Slovenský národopis Slovak Ethnology 1 72 2024 Recenzie LiDiJA BAJUK: Međimurska popevka [A Folksong from Međimurje] Zagreb: Ljevak, 2020, 391 s. DOI: https://doi.org/10.31577/SN.2024.1.07 © Ústav etnológie a sociálnej antropológie SAV, v. v. i. © 2024, Željko Predojević. This is an open access article licensed under the Creative Commons Vedecká monografia Međimurska popevka (Medzimurská ľudová pieseň) autorky Lidije Bajuk je vrcholným dielom jej celoživotného úsilia o zmapovanie tohto nehmotného kultúrneho bohatstva, dnes už nielen Medzimurskej župy a Chorvátskej republiky, ale aj celého ľudstva, pretože v roku 2018 sa međimurska popevka dostala na Zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.1 Monografia však nevznikla preto, lebo popevka pribudla na tomto prestížnom zozname. Vyšla síce dva roky po jej zápise, no už teraz možno povedať, že výskum, ktorý predchádzal jej vydaniu, pomohol tomuto archaickému a melancholickému piesňovému prejavu obstáť v náročnej konkurencii. Autorka monografie pôsobí ako vedecká pracovníčka v Inštitúte etnológie a folkloristiky v Záhrebe a v spolupráci s Ministerstvom kultúry Chorvátskej republiky pracovala na ochrane medzimurskej ľudovej piesne v Chorvátsku (2013). To sa stalo základom aj pre jej ďalšiu ochranu na svetovej úrovni (2018). Bez príkras možno povedať, že práve ju môžeme, po Vinkovi Žganacovi, ktorého autorka v knihe často cituje, považovať za osobu v danej oblasti najpovolanejšiu. S ľudovou piesňou sa najprv oboznámila ako mnohonásobne ocenená vokalistka a neskôr ju uchopila aj teoreticky prostredníctvom archívneho a terénneho výskumu už ako prestížna vedkyňa. Svoju úlohu v procese vzniku monografie istotne zohrala aj miestna identita, pretože autorku a pieseň spája Medzimurie ako ich prirodzený habitat. Monografia sa teda zaoberá medzimurskou ľudovou piesňou, ktorá dnes tvorí bytostnú súčasť tradičnej kultúry Medzimurskej župy a je obľúbeným a rozpoznateľným hudobno-tradičným znakom identity tohto regiónu na severe Chorvátska. Pozostáva z veršov, ktoré sa spievajú na melódiu (vižu). Tá tvaruje pieseň (pesem), ktorá sa spieva so zdôraznenou citlivosťou (Bajuk, 2020: 75). K archaickosti piesne prispievajú staré cirkevné nápevy a stupnice, v ktorých sa interpretovali jej prevažne lyrické a neraz aj praslovanské motívy paraliturgických sprievodných piesní. Z historického hľadiska možno tvrdiť, že medzimurskú ľudovú pieseň pestovali najmä ženy ako sólové speváčky. Zachovala sa predovšetkým vďaka cirkevnému spevu duchovných a svetských tradičných piesní v období, keď bolo historické chorvátske 1 Pozri Međimurska popevka, a folksong from Međimurje. https://ich.unesco.org/en/RL/meimurskapopevka-a-folksong-from-meimurje-01396 (navštívené 20. februára 2024). ht t p s :/ /do i. o rg /1 0.3 1 57 7/S n . 202 3.1.07 | R e cen zi e 123 územie Medzimurie vyňaté z chorvátskeho územia, nie však zo Záhrebskej (arci)diecézy. Vzhľadom na to, že ľudové piesne sa neraz spájajú s kultivovaním identity (porovnaj Kuutma, 1996; Durrant, 2005), možno tvrdiť, že tento typ ľudovej piesne sa podieľal na zachovaní chorvátskej identity v medzimurskej oblasti. Dnes nájdeme jej prvky vo všetkých hudobných žánroch (klasika, pop, rock, jazz, etno). Spievajú ju jednotlivci, hudobné skupiny, ženy, muži a deti vo vokálnych, vokálno-inštrumentálnych alebo inštrumentálnych monofónnych a polyfónnych predvedeniach, samostatne alebo ako súčasť tradičného tanca, ktorý sa podarilo zrekonštruovať na základe terénneho výskumu po druhej svetovej vojne. Monografia približuje historický, etnologický, etnomuzikologický, folkloristický a pedagogický kontext medzimurskej ľudovej piesne a je rozdelená do šiestich častí (Teoretický rámec, Historické a duchovné Medzimurie, Tradičná medzimurská kultúra, Medzimurská ľudová pieseň, Prílohy, Literatúra a iné zdroje). Knihu možno považovať za najvýznamnejšie dielo v tejto oblasti, čo zároveň korešponduje so strategickými plánmi (porovnaj Thurley, 2005; Poulios, 2014) na zachovanie tohto nehmotného kultúrneho dedičstva aj pre budúce generácie (porovnaj Bendix, 2009). Prvá kapitola skúma témy a východiská medzimurských ľudových piesní na kultúrnom, etnologickom, folkloristickom a lingvistickom základe. Metodologický rámec zahŕňa interdisciplinárne kultúrno-geografické, historické, antropologické a interpretačné prístupy. Prostredníctvom terénneho výskumu, analýzy, komparácie a kontextualizácie sa tu skúma pretavenie kultúrneho a spoločenského priestoru do fenoménu medzimurskej ľudovej piesne. Zahŕňa svetské aj sakrálne formy zakorenené v osobnej interpretačnej a poetickej skúsenosti, ktorá je často spojená s náboženským fenomenologickým rozmerom spirituálneho prežívania (porovnaj Otto, 2006). Prvotná myšlienka „Príroda a kultúra sú nerozlučne späté“ (Bajuk, 2020: 9) usmernila autorku v koncepcii a metodológii štruktúrovania monografie. Ak má čitateľ pochopiť širší kontext a dešifrovať jej podstatu, najprv musí spoznať prírodné črty Medzimuria. Tie sú pôsobivo spracované vo väčšine piesní, čo odkazuje na nerozlučné prepojenie všetkých priestorovo-geografických faktorov s miestnou tradičnou kultúrou a miestnou identitou (porovnaj Häkli, Paasi, 2018). V nasledujúcich dvoch kapitolách sa autorka zamerala na dejiny a tradičnú kultúru Medzimuria, pretože dedičstvo, história a tradičná kultúra sú tiež vzájomne prepletené fenomény (porovnaj Lowenthal, 1994; Ashworth, 2013). Poznanie dejín Medzimuria a tradičných obradných praktík, v ktorých je pieseň ukotvená, ďalej objasňuje jej interpretačný kontext a tematicko-motivický rámec. Navyše, vzhľadom na to, že kultúrne dedičstvo môžeme považovať za produkt rekonštrukcie minulosti determinovanej potrebami súčasnosti, jeho ochra- 124 Pedojević, Ž. (2024). Slovenský národopis, 72 (1), 123–126 na smeruje k budovaniu a formovaniu budúcnosti. Pochopenie týchto vzájomných závislostí, teda vzťahov medzi minulosťou, súčasnosťou a budúcnosťou, je jednou z výziev, ktorým musíme pri ochrane dedičstva čeliť (porovnaj Albert, 2020). Najrozsiahlejšia kapitola nesie rovnaký názov ako monografia a komplexne charakterizuje rozmanitosť a význam hudobného fenoménu medzimurskej ľudovej piesne. Je rozdelená do trinástich podkapitol, ktoré na ňu odkazujú v užšom, ale aj širšom zmysle. Prvá časť predstavuje základné prvky piesne vrátane hudobných špecifík, poetických foriem, tradičného kontextu (kombinácia spevu a tanca) a jej úlohu v kolektívnom a individuálnom vedomí. Autorka ďalej podrobne rozoberá rôzne aspekty piesne, vrátane variantov, vplyvov či každodenného a sviatočného tradičného života. Zdôrazňuje textový výskum piesne, skúma jej existenciu v 20. storočí a spolu so zoznamom interpretov a diskografických vydaní aj jej význam pre miestnu kultúrnu identitu a chorvátsku národnú identitu vo všeobecnosti. Autorka sa zaoberala aj autorskou stránkou piesne, pričom ako jeden z kľúčových faktorov zachovania nehmotného kultúrneho dedičstva zdôrazňuje medzigeneračný prenos a kontinuálnu kreativitu (porovnaj Bendix, 2009). Text sprevádzajú obrázky a vybrané verše, ktoré čitateľom uľahčia pochopenie a vychutnanie si množstva hlasov medzimurskej piesne a zároveň im poskytujú hlbší pohľad na jej kultúrny a estetický význam. V posledných dvoch kapitolách sú prílohy a pramene, ktoré v tomto prípade okrem bohatého zoznamu archívnych zdrojov, odbornej a vedeckej literatúry a rozprávačov obsahuje aj zoznam zvukových nahrávok a folklórnych spolkov spojených s interpretačným kontextom piesne. Monografia sa končí prezentáciou medzimurskej ľudovej piesne na národnej a svetovej úrovni a životopisom autorky. Na záver možno konštatovať, že vedecká monografia Međimurska popevka dôkladne skúma podstatu medzimurskej piesňovej tradície, a to nielen v rámci Medzimurskej župy a Chorvátskej republiky, ale aj na celosvetovej úrovni, najmä po jej zaradení do Zoznamu nehmotného svetového dedičstva UNESCO v roku 2018. Táto komplexná práca poskytuje pohľad na historický, etnomuzikologický a kultúrny význam medzimurskej ľudovej piesne a slúži ako kľúčový písomný zdroj pre zachovanie a pokračovanie výskumu tohto výrazného hudobného prejavu. ŽeLJKO PReDOJeViĆ, Osijek, Chorvátsko LI T ER AT Ú RA Albert, M. T. (2020). Culture, heritage and identity. [PDF dokument] Získané z Institute Heritage Studies: https://heritagestudies.eu/en/wp-content/uploads/sites/9/2020/07/Culture-Heritage-and-Identity-txt.pdf Ashworth, G. J. (2013). From History to Heritage – From Heritage to Identity. In: G. Ashworth, P. Larkham (Eds.), Building a New Heritage: Tourism, Culture and Identity in the New Europe (s. 13–30). London: Routledge. Bajuk, L. (2020). Međimurska popevka. Zagreb: Ljevak. Bendix, R. (2009). Inheritances. Possession, Ownership and Responsibility. Traditiones, 38(2), 181–199. https://doi.org/10.3986/Traditio2009380212 Durrant, C. (2005). Shaping Identity Through Choral Activity: Singers’ And Conductors’ ht t p s :/ /do i. o rg /1 0.3 1 57 7/S n . 202 3.1.07 | R e cen zi e 125 Perceptions. Research Studies in Music Education, 24(1), 88–98. https://doi.org/10.1177/ 1321103X050240010701 Häkli, J., Paasi, A. (2018). Geography, Space and Identity. In: J. Öhman, K. Simonsen (Eds.), Voices from the North (s. 141–155). London: Routledge. Kuutma, K. (1996). Cultural Identity, Nationalism and Changes in Singing Traditions. Folklore: Electronic Journal of Folklore, 2, 124–141. https:/doi.org/10.7592/FEJF1996.02.ident Lowenthal, D. (1994). Identity, Heritage, and History. In: J. R. Gillis (Ed.), Commemorations: The Politics of National Identity (s. 41–57). Princeton: Princeton University Press. Međimurska popevka, a folksong from Međimurje. https://ich.unesco.org/en/RL/meimurskapopevka-a-folksong-from-meimurje-01396 (navštívené 20. februára 2024) Otto, R. (2006). Sveto: o iracionalnom u ideji božanskoga i njezinu odnosu spram racionalnoga. Zagreb: Scarabeus-naklada. Poulios, I. (2014). Discussing Strategy in Heritage Conservation: Living Heritage Approach as an Example of Strategic Innovation. Journal of Cultural Heritage Management and Sustainable Development, 4(1), 16–34. Thurley, S. (2005). English Heritage – The First 21 Years: Into the Future. Conservation Bulletin, 49, 26–27. Preklad z chorvátskeho jazyka: Martin DJOVčOš MARiJA DUMniĆ ViLOTiJeVič (ed.) narodna muzika Vranja [Folk Music of Vranje] Belehrad: Muzikološki institut SANU, 2021, 111 s. DOI: https://doi.org/10.31577/SN.2024.1.08 © Ústav etnológie a sociálnej antropológie SAV, v. v. i. © 2024, Danka Lajić Mihajlović. This is an open access article licensed under the Creative Commons Jednou z najnovších zvukových publikácií Ústavu muzikológie Srbskej akadémie vied a umení (SANU) je cenná zbierka terénnych zvukových nahrávok z juhosrbského mesta Vranje a jeho okolia. Publikáciu pripravila Dr. Marija Dumnić Vilotijević, etnomuzikologička a samostatná vedecká pracovníčka ústavu. Ide o druhé vydanie v edícii Zvukové poklady Ústavu muzikológie SANU / The Sound Treasury of the Institute of Musicology SASA. V Ústave muzikológie SANU sa totiž nachádza jeden z najdôležitejších fondov zvukových dokumentov týkajúcich sa tradičnej hudby v Srbsku. Súbor nahrávok získavali v prevažnej miere spolupracovníci ústavu vlastným terénnym výskumom. Od jeho vzniku bol jednou z jeho hlavných úloh v oblasti výskumu hudobného folklóru „zber materiálov a terénny výskum“ (viac o tomto aspekte práce ústavu v Lajić Mihajlović, Jovanović, 2014). Pôvodné nahrávky sa uchovávali s úctou k ich výnimočnej vedeckej hodnote a k dielu ich predchodcov, ale aj s vedomím nestálosti starších zvukových nosičov (najmä voskové fonografické valčeky, drôtené valčeky a magnetofónové pásky). Zodpovednosť voči tomuto typu vedeckého dedičstva podnietila spolupracovníkov ústavu k ochrane pôvodných nahrávok využívaním nových technológií (pre viac informácií o digitalizácii fondov pozri: Dumnić, Jakovljević, 2014; Lajić Mihajlović, 2017). Autorka však okrem primárnej ochrany prameňov v rámci svojej sociokultúrnej zod- 126 Lajić Mihajlović, D. (2024). Slovenský národopis, 72 (1), 126–131