahraničných inštitúciách. Martin : Matica slovenská 1996, č. 84; BERLÁSZ, Jenö. A Dernschwam-könyvtár. Egy magyarországi humanista könyvjegyzéke. Ed. Katalin Keveházi – István Monok. Szeged : Kiadja a József Attila Tudományegytem 1984, s. 142. studia historica tyrnaviensia xviii 85 1514-1517 u Hieronyma Balba v Budíne a u prepošta v Bratislave, neskôr v sedmohradskej Alba Júlii. Podľa iného Dernschwamovho záznamu Balbus spolupracoval na preklade a vydaní diela gréckeho historika Diodora Sicílskeho, Procopia a Johannesa Monacha-Zonarasa.92 Podnietil ho k tomu Ján Kuspinián, ktorý našiel šesť gréckych rukopisov v Korvínovej knižnici v Budíne93 a na cisárov príkaz ich za Balbovej pomoci previezol do Bratislavy a v jeho prepoštskom dome ich Angelus Cospus94 z Bologne prekladal do latinčiny. Dielo vyšlo roku 1516 vo Viedni,95 čo bolo v zhode s myšlienkami humanistického Collegia poetarum založeného roku 1501 cisárom v rámci reforiem na univerzite;96 jeho zámerom bolo aj vydávanie diel antických autorov. Dernschwam zanechal toto svedectvo zo začiatku roku 1515 v ďalšom vydaní tohto diela z roku 1518 v Benátkach,97 ktoré sa nachádzalo vo fuggerovskej knižnici. Balbovu všestrannú činnosť v Uhorsku možno vysoko hodnotiť ako na postoch cirkevných, tak i v diplomatických službách; jeho zásluhy chválili už jeho súčasníci, ako napr. Ján Transsilvanus,98 ktorý bol sekretárom cisára Karola V. V úvode vydania Balbovej reči vo Wormse roku 1521 ho v krátkosti predstavil – tohto vynikajúceho rečníka, ktorému Itália dala základy vzdelania, v jeho mladosti nad ním žasol Paríž, a neskôr, v jeho pokročilom veku mu Panónia udelila mnohé pocty.99 Pri významných udalostiach prispieval Balbus k ich úspešnému zavŕšeniu, ale aj k ich kultivovanému priebehu. Balbove filozoficko-politické a etické reči a pojednania, ktoré odzneli na najvyšších fórach, sa zaoberali aktuálnymi otázkami, najmä v tom čase nesmierne živou problematikou nebezpečenstva Turkov, herézy v Cirkvi, ale aj ľudovými nepokojmi a nesvornosťou európskych kniežat. Jeho verše sú ukážkou renesančného aktívneho prístupu k reálnemu životu. Osobnosťou Hieronyma Balba vrcholí vplyv talianskej renesancie a humanizmu v našich krajinách koncom stredoveku a na počiatku novoveku. Na druhej strane mal Balbus ako bratislavský prepošt na začiatku novoveku dôležité postavenie predstaveného kapituly, ktorá fungovala ako osobitná inštitúcia v meste. Zároveň tvorila súčasť cirkevnej organizácie v Uhorsku. Tým, že Balbus dostával stále vyššie a početnejšie poverenia, stávala sa začiatkom 16. storočia hodnosť bratislavského prepošta titulárnou. V týchto riadkoch je načrtnuté postavenie a činnosť prepošta Hieronyma Balba pri Kapitule Dómu sv. Martina v druhom decéniu 16. storočia. Avšak šírka i význam tejto problematiky presahuje rámec štúdie a predpokladá ďalšiu a komplexnú analýzu archívnych materiálov i Balbovho diela a jeho korešpondencie v dobovom kontexte. Summary Hieronymus Balbus as Bratislava’s provost 92 ANKWICZ, Der Wiener Humanist, s. 119. 93 Ján Cuspinianus vyjadril 27. februára 1513 v liste cisárovi obavu z prevozu vzácneho rukopisu a žiadal štipendium na jeho preklad, na ktorý získal Angela Cospa. ANKWICZ, Cuspinians Briefwechsel, s. 41-42. 94 Angelus Cospus z Bologne († 1516); profesor poetiky na Viedenskej univerzite. 95 Diodori Siculi scriptoris Graeci libri duo, primus De Philippi, regis Macedoniae, alter De Alexandri filii rebus gestis et Alexandri regis vita, quam graece scriptam a Iohanne Monacho, utrumque latinitate donavit Angelus Cospus Bononiensis. Viennae Pannoniae : Per Hieronymum Vietorem Mense Augusto 1516. 4, 93, 1 l.; VD D-1833, J-806.. 96 Privilégium je datované 1. októbrom 1501 a jeho založenie inicioval Konrád Celtis, Ján Kuspinián v kolégiu pôsobil od jeho vzniku. KINK, Geschichte, s. 199 an.; GRAF-STUHLHOFER, Franz: Humanismus zwischen Hof und Universität. Wien: WUV-Universitätsverlag 1996, s.44-47. 97 ANKWICZ, Der Wiener Humanist, s. 120; BERLÁSZ, A Dernschwam-könyvtár, s. 32. 98 Contemporaries of Erasmus. A biographical register of the renaissance and reformation. 3. Ed. Peter G. Bietenholz – Thomas B. Deutscher. Toronto – Buffalo – London : University of Toronto Press, 1987, s. 337-338. 99 „Cum vel ad solum nomen Balbinum acutiores quique agnoscere statim possint oratorem gravem, vehementem, facundum, et cuius olim pueritiam Italia bonarum litterarum rudimentis effinxerit. Lutetia ad fulgurantis adolescentiam obstupuerit. Provectioris aetatis sapientia Pannonia singularibus honoribus auxerit.“ BALBUS, Oratio, ed. Transsilvanus. Augsburg, 1521. Aiv-Aiir. 86 studia historica tyrnaviensia xviii Bratislava’s provost in the early modern period held an important place as a superior in canonry, which was a special institution in the city and also was part of the church organization in Hungary. This paper presents an important Italian humanist Hieronymus Balbo (circa 1465-1535), who worked in 1514 to 1522 as a canonry provost near the Cathedral of St. Martin. The author analyzes his status and activities from liturgy to economy, while his legal acts and obligations of all members of the Chapter has come to the fore. His occupation was much wider than the obligations required as a provost, which was related to several phenomena. This post was strongly intertwined with other tasks, mostly mundane tasks, for example royal secret counselor, diplomat or an emissary and plenipotentiary; in the middle age he was strongly influenced by king of Hungary. Thereby Balbus was getting more and more significant commissions, the provost title become titular in early 16th century. Štúdia je súčasťou plnenia grantovej úlohy VEGA 2/20062/15 Ponímanie a koncepcie novovekej historiografie studia historica tyrnaviensia xviii 87 Reflexia uhorských cirkevných pomerov v dobovej politickej spisbe v období novoveku Viliam ČIČAJ Náboženská problematika bola nesporne integrálnou súčasťou politického, spoločenského, kultúrneho a hospodárskeho vývoja nielen v 16. a 17., ale ešte aj v 18. storočí. Z toho dôvodu rozličné náboženské hnutia a pohyby, ktoré prebiehali či už v rámci cirkví alebo paralelne s nimi (reformácia, protireformácia, rekatolizácia, konfesionalizácia a podobne) v novovekej spoločnosti sa mohli pohybovať v priestore vymedzenom aktuálnou medzinárodnou a domácou politickou situáciou. Uhorské kráľovstvo po bitke pri Moháči roku 1526 sa rozpadlo na tri časti: kráľovské Uhorsko pod správou Habsburgovcov (západné a severné oblasti) turecká časť pod správou osmanských sultánov (južné oblasti) a napokon Sedmohradsko, ktoré ako nárazníkový štát získalo relatívne vysoký stupeň politickej nezávislosti. Práve viac stopäťdesiatročná prítomnosť Osmanskej ríše veľmi významne determinovala politický vývoj v okolitých krajinách. V tomto čase sledujeme veľmi úzke prepojenie politiky a náboženstva aj z toho dôvodu, lebo cirkev okrem vlastných úloh nahradzovala aj mnohé funkcie štátu. Keďže v období novoveku prebiehal ostrý politický boj, účastníkmi sa stali priamo alebo nepriamo aj jednotlivé cirkevné inštitúcie. Na dnešné pomery krutý politický zápas mal aj veľmi silné náboženské podfarbenie. Tento dominujúci náboženský podtext, ktorý mnohokrát prekryl aj skutočnú politickú podstatu, viedol často k tomu, že sa politický boj hodnotil výlučne len ako zápas dvoch konfesií: katolíckej a protestantskej. Vidno to napríklad aj vo veľmi silnom vplyve tradičnej českej historiografie, ktorá pobelohorské obdobie označila ako obdobie temna, čo malo za následok, že aj v slovenskej historiografii sa pri výskume tohto obdobia veľmi často objavovali trendy, ktoré chceli dokázať, že obdobie 17. storočia bolo poznačené rovnakým alebo podobným vývinom. Schéma bola veľmi jednoduchá – zvyčajne sa to označovalo ako boj reformácie (hodnotenej a klasifikovanej ako pokrokovej) a protireformácie (prevažne reakčnej), s čím však nemožno celkom súhlasiť. Z toho dôvodu vyplynulo, že na takomto východisku sa celé hodnotenie tohto obdobia sústredilo na vypočítavanie počtu 88 studia historica tyrnaviensia xviii obetí, násilností, neprávosti a ďalších, spôsobených príslušníkmi jednej alebo druhej strany (prešovské jatky, košickí mučeníci, objavili sa nové termíny napr. protestantský teror a podobne). Tieto a podobné názory sú naozaj veľmi ďaleko od seriózneho historického výskumu.1 Náboženská mapa Uhorska v tomto období nebola vôbec dvojfarebná alebo čiernobiela, ale ako sa javí na základe správ zahraničných pozorovateľov, veľmi pestrá. Najvýstižnejšie to dokumentujú informácie, sprostredkované prostredníctvom dobovej politickej spisby európskej vzdelanej verejnosti. Jej najvýznamnejšou súčasťou bola dobová apodemická literatúra, ktorá bola základom, z ktorej sa v neskoršom období vytvorili a vyformovali nové vedné disciplíny: štatistika a štátoveda (Staatskunde) v 18. storočí.2 Popis jednotlivých krajín mal pevne určenú štruktúru a zahrňoval aj problematiku cirkevných pomerov. Podľa apodemických príručiek Heinricha Rantzaua a Alberta Meiera pri popise konkrétnej krajiny odpoveďami na trinásť otázok sa v podstate mala prezentovať cirkev a náboženstvo (Kirche, Kirchenstaat).3 Popísať sa mali v prvom rade cirkevné sviatky, potom náboženská prax a kulty svätých. Nemali chýbať ani údaje o poverách a modloslužobníctve, náboženských úkonoch a ceremóniách, omšiach a cirkevných piesňach. Veľmi dôležitosťou súčasťou správ o cirkevných pomeroch mali byť údaje 1 Podrobnejšie problematike cirkevných dejín je venovaná publikácia KOHÚTOVÁ, Mária (Ed.). Kresťanstvo v dejinách Slovenska. Bratislava : Historický ústav SAV 2003, 178 s. 2 Problematike cestopisno-apodemickej literatúry sa podrobnejšie venuje práca RASSEM, Mohamed – STAGL, Justin. Geschichte der Staatsbeschreibung. Ausgewählte Quellentexte 1456-1813. Dokumentation Wolfgang Rose. Berlin : Akad.-Verl. 1994, 588 s. Udomácnenie termínu ars apodemica je spojený s menom a prácou Heinricha Rantzaua (1526-1598), nemeckého diplomata, astrológa, humanistického vzdelanca, ktorý pôsobil na dvore cisára Karola V., ako aj v službách dánskeho kráľa, RANTZAU, Heinrich. Methodus Apodemica Seu Peregrinandi, Perlustrandique Regiones, urbes et arces ratio, Ampliss. et Nobiliss. viri ... nunc typis denuo recusa ; Una cum pervigilio Mercurii Georgii Loysii. Argentinae : Paulus Ledertz, 1608 a nemeckého kazateľa, matematika, alchymistu a astrológie Alberta Meiera (1528-1603), ktorý vydal dielo Rantzaua [Methodus Describendi regiones, urbes & arces] METHODVS DESCRIBEN-||di regiones, vrbes & arces, & quid sin-||gulis locis praecipuè in peregrinationi-||bus homines nobiles ac docti animad-||uertere, obseruare & annotare || debeant.|| ... DN. HENRICI RANZOVII,|| REGIS DANIAE IN DVCA-||tibus Slesuici, Holsatiae, Stormariae ac || Dithmarsiae Vicarij & Consiliarij, Dñi.|| in Bredenberg &c. iussu, auspicio at#[que] || impensis ... || confecta, nunc primùm in || lucem edita:|| Per || M. ALBERTVM MEIERVM || Strandt Phrisium Pilwormensem, residentem || Lindtholmi, Rhisemorhae, sitae in Isthmo, seu Cim-||bricae Chersonesi inferioris angustijs,|| Anno à nato Christo || 1587.|| Helmstedt : Lucius, Jakob d.Ä., 1587, 12 listov. Kniha vyšla aj v nasledujúcom roku v Lipsku a anglický preklad v roku 1589 v Londýne. Niektoré ďalšie vydania vyšli aj pod názvom Methodus apodemica. 3 RASSEM, Mohamed – STAGL, Justin. Geschichte der Staatsbeschreibung. Ausgewählte Quellentexte 1456-1813. Dokumentation Wolfgang Rose. Berlin : Akad.-Verl. 1994, s. 176-177. studia historica tyrnaviensia xviii 89 o kázňach a cirkevnom učení, počte poslucháčov, ako sú obyvatelia pobožní, zbožní a bohumilí. K tomu patrilo aj vymenovanie pôstov, almužien a pútí. Pri charakteristike náboženskej situácie v každej krajine sa mali spomenúť aj významní kazatelia, teológovia a spisovatelia, mnísi, priori, kanonici, opáti, predstavení, biskupi a pápež. Samozrejme, že v nesmeli chýbať ani kacíri, proroci a svätí. Dosť nezvyčajnou bola požiadavka v súvislosti s cirkvami, či platy a príjmy cirkevných služobníkov boli slušné, či dostávali dostatočný plat, mali primerané živobytie a aký bol majetok duchovných. Napokon záverečný bod sa týkal otázok výsad duchovenstva. Duchovné osoby: proroci, kacíri a svätci, sa mali spomenúť aj v iných súvislostiach týkajúcich sa známych a významných mužov danej krajiny, ktorí ju v minulosti preslávili. Tejto schémy sa snažili viac alebo menej úspešne držať aj autori popisu cirkevných záležitostí v jednotlivých európskych krajinách. Apodemická literatúra v koncom 16. a v 17. storočí bola veľmi bohatá. Stačí, ak uvedieme, že priemerne každý druhý rok bolo v len nemeckom jazyku vydané dielo, ktoré sa svojim obsahom dotýkalo aj uhorských záležitostí. V krátkosti sa zmienime aj o náboženskej situácii na európskom kontinente začiatkom 17. storočia, ako ju videli súčasníci. Veľmi podrobnú náboženskú mapu Európy (sčasti aj nábožensko-štatistický prehľad) prezentoval vo svojom viaczväzkovom diele Giovanni Botero.4 V Európe, v kresťanskej časti sveta, rozoznával vzhľadom na vieru šesť skupín ľudí: katolíkov, heretikov (luteránov, kalvínov a príslušníkov rozličných siekt), schizmatikov (pravoslávnych alebo ortodoxných), židov, Turkov a modloslužobníkov 4 BOTERO, Giovanni. Le Relationi Vniversali Di Giovanni Botero Benese, Divise In Sette Parti ... Con ... vn breue racconto di Mostri, & Vsanze di quelle Indie, con le sue Figure al naturale d‘Alessandro de Vecchi. Nouuamente ristampate, & ricorrette. I. Roma 1591, II. Roma 1592, III. Roma 1594 IV. Roma 1595. V rokoch 1595-1662 vyšla v 11 vydaniach. V roku 1611 vyšla aj v nemeckom preklade Egyda Albertina Allgemeine historische Weltbeschreibung Ioannis Boteri, deß Benesers : In vier Bücher abgetheilt: Im ersten wirdt Europa, Asia, Affrica, und die Sitten, Reichthumb, Gewerb und embsigkeiten aller Nationen und Völcker, deßgleichen die beschaffenheit der Newen Welt, und biß dato erfundenen halb: und gantzen Inseln beschriben ; Im andern wirdt die Macht und gelegenheit der aller fürnembsten Potentaten der Welt entdeckt ; Im dritten wirdt gehandlet von dem Standt deß Glaubens, aller und jeder Völcker ; Im vierten von den Aberglauben der Völcker der Newen Welt, und durch was beschwerliche mittel die wahre Christliche Religion daselbst eingeführt worden ; ... ; Mit künstlichen Kupfferstücken und eygentlichen Landtaflen geziert / Durch Ægidivm Albertinvm ... auß dem Italianischen in die Hochteutsche Sprach ubersetzt [Köln] : Hierat ; München : Henricus ; München : Hierat, 1611., 471 s. Opis Európy publikoval RASSEM, Mohamed – STAGL, Justin. Geschichte der Staatsbeschreibung. Ausgewählte Quellentexte 1456-1813. Dokumentation Wolfgang Rose. Berlin : Akad.-Verl. 1994, s. 183-205. G. Botero (1544-1617) taliansky učenec a spisovateľ, bol dôverníkom milánskeho arcibiskupa kardinála C. Borromea. Neskôr pôsobil na dvore savoyského princa a bol poverovaný diplomatickými misiami. 90 studia historica tyrnaviensia xviii (Götzenanbeter). Čisto katolíckymi krajinami boli Taliansko (až na niekoľko tisíc židov) a Španielsko (po vyhnaní Maurov). Počet veriacich vo Francúzsku odhadoval na 14 miliónov, pričom tu bol veľký podiel heretikov, ktorých počet odhadol na jeden milión. Najviac hugenotov bolo osobitne v Bretónsku a Normandii.5 V regiónoch a mestách vládli nezávisle na francúzskom kráľovi a dokonca vyslali aj svojho ministra k anglickému kráľovi so žiadosťou o ochranu. Katolícke boli niektoré kantóny vo Švajčiarsku, ďalej Tirolsko, Bavorsko, Lotrinsko Lüttich, valónske a holandské provincie Habsburgovcov, ďalej mestá Kolín, Mainz a Trier, rovnako ako Münster, Konstanz, Würzburg, Graz, Viedeň, veľká časť Rakúska a Olomouc hlavné mesto Moravy. Počet katolíckeho obyvateľstva odhadoval v Európe skoro na 38 miliónov (Nemecko 8 miliónov, Taliansko 10 miliónov, Španielsko 8,5 milióna, Francúzsko 12,5 milióna). Asi milión obyvateľov Írska vyznávalo katolícke náboženstvo. Okrem nich tu žilo asi 50 tisíc heretikov väčšinou Škótov a Angličanov. V Anglicku bolo asi 6 miliónov obyvateľov, z ktorých bolo asi 2 milióny katolíkov, ktorí sčasti verejne a sčasti tajne vyznávali svoju vieru. Tu okrem heretikov bol aj vysoký podiel ateistov, ktorí neverili na Božiu prozreteľnosť ani nesmrteľnosť duše. Títo napokon končili ako prívrženci M. Luthera alebo stúpenci J. Kalvína. V Škótsku boli katolíkmi šľachtici a ostatné obyvateľstvo bolo kalvínskeho vierovyznania. V Poľsku žilo asi 14 až 15 miliónov poddaných, z ktorých len asi štvrtina bola katolíkmi, lebo Prusko, Livónsko a prímorské mestá boli heretické. V Kurlande boli aj modloslužobníci. V Rusku a Litve bolo viac schizmatikov ako katolíkov. Dánsko, Švédsko, Uhorsko a Sedmohradsko sa oddali tiež heréze. V Nemecku bolo asi 27 miliónov obyvateľov, ak sa odrátalo 7 miliónov katolíkov, ostávalo ešte 20 miliónov heretikov, ktorí s Anglickom, Škótskom, Nórskom, Švédskom, Uhorskom a Sedmohradskom skôr prevyšovali než vyrovnávali počet katolíkov. K ním treba pripočítať aj Poľsko. Heretici boli roztrúsení do viacerých siekt. Najdôležitejšie sekty heretikov boli luteráni a kalvíni, ktorí sa delili ďalej na miernych a prísnych. Prísni kalvíni sa v Anglicku nazývali puritánmi, v Škótsku prívržencami Knoxovho učenia, vo Francúzsku prívržencami ženevskej konfesie. Luteráni sa takisto delili na prísnych a umiernených. Kalvíni vládli v Anglicku, Škótsku, Švajčiarsku, Francúzsku, Württembergu, Falcku, Anhalte a prihraničných oblastiach, Holandsku a Zeelande ako aj s nimi spojených provinciách, ďalej Poľsku, Uhorsku a Sedmohradsku. Všade s nimi sa vyskytovali, ako burina, aj príslušníci anabaptistov, adamitov 5 RASSEM, Mohamed – STAGL, Justin. Geschichte der Staatsbeschreibung. Ausgewählte Quellentexte 1456-1813. Dokumentation Wolfgang Rose. Berlin : Akad.-Verl. 1994, s. 195 a nasl. studia historica tyrnaviensia xviii 91 a beghardov (známejších pod názvom pikardi alebo aj albigenci, českí bratia) a iní sektári. V samotnom Holandsku sa nachádzalo asi 26 rozličných siekt. Luteranizmus úspešne prekvital, podľa autora, ak sa to tak dalo nazvať, v Sasku, Dánsku a Švédsku, pričom kalvinizmus sa rozširoval na úkor luteránov. Čechy ovládali husiti a anabaptisti, Moravu rovnako anabaptisti a beghardi. V Poľsku, Uhorsku a Sedmohradsku, okrem súčasných heretikov, pôsobili ariáni, trinitári a ebioniti (sekta podobná sociniánom a doketistom). Pozoruhodná bola aj Boterova poznámka, že skoro každý deň vznikali nové výklady náboženstva podľa toho nakoľko víno rozohnilo náladu ľudí na zhromaždeniach. Keďže na týchto zhromaždeniach lekár, básnik, vojak, obchodník, kaukliar a pomocník v kuchyni hovorili o veciach viery a na základe blaženosti, ktorú dosiahli vínom, rýchlo prechádzali do rúhania a herézy, ktorú bránili, ak slová nestačili, tak aj mečom a dýkou.6 Či bolo medzi heretikmi viac luteránov alebo kalvínov bolo podľa autora dosť ťažké zodpovedať. Luteráni boli početnejší v Nemecku a v provinciách podriadených Dánsku spolu 3,5 milióna. O Švédsku možno povedať, že počet veriacich neprekročil počet 3 miliónov. Kalvíni mali vo Francúzsku asi 1,5 milióna prívržencov. Okrem toho vládli v Anglicku, Škótsku a časti Írska. Ďalej boli silne rozšírení v Poľsku, Uhorsku a Sedmohradsku, podobne ako v heretických švajčiarskych kantónoch. Kalvinizmus považoval G. Botero len za závoj na pokrytie utajovaného ateizmu. Schizmatici (pravoslávni), ako sa nazývajú Gréci, žili vo všetkých štátoch, ktoré obsadili Turci, z dvoch dôvodov. Po prvé krajiny, predtým než sa dostali pod turecké jarmo, podliehali gréckemu cisárovi: Trákia, Grécko, Macedónia, Bosna, Albánsko a Slavónia. V týchto krajinách Turci neprikročili k zmene náboženstva, okrem trestu upálenia, narazenia na kôl a prestupu na mohamedánstvo. Po druhé, konštantínopolský patriarcha mohol aj na územiach neobsadených Turkami uvádzať do úradu svojich biskupov a cirkevných hodnostárov. Tento spôsob slúžil na rozšírenie jeho výsostného územia, čo podporovali Turci, aby ho dostali do opozície s pápežom. Časť Ruska a Bieloruska podliehala poľskému kráľovi a väčšia časť územia zasa cárovi. V obidvoch krajinách sa vyznával grécky rítus, okrem niekoľkých rusínskych biskupov, ktorí sa za pápeža Klementa VIII. pripojili ku katolicizmu. Platilo to aj pre Litvu, kde v hlavnom meste Vilniuse okrem latinského biskupa pôsobil aj grécky metropolita. Cárovi bola podriadená grécka cirkev. Na základe týchto údajov sa G. Botero pokúšal porovnať počet Grékov a latiníkov, či bolo viac heretikov alebo schizmatikov. Predpokladal, že 6 RASSEM, Mohamed – STAGL, Justin. Geschichte der Staatsbeschreibung. Ausgewählte Quellentexte 1456-1813. Dokumentation Wolfgang Rose. Berlin : Akad.-Verl. 1994, s. 202. 92 studia historica tyrnaviensia xviii schizmatici boli početnejší, lebo Moskovčanov mohlo byť viac ako 16 miliónov. V Európe zostali aj židia, Turci a modloslužobníci. Židia boli roztrúsení po Nemecku a Poľsku. Niekoľkí z nich žili v Avignone, Ríme, Ferrare, Mantove, Livorne a na iných miestach, ale vo veľmi malom počte. Na tureckom území, medzi Solúňou a Konštantínopolom ich počet odhadoval na 200 tisíc. Mnohí z nich pochádzali zo židov, ktorých vyhnal zo Španielska kráľ Ferdinand a hovorili po španielsky aj v týchto dvoch spomenutých mestách. G. Botero spomenul, že židia zbohatli na mnohých miestach, kam sa utiahli napr. Goa a ostatné oblasti Indie. Počet Turkov v osmanskej ríši a v podmanených provinciách Európy bol oveľa menší ako kresťanov. Ich centrálnou oblasťou bol Konštantínopol, v ktorom mohlo žiť asi 300 tisíc Turkov, rovnaký bol počet Grékov a židov. Počet latiníkov nebol významný. V Európe žili aj Tatári, na tejto strane Donu a na Kryme (kde Turci obsadili pobrežie) ako aj v oblastiach medzi Azovom a Čiernym morom pod kniežaťom Prokopom a jeho prívrženci sa nazývali prokopiti. Boli mohamedánskeho vyznania, hoci medzi nimi bolo aj niekoľko kresťanov gréckeho vyznania. V Európe v tomto čase nechýbali ani pohania, lebo v Samogitii (časť Litvy), Livónsku (časť Estónska a Litvy), Estónsku, Kurlande (časť Lotyšska), Semgallene (časť Lotyšska) a v Samlande (východné Prusko, dnešný Kaliningrad) žili ľudia, ktorí sa klaňali hadom, stromom, ohňu a iným kultom. Predpokladalo sa, že uctievači prírodného náboženstva boli aj v Nórsku, Fínsku, Biarmien (v stredoveku ríša v permskej gubernii v Rusku), Laponsku, Grónsku a na okolitých ostrovoch. G. Botero predpokladal, že modloslužobníci boli v Európe početnejší ako luteráni.7 Politický systém a náboženské pomery Uhorského kráľovstva boli už v dobovej európskej spisbe, predovšetkým 17. storočia, charakterizované značne rozporuplne. Mnohí autori boli pri špecifikovaní štátneho zriadenia často na pochybách, či ide v skutočnosti o monarchiu alebo republiku. Pre mnohých bolo takisto nepochopiteľné, že tu (ko)existovali vedľa seba viaceré náboženské spoločenstvá. Najlepšie to prezentuje dielo anonymného autora Curieus- historisches Estats- Cabinetgen, vydaného v roku 1690 v Bratislave.8 Podľa autora dôležitú úlohu v dobovom politickom a štátoprávnom systéme 7 RASSEM, Mohamed – STAGL, Justin. Geschichte der Staatsbeschreibung. Ausgewählte Quellentexte 1456-1813. Dokumentation Wolfgang Rose. Berlin : Akad.-Verl. 1994, s. 203-204. 8 Curieus- historisches Estats- Cabinetgen, kürtzlich vorstellende Alle gegewartig= florirende Staaten und Republicqven diesen Zeit. Männglich, insonderheit aber denen, so die Ordinar Couranten und Zeitungen lieben, höchstnötig: agbefasset Von einem Liebhaber der Staat- Historien. Pressburg, 1690, 204 S. + predslov a register. Ide v podstate o stručnú príručku politológie alebo novoformujúcej sa štátovedy. Keďže dielko vyšlo v Bratislave roku 1690, dá sa predpokladať, že autorovi boli uhorské reálie veľmi dobre známe. studia historica tyrnaviensia xviii 93 Uhorska zohrávala náboženská otázka. Od každého štátnika sa vyžadovalo, aby vedel o každej krajine, aká je tam, okrem iného, aj náboženská situácia. Na začiatku diela sa nachádza kapitola, ktorá charakterizovala náboženské pomery v Európe. Uvádzali sa štyri náboženstvá, ktoré mali silné exercitium religionis a vyznávali ich národy a panovníci: katolícke, evanjelické, kalvínske a grécke.9 Okrem nich pôsobili v Európe aj rozličné sekty a kacíri: sociniáni, photiniani, novokrstenci, armeniáni, marrani, quakeri a židia. Výnimku tvorili mohamedáni, ktorí boli neveriaci. Uvádza sa aj dobové pomenovanie týchto hlavných náboženstiev a ich stúpencov: katolíkov nazývali papistami alebo lepšie rímsko-katolíkmi. Evanjelikov volali luteránmi, protestantmi alebo príbuznými augsburskej konfesie. Kalvínov pomenovali taktiež protestantmi, ale aj reformovanými alebo zwingliánmi. Týchto vo Francúzsku volali hugenotmi a Anglicku puritánmi. Náboženská mapa Európy koncom 17. storočia vyzerala nasledovne: Katolícke náboženstvo bolo rozšírené v celom Taliansku, kde mal sídlo aj pápež, ďalej v Španielsku, ktorého kráľ sa nazýval katolícky. Vo Francúzsku mali prevahu katolíci, ale nachádzali sa tu aj kalvíni alebo hugenoti, podobne ako v Čechách a na Morave. Väčšina Poľska a Uhorska bola katolícka, hoci tu boli aj evanjelici a reformovaní. Katolícke krajiny boli ďalej španielske Nizozemsko, sčasti Švajčiarsko a Alsasko, niektoré časti ríše: Rakúsko, Bavorsko, Štajersko, Korutansko, Kraňsko, Tirolsko, časť Sliezska, Trier, Kolín, Mainz, atď. Evanjelické náboženstvo prevládalo v celom Švédsku, Dánsku a Nórsku, v časti Poľska – Kurland, v kniežatstvách Sasko, Holstein, Mecklenburg, Braunschweig, Thüringen, Brandenburg, väčšine Franken, Lausnitz a Schwaben, v polovici Hessenska, Westfálska, Pruska, Sliezska, Anhaltu, Badenu a hanzovnom meste Hamburg. Kalvínske náboženstvo vyznávali obyvatelia Anglicka, Škótska a Írska, Sedem spojených miest Holandska, Pfalz, väčšina Švajčiarska a Hessensko. Mnoho reformovaných protestantov žilo aj v Anhalte a Brandenburgu. Grécka cirkev alebo pravoslávna mala svojich patriarchov v Konštantínopole, Alexandrii, Antióchii a Jeruzaleme. Ortodoxní veriaci (nazývaní aj Gréci) žili v Európe, Ázii, Arábii a Egypte. Moskovská ríša a Tatári pod Moskvou mali osobitného patriarchu. Pravoslávne náboženstvo vyznávali aj v Bulharsku, Slavónii, Ilýrii, Moldavsku a Valašsku. Pripútanosť k určitej náboženskej ideológii, ktorej nositeľom bol panovnícky dvor alebo zemepán, sa považovalo za prejav lojality a jej porušenie ako nebezpečný akt voči patrónovi. Táto skutočnosť nebola neznáma ani autorovi Estaatscabinetgenu, keď si položil otázku: Môže existovať skutočná 9 Anonymný autor diela, na rozdiel od G. Botera používa už iné delenie európskych náboženstiev. Podľa hodnotenia náboženskej situácie bol pravdepodobne protestantského vierovyznania. 94 studia historica tyrnaviensia xviii republika alebo vláda s rozličnými náboženstvami? Zároveň si na ňu aj sám dal nasledujúcu odpoveď: Jednota viery robí vládu šťastnou, v opačnom prípade sa takáto vláda nedá udržať. Svedčia o tom dejiny štyroch monarchií, v ktorých žili veriaci i neveriaci. Kresťanská cirkev by mala naliehať, aby boli uplatňované a dodržiavané všetky články pravej viery a svetská moc by nemala dovoliť manželstvá (spolužitie) iných náboženstiev.10 Náboženským pomerom v Uhorskom kráľovstve sa autor Estaatskabinetu venoval v desiatej kapitole. Už pri charakteristike stavu a povahy kráľovstva (Beschaffenheit und Zustand) konštatoval, že kvôli náboženstvu sa krajina nachádzala v týchto časoch vo veľmi nešťastnom položení. V Uhorsku žili papisti, luteráni, kalvinisti a mohamedáni. Najviac z nich bolo mohamedánov. Pod tureckou nadvládou sa nachádzalo 30 tisíc katolíkov a svoje Exercitium religionis (výkon náboženstva) museli si od nich vykúpiť. Počet katolíkov krajine pribúdal od času, keď začali svoju činnosť krvilační jezuiti. Spomína tu aj okolnosti okolo bratislavského súdu, keď evanjelickí učitelia a kazatelia, ktorí nechceli prestúpiť na katolicizmus boli sčasti vyhnaní a odsúdení do hrôzostrašného väzenia a biedy. Časť odsúdených evanjelických kazateľov bola odsúdená na galeje do Neapola. Pozornému dobovému čitateľovi nemohla uniknúť ani veľmi zaujímavá poznámka autora, keď uviedol, že: Ešte horšie to dopadlo, keď Turci začali obsadzovať jadro Uhorska, ktorým pomohli „Malcontenti“ (povstalci Imricha Thökölyho), odvolávajúci sa na svoju slobodu. Či im išlo o „Exercitium Religionis“ alebo „Elections- Recht“ necháme posúdiť druhým. Jezuiti a ich horlivosť je dôvodom, že Boh neochraňuje Uhorsko a necháva voľné ruky Turkom.11 Čiže už aj pre súčasníkov bolo v tom čase veľmi zložité presne vymedziť hranice medzi politickým bojom za náboženskú alebo stavovskú slobodu. Uhorsko tvorilo hranicu medzi kresťanským a moslimským svetom, ktorý bol v podstate pohanským. Samozrejme, že to malo aj praktickú každodennú politickú a náboženskú podobu. Zodpovedala tomu aj otázka autora, či sa môžu Uhri poddať pod ochranu Turkov. Uhri mohli zabezpečovať hranice, vymieňať zajatcov, rokovať s Turkami bez povolenia kráľa. Proti ľudským právam však bolo počas rebélie proti panovníkovi žiadať Turkov 10 Curieus- historisches Estats- Cabinetgen, kürtzlich vorstellende Alle gegewartig= florirende Staaten und Republicqven diesen Zeit. Männglich, insonderheit aber denen, so die Ordinar Couranten und Zeitungen lieben, höchstnötig: agbefasset Von einem Liebhaber der Staat- Historien. Pressburg, 1690, s. 105. 11 Curieus- historisches Estats- Cabinetgen, kürtzlich vorstellende Alle gegewartig= florirende Staaten und Republicqven diesen Zeit. Männglich, insonderheit aber denen, so die Ordinar Couranten und Zeitungen lieben, höchstnötig: agbefasset Von einem Liebhaber der Staat- Historien. Pressburg, 1690, s. 105. studia historica tyrnaviensia xviii 95 o pomoc. Boh zakázal robiť dohody s neveriacimi, čo nenechal bez trestu.12 Spojenectvo s pohanmi viedlo priamo do pekla. Ak Uhri robili dohody s Turkami, aby im za mierny poplatok povolili vykonávanie náboženských obradov, ktoré odôvodňovali tým, že to konali kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu, tak to bolo nesprávne. Bolo nepochopiteľné meno Božie šíriť pred nepriateľom kresťanstva. Aj obmedzenie slobôd a výsad panovníkom nebolo dostačujúcim dôvodom, aby sa spájali s Turkami. Kresťania mali radšej trpieť a nechať sa utláčať, než prosiť takých, ktorí ich chceli stiahnuť do pekla.13 Cirkevná a náboženskú situáciu v Uhorsku prezentoval vo svojom obrovskom fóliovom vydaní Thesaurus exoticorum aj Eberhard Werner Happel, alebo Happelius (1647-1690) pre nás známejší ako autor Uhorského simplicissima.14 V tretej časti pri popise uhorských stavov menoval aj duchovenstvo. Duchovnú vládu alebo regiment tvorili dvaja arcibiskupi, z ktorých ostrihomský arcibiskup bol nuntius apostolicus. Z biskupstiev sa uviedli jágerské, nitrianske, rábske, pätikostolské a vesprímske. Ostrihomská arcibiskupská kapitula bola preložená do Trnavy. Samotný arcibiskup však úradoval v Bratislave nie však ako arcibiskup, ale ako kráľovský kancelár – Primas Hungariae, legatus 12 Curieus- historisches Estats- Cabinetgen, kürtzlich vorstellende Alle gegewartig= florirende Staaten und Republicqven diesen Zeit. Männglich, insonderheit aber denen, so die Ordinar Couranten und Zeitungen lieben, höchstnötig: agbefasset Von einem Liebhaber der Staat- Historien. Pressburg, 1690, s. 111. 13 Curieus- historisches Estats- Cabinetgen, kürtzlich vorstellende Alle gegewartig= florirende Staaten und Republicqven diesen Zeit. Männglich, insonderheit aber denen, so die Ordinar Couranten und Zeitungen lieben, höchstnötig: agbefasset Von einem Liebhaber der Staat- Historien. Pressburg, 1690, s. 112. 14 HAPPEL, Eberhard Werner. Thesaurus Exoticorum. Oder eine mit Außländischen Raritäten und Geschichten Wohlversehene Schatz-Kammer : Fürstellend Die Asiatische, Africanische und Americanische Nationes Der Perser/ Indianer/ Sinesen/ Tartarn/ Egypter/ ... Nach ihren Königreichen Policeyen, Kleydungen/ Sitten und Gottes-Dienst. Darauff folget eine Umständliche von Türckey Beschreibung: Der Türcken Ankunfft; aller Sultanen Lebens-Lauff und Bildnüß; ... Wie auch ihres Propheten Mahomets Lebens-Beschreibung/ und sein Verfluchtes Gesetz-Buch oder Alkoran ... / Alles mit grosser Mühe und Fleiß aus den brühmtesten Scribenten zusammen getragen/ mit schönen Kupfern und Landkarten ... außgezieret/ und ... heraußgegeben Von Everhardo Guernero Happelio. Hamburg : Thomas von Wiering ; Franckfurth : Zacharias Hertel, 1688. HAPPEL, Eberhard Werner Desz ungarischen Kriegs-Romans, oder Auszführlichen Beschreibung desz fürwährenden Türcken-Kriegs. : in welchem noch ferner du türckisch- und ungarische, wie auch aller anderer in diesem Krieg verwickelter hoher Potentaten Länder Macht und Herrnschafft ... / hiebevor von dem sel. Herrn Everh. Gvern. Happelio angefangen, nunmehro aber continuirt von L.H.H. : Sechster Theil . Ulm : Wagner, 1697, 716 s. K dispozícii máme aj slovenský preklad Uhorský Simplicissimus ; [z nemeckého originálu preložil Jozef Vlachovič]. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry , 1964, 187 s. Eberhard Werner Happel (1647-1690) bol významným nemeckým autorom dvorských historických románov, prekladateľom a autorom obľúbených historických diel známych pod názvom Relationes curiosae. 96 studia historica tyrnaviensia xviii natus Caesareae. Popri tom ostrihomský arcibiskup bol aj členom prvého stavu svetskej vlády.15 Ako sa priznával autor E. W. Happel, nechcelo sa mu veľa hovoriť o dejinách cirkvi v Uhorsku, ale v Hornom Uhorsku žili prevažne rímski katolíci. Okrem nich žilo v krajine aj veľa novokrstencov (anabaptisti, Wiedertäufer), ariánov, trinitárov a Turkov. Asi 30 tisíc katolíkov bolo pod tureckou vládou. Týmto turecký sultán ponechal náboženskú slobodu ako aj slobodu voľného pohybu. Oproti minulosti, keď platili daň z dobytka, museli platiť Caras, daň od hlavy, vo výške dvoch rýnskych zlatých. Zaujímaví vtáčkovia boli martalovci, ktorí sa vydávali sa za kresťanov. Pod týmto kepienkom kradli kresťanské deti a predávali ich Turkom. Kráľ mal právo vymenovať nového arcibiskupa, ale opáti boli volení kláštornými kolégiami.16 Veľmi podrobné informácie o uhorských cirkevných a náboženských pomeroch prinášalo monumentálne dielo Friedricha Leutholffa z roku 1688.17 Kresťanstvo v Uhorsku prijali za Gejzu a rozšírilo za kráľa Štefana, ktorý bol známy tým, že mu z neba anjel priniesol kráľovskú korunu a bez 15 HAPPEL, Eberhard Werner. Thesaurus Exoticorum. Oder eine mit Außländischen Raritäten und Geschichten Wohlversehene Schatz-Kammer : Fürstellend Die Asiatische, Africanische und Americanische Nationes Der Perser/ Indianer/ Sinesen/ Tartarn/ Egypter/ ... Nach ihren Königreichen Policeyen, Kleydungen/ Sitten und Gottes-Dienst. Darauff folget eine Umständliche von Türckey Beschreibung: Der Türcken Ankunfft; aller Sultanen Lebens-Lauff und Bildnüß; ... Wie auch ihres Propheten Mahomets Lebens-Beschreibung/ und sein Verfluchtes Gesetz-Buch oder Alkoran ... / Alles mit grosser Mühe und Fleiß aus den brühmtesten Scribenten zusammen getragen/ mit schönen Kupfern und Landkarten ... außgezieret/ und ... heraußgegeben Von Everhardo Guernero Happelio. Hamburg : Thomas von Wiering ; Franckfurth : Zacharias Hertel, 1688, s. 96 16 HAPPEL, Eberhard Werner. Thesaurus Exoticorum. Oder eine mit Außländischen Raritäten und Geschichten Wohlversehene Schatz-Kammer : Fürstellend Die Asiatische, Africanische und Americanische Nationes Der Perser/ Indianer/ Sinesen/ Tartarn/ Egypter/ ... Nach ihren Königreichen Policeyen, Kleydungen/ Sitten und Gottes-Dienst. Darauff folget eine Umständliche von Türckey Beschreibung: Der Türcken Ankunfft; aller Sultanen Lebens-Lauff und Bildnüß; ... Wie auch ihres Propheten Mahomets Lebens-Beschreibung/ und sein Verfluchtes Gesetz-Buch oder Alkoran ... / Alles mit grosser Mühe und Fleiß aus den brühmtesten Scribenten zusammen getragen/ mit schönen Kupfern und Landkarten ... außgezieret/ und ... heraußgegeben Von Everhardo Guernero Happelio. Hamburg : Thomas von Wiering ; Franckfurth : Zacharias Hertel, 1688, s. 97. 17 FRANCKENBERG, Friedrich Leutholff von. Europäische Herold welcher in Vier Haupt= Handlungen alle Käÿserthum, Königreiche Freye Staaten und Freye Fürstenthümer so viel deren ietzo in der Europäischen Christenheit blühen noch ihren alten und ietzigen Kriegs= und Friedens’= Begebnissen... Ausgefertigt von Friedrich Leutholff von Franckenberg. Franckfurt und Leipzig. In Verlag Johann Hoffmanns, Buch= und Kunsthändlers aus Nürnberg, Druckts Jo. Zachar. Nisius, Buchdr. In Jena M DC LXXXIIX 1688 folio. 1753 s. Je to obrovské dielo o politickom systéme, dejinách kráľovstiev, cisárstva, kniežatstiev a republík. Friedrich Leutholff von Franckedberg, vlastným menom Bernhard Zech Herr von Edler (1649-1720) pôsobil v rozličných funkciách, aj ako minister, na dvore saského kniežaťa. studia historica tyrnaviensia xviii 97 pričinenia pápeža alebo osobitne vyslaných biskupov obrátil pohanov na kresťanstvo. V súčasnosti sa v Uhorsku exercitium katolíckeho, luteránskeho a kalvínskeho náboženstva vykonávalo slobodne. Lutherovu reformáciu z Nemecka namierenú proti priestupkom pápeža rozšíril v Uhorsku pán Peter Perenius a čoskoro k nej prestúpili všetky stavy. Jezuiti však tvrdili, že zavedenie tohto náboženstva bolo pre krajinu nešťastím. Preto veľa evanjelických, ale i katolíckych pánov bolo proti tomu a zlým Comportementen a Intrigues pánov jezuitov. Títo sa za pomoci Juraja Drugetha začali miešať do uhorských pomerov najprv na jeho území a potom začali šíriť nepokoj, až im snem roku 1606 zakázal kupovať nehnuteľnosti. Sloboda náboženského vyznania bola súčasťou posledného mierového rokovania. Na rokovaniach snemu bola vždy obnovovaná. Článok 25 šoproňského snemu zabezpečil slobodný návrat vyhnaných protestantských učiteľov a kazateľov. Zrušil podpísanie reverzov, vyhnanie do exilu a odstránil nepokoje. Toto sa sľúbilo aj všetkým kalvínom a reformovaným. Protestantom vrátil niektoré staré kostoly a určil miesta na výstavbu nových. Je otázne, či sa takto zatlačení evanjelici skonsolidujú a podarí sa im realizovať to, čo im sľúbili alebo zákernosťou a násilím katolíckeho duchovenstva budú zasa zahnaní, to nechal autor na rozhodnutie skúsenejších. V niektorých stoliciach boli povolené sekty novokrstencov, kvôli ich remeselnej zručnosti (kunstwerk) než kvôli iným záujmom. Svoju vieru mohli vyznávať potichu a len v niektorých dedinách, mimo miest, kde smeli konať svoje zhromaždenia.18 Židia žili v niekoľkých dedinách. V niektorých stoliciach mali viac slobody a dostali také privilégiá, ktoré škodili kresťanom. Die Ratzen (Ráci) mali postavené svoje kostolíky pre svoje grécke náboženstvo.19 Pri popise uhorského duchovného stavu autor vymenoval menom všetkých prelátov, popri nich k nim patrili aj geringere, menej významnejší opáti, prepošti, kňazi (presbyteri) a konventy, ktorí vystupovali na sneme ako stav.20 18 FRANCKENBERG, Friedrich Leutholff von. Europäische Herold welcher in Vier Haupt= Handlungen alle Käÿserthum, Königreiche Freye Staaten und Freye Fürstenthümer so viel deren ietzo in der Europäischen Christenheit blühen noch ihren alten und ietzigen Kriegs= und Friedens’= Begebnissen... Ausgefertigt von Friedrich Leutholff von Franckenberg. Franckfurt und Leipzig. In Verlag Johann Hoffmanns, Buch= und Kunsthändlers aus Nürnberg, Druckts Jo. Zachar. Nisius, Buchdr. In Jena M DC LXXXIIX 1688, s 843. 19 FRANCKENBERG, Friedrich Leutholff von. Europäische Herold welcher in Vier Haupt= Handlungen alle Käÿserthum, Königreiche Freye Staaten und Freye Fürstenthümer so viel deren ietzo in der Europäischen Christenheit blühen noch ihren alten und ietzigen Kriegs= und Friedens’= Begebnissen... Ausgefertigt von Friedrich Leutholff von Franckenberg. Franckfurt und Leipzig. In Verlag Johann Hoffmanns, Buch= und Kunsthändlers aus Nürnberg, Druckts Jo. Zachar. Nisius, Buchdr. In Jena M DC LXXXIIX 1688, s 844. 20 FRANCKENBERG, Friedrich Leutholff von. Europäische Herold welcher in Vier Haupt= 98 studia historica tyrnaviensia xviii Väčšina diecéz bola v rukách Turkov, ale napriek tomu boli biskupi volení a konfirmovaní pápežom. Väčšinou im nemožno rozkazovať a kráľovi museli vzdávať úctu, lebo tento ich uvádzal do prebendy. Arcibiskup a biskupi boli rovnako ako v Nemecku duplicem Personam. Boli to duchovní predstavitelia, majú diecézy a úrad biskupa. Popri tom boli aj svetskými kniežatami a užívali titul Serenissimus. Boli aj v kráľovskej rade. Mimo meštianskeho stavu len magnáti a šľachta mali dohľad nad ríšskymi zákonmi. Pred zabratím diecézy Turkami ostrihomský arcibiskup mal príjem 100000 zlatých. Bol aj ríšskym kancelárom Primas Regni a Legatus natus pápežskej stolice v Ríme. Zároveň mal právo korunovať panovníka. Mnohí cirkevní hodnostári sa museli uspokojiť s prepošstvami, lebo ich majetky sa nachádzali na tureckom území. Biskupstvá a arcibiskupstvá mali také výsady, aké mali kniežacie dvory, ale Turci ich zabrali. Opát benediktínskeho rádu vo Sv. Martine (Pannonhalma) bol bez prostriedkov a vyplácala ho rímska stolica.21 Náboženská situácia v novovekej Európe a Uhorsku, ako bola prezentovaná v dobovej apodemickej literatúre, bola nielen veľmi pestrá, ale aj veľmi presná. Vzdelanému európskemu čitateľovi ponúkala množstvo informácií, v mnohých prípadoch veľmi detailných, na základe ktorých si mohol utvoriť veľmi presný obraz dobového náboženského diania. Interpretácie jednotlivých autorov boli v niektorých prípadoch nie vždy celkom objektívne, čo bolo spôsobené aj ich konkrétnou náboženskou orientáciou. Napriek tomu tu prevládala snaha o podanie kompletného a úplného obrazu tohto významného politického, spoločenského a kultúrneho fenoménu. Handlungen alle Käÿserthum, Königreiche Freye Staaten und Freye Fürstenthümer so viel deren ietzo in der Europäischen Christenheit blühen noch ihren alten und ietzigen Kriegs= und Friedens’= Begebnissen... Ausgefertigt von Friedrich Leutholff von Franckenberg. Franckfurt und Leipzig. In Verlag Johann Hoffmanns, Buch= und Kunsthändlers aus Nürnberg, Druckts Jo. Zachar. Nisius, Buchdr. In Jena M DC LXXXIIX 1688, s 838. 21 FRANCKENBERG, Friedrich Leutholff von. Europäische Herold welcher in Vier Haupt= Handlungen alle Käÿserthum, Königreiche Freye Staaten und Freye Fürstenthümer so viel deren ietzo in der Europäischen Christenheit blühen noch ihren alten und ietzigen Kriegs= und Friedens’= Begebnissen... Ausgefertigt von Friedrich Leutholff von Franckenberg. Franckfurt und Leipzig. In Verlag Johann Hoffmanns, Buch= und Kunsthändlers aus Nürnberg, Druckts Jo. Zachar. Nisius, Buchdr. In Jena M DC LXXXIIX 1688, s 839. studia historica tyrnaviensia xviii 99 Zusammenfassung Die Reflexion der ungarischen Kirchenverhältnisse in den zeitgenössischen politischen Schriften in der Frühen Neuzeit Die religiöse Problematik bildete einen integralen Teil der politischen, gesellschaftlichen, kulturellen und wirtschaftlichen Entwicklung im 16. und 17. Jahrhundert. Aus diesem Grund bewegten sich die religiösen Bewegungen und Richtungen – entweder innerhalb oder außerhalb der Kirche (Reformation, Gegenreformation, Rekatholisierung, Konfessionalisierung u.a.) – , in einem Rahmen, der von der aktuellen außen- und innenpolitischen Situation gestaltet wurde. Die religiöse Landeskarte des Königreichs Ungarn war in diesem Zeitalter keinesfalls nur zweifarbig oder schwarz-weiß, sondern, wie es aus den Berichten der ausländischen Beobachter herausgeht, sehr bunt. Am deutlichsten belegen diese Behauptung diejenigen Informationen, welche dem europäischen zeitgenössischen gebildeten Publikum aus den politischen Schriften vermittelt wurden. Ihren wesentlichsten Teil bildete die apodemische Literatur, die eine Grundlage darstellte, aus der sich in der späteren Zeit die neuen Wissenschaftsdisziplinen herausgebildeten: die Statistik und die Staatskunde im 18. Jahrhundert. Die Beschreibung der einzelnen Länder hatte eine feste Struktur und beinhaltete auch die Problematik der religiösen Zustände. Vor allem sollten die kirchlichen Feiertage, weiter die religiöse Praxis und der Heiligenkult, Aberglauben und Götzendienst, religiöse Zeremonien, Messen, Predigte, Frömmigkeit der Einwohner, Fastenzeiten, Pilgerfahrten, bedeutende Prediger, Theologen, Mönche, Prioren, Kanoniker, Äbte, Bischöfe, Ketzer, Propheten und Heiligen vorgestellt werden. An dieses Schema hielten sich mehr oder weniger auch die Autoren, die über die religiösen Zustände in den einzelnen europäischen Ländern berichteten. Kánonická vizitácia farností Záhorského dekanátu Bratislavského prepošstva z roku 1673 Martin Hoferka Kanonické vizitácie, ktoré sú často jediným dobovým písomným materiálom viažucim sa k dejinám farnosti sa čoraz častejšie využívajú ako prameň nielen v striktne historických prácach, ale i v štúdiách stojacich na pomedzí dejín a im príbuzných vied.1 Tridentský koncil upravil na svojom 24. zasadnutí v roku 1563 formu kánonických vizitácií.2 Trnavská synoda v roku 1611 adaptovala vizitačné normy na miestne pomery. Vypracovala okruhy otázok, ktoré mal zistiť vizitátor. Zaoberali sa stavom farského chrámu, osobou a pomermi kňaza a rechtora ako aj náboženskou situáciou veriacich.3 Schéma okruhov z roku 1611 tvorila základ skúmaných faktov kánonických vizitácií v nasledujúcom období. Zo 17. storočia sa nám z územia Bratislavského prepošstva zachovali dve zápisnice z kánonických vizitácií. Prvou sú tzv. pazmáňovské vizitácie z roku 1634, ktoré sú dostupné ako edícia. Z nariadenia kardinála Petra Pázmaňa vizitoval farnosti prepošstva bratislavský prepošt Juraj Draškovič.4 Druhá kanonická vizitácia je z roku 1673.5 Z poverenia Ostrihomského arcibiskupa Juraja Selepčéniho navštívil v dňoch 14. 9. – 24. 11. 1673 vizitátor – čanádsky biskup Ferdinand Pálfi († 1680) – farnosti a filiálky Bratislavského prepošstva. Vizitátor najskôr navštívil farnosti Záhorského dekanátu (14. – 29. 9. 1673) odkiaľ cez Malé Karpaty pokračoval v Podhorskom dekanáte. Príspevok vznikol v rámci projektu VEGA 2/0074/15 Ars apodemica alebo umenie cestovať. 1 Dnes už klasickou prácou je práca BUCKO, Vojtech. Reformné hnutie v arcibiskupstve ostrihomskom do r. 1564. Bratislava, 1939. 2 Canones et decreta sacrosancti oecumenici concilii Tridentini. Romae : Typis S. Congr. de Propaganda Fide, MDCCCLXII, s. 184-5, 190. 3 PÉTERFFY, Carolus. (Ed.): Sacra Concilia Ecclesiae Romano-Catholicae In Regno Hungariae Celebrata II. Posonii : Typis Haeredum Royerianorum, M.DCC.XLII., s. 215 – 216. 4 BEKE, Margit (Ed.). Pázmány Péter egyházlátogatási jegyzőkönyvei (1616-1637). Budapest : Márton Áron kiadó 1994. 5 Biskupská knižnica Nitra, sign. Pl. 62*, 120 Visitatio Archi Diaconatu Posoniensis 1673, bez paginácie. (Ďalej len Vizitácia 1673 a názov obce). 100 studia historica tyrnaviensia xviii studia historica tyrnaviensia xviii 101 Záhorský dekanát (Vice Archidiaconatus Transmontanus) bol jedným z piatich dekanátov, ktorí tvorili Bratislavské prepošstvo.6 Zahŕňal obce južnej polovice regiónu Záhoria, po obce Malé Leváre, Veľké Leváre, Studienka a Plavecký Peter. Geograficky severnejšie sídla od spomínaného rozhrania podliehali pod správu Šaštínskeho archidiakona. V rozmedzí rokov 1561 až 1626 prišlo k zmene hraníc medzi Bratislavským prepošstvom a Šaštínskym archidiakonátom v prospech Bratislavského prepošstva, keď jurisdikcia bratislavského prepošta sa rozšírili na Záhorí o obce Gajary, Jablonové, Kostolište, Kuchyňa, Malacky, Malé Leváre, Pernek, Plavecké Podhradie, Plavecký Mikuláš, Plavecký Peter, Rohožník, Sološnica, Studienka a Veľké Leváre na celé Plavecké a Veľkolevárske panstvo. Rozsah Záhorského obvodu zostal nezmenený až do 70. rokov 18. storočia, keď v rámci erigovania nových diecéz boli upravené i hranice medzi jednotlivými archidiakonátmi, respektíve prepošstvom, Ostrihomskej arcidiecézy. V roku 1673 Záhorský dekanát tvorilo 11 farností (Devín, Záhorská Bystrica, Stupava, Vysoká pri Morave, Zohor, Gajary, Veľké Leváre, Malacky, Pernek, Sološnica a Plavecký Mikuláš) so svojimi filiálkami. Situácia zostala v porovnaní s rokom 1634 temer bez zmeny. Len Lamač, ktorý mal už koncom 16. storočia finančné problémy stratil postavenie farnosti a stal sa súčasťou Záhorskej Bystrice.7 Pri ostatných farnostiach zostali hranice nezmenené. Pri porovnaní s vizitáciou z roku 1634 sú zachované všetky okruhy otázok s dôrazom na materiálne dôchodky a príjmy kostola, farára a rechtora. Vizitačné zápisnice popisujú ich materiálne zabezpečenie a povinnosti farníkov. O vlastnostiach správcov farností a ich pomocníkov – rechtorov, sa zápisnica nezmieňuje. Spomínané úlohy v tomto období už vo farnostiach zastávali osoby formované v duchu tridentskej reformy. Farári boli totiž bývalí chovanci kňazských seminárov, ktoré viedli jezuiti. Nespomínajú sa nijaké excesy v ich chovaní, či vysluhovaní sviatostí, ako sa s tým stretávame vo vizitáciách z pázmaňovského obdobia. O veriacich informuje vizitácia lakonickým údajom, či sa v obci nachádzali i nekatolíci. Relatívne najzaujímavejšia je prvá časť zápisnice o situácii farského kostola, ktorá informuje o stave chrámu, počte oltárov, či boli kostol a oltáre konsekrované a o finančnej hotovosti kostola. Druhá časť zameraná na kostol predstavuje inventár majetkov a bohoslužobných predmetov kostola, kam patrili role, lúky a mobiliár 6 LOPATKOVÁ, Zuzana. Vývoj cirkevnej správy na území neskoršieho Trnavského vikariátu v 16. až 18. storočí. In Vývoj cirkevnej správa na Slovensku. RÁBIK, Vladimír. a kol. (Eds.). Krakov : Spolok Slovákov v Poľsku, 2010, s. 335-365. 7 Lamač sa opätovne stal farnosťou v roku 1752; NÉMETHY, Ludovicus. Series parochiarum et parochorum archi-dioecesis Strigoniensis. Strigonium, 1894, s. 148. 102 studia historica tyrnaviensia xviii chrámu. Zvyšok záznamu z každej obce je venovaný už zmieňovanému materiálnemu zabezpečeniu farára a rechtora. Roku 1673 existovali kostoly vo všetkých farnostiach dekanátu ako i vo filiálkach, ktoré boli dedinami. Menšie sídla považované za dedinky (pagelli) akými boli Suchohrad8 a dnes už zaniknutá sklárska osada Rovina9 nemali sakrálne stavby, v ktorých by sa konávali bohoslužby. Vo viacerých obciach, v porovnaní s predošlou vizitáciou z roku 1634, kostoly obnovili alebo rozšírili. V Devíne si postavili veriaci s prispením grófa Jána Pálfiho10 od základov nový kostol zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie. Nový kostol nebol v dobe konania vizitácie ešte celkom dokončený. Okrem hlavného oltára, ktorý bol i konsekrovaný, mali byť v kostole i dva bočné oltáre. V skutočnosti bol kostol bez oltárov, lebo všetky zničil požiar.11 Prestavbu chrámu v rokoch 1672-73 dokladajú i zachované účty.12 Išlo skôr o dôkladnú prestavbu ako o stavbu nového kostola. V presbytériu boli zväčšené tri okná, klenutie lode zbarokizovali, na kostole vymenili krov a strešnú krytinu, prestavali vežu chrámu, úpravy sa dotkli i bočných lodí.13 Kostol rešpektoval predchádzajúce patrocínium, ktoré spomínala vizitácia v roku 1634 a siahalo do stredoveku.14 Popri hlavnom oltári bolo v roku 1634 v chráme ešte iných šesť oltárov, kostol mal vežu, bol dostatočne veľký s novou strechou.15 Nič nenasvedčovalo tomu, že by Devínčania boli nútení pristúpiť k jeho rozsiahlym stavebným úpravám. Príjem do kostolnej pokladnice v roku 1673 plynul z vinice a sadu, ktoré ročne prenajímali za 10 zlatých. Kostolu patrila i iná vinica, ktorá však bola päť desaťročí zanedbaná a tak bola bez úžitku. Filiálny kostol sv. Kozmu a Damiána v Dúbravke, ktorý bol postavený krátko 8 Najstarší kostol v obci zasvätený sv. Vendelínovi pochádzal z roku 1717, na jeho mieste v roku 1935 postavili terajší kostol Krista Kráľa; JUDÁK, Viliam – POLÁČIK, Štefan. Katalóg patrocínií na Slovensku. Bratislava : RKCMBF UK, 2009, s. 48. 9 Osada sa rozprestierala nad Jablonovým v lokalite pod Tureckým vrchom pri Stupavskom potoku. V v súčasnosti územie zaniknutej osady spadá do vojenského obvodu Záhorie; ZACHAROVÁ, Mária. Zaniknutá sklárska dedina Rovina – Huty nad Jablonovým. In Stupava. roč. 7, 2012-2013, s. 86-90. 10 Pravdepodobne išlo o majiteľa devínskeho panstva Jána III. Antona (1642-1694) alebo jeho brata Jána IV. Karola (1645-1694); NAGY, Ivan. Magyarország családai.Czímerkkel és nemzékrendi táblákkal. 9 zv. Pállfy család, DVD-verzia. 11 Vizitácia 1673, Oppidum Devény. 12 BAGIN, Anton – KRAJČI, Jozef. Kostoly a kaplnky hlavného mesta SSR Bratislavy. Trnava : SSV v Cirkevnom nakladateľstve v Bratislave, s. 143. 13 BOROVKÝ, Štefan (Ed.). Devín. Monografia. Bratislava : Obzor, 1964, s. 67. 14 Terajšie patrocínium farského kostola sv. Kríž sa viaže až k 18. storočiu. 15 BEKE, Pázmány Péter egyházlátogatási..., s. 179-180. studia historica tyrnaviensia xviii 103 pred rokom 1634 a bol menší, s dvoma oltármi, našiel vizitátor v roku 1673 na jednej strane poškodený. Podobne to vyzeralo i v interiéri – obidva oltáre boli v zlom stave. Nanovo od základov postavili kaplnku sv. Kríža.16 Nový kostol si veriaci postavili až v roku 1723 a patrocínium rozšírili o Zmŕtvychvstanie Pána.17 Lepšia situácia bola v Devínskej Novej Vsi, druhej filiálke Devína. Kostol zasvätený Duchu Svätému, ktorý okolo roku 1584 postavili Chorváti, mal v roku 1673 tri pekné oltáre a hlavný oltár bol i konsekrovaný. Jeden z oltárov bol dedikovaný sv. Barbore. K obidvom filiálnym kostolom patrili role, na ktorých pracovali obyvatelia filiálok. V Devínskej Novej Vsi patrilo kostolu deväť rolí, z ktorých bola úroda okolo 80 bratislavských meríc raži. Ďalej kostol mal ročne jeden zlatý z predaja sena. Z výnosu role nebohého pána Jazgaja, ktorá bola ocenená na 50 zlatých, mali jej vlastníci každoročne dodávať sviece na oltár sv. Barbory.18 Kostol v Záhorskej Bystrici nepotreboval žiadne stavebné úpravy, pre potreby veriacich, predovšetkým Chorvátov, bol rozšírený a zaklenutý ešte v roku 1534, neskôr bola ku kostolu v západnej časti postavená veža v renesančnom štýle.19 Zasvätený bol svätým Petrovi a Pavlovi. V roku 1673 mal tri nekonsekrované oltáre. Pravidelný príjem mal z dvoch kostolných viníc.20 V čase vizitácie opravovali kostol sv. Margity v Lamači a dovtedy rovný strop nahradili klenutým. Na mieste kostola stála pôvodne drevená kaplnka, ktorá vyhorela. Roku 1568 dokončili výstavbu nového kostola. Ten mal roku 1634 poškodenú strechu, ktorú síce roku 1639 opravili, ale roku 1660 sa zrútila časť chrámu a tak bratislavskí radní – mesto Bratislava malo patronátne právo ku lamačskému kostolu – potvrdili, že Abrahám Preusler môže zbierať milodary na opravu zrúteného kostola v Lamači a na postavenie i lepšie vybavenie veže. Kostol v Lamači bol bez veže do roku 1667, keď nechali zhotoviť i druhý zvon. Opravu kostola dokončili roku 1673 zaklenutím stropu, čo potvrdzuje i kanonická vizitácia.21 Kostol nemal žiaden majetok.22 Stupavský farský kostol bol zasvätený sv. Štefanovi kráľovi. Vizitácia z roku 1634 uvádza ako spolupatrónov chrámu sv. Imricha a sv. Ladislava.23 Kostol mal tri oltáre, ktoré boli konsekrované, rovnako ako i kostol. Chrám, podľa vizitátora, patril k najkrajším v prepošstve. Kostolu patrili tri vinice, o ktoré sa starali veriaci a patrili mu výčap vína, ktorý prevádzkovalo mestečko a výnos odovzdávalo kostolu.24 Obidve stupavské filiálky mali svoje kostoly. V Máste25 bol postavený nový kostol, ktorý roku 1634 ešte neexistoval. Dedikovaný bol sv. Fabiánovi, Šebastiánovi a Róchusovia troma oltármi. Borinský kostol sv. Prokopa bol, podľa zápisu vizitátora, nedávno obnovený, takže oltáre neboli konsekrované. Podľa vizitácie z roku 1634 postavili s podporou Pavla Pálfiho na starých základoch nový kostol s oltárom.26 Materiálne zabezpečenie filiálnym chrámom zabezpečovali kostolné vinice a v prípade Mástu i lúka. Podobne ako pri ostatných obciach na ich obhospodarovaní sa podieľali obyvatelia filiálok.27 V susednej farnosti Zohor bol kostol dostatočne priestranný pre veriacich, dedikovaný sv. Margite, mal tri oltáre, no roku 1687 mal oltáre len dva. Kostol bol bez veže a už v roku 1634 bol klenutý a obnovený.28 V dôsledku tureckého vpádu na Záhorie v roku 1663 kostol vyhorel a 13. júla 1665 bol spolu s hlavným oltárom a cintorínom posvätený gajarským rodákom biskupom Jánom Salixom. Bočné oltáre neboli posvätené, ako to potvrdzuje i vizitácia z roku 1673.29 Viac informácií o vnútornom zariadení chrámu podáva kanonická vizitácia bratislavského prepošta Štefana Sendiho z roku 1687. Kazateľnica i chór boli drevené, krstiteľnica kamenná a svätostánok bol pripevnený na stene. V drevenej zvonici, ktorá stála na cintoríne boli zavesené tri zvony. Kostolu patrila popri vinici i maličká roľa a lúka, o ktoré sa starali veriaci a mal tri kláty včiel.30Vo filiálke v Lozorne si kostol sv. Kataríny Alexandrijskej postavili roku 1629 s prispením zemepána Pálfiho. Jeho erb bol zobrazený na oltári a 24. novembra 1630 ho konsekroval biskup Ján Pyber. Dovtedy v obci nemali žiaden kostol. V roku 1673 mal chrám tri konsekrované oltáre. Patrila mu vinica a 10 jutier rolí. Na poliach pracovali obyvatelia obce a za prácu vo vinici sa robotníkom vyplácala mzda z kostolných peňazí. 16 Vizitácia 1673, Pagus Hidegkuth seu Kaltenbrun. 17 JUDÁK – POLÁČIK. Katalóg patrocínií. s. 183. 18 Vizitácia 1673, Pagus Ujfalu seu Novavilla. 19 BEKE, Pázmány Péter egyházlátogatási..., s. 183; BESEDIČ, Martin a kol. Záhorská Bystrica v obraze siedmich storočí. Mestská časť Bratislava – Záhorská Bystrica, 2014, s. 202. 20 Vizitácia 1673, Besztercze seu Bisztrica Pagus. 21 HÚŠČAVA, Alexander. Dejiny Lamača. Bratislava : Kultúrny a informačný odbor ÚNV v Bratislave, 1948, s. 109-111. 22 Vizitácia 1673, Lamacz seu Pleamenau Pagus. 23 BEKE, Pázmány Péter egyházlátogatási..., s. 185. 24 Vizitácia 1673, Oppidum Hidegkuth seu Kaltenbrun. 25 Obec Mást je od roku 1952 súčasťou mesta Stupava. 26 BEKE, Pázmány Péter egyházlátogatási..., s. 186. 27 Vizitácia 1673, Mast Pagus a Palstensis Pagus. 28 BEKE, Pázmány Péter egyházlátogatási..., s. 188. 29 MV SR, Štátny archív Bratislava (=ŠABA), f. Zbierka cirkevných matrík; Inv. č. 2831 Zohor, Matrika pokrstených, sobášených, pochovaných (1654-1702), s. 330. 30 Vizitácia 1673, Zohor Pagus; Rímskokatolícka cirkev, Farský úrad Zohor, Kanonická vizitácia z roku 1687; MACKOVIČOVÁ, Mária – PROCIKOVÁ, Anna (Eds.). Zohor. Zohor : Obecný úrad, 2014, s. 64-67. 104 studia historica tyrnaviensia xviii studia historica tyrnaviensia xviii 105 Zemepán Pálfi venoval kostolu 120 zlatých.31 V ďalšej filiálke Zohora, Lábe, našiel vizitátor v roku 1673 kostol Všetkých svätých v dobrom stave, spolu s tromi oltármi. Pred rokom 1634 bol obnovený, rozšírili svätyňu a postavili nový oltár. Kostolu v roku 1673 patrila vinica, roľa a 21 včelínov. Farníci dostali pokutu 12 zlatých za to, že nechali vinicu spustnúť, do budúcnosti sa museli o ňu starať a na náklady kostolnej pokladnice ju mali rekultivovať.32 Vo Vysokej pri Morave začali stavať farský kostol svätého apoštola Ondreja 1. apríla 1666 a dokončili ho 1. mája 1669s podporou patróna chrámu Jána Pálfiho a s prispení celej obce. Jeho predchodcom bol malinký kostolík rovnakého patrocínia. Počas vizitácie v roku 1673 neboli ešte dokončené oltáre. Kostol posvätil spolu s oltármi o štyri roky neskôr Ferdinand Pálfi. Za Tököliho povstania v roku 1683 ukradli z obidvoch bočných oltárov relikvie svätých, ktoré boli vložené do oltárneho kameňa. Ku kostolu v roku 1673 patrili tri vinice v stupavskom chotári. Dve z nich formou základiny venoval Ján Sigraj. Farár mal ročne na úmysel fundátora obetovať štyri sv. omše, za čo mu patrila štóla vo výške o kovu vína alebo dva zlaté. Za prácu vo vinici poberali robotníci plat z kostolnej pokladnice. Ďalej kostolu patrilo sedem menších lúk, z ktorých predávali trávu a jeden rybník, z ktorého kostolu patrila štvrtina z rýb.33 Obyvatelia Záhorskej Vsi mali v roku 1673 rozostavaný od základov nový kostol sv. Kataríny Alexandrijskej. Zemepán gróf Ján Pálfi im poskytol tehly a polovicu cementu. Chrám dokončili v roku 1678. Dovtedy nemali žiaden kostol a bohoslužby navštevovali v susednom Rakúsku. Obec sa vo vizitácii z roku 1673 zaviazala navždy konať všetky práce spojené s kostolom. Patrila tam i starostlivosť o lúku, ktorá bola jediným nehnuteľným kostolným majetkom.34 Roku 1634 mali Gajary iba malý kostolík sv. Mikuláša, ktorý nemal dobrú strechu a v zlom stave bola aj zvonica. Kostolík nerozširovali, ale veriaci začali s výstavbou nového kostola na cintoríne, ktorý zasvätili Zvestovaniu Panny Márie. Postavený bol v roku 1665 na náklady obce, pretože obyvatelia odmietli materiálnu výpomoc panstva. Vizitátor v roku 1673 ho našiel pred dokončením, hlavný oltár nebol ešte pozlátený, chýbal jeden bočný 31 Vizitácia 1673, Lozornia Pagus; BEKE, Pázmány Péter egyházlátogatási..., s. 190; ŠABA, f. Zbierka cirkevných matrík; Inv. č. 2831 Zohor, Matrika pokrstených, sobášených, pochovaných (1654-1702), s. 330. 32 Vizitácia 1673, Lab Pagus. 33 Vizitácia 1673, Hostet Pagus; BEKE, Pázmány Péter egyházlátogatási..., s. 187; ŠABA, f. Zbierka cirkevných matrík, Inv. č. 2771 Vysoká pri Morave, Matrika pokrstených, sobášených, pochovaných (1648-1727), s. 1c, 1e. 34 Vizitácia 1673, Ungrat Pagus; BEKE, Pázmány Péter egyházlátogatási..., s. 187-188; Súpis pamiatok na Slovensku 3. Bratislava : Obzor, 1969, s. 449. 106 studia historica tyrnaviensia xviii oltár dedikovaný sv. Mikulášovi. Dokončený bol iba bočný oltár sv. Františka Assiského. Na kostolíku sv. Mikuláša opravili strechu a slúžil ako pohrebná kaplnka. Kostolu patrila vinica a 5 jutár pôdy. Všetky práce spojené s prácami na kostolných roliach a vo vinici vykonávali obyvatelia. Podľa miestnych kronikárskych záznamov, kostol začali stavať v roku 1653 a dokončili ho v roku 1680 osadením bane a kríža na veži kostola. Gajary boli v roku 1667 Leopoldom I. povýšené na mestečko s právom organizovať trhy.35 Ku Gajarom patrila ako filiálka obec Malé Leváre. Ich kostol z roku 1654 bol zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie. Dovtedy nemali v dedine žiadny sakrálny objekt a keď farár prišiel každú tretiu nedeľu na bohoslužby, tie sa konali v sedliackom dome. V roku 1673 bol už kostol konsekrovaný. Okrem hlavného oltára sa spomína v strede chrámu zavesená pozlátená drevená socha Panny Márie s Ježiškom.36 Jediný kostol v Záhorskom dekanáte, ktorý držali nekatolíci, bol vo Veľkých Levároch. Kostol Nanebovzatia Panny Márie s jedným oltárom užívali už v roku 1634, no vtedy doň vizitátora nevpustili. To sa podarilo až v roku 1673 vďaka panovníkovmu mandátu. Kostol mal nový oltárny obraz s námetom Poslednej večere. Zemepáni, pravdepodobne deti Jána Juraja Koloniča, bratia Ulrich, Krištof Ferdinand a Henrich Karol Koloničovci, venovali kostolu tri role.37 Farský kostol Najsvätejšej Trojice v Malackách postavili okolo roku 1574 pôvodne ako protestantský, s podporou zemepána Plaveckého panstva Štefana Balašu za účinkovania kazateľa Petra Bornemisu. V roku 1673 mal chrám tri starobylé oltáre, ktoré neboli konsekrované, rovnako ako i kostol.38 V Kostolišti našiel vizitátor v chráme sv. Martina tri starobylé oltáre, ktoré neboli konsekrované podobne ako ani kostol. V čase konania vizitácie považovali veriaci za hlavnú prioritu chrámu nový oltár za 400 zlatých.39Na hlavnom oltári bol znázornený patrón kostola, po stranách oltára boli sochy krajinských patrónov sv. Štefana a Imricha. Po stranách obrazu Premenenie Pána, ktorý sa nachádzal v oltárnom nadstavci, boli sochy františkánskych 35 Vizitácia 1673, Gaiar Oppidum; BEKE, Pázmány Péter egyházlátogatási..., s. 191; KNOBLOCH, Štefan. Pamätník rím.-kat. chrámu v Gajaroch. Gajary, 1931, s. 28-32; HALLON, Pavol. Gajary. Obec Gajary, [1995], s. 78-81. 36 Vizitácia 1673, Kis Levár Pagus; BEKE, Pázmány Péter egyházlátogatási...,..., s. 191192; Súpis pamiatok na Slovensku 2. Bratislava : Obzor, 1968, s. 282 37 Vizitácia 1673, Nagy Levár Oppidum a Quae in Visitatione noviter statuta sunt. Iuxta Synodam Anni 1611 Tyrnaviae, bod 6; BEKE, Pázmány Péter egyházlátogatási..., s. 192; Nagy, Ivan. Magyarország családai.6 zv. Kollonitz család, DVD-verzia. 38 Vizitácia 1673, Malaczka Oppidum; BEKE, Pázmány Péter egyházlátogatási..., s. 193. 39 Vizitácia 1673, Kiripolcz Pagus. studia historica tyrnaviensia xviii 107 svätcov sv. Františka a sv. Antona Paduánskeho. Záver oltára tvorili sochy Madony s Dieťaťom, sv. Anny a sv. Alžbety Uhorskej.40 Filiálka Jakubov bol v dekanáte ďalšou obcou, ktorá bola v minulosti bez kostola. Pred rokom 1641 sa konávali bohoslužby raz do mesiaca v súkromnom dome. Kostol zasvätený apoštolom svätým Filipovi a Jakubovi postavili v rokoch 1641- 1644. Apoštol sv. Jakub bol patrónom obce ešte pred postavením chrámu, jeho meno sa odráža i v názve obce. Už v roku 1639 sa používalo obecné pečatidlo s jeho zobrazením.41 V roku 1673 mal chrám tri oltáre, ktoré neboli konsekrované, podobne ako kostol.42 Ku kostolu Nanebovzatia Panny Márie v Plaveckom Štvrtku postavili v roku 1634 novú vežu a na dokončenie úprav plánovali ešte investovať vyše 300 zlatých. V roku 1673 mal kostol popri novom hlavnom oltári, ešte dva bočné oltáre, ktoré neboli v dobrom stave. Žiadny z oltárov nebol konsekrovaný, podobne ako kostol.43 Pernecký kostol bol bez novovekých stavebných úprav, ešte v stave z konca stredoveku, dedikovaný Duchu Svätému s dvoma oltármi, ktoré boli v zlom stave. Vizitácia pravdepodobne urýchlila rozhodnutie postaviť nový kostol, ktorý bol dokončený v roku 1675. Popri štyroch jutier pôdy v rozsahu 40 meríc patrilo kostolu 11 včelínov.44 A tiež v tom čase prestavovali od základov i kostol sv. Michala archanjela vo filiálke v Jablonovom. Vizitátor ho našiel temer hotový. Chýbali len oltáre, popri hlavnom dva bočné.45 V Záhorskom dekanáte okrem Perneka bolo ešte viacero obcí, predovšetkým vo farnostiach pod Malými Karpatmi, ktoré ešte začiatkom 70. rokov 17. storočia nebarokizovali svoje chrámy. V Kuchyni kostol sv. Mikuláša prestavali až v roku 1701. Pred rokom 1634 ku kostolu pristavili iba sakristiu. V roku 1673 mal dva oltáre, ktoré podobne ako kostol neboli konsekrované.46 Bez stavebných úprav boli kostoly v Sološnici a Plaveckom Mikuláši. Sološnický kostol sv. Osvalda mučeníka a anglického kráľa dostal pred rokom 1634 iba nový oltár. V roku 1673 mal tri nekonsekrované oltáre.47 40 KRŠKOVÁ, Mária – KRŠEK, Jozef. Kostolište. Kiripolec. Bratislava : SPN, 2010, s. 68-69. 41 NOVÁK, Jozef. Pečate miest a obcí na Slovensku I. zväzok A –M. Bratislava : FF UK, 2008, s. 385. 42 Vizitácia 1673, Jakabfalva Pagus; BEKE, Pázmány Péter egyházlátogatási..., s. 194; Súpis pamiatok na Slovensku 1. Bratislava : Obzor, 1967, s. 503-504. 43 Vizitácia 1673, Chötőrtök Pagus; BEKE, Pázmány Péter egyházlátogatási..., 4, s. 195. 44 Súpis pamiatok na Slovensku 2., s. 461. 45 Vizitácia 1673, Almás seu Jablona Pagus. 46 Vizitácia 1673, Kuchina seu Konyha Pagus; BEKE, Pázmány Péter egyházlátogatási..., s. 200; Súpis pamiatok na Slovensku 2., s. 156. 47 Vizitácia 1673, Zolosnicza Pagus; BEKE, Pázmány Péter egyházlátogatási..., s. 196. 108 studia historica tyrnaviensia xviii V Plaveckom Mikuláši prikázal vizitátor farníkom ešte v roku 1634, aby pristavili ku kostolu sv. Mikuláša sakristiu. V roku 1673 našiel vizitátor v kostole dva oltáre, ktoré neboli v dobrom stave, inak bol kostol primeraný. Ku koncu 17. storočia boli oltáre už tri, no jeden bol zničený v dôsledku Tököliho povstania. Chór v kostole bol drevený, kazateľnica kamenná, rovnako ako i krstiteľnica. Ako svätostánok sa používal otvor v stene.48 V Studienke krátko pred rokom 1634 postavenú drevenú kaplnku nahradili novým kostolom. Základný kameň nového kostola sv. Štefana kráľa položili 13. augusta 1668. V roku 1673 ho už používali, i keď nebol celkom dokončený. Mal mať tri oltáre, hlavný oltár stál 440 zlatých. Na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie (15. 8.) roku 1678 kostol konsekroval čanádsky biskup Ferdinand Pálfi.49 Od základov prestavovali i kostoly v Rohožníku, v Plaveckom Petre a Plaveckom Podhradí. Už v roku 1634 chceli v Rohožníku veriaci novú kostolnú vežu a sakristiu. Počas vizitácie v roku 1673 robili klenbu kostola a oltáre neboli ešte postavené.50 Renovácia kostola sv. Petra v Plaveckom Petre bola v roku 1673 už ukončená, taktiež chýbali všetky tri oltáre. Nevedno, či sa im napokon podarilo postaviť všetky tri oltáre, lebo v roku 1695 mal kostol len dva oltáre, chór bol čiastočne z dreva a čiastočne z kameňa, kamenná bola kazateľnica a bohostánok bol súčasťou hlavného oltára.51 V Plaveckom Podhradí mal najstarší kostol stáť v kláštore pod hradom. Nový kostol s rovnakým patrocíniom, aký mal kostol pod hradom, nechal v obci v roku 1634 postaviť Pavol Pálfi. Kostol v roku 1673 bol bez bočných oltárov. V roku 1695 boli v chráme už tri oltáre, kostol bol celý klenutý, okrem sakristie.52 V rozmedzí rokov 1634-1673 prestavali alebo postavili 14 z 29 kostolov dekanátu. Z toho obce Jakubov, Mást, Malé Leváre a Záhorska Ves pred rokom 1634 nemali žiadny sakrálny objekt. 48 Vizitácia 1673, S. Nicolaus sub Detrekeö Pagus; ŠABA, f. Zbierka cirkevných matrík, Inv. č. 1770 Plavecký Mikuláš, Matrika pokrstených, sobášených, pochovaných (1664-1737), s. 6; BEKE, Pázmány Péter egyházlátogatási...,, s. 197. 49 Vizitácia 1673, Hasprunka seu Istvanfalva Pagus; BEKE, Pázmány Péter egyházlátogatási..., s. 196-7; Súpis pamiatok na Slovensku 3., 34, s. 212; RAKÁR, Igor – MÓŽI, Alexander. Studienka, raj hubárov. [s.l.], [s.a.], s. 27-28. 50 Terajší kostol v Rohožníku z rokov 1857-1860 je zasvätený Nanebovzatia Panny Márie. Z kostola sv. Kozmu a Damiána sa zachoval len veža, ktorá slúži ako zvonica; Vizitácia 1673, Rárbach Pagus; BEKE, Pázmány Péter egyházlátogatási..., s. 197; Súpis pamiatok na Slovensku 3., s. 39. 51 Vizitácia 1673, S. Petrus Pagus; ŠABA, f. Zbierka cirkevných matrík, Inv. č. 1770 Plavecký Mikuláš, Matrika pokrstených, sobášených, pochovaných (1664-1737), s. 9. 52 Vizitácia 1673, Podhragia Pagus; ŠABA, f. Zbierka cirkevných matrík, Inv. č. 1770 Plavecký Mikuláš, Matrika pokrstených, sobášených, pochovaných (1664-1737), s. 12; BEKE, Pázmány Péter egyházlátogatási..., s. 199. studia historica tyrnaviensia xviii 109 Takmer každý kostol v roku 1673, okrem kostolov v Lamači a Plaveckom Štvrtku, vlastnil nejaký nehnuteľný majetok. Boli to predovšetkým polia, vinice, lúky, prípadne rybníky alebo včelíny. Z ich výnosov financovali prevádzku a bežnú údržbu kostolov. Pri finančne náročnejších rekonštrukciách sa na obnove kostolov podieľal i zemepán, v prípade Lamača mesto Bratislava, na základe patronátneho práva.53 Peniaze ukladali do kostolnej pokladnice, z ktorej si za určitých podmienok požičiavali peniaze. Táto prax bola bežná, a okrem Veľkých Levár a Plaveckého Podhradia boli vo všetkých ostatných obciach Záhorského dekanátu kostolné pokladnice veriteľmi. Dlžníkmi bývali i ľudia mimo obce či farnosti. Z perneckej kostolnej pokladnice mali požičané peniaze obyvatelia z Grinavy (dnes súčasť Pezinku) a Limbachu a úroky platili formou vína. V Devínskej Novej Vsi sa dlžníci zaviazali vyplatiť svoje pohľadávky v čase oberačiek. Kostoly boli primerane vybavené bohoslužobnými predmetmi a liturgickými odevmi a knihami. Zvyčajne každý kostol mal aspoň dva pozlátené kalichy zo striebra alebo medi, z ušľachtilého kovu boli vyrobené i monštrancie, cibória a pacifikále. Popri omšových kalichoch, v ktorých sa počas liturgie konsekrovalo víno, sa ojedinele objavujú i kalichy či poháre na ablúciu54 (Lamač, Kostolište). V Lábe k monštrancii používali červené hodvábne velum. Spomínajú sa svietniky, i na večné svetlo, ktoré viseli zo stropu (Devín), červené liturgické odevy so superpelíciami pre miništrantov (Stupava), pohrebné plachty, koberce, obrazy, sochy a šaty pre sochy. V Malackách mali nový Boží hrob s 26 maľovanými tabuľami a popri kostolných procesiových zástavách v kostole uchovávali i cechové zástavy. Krstiteľnice vo farských kostoloch boli väčšinou kamenné, s kovovými misami či panvicami vo vnútri. Inventár veľkolevárskeho kostola, ktorý užívali protestanti, zodpovedal ich potrebám. Mali len kalichy s paténami, kríž, viacero kanvičiek na víno, vyše 20 svietnikov a z liturgických odevov len jednu superpelíciu. V kostole sa spomína tiež malý organ – pozitív. Farárovi ako duchovnému správcovi prispievali na živobytie veriaci. Kňazov príjem pozostával z platu od veriacich a zo štólových poplatkov. Plat mohol byť či už v peňažnej forme, naturáliách alebo v zmiešanej forme. Vo väčšine farností bola forma zmiešaná – k ročnému fixnému peňažnému príspevku dostával z obce obilie, víno, mäso, prípadne iné komodity. Príjem iba v peňažnej forme poberal devínsky a stupavský farár a navyše každý želiar im bol povinný zaplatiť 12 denárov. V Devíne mal farár vo veľkonočnom období 53 MUNKA, Jozef. Patronátne bremená a cirkevné dávky. Dunajská Streda, 1937. 54 Ablúcia mala v liturgii viacero foriem. Používala sa v rámci krstu, v liturgii pri umývaní prstov, ktoré prišli do kontaktu s konsekrovanou hostiou alebo po prijímaní, keď komunikant zapil eucharistický chlieb nekonsekrovaným vínom. 110 studia historica tyrnaviensia xviii aj tri dni výčap a v Stupave mala obec farárovi dať vyčapovať päť okovov vína. Príjem kňaza z naturálií závisel vo väčšine farností od množstva a rozsahu sedliackych usadlostí v obciach alebo od počtu domov, keďže v niektorých obciach boli povinnosti rozpísané pre jednotlivé domy bez rozlíšenia rozsahu pôdy, ktorá k domu patrila. V prípade naturálneho príspevku z každého domu, obilie nebolo zahrnuté medzi zložky, ktoré mali farárovi odvádzať. Výška a rozsah poplatkov odovzdávaných podľa domov bol porovnateľný s povinnosťami želiarov. Zo sedliackych usadlostí odovzdávali farárovi zväčša obilie, kurčatá, syr, peniaze, drevo, prípadne vajcia. Záväzky užívateľa polovičnej sedliackej usadlosti voči farárovi boli polovičné z povinností užívateľa celej sedliackej usadlosti. Najmenšie záväzky mali najchudobnejší obyvatelia – želiari a podželiari, ktorí sa na celkových príjmoch farára podieľali celoročne platbou 8 – 30 denárov v závislosti od obce. Vzhľadom na predchádzajúcu vizitáciu z roku 1634 sa vo väčšine farností dekanátu zmenil kľúč, podľa ktorého sa vyberali naturálie. Namiesto výberu po domoch boli povinnosti rozdelené podľa rozsahu sedliackych usadlostí. Tabuľka 1 Plat farárov v roku 1673 Obec 1 sedliacka usadlosť ½ sedliacka usadlosť ¼ sedliacka usadlosť Devín Devínska Nová Ves Dúbravka Záhorská Bystrica želiari (hoštáci) podželiari 12 d. merica pšenice, kurča, syr ½ merice pšenice, kurča, syr príjem z obce iné 80 zl. 3 dni výčap 12 d. 8 d. 12 vozov dreva 12 d. 8 d. 2/3 zo 16 meríc obilia, 16 kurčiat, 16 syrov 104 merice obilia, 100 funtov mäsa alebo 4 zl., z každého domu kurča a syr alebo náhrada 2 groše studia historica tyrnaviensia xviii 111 Obec 1 sedliacka usadlosť ½ sedliacka usadlosť ¼ sedliacka usadlosť želiari (hoštáci) podželiari príjem z obce iné Obec Záhorská Ves Lamač 15 d. 24 meríc raži Stupava 12 d. Od mestečka 40 zl., 5 okovov vína Mást merica pšenice, kurča, syr alebo miesto kurčaťa a syra 2 groše ½ merice pšenice, kurča, syr alebo miesto kurčaťa a syra 2 groše Borinka merica raži, kurča, syr alebo miesto kurčaťa 5 d. a syra 5 d. ½ merice raži, kurča, syr alebo miesto kurčaťa 5 d. a syra 5 d. 12 d., kurča merica obilia, 14 d., kurča 30 d. Zohor Lozorno merica raži, kurča Láb merica obilia, 14 d., kurča Vysoká pri Morave 112 merica merica raži, pšenice, merica kurča, syr pšenice, 2 alebo 2 syry groše Od obce 4 zl. na mäso, 5 okovov vína 2 zl. na mäso 10 d. ½ merice obilia, kurča 25 d., kurča (¼ merice obilia, kurča) merica obilia, kurča, 3 groše 15 d., kurča 15 d. ½ merice obilia, kurča 25 den. 10 den. Malacky 2 merice mericu obilia, obilia, 2 kurčatá, kurča, 2 syry, syr, 4 d., 8 d., voz dreva 2 vozy dreva 10 d., kurča (20 d., kurča) 10 d., 12 zl. Kostolište 2 merice merica obilia, obilia, 2 kurčatá, kurča, 2 syry, syr, 4 d., 8 d., 2 voz dreva vozy dreva 10 d., kurča (20 d., kurča) 10 d., 6 zl. 12 d. 30 d., kurča 10 d 16 d., (20 d.) 12 d. studia historica tyrnaviensia xviii 23 zl. 5 zl. z každého domu voz dreva z každého domu 15 den., od sedliakov s dobytkom voz dreva 20 d. Veľké Leváre 12 d. 50 zl., 2 urny vína, 200 funtov mäsa, 100 funtov baraniny, holbu masla ½ merice obilia, kurča, syr alebo miesto nich 2 groše Malé Leváre Merica obilia, 2 kurčatá ¼ sedliacka usadlosť iné podželiari merica obilia, kurča ½ sedliacka usadlosť príjem z obce želiari (hoštáci) Gajary 1 sedliacka usadlosť 14 zl., 8 holieb masla Od zemepána 150 zl. studia historica tyrnaviensia xviii 113 Obec 1 sedliacka usadlosť Jakubov ½ sedliacka usadlosť merica obilia, kurča, syr, 4 d. Plavecký Štvrtok ¼ sedliacka usadlosť želiari (hoštáci) podželiari príjem z obce iné Obec 1 sedliacka usadlosť ½ sedliacka usadlosť 10 d., kurča (20 d., kurča) 10 d., 6 zl. sedliaci s dobytkom voz dreva alebo 20 d. Rohožník 2 merice pšenice, 2 kurčatá, 2 syry, 8 den. mericu pšenice, kurča, syr, 4 den. 10 den., (16 d., kurča) 10 d., kurča 10 d. 20 zl. z každého domu kurča, syr, majitelia dobytka voz dreva alebo 20 d., z mlynov mericu obilia Plavecký Mikuláš merica pšenice, kurča, syr, 4 d. 16 d., syr, kurča (1/2 merice pšenice, kurča, syr, 4 d.) Plavecké Podhradie merica pšenice, kurča, syr, 4 d. Plavecký Peter merica pšenice, kurča, syr, 4 d. 3 zl. Suchohrad Pernek ½ merice obilia, kurča, 4 den. (20 d., kurča) Jablonové ½ merice obilia, kurča, 4 d. 20 d., kurča 10 d. 4 zl., dostatok dreva Kuchyňa ½ merice obilia, kurča, 4 d. 20 d., kurča (20 d., kurča) 10 d. 4 zl., dostatok dreva Sološnica mericu obilia, kurča, 5 d. 20 d., (18 d., kurča) 10 d. 6 zl., dostatok dreva ½ merice pšenice, kurča, syr, 4 d. (16 d., kurča) 10 d. 6 zl., majitelia dobytka voz dreva Studienka 114 merica pšenice, kurča, 2 syry, 8 d. studia historica tyrnaviensia xviii 10 d. 4 zl., dostatok dreva ¼ sedliacka usadlosť príjem z obce iné 6 zl. z každého domu voz dreva alebo 20 d. 10 d. 10 zl., dostatok dreva z každého domu 4 vajcia 10 d., . 6 zl., z každého domu 20 d., kurča, syr a 4 d. 16 d., syr, kurča, 4 vajcia 10 d. 10 zl., dostatok dreva z každého domu 4 vajcia želiari (hoštáci) podželiari Vysvetlivky: d. – denár, zl. – zlatý, názvy filiálok sú písané kurzívou. Druhý okruh príjmov predstavovali štólové poplatky, ktoré patrili farárovi za vysluhovanie sviatostí a svätenín. Štólové poplatky sa dávali za krst, úvod rodičky, ohlášky, sobáš, úvod nevesty a za pohreb. Poplatky za úvod rodičky, ohlášky a sobáš sa líšili podľa toho, o akú farnosť išlo. Krstná a pohrebná štóla bola rozdielna i v rámci tej istej obce. Pri krste to záviselo od liturgického obdobia. Vo farnostiach akceptovali nariadenie trnavskej synody a prví traja pokrstení vo veľkonočnom období zaplatili spolu toliar, čo predstavovalo 1,5 zlatého, ako náhradu za trovy spojené so zaopatrením novej krizmy namiesto staršieho úzu, keď celý toliar platil len jeden. Pri pohreboch sa dávala výška štóly v závislosti od sociálneho postavenie zosnulého. Za pohreb gazdu mal farár nárok na jeden zlatý, za pohreb gazdinej 80 denárov, za pohreb sluhu, dieťaťa, želiara 25 denárov. Zvlášť sa ešte počítala štóla za kázeň a za pohrebnú omšu bez rozdielu sociálneho statusu, spolu ďalší zlatý. V niektorých obciach sa za vysluhovanie pomazania chorých v nebezpečenstve smrti (viatikum) dával farárovi z obce ročný paušál, zvyčajne vo výške troch zlatých, a niekde sa platila jednotlivo za každé zaopatrenie chorého. Podľa nariadenia studia historica tyrnaviensia xviii 115 synody sa mali štólové poplatky zjednotiť v celej Bratislavskej stolici, aby sa zabránilo „štólove turistike“ a ľudia nevyhľadávali farnosti s nižšou štólou. Za viatikum a pomazanie chorých sa malo ročne platiť za celú obec a to podľa počtu domov, z každého domu mali prispieť tromi denármi. Obec krst úvod krst úvod nevesty sobáš pohreb Iné Stupava 15 d., na novú chrizmu 12 d., sviečka torta, pinta vína alebo 2 groše 75 d. gazda – 1zl., gazdiná – 80 d., sluha, želiar, dieťa – 25 d., omša – 50 d., kázeň – 50 d. za pomazanie chorých a viatikum z obce 3 zl. Mást 15 d., na novú chrizmu 5 d., torta torta, pinta vína, 5 d. 50 d. gazda – 1zl., gazdiná – 80 d., sluha, želiar, dieťa – 25 d., omša – 50 d., kázeň – 50 d.. za pomazanie chorých a viatikum od obce 2 zl. Borinka 15 d. na novú chrizmu toliar 12 d., sviečka torta, pinta vína alebo náhrada 12 d. 75 d. gazda – 1zl., gazdiná – 80 d., sluha, želiar, dieťa – 25 d., omša – 25 d., kázeň – 50 d. za pomazanie chorých a viatikum od obce 2 zl. torta, pinta vína, plachtu alebo 25 d., pečené mäso 60 d. gazda – 1zl., gazdiná – 80 d., sluha, želiar, dieťa – 25 d., omša – 50 d., kázeň – 50 d. za pomazanie chorých a viatikum od obce 3 zl. Tabuľka 2 Štólové poplatky Obec krst úvod krst úvod nevesty sobáš pohreb Iné Devín 15 d. sliepka alebo 2 veľké chleby alebo torta, sviečka, 1 d. alebo za všetko 10 d. plachta alebo 12 d., pečené mäso, pinta vína 60 d. gazda – 1zl., gazdiná – 80 d., sluha, želiar, dieťa – 24 d., omša – 1 zl., kázeň – 50 d. za pomazanie chorých 25 d., za viatikum 25 d. Devínska Nová Ves 15 d. torta, 5 d. torta, 2 holby vína 50 d. gazda – 80 d., gazdiná – 70 d., sluha, želiar, dieťa – 40 d., omša s kázňou – 1 zl. za pomazanie chorých 25 d., za viatikum 25 d. gazda – 1zl., gazdiná – 80 d., sluha, želiar, dieťa – 25 d., omša – 25 d., kázeň – 50 d. za pomazanie chorých 25 d., za viatikum 25 d. alebo z obce 3 zl. gazda – 1zl., gazdiná – 80 d., sluha, želiar, dieťa – 25 d., omša – 25 d., kázeň – 1 zl. za pomazanie chorých a viatikum 50 d. Dúbravka Záhorská Bystrica Lamač 116 Zohor ako v Devínskej Novej Vsi 15 d. 15 d. torta, 5 d. 5 d. torta, pinta vína, plachta, 5 d. torta, pinta vína, 5 d. 60 d. 50 d. studia historica tyrnaviensia xviii Lozorno Láb dn., sviečka, 15 d. na novú sliepka alebo 2 groše, chrizmu torta alebo toliar groš krst 15 d., ostatné ako v Zohore sliepka plachta 15 d. alebo 2 alebo 25 d., na novú groše, torta torta, pinta chrizmu alebo chlieb, vína, pečené toliar sviečka a d. mäso 60 d. gazda – 1zl., gazdiná – 80 d., sluha, želiar, dieťa – 25 d., omša – 50 d., kázeň – 50d. za pomazanie chorých a viatikum od obce 3 zl. studia historica tyrnaviensia xviii 117 Obec krst Vysoká pri Morave úvod nevesty sobáš pohreb Iné sliepka plachta 15 d., alebo 2 alebo 25 d., na novú chriz- groše, chlieb torta, pinta mu alebo groš, vína, pečené toliar sviečka a d. mäso. úvod krst 60 d. gazda – 1zl., gazdiná – 80 d., sluha, želiar, dieťa – 25 d., omša – 50 d., kázeň – 50 d. za pomazanie chorých a viatikum od obce 3 zl. Záhorská Ves ako vo Vysokej pri Morave Gajary ako v Lábe, za pomazanie chorých a viatikum od obce 4 zl. Malé Leváre ako v Gajaroch, na novú krizmu toliar Veľké Leváre Malacky 15 d. sliepka plachta alebo 2 alebo 25 d., groše, torta torta, pinta alebo chlieb, vína, pečené sviečka a d. mäso. 60 d. gazda – 1zl., gazdiná – 80 d., sluha, želiar, dieťa – 25 d., kázeň – 50 d. sliepka plachta 15 d. alebo 2 alebo 25 d., na novú groše, torta torta, pinta chrizmu alebo chlieb, vína, pečené toliar sviečka a d. mäso. 60 d. gazda – 1zl., gazdiná – 80 d., sluha, želiar, dieťa – 25 d., omša – 50 d., kázeň – 50d. za pomazanie chorých a viatikum od obce 4 zl. Kostolište ako v Malackách, za pomazanie chorých a viatikum od obce 3 zl. Jakubov ako v Malackách, za pomazanie chorých a viatikum od obce 3 zl. Plavecký Štvrtok ako v Malackách, za pomazanie chorých a viatikum od obce 3 zl. Suchohrad Pernek ako v Malackách, za pomazanie chorých a viatikum od obce 3 zl. Jablonové ako v Malackách, za pomazanie chorých a viatikum od obce 3 zl. Kuchyňa ako v Malackách, za pomazanie chorých a viatikum od obce 3 zl. Sološnica ako v Malackách, za pomazanie chorých a viatikum od obce 3 zl. Studienka ako v Malackách, za pomazanie chorých a viatikum od obce 3 zl. Rohožník ako v Malackách, za pomazanie chorých a viatikum od obce 3 zl. Plavecký Mikuláš ako v Malackách, za pomazanie chorých a viatikum od obce 3 zl. Plavecké Podhradie ako v Malackách, za pomazanie chorých a viatikum od obce 3 zl. Plavecký Peter ako v Malackách, za pomazanie chorých a viatikum od obce 3 zl. Vysvetlivky: d. – denár, zl. – zlatý, názvy filiálok sú písané kurzívou. 118 studia historica tyrnaviensia xviii Situáciu farských budov vizitácia popisuje iba v Malackách, kde bola farská budova nová, murovaná, s klenutými stropmi a so škridlou a v Perneku, kde bola taktiež novo postavená fara z kameňov. Každá fara bola porovnateľná so sedliackou usadlosťou. K stupavskej a gajarskej fare patrili podľa urbáru z roku 1592 pozemky v rozsahu polovičnej usadlosti, v Zohore to bolo len vo veľkosti želiarskej usadlosti.55 V roku 1673 mala malacká fara role v rozsahu celej sedliackej usadlosti a v Sološnici bola vo veľkosti polovičnej usadlosti. Malacký farár si musel všetky role a lúky obhospodarovať vo vlastnej réžii. Väčšine farárom práce na poliach a lúkach vykonávali farníci, niekde však to bolo podelené, ako to bolo v Sološnici. O role sa mu starala obec, kosenie a hrabanie lúk si musel zabezpečiť farár. Farár z Plaveckého Mikuláša taktiež kosil lúku na vlastné náklady, ale každý sedliak s vozom z Plaveckého Mikuláša a z Plaveckého Petra mu musel priviesť na role voz hnoja. Farské pozemky sa rozprestierali nielen vo farnostiach, teda v obciach, kde bola fara, ale aj v katastri filiálok.56 Materiálne zabezpečenie rechtorov bolo podobné ako pri farároch. Mali svoje domy s roľami a lúkami, o ktoré sa sami starali (Devinská Nová Ves). Z obcí, kde pôsobili, dostávali plat a naturálie, a to či už podľa domov alebo rozsahu usadlostí. V gajarskej, malackej a perneckej farnosti dostával namiesto vymláteného obilia ešte obilie v snopoch (manipulatio). V Záhorskej Bystrici mu patrila tretina z kurčiat a syrov, ktoré dávali farárovi. Rechtor si ich musel sám po obci vyzberať. Taktiež dostávali obdobu štólových poplatkov, ale iba z pohrebov a pohrebných omší, na slávení ktorých sa aktívne spolupodieľali. Od mlynárov a zemanov mali podobne ako farári slobodnú štólu, ktorá zvyčajne bola dvojnásobkom obvyklej štóly. V Devíne mali 25 denárov za dva dni zvonenia k pohrebu, na veľké sviatky mal na prilepšenie po pinte vína, v Stupave a Malackách sa staral o chod a údržbu hodín na kostolnej veži. Za túto službu dostával v Stupave toliar alebo pár čižiem, v Malackách šesť zlatých a dve merice raži. Z ofier a koledy mu patrila tretina, zvyšok mal farár. Rechtor sprevádzal farára na bohoslužby aj na filiálky, za čo mal 2 groše z 8 grošov, ktoré obec dávala farárovi. V Máste dostával rechtor z každej sedliackej usadlosti naturálie a peniaze v polovičnom množstve ako farár. Rechtor bol zároveň organistom a učiteľom. Vo Veľkých Levároch, kde pôsobili protestanti s podporou zemepánov bratov Ulricha, Krištof Ferdinanda a Henricha Karola Koloničovcov, zastávali spomenuté funkcie dve 55 MARSINA, Richard – KUŠÍK, Michal (Eds.). Urbáre feudálnych panstiev na Slovensku I. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1959, s. 523, 529, 536 56 Napr. stupavský farár mal vinicu v Máste, sološnický lúku v Rohožníku, zohorský lúku v Lábe a pod. studia historica tyrnaviensia xviii 119 osoby. Organista dostával z obce plat 40 zlatých, 200 funtov mäsa a 4 merice raži. Rechtora platil zemepán – 24 zlatých a ostatné príjmy mal podobné ako rechtori v iných farnostiach. Osobitný príjem predstavovalo vyberanie drobných mincí do kalicha na pripomienku Poslednej večere (caliscatione). Výnos tejto zbierky zostával rechtorovi. Tabuľka 3 Príjem rechtorov Obec plat pohreb iné Devín 32 zl. 25 d., za spievanú omšu – 50 d., za recitovanú omšu – 25 d., za zvonenie: 2 dni – 25 d., 1 deň – 12 d. pinta vína na veľké sviatky, 1/3 z ofery a koledy, caliscatione Devínska Nová Ves z ½ usadlosti mericu obilia, z ¼ usadlosti ¼ merice obilia 1/3 kurčiat a syra z farárovho príjmu, 1/3 z ofery a koledy, caliscatione Dúbravka 1 toliar 25 d. Záhorská Bystrica z 1 usadlosti ½ merice obilia, z ½ usadlosti ¼ merice obilia 15 d., za spievanú omšu – 25 d. 1/3 kurčiat a syra z farárovho príjmu, 1/3 z ofery a koledy, 15 d., za spievanú omšu – 25 d. 1/3 z ofery a koledy, Lamač Stupava Mást 20 zl., 3 zl. 25 d., za spievanú omšu za údržbu kostolných – 40 d., za recitovanú hodín toliar alebo pár omšu – 25 d. čižiem, 1/3 z ofery a koledy, caliscatione 25 d., za spievanú omšu – 40 d. 1/3 z ofery, celá koleda, vo všetkých veciach má polovicu ako farár Borinka 6 zl., 25 d., za spievanú omšu – 40 d. 2 vozy dreva Zohor 3 zl., z ½ usadlosti ¼ merice raži, od želiarov 10 d., 15 d., za spievanú omšu – 35 d. 1/3 z ofery a koledy, caliscatione, 4 vozy dreva Lozorno 3 zl., z každého domu ¼ merice obilia, od želiarov 10 d., 15 d., za spievanú omšu – 35 d. 1/3 z ofery a koledy, caliscatione, 3 vozy dreva Láb 3 zl., z každého domu ¼ merice obilia, od želiarov 10 d., 16 d., za spievanú omšu – 35 d. 1/3 z ofery a koledy, caliscatione, 3 vozy dreva 120 studia historica tyrnaviensia xviii Obec plat pohreb iné Vysoká pri Morave 3 zl., z 1 usadlosti mericu obilia, z ½ usadlosti ¼ merice obilia, od želiarov 6 d., 25 d., za spievanú omšu – 50 d. 1/3 z ofery a koledy, caliscatione, 3 vozy dreva Záhorská Ves 4 zl. 25 d., za spievanú omšu – 25 d. 1/3 z ofery a koledy, caliscatione, 3 vozy dreva Gajary 24 zl., manipulatione 25 d., za spievanú omšu – 25 d. 1/3 z ofery a koledy, caliscatione, 5 vozov dreva Malé Leváre 3 zl., manipulatione 25 d., za spievanú omšu – 25 d. 1/3 z ofery a koledy, caliscatione, 5 vozov dreva Veľké Leváre od zemepána 24 zl., z 1 usadlosti ½ merice obilia, z ½ usadlosti ¼ merice obilia 25 d., za slávnostný pohreb – 30 d. 1/3 z ofery a koledy Malacky 12 zl., 3 vozy dreva, manipulatione 15 d., za omšu – 25 d. za údržbu kostolných hodín 6 zl. a 2 merice raži, 1/3 z ofery a koledy, caliscatione, z ohlášok 12 d., od kríža 5 d. Kostolište z obce 4 zl. a 2 vozy dreva, ostatné ako v Malackách okrem príjmu za údržbu hodín Jakubov 4 zl., 15 d., za spievanú omšu – 25 d. 1/3 z ofery a koledy, caliscatione, z ohlášok 12 d., od kríža 5 d. Plavecký Štvrtok 4 zl., 15 d., za spievanú omšu – 25 d. 1/3 z ofery a koledy, caliscatione, z ohlášok 12 d., od kríža 5 d. 4 zl., z ½ usadlosti 4 snopy, zo ½ usadlosti 2 snopy, od hoštákov 1 snop 25 d., za spievanú omšu – 25 d. 1/3 z ofery a koledy, caliscatione, od kríža 5 d., 3 vozy dreva Suchohrad Pernek Jablonové ako v Perneku Kuchyňa z obce 5 zl., ostatné ako v Perneku Sološnica 8 zl., z ½ usadlosti ¼ merice obilia, zo ¼ usadlosti 1/8 merice obilia, hoštáci 14 d., želiari 7 d., podželiari 5 d. 25 d., za spievanú omšu – 25 d. 1/3 z ofery a koledy, caliscatione, od kríža 5 d., 3 vozy dreva studia historica tyrnaviensia xviii 121 Obec plat pohreb iné Studienka 4 zl., z ½ usadlosti ¼ merice obilia, zo ¼ usadlosti 1/8 merice obilia, želiari 8 d. 25 d., za spievanú omšu – 25 d. 1/3 z ofery a koledy, caliscatione, od kríža 5 d., 4 vozy dreva, za ohlášky pinta vína Rohožník 4 zl., z ½ usadlosti ¼ merice obilia, zo ¼ usadlosti 1/8 merice obilia, hoštáci 8 d., želiari 4 d. 25 d., za spievanú omšu – 25 d. 1/3 z ofery a koledy, caliscatione, od kríža 5 d., 3 vozy dreva Plavecký Mikuláš 5 zl., z ½ usadlosti ¼ merice obilia, želiari 4 d. 25 d., za spievanú omšu – 25 d. 1/3 z ofery a koledy, caliscatione, od kríža 5 d., dostatok dreva spolu s Plaveckým Petrom Plavecké Podhradie 3 zl., z každého domu 4 d. 25 d., za spievanú omšu – 25 d. 1/3 z ofery a koledy, caliscatione, od kríža 5 d. Plavecký Peter 5 zl., z ½ usadlosti ¼ merice obilia, želiari 4 d. 25 d., za spievanú omšu – 25 d. 1/3 z ofery a koledy, caliscatione, od kríža 5 d., 3 vozy dreva Summary Vysvetlivky: d. – denár, zl. – zlatý, názvy filiálok sú písané kurzívou. Obyvateľstvo dekanátu bolo takmer čisto katolícke. Početnejšiu skupinu nekatolíci tvorili iba v Devíne a vo Veľkých Levároch. Mestečko Devín so svojím národnostne zmiešaným obyvateľstvom, s výrazným podielom nemecky hovoriaceho obyvateľstva, patrilo v 1. polovici 17. storočia v rámci Záhorského dekanátu k sídlam s najvyšším podielom nekatolíkov. V porovnaní s rokom 1634 vzrástol počet čisto katolíckych obcí, čo bolo dané jednak postupujúcou rekatolizáciou v Uhorsku, ako i zmenou vlastníkov Devínskeho, Stupavského a Plaveckého panstva, ktoré získali Pálfiovci. V roku 1673 mali nekatolíci v Devíne dovolené pochovávať na cintoríne. V mestečku žilo 16 nekatolíckych manželských párov a ďalších 40 nekatolíkov. Štyria nekatolíci bývali v Lamači, v Sološnici nebol katolíkom jeden zeman a v Rovine krátko pred rokom 1673 väčšina osadníkov konvertovala, takže v čase vizitácie žil v osade len jeden nekatolík. Nekatolíci tvorili väčšinu iba vo Veľkých Levároch, kde žilo iba niekoľko katolíkov. Popri evanjelikoch žila v obci početná skupina novokrstencov. Bohoslužby vo filiálkach bývali približne každý tretí týždeň alebo raz za mesiac. V ostatné nedele museli veriaci prichádzať do farského kostola. Devínsky a gajarský farár mali dovolené kvôli vzdialenosti filiálok v nedeľu a vo sviatok celebrovať omšu dvakrát. 122 Vzhľadom na predchádzajúcu kanonickú vizitáciu z roku 1634 sa celkovo zlepšila náboženská situácia v Záhorskom dekanáte. Vo viacerých filiálkach, ktoré v 30. rokoch 17. storočia boli bez kostolov, sa postavili nové kostoly, viaceré kostoly sa opravili a rozšírili, klesol počet nekatolíkov v dekanáte. Tento stav bol výsledkom pokračujúcej rekatolizácie, na ktorej sa aktívne podieľali katolícki zemepáni – Pálfiovci. studia historica tyrnaviensia xviii Canon’s visitation of parishes Záhorský deanery in Bratislava priory in 1673 In 1673 the canon’s visitation is the second conserved visitation of Záhorský deanery of the 17th century, which consisted of 11 parishes. The minute-book retains all the prescribed sets of issues by the synod with an emphasis on material pensions and income of the church, the pastor, teacher and organist. Churches situation, their status and number of altars is an interesting data. In 1673 relative to the previous canon’s visitation in 1634, new churches were built in several villages (subsidiaries) that were without churches, several churches were repaired or upgraded. Almost every church had any immovable property. From the proceeds of these assets were paid the operation and routine maintenance of temples. Money was saved in church coffers, which also served as a local financial institutions. Under certain conditions, believers could borrow from them. The temple’s facilities of sacral objects and liturgical robes was adequate. Priest as a spiritual manager was paid by the believers. Priest’s income consisted of believers pay and from the stole fees. Salary was in combined form, and its amount depended on the size of peasant settlements. Teachers and organists had similar salary scheme. Deanery population was almost purely catholic. Numerous group of non catholic was in Devin and Velké Leváre, where they had a majority. Velké Leváre was the only village in Záhorský deanery without catholic parish. studia historica tyrnaviensia xviii 123 Alumni zo Slovenska na nemecko-uhorskom kolégiu v Ríme do roku 1635 Miroslav Kamenický Reformácia vznikla v Nemecku a jej rýchle rozšírenie bolo pre katolícku cirkev doslova šokom. Pritom reformácia nevznikla mimo cirkvi, ale priamo v jej lone a jej hlavnými ideológmi a šíriteľmi boli väčšinou katolícki kňazi a rehoľníci. Preto sa veľmi skoro v rímskych katolíckych kruhoch udomácnila myšlienka, že ak nemá byť Nemecko pre katolícku vec úplne stratené, treba vychovať v čo možno najkratšom čase novú generáciu Rímu oddaných kňazov. A keďže, z pohľadu Ríma, prakticky celé Nemecko už prepadlo reformácii, nemôže sa táto výchova nových kňazov realizovať v nemeckých krajinách, ale musí sa uskutočňovať priamo v Ríme pod dohľadom cirkevných orgánov a s pomocou novozaloženej Spoločnosti Ježišovej. Takto vzniklo v Ríme nemecké kolégium – Collegium Germanicum . Oficiálne bolo Collegium Germanicum založené pápežom Júliusom III. 31. augusta 1552. Bolo výsledkom snáh kardinála Giovanniho Moroneho1 a zakladateľa jezuitov sv. Ignáca z Loyoly. Collegium malo vychovávať kňazov pre nemecké oblasti, kde reformácia bola stále na víťaznom postupe. Alumni tohto rímskeho seminára museli vopred zložiť sľub, že sa neskôr stanú kňazmi. Po úspešnom začiatočnom účinkovaní Collegia Germanica bolo pápežom Gregorom XIII. v podobnom duchu založené 1. marca 1578 samostatné uhorské kolégium – Collegium Hungaricum. Obe kolégiá spojil roku 1580 Gregor XIII. do jedného kolégia. Spojené kolégium malo potom názov Collegium Germanicum-Hungaricum. Alumni tohto kolégia študovali poväčšine na škole, ktorá mala názov Collegium Romanum a bola založená roku 1551. Collegium Germanicum-Hungaricum viedli jezuiti, podobne ako Collegium Romanum. Collegium Romanum bolo neskôr premenované na Pápežskú gregoriánsku univerzitu. 1 Giovanni Gerolamo Morone (1509-1580), od roku 1529 biskup v Modene, potom dlhoročný pápežský diplomat na ríšskych snemoch a na cisárskom dvore. V roku 1542 ho pápež Pavol III. vymenoval za kardinála. Roku 1563 z poverenia Pia IV. predsedal dvom sesiám Tridentského koncilu. Patril medzi prvých protektorov Collegia Germanica. 124 studia historica tyrnaviensia xviii Dejinami nemecko-uhorského kolégia v Ríme sa v minulosti zaoberalo viacero autorov. V prvom rade treba spomenúť prácu Andreasa Steinhubera z roku 1896 Dejiny nemecko-uhorského kolégia.2 Ďalšia väčšia staršia práca na túto tému pochádza z pera Endre Veressa.3 Z novších autorov treba spomenúť ďalšieho významného maďarského historika Istvána Bitskeya, ktorý sa dejinami kolégia podrobne zaoberal vo viacerých svojich prácach.4 Zoznam chovancov seminára je publikovaný aj v práci Beáty Szlavikovszkej.5 Ako bolo spomenuté, Collegium Hungaricum bolo založené za pontifikátu Gregora XIII. (1572-1585). Gregor XIII. je známy ako dôsledný uskutočňovateľ dekrétov Tridentského koncilu. Zriadil komisiu kardinálov s cieľom dozerať na uvádzanie dekrétov do života. Zaujímal sa najmä o výber biskupov a o dodržiavanie povinností zdržiavať sa na mieste svojho biskupského úradu. Podarilo sa mu premeniť nunciatúry, dovtedy v prvom rade diplomatické úrady, na nástroje cirkevnej reformy. To ho viedlo k zakladaniu nových nunciatúr v Lucerne (1579), Grazi (1580), Kolíne (1584). Zakladal semináre v Ríme a ďalších mestách, finančne a materiálne podporil Collegium Germanicum, založil anglický seminár (1579), ďalej grécky, manoritský, arménsky. Výsledkom bola dobrá výchova vzdelaných kňazov. Tak bolo v roku 1578 založené aj Collegium Hungaricum.6 Z územia Slovenska pochádzalo viacero alumnov. Prvým známym alumnom bol Ladislav Hármas (1559-?), ktorý pochádzal z Bratislavy.7 Alumnom sa stal 15. septembra 1579 ako 20-ročný ešte v samostatnom uhorskom kolégiu. V Ríme študoval až do roku 1587. V tom istom roku ako Hármaš, avšak až 3. decembra 1579, sa zapísal ako alumnus v kolégiu ďalší Bratislavčan, Ján Smugger. V Ríme študoval do roku 1581.8 V roku 1582, teda už v spojenom nemecko-uhorskom kolégiu (Germanicum Hungaricum), nachádzame ďalšieho alumna zo Slovenska, konkrétne 2 STEINHUBER, Andreas. Geschichte des Collegium Germanicum-Hungaricum in Rom. 2 zv. Freiburg (Breisgau): Herder, 1896. 3 VERESS, Endre. A Római Collegium Germanicum et Hungaricum magyarországi tanulóinak anyakönyve és iratai. Budapest 1917. 4 BITSKEY, István. Hungáriából Rómába. A római Collegium Germanicum Hungaricum és a magyarországi barokk müvelödés. Budapest 1996. 5 SZLAVIKOVSZKY, Beáta. Magyarországi diákok Itáliai egyetemeken I. rész 1526-1918. Budapest 2007, s. 75-122. 6 KELLY, J.N.D. Pápeži dvoch tisícročí. Bratislava 1994, s. 218-219. 7 SZLAVIKOVSZKY, Magyarországi diákok s. 76. – VERESS. A Római Collegium, s. 413. 8 SZLAVIKOVSZKY, Magyarországi diákok, s. 76. studia historica tyrnaviensia xviii 125 z Trnavy, ktorý sa volal Ján Pyber (c.1561-1633)9. Pred príchodom do Ríma študoval na univerzitách vo Viedni a Olomouci10. Za kňaza bol vysvätený v roku 1587. S malými výnimkami neskôr pôsobil trvale v Trnave, pretože diecézy, ktorých bol biskupom, boli väčšinou okupované Osmanskou ríšou. Od roku 1611 päťkostolský, od 1614 vacovský biskup, od 1616 oradeiský biskup, 1625 jágerský biskup. Bol spolupracovníkom Petra Pázmáňa v procese rekatolizácie Uhorska. V roku 1605 sa zúčastnil na mierových rokovaniach s vodcom protihabsburského stavovského povstania Štefanom Bočkajom a v roku 1622 na rokovaniach s ďalším vodcom povstania uhorskej šľachty Gabrielom Betlenom.11 Trnavčan Andrej Hwysický (Hwysiczky, Hwysichky)12, šľachtic, narodený v roku 1568, vstúpil do nemecko-uhorského kolégia 31. júla 1588. Do kolégia teda vstúpil ako 20-ročný. Pred príchodom do Ríma študoval istú dobu aj vo Viedni. Spolu s Hwysickým prišiel do Ríma aj ďalší Trnavčan Wolfgang Kaprončaj (Kapronczay) (1568-1625)13. Bol rovnako starý ako Hwysický, mal tiež šľachtický pôvod, do nemecko-uhorského kolégia vstúpil presne v tom istom dni ako Hwysický. Ako predchádzajúce miesto svojich štúdií uviedol univerzitu v Olomouci. Avšak kým Hwysický z Ríma odišiel roku 1589, Kaprončaj tam pobudol až do roku 1594. V roku 1589 sa zapísali v Germanicu-Hungaricu traja alumni zo Slovenska. Prvým bol Daniel Lipták (Liptai, Terianus)14, ktorý pochádzal z Ružomberka. Bol vtedy 19-ročný (narodil sa teda roku 1580). Ako predchádzajúce štúdium uviedol absolvovanie gymnázia v Trnave. V kolégiu pobudol jeden rok. Druhým z alumnov bol šľachtic Mikuláš Novák (Nowak) (15661636). Do Ríma prišiel ako 22-ročný. Pochádzal z Trnavy a pred príchodom do Ríma navštevoval univerzity v Olomouci a Viedni. V Ríme pobudol päť rokov, bol tam teda do roku 1594. Z jeho ďalšieho pôsobenia vieme, že roku 1589 sa stal ostrihomským kanonikom. Tretím alumnom, ktorý v roku 1589 prišiel do Ríma a bol prijatý v kolégiu, bol Ján Sárváry, 18-ročný Trnavčan 9 BITSKEY, István. Il Collegio Germanico-Ungarico di Roma : contributo alla storia della cultura ungherese in età barocca. Roma: Viella, 1996, s.227. 10 Jezuitská univerzita v Olomouci bola založená v roku 1573. Vysokoškolské vyučovanie tu začalo o tri roky neskôr. BITSKEY, István. Studenten aus den Ländern der Stephanskrone an katholischen Universitäten des Heiligen Römischen Reiches deutscher Nation im 17. Jahrhundert. In: Peregrinatio Hungarica. Studenten aus Ungarn an deutschen und Österreichischen Hochschulen vom 16. bis zum 20. Jahrhundert. Herausgegeben von Márta Fata, Gyula Kurucz und Anton Schindling. Stuttgart: Franz Steiner Verlag, 2006, s. 125. 11 Slovenský biografický slovník. IV. zväzok. Martin: Matica slovenská, 1990, s. 557. 12 BITSKEY, Il Collegio Germanico-Ungarico di Roma, s. 215. 13 SZLAVIKOVSZKY, Magyarországi diákok, s. 77. 14 BITSKEY, Il Collegio Germanico-Ungarico di Roma, s. 232. 126 studia historica tyrnaviensia xviii (narodil sa v roku 1571). V Ríme pobudol, rovnako ako Mikuláš Novák, päť rokov. Pred príchodom do Ríma navštevoval univerzitu vo Viedni.15 Nasledujúcich osem rokov nebol do kolégia prijatý žiadny alumnus zo Slovenska. Až v roku 1597 sa tu objavuje Bratislavčan Mikuláš Ribonicius (1572-?). Do Ríma prišiel ako 25-ročný. Pred príchodom do Ríma študoval vo Viedni. V Ríme pobudol jeden rok (1597-98).16 Nasledujúci rok (1598) po príchode Riboniciusa bol do kolégia prijatý Ján Fabritius (1576-?), ktorý pochádzal zo Senca. Ako predchádzajúce štúdium uviedol turčianske gymnázium. V Ríme pobudol päť rokov.17 V roku 1599 sa zapísal do kolégia Rožňavčan Jakub Németh. Mal vtedy 25 rokov.18 Bol posledným alumnom zo Slovenska, ktorý sa zapísal do matriky nemecko-uhorského kolégia v 16. storočí. Celkovo možno pre 16. storočie konštatovať, že v najprv v samostatnom uhorskom kolégiu v Ríme (v rokoch 1578-1580) študovali len dvaja alumni zo Slovenska, obaja pritom boli z Bratislavy (Ladislav Hármaš a Ján Šmugger). V spojenom nemecko-uhorskom kolégiu sa zapísalo do konca 16. storočia ešte 9 alumnov zo Slovenska. Až piati uviedli, že pochádzajú z Trnavy (Ján Pyber, Andrej Hwysiczky, Wolfgang Kapronczay, Mikuláš Novák, Ján Sárváry), po jednom boli z Ružomberka (Daniel Liptai), Bratislavy (Mikuláš Ribonicius), zo Senca (Ján Fabritius) a z Rožňavy (Jakub Németh). Po roku 1599 ďalších deväť rokov nebol do kolégia prijatý žiaden alumnus zo Slovenska. Až v roku 1608 do Ríma prišlo šesť nových alumnov zo Slovenska. Traja pochádzali zo Šale, dvaja z Bratislavy, jeden z Báhoňa. Prvým bol 20-ročný šľachtic zo Šale František Gögh, ktorý pred príchodom do Ríma študoval na univerzite v Olomouci. V Ríme študoval šesť rokov (do roku 1615). Ďalším alumnom zo Šale bol Pavol Nádasy, narodený roku 1586. V Ríme študoval do roku 1614. Tretím alumnom zo Šale bol Juraj Nagy, narodený roku 1590, člen Spoločnosti Ježišovej. V kolégiu pobudol do roku 1611. Štvrtým alumnom, ktorý rozmnožil stav študentov kolégia, bol 23-ročný Bratislavčan Ján Orosz. Pred príchodom do Ríma študoval na univerzite v Olomouci.19 V Germanicu-Hungaricu strávil tri roky. Ďalším Bratislavčanom bol 22-ročný šľachtic Ján Chrysostom Payer. Rovnako ako Orosz študoval predtým na univerzite v Olomouci. V Ríme však pobudol o tri roky dlhšie ako Orosz, bol tam do roku 1615. A šiestym alumnom, ktorý v roku 15 SZLAVIKOVSZKY, Magyarországi diákok, s. 77. 16 SZLAVIKOVSZKY, Magyarországi diákok, s. 78. 17 SZLAVIKOVSZKY, Magyarországi diákok, s. 78. 18 SZLAVIKOVSZKY, Magyarországi diákok, s. 78. 19 SZLAVIKOVSZKY, Magyarországi diákok, s. 80.. studia historica tyrnaviensia xviii 127 1608 začal študovať v nemecko-uhorskom kolégiu a pochádzal zo Slovenska, bol 25-ročný Valentín Rumer z Báhoňa. Rovnako ako dvaja predchádzajúci alumni, aj on študoval na univerzite v Olomouci. V Ríme pobudol dva roky.20 V roku 1609 sem prišiel Tobiáš Pistes z Kláštora pod Znievom v Turčianskej stolici. V Ríme pobudol päť rokov.21 Ďalší alumnus zo Slovenska prišiel do rímskeho kolégia opäť až po dlhšom čase, po piatich rokoch od príchodu predchádzajúceho (v roku 1614). Bol to Štefan Paxi pochádzajúci zo Šale. V čase príchodu do Ríma mal 25 rokov. Je zaujímavé, že ako predchádzajúce štúdium uviedol gymnázium v Záhrebe. V Ríme študoval štyri roky, do roku 1618. V tomže roku, v ktorom Paxi opustil Rím, prišiel sem Juraj Draškovič de Trakostyán (Trakoščan), ktorý sa narodil v Nových Zámkoch 14. 5. 1599.22 Do Ríma prišiel vo veku 19 rokov a pobudol tam tri roky (do roku 1621). Ide o známeho predstaviteľa rodu Draškovičovcov, Juraja III., ktorý bol synom chorvátskeho bána Jána II. Draškoviča. Juraj III. bol v rokoch 1628-1630 biskupom v Päťkostolí, v rokoch 1630-36 vo Váci a v rokoch 1636-1650 v Rábe.23 V roku 1619 prišiel do Ríma ďalší budúci významný katolícky predstaviteľ, Benedikt Kišdy (Kisdy). Pri zápise do matriky kolégia uviedol, že pochádza z Trnavy, teda sa cítil byť Trnavčanom. Treba však povedať, že sa narodil na území dnešného Maďarska v obci Széchény v roku 1598. Do kolégia sa zapísal 23. októbra 1619 ako 22-ročný. Exmatrikulovaný bol v roku 1622. Pred príchodom do Ríma študoval v Trnave a vo Viedni. V Ríme vyštudoval teológiu a roku 1622 bol vysvätený za kňaza. Potom pôsobil ako kaplán ostrihomského arcibiskupa Petra Pázmaňa, farár v Podunajských Biskupiciach a Šali. V roku 1626 sa stal bratislavským kanonikom, neskôr aj prepoštom. V roku 1648 bol vysvätený za jágerského biskupa so sídlom v Jasove. V slovenských dejinách je známy najmä ako zakladateľ Košickej univerzity. Už v roku 1654 tu založil jezuitské kolégium, ktoré bolo v roku 1660 potvrdené Leopoldom I. ako univerzita s filozofickou a teologickou fakultou. Na založenie univerzity a vybudovanie právnickej fakulty venoval 90 000 zlatých. Zomrel ako 62-ročný v Jasove 22. júna 1660.24 Kišdyho spolužiakom na nemecko-uhorskom kolégiu bol Michal Kopčány (Kopcsányi), (1596-1646), šľachtic pochádzajúci z Kopčian. Bol rovnako 20 SZLAVIKOVSZKY, Magyarországi diákok, s. 80.. 21 SZLAVIKOVSZKY, Magyarországi diákok, s. 80. 22 http://lexikon.katolikus.hu/D/Draskovich.html 23 SZLAVIKOVSZKY, Magyarországi diákok, s. 81. 24 Slovenský biografický slovník. III. zväzok. Martin: Matica slovenská, 1989, s. 85. SZLAVIKOVSZKY,Magyarországi diákok, s. 81. VERESS, A Római Collegium, s. 1380. 128 studia historica tyrnaviensia xviii starý ako Kišdy, mal 23 rokov a pred príchodom do Ríma študoval na Viedenskej univerzite. V Ríme študoval len jeden rok, od 23. októbra 1619 do roku 1620. Rovnako v roku 1619 bol prijatý do kolégia Ján Ugronovič (Ugronovith), ktorý pochádzal z Lednice. Mal šľachtický pôvod, bol 21-ročný. Ako predchádzajúce štúdium uviedol absolvovanie gymnázia v Brne. V roku 1621 bol prijatý do kolégia Juraj Lipai (Juraj Lippay de Zombor), narodený 9. októbra 1600 v Bratislave. Pred príchodom do Ríma študoval v Bratislave, Viedni a Grazi. Už pred príchodom do Ríma ako 19-ročný, v roku 1619, sa stal kanonikom v Jágri. V Ríme v nemecko-uhorskom kolégiu študoval v rokoch 1621-1625. Po absolvovaní teológie v Ríme bol vymenovaný za farára v Senici a súčasne sa stal ostrihomským kanonikom. V roku 1631 sa stal biskupom v Päťkostolí, roku 1632 vo Veszpréme a roku 1637 v Jágri. Súčasne zastával funkciu uhorského kancelára. Roku 1642 dosiahol vrchol svojej profesijnej kariéry, keď sa stal ostrihomským arcibiskupom a uhorským prímasom.25 V roku 1627, kedy odchádzal Juraj Lipai z Ríma, prišlo do Ríma mimoriadne veľa nových alumnov zo Slovenska, celkovo až osem. Prvým z nich bol Martin Alberti, ktorý pochádzal z Tekovskej Breznice. Ako predchádzajúce štúdium uviedol gymnázium v Trnave. V nemecko-uhorskom kolégiu sa zapísal 10. septembra 1627. Spolu s ním prišiel do Ríma aj Pavol Buziakovicz, šľachtic z Trnavy. Martin Alberti mal v čase príchodu do Ríma 23 rokov, Pavol Buziakovicz o dva roky menej. Rovnako ako Alberti aj Buziakovicz predtým študoval v Trnave. V Ríme pobudol až sedem rokov, do Uhorska sa vrátil v roku 1634.26 Aj Ján Kapronczay prišiel do Ríma v roku 1627. Narodil sa v roku 1604, v čase príchodu do Ríma mal 23 rokov. V matrike nie je uvedená konkrétna lokalita, z ktorej pochádzal. Uviedol len, že pochádza z Nitrianskej stolice a pred príchodom do Ríma študoval v Trnave. Štvrtý alumnus, ktorý prišiel do Ríma v roku 1627, sa volal Andrej Nagy. Bol to 24-ročný šľachtic z Nových Zámkov. Narodil sa v roku 1607. V Ríme pobudol jeden rok, do roku 1628. Podobne ako predchádzajúci uviedol, že má absolvované gymnázium v Trnave. Piaty alumnus sa volal Tobiáš Pistes. Uviedol, že je 21-ročný, šľachtického pôvodu, pochádzal z Kláštora pod Znievom a mal absolvované gymnázium v Trnave. V Ríme študoval do roku 1634, teda až sedem rokov. Šiestym alumnom, ktorý pochádzal zo Slovenska a začal študovať na nemecko-uhorskom kolégiu v Ríme v roku 1627, bol Juraj Pohronec (Pohroncius), šľachtic, 24-ročný, narodený v Slepčanoch. 25 Slovenský biografický slovník. III. zväzok. Martin: Matica slovenská, 1989, s. 410. 26 SZLAVIKOVSZKY, Magyarországi diákok, s. 82. studia historica tyrnaviensia xviii 129 Ako svoje predchádzajúce vzdelanie uviedol absolvovanie bližšie neurčenej školy v Trnave. Už siedmym alumnom zo Slovenska v roku 1627 bol Juraj Švehla, šľachtic, 22-ročný, narodený v roku 1605 v Holíči, ktorý mal rovnako ako predchádzajúci, absolvovanú školu v Trnave. Ôsmym alumnom zo Slovenska, ktorý prišiel do Ríma v roku 1627, bol budúci známy ostrihomský arcibiskup a uhorský miestodržiteľ Juraj Selepčéni (Selepčéni-Pohronec, Szelepcsényi, Szelepcseny). V matrike je uvedené, že sa narodil v roku 1605 (čo nezodpovedá všeobecne uvádzanému dátumu jeho narodenia – 1595). Je tu uvedené, že pochádza zo Slepčian. V matrike uviedol ako svoje predchádzajúce vzdelanie absolvovanie školy v Trnave (gymnázium?, seminár?). V Ríme študoval v rokoch 1627-1634. Už v roku 1644 sa stal biskupom vo Veszpréme, v roku 1648 sa stal nitrianskym biskupom, od roku 1657 bol arcibiskupom kaločským a od roku 1666 ostrihomským arcibiskupom a uhorským primasom. Angažoval sa v obrane krajiny proti Osmanom. Bol významnou postavou rekatolizácie a protireformácie.27 Pozorný čitateľ si iste povšimol tú skutočnosť, že v roku 1627 prišli do Ríma dvaja noví chovanci Germanico-Hungarica zo Slepčian s takmer rovnakým menom. Jeden je uvedený v matrike ako „Georgius Pohroncius“, druhý ako „Georgius Szelepcsényi“, prvý mal 24 rokov, druhý 22 rokov. Aký bol medzi nimi vzťah sa nám však nepodarilo zistiť. V roku 1628 prichádza do Ríma 22-ročný šľachtic Gašpar Sylla, pôvodom z Trnavy. V Ríme študoval do roku 1635. V roku 1630 nastúpili na nemecko-uhorské kolégium dvaja noví alumni, Juraj Jakusič (Jakusith) a Juraj Telegdy. Jakusič bol 22-ročný, pôvodom z Vršatského Podhradia v Nitrianskej stolici. V Ríme však študoval až do roku 1635. Telegdy bol 21-ročný šľachtic (narodený 1609), pochádzal z Trnavy, ako predchádzajúce štúdium uviedol Viedenskú univerzitu. V Ríme študoval do roku 1636.28 V roku 1631 začal študovať v Ríme 25-ročný Štefan Bošňák (Bosnyák), narodený v roku 1606 v obci Veľký Biel. Pred príchodom do Ríma študoval vo Viedni. V Ríme pobudol do roku 1635. V roku 1632 sa stal alumnom v nemecko-uhorskom kolégiu Štefan Varró, 22-ročný šľachtic, ktorý sa narodil roku 1610 v Lelesi. V Ríme študoval do roku 1637. Pred príchodom do Ríma študoval na gymnáziu v Lelesi a Trnave. Študoval aj na univerzite vo Viedni.29 Posledným alumnom nemecko-uhorského kolégia v Ríme zo Slovenska pred založením Trnavskej univerzity bol Mikuláš Požgaj (Posgay), ktorý 27 SZLAVIKOVSZKY, Magyarországi diákok, s. 82-83. 28 SZLAVIKOVSZKY, Magyarországi diákok, s. 83. 29 SZLAVIKOVSZKY, Magyarországi diákok, s. 83. 130 studia historica tyrnaviensia xviii sa narodil roku 1610 a pochádzal z Trnavy. Do Ríma prišiel roku 1634, v nasledujúcom roku Rím opustil a vrátil sa do vlasti.30 Celkovo možno konštatovať, že do založenia Trnavskej univerzity roku 1635 študovalo v nemecko-uhorskom kolégiu v Ríme 38 alumnov zo Slovenska. Najviac ich tam prišlo z Trnavy (9), nasleduje Bratislava (8 alumnov), Šaľa (4), po dvoch alumnoch tam prišlo z Kláštora pod Znievom, Nových Zámkov a Slepčian. Z ďalších 11 lokalít prišlo do Ríma po jednom alumnovi z Ružomberka, Senca, Rožňavy, Báhoňa, Kopčian, Lednice, Tekovskej Breznice, Holíča, Vršatského Podhradia, Veľkého Biela a Lelesa. Počty alumnov zo Slovenska na nemecko-uhorskom kolégiu v Ríme do roku 1635 Rok Počet študentov 1579 2 1582 1 1588 2 1589 3 1597 1 1598 1 1599 1 1608 6 1609 1 1614 2 1619 3 1621 1 1627 8 1628 1 1630 2 1631 1 1632 1 1634 1 Celkový počet: 38 30 SZLAVIKOVSZKY, Magyarországi diákok, s. 83. studia historica tyrnaviensia xviii 131 summary Alumni from Slovakia at the German-Hungarian college (Collegium Germanicum-Hungaricum) in Roma until 1635 German college in Roma (Collegium Germanicum) was founded by the pope Julius III. on 31st August 1552. It was a result of efforts of cardinal Giovanni Morone and of the founder of jesuits, st. Ignatius of Loyola. Collegium should educate priests for German areas, where the reformation was spreading. Alumni from this Roman seminar had to make a promise in advance that they became priests. After the successful begining of Collegium Germanica, there was founded similiar Hungarian college (Collegium Hungaricum) on 1st March 1578 by the pope Gregor XIII. Both colleges were merged by Gregor XIII. in 1580. Merged college had the name Collegium Germanicum-Hungaricum. Alumni of this college studied mainly at school called Collegium Romanum (founded 1551). Our study deals with alumni of the college who came from the area of Slovakia and studied in Roma since its establishment till the year 1635 (creation of the University of Trnava). Štúdia bola vypracovaná v rámci riešenia grantu VEGA 1/0734/13 Študenti zo Slovenska na zahraničných univerzitách a vysokých školách do roku 1945 Kanonická vizitácia ako prameň k dejinám školstva Zuzana Lopatková Jedným z historických prameňov, ktoré výrazným spôsobom posúvajú dopredu poznanie o dejinách školstva na území dnešného Slovenska v období raného novoveku, sú aj zápisnice z kanonických vizitácií.1 Ich význam pre dejiny ľudových škôl možno demonštrovať na vidieckom prostredí v okolí Trnavy, kde začiatkom novoveku možno pozorovať vývojové línie v dejinách školstva totožné s vývojom vzdelanosti v celom Uhorsku. Nositeľkami vzdelanosti boli v tomto prostredí, na mnohých miestach už od čias stredoveku, vidiecke farské školy. Tieto školy boli zriaďované hlavne pre bohoslužobné ciele. Nevznikali primárne preto, aby sa v nich deti naučili písať, čítať a počítať, ale preto, aby si v škole osvojili katechizmus. Osvojenie gramotnosti sa pritom chápalo predovšetkým ako prostriedok k osvojeniu si viery. Práve ľudové školstvo vo veľkej miere formovalo kultúrnu a vzdelanostnú úroveň obyvateľstva nielen v slovenských mestách, ale aj obciach.2 V období raného novoveku sa najmä pod vplyvom ideí humanizmu a renesancie, a neskôr aj šírenia reformačných myšlienok postupne zvyšoval záujem o vzdelanie, a to aj u katolíkov, ale aj u protestantov, a postupne sa vzdelávali aj širšie vrstvy obyvateľstva. Trnavská synoda z roku 1560 nariadila, aby každá farnosť ustanovila učiteľa, pričom chudobné farnosti sa mohli aj spojiť, aby učiteľa dokázali zo svojich príjmov uživiť. Podobne postupovali aj protestantské cirkvi a začiatkom 17. storočia mali už aj mnohé protestantské obce svoje školy.3 Najmä obdobie 17. storočia však poskytuje ako v celkovo nepriaznivej 1 LOPATKOVÁ, Zuzana. Kanonické vizitácie severozápadnej časti Podhorského dekanátu v 2. polovici 16. storočia a v 17. storočí. Kraków : Towarzystwo Słowaków w Polsce, Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2014, s. 26-28. 2 KOMLÓSSY, Ferenc. Az esztergom föegyházmegyei róm.kath. iskolák története. Ostrihom, 1896, s. 26 a nasl. 3 KOMPOLT, Pavol. Disciplinizácia ako integrálna súčasť vzdelávania v 16. – 18. storočí. In Formy a obsah vzdelanosti v historickom procese. Ed. V. ČIČAJ. Bratislava : VEDA, 1999, s. 139. Porovnaj PEŠEK, Jiří. Měšťanská vzdělanost a kultura v předbělohorských Čechách. (Všední dny kulturního života). Praha : UK, 1993, s. 40. 132 studia historica tyrnaviensia xviii studia historica tyrnaviensia xviii 133 spoločensko-politickej situácii, aj v oblasti školstva obraz roztrieštenosti najmä v zmysle náboženských a ideologických sporov. Naopak, druhá polovica 18. storočia završuje emancipáciu a začína sekularizáciu moderných školských systémov, pričom pomaly ustupuje stavovské a konfesionálne vymedzenie prístupu k vzdelávaniu.4 Podľa zachovaných historických prameňov bola na území dnešného Slovenska pomerne hustá sieť škôl, a to nielen v kráľovských, ale aj v zemepanských mestách a na dedinách.5 Pritom možno konštatovať, že v 16. storočí bolo na území dnešného Slovenska minimálne 130 škôl. V dedinských elementárnych školách sa vyučovalo písanie, čítanie, počítanie a náboženstvo.6 Ľudové školy až do zavedenia školských reforiem v druhej polovici 18. storočia predstavovali najmä farské školy, ktorých spätosť s cirkvou reprezentovala nielen obsahová náplň vyučovacieho procesu, ale aj priama podriadenosť správcovi farnosti. Mesto Trnava, ktorého okolité vidiecke školstvo je predmetom nášho záujmu, ako slobodné kráľovské mesto malo pozitívny vplyv na okolité vidiecke lokality. Otvorenosť pre komunikáciu a poloha na malokarpatskom podhorí, kde sa stretali a spolunažívali viaceré národnosti, vytvárali už od stredoveku vhodné predpoklady na rozvoj tohto regiónu. Výhodná poloha v susedstve s Moravou, rozsiahle vinohrady a skutočnosť, že týmto územím prechádzali dôležité diaľkové obchodné cesty, boli predpokladmi rozvoja remesiel, vinohradníctva i obchodu. Územie malokarpatského regiónu tvorilo pomerne pestrú národnostnú zmes. Pôvodnými obyvateľmi tohto regiónu boli Slováci, ktorí už aj v období stredoveku tvorili väčšinu. Popri Slovákoch tu boli vo väčšom počte zastúpené aj iné národnosti, najmä nemecká, maďarská a chorvátska. Postupne na tomto území vznikla pomerne hustá sieť väčších či menších vidieckych sídiel. Tento hospodársky rozmach a rozvoj predpokladá aj existenciu vzdelanej spoločenskej vrstvy, ktorej vznik a formovanie sa predpokladá istý stupeň vzdelanosti a kultúry v malokarpatskom regióne. Najstaršie novoveké zápisnice z kanonických vizitácií, ktoré sa zmieňujú o škole a učiteľovi vo vidieckom prostredí, sú tzv. pázmaňovské kanonické vizitácie z rokov 1629 až 1634. V súvislosti so školstvom možno na základe zápisníc z kanonických vizitácií sledovať sieť škôl a počet žiakov.7 V roku 1634 našiel vizitátor Juraj Draškovič farské školy vo všetkých sídlach farností: v Dlhej, Dolných aj Horných Orešanoch, Smoleniciach, Naháči, Trstíne, Dechticiach, Bohuniciach, Dolnom Dubovom, Dolnej Krupej, Boleráze, Ružindole, Suchej, Bohdanovciach, Špačinciach, Brestovanoch, Hrnčiarovciach a Zavare. Okrem toho mali svoju vlastnú školu a učiteľa aj ďalšie tri obce, ktoré mali postavenie filiálky: Borová, Trstín a Horná Krupá. V ostatných filiálkach učil učiteľ zo sídla farnosti.8 Učiteľ učil v školskom dome, ktorý bol vo viac či menej vyhovujúcom stave vo väčšine obcí; v úplne zlom stave boli školy len v dvoch obciach. Pri niektorých školách vizitátor už v tomto ročníku vizitácií uviedol aj počty žiakov. I keď úroveň jednotlivých učiteľov i škôl bola iste rôzna, už samotný fakt, že vo všetkých obciach v okolí Trnavy, ktoré boli farnosťami (cirkevno-organizačne patrili do Podhorského dekanátu), s výnimkou jednej bola v prvej tretine 17. storočia škola, ktorá vo všetkých farnostiach kontinuitne pokračovala ďalej až do konca 18. storočia (a iste aj ďalej), je potešiteľný a mimoriadne zaujímavý. Poukazuje na vyspelosť (v kontexte doby) vidieckeho obyvateľstva, žijúceho na uvedenom území, čoho príčinou bola iste aj blízkosť Trnavy ako sídla Ostrihomského arcibiskupstva. Je samozrejmé, že prítomnosť škôl vo všetkých farnostiach ešte automaticky neznamenala záruku vzdelanosti ich obyvateľov. Je prakticky nemožné dedukovať na základe uvedených informácií, do akej miery boli obyvatelia obcí vzdelaní či gramotní. Aj keď pre niektoré školy máme zachované údaje o počte žiakov, ktorí ich navštevovali, nezistíme, koľko z celkového počtu detí reálne chodilo do školy, a nakoľko získané vedomosti použili v praxi. Vo väčšine dedinských škôl sa učilo len v zimných mesiacoch a študijný poriadok nebol ustálený.9 Ďalej na základe zápisníc z kanonických vizitácií môžeme sledovať vzdelanie, osobnú charakteristiku, národnosť, funkciu a postavenie učiteľa v novovekej spoločnosti. Možno konštatovať, že popri svojom hlavnom povolaní a poslaní, ktorým bolo učenie detí, vykonával učiteľ množstvo ďalších aktivít. Bol prvým pomocníkom farára pri rozličných cirkevných úkonoch – sprevádzal veriacich na bohoslužbách a iných pobožnostiach svojím spevom a hrou na organe, asistoval pri čítaných i spievaných omšiach, niekedy aj miništroval farárovi, pri pohreboch, zvonil v kostole a na pohreboch, sprevádzal 4 KOWALSKÁ, Eva. Štátne ľudové školstvo na Slovensku na prelome 18. a 19. stor. Historické štúdie. Bratislava : Veda, 1987, s. 12. 5 LENGYELOVÁ, Tünde. Školy a vzdelanosť v zemepánskych mestách v 16. – 17. storočí. In Formy a obsah vzdelanosti v historickom procese. Ed. V. ČIČAJ. Bratislava : VEDA, 1999. VAJCÍK, Peter. Školstvo na Slovensku v XVI. storočí. Bratislava : 1955, s. s. 12-13. 6 MÁTEJ, Jozef. a kol: Dejiny českej a slovenskej pedagogiky. Bratislava : 1976, s. 41 a i. 7 Prímási Levéltár Esztergom, Archivum ecclesiasticum vetus, Liber 3., 108, Districtus sub Montibus, Visitatio canonica per anno 1634. Tieto kanonické vizitácie publikovala BEKE, Margit. Pázmány Péter egyházlátogatási jegyzőkönyvei (1616-1637). Budapešť, 1994, s. 259. 8 Obyvatelia niektorých filiálnych obcí (napr. v Bielom Kostole, Špačinciach, Lošonci) boli väčšmi zaťažení počtom naturálií, ktoré museli odovzdať učiteľovi, ako boli zaťažení obyvatelia sídla fary. Bolo to tak zrejme kvôli námahe učiteľa, ktorú musel prekonávať pri dochádzaní do filiálky, a na kompenzáciu jeho povozu, príp. občerstvenia. 9 LOPATKOVÁ, Kanonické vizitácie severozápadnej časti, s. 72-74. 134 studia historica tyrnaviensia xviii studia historica tyrnaviensia xviii 135 farára k chorým, umierajúcim a pod. Jednoducho povedané, popri farárovi a richtárovi patril k najdôležitejším predstaviteľom obcí. Veľmi často učitelia vykonávali zároveň aj funkciu notárov. Podľa nariadenia z roku 1778 o spôsobe vydržiavania učiteľov a škôl, stanoveného podľa Ratio educationis, učitelia nesmeli byť zaťažovaní vedľajšími funkciami. Zo zápisníc z kanonických vizitácií z roku 1782 však vyplýva, že v rámci vidieckych škôl v okolí Trnavy sa toto nariadenie nedodržiavalo. Zaujímavé údaje nám poskytujú zápisnice z vizitácií aj o zvyšovaní kvalifikácie učiteľov na jezuitskom kolégiu v Trnave. Vizitátori zisťovali, či sú učitelia morálne spôsobilí a či poznajú rímskokatolícke obrady a ceremónie, čo bolo dôležité predovšetkým pre ďalšie učiteľovo pôsobenie ako asistenta farára pri rozličných náboženských úkonoch. Niektorí učitelia vo veľkých obciach mali aj svojich pomocníkov, ktorých vizitátor nazval „companus“. Spomínaní pomocníci však pomáhali učiteľom výlučne pri učení detí, to znamená, že ho nezastupovali v jeho iných funkciách. Vo farnostiach učiteľov vyberali do úradu miestni farári, pričom výberu sa zúčastňovali aj predstavitelia obce a niekedy aj zástupca panstva, najčastejšie zemepanský úradník. Farárovi učitelia aj podliehali svojou poslušnosťou. Nezanedbateľnou bola otázka dostatočného a primeraného hmotného zabezpečenia učiteľa ako jedného z najvzdelanejších predstaviteľov obce. Učiteľove príjmy môžeme všeobecne na základe rozboru kanonických vizitácií rozdeliť do niekoľkých kategórií. Ako prvé, a tie dostával každý učiteľ, môžeme označiť naturálie. K nim patrilo obilie, odovzdávané učiteľovi v snopoch alebo vymlátené, mušt a víno. Mušt a víno odovzdávali ako naturáliu len poddaní, ktorí užívali vinice. Niektorí učitelia dostávali aj základný plat od dediny v peniazoch, ktorého výška závisela od počtu žiakov. Ako sme už spomenuli, učiteľ nemal na starosti len vyučovanie detí, ale vykonával aj rôzne pomocné služby, ktorými vypomáhal farárovi.10 Za tieto služby dostával osobitné príjmy – tzv. caliscatio,11 a tretinu z príjmov z ofery a koledy.12 10 Učitelia boli v niektorých dedinách aj notármi (priama zmienka o tom je vo vizitácii Dlhej, Hrnčiaroviec, Hornej Krupej, Naháča, Smoleníc a Bohdanoviec), správcami kostolných hodín, organistami, niektorí učitelia pomáhali i v čase oberačiek pri vymeriavaní potrebných dávok (zmienka v kanonickej vizitácii Dolného Dubového). Archív Trnavskej arcidiecézy Trnava, Archidiaconatus Posoniensis, Districtus Szomolanensis, 1756, sign. I./2. 11 Caliscatio – súhrnný názov odmeny učiteľa za spievanie počas veľkých cirkevných sviatkov. Túto definíciu nachádzame v kanonickej vizitácii z r. 1694. Prímási Levéltár Esztergom, Archivum ecclesiasticum vetus, Lib. 8., 87. (1694), Districtus sub Montibus, Visitatio canonica per anno 1694. 12 Koleda – príjem (vo forme peňažnej odmeny i naturálií) za spievanie kolied na sviatok Troch kráľov (6.1.). 136 studia historica tyrnaviensia xviii Všetky tieto príjmy dostávali všetci učitelia v okolí Trnavy. Tiež poberali od farníkov poplatky za asistenciu pri pohrebe v rozsahu od 10 do 25 denárov, osobitne za nesenie kríža pri pohrebe 5 denárov, a príplatky za spievanie na pohrebnej omši všade 10 denárov. Niektorí učitelia poberali aj ďalšie špecifické poplatky.13 Koncom 17. storočia sa v kanonických vizitáciách objavujú zmienky o tom, že – zrejme pre zlepšenie svojho živobytia – niektorí učitelia užívali i malé pozemky, teda pôdu, lúky či vinice, ktoré sami obrábali, a dorábali si teda časť potravín aj sami. Všetci učitelia sa museli o tieto pozemky starať vo vlastnej réžii. Vizitátor si pri kanonickej vizitácii všímal a aj vo vizitačnej zápisnici charakterizoval stav školského domu, jeho oplotenia a príslušenstva. Vidiecke školy boli pritom odkázané na vlastnú iniciatívu obyvateľov, ktorí boli povinní vykonávať ručné práce a povozy v súvislosti s opravami školských budov. Zemepán príslušnej obce mal zase povinnosť zabezpečiť stavebný materiál. Vo všetkých farnostiach vizitátor zdôraznil, že oprava a udržiavanie školských domov, ako aj stav oplotenia školy a školských pozemkov je výlučnou povinnosťou obyvateľov obcí, predovšetkým farníkov, ale na prácach boli povinní sa podieľať aj obyvatelia filiálok (práve tí sa väčšinou z týchto záväzkov vymaňovali). K školskej budove patril obvykle väčší či menší dvor a malá záhradka.14 Základné ľudové školy na vidieku predstavovali najnižší typ školy. Deťom na dedinských školách sa malo dostať najzákladnejšie vzdelanie, to znamená, aby sa v škole naučili čítať, písať a počítať. Tieto školy sa však od seba líšili, a to počtom tried, učiteľov i obsahom vyučovania. Reforma však v praxi takmer nezasiahla väčšinu škôl v menších mestečkách a dedinách, kde stále pretrvávala nízka úroveň vyučovania. Až reformnú politiku Jozefa II. v oblasti školstva podnietila potreba rozšíriť dosah vzdelanosti a priblížiť ho praktickým potrebám, s čím súviselo venovanie prvoradej pozornosti ľudovému školstvu a zmenám v jeho zameraní i obsahu vyučovania. Najväčšie zmeny do rozvoja ľudového školstva vniesol Tolerančný patent z roku 1781. Nekatolíci, ktorí mali dovtedy len obmedzenú možnosť zriadiť si vlastné školy a ustanoviť učiteľov, si mohli v obci, kde žilo aspoň 100 rodín a 500 13 Tak napr. učiteľ v Dolnej Krupej dostával 50 denárov ročne z krčmy, 4 denáre za napísanie ohlášok (pred vstupom do manželstva). In: Prímási Levéltár Esztergom, Archivum ecclesiasticum vetus, Lib. 8., 87. (1694), Districtus sub Montibus, Visitatio canonica per anno 1694, Parochia Also Korompa. 14 Archív Trnavskej arcidiecézy Trnava, Archidiaconatus Posoniensis, Districtus Szomolanensis, 1782, sign. II. Visitationes canonicae; Porov. aj KOWALSKÁ, Eva. Škola ako kamenná inštitúcia : materiálny aspekt osvietenských školských reforiem. In Formy a obsah vzdelanosti v historickom procese. Ed. V. ČIČAJ. Bratislava : VEDA, 1999. studia historica tyrnaviensia xviii 137 osôb nekatolíckeho vierovyznania, zriadiť vlastnú ľudovú školu. Podmienkou pritom bolo, aby učitelia ovládali predpísanú vyučovaciu metódu. Podľa ďalšieho dôležitého ustanovenia Jozefa II. z hľadiska rozvoja ľudového školstva sa malo nedodržiavanie povinnej školskej dochádzky trestať pokutou. Nariadenie sa odôvodňovalo argumentom, že chudoba rodičov nemôže byť prekážkou riadnej školskej dochádzky, pretože tá bola bezplatná. V rámci dozoru nad ľudovými školami boli ustanovení vizitátori, ktorí boli na čele tzv. vizitačných okruhov ako menších územných jednotiek. Vizitátori mali na starosti výhradne ľudové školy na dedinách v okruhu svojej pôsobnosti, pričom ich základným cieľom bolo prebrať celú sieť týchto škôl pod kontrolu štátu. Pri každej vizitácii jednotlivých škôl sa mala preverovať i kvalifikácia a schopnosti učiteľov. Dôležitú funkciu mal aj škôldozorca, ktorým bol v konfesionálne jednotných obciach farár. Zápisnice z kanonických vizitácií nám teda približujú sieť škôl vo vidieckom prostredí okolia Trnavy v období raného novoveku, ich úroveň, stav, osobu a príjmy učiteľa, a to v takej miere, ako nám to dovoľujú ako relevantné historické pramene. V zložitom procese sebauvedomovania sa národov zohralo nezastupiteľnú úlohu školstvo, ktoré bolo aj v období raného novoveku naďalej záležitosťou cirkví. Pomerne hustá sieť ľudových škôl na sledovanom území nesporne súvisela s priaznivým stavom hospodárskeho rozvoja tejto oblasti. Dobe, ani požiadavkám absolutistického štátu však nezodpovedala obsahová stránka, a bezpochyby ani celková úroveň vyučovania. Až osvietenskí panovníci prejavovali väčší záujem o školstvo, ktoré sa stalo súčasťou ich štátnej kultúrnej politiky. Záujem štátu o školstvo a vzdelanie vychádzal z novších náhľadov na funkciu štátu, jeho politicko-ekonomických a spoločenských potrieb. Prostredníctvom reforiem sa panovníčka Mária Terézia, ale najmä jej syn Jozef II. snažili upevniť vplyv štátu aj v cirkevno-politických záležitostiach, a tak oslabiť moc rímskokatolíckej cirkvi v školstve. Ich snahou bolo, aby sa vzdelávanie sprístupnilo čo najširším ľudovým vrstvám, pretože boli presvedčení, že príčinou mravnej a hmotnej biedy nižších spoločenských vrstiev je nevzdelanosť. Usilovali sa preto o rozširovanie a zlepšovanie ľudovej výchovy a nižšieho školstva. V súvislosti s novými reformami tak ľudové školstvo postupne dostávalo jednotné vedenie, presne ustanovilo jeho vnútornú obsahovú náplň, a napokon i podliehalo pravidelnej štátnej kontrole. Ľudové školy boli teda pod priamym dozorom duchovných, ktorý zase upravovali viaceré synody. Ani zo strany štátnych orgánov nebola ľudovým školám až do konca 60-tych rokov 18. storočia venovaná výraznejšia pozornosť. Prvým krokom k reforme ľudového školstva v Uhorsku bolo vydanie nariadenia z 26. mája 1770, ktoré obsahovalo inštrukcie o vydržiavaní 138 studia historica tyrnaviensia xviii učiteľov. Na základe týchto inštrukcií mali učiteľov vydržiavať všetci obyvatelia obce zo svojej pokladnice. Stoličná správa, biskupstvá a zemepáni mali pritom sledovať, či sa toto dodržiavalo. Reformy v oblasti školstva postupne viedli k tomu, aby sa vytvoril aj na území Uhorska prvý ucelený systém vzdelávania na úrovni ľudových škôl. Známa školská reforma Ratio educationis z roku 1777 obsahovala ustanovenia aj ohľadom ľudového školstva a jeho organizačného systému.15 Podľa neho dozor nad všetkými školami v školskom obvode mali vykonávať hlavní riaditelia školského obvodu. Im podliehali inšpektori ľudových škôl, ktorí mali pozorne sledovať prácu učiteľov a vytvárať pre ňu vhodné podmienky. summary The canonical visitation as the source to the history of the educational system The author of present work, based on the study of the original archive materials, seeks to mention at the problematic of the national educational system in provincial ambient of Trnava in the age of modern times, accordingly in 16th till 18th century. As we advise of that further, there was the area with ethnicly and religiously mixed population, however with dominance of Slovak nation and roman catholic religion. In our work we monitor the amount of schools in this age, their level, condition, the number of scholars, eventually the person of teacher and his total receipts, in that criterion, in the quality of relevant historical fonts. In the complicated process of self-awakening nations the educational system represented unsubstitutabil role, which was in the age of modern times furthest the affair of churches. Only enlightenical monarchs testified greater interest in the educational system, which became the part of their state cultural politics. The interest of state in the educational system and knowledges appeared from latter lookings at function of state and his political, economical and social necessities. Through reforms the monarch Maria Theresa and mainly her son, monarch Joseph II. tried to stabilise the dominancy of the state in ecclesiastical and political affairs too, and thereby to attenuate the authority of churche in the educational system. Their ambition was to declassify the education to large popular people, 15 Ratio Educationis 1777 a 1806 : prvá jednotná sústava výchovy a vzdelávania v dejinách našej kultúry. Prel. Ján MIKLES a Mária NOVACKÁ. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1988, s. 34- 260. studia historica tyrnaviensia xviii 139 because they were in the conviction that the reason of moral and financial pauperism of lower social classes was lack of education. That is why they aspired to extend and to innovate the popular education and lower educational system. Štúdia je súčasťou plnenia grantovej úlohy VEGA 1/0170/14 Vrchnostenská správa panstiev Niekoľko poznámok k postaveniu rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku v rokoch 1918-1920 Martin Garek Cirkevné pomery na Slovensku sa po vzniku Československej republiky odlišovali od cirkevných pomerov v Čechách. Bol to dôsledok predchádzajúceho dejinného vývinu a samozrejme aj spoločenskej skladby obyvateľstva. Veľká časť českej spoločnosti chápala katolicizmus veľmi povrchne ako cudzorodý prvok v českej spoločnosti a v dejinách. V českej spisbe prevládal názor, že katolícka cirkev mala vplyv na ponemčovanie českého národa, aj pod vplyvom úzkeho prepojenia cirkvi a štátu v rakúskej časti monarchie. Rakúsko-Uhorsko bolo pokladané pred prvou svetovou vojnou za hlavnú oporu Svätej stolice v Európe.1 V uhorskej časti monarchie od druhej polovici 19. storočia prevládali liberálne prúdy, ktoré sa snažili o oddelenie cirkvi od štátu, čo sa im do určitej miery aj podarilo. Do novovytvoreného štátu teda vstupovali Slováci za iných podmienok ako česká spoločnosť. Bol to dôsledok aj sociálnej skladby obyvateľstva, keď Slováci, venujúci sa predovšetkým poľnohospodárskej výrobe, mali užšie patriarchálne založenie a spojenie s ľudovou zbožnosťou.2 Svoju rolu zohrávala aj skutočnosť, že práve katolícki a evanjelickí kňazi na Slovensku predstavovali podstatnú časť inteligencie slovenského národa a tak vstupovali aj do politického života spoločnosti. Cirkevná správa na Slovensku aj po rozpade Uhorska ostala nezmenená. Pápež Benedikt XV. poveril už 8. novembra 1918 štátneho sekretára Pietra Gasparriho a viedenského nuncia Teodora Valfré di Bonza, „aby čo najrýchlejšie nadviazali priateľské vzťahy s predstaviteľmi národností bývalej monarchie, ktoré sa konštituovali na samostatné štáty“.3 Prímasom pre Slovensko naďalej zostával ostrihomský kardinál Ján Černoch, rodák zo Skalice. 1 K tejto problematike viď TRAPL, Miloš. „Kulturní boj“ v nástupnických státech Rakouska-Uherska po roce 1918 s hlavním zřetelem k českým zemím. In IVANTYŠYNOVÁ, Tatiana (ed.) Národ – cirkev – štát. Bratislava 2007, s. 91-99. 2 LETZ, Róbert. Úsilia o vytvorenie slovenskej cirkevnej provincie v rokoch 1918 až 1938. In. MULÍK, Peter (ed.). Katolícka cirkev a Slováci. Úsilie Slovákov o samostatnú cirkevnú provinciu. Bratislava, 1997, s. 44. 3 HRABOVEC, Emília. Slovensko a Svätá stolica 1918-1939 v kontexte medzinárodných 140 studia historica tyrnaviensia xviii studia historica tyrnaviensia xviii 141 Situácia v jednotlivých diecézach bola nasledovná. Na Spiši bol biskupom Alexander Párvy, ktorý ale v čase prevratu bol vážne chorý a zdržiaval sa mimo diecézy v Maďarsku, kde nakoniec 24. marca 1919 aj zomrel. Nitriansku diecézu spravoval biskup Vilmos Batthyány de Németujvár, ktorý sa zdržiaval v Nitre. Na čele banskobystrickej diecézy stál biskup Farkas Radnai (pomaďarčený Nemec, predtým Wolfgang Ritthammer) a na čele košickej diecéze stál biskup Augustín Fischer-Colbrie. Rožňavskú diecézu spravoval biskup Lajos Balás de Sipek, ktorý sa zdržiaval na maďarskom území (zomrel 18. septembra 1920) a prešovskú gréckokatolícku diecézu spravoval biskup István Novák, ktorý sa uchýlil do Budapešti. Možno konštatovať, že všetci biskupi, resp. vikári biskupstiev prezentovali svoj odmietavý postoj k zániku Uhorského kráľovstva a vyslovovali sa proti Československej republike. Jedinú výnimku predstavoval košický biskup Augustín Fischer-Colbrie, ktorý sa už v predchádzajúcom období staval proti násilnej maďarizácii.4 Prvoradým problémom slovenských katolíkov sa teda stala výmena maďarských biskupov na Slovensku a s tým súvisiace vymedzenie cirkevných diecéz tak, aby patrili v celku do Československej republiky a nepodliehali maďarským cirkevným úradom. Na Slovensku mal vládnu politiku v cirkevných záležitostiach presadzovať príslušný cirkevný referent, ktorého hlavným cieľom bolo „prispôsobiť cirkevný život (administratívu) novým štátnym a národným pomerom a odčiniť krivdy predošlého cirk. režimu“.5 Vláda si vo svojich rukách ponechávala naďalej medzinárodné vzťahy a teda aj diplomatické kontakty so Svätou Stolicou. Túto situáciu sa krátko po vytvorení ČSR pokúsili zmeniť aktivisti z radov katolíckeho duchovenstva a tak už 28. novembra 1918 sa stretol na podnet Andreja Hlinku v Ružomberku výkonný výbor tzv. Kňazskej rady. Tvorilo ju pôvodne 72 členov, neskôr sa počet rozšíril na 100 členov.6 Na prvom stretnutí sa ale zišlo len desať katolíckych duchovných z celého Slovenska, ktorí neskôr tvorili časť výkonného výboru.7 Otvorene sa od začiatku vyjadrovali o potrebe zmeniť cirkevnú hierarchiu na Slovensku, ktorá by podliehala pod nitrianskeho arcibiskupa – tým sa mal stať samotný Andrej Hlinka, a pod českého prímasa. Maďarských biskupov na Slovensku mali nahradiť vzťahov. In. DOBROTKOVÁ, Marta – KOHÚTOVÁ, Mária (eds.). Slovensko a Svätá stolica. Trnava : Trnavská univerzita v Trnave, 2008, s. 190. 4 LETZ, Úsilia o vytvorenie..., s. 45. 5 MEDVECKÝ, Karol A. Slovenský prevrat III. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1930, s. 198. 6 MEDVECKÝ, Slovenský prevrat III., s. 198. 7 HOLÁK, Martin. Politický katolicizmus na Slovensku v rokoch 1918-1938. In. IVANTYŠYNOVÁ, Tatiana (ed.) Národ – cirkev – štát. Bratislava 2007, s. 103. 142 studia historica tyrnaviensia xviii slovenskí kandidáti,8 s výnimkou košického biskupa Fischer-Colbrieho. Zároveň na prvom zasadnutí sa vytvorila komisia, ktorú tvorili František Jehlička, Andrej Hlinka a Karol Anton Medvecký, ktorá mala vypracovať memorandum krívd zo strany maďarských biskupov. Taktiež zápisnica z tohto stretnutia obsahovala požiadavku zriadiť školský odbor, prostredníctvom ktorého by sa riešila otázka centrálneho seminára, ďalej konfesionálne školstvo v ČSR, zrušenie civilných manželstiev a iné požiadavky.9 Podobne aj po obnovení Slovenskej ľudovej strany na Slovensku v decembri 1918 zazneli požiadavky katolíckych predstaviteľov strany. Uzniesli sa, že „1. Slov. katolíci neuznávajú nijakých právomocností cirkevných alebo svetských, ktoré sú na území Maďarska, a žiadajú si byť podriadení bezprostredne Sv. Stolici. 2. Žiadajú odstránenie bývalými uh. Kráľmi Slovákom natisnutých biskupov, ako aj maďarónskych kňazov a žiadajú čím prv slovenských biskupov so súhlasom pápeža. 3. Žiadajú demokratickú zmenu patronátov. Má sa utvoriť všeobecná Slov. Katolícka Rada, ktorá by v súhlase s Rímom správu slov. katolíkov vykonávala.“10 Už v tomto období sa vyskytli ale rozpory v cirkevnej otázke medzi významnými slovenskými katolíckymi predstaviteľmi. Predovšetkým vzťah Andreja Hlinku s Ferdišom Jurigom sa naštrbil. Zaťažkávacou skúškou prešli ich vzťahy pri vnútrocirkevnej polemike. Vysoké cirkevné kruhy a časť kňazstva v novom štáte zachovávali vernosť Uhorsku. Hlinka sa dozvedel o ich protištátnom intrigovaní a v listoch biskupov dôrazne varoval, aby sa nemiešali do politických záležitostí, nerozvracali legitimitu štátu, inak budú pykať len oni a katolicizmus.11 Kňazská rada presadzovala na území Slovenska katolícku autonómiu. Juriga mal o novom smerovaní cirkvi na Slovensku podstatne radikálnejšie predstavy. Už v decembri 1918 otvoril otázku odluky cirkvi od štátu, zavedenia slovenského liturgického jazyka do kostolov, zrušenia celibátu, zrušenia poplatkov za náboženské úkony. V úmysle mal i zdemokratizovanie cirkvi – kňazi mali byť veriacimi priamo volení a cirkevný majetok mali prevziať akési z ľudu zložené družstevné rady, pričom „iba pápežovi budeme podrobení, tak ako to bolo za časov sv. Metoda.“12 Hlinka sa 8 HRABOVEC, Emília. Slovensko a Svätá stolica 1918-1927 vo svetle vatikánskych prameňov. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, 2012, s. 18. 9 MEDVECKÝ, Slovenský prevrat III., s. 198-199. 10 MEDVECKÝ, Slovenský prevrat III., s. 199. 11 SIDOR, Karol – VNUK, František. Andrej Hlinka 1864-1938. Bratislava : Lúč, 2008, s. 319-322. 12 DANIŠ, Vladimír. Začiatky politickej činnosti Ferdinanda Jurigu a Slovenská ľudová strana. In PEKNÍK, Miroslav a kol. (eds.). Ferdinand Juriga-ľudový smer slovenskej politiky. Bratislava : Veda, 2009, s. 197. studia historica tyrnaviensia xviii 143 podobnými úvahami odmietal zaoberať a rýchlo ich zmietol zo stola. Juriga však reformné návrhy chcel predložiť vláde, ktorá ale na ich zavedenie nemala kompetencie. Tento spor traumatizoval katolícku obec a vyvolával v nej rozkol. Ukázalo sa, že Hlinka má v týchto otázkach za sebou dominantnú väčšinu duchovenstva a Juriga preto od svojich návrhov upustil.13 Slovensko sa dostalo roku 1918 pod správu ministra ČSR s plnou mocou pre správu Slovenska, ktorým sa stal Vavro Šrobár. Ešte pred vytvorením tohto ministerstva bola menovaná dočasná slovenská vláda, taktiež pod vedením Vavra Šrobára. Táto si na svojom prvom stretnutí v Hodoníne rozdelila právomoci, a Anton Štefánek získal „školské a vnútorné, dokiaľ sa vyšetrí pobyt Andreja Hlinku, ktorého mienili požiadať o prevzatie školských, cirkevných a osvetových vecí“.14 Šrobár spravoval vládne záležitosti prostredníctvom 14 referentov, z ktorých bol posledne menovaný – 30. decembra 1918 – práve referent pre katolícke otázky. Stál sa nim na odporúčanie Kňazskej rady Karol A. Medvecký. Tento pracoval v značne sťažených podmienkach,15 keď liberálni predstavitelia vlády a ministerstva ČSR s plnou mocou pre správu Slovenska mu nedôverovali, a na druhej strane Hlinka so svojimi prívržencami naliehali na neho, aby zastával radikálnejšie postoje predovšetkým v otázke poštátnenia cirkevného školstva a ochrany cirkevných záujmov.16 Medvecký samotný o svojom referáte napísal: „Cieľom môjho referátu je poslovenčenie cirkevného života a cirkevnej správy na Slovensku; poslovenčenie a republikanizovanie „in capite et membris“ a restitutio in integrum v smere slovenskej pravdy... Vláda zastavila všetky štátne platy kňazom evidentne iredentistickým. Aby sa zabezpečil slovenský cítiaci kňazský dorast, v Bratislave stáva sa katolícka bohoslovecká fakulta.“17 Situácia sa teda javila značne komplikovane. Dňa 22. januára 1919 sa v Žiline konal snem slovenskej katolíckej cirkvi, kde došlo k otvorenej roztržke medzi smerovaním Ferdinanda Jurigu a Andreja Hlinku. Hlinka zastávajúci konzervatívne stanovisko nakoniec vypracoval memorandum, v ktorom žiadal autonómiu katolíckej cirkvi na Slovensku, 13 DANIŠ, Začiatky politickej činnosti ..., s. 197-200. 14 MEDVECKÝ, Karol A. Slovenský prevrat II. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1930, obsadzovanie biskupských miest Slovákmi, zriadenie teologickej fakulty v Bratislave a zachovanie cirkevného školstva. Memorandum odovzdal Hlinka ministrovi Šrobárovi, ktorý ho sľúbil odporučiť vláde, ale vyslovil sa pre poštátnenie školstva. Podobne slovenskí i českí katolícki predstavitelia na čele s Andrejom Hlinkom odovzdali viedenskému pápežskému nunciovi Valfré de Bonzovi dňa 26. februára 1919 list pre pápeža Benedikta XV., v ktorom sa opisovala kritická situácia slovenských katolíkov, ohrozených povojnovými pomermi bez príslušnej cirkevnej autority a so žiadosťou, aby čo najskôr boli vymenovaní noví slovenskí administrátori.18 O neľahkej situácii pre katolíkov na Slovensku značne vypovedá aj odmietanie vydať cestovný pas pre Andreja Hlinku, ktorý už v prvých týždňoch po vzniku republiky chcel navštíviť viedenskú nunciatúru.19 Prichádzajúci českí úradníci a vojaci – legionári na Slovensko sa v niektorých prípadoch správali neúctivo a necitlivo vo vzťahu k náboženskému cíteniu slovenského obyvateľstva. Toto vyvolávalo sklamania a obavy o uchovanú náboženskú a národnú identitu medzi slovenskými katolíkmi.20 Všeobecne mali českí predstavitelia na Slovensku bližšie k evanjelikom, ktorých pokladali za vzdelanejších a aj vzhľadom na ich bohoslužobný jazyk – starú češtinu, bližších Čechom. Postup Čechov sa stával predmetom sporov, memoránd ktoré predkladali predovšetkým predstavitelia Slovenskej ľudovej strany, v Revolučnom národnom zhromaždení sa poslanci SĽS spojili s Československou stranou lidovou Msgr. Jana Šramka a spolu zahájili boj proti sekularizácii katolíckej cirkvi v Československu. Nakoniec sa im podarilo presadiť vypustenie odluky cirkvi od štátu z návrhu ústavy, a na Slovensku zrovnoprávnenie cirkevného sobáša s občianskym, čo v Uhorsku pred rokom 1918 nebolo možné. Možno povedať, že postup voči katolíckej cirkvi na Slovensku bol zo strany českých úradníkov a vlády rozporuplný. Na jednej strane potláčali úradníci katolíkov, posmievali sa im, bránili v činnosti, na druhej strane vláda dokázala využívať katolícke cítenie obyvateľstva a zapájať do politickej činnosti aj kňazov. Ukázalo sa to aj pri rozhodovaní o slovensko-poľských hraniciach na Orave a Spiši. Na popud farára Andreja Doranského sa vyše 300 obyvateľov obce Hladovky v januári 1919 prihlásili za občanov ČSR.21 s. 331. 15 Dokonca spočiatku nemal ani pridelenú miestnosť na úradovanie, a svoje prípisy písal „okupovaním písacého stolíka práv esa vzdialivšieho kolegu a keď sa ten vrátil, písal svoje akty po koridoroch, alebo stojačky po stenách. Až neskoršie dostala sa mu, ďaleko od sídla ministrovho, v budove reálky preveľká, studená miestnosť, kde bez personálu vybavoval veci svojho rezortu.“ MEDVECKÝ, Slovenský prevrat II., s. 342. 16 LETZ, Úsilia o vytvorenie..., s. 46. 17 MEDVECKÝ, Slovenský prevrat II., s. 361-362. 144 studia historica tyrnaviensia xviii 18 LETZ, Úsilia o vytvorenie..., s. 47. 19 HRABOVEC, Slovensko a Svätá stolica..., s. 196. 20 HRABOVEC, Emília. Slovensko a Svätá stolica od počiatku 19. storočia po apoštolskú konštitúciu Ad ecclesiastci regiminis incrementum 1937. In. Svätá stolica a Slovensko. Bratislava, 2003, s. 32. 21 Štátny archív Bytča (ďalej ŠA BY), Oravská župa II. (ďalej OŽ II.), škat. 763, č. 1/1919. studia historica tyrnaviensia xviii 145 Taktiež jedným z plebiscitných komisárov, ktorý mal zabezpečovať pravidelný kontakt s vládnymi orgánmi a pracovať v prospech československých záujmov sa stal pre územie Spiša v Spišskej Belej Msgr. Marián Blaha.22 Cieľom plebiscitnej kancelárie bolo zapôsobiť na obyvateľstvo týchto území rozličnými prostriedkami. Poliaci sa odvolávali aj na náboženské cítenie obyvateľstva, ktoré bolo hlboko veriace a argumentovali českým husitstvom a ateizmom. Vzhľadom na excesy, ku ktorým dochádzalo zo strany českého vojska, mali aj tieto argumenty svoju hodnotu a ovplyvňovali myslenie obyvateľstva. Náboženskú mienku oravského obyvateľstva poburoval aj samotný plebiscitný komisár Ján Janček ml., ktorý sa „neštíti... urážať náboženský cit tunajšieho ľudu, podkopávať u ľudu úctu ku svätej spovedi a ku chrámovej kazateľnici, nad čím sa ľud hlboko pohoršuje a znepokojuje.“23 V poľských letákoch sa zdôrazňovala náboženská stránka a vyzdvihoval poľský katolicizmus. Nowiny Spisko-Orawskie z 2. februára 1920 označili Masaryka za blázna, lebo sa vyhlasuje za slovanského Krista, a preto dal odstrániť zo škôl všetky kríže a zavesiť miesto nich svoj obraz.24 Najostrejšie vystúpila poľská propaganda v otázke náboženstva v letáku Vojna Jezusa Krysta ze satanem. V tomto letáku sa možno dočítať: „Kto za Poľsko hlasuje, bude spasený; kto je proti Poľsku, zdochne a naveky bude zatratený. Boh Otec, Boh Syn, Boh Duch svätý a Panna Mária chce, aby každý hlasoval pre Poľsko. Ak nepristúpiš k Poľsku, si nepriateľom Panny Márie a ona ťa zdeptá svojimi tvrdými stopami. Ktorí do Poľska chcú náležať to vojsko Kristovo, ostatní všetci držia so satanom a za neho bojujú. Satan má sluhov a tí sluhovia sú Česi. Ak sa zapíšeš a hlasovať budeš za Česko-Slovenskú republiku, si zapísaný do čiernej knihy satana; ak budeš hlasovať za Poľsko, budeš zapísaný do bielej knihy Krista.“25 Tieto útoky sa stretali s protiopatreniami česko-slovenskej strany. Na pokyn ministra ČSR s plnou mocou pre správu Slovenska boli počas obdobia prípravy plebiscitu prostredníctvom legionárov monitorovaní katolícki kňazi, ktorí pôsobili na sporných územiach a ich kázne.26 Česko-slovenská strana mala snahu zapojiť do protipoľskej propagandy aj samotného Andreja Hlinku. Z protokolu napísaného 23. mája 1920 na Štrbskom Plese vyplýva, že „Přítomní jsou vesměs toho názoru, že nutno přibrati pro agitaci faráře Hlinku, který síce ohledně stanoviska autonomie Slovenska zaujímá stanovisko odlišné od většiny, na Oravě však má takovou váhu, že by protipolskou agitaci, jestliže ji na sebe vezme, úplně paralisoval agitaci se strany polské... Znalcové slovenskí jsou toho názoru, že získa-li se Hlinka, bude možno též paralisovat činnost bratří Sýkorů, Mohela a Machaye, z nichž mnoz by přičiněním Hlinkovým mohli býti získáni.“27 Či došlo aj ku konkrétnemu osloveniu Hlinku sa nevie. V prospech plebiscitu pôsobilo viacero kňazov.28 Plebiscitné komisie sa snažili obsadiť aj uprázdnené miesta učiteľov na školách v spornom území. Pridŕžali sa požiadavky, že „učitelia musia byť náboženstva katolíckeho. Záujem plebiscitu vyžaduje, aby opatrenia boli čím prv urobené.“29 Katolícke náboženstvo sa teda stávalo prostriedkom na dosiahnutie potrebného výsledku, ktorým malo byť hlasovanie za Československú republiku. Napriek týmto snahám v prospech katolíckej viery, obyvateľstvo sa obávalo českého ateizmu a husitstva. Správy o excesoch českých vojakov a úradníkov sa rýchlo šírili, o čom svedčí aj zmienka o zaberaní tohto územia v decembri 1918: „Zo severných okresov Slovenska zase prenikali informácie o tom, že akísi zrejme alkoholom podgurážení českí vojaci pri oslobodzovaní slovenského územia vnikali do miestnych katolíckych kostolov a strieľali do oltárov a do sôch svätcov.“30 Obava z českého ateizmu a z ohrozenia katolíckej viery na Slovensku sa prejavila aj počas známej cesty Andreja Hlinku do Paríža. Dňa 2. septembra 1919 sa totiž stretol vo Varšave s pápežským nunciom Achille Rattim – budúcim pápežom Piom XI. – do rúk ktorého slovenská delegácia zložila latinské memorandum venujúce sa postaveniu katolíkov na Slovensku. Konštatovalo sa v ňom, že unitárny a sekulárny československý štát predstavuje existenčné nebezpečenstvo pre národnú a náboženskú identitu Slovákov, pričom sa poukazovalo na viaceré prehmaty vládnej moci voči katolíkom, vyzdvihujúc snahu vlády o reformné hnutie v katolíckej cirkvi. Jedinú obranu pred týmto videli autori v presadení Pittsburskej dohody, ktorá zabráni, aby slovenský národ do 50 rokov stratil „pevnú vieru“ i národný charakter.31 Vo Vatikáne si dobre uvedomovali nebezpečenstvo hroziace katolíckemu Slovensku, keď už 28. júna 1919 na zasadnutí Kongregácie pre mimoriadne cirkevné záležitosti sa konštatovalo: „Slovensko je hlboko katolícke. Nie tak Čechy. Tu sa, žiaľ, hlási husitský duch a Česi sa usilujú vládnuť nad 22 Slovenský národný archív v Bratislave (ďalej SNA), f. Minister ČSR s plnou mocou pre správu Slovenska (ďalej MPS), škat. 259, č. 5501. 23 Slovák, 8. február 1920, roč. 2, č. 17, s. 2-3. 24 MAJERIKOVÁ, Milica. Vojna o Spiš. In Almanach Słowacy w Polsce XI. Kraków : Towarzystwo Słowaków w Polsce, 2007, s. 39. 25 MAJERIKOVÁ, Vojna o Spiš, s. 39-40. 26 SNA, f. MPS, škat. 311, č. 134. 27 SNA, f. MPS, škat. 314, č. 50/314. 28 SNA, f. Ústredná kancelária pre plebiscit na Spiši a Orave v Ružomberku 1919-1920 (ďalej ÚKP), škat. 8, inv. č. 17, č. 742/1920. 29 SNA, f. ÚKP, škat. 1, č. 69/1919. 30 BARTLOVÁ, Alena. Vzájomné vzťahy medzi ČSL a HSĽS v rokoch 1918-1938. In MAREK, Pavel (ed.) Jan Šrámek, kněz, státník, politik. Olomouc, 204, s. 144. 31 HRABOVEC, Slovensko a Svätá stolica..., s. 197. 146 studia historica tyrnaviensia xviii studia historica tyrnaviensia xviii 147 Slovákmi. Nadvláda Čechov je rovnako tyranská ako nadvláda Maďarov.“32 K otázke postavenia katolíkov na Slovensku a postupu českých vojakov a úradníkov voči nim sa vyjadril aj francúzsky prelát Alfred Baudrillart počas návštevy Prahy v auguste 1920, keď si do denníka zaznamenal rozhovor s pražským arcibiskupom o slovenských záležitostiach, pričom rozoberali výskum prevedený bývalým britským vyslancom – katolíkom, ktorý pokladal Slovensko pre Prahu už stratené. Prelát Baudrillart taktiež pokladal situáciu za vážnu, pričom korene konfliktov videl v skutočnosti, že legionári a prichádzajúci úradníci sa správali k viere neúctivo, posmievali sa veriacemu ľudu, strieľali do krucifixov a v kostoloch sa nesprávali úctivo. Taktiež pokladal za problematické príchod českých učiteľov, ktorí otvorene pracovali na odkresťančení slovenského ľudu a postoj českých úradníkov k Slovákom, ktorých považovali za obyvateľov nižšieho radu a násilne presadzovali v úradoch český jazyk. Prelát konštatoval, že situácia je horšia ako za maďarizácie.33 Najvýznamnejšou úlohou v prvých rokoch republiky v rámci katolíckej cirkvi na Slovensku sa stalo dosadenie slovenských hodnostárov na biskupské miesta diecéz, ktoré maďarskí biskupi opustili. V prvej fáze išlo o diecézy, ktoré vcelku ležali na území Československa, teda o Spiš, Banskú Bystricu a Nitru. Kňazská rada sa už začiatkom decembra 1918 rozhodla prostredníctvom československej vlády intervenovať v tejto záležitosti. Tak, keď v januári 1919 boli Kňazskou radou poverení rokovaním v tejto otázke s viedenskou nunciatúrou Karol Medvecký a Ján Kovalík, obrátili sa najskôr na ministra s plnou mocou pre správu Slovenska Vavra Šrobára. Ten im odporučil audienciu u prezidenta republiky, ktorá sa konala 18. januára 1918. Masaryk sa na nej vyjadril, že táto akcia musí mať súkromný charakter, pričom delegácia mala tlmočiť záujem československého štátu o nadviazanie oficiálnych stykov so Svätou stolicou.34 Návšteva sa uskutočnila 20. januára 1919, pričom si zástupcovia Svätej stolice nuncius Teodoro Valfré di Bonzo a audítor nunciatúry Clemente Micara vypočuli požiadavky slovenských predstaviteľov na vymenovanie slovenských biskupov, a súhlasili, aby sa košický biskup Augustín Fischer-Colbrie stal apoštolským delegátom pre usporiadanie cirkevných pomerov na Slovensku.35 Ten najskôr súhlasil s poverením, ale keď sa toto riešenie stretlo s odporom ostrihomského arcibiskupa 32 HRABOVEC, Slovensko a Svätá stolica 1918-1927..., dok. č. 11. s. 166-171. 33 HALAS, František X. Sekularizace v první Československé republice a Svatý stolec. In. IVANTYŠYNOVÁ, Tatiana (ed.) Národ – cirkev – štát. Bratislava 2007, s. 103-104. 34 MULÍK, Peter. Prenotifikácia a jej politický aspekt v pôsobení Svätej stolice na Slovensku v 20. storočí. In. DOBROTKOVÁ, Marta – KOHÚTOVÁ, Mária (eds.). Slovensko a Svätá stolica. Trnava : Trnavská univerzita v Trnave, 2008, s. 224-225. 35 LETZ, Úsilia o vytvorenie..., s. 46-47. 148 studia historica tyrnaviensia xviii Černocha, tak sa poverenia vzdal. Arcibiskup Černoch argumentoval tým, že podobné rozhodnutie Svätej stolice prejudikuje rozhodnutie mierovej konferencie v Paríži a zvýhodňuje české záujmy, čo môže mať negatívny vplyv na záujmy katolíckej cirkvi v Maďarsku.36 Situácii nepomohol ani list ministra Šrobára viedenskej nunciatúre dňa 28. februára 1919, v ktorom predkladal zoznam kňazov, ktorých si vláda žiadala za administrátorov do slovenských diecéz, a hrozil, že v prípade zdržiavania bude na majetok biskupstiev uvalená nútená správa.37 Vláda si teda nárokovala nominačné právo a zároveň aj právo disponovať s cirkevným majetkom. Kardinál Gasparri sa snažil zachrániť situáciu a inštruoval nuncia Valfrého, aby aspoň zabezpečil vymenovanie osobitných generálnych vikárov na slovenské časti diecéz.38 Svätá stolica teda nakoniec rozhodla o predbežnom vymenovaní slovenských generálnych vikárov do jednotlivých biskupstiev, čo ale vláde nepostačovalo a rozhodla o okamžitom vykázaní nitrianskeho biskupa Batthányiho39 a banskobystrického biskupa Radnaya z územia Československa. V priebehu štyroch dní, od 18. do 22. marca 1919, boli vykázaní z územia Slovenska generálny vikár László Báthy z Trnavy, biskup Vilmos Batthyány z Nitry a biskup Farkas Radnai z Banskej Bystrice.40 Odchádzajúci hodnostári správu diecéz zverili do rúk svojich zástupcov, na Spiši to bol dr. Martin Keberich, v Nitre „neústupný Maďar“ Ján Jeszensky, v Banskej Bystrici Nemec Jozef Gürtler. Správu diecéz postupne prevzali slovenskí vikári: na Spiši Štefan Mišík (po jeho skorej smrti prevzal správu Msgr. Marián Blaha), v Nitre Demeter Ďurčanský, v Banskej Bystrici Ján Kohút a v Trnave František Richard Osvald.41 Tento proces sa samozrejme stretal s odporom maďarského kléru na daných územiach, ktorý sa tu v tejto dobe ešte nachádzal. 36 HRABOVEC, Slovensko a Svätá stolica od počiatku 19. storočia..., s. 32-33. 37 HRABOVEC, Emília. Menovanie biskupov v kontexte bilaterálnych vzťahov medzi ČSR a Svätou stolicou 1918-1920. In Jaroslav VALENTA – Emil VORÁČEK – Josef HARNA (eds.) Československo 1918-1938. Osudy demokracie ve střední Evropě 2. Praha : HU AV ČR, 1999, s. 545. 38 HRABOVEC, Slovensko a Svätá stolica..., s. 195. 39 Biskup Batthányi už v decembri 1918 oznamoval, že „pri samourčovacom práve národov zobúdza sa aj slov. národný cit, on teda, keďže len nedostatočne hovorí reč veľkej väčšiny svojich veriacich, už nemôže dúfať, žeby jeho účinkovanie mohlo mať prospechu. Preto aj peštianskej vláde, i Sv. Stolici oznámil, že je hotový zaďakovať“. MEDVECKÝ, Slovenský prevrat III., s. 199. 40 MEDVECKÝ, Slovenský prevrat III., s. 200. Vykázaní boli v ten istý deň, keď zomrel v Budapešti biskup Párvy. Medvecký píše, že boli vypovedaní “so všetkou vysokej hodnosti cirkevnej príslušnou šetrnosťou a úctou“, čo ale vzbudzuje podľa iných správ pochybnosti. MEDVECKÝ, Karol A. Cirkevné pomery katolíckych Slovákov v niekdajšom Uhorsku. Ružomberok : Kníhtlačiareň Jána Páričku, 1920, s. 81. LETZ, Úsilia o vytvorenie..., s. 47. 41 MEDVECKÝ, Cirkevné pomery katolíckych Slovákov..., s. 80. studia historica tyrnaviensia xviii 149 Túto situáciu sa snažili riešiť viaceré strany – jednak slovenské duchovenstvo, či už reformné pôsobiace okolo nitrianskeho župana Ľudovíta Okánika, alebo konzervatívne zoskupené okolo Kňazskej rady. Ďalej samozrejme aj Svätá stolica so svojimi návrhmi a nakoniec samotná vláda. Kandidáti z Okánikovej skupiny boli predložení vládou už 28. februára 1919 a neskôr verbálnou nótou 9. mája 1919. Svätá stolica týchto ale odmietala, pretože presadzovali „požiadavky nezlučiteľné s doktrínou a disciplínou cirkvi“.42 Vláda na druhej strane odmietala kandidáta Svätej stolice na nitrianske biskupstvo Andreja Hlinku. Následne sa pristúpilo na kompromisné riešenie, že do podpísania mierovej zmluvy s Maďarskom nebudú biskupské miesta na Slovensku obsadené. Slovenské duchovenstvo okolo Kňazskej rady zostavilo svoje stanovisko na zasadaní prípravného výboru slovenskej katolíckej autonómie 8. apríla 1919. Z volieb ktoré tento prípravný výbor uskutočnil, vzišli traja kandidáti s najvyšším počtom hlasov, ktorí mali obsadiť miesta biskupov – Andrej Hlinka, František Jehlička a Karol Kmeťko.43 Títo mali byť prostredníctvom Vavra Šrobára navrhnutí Svätej stolici, pričom ostávajúce dve miesta mali obsadiť kandidáti vlády. Svätá stolica túto iniciatívu odmietla, pričom odmietla celý návrh katolíckej autonómie na Slovensku. Už 1. marca 1919 predložil Vavro Šrobár viedenskému nunciovi rozsiahly spis pro memoria, v ktorom žiadal vyriešenie cirkevných otázok na Slovensku – išlo o okamžitú úpravu hraníc diecéz v zhode s delimitačnými hranicami, vytvorenie Trnavského biskupstva a vymenovanie nových biskupov, ktorí by boli provládni a zabezpečili by, že Slovenská ľudová strana nenájde oporu v biskupskom zbore.44 Svätá stolica túto iniciatívu Šrobára pod vplyvom vývoja odmietala a zaujala vyčkávacie stanovisko. Zároveň v septembri 1919 si poznamenal aj prezident republiky Masaryk, že „Hlinkovci nesmí být biskupy“; čo jasne poukazovalo na snahu vlády znemožniť spojenie katolíckej cirkvi so Slovenskou ľudovou stranou.45 V decembri 1919 bol poverený pápežský zástupca v Československu Clemente Micara (menovaný za nuncia až nasledujúci rok) štátnym sekretárom Gasparrim, aby vypracoval zoznam možných kandidátov na biskupské stolce na Slovensku. Zoznam obsahoval nakoniec deväť mien, v poradí Andrej Hlinka, Karol Kmeťko, Jozef Buday, Andrej Bielek, Pavol Jantausch, Ján Vojtaššák, Michal Bubnič, Anton Hromada a Štefan Rovenský. V zozname sa 42 HRABOVEC, Menovanie biskupov..., s. 546. 43 LETZ, Úsilia o vytvorenie..., s. 48. 44 HRABOVEC, Slovensko a Svätá stolica..., s. 196. 45 HRABOVEC, Slovensko a Svätá stolica 1918-1927..., s. 30. 150 studia historica tyrnaviensia xviii nachádzali aj mená kandidátov síce vhodných, ale pre vysoký vek a zdravotné ťažkosti už asi neschopných niesť bremeno biskupského úradu: František Richard Osvald, Demeter Ďurčanský, Ján Kováč, Ján Michálek, Jozef Napoleon Janda a Ján Kohút. Zároveň Micara predložil aj zoznam vládnych kandidátov na post biskupa, kde medzi inými figurovali aj mená Mariána Blahu, Karola Medveckého, Ľudovíta Okánika, Ferdinanda Jurigu.46 Rokovania medzi Svätou stolicou a vládou boli obnovené až v septembri 1920, keď mali byť predložení vláde traja kandidáti na biskupské stolce: Karol Kmeťko pre Spiš, Jozef Buday pre Nitru a Pavol Jantausch pre Banskú Bystricu. Nuncius Micara nakoniec predložil vláde zoznam v ktorom nefiguroval Buday, ale bol doplnený o Vojtaššáka, Hromadu a Bubniča.47 Medzi vládnymi kandidátmi sa nachádzalo od počiatku rokovaní aj meno Msgr. Mariána Blahu, s ktorým nakoniec Svätá stolica súhlasila ako s kompromisným kandidátom,48 ale odmietala jeho vymenovanie na Spiš. Jeho vymenovanie bolo určitou odmenou za služby, ktoré Blaha vykonal pre vládu; bol členom československej delegácie na mierovej konferencii, aj komisárom pre plebiscit na Orave a Spiši. Jeho menovanie považovala vláda za garanciu svojho postavenia v katolíckej cirkvi na Slovensku. K vymenovaniu slovenských biskupov došlo nakoniec až 13. novembra 1920, keď tomuto aktu predchádzalo nadviazanie oficiálnych diplomatických stykov medzi Svätou stolicou a Československom 22. marca 1920 a podpísanie Trianonskej mierovej zmluvy 4. júna 1920. Tak boli za prvých troch slovenských biskupov menovaní Ján Vojtaššák pre Spišskú diecézu, Msgr. Marián Blaha pre banskobystrickú diecézu a Karol Kmeťko pre Nitriansku diecézu.49 Situácia katolíkov na Slovensku v rokoch 1918-1920 bola teda značne komplikovaná, keď konzervatívni kňazi súperili o vplyv na smerovanie cirkvi s vládnymi predstavami, na ovládnutie aj náboženského života slovenskej spoločnosti. Vďaka Svätej stolici sa podarilo do určitej miery ubrániť pred sekularizačnými tendenciami československej vlády a spoločnosti, aj keď aj samotná Svätá stolica musela v niektorých prípadoch ustúpiť požiadavkám Prahy. Rozpor v otázke náboženstva aj v nasledujúcom období ovplyvňoval politický život slovenskej spoločnosti. 46 HRABOVEC, Slovensko a Svätá stolica 1918-1927..., dok. č. 17. s. 195-210. 47 HRABOVEC, Slovensko a Svätá stolica 1918-1927..., dok. č. 20. s. 220-229. 48 HALAS, Sekularizace v první Československé republice..., s. 107. 49 LETZ, Úsilia o vytvorenie..., s. 50. HRABOVEC, Slovensko a Svätá stolica 1918-1927..., dok. č. 22. s. 234-247. studia historica tyrnaviensia xviii 151 Summary Zoznam autorov Some Remarks on Position of Roman Catholic Church in Slovakia in Years 1918-1920 The Roman Catholic Church, which occupied strong position in Slovakia due to catholic awareness among large majority of its population, had to adapt to a foundation of Czechoslovakia. For Slovak Catholics the first years of Republic meant mostly a struggle against government for their rights and position. The greatest problem presented a territorial determination of church provinces and occupation of bishop positions in Slovakia. On the one hand, the government acted reserved towards requests of Church and Vatican and tried to procure its own aims. On the other hand, the state had an interest to use a catholic clergy in its own favour, e.g. in referendum in Orava and Spiš. Thus, since conservative priests struggled for influence on the orientation of the Church with government’s picture of matters to control even religious life of Slovak society, the situation of Catholics in Slovakia was significantly complicated. To some extent Holy See successfully defended against secular tendencies of Czechoslovak government and society, even though it had to yield in some cases. Štúdia je súčasťou plnenia grantovej úlohy VEGA 1/0170/14 Vrchnostenská správa panstiev PhDr. Viliam ČIČAJ, CSc. Historický ústav SAV, Bratislava PhDr. Eva Frimmová, CSc., Historický ústav SAV, Bratislava Mgr. Martin Garek, PhD. Katedra histórie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave Mgr. Martin Hoferka, Th.D. Záhorské múzeum v Skalici Doc. PhDr. Miroslav Kamenický, PhD. Pedagogická fakulta Prof. PhDr. Mária Kohútová, CSc. Katedra klasických jazykov Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave – Historický ústav SAV Bratislava Mgr. Peter Labanc, PhD. Katedra histórie a Centrum stredovekých štúdií Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave Doc. PhDr. Zuzana Lopatková, PhD. Katedra histórie a Centrum stredovekých štúdií Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave 152 studia historica tyrnaviensia xviii studia historica tyrnaviensia xviii 153 Doc. Mgr. Miloš Marek, PhD. Katedra histórie a Centrum stredovekých štúdií Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave Prof. PhDr. Vladimír Rábik, PhD. Katedra histórie a Centrum stredovekých štúdií Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave 154 studia historica tyrnaviensia xviii studia historica tyrnaviensia xviii. Mária Kohútová (ed.) vydavateľ Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave Hornopotočná 23, 918 43 Trnava historia@truni.sk, fff.truni.sk © Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2015 © Katedra histórie a Inštitút pre výskum prameňov k slovenským dejinám Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave, 2015 ISBN 978-83-7490-........