Western Slavs

Peter Ivanič Západní  Slovania v  ranom stredoveku Západní  Slovania v  ranom stredoveku Peter Ivanič ISBN 978-80-8094-992-1 9 788080 949921 Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre ∘ Filozofická fakulta ∘ 2011 Západní Slovania v ranom stredoveku História – kultúra – hospodárstvo – náboženstvo Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre Filozofická fakulta Západní  Slovania v  ranom  stredoveku História – kultúra – hospodárstvo – náboženstvo Peter Ivanič Nitra 2011 Recenzenti:.prof. PhDr. Alexander Ruttkay, DrSc. prof. PhDr. Egon Wiedermann, CSc. © Peter Ivanič 2011 ISBN 978-80-8094-992-1 OBSAH ÚVOD........................................................................................................................... 9 PREHĽAD  BÁDANIA ............................................................................................... 10 PRÍRODNÉ  PROSTREDIE  V  RANOM  STREDOVEKU........................................ 19 EURÓPA  OKOLO  ROKU  500 ................................................................................. 21 PÔVOD  A  ETNOGENÉZA  SLOVANOV................................................................. 22 SLOVANIA  V  6.  A  7.  STOROČÍ................................................................................ 24 Prvé zmienky v písomných prameňoch ................................................................... 24 Slovania v archeologických prameňoch ................................................................... 25 Slovensko........................................................................................................... 26 Čechy a Morava ................................................................................................ 27 Poľsko ............................................................................................................... 27 Rakúsko ............................................................................................................ 28 Nemecko ........................................................................................................... 29 Maďarsko .......................................................................................................... 30 Vidiecke sídla ......................................................................................................... 30 Pohrebiská a pohrebný rítus .................................................................................... 33 Hospodárstvo.......................................................................................................... 34 Poľnohospodárstvo............................................................................................. 34 Chov zvierat, lov a rybolov ��������������������������������������������������������������������������������35 Remeslá �������������������������������������������������������������������������������������������������������������35 POLITICKÁ  SITUÁCIA  V  EURÓPE V 6. –  10.  STOROČÍ ..................................... 37 AVARI,  SLOVANIA  A  SAMOV  KMEŇOVÝ  ZVÄZ ................................................. 40 Avari na historickej scéne ........................................................................................ 40 Samov kmeňový zväz .............................................................................................. 40 Avari v 7. a 8. storočí ............................................................................................. 42 Posledné správy o Avaroch ��������������������������������������������������������������������������������������43 Avarská spoločnosť.................................................................................................. 43 Avarské sídliská ....................................................................................................... 43 Avarské pohrebiská ................................................................................................. 43 Nálezy avarskej proveniencie z územia Slovenska, Rakúska, Moravy, Čiech a Poľska .... 44 ÚZEMIE  MORAVY  A  SLOVENSKA  PRED  ROKOM  830...................................... 46 VEĽKÁ  MORAVA ...................................................................................................... 48 Názov ..................................................................................................................... 48 Vláda Mojmíra I. .................................................................................................... 48 Vláda Rastislava ...................................................................................................... 49 Východofranská okupácia Veľkej Moravy ................................................................ 51 5 Vláda Svätopluka I.................................................................................................. 51 Vláda Mojmíra II. a zánik Veľkej Moravy................................................................ 54 Spoločnosť na Veľkej Morave .................................................................................. 55 Veľkomoravské vojsko............................................................................................. 56 Hradiská................................................................................................................. 57 Vidiecke sídla.......................................................................................................... 62 Pohrebiská .............................................................................................................. 63 Hospodárstvo ......................................................................................................... 64 Poľnohospodárstvo ............................................................................................ 65 Ovocinárstvo a vinohradníctvo........................................................................... 65 Chov zvierat....................................................................................................... 65 Včelárstvo .......................................................................................................... 66 Lov .................................................................................................................... 66 Rybolov ............................................................................................................. 66 Zber .................................................................................................................. 66 Remeslá ............................................................................................................. 67 Obchod ............................................................................................................. 70 SLOVANIA  V  ZADUNAJSKU................................................................................... 72 Blatenské (Panónske) kniežatstvo, Pribina a Koceľ .................................................. 72 Archeologické výskumy........................................................................................... 74 ROZPAD  VEĽKEJ  MORAVY  A  VZNIK  UHORSKÉHO KRÁĽOVSTVA .............. 75 Územie Slovenska a Maďari .................................................................................... 76 ČECHY  V  RANOM  STREDOVEKU........................................................................ 77 Dejiny .................................................................................................................... 77 Spoločnosť .............................................................................................................. 80 Hradiská ................................................................................................................ 81 Vidiecke sídla ......................................................................................................... 84 Pohrebiská .............................................................................................................. 84 Hospodárstvo.......................................................................................................... 85 Roľníctvo, ovocinárstvo, vinohradníctvo ............................................................ 85 Chov zvierat ...................................................................................................... 86 Včelárstvo .......................................................................................................... 86 Lov .................................................................................................................... 87 Rybolov ............................................................................................................. 87 Remeslá ............................................................................................................. 87 Obchod ............................................................................................................. 89 Platidlá .............................................................................................................. 90 POĽSKO  V  RANOM  STREDOVEKU...................................................................... 91 Dejiny .................................................................................................................... 91 Spoločnosť .............................................................................................................. 93 Hradiská ................................................................................................................ 93 Vidiecke sídla ......................................................................................................... 96 6 Pohrebiská .............................................................................................................. 96 Hospodárstvo.......................................................................................................... 97 Poľnohospodárstvo............................................................................................. 97 Ovocinárstvo a vinohradníctvo .......................................................................... 97 Chov zvierat ...................................................................................................... 97 Včelárstvo .......................................................................................................... 98 Lov .................................................................................................................... 98 Rybolov ............................................................................................................. 98 Zber .................................................................................................................. 98 Remeslá ............................................................................................................. 99 Obchod ........................................................................................................... 101 POLABSKÍ  A  POBALTSKÍ  SLOVANIA .................................................................. 102 Dejiny .................................................................................................................. 102 Srbi ................................................................................................................. 102 Lužičania ......................................................................................................... 103 Veleti ............................................................................................................... 103 Obodriti .......................................................................................................... 105 Pomorania ....................................................................................................... 105 Spoločnosť ............................................................................................................ 106 Hradiská............................................................................................................... 106 Vidiecke sídla........................................................................................................ 109 Pohrebiská ............................................................................................................ 110 Hospodárstvo........................................................................................................ 111 Poľnohospodárstvo........................................................................................... 111 Chov zvierat..................................................................................................... 112 Včelárstvo ........................................................................................................ 112 Lov .................................................................................................................. 113 Rybolov ........................................................................................................... 113 Remeslá ........................................................................................................... 113 Obchod ........................................................................................................... 115 SLOVANIA  V  BAVORSKU  A  DURÝNSKU............................................................ 117 POHANSKÉ NÁBOŽENSTVO ZÁPADNÝCH SLOVANOV ............................... 118 Svätyne a kultové atribúty ..................................................................................... 120 Sviatky, rituály a kňazi .......................................................................................... 122 Koniec pohanstva ................................................................................................. 123 CHRISTIANIZÁCIA  ZÁPADNÝCH  SLOVANOV................................................ 124 Písomné pramene a ich interpretácie.................................................................... 124 Slovensko a Morava ........................................................................................ 125 Čechy ............................................................................................................. 129 Poľsko ............................................................................................................ 130 Polabskí Slovania ............................................................................................ 131 Archeologické pramene a ich interpretácie ............................................................ 131 7 ZÁVER .................................................................................................................... 137 POUŽITÉ  PRAMENE  A  LITERATÚRA ............................................................... 140 Pramenné edície ................................................................................................... 140 Literatúra ............................................................................................................. 141 ZUSAMMENFASSUNG.......................................................................................... 168 РЕЗЮМЕ ................................................................................................................. 174 OBRAZOVÁ  PRÍLOHA .......................................................................................... 181 8 ÚVOD Na začiatku minulého storočia napísal Lubor Niederle, významná osobnosť svetovej slavistiky, na úvod prvej kapitoly prvého dielu Slovanských starožitností tieto slová: „Dnes obývají Slované rozsáhlé území, zaujímajíci téměr celou východní a značnou část střední a jižní Evropy, nehledě ke koloniím mimoevropským. Na tomto území Slované nejsou jednotní, netvoří jediného národu s jednou řečí nebo jednou kulturou, ba netvoří ani jednoty politické. Dnes jen náuka nebo idea a snaha politická hovoří občas o jednom velkém národu slovanském. Skutečnost však jednoho národa nezná, a také pokud nazpět sahá psaná historie, vidíme před sebou stále jen nejednotný, necelistvý kmen.“1 Ubehlo odvtedy už viac ako sto rokov, a tieto slová sa dajú použiť opäť bez zmeny. Práca je rozdelená na niekoľko kapitol. Časť z nich obsahuje stručné informácie o prírodnom prostredí a politickej situácii v Európe (Prírodné prostredie v ranom stredoveku, Európa okolo roku 500, Politická situácia v Európe v 6. – 10. storočí). Ďalšie kapitoly sa už priamo venujú problematike západných Slovanov v skúmanom období. Čitateľ sa v nich oboznámi s názormi o pôvode a pravlasti Slovanov a so súčasným stavom poznatkov o začiatkoch slovanského osídlenia dnešného Slovenska, Moravy, Čiech, Rakúska, Poľska, východnej časti Nemecka a Maďarska. Monografia poskytuje údaje nielen o dejinách Slovanov na spomínaných územiach, ale aj o type sídiel, ktoré obývali, pohrebiskách a pohrebnom ríte i hospodárstve. Jedna stať prináša pohľad aj na náboženstvo Slovanov a priebeh ich christianizácie. Uvedené údaje vychádzajú z terajšieho stavu historického a predovšetkým archeologického bádania. Publikácia si nekladie za cieľ exaktne vyčerpať sledovanú problematiku, ale skôr podať základné poznatky. Čitateľ by mal pomocou nej získať promptný prístup k overeným informáciám nielen o historickom vývoji západných Slovanov. Na tomto mieste sa chcem úprimne poďakovať za neoceniteľnú odbornú pomoc všetkým, ktorí akoukoľvek mierou a formou prispeli k tomu, aby predložená práca mohla vzniknúť. Cenné rady pri písaní monografie mi poskytli prof. PhDr. Alexander Ruttkay, DrSc., a prof. PhDr. Egon Wiedermann, CSc. Moja vďaka patrí Mgr. Martinovi Pukancovi, PhD., za jazykovú korektúru textu a aj prekladateľom Mgr. Michalovi Dvoreckému, PhD., a Ing. Oľge Petrivne Hetényiovej. Taktiež ďakujem za podporu kolegom z Ústavu pre výskum kultúrneho dedičstva Konštantína a Metoda FF UKF v Nitre. A v neposlednom rade patrí moje poďakovanie za návrh obálky a grafickú úpravu publikácie PhDr. Ľuboslavovi Horvátovi. 1 NIEDERLE, Lubor. Slovanské starožitnosti. Původ a počátky národa slovanského. Díl I. Sv. 1. Praha : Nákladem Bursíka a Kohouta, 1902, s. 3. 9 PREHĽAD  BÁDANIA Dejiny Slovanov v ranom stredoveku boli obsiahnuté už v dielach súdobých kronikárov. V nasledujúcich obdobiach záujem o túto problematiku neustal. Za počiatky novodobého výskumu možno považovať dielo Pavla Jozefa Šafárika Slovanské starožitnosti.2 V rokoch 1902 až 1925 bolo publikované niekoľkozväzkové dielo Lubora Niederleho, ktoré stálo na počiatku moderného bádania slovanskej problematiky, s názvom Slovanské starožitnosti3 a zároveň medzi rokmi 1911 – 1925 ich kultúrna časť Život starých Slovanů4. Posmrtne mu vyšla Rukověť slovanských starožitností 5. Po skončení prvej svetovej vojny a predovšetkým druhej svetovej vojny nastal rozmach hlavne slovanskej archeológie. Na tomto mieste treba spomenúť len niekoľko základných monografických prác. V bývalom Československu publikovali do roku 1989 okrem Lubora Niederleho prehľadné monografické práce v abecednom poradí Alexander Avenarius6, Magdalena Beranová7, 2 3 4 5 6 7 10 ŠAFAŘÍK, Pawel Josef. Slowanské starožitnosti. Oddíl dějepisný. Praha 1837. ŠAFAŘÍK, Pawel Josef. Slovanské starožitnosti II. Praha 1863. NIEDERLE, Lubor. Slovanské starožitnosti. Původ a počátky národa slovanského. Díl I. Sv. 1. NIEDERLE, Lubor. Slovanské starožitnosti. Původ a počátky Slovanů jižních. Díl II. Sv. 1. Praha : Nákladem Bursíka a Kohouta, 1906. NIEDERLE, Lubor. Slovanské starožitnosti. Původ a počátky Slovanů jižních. Díl II. Sv. 2. Praha : Nákladem Bursíka a Kohouta, 1910. NIEDERLE, Lubor. Slovanské starožitnosti. Původ a počátky Slovanů západních. Díl III. Praha : Nákladem Bursíka a Kohouta, 1919. NIEDERLE, Lubor. Slovanské starožitnosti. Původ a počátky Slovanů východních. Oddíl I. Sv. 4. Praha : Nákladem Bursíka a Kohouta, 1924. NIEDERLE, Lubor. Život starých Slovanů. Oddíl kulturní. Základy kulturních starožitností slovanských. Díl I. Sv. 1. Praha : Nákladem Bursíka a Kohouta, 1911. NIEDERLE, Lubor. Slovanské starožitnosti. Oddíl kulturní. Život starých Slovanů. Základy kulturních starožitností slovanských. Díl I. Sv. 2. Praha : Nákladem Bursíka a Kohouta, 1913. NIEDERLE, Lubor. Slovanské starožitnosti. Oddíl kulturní. Díl II. Praha : Nákladem Bursíka & Kohouta, 1916. NIEDERLE, Lubor. Slovanské starožitnosti. Oddíl kulturní. Díl III. Praha : Nákladem Bursíka & Kohouta, 1919. NIEDERLE, Lubor. Život starých Slovanů. Základy kulturních starožitností slovanských. Díl II. Sv. 1. Praha : Nákladem Bursíka a Kohouta, 1924. NIEDERLE, Lubor. Slovanské starožitnosti. Oddíl kulturní. Život starých Slovanů. O právu soukromém u Slovanú v dobách straších. Napsal Theodor Saturník. Díl II. Sv. 2. Praha : Nákladem Bursíka a Kohouta, 1934. NIEDERLE, Lubor. Slovanské starožitnosti. Oddíl kulturní. Život starých Slovanů. Základy kulturních starožitností slovanských. Díl III. Sv. 1. Praha : Nákladem Bursíka a Kohouta, 1921. NIEDERLE, Lubor. Slovanské starožitnosti. Oddíl kulturní. Život starých Slovanů. Základy kulturních starožitností slovanských. Díl III. Sv. 2. Praha : Nákladem Bursíka a Kohouta, 1925. NIEDERLE, Lubor. Rukověť slovanských starožitností (k vydání připravil Jan Eisner). Praha : Nakladatelství Československé akademie věd, 1953. AVENARIUS, Alexander. Awaren in Europa. Amsterdam – Bratislava : A. M. Kakkert B. V. – Veda, 1974. AVENARIUS, Alexander. Byzantská kultúra v slovanskom prostredí v VI. – XII. storočí (k problému recepcie a transformácie). Bratislava : Veda, 1992. BERANOVÁ, Magdalena. Zemědělská výroba v 11. – 14. stol. na území Československa. Praha : Academia, 1975. BERANOVÁ, Magdalena. Slované. Praha : Panorama, 1988. BERANOVÁ, Magdalena. Zemědělství Darina Bialeková8, Ivan Borkovský9, Jozef Cibulka10, Inocenc Ladislav Červinka11, Zlata Čilinská12, Ján Dekan13, Bořivoj Dostál14, František Dvorníka15, Jan Eisner16, Lubomír E. Havlík17, Vilém Hrubý18, Bohuslav Chropovský19, Zdeněk Klanica20, Ľudmila Kraskovská21, 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 starých Slovanů. Praha : Academia, 1980. Po roku 1990 vyšli BERANOVÁ, Magdalena. Slované. Praha : Libri, 2000. BERANOVÁ, Magdalena – KUBAČÁK, Antonín. Dějiny zemědělství v Čechách a na Moravě. Praha : Libri, 2010. BIALEKOVÁ, Darina. Dávne slovanské kováčstvo. Bratislava : Tatran, 1981. BORKOVSKÝ, Ivan. Staroslovanská keramika ve střední Evrope. Studie k počátkům slovanské kultury. Praha : vl. nákl., 1940. BORKOVSKÝ, Ivan. O počátcích pražského hradu a o nejstarším kostele v Praze. Praha : Matice česká – Orbis, 1949. BORKOVSKÝ, Ivan. Levý Hradec. Nejstarší sídlo Přemyslovcú. Praha : Nakladatelství ČSAV, 1965. BORKOVSKÝ, Ivan. Pražský hrad v době přemyslovských knížat. Praha : Academia, 1969. CIBULKA, Jozef. Velkomoravský kostel v Modré u Velehradu a začátky křesťanství na Moravě. Praha : Nakladatelství československé akademie věd, 1958. ČERVINKA, Inocenc. Ladislav. Slované na Moravě a říše Velkomoravská. Brno : b.n.v., 1928. ČERVINKA, Inocenc. Ladislav. Poslední slovanská pohřebiště na Moravě. Brno : Nákladem Pravěku, 1927. ČILINSKÁ, Zlata. Slawisch – Awarisches Gräberfeld in Nové Zámky. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej Akadémie Vied, 1966. ČILINSKÁ, Zlata. Frühmittelalterliches Gräberfeld in Želovce. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej Akadémie Vied, 1973. ČILINSKÁ, Zlata. Kov v ranoslovanskom umení. Bratislava : Tatran, 1981. ČILINSKÁ, Zlata. Slovania a Avarský kaganát. Výpoveď staroslovanského pohrebiska v Želovciach. Bratislava : Bradlo, 1992. DEKAN, Ján. Veľká Morava. Doba a umenie. Bratislava : Tatran, 1976. Práca vyšla v niekoľkých jazykových mutáciách. DOSTÁL, Bořivoj. Slovanská pohřebište střední doby hradištní na Moravě. Praha : Academia, 1966. DOSTÁL, Bořivoj. Břeclav-Pohansko IV. Velkomoravský velmožský dvorec. Brno : Universita J. E. Purkyně, 1975. DOSTÁL, Bořivoj. Břeclav-Pohansko III. Časně slovanské osídlení. Brno : Universita J. E. Purkyně, 1985. DVORNÍK, František. The Early History and Covilization. Boston : The American Academy of Arts and Sciences, 1956. DVORNÍK, František. The Slavs. Boston : The American Academy of Arts and Sciences, 1956. DVORNÍK, František. The Slavs in European History and Civilization. New Brumswick : Rutgers University Press, 1962. DVORNÍK, František. Byzantské misie u Slovanů. Praha : Vyšehrad, 1970. EISNER, Jan. Rukověť slovanské archeologie. Praha : Academia, 1966. EISNER, Jan. Devínska Nová Ves. Slovanské pohřebiště. Bratislava : Nakl. SAVU, 1952. HAVLÍK, Lubomír E. Velká Morava a středoevropští Slované. Praha: Státní pedagogické nakladatelství, 1964. HAVLÍK, Lubomír E. Staří Slované v rakouském Podunají v době od 6. do 12. století. Praha : Nakladatelství ČSAV, 1963. HAVLÍK, Lubomír E. Morava v 9. – 10. století. K problematice politického postavení, sociální a vládní struktury a organizace. Praha : Academia, 1978. HAVLÍK, Lubomír E. Slovanské státní útvary raného středověku. Politické postavení, společenská a vládní organizace státních utvarů ve východní, střední a jihovýchodní Evropě. Praha: Academia, 1987. HRUBÝ, Vilém. Staré Město – velkomoravské pohřebiště „Na Valách“. Praha : Nakladatelství ČSAV, 1955. HRUBÝ, Vilém. Staré Město – Velkomoravský Velehrad. Praha : Nakladatelství ČSAV, 1965. CHROPOVSKÝ, Bohuslav. Slované. Historický, politický a kultúrny vývoj a význam. Praha : Orbis, 1989. Práca vyšla v niekoľkých jazykových mutáciách. KLANICA, Zdeněk. Práce klenotníků na slovanských hradištích. Studie AÚ ČSAV v Brně II/6. Brno : AÚ ČSAV, 1974. KLANICA, Zdeněk. Počátky slovanského osídlení naších zemí. Praha : Academia, 1986. KRASKOVSKÁ, Ľudmila. Slovansko – avarské pohrebisko pri Záhorskej Bystrici. Martin : Osveta, 1972. 11 Matúš Kučera22, Ivana Pleinerová23, Jozef Poulík24, Peter Ratkoš25 Alexander Ruttkay26, Jozef Schránil27, Jiří Sláma28, Miloš Šolle29, Emanuel Šimek30, Tatiana Štefanovičová31, Rudolf Turek32, Zdeněk Váňa33. Po roku 1990 vyšli práce českých a slovenských bádateľov Josefa Bubeníka34, Dušana Čaploviča35, Gabriela Fuseka36, Luděka Galušku37, Milana Hanuliaka38, 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31 32 33 34 35 36 37 38 12 KUČERA, Matúš. Slovensko po páde Veľkej Moravy (Štúdie o hospodárskom a sociálnom vývine v 9. – 13. storočí). Bratislava : Veda, 1974. KUČERA, Matúš. Postavy veľkomoravskej histórie. Martin : Osveta, 1986. PLEINEROVÁ, Ivana. Březno. Vesnice prvních Slovanů v severozápadných Čechách. Praha : Academia, 1975. Po roku 1990 vyšlo PLEINEROVÁ, Ivana. Die altslawischen Dörfer von Březno bei Louny. Praha : Archeologický ústav AV ČR, 2000. POULÍK, Josef. Staroslovanská Morava. Praha : Archeologický ústav, 1948. POULÍK, Josef. Jižní Morava – země dávných Slovanů. Brno : Studijní a plánovací ústav, 1948 – 1950. POULÍK, Josef. Starí Moravané budují svůj stát. Gottwaldov : Krajské nakladatelství Gottwaldov, 1960. POULÍK, Josef. Dvě velkomoravské rotundy v Mikulčicích. Praha : Nakl. ČSAV, 1963. POULÍK, Josef. Mikulčice – sídlo a pevnost knížat velkomoravských. Praha : Academia, 1975. RATKOŠ, Peter. Slovensko v dobe veľkomoravskej. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1988. RUTTKAY, Alexander T. Stredoveké umelecké remeslo. Bratislava : Tatran, 1979. RUTTKAY, Alexander T. Umenie kované v zbraniach. Bratislava : Pallas, 1978. SCHRÁNIL, Josef. Země české za doby knížecí. Praha : Jan Štenc, 1932. SLÁMA, Jiří. Střední Čechy v raném středověku. II. Hradiště, příspěvky k jejich dějinám a významu. Praehistoerica 11. Praha : Univerzita Karlova, 1986. SLÁMA, Jiří. Střední Čechy v raném středověku. III. Archeologie o počatcích přemyslovského státu. Praehistoerica 14. Praha : Univerzita Karlova, 1988. ŠOLLE, Miloš. Stará Kouřim a projevy velkomoravské hmotné kultury v Čechách. Praha : Academia, 1966. ŠOLLE, Miloš. Staroslovanské hradisko. Charakteristika, funkce, vývoj a význam. Praha : Vyšehrad, 1984. Po roku 1990 vyšlo ŠOLLE, Miloš. Od úsvitu křesťanství k sv. Vojtěchu. Praha : Vyšehrad, 1996. ŠOLLE, Miloš. Hradsko na Kokořínsku – Canburg franckých análů. (Vývoj osídlení od pravěku až po středověk). Praha : Academia 1998. ŠIMEK, Emanuel. Západní Slované a Germáni. Brno : Ústav pro prehistorii a protohistorii při MU – Moravský archeologický klub, 1947. ŠTEFANOVIČOVÁ, Tatiana. Bratislavský hrad v 9. – 12. storočí. Bratislava : Obzor, 1975. ŠTEFANOVIČOVÁ, Tatiana. Osudy starých Slovanov. Martin : Vydavateľstvo Osveta, 1989. TUREK, Rudolf. Čechy na úsvitě dejín. Praha : Orbis, 1963. TUREK, Rudolf. Čechy v raném středověku. Praha : Vyšehrad, 1980. VÁŇA, Zdeněk. Objevy ve světě dávných Slovanů. Praha : Odeon, 1977. VÁŇA, Zdeněk. Svět dávných Slovanů. Praha : Artia, 1983. BUBENÍK, Josef. Archeologické prameny k dějinám osídlení Čech v 7. až polovině 9. století. (Katalog nalezišť). Praha : Archeologický ústav AVČR, 1997. ČAPLOVIČ, Dušan. Včasnostredoveké osídlenie Slovenska. Bratislava : Academic Electronic Press, 1998. FUSEK, Gabriel. Slovensko vo včasnoslovanskom období. Nitra : AÚ SAV, 1994. GALUŠKA, Luděk. Velká Morava. Brno : Moravské zemské muzeum Brno, 1991. GALUŠKA, Luděk. Uherské Hradiště – Sady – Křesťanské centrum říše velkomoravské. Brno : Moravské zemské muzeum – Nadace Litera, 1996. GALUŠKA, Luděk. Slované – doteky předků. O životě na Moravě 6. – 10. století. Brno : Moravské zemské muzeum Brno – obec Modrá – Krajská knihovna Františka Bartoše, 2004. HANULIAK, Milan. Veľkomoravské pohrebiská. Pochovávanie v 9. – 10. storočí na území Slovenka. Nitra : AÚ SAV, 2004. Libuše Hrabovej39, Michala Lutovského40, Pavla Mačalu41, Petra Šalkovského42, Dušana Třestíka43 a Jozefa Zábojníka44. Autorský kolektív Jarmila Bednaříková, Aleš Homola a Zdeněk Měřínský spracoval vo svojej monografii Stěhování národů a východ Evropy aj dejiny Slovanov.45 Zatiaľ dva zväzky syntézy o Slovanoch v Čechách a na Morave, ale aj na Slovensku publikoval Zdeněk Měřínský.46 V roku 2009 vyšla publikácia, ktorá podrobne zhŕňa poznatky o osídlení Čiech od 6. do 12. storočia z pohľadu archeológie.47 V roku 2002 vyšla v Archeologickom ústave SAV kolektívna monografia, ktorá sa zaoberá osídlením Slovenska v ranom stredoveku taktiež na základe poznatkov archeologického bádania.48 Na Slovensku vyšli tri zväzky súpisu archeologických lokalít z konca 5. až z 13. storočia.49 Ojedinelú publikáciu o Samovej ríši vydali Michal Lutovský a Naďa Profantová.50 Významné práce o dejinách Slovanov na území Nitrianskeho kniežatstva, Zadunajska a Čiech vydal Ján Steinhübel.51 39 40 41 42 43 44 45 46 47 48 49 50 51 HRABOVÁ, Libuše. Stopy zapomenutého lidu. Obraz dějin Polabských Slovanů v historiografii. České Budějovice : Veduta, 2006. LUTOVSKÝ, Michal. Hroby předků. Sonda do života a smrti dávných Slovanů. Praha : Academia, 1996. LUTOVSKÝ, Michal. Hroby knížat. Kapitoly z českých dějin a hrobové archeologie. Praha : Nakl. Set Out, 1997. LUTOVSKÝ, Michal. Bratrovrah a tvůrce státu. Život a doba knížete Boleslava I. Praha : Libri, 1998. LUTOVSKÝ, Michal. Encyklopedie slovanské archeologie v Čechách, na Moravě a ve Slezsku. Praha : Libri, 2001. LUTOVSKÝ, Michal. Encyklopedie slovanské archeologie. Praha : Libri, 2005. LUTOVSKÝ, Michal. Po stopách prvních Přemyslovců I. Zrození státu (872 – 972). Od Bořivoje I. po Boleslava I. Praha : Libri, 2006. LUTOVSKÝ, Michal. Po stopách prvních Přemyslovců II. Léta krize a obnovy (972 – 1012). Od Boleslava II. po Jaromíra. Praha : Libri, 2007. LUTOVSKÝ, Michal. Po stopách prvních Přemyslovců III. Správa a obrana země (1012 – 1055). Od Oldřicha po Břetislava I. Praha : Libri, 2008. LUTOVSKÝ, Michal – PETRÁŇ, Zdeněk. Slavníkovci. Mýtus českého dějepisectví. Praha : Libri, 2005. MAČALA, Pavol. Etnogenéza Slovanov v archeológii. Košice : Slovo, 1995. ŠALKOVSKÝ, Peter. Häuser in der frühmittelalterlichen slawischen Welt. Nitra : AÚ SAV, 2001. TŘESTÍK, Dušan. Počátky Přemyslovců. Vstup Čechů do dějin (530 – 935). Praha : Lidové noviny, 1997. TŘESTÍK, Dušan. Vznik Velké Moravy. Moravané, Čechové a střední Evropa v letech 791 – 871. Praha : Lidové noviny, 2001. ZÁBOJNÍK, Jozef. Slovensko a avarský kaganát. Studia Archaeologica et Medievalia. Tomus VI. Bratislava : FiF UK, 2004. BEDNAŘÍKOVÁ, Jarmila – HOMOLA, Aleš – MĚŘÍNSKÝ, Zdeněk. Stěhování národů a východ Evropy. Praha : Vyšehrad, 2006. MĚŘÍNSKÝ, Zdeněk. České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu I. Praha : Libri, 2000. MĚŘÍNSKÝ, Zdeněk. České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu II. Praha : Libri, 2006. BERANOVÁ, Magdalena – LUTOVSKÝ, Michal. Slované v Čechách. Archeologie 6. – 12. století. Praha : Libri, 2009. RUTTKAY, Alexander – RUTTKAY, Matej – ŠALKOVSKÝ, Peter (eds.). Slovensko vo včasnom stredoveku. Nitra : AÚ SAV, 2002. BIALEKOVÁ, Darina a kol. Pramene k dejinám osídlenia Slovenska z konca 5. až z 13. storočia. I. zväzok. 1 a 2 časť. Bratislava, hlavné mesto SSR a Západoslovenský kraj. Nitra : Archeologický ústav SAV, 1989. BIALEKOVÁ, Darina a kol. Pramene k dejinám osídlenia Slovenska z konca 5. až z 13. storočia. II. zväzok. Stredoslovenský kraj. Nitra : Archeologický ústav SAV, 1992. BÉREŠ, Július a kol. Pramene k dejinám osídlenia Slovenska z konca 5. až z 13. storočia. III. zväzok. Východné Slovensko. Nitra : Archeologický ústav SAV, 2008. LUTOVSKÝ, Michal – PROFANTOVÁ, Naďa. Sámova říše. Praha : Academia, 1995. STEINHÜBEL, Ján. Veľkomoravské územie v severovýchodnom Zadunajsku. Bratislava : Veda, 1995. STEINHÜBEL, Ján. Nitrianske kniežatstvo. Budmerice : Veda – Rak, 2004. STEINHÜBEL, Ján. 13 V Poľsku sa problematikou Slovanov v ranom stredoveku zaoberalo viacero bádateľov. Významné sú práce od autorov, ako Andrzej Buko52, Jerzy Gąssowski53, Kazimierz Godłowski54, Witold Hensel55, Józef Kostrzewski56, Zofia Kurnatowska57, Gerard Labuda58, Lech 52 53 54 55 56 57 58 14 Kapitoly z najstarších českých dejín 531 – 1004. Kraków : Spolok Slovákov v Poľsku – Towarzystwo Słowaków w Polsce, 2011. BUKO, Andrzej. Ceramika wczesnopolska. Wprowadzenie do badań. Wrocław : Ossolineum, 1990. BUKO, Andrzej. Archeologia Polski wczesnośredniowiecznej. Odkrycia – hipotezy – interpretacje. Warszawa : Trio, 2005. GĄSSOWSKI, Jerzy. Dzieje i kultura dawnych Słowian (do X. wieku). Warszawa : Państwowe Zakłady Wydawn. Szkolnych, 1964. Preklad v slovenčine GĄSSOWSKI, Jerzy. Dejiny a kultúra starých Slovanov. Bratislava : Obzor, 1969. GODŁOWSKI, Kazimierz. Z badań nad zagadnieniem rozprzestrzenienia Słowian w V – VII w. n. e. Kraków : Instytut Archeologii Uniwersytetu Jagiellońskiego, 1979. GODŁOWSKI, Kazimierz. Pierwotne siedziby Slowian. Wybór pism pod redakcja Michala Parczewskiego. Kraków : Instytut Archeologii Uniwersytetu Jagiellońskiego, 2000. HENSEL, Witold. Wstep do studiów nad osadnictwem Wielkopolski Wczesnohistoricznej. Poznań : Polskie Towarzystwo Prehistoryczne, 1948. HENSEL, Witold. Słowiańszczyzna wczesnośredniowieczna. Zarys kultury materialnej. Poznań : Nakladem Polskiego Towarzystwa Prehistorycznego, 1952. HENSEL, Witold. Archeologia o początkach miast słowiańskich. Wrocław – Warszawa : Zakład Narodowy Imienia Ossolińskich – Wydawnictwo PAN, 1963. HENSEL, Witold. Polska przed tysiącem lat. Wrocław – Warszawa : Zakład Narodowy Imienia Ossolińskich – Wydawnictwo PAN, 1960. HENSEL, Witold. U źródeł Polski średniowiecznej. Wrocław – Warszawa – Kraków – Gdańsk : Zakład Narodowy Imienia Ossolińskich, 1974. HENSEL, Witold. Skąd przyszli Słowianie? Wrocław : Wydawnictwo Stronnictwa Demokratycznego Epoka, 1984. HENSEL, Witold. Studia i materialy do osadnictwa Wielkopolski wczesnohistorycznej. Tom I. Poznań : Nakladem Polskiego Towarzystwa Prehistorycznego, 1950. HENSEL, Witold. Studia i materialy do osadnictwa Wielkopolski wczesnohistorycznej. Tom II. Poznań : Nakladem Polskiego Towarzystwa Prehistorycznego, 1953. HENSEL, Witold. Studia i materialy do osadnictwa Wielkopolski wczesnohistorycznej. Tom III. Warszawa : Państwowe Wydawnictwo Naukowe, 1959. HENSEL, Witold. Studia i materialy do osadnictwa Wielkopolski wczesnohistorycznej. Tom IV. Wrocław – Warszawa : Zakład Narodowy Imienia Ossolińskich – Wydawnictwo PAN, 1972. HENSEL, Witold – HILCZER – KURNATOWSKA, Zofia. Studia i materialy do osadnictwa Wielkopolski wczesnohistorycznej. Tom V. Wrocław – Warszawa – Kraków – Gdańsk : Zakład Narodowy Imienia Ossolińskich – Wydawnictwo PAN, 1980. HENSEL, Witold – HILCZER – KURNATOWSKA, Zofia. Studia i materialy do osadnictwa Wielkopolski wczesnohistorycznej. Tom VI. Wrocław – Warszawa – Kraków – Gdańsk – Łódź : Zakład Narodowy Imienia Ossolińskich – Wydawnictwo PAN, 1987. HENSEL, Witold – HILCZER – KURNATOWSKA, Zofia – ŁOSIŃSKA, Alina. Studia i materialy do osadnictwa Wielkopolski wczesnohistorycznej. Tom VII. Poznań : Algo, 1995. KOSTRZEWSKI, Józef. Wielkopolska w czasach przedhistorycznych. Poznań : nakł. Ksiegarni M. Niemierkiewicza, 1914. KOSTRZEWSKI, Józef. Praslowianszczyzna : Zarys dziejów i kultury Praslowian. Poznań : Ksiegarnia Akademicka, 1946. KURNATOWSKA, Zofia. Slowianszczyzna poludniowa. Wrocław – Warszawa – Kraków – Gdańsk : Zakład Narodowy Imienia Ossolińskich – Wydawnictwo PAN, 1977. KURNATOWSKA, Zofia. Początki Polski. Poznań : Poznańskiego Towarzystwa Przyjaciół Nauk, 2002. LABUDA, Gerard. Studia nad poczatkami panstwa Polskiego. Poznań : Ksiegarna Akademicka, 1946. LABUDA, Gerard. Pierwsze panstwo Slowianskie. Panstwo Samona. Poznań : Ksiegarna Akademicka, 1949. LABUDA, Gerard. Fragmenty dziejov Slowianszczyzny zachodniej 2. Poznań : Wydawnictwo Poznańskie, 1968. LABUDA, Gerard. Polska granica zachodnia. Tysiac lat dziejów politycznych. Poznań : Wydawnictwo Poznańskie, 1974. LABUDA, Gerard. Fragmenty dziejov Slowianszczyzny zachodniej 3. Poznań : Wydawnictwo Poznańskie, 1975. LABUDA, Gerard. Studia nad poczatkami panstwa Polskiego. Tom I. Poznań : Uniwersytet Imienia Adama Mickiewicza, 1987. LABUDA, Gerard. Studia nad poczatkami panstwa Polskiego. Tom II. Poznań : Uniwersytet Imienia Adama Mickiewicza, 1988. LABUDA, Gerard. Słowiańszczyzna starożytna i wczesnośredniowieczna. Antologia tekstów żródlowych. Leciejewicz59, Michał Parczewski60, Helena Zoll-Adamikowa61, Andzej Żaki62. Monografie o prvých poľských panovníkoch vydali Jerzy Strzelczyk63 a Stanisław Zakrzewski.64 Prehľadné dejiny Poľska v stredoveku vydal Stanisław Szczur.65 Monografie Mareka Dulinicza66, Wojciecha Chudziaka67, Marie Miskiewiczowej68, Jerzy Olczaka69 a Jerzy 59 60 61 62 63 64 65 66 67 68 69 Poznań : Wydawnictwo Poznańskiego Towarzystwa Przyjaciół Nauk – Wydawnictwo Sorus,1999. LABUDA, Gerard. Mieszko I. Poznań : Zakład Narodowy Imienia Ossolińskich, 2002. LECIEJEWICZ, Lech. Miasta Slowian pólnocnopolabskich. Wrocław – Warszawa – Kraków: Zakład narodowy imienia Ossolińskich – Wydawnictwo PAN, 1968. LECIEJEWICZ, Lech. Słowiańszczyzna zachodnia. Wrocław – Warszawa – Kraków – Gdańsk : Zakład Narodowy Imienia Ossolińskich – Wydawnictwo PAN, 1976. LECIEJEWICZ, Lech. Slowianie zachodni. Z dziejów tworzenia sie sredniowiecznej Europy. Wrocław : Zakład Narodowy Imienia Ossolińskich, 1989. LECIEJEWICZ, Lech. Nowa postac swiata. Narodziny sredniowiecznej cywilizacji europejskiej. Wrocław : Funna, 2000. PARCZEWSKI, Michał. Najstarsza faza kultury wczesnosłowiańskej w Polsce. Kraków : Uniwersytet Jagielloński, 1988. PARCZEWSKI, Michał. Początki kultury wczesnosłowiańskej w Polsce. Krytyka i datowanie żródeł archeologicznych. Wrocław : Zakład Narodowy Imienia Ossolińskich, 1988. PARCZEWSKI, Michał. Die Anfänge der frühslawischen Kultur in Polen. Wien : Österreichische Gesellschaft für Ur – und Frühgeschichte, 1993. ZOLL-ADAMIKOWA, Helena. Wczesnośredniowieczne cmentarzyska szkieletowe Małopołski. CZ I. Źródła. Wrocław – Warszawa – Kraków : Zakład Narodowy Imienia Ossolińskich – Wydawnictwo PAN, 1966. ZOLL-ADAMIKOWA, Helena. Wczesnośredniowieczne cmentarzyska szkieletowe Małopołski. CZ II. Analizy. Wrocław – Warszawa – Kraków – Gdańsk : Zakład Narodowy Imienia Ossolińskich – Wydawnictwo PAN, 1971. ZOLL-ADAMIKOWA, Helena. Wczesnośredniowieczne cmentarzyska ciałopalne Słowian na terenie Polski. CZ I. Źródła. Wrocław – Warszawa – Kraków – Gdańsk : Zakład Narodowy Imienia Ossolińskich – Wydawnictwo Polskiej Akademii nauk 1975. ZOLL-ADAMIKOWA, Helena. Wczesnośredniowieczne cmentarzyska ciałopalne Słowian na terenie Polski. CZ II. Analiza. Wrocław – Warszawa – Kraków – Gdańsk : Zakład Narodowy Imienia Ossolińskich – Wydawnictwo PAN, 1979. ZOLL-ADAMIKOWA, Helena. The Early Mediaeval Hoard from Zawada Lanckoronska (Upper Vistula River). Warszawa : Institute of Archaeology and Ethnology Polish Academy of Sciences, 1999. ŻAKI, Andrzej. Archeologia Małopołski wczesnośredniowiecznej. Wrocław : Zakład Narodowy Imienia Ossolińskich, 1974. STRZELCZYK, Jerzy. Mieszko Pierwszy. Poznań : Wydawnictwo Abos, 1992. STRZELCZYK, Jerzy. Bolesław Chrobry. Poznań : Wydawnictwo WBP, 1999. STRZELCZYK, Jerzy. Od Prasłowian do Polaków. Kraków : Krajowa Agencja Wydawnicza, 1987. STRZELCZYK, Jerzy. Słowianie i Germanie w Niemczech środkowych we wczesnym średniowieczu. Poznań : UAM, 1976. ZAKRZEWSKI, Stanisław. Mieszko I jako budowniczy Państwa Polskiego. Kraków : Towarzystwo Autorów i Wydawców Prac Naukowych Universitas, 2006. SZCZUR, Stanisław. Historia Polski średniowiecze. Kraków : Wydawnictwo Literackie, 2005. DULINICZ, Marek. Ksztaltowanie sie Slowianszczyzny Pólnocno – Zachodniej. Studium archeologiczne. Warszawa : Institut Archeologii i Etnologii PAN, 2001. DULINICZ, Marek. Frühe Slawen im Gebiet zwischen unterer Weichsel und Elbe. Neumünster : Wachholtz Verlag, 2006. CHUDZIAK, Wojciech. Zasiedlenie strefy chełmińsko – dobrzyńskiej we wczesnym średniowieczu (VI – XI wiek). Torun : Uniwersytet Mikolaja Kopernika, 1996. MIŚKIEWICZOWA, Maria. Mazowsze płockie we wczesnym średniowieczu. Warszawa : Wydawanictvo Uniwersytetu, 1981. OLCZAK, Jerzy. Zrodla archeologiczne do studiow nad wczesnosredniowiecznym osadnictwe, grodowym na terenie województwa Koszalinskiego. Tom I. Poznań : Uniwersytet im. Adama Mickiewicza, 1966. OLCZAK, Jerzy. Zrodla archeologiczne do studiow nad wczesnosredniowiecznym osadnictwem grodowym na terenie Województwa Koszalinskiego. Tom II. Poznań : Uniwersytet im. Adama Mickiewicza, 1968. OLCZAK, Jerzy. Zrodla archeologiczne do studiów nad wczesnosredniowiecznym osadnictwem grodowym na terenie Wojewodztwa Koszalinskiego. Tom III . Poznań : Uniwersytet im. Adama Mickiewicza, 1969. 15 Sikoru70 podávajú obraz o osídlení jednotlivých regiónov dnešného Poľska Slovanmi na základe archeologických výskumov. Slovanmi v ranom stredoveku predovšetkým na území dnešného Nemecka sa zaoberali Felix Biermann71, Hansjürgen Brachmann72, Sebastian Brather73, Lothar Dralle74, Sigrid Dušek75, B. Friedmann76, Joachim Herrmann77, Adriaan von Müller a Fritze Wolfgang78. O slovanských nálezoch v Rakúsku písali napríklad Hertwik Friesinger79 a Jarmila Justová80. 70 71 72 73 74 75 76 77 78 79 80 16 OLCZAK, Jerzy. Zrodla archeologiczne do studiów nad wczesnosredniowiecznym osadnictwem grodowym na terenie województwa slupskiego. Tom I. Poznań : Wydawnictwo Naukowe Uniwersytetu im. Adama Mickiewicza, 1985. OLCZAK, Jerzy. Zrodla archeologiczne do studiów nad wczesnosredniowiecznym osadnictwem grodowym na terenie województwa slupskiego. Tom II. Poznań : Wydawnictwo Naukowe Uniwersytetu im. Adama Mickiewicza, 1989. OLCZAK, Jerzy. Formy osadnictwa na pojezierzu zachodniopomorskim we wczesnym sredniowieczu. Torun : Uniwersytet Mikolaja Kopernika, 1991. SIKORA, Jerzy. Ziemie Centralnej Polski we wczesnym sredniowieczu. Studium archeologiczno – osadnicze. Lódz : Instytut Archeologii Uniwersytetu Lódzkiego, 2009. BIERMANN, Felix. Slawische Besiedlung zwischen Elbe, Neisse und Lubsza. Archäologische Studien zum Siedlungswesen und zur Sachkultur des frühen und hohen Mittelalters. Ergebnisse und Materialien zum DFG – Projekt “Germanen – Slawen – Deutsche”. Bonn : Verlag Dr. Rudolf Habelt GmbH, 2000. BRACHMANN, Hansjürgen. Slawische Stämme an Elbe und Saale. Zu ihrer Geschichte und Kultur im 6. bis 10. Jahrhundert – auf Grund archäologischer Quellen. Berlin : Akademie, 1978. BRATHER, Sebastian. Archäologie der westlichen Slawen. Siedlung, Wirtschaft und Gesellschaft im früh – und hochmittelalterlichen Ostmitteleuropa. Berlin – New York : Walter de Gruyter, 2001. DRALLE, Lothar. Slaven an Havel und Spree. Studien zur Geschichte des hevellisch – wilzischen Furstentums (6. bis 10. Jahrhundert). Berlin : Duncker und Humbolt, 1981. DUŠEK, Sigrid. Geschichte und Kultur der Slawen in Thüringen. Weimar : Museum für Ur – und Frühgeschichte Thüringens, 1983. FRIEDMANN, Bernhard. Untersuchungen zur Geschichte des abodritischen Fürstentums bis zum Ende des 10. Jahrhunderts. Berlin : Duncker und Humblot, 1986. HERRMANN, Joachim. Siedlung, Wirtschaft und gesellschaftliche verhältnisse der slawischen Stämme zwischen Oder/Neisse und Elbe. Studien auf der Grundlage archäologischen Materials. Berlin : Akademie – Verlag, 1968. HERRMANN, Joachim (ed.). Die Slawen in Deutschland. Geschichte und Kultur der slawischen Stämme westlich von Oder und Neiße vom 6. bis 12. Jahrhundert. Ein Handbuch. Berlin : Akademie – Verlag, 1970. HERRMANN, Joachim. Zwischen Hradschin und Vineta. Frühe Kulturen der Westslawen. Leipzig : Urania Verlag, 1971. Preklad v slovenčine HERRMANN, Joachim. Od Hradčian po Vinetu. Rané kultúry západných Slovanov. Martin : Osveta, 1973. HERRMANN, Joachim. Wikinger und Slawen. Zur geschichte der Ostseevolker. Berlin : Akademie – Verlag, 1982. HERRMANN, Joachim (ed.). Die Slawen in Deutschland. Geschichte und Kultur der slawischen Stämme westlich von Oder und Neiße vom 6. bis 12. Jahrhundert. Ein Handbuch. Neubearbeitung (rozšírené vydanie). Berlin : Akademie – Verlag, 1985. MÜLLER, Adriaan von – FRITZE, Wolfgang. Slawen und Deutsche zwischen Elbe und Oder. Berlin : Berliner Gesellschaft für Anthropologie, Ethnologie und Urgeschichte, 1983. FRIESINGER, Hertwik. Studien zur Archäologie der Slawen in Niederösterreich. Mitteilungen der Prähistorischen Kommission der Österreichischen Akademie der Wissenschaften. Band 15 – 16 (I). Wien : Verlag der Österreischische Akademie der Wissenschaften, 1971 – 1974. FRIESINGER, Hertwik. Studien zur Archäologie der Slawen in Niederösterreich. Mitteilungen der Prähistorischen Kommission der Österreichischen Akademie der Wissenschaften. Band 17 – 18 (II). Wien : Verlag der Österreischische Akademie der Wissenschaften, 1975 – 1977. FRIESINGER, Hertwik. Die Slawen in Niederösterreich. Beiträge der Frühmittelalterarchäologie. St. Pölten – Wien : Verlag Niederösterreichisches Pressehaus, 1976. JUSTOVÁ, Jarmila. Dolnorakouské Podunají v raném středověku. Praha : Academia, 1990. Dôležité prehľadné práce, ktoré obsahujú informácie aj o západných Slovanoch, uverejnili Paul M. Barford81, Imre Boba82, Florin Curta83, Aľbert Ivanovič Černij a Valerij Aľbertovič Černij,84 Pavel M. Dolukhanov85, Marija Gimbutas86, Martin Gojda87 a Michel Kazanski88. Mytológiu Slovanov približujú viaceré monografie. Naďa Profantová a Martin Profant vydali Encyklopédiu slovanských bohov a mýtov.89 Martin Pitro a Peter Vokáč sú autormi publikácie Bohové dávnych Slovanů.90 Dôležitú prácu o bohoch a démonoch Slovanov uverejnil Zdeněk Váňa.91 O mytológii Slovanov sú známe diela aj od poľských autorov Aleksandra Gieysztora92 a Jerzyho Strzelczyka93. Jedna časť z populárno-náučnej edície Mitologie Świata je taktiež venovaná Slovanom.94 V tejto súvislosti treba spomenúť aj nedávnu prácu Michala Téru o Perúnovi.95 Problematike cirkevných misií u Slovanov sa venovali napríklad Josef Cibulka96, Zdeněk Radslav Dittrich97, František Dvorník98, Alexis Peter Vlasto99 a Vladimír Vavřínek100. Zo slovenských autorov sa k tejto problematike vyjadrili vo svojich monografiách Michal Lacko101 a Peter Sedlák102. 81 82 83 84 85 86 87 88 89 90 91 92 93 94 95 96 97 98 99 100 101 102 BARFORD, Paul M. The early Slavs. Culture and Society in Early Medieval Eastern Europe. Ithaca – New York : Cornell University Press, 2001. BOBA, Imre. Nomads, Northmen and Slavs. Eastern Europe in the ninth Century. Wiesbaden : Mouton. The Hague Otto Harrassowitz, 1967. CURTA, Florin. The Making of the Slavs. Cambridge : University Press, 2001. ČERNIJ, Aľbert Ivanovič – ČERNIJ, Valerij Aľbertovič. Istoria pivdennych i zachidnych slovjan. V 3-ch častynach. Rivne : Rivnenskij institut slovjanoznavstva Kyjivskoho slavističnoho universytetu, 1999. DOLUKHANOV, Pavel M. The early Slavs. Eastern Europe from the initial settlement to the Kievan Rus. London – New York : Longdman, 1996. GIMBUTAS, Marija. The Slavs. London : Thames and Hudson Ltd., 1971. GOJDA, Martin. The Ancient Slavs. Settlement and society. Edinburgh : Edinburgh University Press, 1991. KAZANSKI, Michel. Les Slavs. Les origines (Ier – VIIe siècle après J. – C.). Paris : Errance, 1999. PROFANTOVÁ, Naďa – PROFANT, Martin. Encyklopédia slovankých bohů a mýtů. Praha : Libri, 2004. PITRO, Martin – VOKÁČ, Peter. Bohové dávnych Slovanů. Praha : ISV, 2002. VÁŇA, Zdeněk. Svět slovanských bohů a démonů. Praha: Panorama, 1990. GIEYSZTOR, Alexander. Mitologia Słowian. Warszawa : Wydawnictwa Artystyczne i Filmowe, 1982. GIEYSZTOR, Alexander. Mitologia Słowian. Warszawa : Wydawnictwo Uniwersytetu Warszawskiego, 2006. STRZELCZYK, Jerzy. Mity, podania i wierzania dawnych Słowian. Poznań : Dom Wydawniczy Rebis, 1998. Słowianie. Mitologie Świata. Warszawa : New Media Concept sp. Z. o. o., 2007. TÉRA, Michal. Perun. Bůh hromovládce. Sonda do slovanského archaického náboženství. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2009. CIBULKA, Josef. Velkomoravský kostel v Modré u Velehradu a začátky křesťanství na Moravě. Praha : Nakladatelství ČSAV, 1958. DITTRICH, Zdeněk Radslav. Christianity in Great – Moravia. Groningen : J. B. Wolters, I962. DVORNÍK, František. Byzantské misie u Slovanů. Praha : Vyšehrad, 1970. VLASTO, Alexis Peter. The Entry of the Slavs into Christendom. an Introduction to the Medieval History of the Slavs. Cambridge : University Press, 1970. VAVŘÍNEK, Vladimír. Cirkevní misie v dějinách Velké Moravy. Praha : Lidová demokracie, 1963. LACKO, Michal. Svätý Cyril a Metod. 5. vydanie. Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1991. SEDLÁK, Peter. Christianizácia západných Slovanov s osobitným zreteľom na Slovensko. Levoča : Polypress, 1999. 17 Mimoriadny význam pre výskum Slovanov v ranom stredoveku mali aj pravidelné medzinárodné kongresy a sympóziá slovanskej archeológie, ktoré sa konali od 50. rokov 20. storočia. V roku 1965 bola vo Varšave založená Medzinárodná únia slovanskej archeológie (Union Internationale d´Archéologie Slave – UIAS).103 Československá akademie věd vydávala medzi rokmi 1956 až 1972 špecializovaný zborník Vznik a počátky Slovanů.104 103 104 18 Podrobnejšie BRATHER, Sebastian. Archäologie der westlichen Slawen. Siedlung, Wirtschaft und Gesellschaft im früh – und hochmittelalterlichen Ostmitteleuropa. Berlin – New York : Walter de Gruyter, 2001, s. 26 – 27. Vznik a počátky Slovanů I. Praha : Československá akademie věd, 1956. Vznik a počátky Slovanů II. Praha : Československá akademie věd, 1958. Vznik a počátky Slovanů III. Praha : Československá akademie věd, 1960. Vznik a počátky Slovanů IV. Praha : Československá akademie věd, 1963. Vznik a počátky Slovanů V. Praha : Československá akademie věd, 1964. Vznik a počátky Slovanů VI. Praha : Academia, 1966. Vznik a počátky Slovanů VII. Praha : Academia, 1972. PRÍRODNÉ  PROSTREDIE  V  RANOM  STREDOVEKU Obdobie raného stredoveku patrí medzi klimaticky priaznivejšie. Klimatológovia označujú časový úsek medzi rokmi 875 – 1194 za malé klimatické optimum. Priemerné dlhodobé teploty sa predovšetkým v strednej Európe pohybovali o 1 – 1,5 °C nad dnešnými hodnotami. Aj počas týchto rokov sa striedali teplé a studené a vlhké a suché niekoľko rokov trvajúce obdobia, o čom svedčia aj viaceré písomné pramene. Teplá klíma mala za následok skorší zber obilia. Priemerný termín žatvy bol o 7 až 14 dní skôr, ako je v súčasnosti. Stúpli hladiny morí, ktoré sa pohybovali približne o 0,5 m nad úrovňou z 20. storočia. Priaznivá klíma umožnila Vikingom, aby sa v druhej polovici 9. storočia natrvalo usadili na Islande a na konci nasledujúceho storočia osídlili Grónsko.105 Raný stredovek patrí do klimatickej fázy holocénu nazývanej subatlantik. Obraz vegetácie na rozsiahlom území osídlenom Slovanmi sa nedá charakterizovať všeobecne. Ovplyvňujú ho totiž geografická poloha, pôdy, klíma a intenzita antropogénnych zásahov. Riedke osídlenie v období sťahovania národov malo za následok zalesnenie predtým využívanej pôdy. V severonemeckej nížine od tohto obdobia dominovali bukové lesy, ktoré nahradili dub, lipu, brest a jaseň. Na území Poľska je na základe peľových analýz doložené husté hrabové zalesnenie v období sťahovania národov. Na peľových diagramoch sú viditeľné stopy po klčovaní lesov a získavaní ornej pôdy v ranom stredoveku. Odlesnené boli rozsiahle územia. Napríklad v prípade oblasti Veľkopoľska sa predpokladá, že v 10. storočí bolo odlesnených 20 percent z jeho celkovej plochy a v nasledujúcom storočí to už bolo 30 percent. V listnatých lesoch postupne ubudlo druhov, ktoré boli závislé od pôdy bohatej na živiny. Rozmohli sa borovicové lesy a v severozápadnom Poľsku sa zvýšil podiel buku. Predovšetkým staré duby sa využívali vo veľkom ako stavebný materiál a neskôr sa museli dokonca dovážať zo Škandinávie. Dubové a bukové drevo slúžilo aj na kúrenie a výrobu dreveného uhlia.106 Odlesňovanie malo za následok narušenie obehu vody. Objavili sa náhle záplavy, pretože zmenšený rozsah rastlinného pokrytia už nedokázal zadržiavať vodu stekajúcu z vrchovín. 105 106 SVOBODA, Jiří – VAŠKŮ, Zdeněk – CÍLEK, Václav. Velká kniha o klimatu zemí Koruny české. Praha : Regia, 2003, s. 56 – 93. KURNATOWSKI, Stanisław. Die Wirtschaft, Besiedlung und Siedlunglandschaft der Westslawen zwischen Oder und Weichsel. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 92 – 96. TOBOLSKI, Kazimierz. Die natürliche Umwelt Mittelgroßpolens zur Zeit des Aktes von Gnesen. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 85 – 89. WIETHOLD, Julian. Archäologische Forschungsmethoden und Ergebnisse zur Wechselbeziehung von Menschen und Umwelt im Mittelalter. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 74 – 80. 19 Vyrúbaním stromov rastúcich na brehu riek došlo k postupnému zanášaniu ich korýt a v dôsledku toho sa voda rozlievala do nivy a spôsobovala povodne.107 Samotné lesy boli bohaté na lovnú zver. Svedčia o tom nálezy kostí predovšetkým na sídliskách. Osteozoologickými rozbormi sa zistilo, že vo vtedajších lesoch žili jelene, srny, losy, diviaky, tury, zubry, medvede, z menších zvierat vydry, bobry, líšky, jazvece, sysle, veveričky atď.108 107 108 20 GALUŠKA, Slované – doteky předků, s. 17. KURNATOWSKI, Stanisław. Die Wirtschaft, Besiedlung und Siedlunglandschaft der Westslawen zwischen Oder und Weichsel. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 96. HENSEL, Witold. Słowiańszczyzna wczesnośredniowieczna. Zarys kultury materialnej. Wydanie IV uzupelnione. Warszawa : Państwowe wydawnictwo naukowe, 1987, s. 135 – 146. HERRMANN, Die Slawen in Deutschland. Geschichte und Kultur der slawischen Stämme westlich von Oder und Neiße vom 6. bis 12. Jahrhundert. Ein Handbuch. Neubearbeitung (rozšírené vydanie), s. 92 – 95. EURÓPA  OKOLO  ROKU  500 Obdobie, kedy sa na javisku európskych dejín objavujú Slovania, nepatrilo práve k najpokojnejším epochám starého kontinentu. Počas 4. storočia došlo k výraznému úpadku Rímskej ríše, ktorá bola dovtedy najdôležitejšou mocnosťou. Východne od jej územia kočovný kmeň Hunov porazil niekedy pred rokom 370 n. l. nomádsky národ Alanov, ktorý obýval územie na západ od rieky Don. Tým sa postupne začal jeho pohyb smerom na západ, ktorý so sebou strhol aj iné kmene. V roku 375 sa Hunom podarilo poraziť aj Ostrogótov, ktorí sa presunuli do oblasti Podunajska. Začalo sa obdobie sťahovania národov. V zime na prelome rokov 469/470 Ostrogóti prešli zamrznutý Dunaj. Huni pod vedením známeho Atilu ovládli postupne veľkú časť Európy, ktorá patrila pôvodne Rímskej ríši. V roku 476 dochádza k zániku západnej časti Rímskej ríše. Obdobie sťahovania národov sa končí v roku 568, keď sa Longobardi pod tlakom Avarov usadili v Itálii. Celková situácia v Európe na konci sťahovania národov bola takáto: – vo východnej časti Rímskej ríše nastupuje nová veľmoc – Byzancia; – na Pyrenejskom polostrove existovala ríša Vizigótov; – v povodí Rhôny a Seiny boli Burgundovia, juhozápadné Nemecko a severné Švajčiarsko obývali Alamani, východne od nich sídlili Bavori, v strednom Nemecku Durynkovia a v severozápadnom Sasi; – v oblasti Belgicka, v severovýchodnom Francúzsku a na priľahlých územiach vládli Frankovia, ktorí sa postupne – víťazstvom nad okolitými kmeňmi – stali prvoradou veľmocou v západnej Európe. – Územie strednej, juhovýchodnej a východnej Európy postupne ovládli Slovania.109 109 K obdobiu konca Rímskej ríše pozri napríklad ČESKA, Jozef. Zánik antického světa. Praha : Vyšehrad, 2000. Z novších prác k obdobiu sťahovania národov pozri BEDNAŘÍKOVÁ, Jarmila. Sťehování narodů. 1. vydání. Praha : Vyšehrad, 2003. BYSTRICKÝ, Peter. Sťahovanie národov (454 – 568) – Ostrogóti, Gepidi, Longobardi a Slovania. Bratislava : Historický ústav SAV, 2008. COLLINS, Roger. Evropa raného středověku 300 – 1000. Praha : Vyšehrad, 2005. TODD, Malcolm. Die Zeit der Völkerwanderung. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag GmbH, 2002. K Hunom pozri THOMPSON, Edward Arthur. Hunové. Praha : Lidové noviny, 1999. PODOLAN, Peter. Pôvod Hunov a ich príchod do Európy. In: Studia Mediaevalia et Antiqua. 8. Bratislava 2004, s. 38 – 57. Ku Germánom v období sťahovania národov a v ranom stredoveku pozri TODD, Malcolm. Germáni. Praha : Lidové noviny, 1999. K dejinám Longobardov pozri PRIESTER, Karin. Geschichte der Langobraden. Gesellschaft – Kultur – Alltagsleben. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag GmbH, 2004. K dejinám Frankov v období sťahovania národov a v ranom stredoveku pozri BEDNAŘÍKOVÁ, Jarmila. Frankové a Evropa. Praha : Vyšehrad, 2009. JAMES, Edward. Frankové. Praha : Lidové noviny, 1997. 21 PÔVOD  A  ETNOGENÉZA  SLOVANOV Etnogenéza a ani lokalizácia pravlasti Slovanov nie je dodnes objasnená. Na riešení tejto problematiky sa podieľa viacero vedeckých disciplín – predovšetkým archeológia, história, etnografia, filológia a antropológia. Z doterajších poznatkov vieme, že proces etnogenézy je zložitý jav. V súčasnosti existuje viacero teórií. Zdeněk Měřínský ich zhrnul do piatich skupín: – Autochtonistická teória – predpokladá, že Slovania boli nositeľmi starších kultúr, známych z obdobia praveku, predovšetkým lužickej kultúry popolnicových polí v dobe bronzovej. – Biologická kontinuita – predpokladá, že neolitickí roľníci sa postupne asimilovali a prevzali rozličné kultúrne prvky a nakoniec sa slovanizovali. – Migračná teória – predpokladá, že západní Slovania sa do našej oblasti prisťahovali jednorazovým presunom. – Penetračná teória – predpokladá, že západní Slovania sa do našej oblasti prisťahovali postupne. – Kolonizačná teória – predpokladá zámerný príchod Slovanov ako kolonistov Germánov, resp. Avarov.110 Medzi bádateľmi majú najviac prívržencov autochtonistická a migračná (allochtonistická) teória. V rámci nich existujú taktiež rozdiely. Za zakladateľa autochtonistickej dunajskej teórie je považovaný Pavol Jozef Šafárik. Vo svojich Slovanských starožitnostiach sa opieral o zmienku v Povesti dávnych liet, v ktorej sa píše, že apoštol Pavol chodil kázať do Ilyrika, kde boli Slovania prvotne usadení. Ako Ilyrikum bola v tomto texte označená oblasť vtedajšieho stredovekého Uhorska s priľahlými krajinami v povodí Dunaja. Pavol Jozef Šafárik predpokladal, že danú pasáž autor kroniky prebral z ľudového podania, t. j. z národných povestí a spevov.111 Na Slovensku túto hypotézu ďalej rozpracoval Alexander Avenarius.112 Aj podľa ruského lingvistu a historika Olega Nikolajeviča Trubačova sa pravlasť Slovanov mala nachádzať v strednej Európe s centrom na Dunaji. Opieral sa pritom o lingvistickú analýzu a výskum onomastického materiálu z oblasti Podunajska.113 Názory Pavla Jozefa Šafárika podrobil kritike už Lubor Niederle, ktorý pokladal zmienku v Povesti 110 111 112 113 22 MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu I, s. 37. Podrobný prehľad názorov pozri EISNER, Rukověť slovanské archeologie, s. 21 – 83. KLANICA, Počátky slovanského osídlení naších zemí, s. 14 – 48. ŠAFAŘÍK, Slowanské starožitnosti. Oddíl dějepisný, s. 187 – 196. AVENARIUS, Alexander. Začiatky Slovanov na strednom Dunaji. Autochtonistická teória vo svetle súčasného bádania. In: Historický časopis, 1992, roč. 40, č. 1, s. 1 – 16. TRUBAČEV, Oleg Nikolajevič. Etnogenez i kul´tura drevnejšich Slavian. Moskva : Nauka, 2002. dávnych liet za umelý výtvor tvorcu tohto diela.114 Na základe písomných prameňov sa domnieval, že Slovania mali pôvodné sídlo na sever od Karpát a Čierneho mora.115 Podľa inej autochtonistickej teórie sa kolíska Slovanov nachádzala medzi Vislou a Odrou. Poľskí bádatelia, ako Leon Kozłowski, Józef Kostrzewski, Konrad Jażdżewski, rozvinuli teóriu, že počiatky Slovanov treba hľadať v období existencie lužickej kultúry, a teda už v dobe bronzovej.116 Z českých bádateľov sa k tejto téze hlásili napríklad Jan Eisner, Jan Filip a Josef Ladislav Píč.117 Lech Leciejewicz zastáva v súčasnosti názor, že pôvodní obyvatelia oblasti, kde existovala lužická kultúra, po jej zániku hľadali možnosti ďalšieho rozvoja. Ovplyvnila ich preto laténska a následne aj przeworská kultúra.118 Podľa zástancov allochtonistickej teórie treba kolísku Slovanov hľadať na území dnešnej Ukrajiny a časti Bieloruska. V oblasti Podnepria, pripjaťskom regióne a Bielorusku medzi 3. storočím pred n. l. a 2. storočím n. l. existovala zarubinecká kultúra, ktorej doznievajúcim prejavom bol kyjevský typ, rozšírený v Podnestrí a na rieke Desne v rozmedzí 2. až 4. storočia n. l. Od dolného Dunaja až po Dnester žili v období od 2. do 5. storočia n. l. nositelia černjachovskej kultúry. V 2. storočí n. l. sa medzi Odrou a Bugom nachádzala spomínaná przeworská kultúra, ktorá sa neskôr rozšírila až k Dnestru a na juh do Potisia. O etnicite týchto kultúr sa vedú diskusie. Objavujú sa, samozrejme, aj hypotézy, že ich nositelia alebo časť z nich boli Slovania.119 Okolo polovice 5. storočia sa na územiach, kde boli predtým rozšírené spomínané archeologické kultúry, objavujú nové, ktoré sú jednoznačne spájané so Slovanmi. Na hornom Dnepri, v povodí hornej Dvine a na Desne je to koločínska kultúra alebo inak aj typ Koločin-Tušemlja. Medzi Dneprom a východnými svahmi Karpát bola rozšírená pražsko-korčakovská kultúra. Južne od nej existovala v oblasti od Severského Donca, stredného Dnepra, Južného Bugu k Dnestru a medziriečí Seretu a Prutu peňkovská kultúra.120 Niektorí poľskí bádatelia poukazujú na skutočnosť, že na prelome 4. a 5. storočia došlo k poklesu osídlenia na území przeworskej (južné a stredné Poľsko) a wielbarskej (východne od Visly) kultúry. Tieto územia potom zabrali Slovania. Medzi významných poľských predstaviteľov allochtonistickej teórie patria Kazimierz Godłowski121a Michał Parczewski122. V českej a slovenskej archeologickej obci prevláda názor že Slovania na územia Čiech, Moravy, Slovenska a Dolného Rakúska prišli.123 114 115 116 117 118 119 120 121 122 123 NIEDERLE, Slovanské starožitnosti. Původ a počátky národa slovanského. Díl I. Sv. 1, s. 11. NIEDERLE, Slovanské starožitnosti. Původ a počátky národa slovanského. Díl I. Sv. 1, s. 14. Pozri BUKO, Archeologia Polski wczesnośredniowiecznej, s. 65. Pozri EISNER, Rukověť slovanské archeologie, s. 40 – 47. Tu aj odkazy na literatúru. LECIEJEWICZ, Nowa postac swiata. Pozri MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu I, s. 39 – 43. BLÁHOVÁ – FROLÍK – PROFANTOVÁ, Velké dějiny zemí Koruny české. Svazek I, s. 146 – 147. Pozri MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu I, s. 45 – 50. BLÁHOVÁ – FROLÍK – PROFANTOVÁ, Velké dějiny zemí Koruny české. Svazek I, s. 147. Jeho práce k problematike pozri GODŁOWSKI, Pierwotne siedziby Slowian. PARCZEWSKI, Najstarsza faza kultury wczesnosłowiańskej w Polsce. PARCZEWSKI, Początki kultury wczesnosłowiańskej w Polsce. PARCZEWSKI, Die Anfänge der frühslawischen Kultur in Polen. Pozri BERANOVÁ, Slované.BLÁHOVÁ – FROLÍK – PROFANTOVÁ, Velké dějiny zemí Koruny české. Svazek I., s. 144 – 149. FUSEK, Slovensko vo včasnoslovanskom období. FUSEK, Gabriel. Frühe 23 SLOVANIA  V  6.  A  7.  STOROČÍ Prvé zmienky v písomných prameňoch Medzi dôležité pramene, ktoré nás informujú o prvých Slovanoch, patria písomné správy. Slovania sa v nich objavujú pod názvami Venedi, Veneti, Anti, Sklavíni. Prvé písomné správy o akýchsi Venedoch alebo Venetoch medzi Vislou a Baltským morom sa objavili už v 1. a 2. storočí n. l., vtedy ich spomínajú rímski autori Plinius starší, Ptolemaios a Tacitus. Gaius Plinius starší (asi 23 – 79 n. l.) vo štvrtom zväzku Naturalis historiae (Prírodoveda) píše, že tento kmeň sa nachádzal medzi Vislou a Germánmi.124 Publius Cornelius Tacitus (asi 55 – 120 n. l.) ho v práci Germania lokalizuje na území medzi dolným Dunajom a Baltom.125 Klaudios Ptolemaios (100 – 170) v tretej časti diela Cosmographia s názvom Geographia (Zemepis) spomína, že sídlil západne od Visly a na severných úbočiach Karpatského oblúka, pričom siahal až k dolnému Dunaju.126 Bádatelia sa však väčšinou prikláňajú k názoru, že v prípade týchto Venedov či Venetov nešlo ešte o Slovanov. Konkrétne písomné správy, ktoré jasne dokladajú existenciu Slovanov, sa nám zachovali až od byzantského autora Jordana, ktorý v 6. storočí v diele De origine actibusque Getarum (O pôvode a dejinách Gótov) spomína Slovanov – Venedov, ktorí sa delia na viacero kmeňov. Najznámejší boli Sklavíni a Anti. Sklavíni sídlili podľa jeho popisu severne od dnešného Drnova a Osijeku, na východe siahali ich sídla po rieku Dnester a na severe po 124 125 126 24 Slawen im Mitteldonaugebiet. In: BEMMANN, Jan – SCHMAUDER, Michael (eds.). Kulturwandel in Mitteleuropa. Langobarden – Awaren – Slawen. Bonn : Dr. Rudolf Habelt GmbH, 2008, s. 645 – 656. FUSEK, Gabriel – ZÁBOJNÍK, Jozef. Príspevok do diskusie o počiatkoch slovanského osídlenia Slovenska. In: Slovenská archeológia, 2003, roč. 51, č. 2, s. 319 – 340. GALUŠKA, Velká Morava. GALUŠKA, Uherské Hradiště – Sady – Křesťanské centrum říše velkomoravské. GALUŠKA, Slované – doteky předků. MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu I. PROFANTOVÁ, Naďa. Die frühslawische Besiedlung Böhmens und archäologische Spuren der Kontakte zum früh – und mittelawarischen sowie merowingischen Kulturkreis. In: BEMMANN, Jan – SCHMAUDER, Michael (eds.). Kulturwandel in Mitteleuropa. Langobarden – Awaren – Slawen. Bonn : Dr. Rudolf Habelt GmbH, 2008, s. 619 – 644. TŘESTÍK, Dušan. Příchod prvních Slovanů do Českých zemí v letech 510 – 535. In: Český časopis historický, 1996, roč. 94, č. 2, s. 245 – 280. ZEMAN, Jiří. K problematice časně slovanské kultury ve střední Evropě. In: Památky Archeologické, 1979, roč. 70, č. 1, s. 113 – 130. Gaius Plinius starší ich nazýva Venedi. PLINIUS SECUNDUS, Naturalis historia IV. 97. Pozri k tomu GINDIN, Leonid A. – IVANOV, Sergej A. – LITAVRIN, Gennadij G. (ed.). Svod drevnějšich pismennych izvěstij o slavjanach. (Corpus testimoniorum vetustissimorum ad historiam slavicam pertinentium). Tom 1 (1 – 4 vv.). Moskva : Vostočnaja literatura RAN, 1994, s. 18 – 36. Publius Cornelius Tacitus používa označenie Venethi. TACITUS, Germania 46. Pozri k tomu GINDIN – IVANOV – LITAVRIN, Svod drevnějšich pismennych izvěstij o slavjanach, s. 37 – 45. Klaudios Ptolemaios používa pomenovanie Ούευέδαι (Ouenedai). PTOLEMAEUS, Cosmographia III, 5, 7 – 10. Pozri k tomu GINDIN – IVANOV – LITAVRIN, Svod drevnějšich pismennych izvěstij o slavjanach, s. 46 – 62. Karpaty. Južná hranica ich osídlenia bola pravdepodobne na území, kde sa Dráva vlieva do Dunaja. Jordanes píše, že náčelník Ostrogótov Hermanarik začal proti nim bojovať (vládol v poslednej štvrtine 4. storočia).127 Prokopios z Cézarey (6. storočie) vo svojej šiestej knihe spisu De bello Gotico (O vojne gótskej) píše, že v roku 512 sa presunul zo stredného Podunajska na sever národ Herulov. Ich cesta viedla cez všetky slovanské (Σκλαβηυώυ) národy a pustými krajinami. Na základe tejto správy sa predpokladá, že vtedy ešte Slovania neobsadili všetky neskoršie územia. Ďalej Prokopios spomína boje o longobardský trón v 6. storočí. Risiulf, jeden z možných adeptov na tento trón, bol zavraždený u germánskych Varnov a jeho syn Hildigis utiekol k Slovanom. Potom s ich pomocou na strane Gepidov úspešne bojoval proti Longobardom. Keď bolo neskôr uzavreté prímerie, hrozilo, že bude vydaný longobardskému kráľovi Audionovi, preto ušiel opäť k Slovanom.128 Zo 6. storočia je aj dielo Strategikon (Taktika), ktorého autorom bol pravdepodobne byzantský cisár Mauríkios (inak aj Pseudo-Maurikíos) a popisuje vojenskú taktiku Slovanov (Σκλάβοι, Αυται).129 Z obdobia okolo roku 580 pochádza náhrobok Martina z Tours, ktorý zomrel v roku 397. Na ňom je zmienka o kmeňoch, ktoré christianizoval spomínaný biskup. Uvádzajú sa tu aj Slovania (Sclavus).130 Slovania v archeologických prameňoch Najviac informácií o Slovanoch poskytujú archeologické pramene. K najstarším archeologickým pamiatkam, ktoré svedčia o Slovanoch v strednej Európe, patrí kultúra s keramikou pražského typu, nazývaná pražská kultúra. Za nositeľov tejto kultúry sú považovaní Sklavíni, doložení v písomných prameňoch. V roku 1940 český archeológ Ivan Borovský publikoval dovtedy známe nálezy nezdobených nádob s výduťou v hornej tretine a nazval ich pražský typ, pričom tvrdil, že je to najstaršia slovanská keramika v strednej Európe. Táto teória sa potvrdila ďalšími archeologickými výskumami. Doterajšie poznatky svedčia o tom, že prví Slovania sa usadili v nižšie položených oblastiach – v blízkosti brehu riek. Tieto územia boli najvhodnejšie pre rozvoj roľníctva a chov domácich zvierat. Kultúra s keramikou pražského typu je doložená na rozsiahlom území. Pôvodne existovala v oblasti východne od Karpát až po rieku Dneper. Tu sa označuje ako typ Korčak alebo keramika pražsko-korčakovského typu. Neskôr sa rozšírila do oblasti dolného Dunaja spolu s peňkovskou kultúrou, s ktorou susedila na juhu a východe. Na západe pražská kultúra prenikla až po Labe vo východnom Nemecku, pričom jej nositelia osídlili územia dnešného Slovenska, Čiech, Moravy, Poľska, Podkarpatskej Rusi, časti Maďarska, Dolného Rakúska a severozápadného Rumunska (Sedmohradska). Na juhu nálezy siahajú po Limes Romanus a tzv. sarmatské valy z doby rímskej. Predpokladá sa prienik tejto kultúry do východoalpskej oblasti a na západný Balkán. Do oblasti stredného Podunajska prenikli 127 128 129 130 Jordanes používa termíny Venethi, Antes, Sclaveni. JORDANES, Getica, 34 – 35, 119. Pozri k tomu GINDIN – IVANOV – LITAVRIN, Svod drevnějšich pismennych izvěstij o slavjanach, s. 98 – 169. Pozri k tomu GINDIN – IVANOV – LITAVRIN, Svod drevnějšich pismennych izvěstij o slavjanach, s.170 – 250. TŘESTÍK, Příchod prvních Slovanů, s. 267 – 280. Pozri k tomu GINDIN – IVANOV – LITAVRIN, Svod drevnějšich pismennych izvěstij o slavjanach, s. 364 – 393. RATKOŠ, Peter (ed.). Pramene k dejinám Veľkej Moravy. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1968, s. 60. 25 pravdepodobne prví Slovania troma smermi. Prvým bol severný prúd cez južné Poľsko. V tomto prípade sa predpokladá, že Slovania sa na územie dnešného Slovenska, na južnú Moravu a do okolitých oblastí dostali cez karpatské priesmyky. Južný prúd smeroval popri toku Dunaja. Východným smerom sa Slovania dostali do severovýchodnej časti Veľkej uhorskej nížiny a do Sedmohradska (súčasť dnešného Rumunska). O prieniku slovanských skupín cestou z juhovýchodu sa uvažuje až neskôr, a to v rámci avarského kmeňového zoskupenia, ktoré sem prišlo po roku 568.131 Slovensko Niektorí slovenskí bádatelia po roku 1990 obnovili a rozvinuli teóriu o autochtónnom pôvode Slovanov na strednom Dunaji.132 Naďalej však prevládajú názory o príchode Slovanov na toto územie. Gabriel Fusek vo svojich prácach analyzoval doterajšie archeologické nálezy zo Slovenska a z priľahlých oblastí, pričom sa opieral aj o písomné pramene. Predpokladá, že Slovania sem prenikli zo severovýchodu a severozápadu Karpatskej kotliny cez priesmyky, a to na začiatku sedemdesiatych rokov 5. storočia. Tento názor odôvodňuje typologickou zhodou keramiky s predpokladanou východiskovou oblasťou migrácie – juhovýchodné Poľsko a západná Ukrajina – a zánikom germánskych kultúr. Vytvoril aj relatívnu chronológiu včasnoslovanského obdobia, ktorá zahŕňa tri hlavné fázy datované od prelomu 5. a 6. storočia do konca 7. storočia a štvrtú, ktorá patrí už do predveľkomoravského obdobia. Najstaršie doložené slovanské osídlenie Slovenka je zo Žiliny, Lakšárskej Novej Vsi, Ludaníc-Mýtnej Novej Vsi, Nitry atď. Prví Slovania sa podľa doterajšieho stavu výskumu usadili v úrodných kotlinách, predovšetkým na juhozápadnom Slovensku. Ku včasnoslovanským náleziskám patria aj tie, ktoré boli objavené v oblasti Záhoria. Najnovšie sa podarilo doložiť prvé lokality aj na východnom Slovensku (Nižná Myšla-Alalameneva, Ždaňa).133 131 132 133 26 FUSEK, Gabriel – ZÁBOJNÍK, Jozef. Príspevok do diskusie o počiatkoch slovanského osídlenia Slovenska. In: Slovenská archeológia, 2003, roč. 51, č. 2, s. 329 – 340. MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu I, s. 45 – 50. PRICHODNJUK, Oleg Michajlovič. Archeologični pamjatki serednogo Pridniprovja VI – IX st. n. e. Kiiv : Naukova dumka, 1980. SEDOV, Valentin Vasilievič. Slavjane v drevnosti. Moskva : Institut archeologii RAN, 1994. SEDOV, Valentin Vasilievič. Slavjane v rannem srednevekovje. Moskva : Institut archeologii RAN, 1995. SEDOV, Valentin Vasilievič. Slavjane. Istoriko – archeologičeskoe issledovanie. Moskva : Jazyki slav. kuľtury 2002. Pozri AVENARIUS, Alexander. Začiatky Slovanov na strednom Dunaji: Autochtonistická teória vo svetle súčasného bádania. In: Historický časopis, 1992, roč. 40, č. 1, s. 1 – 16. ČAPLOVIČ, Dušan. Včasnostredoveké osídlenie Slovenska. Bratislava : Academic Electronic Press, 1998. CHROPOVSKÝ, Bohuslav. Niekoľko poznámok k problematike pravlasti Slovanov. In: Studia Archaeologica Slovaca Mediaevalia. 1. Bratislava 1998, s. 37 – 42. CHROPOVSKÝ, Bohuslav. Some problems of the ethnogenesis of the Slavs and of the settlement process of the Central Danubian Slovens – Slovaks in the 6th and 7th century. In: Slovaks in the Central Danubian Region in the 6th to 11th century. Bratislava : Slovenské národné múzeum, 2000, s. 45 – 65. MAČALA, Pavol. Etnogenéza Slovanov v archeológii. Košice : Slovo, 1995. FUSEK, Slovensko vo včasnoslovanskom období. FUSEK, Gabriel. Frühe Slawen im Mitteldonaugebiet. In: BEMMANN, Jan – SCHMAUDER, Michael (eds.). Kulturwandel in Mitteleuropa. Langobarden – Awaren – Slawen. Bonn : Dr. Rudolf Habelt GmbH, 2008, s. 645 – 656. FUSEK – ZÁBOJNÍK, Príspevok do diskusie, s. 319 – 340. Čechy a Morava V súčasnosti českí bádatelia jednoznačne zastávajú názor, že Slovania do Čiech a na Moravu prišli. Na území Čiech sídlili ešte v druhej polovici 5. storočia až prvej tretine 6. storočia Longobardi. Pravdepodobne až po ich odchode sem prichádzajú Slovania z Moravy. Názory českých bádateľov o období príchodu prvých Slovanov nie sú jednotné. Časť z nich tvrdí, že to bolo už v prvej tretine 6. storočia (Dušan Třestík) a niektorí uvádzajú až poslednú tretinu tohto storočia (Michal Lutovský, Eduard Droberjar, Rastislav Korený).134 Včasnoslovanské nálezy sú doložené predovšetkým v stredných a severozápadných Čechách. Kultúra s keramikou pražského typu je rozšírená predovšetkým v pražsko-slánskej oblasti, na Kolínsku, Pardubicku, Jičínsku, Litoměřicku, v strednom Poohří a v Bílinsku. Menej nálezov tejto kultúry je z južných a západných Čiech a problematické je osídlenie východných Čiech. Slovania obsadzovali územie s klimaticky najvhodnejšími podmienkami, do nadmorskej výšky 400 m n. m. a pri vodných tokoch. Archeologicky boli preskúmané predovšetkým lokality Březno pri Lounoch, Roztoky pri Prahe, PrahaBohnice, Praha-Čimice, Praha-Bubeneč, Jenišov Újezd a Turnov.135 Južnú Moravu medzi Znojmom a Dolnomoravským úvalom, Brnensko a povodie Svratky obývali ešte v prvej polovici 6. storočia Longobardi, ktorí odišli do Panónie a odtiaľ v roku 568 do severnej Itálie. Archeologické ani písomné pramene nedokladajú spolunažívanie so Slovanmi. Luděk Galuška predpokladá, že prví Slovania sa do oblasti severnej časti stredného Pomoravia dostali z dnešného Slovenska, konkrétne z oblasti stredného Považia cez Biele Karpaty. Tu je doložené osídlenie napríklad v Ostrožskej Novej Vsi, Polešoviciach či Uherskom Ostrohu. Popri toku Moravy pokračovali ďalej až do oblasti dnešného Olomouca. Toto sa mohlo odohrávať podľa spomínaného bádateľa začiatkom alebo v prvých dvoch, resp. troch desaťročiach 6. storočia. Morava bola doosídľovaná Slovanmi až v druhej polovici 6. storočia a v nasledujúcom období. Na jej južné územie sa Slovania mohli presunúť až po odchode Longobardov.136 Podobný názor má aj Zdeněk Měřínsky.137 Poľsko V minulosti sa predpokladalo, že v povodí riek Odra a Visla existovala priama kultúrna kontinuita od neskorej doby rímskej do včasného stredoveku. Za včasnoslovanskú kultúru bola považovaná przeworská kultúra. V súčasnosti sa predpokladá, že patrila Germánom. Na začiatku stredoveku žili na území dnešného Poľska rôzne etniká. Napríklad východne od 134 135 136 137 Prehľad názorov pozri BERANOVÁ – LUTOVSKÝ, Slované v Čechách, s. 20 – 21. Pozri viac BERANOVÁ – LUTOVSKÝ, Slované v Čechách, s. 19 – 32. PROFANTOVÁ, Naďa – KUNA, Martin – MORAVEC, Dalibor – HAIŠMANOVÁ, Libuše. Časne slovanské osídlení Čech. In: KUNA, Martin – PROFANTOVÁ, Naďa a kol. Počátky raného středověku v Čechách (The onset of the Early Middle Ages in Bohemia). Praha : Archeologický ústav AV ČR, 2005, s. 73 – 89. Tu pozri zoznam lokalít kultúry s keramikou pražského typu v Čechách. PROFANTOVÁ, Die frühslawische Besiedlung Böhmens, s. 619 – 644. GALUŠKA, Slované – doteky předků, s. 13 – 15. Tu pozri aj literatúru. MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu I, s. 57 – 59. 27 ústia Visly sídlili západobaltské kmene a predchodcovia Prusov. Podľa názoru Kazimierza Godłowskeho prišli Slovania do povodia riek Odra a Visla v polovici 5. storočia a východne od stredného povodia Visly sa objavili už na začiatku 5. storočia. V tomto období doznievalo pôvodné osídlenie v Malopoľsku, západnom Veľkopoľsku, Sliezsku a pravobrežnom Mazovsku. Ešte na začiatku 6. storočia obývalo pôvodné obyvateľstvo niektoré oblasti stredného Poľska a Pomoranska.138 V Mazovsku sú Slovania doložení od 2. polovice 6. storočia.139 V Západnom Pomoransku v oblasti Pojezierze sa Slovania usadili až v 7. storočí.140 V rovnakom období sa tak zrejme udialo aj v chełmińsko-dobrzyńskom regióne.141 Archeologicky sa doložiť existenciu spolunažívania pôvodného obyvateľstva so Slovanmi nepodarilo.142 Slovania, ktorí osídlili dnešné územie Poľska, boli nositeľmi pamiatok kultúry s keramikou pražského typu. V rámci regiónov existovali rozdiely v materiálnej kultúre.143 Marek Dulinicz však predpokladá, že Slovania v povodí Visly, Odry a aj Labe v 6. a 7. storočí vyvíjali len veľmi malú aktivitu a trvalejšie sa tu usadili až v neskoršom období.144 Rakúsko Západná časť územia dnešného Rakúska bola v neskoroantickom období súčasťou rímskych provincií Raetia a Norikum. Dolné Rakúsko s Burgenlandom patrili do provincie Pannonia superior (od vlády cisára Diokleciána (284 – 305) nazývaná Pannonia prima). V období sťahovania národov sem prišli Góti, Herulovia a Rugiovia, ktorých na konci 5. storočia vystriedali Longobardi. Po roku 568 bolo toto územie pod nadvládou Avarov. Východné časti provincie Raetia a západnú časť Norika ovládali na konci 6. storočia a začiatku 7. storočia Bavori.145 Najstaršie nálezy svedčiace o Slovanoch pochádzajú zo žiarových hrobov z Hohenau an der March146 a z Poysdorfu.147 O niečo mladší hrobový nález je z lokality Stein an der Donau.148 Sídliskové nálezy sú napríklad z Unterrohrbachu a Mannersdorfu an der March.149 Všetky lokality sa nachádzajú severne od Dunaja. Lokality Hohenau an der March a Poysdorf spájala Jarmila Justová s najstaršou slovanskou vlnou, ktorá mala v 6. storočí preniknúť na južnú Moravu a juhozápadné Slovensko.150 Erik Szeimat datuje 138 139 140 141 142 143 144 145 146 147 148 149 150 28 GODŁOWSKI, Pierwotne siedziby Slowian, s. 134 – 168. PARCZEWSKI, Die Anfänge der frühslawischen Kultur in Polen, 1993, s. 139. MIŚKIEWICZOWA, Mazowsze płockie we wczesnym średniowieczu, s. 26. OLCZAK, Formy osadnictwa na pojezierzu zachodniopomorskim we wczesnym sredniowieczu, s. 9. CHUDZIAK, Zasiedlenie strefy chełmińsko – dobrzyńskiej we wczesnym średniowieczu (VI – XI wiek), s. 24 – 25. PARCZEWSKI, Die Anfänge der frühslawischen Kultur in Polen, s. 139. PARCZEWSKI, Die Anfänge der frühslawischen Kultur in Polen, s. 140 – 141. DULINICZ, Ksztaltowanie sie Slowianszczyzny Pólnocno – Zachodniej, s. 210 – 212. SZEIMAT, Erik. Zum archäologischen Bild der frühen Slawen in Österreich. Mit fragen zur etnischen Bestimmung karolingerzeitlicher Gräbelfelder im Ostalpenraum. In: Slovenija in sosednje dežele med antiko in karolinško dobo. Začetki slovenske etnogeneze I. Ljubjana : Narodni muzej, 2000, s. 508 – 509. JUSTOVÁ, Dolnorakouské Podunají v raném středověku, s. 238. JUSTOVÁ, Dolnorakouské Podunají v raném středověku, s. 247. JUSTOVÁ, Dolnorakouské Podunají v raném středověku, s. 251 – 252. MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu I, s. 59 – 60. SZEIMAT, Zum archäologischen Bild der frühen Slawen in Österreich, s. 512. JUSTOVÁ, Dolnorakouské Podunají v raném středověku, s. 41. ranoslovanskú keramiku nájdenú na území Rakúska do 2. polovice 6. storočia a do 7. storočia. Doteraz sa podarilo doložiť výskyt keramiky pražského typu na niekoľkých lokalitách. Vzhľadom na charakter nálezov predpokladá, že nešlo o masívne obsadenie územia v rámci migrácie. Podľa jeho názoru sem Slovania mohli prísť ako súčasť avarských vojenských operácií v tomto regióne a ovplyvnili tu žijúce pôvodné románske obyvateľstvo.151 Nemecko Joachim Herrmann predpokladal, že oblasť stredného povodia rieky Havoly (Havel) a dolného povodia rieky Sprévy (Spree) bola osídlená Slovanmi už v 2. polovici 6. storočia.152 V súčasnosti sa začiatok slovanského osídlenia v Polabí a Posálsku kladie do obdobia okolo roku 600 alebo na začiatok 7. storočia. Mecklenburské a pomoranské pobrežie bolo pravdepodobne osídlené až v druhej polovici 7. storočia. Do oblasti východného Holsteinska prenikli Slovania ešte neskôr, a to po roku 700.153 Otázny je tu kontakt medzi Germánmi a Slovanmi. Problémom je totiž rozoznať nálezy v ruke robených nezdobených germánskych nádob zo 6. storočia od slovanských zo 7. storočia.154 Na území východne od rieky Sála je jasne doložený pokles germánskych sídlisk v 6. storočí. Na území východného Durýnska medzi Sálou a Labe sa počiatok slovanského osídlenia kladie do poslednej tretiny 6. storočia.155 Na lokalitách v oblasti Polabia je doložený výskyt keramiky kultúry pražského typu (napr. Dessau-Mosigkau). Oblasť Dolnej Lužice bola osídlená nositeľmi skupiny Sukow alebo inak nazývanej aj Sukow-Szeligi. Odlišnosť medzi týmito kultúrnymi okruhmi je predovšetkým v tvare nádob, v pôdoryse obydlí (na území skupiny SukowSzeligi majú pôdorysné jamy pozdĺžno-oválny tvar).156 Michał Parczewski však poukazuje na možnosť nasledovníctva skupiny Sukow-Szeligi po kultúre pražského typu. K tomuto sa prikláňa aj Felix Biermann.157 V 7. storočí sa predpokladal príchod ďalšej vlny Slovanov. V Dolnej Lužici na území skupiny Sukow-Szeligi mala vzniknúť podľa starších názorov skupina Tornow a v Polabí skupina Rüssen, nazývaná podľa výskytu vlnovkami zdobenej keramiky označovanej aj ako rüssenský typ. V poslednom období sa však datovanie nálezov, čo sa spájajú s týmito skupinami, do 7. storočia spochybňuje a kladú sa až do nasledujúcich storočí.158 151 152 153 154 155 156 157 158 SZEIMAT, Zum archäologischen Bild der frühen Slawen in Österreich, s. 516 – 522. HERRMANN, Die Slawen in Deutschland. Geschichte und Kultur der slawischen Stämme westlich von Oder und Neiße vom 6. bis 12. Jahrhundert. Ein Handbuch, s. 23. BRATHER, Archäologie der westlichen Slawen, s. 61. DULINICZ, Frühe Slawen im Gebiet zwischen unterer Weichsel und Elbe, s. 253, 259. BRATHER, Archäologie der westlichen Slawen, s. 62. SCHMIDT, Berthold. Thüringen – Franken – Sachsen – Slawen. Gesselschaftliche Veränderungen vom 6. bis 8. Jahrhndert in Mitteldeutschland. In: Jahresschrift für Mitteldeutsche Vorgeschichte. 75. Halle 1992, s. 313 – 323. BIERMANN, Slawische Besiedlung zwischen Elbe, Neisse und Lubsza, s. 33 – 36. BIERMANN, Slawische Besiedlung zwischen Elbe, Neisse und Lubsza, 35 – 36. PARCZEWSKI, Die Anfänge der frühslawischen Kultur in Polen, s. 125 – 128. BIERMANN, Slawische Besiedlung zwischen Elbe, Neisse und Lubsza, s. 33 – 35. 29 Maďarsko V súčasnosti máme len veľmi málo poznatkov o osídlení územia dnešného Maďarska. Určite je to spôsobené stavom doterajšieho výskumu. V oblasti Bukových hôr v SályLatore bol odkrytý objekt, ktorý obsahoval ručne vyrobenú keramiku. Osada je datovaná do 8. – 9. storočia.159 Nálezy keramiky pražského typu sú známe z oblasti juhozápadného Maďarska z okolia Balatonu a sú datované do prvej tretiny alebo polovice 7. storočia (Szepetnek-Bánfapuszta, Balatonmagyaród-Hidvégpuszta, Nagyrécse, Eszteregnye).160 V severovýchodnej časti Maďarska je doložené sídlisko v Kisvárde.161 Nádoby podobné pražskému typu sa použili v niekoľkých prípadoch ako urny na pohrebisku v Pókaszepetku severovýchodne od Zalaegerszegu.162 Vidiecke sídla Prvé sídla západných Slovanov, ktoré patrili ku pražskej kultúre, sa nachádzali v blízkosti vodných tokov, v priaznivých klimatických podmienkach a v oblastiach s úrodnou pôdou. Mali charakter otvorených osád, ktoré pozostávali z obydlí štvoruholníkového pôdorysu s vykurovacím zariadením vo vnútri.163 Počet obydlí málokedy prekročil desať. Napríklad v Čechách v Roztokách pri Prahe bolo odkrytých viac ako 120 domov pražskej kultúry. Predpokladá sa, že v jednom dome mohli žiť tri generácie – rodičia, deti i prarodičia. Pri ideálnom stave rodiny mohlo ísť o 6 jedincov. V takom prípade jedno vidiecke sídlo malo 40 až 60 obyvateľov. Každé vidiecke sídlo malo aj svoje zázemie – polia, pastviny a lesy. Predpokladá sa, že rozloha vidieckeho sídla prvých Slovanov bola 180 ha. Jednotlivé sídla boli od seba vzdialené asi 2,5 až 3 km. Vidiecke sídla nemali pravidelný pôdorys. Na jednej strane to boli rozptýlené vidiecke sídla, tvorené izolovanými domami alebo skupinkami dvoch či troch domov, ktoré boli od seba vzdialené desiatky metrov. Ďalším typom boli zhlukové vidiecke sídla s nepravidelným pôdorysom. Poznáme aj okruhlovicový alebo návesný typ, kde domy boli usporiadané do polkruhovitého a kruhovitého tvaru okolo voľného priestranstva. Okrem samotného obydlia boli súčasťou tohto celku aj obilnice a hospodárske stavby. Obilnice boli jamy, ktoré mali steny často vypálené a po obvode upravené drevom, aby sa do nich nedostala voda. Na dne bývala výstelka zo slamy. Vrch bol uzavretý dreveným vrchnákom, ktorý bol zaťažený kameňom. Niekedy bol nad obilnicami postavený jednoduchý prístrešok. Do obilníc sa vstupovalo do po rebríku. V takto upravených objektoch sa potom mohlo bez problémov uskladniť obilie a strukovi159 160 161 162 163 30 MESTERHÁZY, Károly. Awaren, Slawen und Ungarn im Bükkgebirge. In: Central Europe in 8th – 10th centuries. International Scientific conference, Bratislava October 2 – 4, 1995. Bratislava : Ministry of Culture of the Sloval Republik, 1997, s. 70. MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu I, s. 61. SZŐKE, Béla Miklós. 7. és 9. századi településmaradványok Nagykaniszán. In: Zalai Múzeum. 4. Zalaegerszeg 1992, s. 129 – 167. ISTVÁNOVITS, Eszter. Korai szláv települes maradványai Kisvárda határában. In: Jósa András Múzeum Évkönyve, 2001, roč. 43, s. 165 – 183. SZŐKE, Béla Miklós. Das archäologische Bild der Slawen in Südwestungarn. In: Slovenija in sosednje dežele med antiko in karolinško dobo. Začetki slovenske etnogeneze I. Ljubjana : Narodni muzej, 2000, s. 479 – 482. MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu I, s. 63 – 65. ny. Mäso, ryby a potraviny, ktoré vyžadujú pri skladovaní konštantnú teplotu, sa skladovali v zahĺbených pivniciach. Existovali aj stavby slúžiace ako senníky či šopy. Zvieratá sa pred predátormi zatvárali do drevených ohrád. Súčasťou vidieckeho sídla boli aj studne a voľne stojace pece.164 Archeológovia rozoznávajú dva hlavné typy obydlí, a to zemnice a nadzemné stavby. Zemnice mali podlahu zahĺbenú do zeme a pôdorys mali väčšinou štvorcový, ale tento mohol byť aj oválny alebo nepravidelný, príp. kruhovitý. Zemnica bola jednopriestorová drevená stavba so sedlovou konštrukciou strechy. Súčasťou vybavenia takéhoto obydlia bolo vykurovacie zariadenie – ohnisko, kamenná alebo hlinená pec. Zemnice boli dominantnými stavbami u Slovanov aj v 9. storočí. Od 7. storočia sa u Slovanov objavujú nadzemné obydlia. Medzi nimi rozoznávame dva typy. Prvý z nich mal steny zrubovej konštrukcie, pričom na horný trám bol položený a zachytený krov, ktorý niesol sedlovú strechu. Druhý typ mal steny vypletané prútím a vymazané hlinou. Vykurovacím zariadením bolo ohnisko – prevažne v strede alebo v jeho blízkosti.165 V obydlí sa nachádzal drevený, keramický a kovový inventár, ale aj predmety bežnej potreby z iných materiálov. Z dreva bol vyrobený stôl, stoličky, lavice, vedrá, lyžice, misky atď. Predmety z dreva sa však väčšinou nezachovali. Keramické výrobky sú zastúpenie predovšetkým hlineným riadom. Základnou formou bol hrniec. V menšej miere sa na lokalitách našli fragmenty misiek, pekáčov či pražníc. Z hliny boli vyrobené aj prasleny, ktoré dokladajú prítomnosť tkáčskeho stavu v príbytku. Oveľa menej archeologických nálezov je z kovu. Patria sem úlomky z kotlov, okovaní vedier, nože, kresadlá, sekery. Najznámejším výrobkom z kameňa bol žarnov, ktorým sa mlelo obilie na múku. Ďalšie predmety boli vyrobené z kostí, kože. 166 Na Slovensku nebolo doteraz komplexne preskúmané ani jedno vidiecke sídlo. Výskumy sa uskutočnili napríklad v Šuranoch, Nitrianskom Hrádku, Sliači, v polohe Rybáre, Košiciach-Šebastovciach, Nitre-Mikovom Dvore, Bratislave-Dúbravke.167 Napríklad v Nitre v polohe Mikov dvor sa v rokoch 1977 až 1984 odkrylo 18 sídliskových objektov časovo zaradených do obdobia od 6. do začiatku 8. storočia. Okrem obydlí s vykurovacím zariadením vo vnútri sa našli zásobné jamy a ohnisko.168 164 165 166 167 168 Podrobnejšie DONAT, Peter. Haus, Hof und Dorf in Mitteleuropa vom 7. – 12. Jahrhundert. Schriften zur Ur – und Frühgeschichte 33. Berlin : Akademie – Verlag, 1980. GALUŠKA, Slované – doteky předků, s. 17 – 19. MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu I, s. 63 – 81. RUTTKAY, Matej. Premeny agrárnej osady v 6. – 15. storočí. In: RUTTKAY, Alexander – RUTTKAY, Matej – ŠALKOVSKÝ, Peter (eds.). Slovensko vo včasnom stredoveku. Nitra 2002, s. 69 – 80. ŠALKOVSKÝ, Peter. Häuser in der frühmittelalterlichen slawischen Welt. ŠALKOVSKÝ, Peter. Stavebná kultúra a urbanizmus osád. In: RUTTKAY, Alexander – RUTTKAY, Matej – ŠALKOVSKÝ, Peter (eds.). Slovensko vo včasnom stredoveku. Nitra 2002, s. 57 – 68. ŠALKOVSKÝ, Peter. Dedinský dom a sídlo vo včasnom stredoveku. In: Ľudová architektúra a urbanizmus vidieckych sídiel na Slovensku z pohľadu najnovších poznatkov archeológie a etnografie. Bratislava 1998, s. 9 – 36. V literatúre sa pre čiastočne zahĺbené objekty používa aj termín polozemnice. Podrobnejšie ŠALKOVSKÝ, Dedinský dom a sídlo vo včasnom stredoveku, s. 9 – 36. ŠALKOVSKÝ, Häuser in der frühmittelalterlichen slawischen Welt. GALUŠKA, Slované – doteky předků, s. 26 – 28. Podrobnejšie FUSEK, Slovensko vo včasnoslovanskom období, s. 127 – 136. FUSEK, Slovensko vo včasnoslovanskom období, s. 221 – 228. 31 V Čechách sú najlepšie preskúmané už spomínané Roztoky pri Prahe a Březno pri Lounoch. V prípade Roztok sa uvažuje, že počas jednej generácie tu mohlo existovať 90 obydlí. Březno bolo menšou osadou. Tu bolo odkrytých 8 obytných stavieb a 18 jám, pričom 6 obydlí bolo usporiadaných do kruhu. Predpokladá sa, že osídlenie tu trvalo 40 – 50 rokov.169 Na Morave patria k lepšie preskúmaným osadám Břeclav-Pohansko, Mušov, Mutěnice a Přítluky.170 V Pavlove bolo odkrytých 83 sídliskových objektov, ktoré sú datované na koniec 6. až do 8. storočia. Väčšina obytných objektov mala štvorcový pôdorys s rozmermi od 2,5 x 2,5 po 3,5 x 3,5 m a bola zahĺbená do podložia. Išlo o kolové stavby s kamennou pecou vo vnútri.171 V Poľsku bolo preskúmaných niekoľko osád v lokalite Krakov-Nowa Huta. Pri výskume odkryté zahĺbené objekty mali kvadratický alebo obdĺžnikový tvar so zaoblenými rohmi. Menej sa vyskytli jamy okrúhleho tvaru. Viaceré objekty mali vo vnútri ohnisko vykladané kameňmi. Okrem keramiky sa našli aj predmety bežnej potreby (osla, praslen). Ďalšie sídliskové objekty boli preskúmané napríklad v Żukowiciach. Nadzemné stavby interpretované ako chaty sa podarilo preskúmať v Lubline.172 Osady sa sústreďovali v údoliach predovšetkým veľkých riek. Jerzy Sikora doložil v povodí rieky Warta 39 lokalít (napríklad Jeziorsko, Spiczymier) z obdobia od 6. až konca 8. storočia.173 Vo východnom Nemecku bola najlepšie preskúmaná lokalita v Dessau-Misigkau, kde sa predpokladá päť fáz osídlenia medzi 6. – 8. storočím. Odkrytých tu bolo 44 zahĺbených zemníc. V každej fáze existovalo pravdepodobne 7 až 10 obydlí a v nich mohlo žiť okolo 50 ľudí. Tieto zemnice boli usporiadané do kruhu.174 Medzi ďalšie preskúmané osady patria napríklad Berlín-Marzanhn či Brandenburg.175 V Rakúsku sa podarilo doložiť nezdobenú ranoslovanskú keramiku v kamennej peci v Unterrohrbachu a v Mannersdorfe an der March sa táto keramika našla v ranostedovekom obydlí na sídlisku z doby železnej. Ďalšie sídliskové nálezy sú z Resenburgu an der Kamp a Michelstettenu.176 169 170 171 172 173 174 175 176 32 BERANOVÁ – LUTOVSKÝ, Slované v Čechách, s. 21 – 23. O výskume Roztok pozri KUNA, Martin – PROFANTOVÁ, Naďa a kol. Počátky raného středověku v Čechách (The onset of the Early Middle Ages in Bohemia). Praha : Archeologický ústav AV ČR, 2005. K výskumu v Březne pozri PLEINEROVÁ, Březno. Vesnice prvních Slovanů v severozápadných Čechách. PLEINEROVÁ, Die altslawischen Dörfer von Březno bei Louny. GALUŠKA, Slované – doteky předků, s. 18. JELÍNKOVÁ, Dagmar. Morava v časně slovanském období. In: KLÍMA, Bohuslav (ed.). Staroslovanská Morava. Brno : Nadační fond sv. Hypolita, 2000, s. 42 – 54. PARCZEWSKI, Die Anfänge der frühslawischen Kultur in Polen, s. 96 – 101. SIKORA, Ziemie Centralnej Polski we wczesnym sredniowieczu. KRÜGER, Bruno. Dessau-Mosigkau. Ein Frühslawischer Seidlungsplatz im Mittleren Elbegebeit. Berlin : Akademie Verlag, 1967. KRÜGER, Bruno. Der “Zoberbertg” in Dessau-Mosigkau : Ein frühslawischer Siedlungsplatz im mittleren Elbegebiet. Dessau : b. n. v., 1967. HERRMANN, Die Slawen in Deutschland. Geschichte und Kultur der slawischen Stämme westlich von Oder und Neiße vom 6. bis 12. Jahrhundert. Ein Handbuch, s. 126 – 130, 138 – 139. DULINICZ, Frühe Slawen im Gebiet zwischen unterer Weichsel und Elbe, s. 333 – 334, 337 – 338. SZEIMAT, Zum archäologischen Bild der frühen Slawen in Österreich, s. 512. V Maďarsku sa v blízkosti Balatonu na lokalite Balatonmagyaród-Hidvégpuszta odkryli pozostatky zahĺbeného obydlia o rozmeroch 4 x 4 m. Našli sa tu zlomky keramiky pražského typu. Béla Miklós Szőke datuje objekt na začiatok 7. storočia.177 Ďalšie sídliskové objekty spájané so Slovanmi sú známe v severovýchodnej časti Maďarska zo Sály-Latora 178 a z Kisvárdu.179 Pohrebiská a pohrebný rítus Slovania svojich mŕtvych medzi 6. až 8. storočím spaľovali. To znamená, že praktizovali žiarový rítus. Svojich mŕtvych pochovávali na plochých pohrebiskách do urnových alebo jamkových hrobov alebo do mohýl. Posledne menovaný spôsob sa praktizoval predovšetkým u východných Slovanov. V prípade urnových hrobov sa zvyšky po spálení pozostatkov na hranici vkladali do nezdobenej alebo zdobenej nádoby. Následne bola urna uložená pietne do zeme. V nej sa okrem ostatkov nachádzali aj predmety dennej potreby, ako napr. nože. Takéto hroby boli na povrchu označené. Niekedy sa v jednej urne našli pozostatky viacerých jedincov. Tento zvyk sa praktizoval u západných a južných Slovanov. Okrem spálených ľudských kostí sa do urien vkladali aj pozostatky zvierat. Jamkové hroby majú rozličné tvary a rozmery. Na ich dne sa nachádzajú voľne rozptýlené pozostatky zosnulých. Priamo z obdobia príchodu Slovanov nemáme doložené pohrebiská.180 Najväčšie žiarové pohrebisko na Slovensku bolo preskúmané v Čakajovciach (89 hrobov), menší počet hrobov bol zistený v Bajči-Vlkanove (30 hrobov), Bešeňove (24 – 25 hrobov) a vo Výčapoch-Opatovciach (24 hrobov). Ani jedno pohrebisko nebolo odkryté celé. Doložené je hlavne pochovávanie v urnách. Birituálne pohrebiská, kde je vedľa seba doložené kostrové a žiarové pochovávanie, reprezentujú predovšetkým Bratislava-Devínska Nová Ves a Bratislava-Záhorská Bystrica. Otázne však je, či ide o uplatňovanie oboch rítov v rovnakom čase alebo následne po sebe.181 V Čechách sa za najstaršie ploché žiarové pohrebiská považujú napríklad Bobnice, Praha-Bohnice či Praha-Hradčany. Na týchto lokalitách sa našli len ojedinelé hroby.182 Na Morave sa v Přítlukách odkrylo 436 hrobov, ktoré sú datované do druhej polovice 6. storočia a na začiatok 7. storočia. Menšie pohrebiská sú doložené v Břeclavi-Pohansku, Velaticiach a Starej Břeclavi. V 7. storočí sa na Morave objavujú mohylníky. Mohyly boli vybudované nad hrobom buď po pochovaní pozostatkov, alebo skôr. V takom prípade sa pozostatky vložili do mohyly, prípadne sa v urne dali na vrch mohyly. Od konca 8. storočia sa z nížinných oblastí mohylové pohrebiská vytratili a boli nahradené plochými. V hornatejšom prostredí sa však udržali a pochovávalo sa v nich aj kostrovým rítom. 177 178 179 180 181 182 SZŐKE, Das archäologische Bild der Slawen in Südwestungarn, s. 487. MESTERHÁZY, Awaren, Slawen und Ungarn im Bükkgebirge, 1997, s. 70. ISTVÁNOVITS, Korai szláv települes maradványai Kisvárda határában, s. 165 – 183. MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu I, s. 93 – 114. Podrobnejšie FUSEK, Slovensko vo včasnoslovanskom období, s. 140 – 143. BERANOVÁ – LUTOVSKÝ, Slované v Čechách, s. 27 – 32. 33 Takéto pohrebiská poznáme z Moravy, napríklad z Vysočan u Moravských Budějovic či zo Strážovíc na Kyjovsku.183 V Poľsku sú zo začiatku raného stredoveku známe ploché žiarové pohrebiská, kde boli spálené pozostatky uložené voľne do jamy alebo v popolnici (Międzyborów, Siemonia). Pochovávalo sa aj v mohylách, pričom spálená vrstva bola zistená na dne mohyly alebo v strede (Winiary, Trzebiesławice).184 Na území východného Nemecka máme doložené žiarové hroby v oblasti stredného Polabia a v povodí rieky Havoly. Ide väčšinou o ploché pohrebiská (Dessau-Mosigkau, Götz, Prützke atď.). Zo severnej časti východného Nemecka je známych len niekoľko lokalít (Groß Strömkendorf, Rostock-Dierkow atď.).185 Z dnešného Rakúska pochádzajú nálezy keramiky pražského typu zo žiarových hrobov z Hohenau an der March, Velmu-Götzendorfu a z Poysdorfu. O niečo mladší hrobový nález je z lokality Stein an der Donau, pôvodne datovaný do obdobia okolo roku 700 a novšie do 1. polovice 7. storočia.186 V severozápadnom Maďarsku boli odkryté pohrebiská z obdobia avarského kaganátu, ktoré sú charakteristické biritualitou. V archeologickej literatúre sa nazývajú aj ako tzv. skupina Pókaszepetk-Zalakomár. Na lokalitách Kehida-LPG-Meierei, Zalakomár, Pókaszepetk boli zistené samostatné žiarové hroby, a urny so spálenými pozostatkami sa vyskytujú aj v kostrových hroboch.187 Nádoby pražského typu pochádzajú aj zo včasnoavarských kostrových pohrebísk, ako Budakalász a Kölked-Feketekapu.188 Hospodárstvo Poľnohospodárstvo Slovania sa živili predovšetkým ako roľníci. Pôdu získavali dvoma spôsobmi. V prostredí zarastenom lesom najprv vyrúbali stromy a zvyšok porastu vypálili. Následne zasiali zrno do popola a zahrabali ho bránami. Postupne sa takáto pôda vyčerpala a musela sa nechať odpočívať. Prví Slovania prichádzali najprv na miesta, ktoré sa už predtým využívali na roľníctvo. Stačilo im odstrániť porast a skypriť pôdu. Na týchto miestach sa využívala divoká trávopoľná sústava. Striedali sa tak plochy, kde sa pestovalo obilie, a plochy s trávou. Neskôr sa z toho vyvinul dvojpoľný systém. O používaní hnojiva priame doklady neexistujú. Polia sa však mohli hnojiť trusom od voľne sa pasúcich domácich zvierat. Na oranie sa používalo jednoduché drevené radlo a v menšej miere železná radlica. K práci s pôdou 183 184 185 186 187 188 34 GALUŠKA, Slované – doteky předků, s. 61 – 63. MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu I, s. 98, 114 – 115. PARCZEWSKI, Die Anfänge der frühslawischen Kultur in Polen, s. 115 – 117. DULINICZ, Frühe Slawen im Gebiet zwischen unterer Weichsel und Elbe, s. 267 – 269. HOFFMANN, Wilhelm. Die Frühslawischen Brandgräberfelder im mittleren Elbgewbiet. In: Prähistorische Zeitschrift, 1959, roč. 37, s. 169 – 174. HOFFMANN, Wilhelm. Frühslawische Brandgräber im mittleren Elbgebiet. In: Jahresschrift Halle, 1962, roč. 46, s. 325 – 344. SZEIMAT, Zum archäologischen Bild der frühen Slawen in Österreich, s. 512 – 513. SZŐKE, Das archäologische Bild der Slawen in Südwestungarn, s. 479 – 487. FUSEK, Slovensko vo včasnoslovanskom období, s. 142. sa ako ľahké ručné náradie využívali aj drevené rýle. Ako ťažné zviera sa využíval hovädzí dobytok. V Březne pri Lounoch je do 7. storočia datovaný nález pozostatkov kastráta – vola, ktorý zrejme slúžil na takúto činnosť. Slovania siali hlavne pšenicu siatu (Triticum aestivum). Sadila sa na jeseň a zberala v lete. Piekol sa z nej chlieb. Ďalšou plodinou bolo proso siate (Panicum miliaceum). Pripravovala sa z neho kaša. Pôvodne sa na chlieb pestoval nahozrnný jačmeň (Hordeum vulgare), ktorý sa neskôr uplatnil skôr ako krmivo, ako aj raž siata (Secale cereale). Doložené sú aj pšenica dvojzrnná (Triticum dicoccum) a ovos siaty (Avena sativa). Obilie sa zberalo srpmi a následne sa mlátilo. Mlelo sa na žarnovoch. Okrem obilia sa pestovali tiež strukoviny – hrach siaty (Pisum sativum) a šošovica (Lens esculenta). V neposlednom rade treba spomenúť pestovanie rastlín pre vlákno a olej, akými sú konope siate (Cannabis sativa) a v menšej miere ľan siaty (Linum usitatissimum).189 Chov zvierat, lov a rybolov Slovania v 6. a 7. storočí chovali s obľubou hovädzí dobytok, ošípané, ovce a kozy. Hovädzí dobytok sa choval nielen kvôli mäsu alebo mlieku, ale aj ako ťažné zviera. Zvieratá sa pod dozorom pásli voľne v prírode. V zime boli prikrmované senom, bukvicami atď. Medzi pozostatkami domácich zvierat sa našli aj kura domáca, kačice a husi, pes a mačka. Kôň sa využíval na jazdu. Z doterajších analýz zvieracích kostí z archeologických lokalít sa dozvedáme, že divo žijúca zver bola zastúpená pomerne málo. Dominovali medzi ňou jeleň, diviak, srnec a zajac, v menšej miere pratur, zubor, medveď hnedý, los a líška. Tieto zvieratá predstavovali nielen zdroj mäsa, ale aj kožušín, kostí a parožia, ako surovín na ďalšie spracovávanie. Spomedzi vtáctva bol obľúbený holub, bažant a tetrov. Dravé vtáky (sokoly, jastraby, orly atď.) sa využívali na lov, ako o tom svedčia aj umelecké zobrazenia na predmetoch a zmienky v písomných prameňoch.190 Dôležitou súčasťou obživy bol rybolov. Dokazujú to nálezy háčikov (Żukowice), ihiel na opravu sietí atď. Z lokality Krakov-Nowa Huta pochádza pravdepodobne závažie na rybársku sieť. Ryby sa solili alebo sušili.191 Remeslá Remeselná výroba mala do 8. storočia charakter podomáckej výroby. Vykonávala sa na otvorenom priestranstve alebo priamo v obydliach. Išlo hlavne o spracovávanie dreva, kameňa, parožia, kostí a výrobu keramiky a textilu. Z hliny sa vyrábali nádoby rôznych druhov (hrnce, misky, poháre, pekáče, pražnice atď.), a to najprv ručne a od druhej polovice 189 190 191 BERANOVÁ, Zemědělství starých Slovanů, s. 167 – 173. BERANOVÁ – KUBAČÁK, Dějiny zemědělství v Čechách a na Moravě, s. 55 – 56, 72 – 80. BORZOVÁ, Zuzana. Rýľ v období včasného stredoveku a jeho využitie (nielen) v poľnohospodárstve. In: Studia historica Nitriensia. 15. Nitra 2010, s. 13 – 31. MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu I, s. 294 – 298. Slovania používali na žatvu obilia srpy rímskeho typu s rúčkou odsadenou od čepele pod istým uhlom. Srp mal na rozdiel od kosáka, ktorý sa začal masovo presadzovať až novoveku, zúbkované ostrie. SLAVKOVSKÝ, Peter. Roľník a jeho práca. Tradície poľnohospodárskej výroby slovenského ľudu. Bratislava : Veda, 1988, s. 86 – 87. MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu I, s. 298 – 303. MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu I, s. 303. PARCZEWSKI, Die Anfänge der frühslawischen Kultur in Polen, s. 110. 35 6. storočia sa presadila obtáčaná keramika zdobená vlnovkami alebo žliabkami. Niektoré kvalitnejšie výrobky zo 7. storočia môžu svedčiť už o špecialistoch – hrnčiaroch. Z hliny sú aj závažia a prasleny. Drevo slúžilo na stavbu obydlí a hospodárskych objektov, ako aj na výrobu vnútorného nábytku a predmetov dennej potreby (lyžice, misky, taniere atď.). Na Slovensku sa v Považanoch nešiel kus zuhoľnateného koša a na dnách nádob z NitryMikovho dvora a Topoľčianok boli zistené odtlačky pletených rohoží. O spracovaní kameňa svedčia kamenné brúsiky, kresacie kamienky a predovšetkým žarnovy. V Březne pri Lounoch sa našiel nedokončený žarnov. Surovina použitá pri výrobe exemplárov z NitryMikovho dvora poukazuje na jej dopravu zo vzdialenosti 8 až 30 kilometrov. Hrebene, ihly, šidlá a iné predmety dokladajú opracovávanie kostí a parohov. Polotovary z Mutěnic a z Ludaníc-Mýtnej Novej Vsi poukazujú na domácu výrobu hrebeňov. Dôležitým domácim remeslom bolo pradenie a tkáčstvo. Dokladajú to nálezy hlinených závaží a praslenov. V jednom z obydlí v Krakove-Nowej Hute-Pleszówe sa podarilo odkryť 196 fragmentov a 3 celé ihlancové závažia. Tento objav býva spájaný s existenciou vertikálneho tkáčskeho stavu. Ako surovina sa požívala ovčia vlna alebo konope.192 Len veľmi málo dôkazov svedčí o špecializovaných remeselníkoch. O hutníctve a kováčstve svedčia zriedkavé nálezy nožov, srpov, hrotov šípov, oštepov atď. U Slovanov je v menšej miere doložená metalurgia farebných kovov. Nálezy téglikov na odlievanie kovov, prípadne tavby sklenej pasty, sú z Roztok pri Prahe v Čechách a Siladíc IV a Považian na Slovensku. Spektografickou analýzou povrchu odlievacej formy z poľskej lokality Żukowice sa zistili čiastočky medi a cínu. Aj nálezy trosky dokladajú spracovávanie kovov. Železo sa získavalo z bahenných rúd. Tavilo sa zrejme v ohniskách. Osada v Lakšárskej Novej Vsi na Slovensku ležala priamo na nálezisku bahennej rudy. Metalurgické analýzy nožov z Dessau-Mosigkau poukazujú na to, že tieto predmety vyrobili skúsení kováči. Kupolové piecky z objektov v Nitre v polohe Mikov dvor a vo Veľkom Cetíne môžu naznačovať existenciu remeselníckych dielní, ako je to na Ukrajine a v Rumunsku.193 192 193 36 FUSEK, Slovensko vo včasnoslovanskom období, s. 145 – 148. MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu I, s. 90 – 93. FUSEK, Slovensko vo včasnoslovanskom období, s. 145 – 147. MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu I, s. 91 – 92. POLITICKÁ  SITUÁCIA  V  EURÓPE V 6. –  10.  STOROČÍ Rozhodujúcimi politickými mocnosťami v ranom stredoveku boli Franská a Byzantská ríša. Kmene Frankov sídlili už v druhej polovici 3. storočia v oblasti stredného a dolného Porýnia, kde sa dostali do kontaktu s rímskym impériom, s ktorým viedli viaceré vojenské konflikty. V 2. polovici 4. storočia začali Frankovia úspešne vojensky prenikať na územie Rímskej ríše a usadzovať sa tu. Postupne získali aj dôležité posty v úradoch rímskych cisárov. Za panovania Chlodovika I. (481 – 511) z dynastie Merovejovcov došlo k zjednoteniu franských kmeňov pod jeho nadvládou, a začala sa tak úspešná vojenská expanzia. Frankovia získali moc nad celou Galiou, porazili Durynkov, Alamanov a Vizigótov. Chlodovik sa dal niekedy v rokoch 498/499 pokrstiť a preniesol svoje sídlo do Paríža, kde aj zomrel. Ešte predtým mu v roku 508 byzantský cisár Anastasius I. (491 – 518) odovzdal odznaky konzulskej moci. Za Chlodovikovej vlády ovládali Frankovia takmer celé územie dnešného Francúzska až po Pyreneje a severozápadnú časť dnešného Nemecka až po Švajčiarsko.194 Po smrti Chlodovika sa ríša rozdelila medzi jeho synov, ktorí dobyli aj Burgundsko, Provensálsko (Provence) a Bavorsko.195 Postupne však došlo k úpadku. Územie Franskej ríše sa pod vládu jedného panovníka dostalo znovu až za Chlothara II. (584/613 – 629).196 Posledným mocným vládcom z dynastie Merovejovcov bol jeho syn Dagobert I. (vládca Austrasie od roku 622, kráľ 629 – 639).197 Po skone Dagoberta I. moc v ríši získala aristokracia – majordómovia. Z nich Pipin II. (687 – 714) z roku Karolovcov zjednotil Frankov, po ňom si moc upevnil aj jeho syn Karol Martel (688/689 – 741). Jemu sa podarilo v roku 732 pri Poitiers poraziť moslimské vojská a zastaviť ich expanziu. Za pôsobenia majordómov Pipina II. a Karola Martela mali ešte formálnu moc franskí králi z dynastie Merovejovcov. Karol Martel však rozdelil v roku 737 ríšu medzi troch synov. Pipin III. Krátky Mladší (714/715 – 768) sa dal v roku 751 so súhlasom pápeža Zachariáša (741 – 752) korunovať za franského kráľa a posledného Merovejovca Childericha III. (743 – 751) poslal do kláštora St. Bertin. Za to pomáhal Pipin III. pápežom riešiť ich konflikty s Longobardmi na Apeninskom polostrove. Po jeho smrti spolu vládli ríši jeho synovia Karol Veľký (742/747 – 814, kráľ od roku 768, cisár od roku 800) a Karolman (kráľ 768 – 771). Po predčasnej smrti brata sa stal jediným panovníkom Karol, neskôr označovaný titulom Veľký. Tento vládca v roku 774 rozvrátil 194 195 196 197 BEDNAŘÍKOVÁ, Frankové a Evropa, s. 107. JAMES, Frankové, s. 92 – 108. JAMES, Frankové, s. 176 – 177. JAMES, Frankové, s. 226 – 228. 37 Longobardskú ríšu, podmanil si Sasov a Bavorov, viedol vojenské výpravy za Pyreneje a aj proti Avarskej ríši, Slovanom a Dánom. Dňa 25. decembra 800 mu počas omše v Chráme sv. Petra v Ríme pápež Lev III. (795 – 816) položil na hlavu cisársku korunu. Touto udalosťou došlo k formálnemu obnoveniu Západorímskej ríše.198 Karolov syn Ľudovít I. Pobožný (778 – 840, cisár od roku 816) sa snažil konsolidovať pomery v ríši a v cirkvi. V roku 817 vydal tzv. Ordinatio imperii, podľa ktorého mala byť ríša rozdelená medzi jeho troch synov, pričom hlavnú moc mal mať najstarší z nich. Už počas života Ľudovíta I. Pobožného došlo k vojenským sporom o nástupníctvo. Tie sa vyriešili Verdunskou zmluvou v roku 843, ktorou sa ríša rozdelila na tri časti. Na západe panoval Karol II. Lysý (823 – 877, západofranský kráľ od roku 840/843, italský kráľ od roku 875, cisár od roku 875), v strednej časti a v Itálii Lothar I. (795 – 855, cisár od roku 840), východné teritóriá pripadli Ľudovítovi II. Nemcovi (805/806 – 876, východofranský kráľ od roku 840/843). Po smrti Lothara I. si jeho synovia rozdelili jeho časť územia, pričom najstarší z nich Ľudovít II. (850 – 875) sa stal cisárom. Po jeho úmrtí Itáliu a aj cisársku korunu nakoniec získal Karol II. Lysý. Moc Karolovcov postupne slabla. V západnej časti bol roku 987 zvolený za kráľa Hugo zvaný Kapet. Tak začala vládnuť v Západofranskej ríši dynastia Kapetovcov. Posledným panovníkom z roku Karolovcov vo Východofranskej ríši bol Ľudovít IV. Dieťa (900 – 911). Za jeho panovania bola moc rozdrobená a za jeho nástupcu bol Frankami zvolený Konrád I. (911 – 918). Po ňom vládol Henrich I. Vtáčnik (876 – 936, kráľ od roku 919), ktorý však už bol pôvodom Sas z rodu Otovcov (Liodolfovcov). Jeho synovi Otovi I. (936 – 973, kráľ 936, italský kráľ 951, od roku 962 cisár Svätej ríše rímskej) sa podarilo zastaviť v roku 955 v bitke pri Lechu Maďarov, neskôr – v roku 962 – sa nechal slávnostne korunovať za cisára Svätej ríše rímskej. Jeho nástupcovia Oto II. (973 – 983), Oto III. (980 – 1002, kráľ 983, cisár 996) a Henrich III. (973 – 1024, nemecký kráľ 1002, kráľ Itálie od 1004, cisár od 1014) vytvorili stredoveký nemecký štát.199 Juhovýchodnú časť Európy a oblasť Stredomoria ovládala Byzantská ríša. Jej panovníci sa snažili obnoviť Rímske impérium v jeho pôvodnom rozsahu. Najväčší rozmach dosiahla Byzancia za vlády Justiniána I. (527 – 565). Po jeho smrti musela čeliť viacerým útokom Peržanov, Avarov, Slovanov, Bulharov, Longobardov a neskôr Arabov. V roku 626 silné avarsko-slovanské vojsko obkľúčilo jej hlavné mesto Konštantínopol. Oslabenie ríše spôsobili boje s Arabmi a vnútorné rozbroje. Byzancia postupne stratila značné územie a v 8. storočí ovládala len Malú Áziu a časť Balkánskeho polostrova. Ku konsolidácii pomerov v štáte došlo až za vlády macedónskej dynastie (867 – 1025).200 Slovania sa v ranom stredoveku usadili na území Slovinska, Chorvátska, Srbska, Bosny a Hercegoviny, Čiernej Hory, Macedónska a Bulharska, ale aj Grécka. V tejto epoche sa na Balkáne stala dôležitou mocnosťou Bulharská ríša. Dejiny celej Európy citeľne ovplyvňoval 198 199 200 38 Podrobne o počiatkoch vláde rodu Karolovcov a panovaní Karola Veľkého pozri HÄGERMANN, Dieter. Karel Veliký. Vládce západu. Praha : Prostor, 2002. BROOKE, Christopher. Evropa středověku v letech 962 – 1154. Praha : Vyšehrad, 2006, s. 236 – 255. COLLINS, Roger. Evropa raného středověku 300 – 1000. Praha : Vyšehrad, 2005, s. 322 – 392. K dejinám Byzancie podrobnejšie pozri ZÁSTĚROVÁ, Bohumila a kol. Dějiny Byzancie. Praha : Academia, 1996. tiež pápežský štát so sídlom v Ríme. V oblasti Škandinávie žili germánske kmene, ktoré sa nazývali Normani, neskôr boli známe pod označením Vikingovia. Koncom 8. storočia začali s útokmi na Anglicko, Írsko, Franskú ríšu a expandovali do oblasti Povolžia a Podnepria. Ich moc upadla na začiatku 10. storočia. V ranom stredoveku sa postupne vytvorili kráľovstvá v Škandinávii, ako Dánsko, Nórsko, Švédsko. Územia východne od Franskej ríše ovládali slovanské kmene, ktoré postupne od 9. storočia začali vytvárať svoje prvé štátne útvary, ako boli Veľká Morava, Poľské kráľovstvo, České kniežatstvo, Kyjevská Rus. V 7. – 8. storočí v oblasti stredného Dunaja významnú politickú úlohu zohrával Avarský kaganát. Od 9. storočia na toto územie prenikali Maďari, ktorí tu neskôr vytvorili Uhorské kráľovstvo.201 201 K dejinám Európy v ranom stredoveku pozri BROOKE, Evropa středověku v letech 962 – 1154. COLLINS, Evropa raného středověku 300 – 1000. MÚCSKA, Vincent – DANIŠ, Miroslav – ŠEVČÍKOVÁ, Zuzana. Dejiny európskeho stredoveku – I. Raný stredovek (od 5. storočia do polovice 11. storočia). Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2006. 39 AVARI,  SLOVANIA  A  SAMOV  KMEŇOVÝ  ZVÄZ Avari na historickej scéne Na konci obdobia sťahovania národov sa okrem Slovanov objavujú na historickej scéne aj Avari. V roku 567 porazili kmeň Gepidov, ktorý sídlil v Potisí a Sedmohradsku. Obsadili toto územie a stali sa susedmi Longobardov, ktorí sa v roku 568 pod vedením Alboina presťahovali na územie dnešného severného Talianska. Avari potom zabrali aj ich územie. Približne v tomto období si vytvorili svoju vlastnú ríšu, nazývanú Avarský kaganát. Tým sa dostali do susedstva Slovanov. Pôvod Avarov nie je dodnes objasnený. Existujú viaceré teórie. Jedna z nich tvrdí, že Avari boli súčasťou kmeňového zväzu Jou-Jan (Juan-Juan), o ktorom sa čínske pramene zmieňujú od začiatku 5. storočia n. l. V polovici 6. storočia n. l. stratil kontrolu nad svojimi poddanými Turkami. Osamotené skupiny týchto stepných národov ušli zo strednej Ázie okolo roku 552 a v roku 558 dosiahli Kaukaz. Iní bádatelia predpokladajú, že Avari sú vlastne Pseudoavari, pochádzajúci z kmeňov Var a Chun, ktoré sídlili medzi Volgou a Uralom. Niekedy sú spájaní s Heftalitmi.202 Avari predstavovali od polovice 6. storočia hrozbu aj pre Byzantskú ríšu, ktorá im musela platiť tribút. Najznámejší a najslávnejší avarský kagan bol Bajan. Dlhší čas neutrpel porážku. Viedol úspešné výpravy proti Byzantíncom, Frankom a Slovanom. Pod avarskou nadvládou bola aj časť Slovanov, ktorí sa zúčastňovali na ich vojenských výpravách – aj proti Byzancii.203 Samov kmeňový zväz V 20. rokoch 7. storočia nastal zlom v avarskej histórii. Práve vtedy vstupuje do dejín najstarší známy mocenský útvar Slovanov – Samov kmeňový zväz, nazývaný aj Samova ríša. Samo sa spomína v troch zachovaných písomných prameňoch. Prvý je známy pod skráteným názvom ako tzv. Fredegarova kronika. Dielo pozostáva zo štyroch kníh a posledná z nich, ktorá bola napísaná asi okolo roku 660 v Burgundsku, uvádza o Samovi 202 203 40 K pôvodu Avarov pozri AVENARIUS, Die Awaren in Europa, s. 37 – 44. ČILINSKÁ, Zlata. Avari v Karpatskej kotline (História, kultúra, interetnické vzťahy). In: Študijné zvesti Archeologického ústavu SAV. 32. Nitra 1996, s. 159 – 170. POHL, Walter. Die Awaren. Ein Steppenvolk in Mitteleuropa 567 – 822 n. Ch. München, Verlag C. H. Beck, 2002, s. 31 – 37. K vojenským výpravám pozri BÓNA, István. Die Awaren. Ein asiatisches Reitervolk an der mittleren Donau. In: Awaren in Europa. Schätze eines asiatischen Reitervolkes 6. – 8. Jh. Ausstellungskatalog. Frankfurt am Main – Wien, 1985, s. 12 – 13. HURBANIČ, Martin. Stredoveký Balkán. Kapitoly z politických, sociálnych a hospodárskych dejín juhovýchodnej Európy v 6. – 15. storočí. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2010, s. 34 – 46. POHL, Die Awaren., s. 58 – 162. správu. Je tu zachytená zmienka o franskom kupcovi Samovi z kraja senonského, ktorý s väčším počtom kupcov obchodoval na území Slovanov. Na strane Slovanov sa zúčastnil ich povstania proti Avarom. Za jeho zásluhy si ho Slovania zvolili za vládcu. Vládol 35 rokov, a to medzi rokmi 623 – 658. Mal 12 žien, 22 synov a 15 dcér. Po jeho smrti sa tento útvar rozpadol. V tzv. Fredegarovej kronike sa uvádza aj to, že v roku 631 porazil franské vojská na čele s kráľom Dagobertom I. pri Wogastisburgu. K Samovmu kmeňovému zväzu sa pripojilo aj srbské knieža Dervan spolu s korutánskym kniežaťom Valukom.204 Ostatné pramene sú až z 9. storočia. Konkrétne v prvej tretine tohto storočia bolo v kláštore Saint Denis pri Paríži napísané dielo Činy kráľa Frankov Dagoberta I. (Gesta Dagoberti I. regis Francorum).205 Posledným dielom, z ktorého sa dozvedáme o Samovi, je spis O obrátení Bavorov a Korutáncov na vieru (De Conversione Bagoariorum et Carantanorum).206 Obidve tieto kroniky sa zmieňujú o konflikte medzi Samom a Dagobertom, pričom uvádzajú, že zvíťazili Frankovia. O pôvode Sama sa objavilo niekoľko hypotéz. V súčasnosti prevláda názor, že Samo pochádzal zrejme z kraja, ktorý sa rozkladá v okolí dnešného francúzskeho mesta Sens na rieke Yonne. Tu v staroveku sídlil keltský kmeň Sennonov. Podľa tejto teórie bol teda zrejme Galoromán a poddaný franského kráľa.207 Na základe uvedených písomných správ môžeme len predpokladať, na akom území Samov kmeňový zväz existoval. Povstanie proti Avarom mohlo vzniknúť v južnej časti juhozápadného Slovenska, na južnej Morave a v rakúskych oblastiach medzi Dunajom a riekou Dyje. Tu totiž boli Slovania v priamom kontakte s Avarmi. Neskôr, po porážke Dagoberta, sa toto územie rozšírilo o oblasť Korutánska, polabských a posálskych Srbov, patrila sem teda aj oblasť Čiech. Nešlo však o pevné hranice, aké poznáme dnes.208 Čo sa týka vojenského konfliktu medzi Samom a Dagobertom, tzv. Fredegarova kronika zaznamenala, že niekedy v roku 631/632 boli na území Samovej ríše prepadnutí franskí kupci. Dagobert prostredníctvom vyslanca Sicharia žiadal náhradu. Samo chcel tento a iné spory riešiť právnym spôsobom. Sicharius vyhlásil, že Samo a jeho ľud sú poddanými Dagoberta. Ďalej podľa textu spomínanej kroniky došlo zo strany Sicharia k odmietnutiu priateľských vzťahov medzi kresťanskými Frankami a pohanskými Slovanmi. Následne boli franskí vyslanci vyhnaní. Dagobert ako odpoveď pripravil proti Samovi vojenské ťaženie. Okrem vojakov z celej jeho ríše sa k nemu pridali Alamani 204 205 206 207 208 Magnae Moraviae fontes historici. I. Annales et chronicae. (ďalej MMH I) Curaverunt Dagmar Bartoňková – Lubomír Havlík – Zdeněk Masařík – Radoslav Večerka. Praha – Brno : Státní pedagogické nakladateství, 1966, s. 20 – 23. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II. Slovensko očami cudzincov. Bratislava – Budmerice : Literárne informačné centrum v Bratislave, 1999, s. 125 – 127. Magnae Moraviae fontes historici. II. Textus biographici, hagiographici, liturgici. (ďalej MMH II) Curaverunt Dagmar Bartoňková – Lubomír Havlík – Jaroslav Ludvíkovský – Zdeněk Masařík – Radoslav Večerka. Brno: Universita J. E Purkyně, 1967, s. 16 – 17. Magnae Moraviae fontes historici. III. Diplomata, epistolae, textus historici varii. (ďalej MMH III) Curaverunt Dagmar Bartoňková – Lubomír Havlík – Ivan Hrbek – Jaroslav Ludvíkovský – Radoslav Večerka. Brno : Universita J. E Purkyně, 1969, s. 299. Tu sa píše, že Samo žil v Korutánsku. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 139. KUČERA, Matúš. Postavy veľkomoravskej histórie. Bratislava : Perfekt, 2005, s. 20 – 22. LUTOVSKÝ – PROFANTOVÁ, Sámova říše, s. 24 – 27. LUTOVSKÝ – PROFANTOVÁ, Sámova říše s. 51 – 56. ZÁBOJNÍK, Slovensko a avarský kaganát, s. 17. 41 a Longobardi. Vojsko postupovalo tromi smermi. V strednom prúde boli Austrasijci, ktorí nakoniec obľahli Wogastisburg. Počas troch dní tu bola veľká časť Dagobertovho vojska pobitá.209 Kde sa nachádzal Wogastisburg, o tom kronika nehovorí. V literatúre sa objavilo viacero názorov a stotožňoval sa napríklad s Bratislavou, Mikulčicami, Úhošťou pri Kadani, novšie s hradiskom Rubín pri Podbořanoch v Čechách.210 Ján Steinhübel spája Wogastisburg s bývalou rímskou pevnosťou na rieke Aist v dnešnom Albingu, ktorá pravdepodobne niesla meno Agasta, a to podľa antického pomenovania rieky.211 Víťazstvo Slovanov malo za následok skutočnosť, že k Samovmu kmeňovému zväzu sa pridalo knieža polabských a posálskych Srbov Dervan, ktorý bol pôvodne poddaný Franskej ríši.212 Kedy sa Samov kmeňový zväz rozpadol, presne nevieme. Predpokladá sa, že to bolo v roku 658 alebo až 661.213 Avari v 7. a 8. storočí V období medzi rokmi 670/680 až 710/720 dochádzalo k zmene nielen v avarskej kultúre, ale aj v spoločnosti. Jazdecko-nomádska kultúra sa v tomto období rozšírila na juhozápadné a južné Slovensko, do dolného Rakúska po Alpy, na územie Wienerwaldu a povodie rieky Thaya, na juhozápade po okolie Záhrebu. Zmenil sa aj postoj k Byzancii. V roku 678 kaganov vyslanec blahoželal cisárovi Konštantínovi IV. (668 – 685) k víťazstvu nad Arabmi. V poslednej tretine 7. storočia sa moc Avarov na podmanených územiach upevnila. V roku 774 sa franský kráľ a neskorší cisár Karol Veľký stal aj kráľom Longobardov a jeho ríša sa dostala do susedstva s avarskou. V roku 776 vypuklo proti Karolovi povstanie, po jeho potlačení vodca povstalcov ušiel k Avarom. To vyústilo do konfliktu, ktorý bol urovnaný v roku 782. V roku 788 Karol Veľký dobyl Bavorsko a chystal sa na výpravu proti pohanským Avarom. Prvá výprava sa uskutočnila v roku 791 pod jeho osobným velením. K väčšej bitke však nedošlo, lebo avarské vojsko ustúpilo. Karol Veľký sa dostal až k ústiu rieky Raab a potom sa vrátil späť. Franské vojsko vyrazilo proti Avarom aj v roku 795. V tomto období však bola Avarská ríša zoslabená vnútornými nepokojmi. Kagan a jugurus, ktorí bojovali medzi sebou o moc, boli mŕtvi. Za týchto okolností tudun, knieža západných Avarov, prišiel do Aachenu a vzdal sa Karolovi, pričom tu prijal krst. V lete 796 Pipin, Karolov syn a kráľ Itálie, dobyl kaganskú rezidenciu. Nový kagan a jeho žena mu prisahali vernosť.214 209 210 211 212 213 214 42 MMH I, s. 22 – 23. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 126. GRÜNWALD, Rudolf. Wogastisburk. In: Vznik a počátky Slovanů. II. Praha : Československá akademie věd, 1958, s. 99 – 108. KUČERA, Postavy veľkomoravskej histórie, s. 32 – 43. LUTOVSKÝ – PROFANTOVÁ, Sámova říše, s. 73 – 83. STEINHÜBEL, Nitrianske kniežatstvo, s. 33. STEINHÜBEL, Kapitoly z najstarších českých dejín, s. 38 – 44. MMH I, s. 23. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 126. MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu I, s. 220. AVENARIUS, Die Awaren in Amsterdam., s. 179 – 184. BÓNA, Die Awaren, s. 15 – 19. ČILINSKÁ, Avari v Karpatskej kotline, s. 160. POHL, Die Awaren, s. 312 – 323. Posledné správy o Avaroch V roku 802 dokázali ešte Avari odolávať franskému vojsku, ale v roku 803 nastal zlom. Od juhovýchodu na nich zaútočil bulharský chán Krum (803 – 814). Na jeseň tohto roku sa v Regensburgu pokoril v mene panónskych Avarov tudun. V roku 804 utiekol kagan na západ. V rokoch 804 – 805 porazil Krum zvyšky voľne žijúcich Avarov. V roku 822 sú spomínaní vyslanci Avarov na sneme vo Frankfurte nad Mohanom. István Bóna uvádza, že Avari žili v Panónii ešte aj v roku 870.215 Avarská spoločnosť Obyvateľstvo v Avarskom kaganáte sa delilo na dve časti. Prvá časť bola kočovnícko-pastierska a druhá roľnícka. Práve medzi roľníkmi podľa všetkého prevažovali Slovania. Podľa zachovaných správ mali Avari len málo otrokov. Väčšinou zajatcov zabili, predali alebo vymenili. Na čele avarskej spoločnosti stál kagan, ktorý mal neobmedzenú moc hlavne v období vojenských výprav. Ďalší predstavitelia vyššej vrstvy boli tudun, jugurus a kapkan. Na prelome 6. a 7. storočia došlo k rozdeleniu moci. Vedľa kagana vládli nad určitým územím aj tudun a jugurus. Ženy mali na starosti výchovu detí a práce v domácnosti. V čase neprítomnosti mužov preberali ich funkcie, stávali sa nielen hlavami rodín, ale aj spoločenstiev. V manželstve sa uplatňovala hlavne monogamia a vo vyšších vrstvách polygamia.216 Avarské sídliská Avarských sídiel poznáme pomerne málo. V minulosti sa to odôvodňovalo zmienkou vo Fredegarovej kronike, kde sa píše, že Avari chodili prezimovávať k Slovanom. Dnes sa skôr predpokladá, že je to výsledok slabého výskumu. Avari boli v období príchodu do Karpatskej kotliny popisovaní ako nomádi, t. j. kočovníci. Potvrdzujú to aj archeologické pramene. Doteraz totiž zo 6. storočia nie je doložené žiadne avarské sídlo. Písomné pramene uvádzajú, že Avari si na vojenské výpravy brali so sebou aj stáda. Od začiatku 7. storočia sa objavujú osídlené miesta. Obyvatelia sídiel sa venovali okrem chovu dobytka aj roľníctvu. V doteraz známych sídlach sa vyskytujú štvorhranné chaty s jamami po dvoch alebo šiestich nosných koloch strechy s vykurovacími telesami a ohniskami v rohoch. Ohniská a pece boli aj mimo chát. Okrem obytných objektov boli odkryté i priekopy okolo nich a zásobnicové jamy.217 Avarské pohrebiská Najviac poznatkov o Avaroch nám poskytujú archeologické nálezy z pohrebísk. Pohrebiská sú kostrové a iba v niektorých oblastiach birituálne. Ich rozsiahlosť bola rozličná. Na pohrebiskách je buď len niekoľko desiatok hrobov, alebo niekoľko tisíc. Vo všeobecnosti sa v avarských hroboch používali často drevené truhly rôznych tvarov. Nebožtík bol väčšinou 215 216 217 BÓNA, Die Awaren, s. 19. POHL, Die Awaren, s. 323 – 328. ČILINSKÁ, Avari v Karpatskej kotline, s. 164. ČILINSKÁ, Avari v Karpatskej kotline, s. 161. ZÁBOJNÍK, Slovensko a avarský kaganát, s. 72. 43 uložený vo vystretej polohe na chrbte. Spolu s nebožtíkmi sa v hroboch našli aj kone. To, že kone boli pochované s ozbrojenými bojovníkmi, sa spája s politickým významom vojenskej vrstvy, ktorá si tento luxus mohla dovoliť. Príslušníci spoločenskej elity mali v hroboch bohaté súpravy opaskov, šperky, dekoratívne zdobené súčasti konského postroja. Hlavnú časť nájdených artefaktov tvoria militáriá, ktoré sú východného (šabľa, reflexný luk) alebo aj západného charakteru (jednosečný meč – sax, resp. dvojsečný meč – spatha). V severných oblastiach kaganátu sa v hroboch našla aj sekera. Na území Slovenska sú častou prílohou aj keramické nádoby a niekedy aj drevené okované vedro.218 Nálezy avarskej proveniencie z územia Slovenska, Rakúska, Moravy, Čiech a Poľska Avarské nálezy zo Slovenska pochádzajú predovšetkým z naddunajskej časti. Už v tridsiatych rokoch 20. storočia sa preskúmali pohrebiská v Devínskej Novej Vsi219 a Žitavskej Tôni220. Neskôr k nim pribudli napríklad Komárno221, Nové Zámky222, Štúrovo223, Želovce224. Na všetkých týchto lokalitách sa našli nálezy avarskej proveniencie. Celkove sa južná časť Slovenska považuje len za kontaktnú zónu Slovanov s Avarmi. Hranica kaganátu bola do prvej polovice 7. storočia približne na rieke Dunaj a od druhej polovice 7. storočia sa južné časti dnešného Slovenska stali jeho priamou súčasťou, pričom sa predpokladá, že okolo polovice 8. storočia ovládal kaganát skoro 7200 km2 slovenského územia.225 Okrem pohrebísk a sídlisk sú z tohto obdobia zaujímavé ojedinelé nálezy zo Zemianskeho Vrbovka a Haliča. Významným nálezom je tzv. poklad byzantského kupca zo Zemianskeho Vrbovka. Ten bol objavený v roku 1937 a obsahoval strieborné predmety – štyri náramky, dve misky (jedna z nich je zdobená tepaním), kalich, nákrčný kruh, dve náušnice, zlomky náhrdelníka a niekoľko polotovarov a zlomkov striebra. Tieto predmety boli zhotovené v byzantských dielňach. Okrem toho sa tu našli aj byzantské mince zo 7. storočia.226 218 219 220 221 222 223 224 225 226 44 ČILINSKÁ, Avari v Karpatskej kotline, s. 161. ZÁBOJNÍK, Slovensko a avarský kaganát, s. 24 – 40. ZÁBOJNÍK, Slovensko a avarský kaganát, s. 36 – 39. EISNER, Devínska Nová Ves, 1952. BUDINSKÝ-KRIČKA, Vojtech. Pohrebisko z neskorej doby avarskej v Žitavskej Tôni na Slovensku. In: Slovenská archeológia, 1956, roč. 4, s. 5 – 131. TRUGLY, Sándor. Gräberfeld aus der Zeit des Awarischen Reiches bei der Schiffswerft in Komárno. In: Slovenská archeológia, 1987, roč. 35, č. 2, s. 251 – 344. TRUGLY, Sándor. Gräberfeld aus der Zeit des Awarischen Reiches bei der Schiffswerft in Komárno II (1987 – 1989). In: Slovenská archeológia, 1993, roč. 41, č. 2, s. 191 – 307. TRUGLY, Sándor. Griffek és oroszlánok népe (Ľud grifov a levov). Bratislava : Kalligram, 1994. ČILINSKÁ, Zlata. Slawisch – Awarisches Gräberfeld in Nové Zámky. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej Akadémie Vied, 1966. TOČÍK, Anton. Slawisch – Awarisches Gräberfeld in Štúrovo. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej Akadémie Vied, 1968. ČILINSKÁ, Zlata. Frühmittelalterliches Gräberfeld in Želovce. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej Akadémie Vied, 1973. ČILINSKÁ, Zlata. Slovania a Avarský kaganát. Výpoveď staroslovanského pohrebiska v Želovciach. Bratislava : Bradlo, 1992. ZÁBOJNÍK, Jozef. Slovensko a avarský kaganát. In: RUTTKAY, Alexander – RUTTKAY, Matej – ŠALKOVSKÝ, Peter (eds.). Slovensko vo včasnom stredoveku. Nitra: AÚ SAV, 2002, s. 29 – 33. SVOBODA, Bedřich. Poklad byzantského kovotepce v Zemianském Vrbovku. In: Památky archeologické, 1953, roč. 44, s. 33 – 108. Do konca 6. storočia alebo do prvej polovice 7. storočia je datovaný nález štyroch zlatých náušníc a náhrdelníka z Haliča. Tieto šperky boli vyrobené takisto na území Byzancie.227 Medzi okrajové územie Avarského kaganátu patrila aj oblasť Dolného Rakúska a Burgenlandu. Do 7. – 8. storočia sa datujú kostrové nekropoly s liatymi opaskovými garnitúrami napríklad v Leobersdofe, Mödlingu,Viedni 11-Csokorgasse, Zillingtale.228 Na Morave sa jednotlivé liate bronzové garnitúry našli na sídliskách Mikulčice-Valy, Olomouc-Povel, Staré Město-Na Valách, Znojmo-hradisko sv. Hypolita atď.229 Významné a zatiaľ jediné odkryté kostrové pohrebisko s ucelenými liatymi garnitúrami z územia Moravy je v Dolných Dunajoviciach na juhu Moravy. Celkove sa tu odkrylo niekoľko desiatok kostrových hrobov. Okrem súčastí opaska sa v nich nachádzali srpy, koráliky, železné hroty šípov, nože, bronzové náušnice, železné obruče atď. Pochovávalo sa tu predovšetkým v 8. storočí.230 Z Hevlína pochádzajú nálezy kovania, ktoré pochádzalo pravdepodobne z hrobu.231 Jednotlivé kovania opaskov až zo začiatku 9. storočia sú z pohrebísk Modrá pri Velehrade a Staré Město-Na Valách.232 Na území Čiech sa predmety avarskej proveniencie (kovania opasku, hroty šípov) vyskytujú sporadicky predovšetkým na sídliskách, ako sú napríklad Praha-Šárka, Budeč, Kal, Klučov, Rubín, Tismice. Datujú sa najčastejšie do 2. polovice 8. storočia.233 Nálezy predmetov avarského pôvodu sa našli aj na niekoľkých lokalitách v Poľsku. Napríklad z Biskupina pochádza bronzové kovanie zdobené palmetami a fragment bronzového plecového náramku. Viacero bronzových kovaní sa našlo na sídlisku v KrakoveNowej Hute-Mogiłe. Zlaté náušnice boli objavené v Izbicku. Väčšina artefaktov sa zaraďuje na prelom 6./7. a do 7. storočia.234 227 228 229 230 231 232 233 234 GARAM, Éva. Katalog der awarenzeitlichen Goldgegenstände und der Fundstücke aus den Furstengräbern im Ungarischen Nationalmuseum. Budapest : Verlag Ungarisches Nationalmuseum, 1993, s. 65, tab. 30. TURČAN, Viliam. Predmety byzantského pôvodu zo 5. – 8. storočia v archeologických nálezoch na Slovensku. In: Byzantinoslovaca. I. Bratislava 2006, s. 89. MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu I, s. 338 – 339. GALUŠKA, Slované – doteky předků, s. 49. MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu I, s. 339 – 352. MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu I, s. 352. GALUŠKA, Slované – doteky předků, s. 49. BERANOVÁ – LUTOVSKÝ, Slované v Čechách, s. 149 – 151. SZYMAŃSKI, Wojciech. Stan wiedzi o zabytkach awarskich z obszarów położonych na północ od terytorium kaganatu. In: Archeologia Polski, 1995, roč. 40, č. 1 – 2, s 125 – 148. ZOLL-ADAMIKOWA, Helena. Zur Chronologie der awarenzeitlichen Funde aus Polen. In: Probleme der Relativen und absoluten chronologie ab latenezeit bis zum frühmittelalter. Materialien des III. Internationalen Symposiums. Grundprobleme der frühgeschichtlichen Entwicklung im nordlichen Mitteldonaugebiet Kraków – Karniowice 3. – 7. Dezember 1990. Kraków : Wydawnictwo i drukarnia “Secesja”, 1992, s. 297 – 315. 45 ÚZEMIE  MORAVY  A  SLOVENSKA  PRED  ROKOM  830 Na území dnešného Slovenska a Moravy sa postupne od druhej polovice 8. storočia vytvorili dve kniežatstvá – Moravské a Nitrianske. Moravania sa prvýkrát spomínajú v roku 822 ako účastníci snemu vo Frankfurte nad Mohanom.235 Nitrianske kniežatstvo, konkrétne jeho centrum Nitra (Nitrava), sa prvýkrát uvádza v súvislosti so stavbou prvého kostola na území dnešného Slovenska. Kniežaťom sídliacim v Nitre bol Pribina (Priwina, Privinus, Briwino, Briuuinus, Bribina, Priuuinna). Informácie o jeho osudoch sa dozvedáme z diela O obrátení Bavorov a Korutáncov na vieru. Tu je zmienka o vysvätení kostola v Nitre a dozvedáme sa tu aj o vyhnaní Pribinu Mojmírom I. (asi 830 – 846). Obidve udalosti sú zaznamenané bez bližšieho vročenia.236 V súčasnosti sa predpokladá, že prvá udalosť sa mohla stať v roku 828 a druhá v roku 832 alebo 833.237 Pribina mal syna Koceľa (Kocelь, Kocьlь, Gozil, Cozil, Chozil, Chezil, Cadaloc, Κοτζέλης). Jeho meno je pravdepodobne odvodené od mena Kadalok, Chadaloc, Chadaloh, Cadolah. To sa vyskytovalo v alamanskom alebo fransko-bajuwarskom prostredí. Na základe toho sa usudzuje, že manželka Pribinu, o ktorej nemáme informácie, bola takéhoto pôvodu, a to dokonca z bavorského rodu Wilhelmovcov. Pravdepodobne pre ňu dal Pribina vybudovať kostol v Nitre.238 V archeologickom názvosloví sa posledná štvrtina 8. a prvá štvrtina 9. storočia označuje ako obdobie tzv. blatnicko-mikulčického horizontu. Do tohto horizontu sa datujú nálezy, na ktorých sa uplatňujú prvky karolínskych (franských) a avarských vplyvov – bronzové kovania opasku, železné jazykovité nákončia, pracky, ostrohy, krížové kovania, obdĺžnikové kovania s puklicou atď. Predmety boli zdobené vruborezom, niellom, tauziou alebo vykladané kameňmi a emailom. Zaužívaná bola rastlinná ornamentika, ľudské postavy alebo masky. Názov je odvodený podľa významných archeologických lokalít na Slovensku (Blatnica) a na Morave (Mikulčice). Koncom 19. storočia sa podarilo objaviť nálezy, ktoré pravdepodobne pochádzali z kniežacieho hrobu v Blatnici v Turci. Na nich vidno prelínanie karolínskych a avarských vplyvov. Zaujímavý je železný meč s bohato vyzdobenou rukoväťou, pozláteným bronzovým plechom a tauzovanými striebornými pásmi. Výzdoba bola umelecky typická pre oblasť Franskej ríše a meč bol pravdepodobne vyrobený 235 236 237 238 46 MMH I, s. 50. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 148. MMH III, s. 310 – 312. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 141. IVANIČ, Peter. Pribinov kostol v Nitre v zrkadle historiografie. In: Konštantínove listy, 2008, roč. 1, s. 60 – 69. MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu II, s. 134 – 139, 142 – 146. TŘESTÍK, Vznik Velké Moravy, s. 112 – 117. V súvislosti s Pribinom prišiel Dušan Třestík s hypotézou, že Pribina nemusel byť domácim kniežaťom, ale bol dosadený do Nitry Moravanmi. TŘESTÍK, Vznik Velké Moravy, s. 135. MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu II, s. 147. TŘESTÍK, Vznik Velké Moravy, s. 123 – 126. v oblasti stredného alebo severného Porýnia. Ďalej sa našla železná kopija s krídelkami, bradatica – železná sekera, devätnásť bronzových kovaní a dve kovania železné. Na liatej bronzovej pozlátenej garnitúre opaska je viditeľný umelecký vplyv z avarského prostredia. Ostatné kovania predstavujú domáce výrobky. Do obdobia tzv. blatnicko-mikulčického horizontu sa zaraďujú nálezy z Pobedima, Břeclavi-Pohanska, Mužle-Čenkova, Vyšného Kubína-Ostrej skaly atď.239 V poslednom období sa poukazuje na to, že datovanie predmetov spájaných s blatnicko-mikulčický horizontom je problematické.240 239 240 Podrobne pozri MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu II, s. 176 – 238. UNGERMAN, Šimon. Tzv. blatnicko – mikulčický horizont a jeho vliv na chronologii raného středověku. In: TURČAN, Vladimír (ed.). Karolínska kultúra a Slovensko : štúdie. (Zborník Slovenského národného múzea – Archeológia ; Supplementum 4). Bratislava : SNM – Archeologické múzeum, 2011, s. 135 – 152. 47 VEĽKÁ  MORAVA Názov Termíny Veľká Morava a Veľkomoravská ríša sa používajú v súčasnej historiografii. Označenie Veľká Morava (μεγάλη Μοραβία) použil prvýkrát byzantský cisár Konštantín VII. Porfyrogenet (905 – 959, spolucisár 908, cisár 913, samostatná vláda 945) vo svojom diele De administrando imperio, ktoré vzniklo v polovici 10. storočia. Týmto termínom sa označuje územie, ktoré bolo pod vládou mojmírovskej dynastie po roku 833. Už v roku 822 sa objavuje údaj o Moravanoch (Marvanorum, Maritanorum) v Annales regni Francorum. V tomto prípade však ide o Slovanov, ktorí žili na dnešnej Morave. V spise O obrátení Bavorov a Korutáncov na vieru sa požívajú termíny, ako duce Maravorum a Maravi. Vo Fuldských análoch sa Moravania označujú napríklad ako Sclavos Margenses/Marahenses, Margensium/Marahensium, Sclavorum, Sclavi Marahenses, Marahensibus. V ostatných latinských prameňoch sa uvádzajú podobné alebo rovnaké pomenovania. V Povesti dávnych liet sa uvádza Morava a Marava. V Živote Konštantína sú výrazy BЪ MOPABH (na Morave) a C MOPABЛÄHЫ (s Moravanmi), v Živote Metoda zase ИЗ MOPABЪI, ИЗ MOPABЪ (z Moravy), MOPABЬCAAГO (na Moravu), MOPABЬCAГO KOPOЛÄ (moravského kráľa), MOPABЛÄHЄ (Moravania), MOPABЬCKA OБЛACTЬ (Moravská oblasť/ríša). V Životopise Nauma sa uvádza pomenovanie MOPABCKAA ЗЄMЛЮ (Moravská zem).241 Vláda Mojmíra I. Okolo roku 830 dochádza k vyostreniu vzťahov medzi moravským a nitrianskym kniežatstvom. Z diela O obrátení Bavorov a Korutáncov na vieru sa dozvedáme, že Mojmír I. vyhnal Pribinu cez Dunaj k Ratbodovi (832/833 – 854), správcovi Východnej marky Franskej ríše.242 Keďže sa presný dátum udalosti nespomína, v minulosti sa oň viedli medzi bádateľmi spory. V súčasnosti sa ako najpravdepodobnejší dátum uvádza rok 833. Anexiou Nitrianska vznikol útvar, ktorý sa označuje ako Veľká Morava. O Mojmírovi I. sa potom písomné pramene zmieňujú až roku 846. Vtedy sa uskutočnilo vojenské ťaženie východofranského panovníka Ľudovíta II. Nemca na Veľkú Moravu. Informujú nás o tom predovšetkým Annales Fuldenses243 a čiastočne Annales Bertiniani244, Annales Xantenses245. Podľa Annales Fuldenses Ľudovít II. Nemec vytiahol so svojím vojskom v polovici augusta proti moravským Slovanom, ktorí sa chceli odtrhnúť. Podarilo sa mu usporiadať pomery 241 242 243 244 245 48 Podrobnejšie názvoslovie pozri MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu II, s. 95 – 102. MMH III, s. 310 – 311. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 141. MMH I, s. 90. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 155. MMH I, s. 72. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 153. MMH I, s. 66. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 171. podľa svojej vôle a ustanovil im vojvodu Rastislava, synovca Mojmíra I. Potom sa s problémami vrátil cez Čechy, pričom stratil veľký počet vojakov.246 Vláda Rastislava Rastislav (846 – 870, Rastic, Rasticlao, Rastislaus) po dosadení za vládcu Veľkej Moravy spočiatku pravdepodobne udržiaval dobré vzťahy s Východofranskou ríšou. O prvých rokoch jeho vlády sa v písomných prameňov nezachovali žiadne informácie. Až roku 852 sa konala v Mohuči (dnešný Mainz v Nemecku) cirkevná synoda. Zaoberala sa aj prípadom franského veľmoža Albigisa, ktorý uniesol ženu istému Patrikovi a utiekol do zeme Moravanov. Zo skutočnosti, že sa tento prípad riešil na synode, sa usudzuje, že Ľudovít II. Nemec už nemal nad Rastislavom reálnu politickú moc. Východofranský panovník sa preto rozhodol uskutočniť vojenskú výpravu. Už na konci zimy roku 855 Bavori zaútočili pod vedením grófa Ernsta na územie českých Slovanov. Samotný Ľudovít II. Nemec vytiahol s vojskom proti Rastislavovi až koncom leta toho istého roka. Podrobnejšie sa o tejto výprave zmieňujú len Fuldské anály, v ostatných prameňoch je táto udalosť spomenutá len jednou vetou. Podľa Fuldských análov sa východofranskému vojsku podarilo spustošiť veľkú časť územia Moravanov, ale nepodarilo sa mu poraziť opevnené Rastislavovo vojsko. Navyše pri návrate moravské vojsko napádalo Ľudovítových vojakov. Rastislav dokonca spustošil pohraničné oblasti za Dunajom.247 Roku 858 nariadil Ľudovít II. Nemec vyslať proti Slovanom tri vojská. Jedno mal viesť jeho najstarší syn Karolman (829/830 – 880, kráľ v Bavorsku od 876, italský kráľ od 877), a to proti moravským Slovanom. V lete sa však Ľudovít neúspešne zaplietol do povstania proti Karolovi II. Lysému.248 Ľudovít II. Nemec následne zveril správu východnej časti svojej ríše Karolmanovi. Ten sa však pokúsil upevniť svoju moc a dohodol sa s Rastislavom. O spojenectve Rastislava a Karolmana sa dozvedáme z Annales Bertiniani. Táto udalosť sa stala v roku 861.249 V nasledujúcom roku Ľudovít II. Nemec vytiahol proti najstaršiemu synovi. K bojom však nedošlo a Karolman uznal otcovu vládu, pričom zostal správcom východnej časti ríše.250 V roku 862 zaútočili na Východofranskú ríšu niekde v údolí Dunaja Maďari.251 V roku 863 došlo opäť k roztržke medzi Ľudovítom II. Nemcom a jeho synom, pričom Karolman bol politicky izolovaný. Otec napokon svojho syna uväznil.252 Annales Fuldenses uvádzajú, že v auguste roku 864 Ľudovít II. Nemec prešiel s vojskom za Dunaj a obľahol Rastislava v hradisku, ktoré sa nazýva Dowina. Moravský panovník bol prinútený prisahať vernosť východofranskému panovníkovi a poslal mu rukojemníkov.253 Podľa Annales Bertiniani sa pôvodne Ľudovít chystal zriadiť marku Vinidov – nové správne 246 247 248 249 250 251 252 253 MMH I, s. 90. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 155. MMH I, s. 93 – 94. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 155. MMH I, s. 95. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 156. MMH I, s. 74. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 151. MMH I, s. 74. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 151. MMH I, s. 74. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 151. MMH I, s. 74. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 152. MMH I, s. 98. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 156 – 157. 49 územie pod vládou Východofranskej ríše.254 Toto sa mu však nepodarilo. Názov hradiska Dowina sa zvyčajne spája s Devínom pri Bratislave.255 V roku 865 došlo k zmene politiky Ľudovíta II. Nemca. Svoju ríšu rozdelil medzi troch synov. Karolman dostal Norikum (Bavorsko) a marky hraničiace s územím Slovanov a Longobardov.256 V roku 869 sa dozvedáme o dvoch bojoch vojsk Karolmana a Rastislava, pričom Karolman zvíťazil. Na stranu Rastislava prešiel Karolmanov spojenec Gundakar.257 V lete toho istého roka Ľudovít II. Nemec zorganizoval veľké vojenské ťaženie proti Veľkej Morave a Srbom. Karolman ničil územie Svätopluka (Sventopulk, Zventapu, Zwentibald, Zuendibolch, Suatopluk, 871 – 894), synovca Rastislava, a jeho mladší brat Karol III. Tlstý (839 – 888, italský kráľ 879, cisár 881, východofranský kráľ od 882 a západofranský kráľ od 885, v roku 887 sa vzdal vlády) zaútočil proti Rastislavovi, ktorého obkľúčil v pevnosti.258 Začiatkom roka 870 začal pravdepodobne Svätopluk rokovať s Karolmanom. O udalostiach, ktoré sa odohrali v tomto roku, nás podrobne informujú Fuldské anály. Z nich sa dozvedáme, že Svätopluk odovzdal svoje panstvo (Nitriansko) pod správu Karolmanovi. Keď sa to dozvedel Rastislav, pokúsil sa ho na jednej hostine zavraždiť. Svätopluk sa o tom dozvedel a odišiel na lov. Rastislav sa rozhodol, že ho bude prenasledovať. Sám bol však zajatý a poslaný do Bavorska. Karolman následne obsadil časť Veľkej Moravy a získal aj kráľovský poklad. Zrejme na hradiskách nechal franských vojakov a správu zveril Wilhelmovi a Engelšalkovi. Po návrate z Veľkej Moravy nechal Rastislava oslepiť. Pôvodne mal byť Rastislav usmrtený.259 Podľa Annales Bertiniani dal Rastislava oslepiť Ľudovít II. Nemec na základe súdneho procesu v Rezne (dnešný Regensburg) a následne poslať do kláštora.260 V roku 871 Karolman obvinil Svätopluka z vierolomnosti a uväznil ho.261 Významným počinom vlády Rastislava bolo riešenie cirkevných pomerov na Veľkej Morave, kde pôvodne pôsobili predovšetkým franskí kňazi. Rastislav sa snažil vytvoriť samostatnú cirkevnú organizáciu, ktorá by bola nezávislá od franského kléru. Najprv sa neúspešne obrátil na pápeža Mikuláša I. (858 – 867). Toto sa udialo niekedy medzi rokmi 858 – 862. Napokon buď v roku 862, alebo najneskôr na jar roku 863 vyslal k byzantskému cisárovi Michalovi III. (842 – 867) posolstvo so žiadosťou o vyslanie biskupa a učiteľa, ktorý by hlásal pravú kresťanskú vieru v slovanskom jazyku. Okrem toho Rastislav žiadal aj o muža, čo by usporiadal zákony. Cisár vedením misie poveril Konštantína (826/827 – 869) a jeho brata Metoda (813/817 – 885), rodákov zo Solúna (dnes Thessaloniki v severnom Grécku). Tí prišli na Veľkú Moravu pravdepodobne v roku 863 alebo najneskôr na jar nasledujúceho roku. Konštantínovi sa podarilo vytvoriť písmo hlaholiku, pomocou ktorej spolu s bratom zapisovali preklady liturgických kníh do slovanského jazyka. Pápež 254 255 256 257 258 259 260 261 50 MMH I, s. 75. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 152. MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu II, s. 292 – 293. MMH I, s. 82, 84. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 301 – 304. MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu II, s. 301. MMH I, s. 99 – 100. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 157. MMH I, s. 101. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II ,s. 157 – 158. MMH I, s. 102 – 103. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 158. MMH I, s. 78. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 153. MMH I, s. 103. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 158. Hadrián II. (867 – 872) uznal v roku 868 slávenie liturgie v slovanskom jazyku. Konštantín v Ríme vstúpil do kláštora a prijal meno Cyril. Umrel 14. februára roku 869 a bol pochovaný v kostole sv. Klimenta v Ríme. Metod sa stal pápežským legátom pre slovanské krajiny a v tom istom roku aj (arci)biskupom pre územie Panónie a Veľkej Moravy. Avšak v roku 870 bol uväznený východofranskými biskupmi, keď sa vracal na Veľkú Moravu.262 Východofranská okupácia Veľkej Moravy Moravania sa domnievali, že Svätopluk vo väzení zomrel. V lete roku 871 vypuklo veľkomoravské povstanie proti východofranským regentom pod vedením kňaza Slavomíra (Sclagamarum, Slagamarum, Slamarum), ktorý bol Svätoplukovým príbuzným. Karolman prepustil Svätopluka, ktorý potom viedol do svojej vlasti Karolmanovo vojsko. Keď sa však Svätopluk dostal do pôvodného Rastislavovho sídla, porušil vernosť a s veľkomoravským vojskom napadol Bavorov. V boji padli aj Wilhelm s Engelšalkom, ako o tom píšu Annales Bertiniani. Annales Fuldenses uvádzajú, že Karolman prepustil všetkých rukojemníkov a od Moravanov dostal naspäť len istého Ratboda.263 Vláda Svätopluka I. V roku 872 dochádza k vojenským ťaženiam Durynkov, Sasov a Frankov proti Moravanom a Čechom. Po prvýkrát sa tu dozvedáme mená českých kniežat. Konkrétne sa v Annales Fuldenses uvádzajú Svatoslav (Zuentislan, Zeutisla, Zuuentislan), Víťazoslav (Witislan), Herman (Heriman, Herman) Spytimír (Spoitimar, Spoitamar, Spoimar), Mojslav (Moyslan, Myslan, Nyslan, Mislan) a Bořivoj (Goriwei, Gorivoj). Česi boli porazení a stiahli sa do svojich hradísk. Svätopluk podnikol protiútok z Moravy a zničil loďstvo, ktoré prepravovalo Karolmanových vojakov na jeho územie.264 V nasledujúcom roku sa Svätopluk snažil nadviazať diplomatický kontakt s Ľudovítom II. Nemcom a poslal k nemu Alamana Berechtrama, ktorého zajal rok predtým. S akým diplomatickým posolstvom sa dostavil k cisárovi, o tom sa z písomných prameňov nedozvedáme.265 Avšak už v roku 874 na dvorci Forchheim (v dnešnom Bavorsku) bol uzavretý mier medzi Ľudovítom II. Nemcom a Svätoplukom. Svätopluk sa tu nezúčastnil osobne, ale prostredníctvom svojho vyslanca kňaza Jána z Benátok.266 Dňa 28. augusta 876 zomrel Ľudovít II. Nemec. Jeho synovia si po vzájomných bojoch rozdelili ríšu. Karolman získal podľa Annales ducum Bavariae (Letopisy bavorských vojvodov) Bavorsko, Čechy, Moravu, Korutánsko, Rakúsko a Štajersko. Predpokladá sa, že Morava je tu zmienená len preto, že si na ňu Frankovia robili nárok. Reálne však v tomto roku nad ňou nemali moc.267 262 263 264 265 266 267 MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu II, s. 254 – 258, 264 – 301, 306 – 340, 360 – 367. MMH I, s. 104 – 105. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 158 – 159. MMH I, s. 106 – 108. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 159. MMH I, s. 108. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 160. MMH I, s. 109. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 160. MMH I, s. 260. MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu II, s. 685 – 686. 51 V roku 879 nadviazal Svätopluk kontakty s pápežom Jánom VIII. (872 – 882). Svedčí o tom listina vydaná týmto pápežom pre jeho osobu.268 Druhá listina bola poslaná arcibiskupovi Metodovi, ktorý sa mal dostaviť do Ríma, aby sa bránil proti obvineniam z herézy.269 V nasledujúcom roku bola pre Svätopluka vydaná listina známa ako Industriae tuae.270 Svätopluk začal po usporiadaní vnútorných pomerov a mieri uzavretom v roku 874 na dvorci Forchheim s vojenskou expanziou. Pravdepodobne medzi rokmi 874 – 880 ovládol Sliezsko a Vislansko a medzi rokmi 880 až 882 sa mu podarilo získať oblasť horného a stredného Potisia.271 V roku 882 zasiahol Svätopluk do udalostí vo Východnej marke. Tú spravoval po smrti Wilhelma a Engelšalka gróf Aribo. Synovia spomínaných grófov sa snažili správu marky získať späť. Aribo hľadal pomoc u Svätopluka a dal mu ako rukojemníka svojho syna Isanrika. Keď bol ale Aribo vyhnaný, v roku 882 mu Karol III. Tlstý hneď navrátil správcovstvo. Avšak Svätoplukovo vojsko aj tak ničilo majetky synov Wilhelma a Engelšalka. Tí utiekli k Arnulfovi Korutánskemu (asi 850 – 899, východofranský kráľ od 887, cisár 896, zosadený 898), synovi Karolmana a správcovi Panónie. Svätopluk žiadal Arnulfa, aby u seba neprijímal jeho nepriateľov. Ten ho však neposlúchol. Ako odplata nasledovalo dvaapolročné pustošenie Panónie moravskými vojskami. Dokonca pritom zahynuli Mengingoz a Papo, synovia Wilhelma a Engelšalka. V roku 884 sa snažil tento vojenský konflikt riešiť Karol III. Tlstý a na vrchu Combenberg (mons Comianus – pravdepodobne Kemenberg – Burgstall pri St. Ändre v dnešnom Rakúsku) pri Viedenskom lese sa stretol so Svätoplukom. Ten sa zriekol vojenských akcií proti nemu a uznal jeho cisársku hodnosť. Zároveň bol znova uzavretý trvalý mier medzi Východofranskou ríšou a Veľkomoravskou ríšou.272 V roku 885 potom Svätopluk uzavrel mier aj s Arnulfom Korutánskym.273 O dva roky sa Arnulf stal novým východofranským kráľom. Svätopluk bol krstným otcom Arnulfovho nemanželského syna Zwentibolda (Zuentibolda, Svätopluka), neskoršieho kráľa Lotrinska.274 V roku 890 sa obidvaja panovníci stretli na vrchu Omuntesperch.275 V nasledujúcom roku Arnulf poslal k Svätoplukovi vyslancov, aby dohodli nový mier.276 Avšak v roku 892 Arnulf za pomoci chorvátskeho veľmoža Braslava (879 – 888/892) zaútočil na Veľkú Moravu a zvlášť na Čechy. Podarilo sa mu zničiť krajinu, ale v otvorenom boji sa s vojskom Svätopluka nestretol. V Arnulfovom vojsku bol aj oddiel Maďarov.277 V roku 893 nasledovala ďalšia vojenská akcia proti Veľkej Morave, ale skončila sa fran268 269 270 271 272 273 274 275 276 277 52 MMH III, s. 189 – 191. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 50. MMH III, s. 192 – 193. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 51. MMH III, s. 197 – 208. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 52 – 54. MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu II, s. 720 – 724. MMH I, s. 117. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 160 – 162. MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu II, s. 726 – 730. TŘESTÍK, Počátky Přemyslovců, s. 190 – 191. MMH I, s. 117. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 162. MMH I, s. 138. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 168. MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu II, s. 877 – 878. MMH I, s. 117 – 118. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 162. MMH I, s. 118. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 162. MMH I, s. 118 – 119. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 162 – 163. skou porážkou.278 V roku 894 Svätopluk zomiera, no ešte pred smrťou uzavrel spojenectvo s maďarskými kniežatami.279 Čo sa týka otázky cirkvi na Veľkej Morave za panovania Svätopluka I., z písomných prameňov sa dozvedáme, že v roku 873 pápež Ján VIII. prikázal bavorským biskupom oslobodiť Metoda. Zároveň Metoda vymenoval za arcibiskupa novoutvorenej moravsko-panónskej diecézy a za legáta Ríma na Veľkej Morave. O prepustenie sa zaslúžil pápežský legát Pavol z Ancony. Po Metodovom návrate na Veľkú Moravu Svätopluk zveril arcibiskupovi pod správu všetky chrámy a všetkých klerikov. Metod sa vo svojom novom úrade a pri novoprijatom poslaní všestranne sústredil na obracanie pohanov na kresťanskú vieru, najprv na území Svätoplukovej ríše a neskôr aj mimo nej. Viedol vieroučné spory s franskými kňazmi, ktorí pôsobili na území jeho arcidiecézy. Zo Života Metodovho sa dozvedáme, že Moravania vyhnali franských kňazov.280 Predpokladá sa, že k tejto udalosti došlo niekedy medzi rokmi 871 – 873. Franskí kňazi totiž neuznávali slúženie liturgie v slovanskom jazyku. Pápež vydal v júni 880 listinu známu pod názvom Industriae tuae. V tomto dokumente súhlasil s používaním slovanského jazyka a písma v liturgii, okrem toho potvrdil Metoda vo funkcii arcibiskupa, podriadil mu celé duchovenstvo v krajoch Svätoplukovej ríše a veľkomoravského panovníka s jeho ľudom formálne zobral pod ochranu Apoštolskej stolice. Ján VIII. vysvätil franského kňaza Vichinga (biskup v Nitre 880 – 893, administrátor moravskej cirkvi 885/886 – 893, biskup v Pasove 899, Arnulfov kancelár 893 – 899) za biskupa Nitrianskej diecézy, ktorá patrila pod jurisdikciu Metoda.281 Viching ako zástupca franského kléru však viedol opozíciu voči svojmu predstavenému. Metodov spor s hlavou Nitrianskej diecézy vyvrcholil v roku 884, keď ho arcibiskup exkomunikoval.282 Viching však našiel oporu u nového pápeža Štefana V. (885 – 891), ktorý zakázal v roku 885 pod trestom uvrhnutia do kliatby slúžiť bohoslužby v slovanskom jazyku.283 Metod 6. apríla 885 zomrel, pričom ešte stihol vysloviť prianie, aby sa jeho nástupcom stal jeden z jeho žiakov – Gorazd.284 Po smrti Metoda bolo voči jeho žiakom tvrdo zakročené a časť z nich skončila vo vyhnanstve. Tým bola narušená cirkevná správa na Veľkej Morave. Najvyšší post v cirkevnej hierarchii potom zastával Viching, ktorý však v roku 893 odišiel do Východofranskej ríše, kde sa na krátky čas stal pasovským biskupom. Zomrel v roku 899.285 278 279 280 281 282 283 284 285 MMH I, s. 120. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 163. MMH I, s. 120. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 163. MMH II, s. 153. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 192. MMH III, s. 197 – 208. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 52 – 54. Pozri MARSINA, Richard. Metodov boj. Vydanie druhé. Bratislava : Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, spol. s r. o., 2005, s. 99. MMH III, s. 215 – 225. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 57 – 60. MMH II, s. 162. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 194. MMH I, s. 126 – 127. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 165. MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu II, s. 829 – 839. 53 Vláda Mojmíra II. a zánik Veľkej Moravy Nástupcom Svätopluka sa stal jeho syn Mojmír II. (894 – 906?). Jeho druhý syn Svätopluk II. dostal pravdepodobne do léna Nitrianske kniežatstvo. Podľa Konštantína VII. Porfyrogeneta (913 – 959) mal Svätopluk aj tretieho syna.286 V Cividalskom evanjeliári sa uvádza meno Predezlaus.287 Na základe tohto údaju niektorí bádatelia predpokladali, že práve takto sa volal tretí syn Svätopluka a tento mal spravoval oblasť Bratislavskej brány a od jeho mena bolo odvodené prvé pomenovanie Bratislavy (Brezalauspurc), doložené v roku 907.288 Hneď po smrti svojho otca musel Mojmír II. čeliť nájazdu Maďarov do Panónie, ktorí sa sem presúvali pod tlakom ďalšieho kočovného kmeňa Pečenehov zo stepí pri Čiernom mori. Na jeseň roku 894 bol uzavretý mier medzi Mojmírom II. a Arnulfom.289 Predpokladá sa, že Panónia s Blatnohradom už zrejme vtedy nepatrila pod správu Veľkej Moravy, lebo roku 896 dal Arnulf toto územie do správy vojvodovi Braslavovi.290 Už v polovici júla 895 sa konal v Regensburgu snem, na ktorom české kniežatá Spytihněv (Spitignewo) a Vitizla (Witizla) sľúbili vernosť Arnulfovi. To znamená, že sa vymanili spod správy Veľkej Moravy.291 V roku 897 žiadali Česi pomoc od Frankov proti Moravanom.292 V tomto roku prišli za Arnulfom aj Srbi z Posálska. Táto udalosť sa interpretuje tak, že i Srbi sa vymanili spod veľkomoravskej moci.293 Roku 897 navštívil Arnulfa Korutánskeho vo Wormse aj Svätopluk II. a stal sa jeho spojencom.294 O rok neskôr vypukol medzi oboma bratmi spor, ktorý následne oslabil celú Veľkú Moravu. Do bojov medzi nimi sa zaplietol aj Arnulf, a to na strane Svätopluka II. Na strane Mojmíra II. zas vystúpili gróf Aribo – v prameňoch opísaný ako pôvodca roztržky medzi synmi Svätopluka I. – a jeho syn Isanrik.295 V nasledujúcom roku Arnulfovo vojsko napadlo pohraničné oblasti Veľkej Moravy, aby vyslobodilo Svätopluka II., ktorý bol uväznený na neznámom hradisku.296 Arnulf musel v tomto období riešiť problémy v Itálii. Friulský markgróf Berengar I. (888 – 924) ho totiž chcel v roku 899 zbaviť cisárskeho titulu. Arnulf dohodol spojenectvo s Maďarmi, ktorí vpadli v auguste toho roka do severnej Itálie a pustošili ju aj v nasledujúcom roku. Avšak už v decembri 899 Arnulf zomrel.297 Východofranským kráľom sa stal Ľudovít IV. Dieťa. V roku 901 bol uzavretý mier medzi Bavormi a Moravanmi.298 Pramene uvádzajú, že 286 287 288 289 290 291 292 293 294 295 296 297 298 54 MMH III, s. 398. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 221. MMH III, s. 332. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II s. 169. KUČERA, Postavy veľkomoravskej histórie, s. 174 – 176. MMH I, s. 121. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 163. MMH I, s. 123. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 164. MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu II, s. 909 – 910. MMH I, s. 121. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 163. MMH I, s. 124. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 164. MMH I, s. 123. MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu II, s. 912. MMH I, s. 370. MMH I, s. 124 – 125. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 164. MMH I, s. 125 – 126. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 165. MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu II, s. 940. MMH I, s. 128 – 129. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 166. v roku 902 Maďari napadli Moravu, ale boli porazení.299 Medzi rokmi 904 – 906 vznikla Raffelstettenská colná tarifa. Dokument podáva obraz o clách a obchode vo východnej časti Bavorska, ale aj v Panónii. Tu sa uvádza i trh Moravanov.300 Pravdepodobne v roku 904 Bavori zavraždili maďarské veľkoknieža Kusala. To vyvolalo útoky Maďarov aj na Veľkú Moravu. Dňa 4. júla 907 sa pri Bratislave (Brezalauspurc, Braslevespurch) odohrala bitka medzi Maďarmi a Bavormi. V tejto bitke utrpelo bavorské vojsko zdrvujúcu porážku a zahynulo tu viacero bavorských svetských a cirkevných hodnostárov.301 Mojmír II. sa počas svojej krátkej vlády zaoberal aj situáciou v cirkevnej správe, ktorá bola narušená smrťou Metoda v roku 885 a odchodom Vichinga v roku 893. V roku 900 bola spísaná petícia bavorských biskupov proti obnoveniu cirkevnej správy na Veľkej Morave. Z nej sa dozvedáme, že asi roku 899 požiadalo knieža Veľkej Moravy Mojmír II. pápeža Jána IX. (898 – 900) o obnovenie cirkevnej hierarchie na svojom území. Na Moravu prišli arcibiskup Ján a biskupi Benedikt a Daniel, ktorí vysvätili jedného arcibiskupa a troch biskupov.302 Jedným z troch vysvätených biskupov mohol byť aj biskup pre Nitriansku diecézu. Po páde Veľkej Moravy bola táto cirkevná organizácia narušená a prestala oficiálne existovať.303 Spoločnosť na Veľkej Morave Na vrchole veľkomoravskej spoločnosti a na čele moravského štátu stál panovník, označovaný ako knęz. V latinských prameňoch sa používali termíny dux, princeps a rex. V arabských prameňoch sa vyskytuje pre Svätopluka výraz malik – kráľ. Od Mojmíra I. boli vládcovia Veľkej Moravy z mojmírovskej dynastie. Panovník vlastnil rozsiahle pozemky, bol najvyšší vojenský veliteľ a mal zároveň výsadné právne postavenie. Okrem pozemkov mu patrilo sídlo so všetkou výbavou a obyvateľmi. Jeho majetkom bolo aj stádo koní a časť výstroja a výzbroje jeho družiníkov (amici, milites, socii, populus familiares). Ďalšou sociálnou vrstvou boli kniežatá – v latinských prameňoch označované ako principes. Patrili sem ostatní členovia mojmírovskej rodiny a zrejme aj iní mocní a bohatí ľudia, ktorí pochádzali buď zo starých rodov, alebo spomedzi nových panovníkových priaznivcov. Kniežatá mali pozemky a svoje sídla s menšou jednotkou bojovníkov. Najpočetnejšou vyššou spoločenskou vrstvou boli veľmoži, ktorých latinské pramene uvádzajú ako primates alebo optimates. Títo ľudia pochádzali z rodovej alebo vojenskej aristokracie a kryli sa čiastočne s kniežatami. Z tejto spoločenskej vrstvy sa regrutovali členovia štátnej a vojenskej správy alebo jej príslušníci tvorili stálu jazdeckú vojenskú zložku. Vo veľkomoravskom štátnom 299 300 301 302 303 MMH I, s. 129. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 166. Magnae Moraviae fontes historici. IV. Leges textus iuridici supplementa. (ďalej MMH IV) Curaverunt Dagmar Bartoňková – Karel Haderka – Lubomír Havlík – Jaroslav Ludvíkovský – Josef Vašica – Radoslav Večerka. Praha – Brno : Universita J. E. Purkyně, 1971, s. 114 – 119. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 73 – 75. MMH I, s. 131. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 172. MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu II, s. 957 – 959. MMH III, s. 232 – 244. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 65 – 69. MARSINA, Richard. Začiatky cirkevnej organizácie na Slovensku. (od prelomu 8./9. až do začiatku 11. storočia). In: Slovenská archivistika, 1995, roč. 30, č. 2, s. 123 – 124. 55 aparáte zastávali funkciu županov a nižších štátnych úradníkov, ktorí boli známi pod označením kmeti. Najviac obyvateľov Veľkej Moravy prináležalo k slobodným ľuďom, ktorí bývajú v prameňoch nazývaní ako ljude, populus, liberi, homines. Príslušníci tejto vrstvy boli roľníci, remeselníci, domáci kupci a bojovníci. Žili aj na hradiskách a v aglomeráciách mestského typu. Súdnu právomoc nad nimi mal panovník, ktorému odvádzali dane. Vykonávali vojenskú povinnosť. Najspodnejšia sociálna vrstva boli otroci – servus, rab. Do tejto skupiny patrili dlžníci, vojenskí zajatci a možno aj zločinci. Pracovali na pozemkoch a majetkoch pánov – gospodinov.304 Archeologické výskumy doteraz jednoznačne nedokázali príslušnosť niektorého z objavených hrobov k niektorému mojmírovskému panovníkovi. V literatúre sa objavili viaceré názory. Napríklad hrob pri bazilike v Mikulčiciach je považovaný za miesto posledného odpočinku Mojmíra I. V Uherskom Hradišti-Sadoch bol v hrobovej kaplnke pochovaný starý muž so zlatými gombíkmi v truhle. Tá bola položená na maltovo-kamenné dno. Pohrebná komora bola vydrevená a zakrytá dreveným vekom. Naň boli položené kamenné platne zaliate maltou. Následne bol vrch pomaľovaný figurálnymi motívmi. Takto upravený hrob je dosiaľ v prostredí Veľkej Moravy ojedinelým nálezom. Práve preto niektorí bádatelia poukazujú na možnú spojitosť so Svätoplukom I. Ku kniežatám možno priradiť hroby, v ktorých sa vo výbave nachádzal honosný meč, zdobené ostrohy, kovanie opaska, gombíky, resp. vedro. K tejto sociálnej vrstve možno zaradiť aj hroby v doskovitej truhle umiestnené v interiéri kostolov. Ženy z tejto spoločnosti mali v hroboch drahé šperky (náhrdelníky, náušnice, gombíky, kovanie opaskov) a látky (brokát, hodváb) a aj deti mali napríklad miniatúry zbraní a ostrôh. Čo sa týka veľmožov, možno im prisúdiť menej honosne vybavené hroby. Ženy z tejto vrstvy mali v hroboch pozlátené alebo strieborné šperky. Slobodní muži mali v hroboch sekeru, nožík, pôvodne umiestnený v pošve na opasku, prípadne nádobu s pokrmom pri hlave alebo pri nohách. Ženy mohli mať výnimočne strieborné náušnice, ale väčšinou bronzové, prsteň takisto z bronzu a náhrdelník s korálikmi. Hroby bez akejkoľvek výbavy alebo voľne umiestnené medzi objektmi na sídlisku sa prisudzujú otrokom.305 Veľkomoravské vojsko Vojenská družina (čed, milites) patrila k širšej spoločenskej elite. Okrem príslušníkov staršej rodovej aristokracie a družiníkov z radov jednoduchého slobodného obyvateľstva v nej boli aj cudzí profesionálni bojovníci. Družina predstavovala stálu vojenskú silu. Jej časť bola stálym vojenským sprievodom panovníka a zvyšok bol rozmiestnený v dôležitých správnych centrách po celej krajine. Samostatné, menej početné vojenské družiny mali aj kniežatá na svojich sídlach. Predpokladaný celkový počet družiníkov dosahoval počet 3000 – 5000 mužov. Len v nutných prípadoch, akými bola cudzia agresia, sa mobilizovali aj širšie okruhy slobodného obyvateľstva. Základ veľkomoravského vojska (družiníci a pohotovosť) mohlo tvoriť asi 8000 jazdcov a 20 000 – 25 000 pešiakov. V období 304 305 56 GALUŠKA, Slované – doteky předků, s. 81 – 87. HAVLÍK, Lubomír E. Moravská společnosť a stát v 9. století. In: Slavia Antiqua. 27. Poznań 1980, s. 1 – 42. TŘESTÍK, Počátky Přemyslovců, s. 287 – 296. Pozri podrobnejšie GALUŠKA, Slované – doteky předků, s. 81 – 87. Svätoplukovej vlády sa predpokladá, že počet vojakov mohol dosiahnuť 80 000 až 100 000 mužov.306 Výzbroj pešieho bojovníka v 2. polovici 9. storočia tvoril štít, či už oválny, alebo okrúhly, kopija, meč (ten sa však nachádzal väčšmi vo výzbroji jazdca) alebo sekera – väčšinou bradatica. Výzbroj a výstroj jazdca v 2. polovici 9. storočia tvoril poväčšine okrúhly štít, dvojostrý meč, dýka alebo bojovnícky nôž, strmene so širokými masívnymi stúpadlami a ostrohy. Málo priamych dokladov máme o štítoch. Tieto boli pravdepodobne vyrobené z dreva, potiahnuté kožou a obité železným plechom. Vojaci boli okrem toho chránení aj koženým kabátcom, na ktorom boli našité železné plátky. Vyššie postavení bojovníci nosili ako ochrannú zbroj krúžkový pancier a kovovú prilbu. Väčšina nálezov militárií pochádza z pohrebísk. V druhej polovici 9. storočia vyrábali zbrane predovšetkým domáci remeselníci. Zbrane sa však dali získať aj obchodom, darom alebo ako korisť.307 Hradiská Na celom území slovanského osídlenia sa nachádzajú hradiská – opevnené sídla. Vo včasnom stredoveku sa rozšírili od Dnepra po Sálu. V niektorých oblastiach sa vznik ranostredovekých hradísk datoval už do 6. storočia (napr. Poľsko). Novšie výskumy posunuli počiatky výstavby hradísk do 7. storočia. Na Slovensku sa predpokladá budovanie hradísk na prelome 8. a 9. storočia.308 V staroslovienskej literatúre sa označujú termínom grad, v latinskej terminológii ako civitas, urbs, munitio.309 O hradiskách Slovanov nám podávajú správy aj písomné pramene. Najstarší záznam je uvedený vo Fredegarovej kronike. Súvisí s bitkou medzi Dagobertovým a Samovým vojskom na mieste zvanom Wogastisburg.310 Podrobnejšie správy o hradiskách máme z 9. storočia. Informuje nás o nich tzv. Bavorský geograf. Dielo vzniklo asi v rokoch 815 – 817 a popisuje slovanské kmene a ich hrady na území dnešného Nemecka, Poľska, Čiech, Moravy aj Slovenska, ale aj u južných a čiastočne východných Slovanov. Z tohto diela sa napríklad dozvedáme, že v Čechách je 15 hradov a Moravania majú 11 hradov, v neskoršom prepise sa u Moravanov uvádza dokonca až 30 hradov.311 V polovici 11. storočia 306 307 308 309 310 311 Pozri CHOC, Pavel. S mečem a štítem. České raně feudální vojenství. Praha : Naše vojsko, 1967. GALUŠKA, Slované – doteky předků, s. 92, 94. RUTTKAY, Alexander. Vojenstvo Veľkej Moravy. In: IV. Medzinárodný kongres slovanskej archeológie. Sofia 15. – 22. septembra. Zborník referátov ČSSR. Nitra : AÚ SAV, 1980, s. 131 – 133. RUTTKAY, Alexander. Slovensko v 5. – 10. storočí – náčrt dejín a pramene pre poznanie vojenstva. In: KLEIN, Bohuslav – RUTTKAY, Alexander – MARSINA, Richard (eds.). Vojenské dejiny Slovenska I. Stručný náčrt do roku 1526. Bratislava : Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, 1994, s. 78 – 88. GALUŠKA, Slované – doteky předků, s. 92 – 94. RUTTKAY, Vojenstvo Veľkej Moravy, s. 131 – 133. RUTTKAY, Slovensko v 5. – 10. storočí, s. 83 – 92. K problematike hradísk pozri PROCHÁZKA, Rudolf. Vývoj opevňovací techniky na Moravě a českém Slezsku v raném středověku. Brno : Archeologický ústav AVČR Brno, v.v.i., 2009. GALUŠKA, Velká Morava, s. 26. MMH I, s. 23. MMH III, s. 287, pozn. 19. 57 napísal perzsky píšuci autor Gardízí v diele Ozdoba dejín, že Slovania s obľubou stavajú pevnosti, kam sa utiahnu, keď ich napadnú Maďari. Tu aj prezimujú.312 Hradiská boli umiestnené na strategických miestach. Tie najdôležitejšie vznikli v blízkosti väčších riek, na hlavných cestách. Boli hlavnými mocenskými, cirkevnými, obchodnými a výrobnými centrami. Tvorili aj hlavnú kostru obranného systému. Na Morave to boli napríklad Mikulčice, Uherské Hradiště-Staré Město a na Slovensku Nitra. Práve tieto hradiská mali už mestský charakter. Okrem obydlí kniežacej vrstvy tu boli postavené kostoly, sýpky, hospodárske stavby atď. Pri kostoloch boli cintoríny a v areáloch hradísk sa konali trhy. V ich blízkosti sa nachádzali viaceré väčšie a menšie sídliská, prípadne dvorce veľmožov, a preto sa v literatúre niekedy píše o sídelných aglomeráciách. Menšie hradiská boli sídlami veľmožov – županov. Na Slovensku k nim patrili napríklad Ducové, Pobedim, na Morave Břeclav-Pohansko, Brno-Staré Zámky. Dôležité boli hradiská, ktoré mali strážnu funkciu. Nachádzala sa na vyvýšených polohách s dobrým výhľadom na okolie. Medzi takéto lokality patril Devín. Ďalšie hradiská sa vyskytovali na nížinách a boli súčasťou štátnej správy (Pohansko pri Nejdeku, Rajhrad atď.). Pravdepodobne v nich sídlili nižší úradníci.313 Centrálne opevnenie v Mikulčiciach sa nachádzalo v polohe Valy. Samotné hradisko malo asi 10 ha a podhradie 10 – 20 ha. Pôvodne sa uvažovalo, že celá sídelná aglomerácia mala viac ako 200 ha. V súčasnosti sa predpokladá, že zázemie hradiska sa rozkladalo pravdepodobne 10 km okolo neho. Centrálne hradisko sa dá rozdeliť na akropolu a predhradie. Obidve časti mali fortifikáciu pozostávajúcu z drevohlinitej hradby s predsunutou stenou, ktorá sa opierala o radu alebo rady kolov. Podľa starších názorov malo dôjsť k jej výstavbe niekedy na prelome 8. – 9. storočia. Nové dendrochonologické údaje z pilierov mosta však poukazujú až na 30. až 80. roky 9. storočia. Najstarší sídliskový horizont sa najnovšie datuje do neskorého 8. a na začiatok 9. storočia. Akropola hradiska bola sídlom kniežaťa. Vnútorná zástavba pozostávala z viacerých kostolov, pričom najväčšia bola trojloďová bazilika s baptistériom. Okolo nej, ako aj v jej vnútri boli odkryté hroby. Aj okolo ďalších kostolov boli zistené hroby. Dôležitou stavbou bol kniežací murovaný palác. Okrem neho tu boli ďalšie murované a drevené budovy. V predhradí sa zistila pravidelná hustá zástavba. Nie sú tu doložené sakrálne stavby a ani remeselnícke objekty. Tento areál mohla obývať kniežacia družina. V podhradí sa podarilo odkryť obydlia, výrobné objekty, ale aj kostoly s pohrebiskami. Dlhodobejšie tu boli vzhľadom na prírodné podmienky osídlené len polohy Kostelisko a Těšický les. V mikulčickej aglomerácii bolo doložených celkovo 12 kostolov. K tomu treba prirátať aj dodnes existujúci Kostol sv. Margity na slovenskej strane rieky Moravy pri obci Kopčany.314 Mikulčice niektorí 312 313 314 58 PAULINY, Ján. Arabské správy o Slovanoch (9. – 12. storočie). Bratislava : Veda – Bernolákova spoločnosť, 1999, s. 132. GALUŠKA, Slované – doteky předků, s. 74 – 76. POULÍK, Josef. Výsledky výzkumu na velkomoravském hradišti „Valy“ u Mikulčic I. Zpráva za r. 1954 – 1956. In: Památky archeologické, 1957, roč. 48, s. 241 – 388. POULÍK, Dvě velkomoravské rotundy v Mikulčicích. POULÍK, Mikulčice – sídlo a pevnost knížat velkomoravských. STLOUKAL, Milan – VYHNÁNEK, Luboš. Slované z velkomoravských Mikulčic. Praha : Academia 1976. Ku Kostolu sv. Margity v Kopčanoch pozri BAXA, Peter – GLASER-OPITZOVÁ, Renata – KATKINOVÁ, Jana – FERUS, Viktor. Veľkomoravský kostol v Kopčanoch. In: Pamiatky a múzeá, 2004, roč. 53, č. 4, s. 65. bádatelia pokladajú za hlavné sídlo Rastislava a jeho nevýslovnú pevnosť spomenutú vo Fuldských análoch.315 Uherské Hradiště-Staré Město patrí tiež k veľkým aglomeráciám. Jeho výskum bol na rozdiel od Mikulčíc komplikovanejší pre súčasnú zástavbu. Staré Město bolo osídlené Slovanmi už v 6. storočí. V druhej polovici 8. storočia bola priekopou a asi palisádou opevnená poloha Na Valách. Na začiatku 9. storočia bolo vybudované rozsiahle opevnenie pozostávajúce z hlbokej priekopy a dvojitej palisády. Vo vnútri sa výskumom podarilo doložiť niekoľko osád. V polohe Na Dědině vznikla v polovici 9. storočia rozsiahla kamenná stavba, interpretovaná ako kniežací palác. Vedľa bola v druhej polovici toho istého storočia postavená rotunda. V polohe Na Valách existovalo v tomto období pohrebisko. Bol tu odkrytý pôdorys kamenného veľkomoravského kostola a spolu s ním viac ako 2000 hrobov. V polohe Na Špitálkach boli objavené zvyšky ďalšieho kostola s priľahlým cintorínom.316 V blízkosti Starého Města sa nachádza aj kostol v Modré pri Velehrade317 a Hradisko sv. Klimenta pri Osvětimanoch318. Nad Uherským Hradišťom pri obci Sady je vyvýšenina, na ktorej bol odkrytý druhý najväčší veľkomoravský kostol s baptistériom a s cintorínom a v jeho okolí viacero drevených budov. Predpokladá sa, že tu sídlil vysoký cirkevný hodnostár s kňazmi a mníchmi. Práve tento kostol, postavený na začiatku 9. storočia, býva v literatúre spájaný s miestom prvého odpočinku tela sv. Metoda. V južnej stene apsidy bola totiž nájdená dutina s vchodom zvnútra, ktorý bol zakrytý doskou z červenofialového vápenca. Vo vnútri pristavanej kaplnky na severnej strane kostola bol nájdený hrob, ktorý sa pripisuje Svätoplukovi I. Severne od kostola bolo zistených 14 – 15 zrubových stavieb so studňou a južne 35 m dlhá a 7,5 – 8 m široká halová stavba. V polohe Dolní Kotvovice bolo objavené sídlisko s viac ako 50 obytnými a hospodárskymi objektmi a v polohe Horní Kotvovice pohrebisko. Uherskohradišťsko-staroměstský komplex má rozlohu približne 250 ha a predpokladá sa, že bol sídlom Svätopluka I.319 315 316 317 318 319 POLÁČEK, Lumír – MAZUCH, Marian – BAXA, Peter. Mikulčice – Kopčany. Stav a perspektivy výzkumu. In: Archeologické rozhledy, 2006, roč. 58, č. 4, s. 623 – 642. BAXA, Peter – FERUS, Viktor – GLASER-OPITZOVÁ, Renata – KATKINOVÁ, Jana. Veľkomoravské hroby pri Kostole sv. Margity v Kopčanoch. In: Pamiatky a múzeá, 2005, roč. 54, č. 3, s. 48 – 50. BARTA, Peter – HAJNALOVÁ, Mária – BARTA, Andrej – PUŠKÁR, Juraj. Analýza vzorky dreva z muriva Kostola sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch. In: Monumenta Tutela / Ochrana pamiatok. 22. Bratislava 2010, s. 52 – 53. BOTEK, Andrej. Kostol sv. Margity v Kopčanoch – vývojové etapy a otázky metodiky obnovy. In: Monumenta Tutela / Ochrana pamiatok. 22. Bratislava 2010, s. 29 – 51. K tejto problematike pozri BALÁŽ, Peter. K lokalizácii „urbs antiqua Rastizi“ a jeho stotožneniu s „ineffabilis Rastizi munitio“ a s hlavným sidelným mestom Rastislava. In: Konštantínove listy, 2010, roč. 3., s. 11 – 38. HRUBÝ, Vilém. Staré Město – velkomoravské pohřebiště „Na Valách“. HRUBÝ, Vilém. Staré Město – Velkomoravský Velehrad. CIBULKA, Jozef. Velkomoravský kostel v Modré u Velehradu. GALUŠKA, Luděk. Archeologický výzkum na slovanském hradišti sv. Klimenta u Osvětiman v roce 1989. In: Přehled výzkumů 1989. Brno 1993, s. 73 – 74. GALUŠKA, Luděk. Uherské Hradiště-Sady – Křesťanské centrum říše velkomoravské. MAREŠOVÁ, Kristina. Uherské Hradiště-Sady. Staroslovanské pohřebiště na Horních Kotvicích. Brno – Uherské Hradiště : 59 Na sútoku Moravy a Dyje sa nachádza ďalšie významné hradisko, a to BřeclavPohansko. V jeho areáli bolo osídlených niekoľko polôh do 8. storočia a doložené je aj žiarové pohrebisko. Pravdepodobne na začiatku 9. storočia vzniklo centrálne hradisko s rozlohou 28 ha, ktorého opevnenie malo roštovú konštrukciu. V prednej časti bol kamenný múr a vzadu drevená stena. Uprostred bola hlina. Celkove výška fortifikácie dosahovala až 5 m a priemerná šírka 6,5 m. Preskúmaná bola aj brána, široká 2,5 m, nad ktorou bola pôvodne veža. Výstavba opevnenia podľa výsledkov dendrochronologických analýz začala až po roku 880. V severozápadnej časti hradiska sa podarilo objaviť kniežací dvorec pravouhlého tvaru s kostolom z prvej polovice 9. storočia a priľahlým pohrebiskom, domami na kamenných podmurovkách a drevenými hospodárskymi stavbami. Opevnenie tvorila drevená palisáda. Archeologický výskum doložil dve fázy výstavby tohto dvorca. Jednoloďový kostol bol postavený v troch fázach na mieste staršej kultovej ohrady, a to z kameňa spojeného vápennou maltou, a zanikol asi v druhej polovici 10. storočia. V jeho blízkosti vzniklo následne menšie pohanské kultové miesto. V okolí kostola sa odkrylo 470 hrobov. V severovýchodnej časti hradiska sa nachádzal remeselnícky areál. Okrem obytných budov a dielní tu boli objavené aj studne. Husto osídlené boli aj severovýchodné a južné predhradie, kde sa podarilo odkryť niekoľko stoviek obytných, hospodárskych a výrobných objektov, ako aj hrobov.320 Na Slovensku bola najvýznamnejšou veľkomoravskou sídelnou aglomeráciou Nitra. Centrálne hradisko sa nachádzalo na dnešnom hradnom kopci, ďalšie opevnené polohy boli: Na Vŕšku, Lupka, Martinský vrch a Zobor. Hradný kopec bol v stredoveku trvale osídlený najneskôr na prelome 8. a 9. storočia. Archeologickým výskumom sa tu podarilo odkryť dve zahĺbené obydlia z tohto obdobia. Pravdepodobne už v prvej polovici 9. storočia tu existovala kamenná stavba a drevené palisádové opevnenie. V druhej polovici 9. storočia došlo k prestavbe hradiska. Bol postavený hlinitý val, spevnený drevenou roštovou konštrukciou a kamenným múrom z nasucho kladených kameňov. O existencii kamenných stavieb v tomto období svedčia fragmenty architektonických článkov a vápencové kvádre. Na viacerých polohách sa našli hroby z 9. – 10. storočia. Doteraz nevyriešená je otázka polohy kostola. Pravdepodobne sa nachádzal na mieste dnešného biskupského paláca alebo chrámu. V nitrianskej sídelnej aglomerácii bolo zistených viacero neopevnených sídlisk 320 60 Moravské muzeum – Okresní národní výbor, 1983. MAREŠOVÁ, Kristina. Uherské Hradiště-Sady. Staroslovanské sídliště na Dolních Kotvicích. Brno : Moravské muzem, 1985. DOSTÁL, Bořivoj. Břeclav-Pohansko III. DOSTÁL, Bořivoj. Břeclav-Pohansko IV. DRESLER, Petr. Opevnění Pohanska u Břeclavi. Dissrtationes Archaeologicae Bruneneses/Pragensesque 11. Brno : Masarykova univerzita, 2011. KALOUSEK, František. Břeclav-Pohansko I. Velkomoravské pohřebiště u kostela. Brno : Universita J. E. Purkyně, 1971. MACHÁČEK, Jiří. Pohansko bei Břeclav. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 330 – 332. MACHÁČEK. Jiří. Břeclav – Pohansko V. Sídlištní aglomerace v lesní školce. Brno : Masarykova univerzita, 2002. MACHÁČEK. Jiří. Pohansko bei Břeclav. Ein frühmittelalterliches Zentrum als sozialwirtschaftliches System. Bonn : Verlag Dr. Rudolf Habelt GmbH, 2007. VIGNATIOVÁ, Jana. Břeclav-Pohansko II. Slovanské osídlení jižního předhradí. Brno : Masarykova Univerzita, 1992. a pohrebísk z 9. – 10. storočia. Nitra bola sídlom Pribinu, údelných kniežat Svätopluka I. a Svätopluka II.321 K dobre preskúmaným hradiskám na Slovensku z prelomu 8. – 9. storočia patrí Pobedim pri Piešťanoch, ktorý sa svojou polohou vo vážskej nive radí k nížinným hradiskám. Tvorili ho dve časti v polohách Hradištia a Podhradištia. Obidve polohy boli opevnené valom komorovej konštrukcie, ktorý bol vyplnený hlinou. Predná stena hradby bol spevnená kamenným múrom. Výskumom bola zistená aj priekopa. V polohe Hradištia sa podarilo odkryť niekoľko jednopriestorových obydlí so zvyškami kamenného kozuba, kováčske dielne, hospodárske dielne a studňu. Na hradisku sa našlo niekoľko depotov železných predmetov a sekerovitých hrivien. Po zániku hradiska sa tu začalo v druhej polovici 9. storočia pochovávať. Okolité neopevnené osady pretrvali počas celého 9. storočia.322 Na sútoku Moravy a Dunaja sa nachádza hrad Devín. Jeho najstaršie slovanské osídlenie je doložené v 8. storočí. Slovania pri budovaní opevnenia využili starší zemný val zo 4. storočia, ktorý spevnili drevenou palisádou. V severnej časti boli súčasťou fortifikácie dve priekopy. Na hradisku bol pravdepodobne v druhej polovici 9. storočia postavený kostol s troma apsidami, rozdelený priečkami. Jeho výskumom sa podarilo objaviť aj zvyšky polychrómovanej interiérovej omietky. Na ich základe možno predpokladať vnútorné vymaľovanie rastlinnými, geometrickými a figurálnymi motívmi. V okolí kostola sa podarilo doložiť cintorín z 9. storočia. Stavby, ktoré mohli obývať členovia kniežacej rodiny, sa nezistili z dôvodu neskorších rozsiahlych prestavieb. V okolí Devína sú doložené viaceré sídliská a v tesnej blízkosti, v polohe Na pieskach a Nad lomom, existovali v 9. storočí ďalšie hradiská.323 Na území Bratislavy existovalo viacero veľkomoravských sídiel. Výskum komplikuje doterajšia zástavba. Centrálne hradisko bolo na Bratislavskom hrade. Odkryla sa tu trojloďová bazilika a časti dvojmiestneho kamenného paláca, okrem toho aj objekt s kamennou podmurovkou. Opevnenie pozostávalo z drevenej roštovej konštrukcie a kamenného čelného múru.324 321 322 323 324 BEDNÁR, Peter. Archeologické pramene k dejinám Nitry v 9. storočí. Hradiská. In: FUSEK, Gabriel – ZEMENE, Marián R. (eds.). Dejiny Nitry od najstarších čias po súčasnosť. Vydané pri príležitosti 750. výročia udelenia kráľovských výsad mestu Nitra. Nitra : Mesto Nitra, 1998, s. 97 – 102. BEDNÁR, Peter. Nitriansky hrad vo svetle archeologického výskumu. In: RUTTKAY, Matej (ed.). Dávne dejiny Nitry a okolia. Vo svetle najnovších archeologických nálezov. Zborník z konferencie konanej pri príležitosti Dňa Nitranov 2. júla 2005. Nitra : Archeologický ústav SAV – Ponitrianske múzeum, 2005, s. 91 – 98. BEDNÁR, Peter. Nitriansky hrad v 9. storočí. Die Nitraer Burg im 9. Jahrhundert. In: PIETA, Karol – RUTTKAY, Alexander – RUTTKAY, Matej (eds.). Bojná. Hospodárske a politické centrum Nitrianskeho kniežatstva. Wirtschaftliches und politisches Zentrum nitraer Fürstentums. Nitra : AÚ SAV – Ponitrianske múzeum, 2006, s. 205 – 215. BIALEKOVÁ, Darina. Pobedim. Slovanské hradisko a sídliská z 9. storočia. In: III. medzinárodný kongres slovanskej archeológie. 7. – 14. septembra 1975. Nitra 1975, s. 1 – 29. BIALEKOVÁ, Darina. Výskum a rekonštrukcia fortifikácie na slovanskom hradisku v Pobedime. In: Slovenská archeológia, 1978, roč. 26, č. 1, s. 149 – 177. VENDTOVÁ, Viera. Slovanské osídlenie Pobedima a okolia. In: Slovenská archeológia, 1969, roč. 17, č. 1, s. 119 – 232. PLACHÁ, Veronika – HLAVICOVÁ, Jana. Devín. Slávny predok našej minulosti. Bratislava : Perfekt 2003, s. 30 – 45. FIALA, Andrej – ŠTEFANOVIČOVÁ, Tatiana. Bratislavský hrad. Bratislava – Martin : Slovenské múzeum – Osveta, 1969. ŠTEFANOVIČOVÁ, Tatiana. Bratislavský hrad v 9. – 12. storočí. 61 Významné hradisko sa nachádza v katastri obce Bojná, v polohe Valy. Hradisko s predhradím sa rozkladá na ploche 14 ha. Do hradiska sa vstupovalo dvoma bránami. Z hradiska pochádza viacero depotov. Najznámejší je nález šiestich plakiet a troch kruhových rámov z pozláteného plechu. Okrem iných nálezov tu bol objavený aj jeden bronzový zvon a dva zlomky zvonov. Tieto predmety sa datujú do prvej polovice 9. storočia. Ostatné depoty obsahovali železné predmety a sekerovité hrivny z 8. až 9. storočia. V blízkosti centrálneho hradiska boli objavené ďalšie dve.325 Kniežací dvorec bol odkrytý v Ducovom. Mal tvar lichobežníka a rozlohu 0,5 ha. Opevnenie pozostávalo z palisády z dubových trámov. Na severnej strane boli dva rady takýchto kmeňov a medzi nimi bola medzivrstva hliny. Z vnútornej strany bola spevnená šikmo zahĺbenými kolmi, z vonkajšej strany bola priekopa. Vstup bol z južnej strany. Vnútorné členenie dvorca tvorili tri časti rozdelené palisádami. Vo východnej časti boli odkryté dve zrubové stavby. Najväčšia z nich mala tri miestnosti a ochodzu na severnej strane. Vnútri bola zistená maltová dlážka a kozub z lomových kameňov. Menšia budova bola rozdelená na dve časti a predpokladá sa aj jej nadstavba. V južnej časti dvorca sa podarilo odkryť kamennú rotundu s priľahlým cintorínom. Kniežací dvorec existoval v druhej polovici 9. až v prvej polovici 10. storočia, kedy násilne zanikol. Okolo rotundy sa však pochovávalo až do polovice 14. storočia.326 Vidiecke sídla Jednoduché slobodné obyvateľstvo žilo v malých vidieckych sídlach – osadách. Pravouhlé jednopriestorové príbytky s plochou 10 – 16 m2 boli na úrovni terénu alebo mierne zahĺbené. Prevažovala zrubová konštrukcia. Obydlia boli rozmiestnené v osade vo väčších vzdialenostiach od seba alebo boli sústredené na jednom mieste. V druhom prípade boli usporiadané do kruhového tvaru, poloblúkov alebo do radu.327 Na Slovensku boli najlepšie preskúmané osady v Bajči328, Komjaticiach329, Mužle-Čenkove330 a na Morave 325 326 327 328 329 330 62 K problematike Bojnej pozri PIETA, Karol – RUTTKAY, Alexander – RUTTKAY, Matej (eds.). Bojná. Hospodárske a politické centrum Nitrianskeho kniežatstva. Wirtschaftliches und politisches Zentrum nitraer Fürstentums. Nitra : AÚ SAV – Ponitrianske múzeum, 2006, s. 205 – 215. RUTTKAY, Alexander. Ducové. Veľkomoravský veľmožský dvorec a včasnostredoveké pohrebisko. In: III. medzinárodný kongres slovanskej archeológie. 7. – 14. septembra 1975. Nitra 1975, s. 1 – 11. RUTTKAY, Matej. Premeny agrárnej osady v 6. – 15. storočí. In: RUTTKAY, Alexander – RUTTKAY, Matej – ŠALKOVSKÝ, Peter (eds.). Slovensko vo včasnom stredoveku. Nitra : AÚ SAV, 2002, s. 69 – 80. RUTTKAY, Matej. Výskum stredovekého osídlenia v Bajči. In: Archaelogia historica. 14. Brno – Čelákovice 1989, s. 299 – 310. CHEBEN, Ivan – RUTTKAY, Matej. Ukončenie výskumu v Bajči. In: Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1994. Nitra 1996, s. 99 – 100. TOČÍK, Anton. Záchranný výskum v Komjaticiach. In: Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1977. Nitra 1978, s. 234 – 235. TOČÍK, Anton. Záverečná správa záchranného výskumu v Komjaticiach v rokoch 1977 a 1979. In: Študijné Zvesti Archeologického Ústavu SAV. 19. Nitra 1981, s. 139 – 157. HANULIAK, Milan – KUZMA, Ivan – ŠALKOVSKÝ, Peter. Mužľa-Čenkov. Osídlenie z 9. – 12. storočia. Nitra : AÚ SAV, 1993. v Uherskom Hradišti-Sadoch v polohe Dolní Kotvice331, v Ostrožskej Novej VsiOráčinách332 a Mutěniciach333. Pohrebiská Od konca 8. storočia Slovania pochovávali v nížinných polohách prevažne na plochých pohrebiskách kostrovým rítom, menej pod mohylami. Pochovávanie pod mohylami na Morave pretrvávalo naďalej v podhorských a horských oblastiach (Vysočany u Moravských Budějovic, Strážovice na Kyjovsku atď.), pričom sa na jednom mohylovom pohrebisku vyskytujú niekedy zároveň kostrové a žiarové hroby (biritualita). V 9. storočí prevládol v pohrebnom ríte kostrový spôsob pochovávania (inhumácia) na plochých pohrebiskách.334 Mŕtvi mali v hroboch v niektorých prípadoch bohatú výbavu – zbrane, súčasti jazdeckej výbavy, nádoby, vedierka. V prípade kostrových pohrebov sa telo uložilo do neupravenej alebo drevom (prípadne kamennými platňami) obloženej jamy. V niektorých prípadoch boli zomrelí pochovaní v truhlách.335 Zo Slovenska máme doložené takéto pohrebiská napríklad na lokalitách Bojničky336, Čakajovce337, Hurbanovo338, Ipeľský Sokolec339, Lipová-Ondrochov340, Michal nad Žitavou341, Nitra342, Smolenice343, 331 332 333 334 335 336 337 338 339 340 341 342 343 MAREŠOVÁ, Kristina. Uherské Hradiště-Sady. Staroslovanské sídliště na Dolních Kotvicích. Brno : Moravské muzem, 1985. MAREŠOVÁ, Kristina. Slovanské sídliště v Ostrožské Nové Vsi (okr. Uherské Hradiště). In: Časopis moravského musea. Vědy společenské. 52. Brno 1967, s. 75 – 86. KLANICA, Zdeněk. První sezóna výzkumu sídliště v trati Zbrod u Mutěnic (okr. Hodonín). In: Přehled výzkumů 1975. Brno 1977, s. 52 – 53. KLANICA, Zdeněk. Přehled zpráva o 2. sezóne výkumu v Mutěnicích (okr. Hodonín). In: Přehled výzkumů 1976. Brno 1978, s. 59 – 61. KLANICA, Zdeněk. Mutěnice-Zbrod. Zaniklé slovanské sídliště ze 7. – 10. století. Brno : Archeologický ústav AV ČR, 2008. GALUŠKA, Luděk. Slované – doteky předků, s. 63 Podrobnejšie informácie o pohebiskách z 8. a 9. storočia pozri HANULIAK, Veľkomoravské pohrebiská. BIALEKOVÁ, Darina. Slovanské pohrebisko v Bojničkách. In: Študijné zvesti Archeologického ústavu SAV. 29. Nitra 1993, s. 223 – 254. REJHOLCOVÁ, Mária. Pohrebisko v Čakajovciach (9. – 12. storočie). Analýza. Nitra : AÚ SAV 1995. REJHOLCOVÁ, Mária. Pohrebisko v Čakajovciach (9. – 12. storočie). Katalóg. Nitra : AÚ SAV 1995. TOČÍK, Anton. Flachgräberfelder aus dem IX. und X. Jahrhundert in der Südwestslowakei. In: Slovenská archeológia, 1971, roč. 19, č. 1, s. 184 – 190. VENDTOVÁ, Veronika – REJHOLEC, Emil. Slovanské pohrebisko v Ipeľskom Sokolci. In: Slovenská archeológia, 1963, roč. 11, č. 1, s. 237 – 246. TOMČÍKOVÁ, Katarína. Nové slovanské nálezy na juhozápadnom Slovensku. In: Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1984. Nitra 1985, s. 235 – 236. TOČÍK, Anton. Flachgräberfelder aus dem IX. und X. Jahrhundert in der Südwestslowakei. In: Slovenská archeológia, 1971, roč. 19, č. 1, s. 199 – 209. TOČÍK, Anton. Záchranný výskum v Lipovej-Ondrochovej v roku 1980. In: Študijné Zvesti Archeologického Ústavu SAV. 23. Nitra 1987, s. 243 – 292. TOČÍK, Flachgräberfelder aus dem IX. und X. Jahrhundert, s. 191 – 199. V Nitre sa pohrebiská odkryli na viacerých lokalitách. Podrobný súpis aj s odkazom na literatúru pozri HANULIAK, Veľkomoravské pohrebiská,s. 269 – 273. DUŠEK, Sigrid. Veľkomoravské pohrebisko v Smoleniciach. In: Slovenská archeológia, 1979, roč. 27, č. 2, s. 365 – 373. 63 Trnovec nad Váhom344, Veľký Grob345, Závada346; z Moravy na lokalitách Mikulčice347, Nechvalín348, Rajhrad349, Staré Město-Na Valách350, Uherské Hradište-Sady v polohe Horní Kotvice351. Súčasne však v menšej miere pretrvávalo i pochovávanie pod mohylami, no mŕtvi boli do zeme uložení nespálení. Na Morave ide o lokality Hluk, Vrbice a Luhačovice352 a na Slovensku sa takéto pohrebisko doložilo v Skalici353. Žiaro­vé hroby sa vyskytujú len na severovýchodnom Slovensku (Kráľovský Chlmec354, Topoľovka355) a východnej Morave (Slavičín, Lipová, Nevšová)356. V tomto období sa začína pochovávať pri kresťanských kostoloch na cintorínoch. Takéto hroby nachádzame, samozrejme, len v najvýznamnejších centrách Veľkej Moravy (Uherské Hradiště-Sady, Mikulčice, Devín). Mŕtvi bývali do hrobu uložení v drevenej truhle. Práve v týchto prípadoch sa predpokladá, že nebohý bol kresťanom. Okrem hrobov okolo chrámov boli niektoré z nich umiestnené priamo vo vnútri (Mikulčice – bazilika, Uherské Hradiště-Sady).357 Hospodárstvo Hospodárstvo Veľkej Moravy patrilo vo vtedajšej Európe medzi vyspelé. Jeho základ tvorili roľníci. Došlo však k rozvoju viacerých špecializovaných remesiel. Na území Veľkej Moravy sa ťažili viaceré suroviny – železité rudy, vápenec, meď, cín, olovo, zinok, striebro. 344 345 346 347 348 349 350 351 352 353 354 355 356 357 64 TOČÍK, Flachgräberfelder aus dem IX. und X., s. 135 – 184. HANULIAK, Milan. Gräberfelder der slawischen Population im 10. Jahrhundert im Gebiet der Westslowakei. In: Slovenská archeológia, 1992, roč. 40, č. 2, s. 262 – 266. CHROPOVSKÝ, Bohuslav. Slovanské pohrebisko z 9. storočia vo Veľkom Grobe. In: Slovenská archeológia, 1957, roč. 5, č. 1, s. 174 – 239. BIALEKOVÁ, Darina. Slovanské pohrebisko v Závade. In: Slovenská archeológia, 1982, roč. 30, č. 1, s. 123 – 157. POULÍK, Mikulčice – Sídlo a pevnost knížat velkomoravských. KLANICA, Zdeněk. Nechvalín, Prušánky : čtyři slovanská pohřebiště. Díl 1. Brno : Archeologický ústav AV ČR, 2006. KLANICA, Zdeněk. Nechvalín, Prušánky : čtyři slovanská pohřebiště. Díl 2. Katalóg. Brno : Archeologický ústav AV ČR, 2006. HANÁKOVÁ, Hana. Velkomoravské pohřebiště v Rajhradě. Praha : Národní muzeum, 1986. STAŇA, Čeněk. Velkomoravská pohřebiště v Rajhradě a Rajhradicích. Katalog. Brno : Archeologický ústav AV ČR, 2006. HRUBÝ, Staré Město – velkomoravské pohřebiště „Na Valách“. MAREŠOVÁ, Kristina. Uherské Hradiště-Sady. Staroslovanské pohřebiště na Horních Kotvicích. GALUŠKA, Slované – doteky předků, s. 63. BUDINSKÝ-KRIČKA, Vojtech. Slovanské mohyly v Skalici. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1959. Mohylník v Kráľovskom Chlmci pochádza podľa doterajších výskumov z 8 – 9. storočia. BÉREŠ, Jozef. Výskum slovanského mohylníka v Kráľovskom Chlmci. In: Nové obzory, 1978, roč. 20, s. 185 – 203. BUDINSKÝ-KRIČKA, Vojtech. Slovanské mohyly na východnom Slovensku. In: Slovenská archeológia, 1958, roč. 6, č. 1, s. 138 – 163. Mohylník v Topoľovke je datovaný až do 10. až 11. storočia. BUDINSKÝ-KRIČKA, Vojtech. Slovanské mohyly na východnom Slovensku. In: Slovenská archeológia, 1958, roč. 6, č. 1, s. 163 – 173. GALUŠKA, Slované – doteky předků, s. 63. GALUŠKA, Slované – doteky předků, s. 127 – 129. Poľnohospodárstvo V 8. a predovšetkým v 9. storočí sa zvyšovala produktivita pri obrábaní pôdy. Svedčia o tom nálezy orného a iného poľnohospodárskeho náradia. Oralo sa radlom, ktoré malo železnú radlicu s krájadlom. Orba bola hlbšia ako v 6. a 7. storočí. Pri obrábaní pôdy sa využíval už aj dvojpoľný systém. Umožňoval až trojnásobné výnosy v porovnaní so staršími (nepravidelnými) systémami osevu. Sialo sa na jar a na jeseň. Úroda sa zberala dvakrát do roka železnými srpmi. Neskoro na jar sa pravdepodobne zberalo nedozreté obilie, ktoré sa pražilo. Riadna žatva prebehla v lete. Obilie sa po zbere vymlátilo pravdepodobne palicami a následne sa uskladnilo (väčšinou v podzemných obilniciach). Podľa archeobotanických nálezov vieme, že z obilnín sa sadila hlavne pšenica a proso, menej jačmeň, raž a ovos, zo strukovín to bol hrach, šošovica, bôb a vika. Spomedzi okopanín sú doložené repa, kapusta, cibuľa, cesnak, mrkva, zeler, paštrnák, uhorky a reďkovka. Tieto rastliny sa považovali aj za liečivá. Pestovalo sa tiež konope a ľan, predovšetkým na textilné spracovanie. Obidve plodiny sa však mohli využívať i na získavanie oleja z ich semien. Otázne je pestovanie chmeľu. Písomné pramene chmeľnice dokladajú až v 12. storočí, ale ich existencia v 9. storočí nie je vylúčená.358 Ovocinárstvo a vinohradníctvo Nálezy plodov, kôstok, škrupín, peľu a semien svedčia o rozvinutom vinohradníctve a ovocinárstve (Mikulčice, Břeclav-Pohansko, Uherské Hradiště-Staré Město). Doložená je čerešňa, višňa, broskyňa, hruška, vlašský orech. Na obrábanie sadov sa používali železné motyky; lopaty a rýle boli vyhotovené väčšinou z dreva. Ovocné sady existovali pravdepodobne len pri mocenských centrách.359 Vinič je doložený z Mikulčíc. Špecializované železné vinárske nože dokazujú tiež vinohradníctvo (Moravský Svätý Ján, Staré Zámky u Líšne, Mikulčice). Motív viniča sa objavuje aj na opaskových kovaniach z 8. storočia (Štúrovo, Žitavská Tôň, Komárno). Víno používali pri obradoch i kresťanskí kňazi.360 Chov zvierat Analýza kostí zvierat z archeologických lokalít dokazuje, že v 8. až 9. storočí bol v obľube chov hovädzieho dobytka a prasiat, ďalej oviec a kôz, z hydiny predovšetkým kury domácej a husi. Kôň slúžil na reprezentačné účely, no najmä na vojenské. Menej sa využíval na prevoz tovaru. Spomínané zvieratá boli oproti dnešným vzrastom menšie. Predpokladá sa, že chované zvieratá boli ustajnené aspoň na hradiskách. Osol, mulica, mul, páv, holuby a dravce sú doložené v malom počte. Otázny je ich chov. Samozrejme, po hradiskách a osadách sa pohybovali mačky a psy. Voly sa používali napríklad pri orbe, kravy dávali mlieko, ovce vlnu a mlieko, 358 359 360 BERANOVÁ, Zemědělská výroba v 11. – 14. stol. BERANOVÁ, Zemědělství starých Slovanů,, s. 174 – 219. BERANOVÁ – KUBAČÁK, Dějiny zemědělství v Čechách a na Moravě, s. 72 – 92. GALUŠKA, Slované – doteky předků, s. 29 – 31. BERANOVÁ, Zemědělství starých Slovanů, s. 219 – 224. GALUŠKA, Slované – doteky předků, s. 31 – 32. BERANOVÁ, Zemědělství starých Slovanů, s. 224 – 226. GALUŠKA, Slované – doteky předků, s. 32 – 33. 65 sliepky sa chovali aj pre vajcia. Okrem mäsa poskytoval hovädzí dobytok, ovce a kozy aj kožu, resp. kosti na ďalšie spracovanie.361 Včelárstvo Slovania boli známi včelárstvom. V diele Ozdoba dejín Gardízí píše, že Slovania majú drevené nádoby, v ktorých majú veľa medu. Tu je aj zmienka, že si z neho robia nápoje.362 Med sa využíval ako sladidlo a na výrobu medoviny. Vosk sa používal na výrobu sviečok, pri kovolejárstve, impregnovala sa ním koža a látky. Okrem toho sa z neho zhotovovali tabuľky na písanie. Do vosku sa písalo rydlom. Predpokladá sa, že v prípade chovu včiel išlo o brtníctvo. Včely sa v tomto prípade chovali v dutinách lesných stromov, ktoré boli pre tento účel upravené.363 Lov Kosti divo žijúcich zvierat sa v archeologických nálezoch vyskytujú vo veľmi malom množstve. Lovil sa jeleň, diviak a srnec, menej pratur, zubor, medveď, los, tetrov, bažant a holub. Pre potreby lovu sa odchytával sokol, jastrab, krahulec. Sokolníctvu sa venovala vyššia spoločenská vrstva. Zobrazenia sokolníkov poznáme z Moravského Svätého Jána (bronzové nákončie z 8. storočia) a z Uherského Hradišťa-Starého Města (terčovitá plaketa z 9. storočia). Fuldské anály uvádzajú, že lovu so sokolmi holdoval Svätopluk. Na bežný lov sa používali luk a šípy, kopija a veľký nôž. Neexistuje doklad o existencii pascí.364 Rybolov Rybolov je doložený vďaka nálezom rybárskych háčikov, ostí (bodcov), vypletacích ihiel na siete a závaží. Háčiky na lov rýb sa dokonca vyskytujú aj v hroboch. Okrem toho sa zachovali napríklad v Mikulčiciach či Uherskom Hradišti-Starom Měste pozostatky lodí rôznych veľkostí, ktoré slúžili na rybolov. Z Mikulčíc pochádza súbor rybých kostí a rybárskych potrieb. Obyvatelia tohto mocenského centra lovili predovšetkým kapra, lieňa obyčajného, ploticu červenookú, karasa, červenicu obyčajnú a zubáča veľkoústeho. Pri analýze kostí sa zistilo, že ryby vďaka lepším podmienkam dosahovali väčšie rozmery ako dnes. Časť ulovených rýb sa usušila a nasolila a časť sa pravdepodobne chovala v slepých alebo umelo prehradených ramenách riek.365 Zber Ako doplnok stravy Slovania zbierali niekoľko druhov plodín. V lese to boli maliny, ostružiny, trnky a drienky. Liečivé účinky mali plody hlohu, jarabiny, bazy čiernej a šípky. 361 362 363 364 365 66 GALUŠKA, Slované – doteky předků, s. 33 – 35. PAULINY, Arabské správy o Slovanoch (9. – 12. storočie), s. 132. GALUŠKA, Slované – doteky předků, s. 35. GALUŠKA, Slované – doteky předků, s. 35 – 36. GALUŠKA, Slované – doteky předků, s. 36 – 39. Z Mikulčíc pochádzajú škrupiny lieskových orechov a doložené sú aj dubové žalude. V prípade dubových žaluďov sa usudzuje o ich využívaní na krmivo pre zvieratá.366 Remeslá V 9. storočí existovalo niekoľko špecializovaných remesiel – hrnčiarstvo, výroba textilu, zlatníctvo, železná metalurgia a kováčstvo, výroba žarnovov, dechtárstvo, kamenárstvo, pálenie vápna a pod. Remeselná výroba bola sústredená na určité miesto v blízkosti niektorých hradísk (Uherské Hradiště-Staré Město v polohe U Víta a Břeclav-Pohansko v severovýchodnej časti hradiska). Na vidieku prevládala predovšetkým domáca výroba keramiky, textilu a predmetov z dreva, kostí a parožia. Železo vyrábali hutníci v železiarskych hutách. Železiarske pece boli zistené na Morave v Želechoviciach, v Jeseníkoch a v Olomučanech na Blansku. Išlo o jednoduché pece zahĺbené do podložia – tzv. dymárky. Stavané šachtové pece sa našli na Slovensku v Pobedime, na Morave v Břeclavi-Pohansku a v Uherskom Hradišti-Starom Měste. Priamo na mieste huty sa vytavené železo upravilo do formy sekerovitej hrivny alebo lupy. Takto sa potom distribuovalo ďalej.367 Významnými remeselníkmi boli kováči, ktorí vyrábali okrem poľnohospodárskych a remeselníckych nástrojov aj zbrane. Medzi kováčmi existovali špecialisti – zbrojári, nožiari, nástrojári – a títo pôsobili na kniežacích hradiskách. Na území Slovenska a Moravy sa našlo niekoľko depotov, ktoré obsahovali predmety používané špeciálne kováčmi, ako nákovky, sekáče – priebojníky, kliešte, kladivá a rozpracované nástroje (Vršatské Podhradie, Moravský Svätý Ján, Mikulčice, Pobedim). Archeologické výskumy objavili objekty, ktoré možno interpretovať ako kováčske dielne (Mikulčice, Uherské Hradiště-Staré Město, Břeclav-Pohansko, Nitra, Pobedim). Mäkká oceľ a farebné kovy sa spracovávali za studena rôznymi spôsobmi. Železo a oceľ sa upravovali aj tepelne, pričom sa podľa potreby dosahovala teplota do 1300 °C. Kováči museli okrem nahrievania a ochladzovania ovládať viacero techník obrábania kovov, ako je rozkovanie, ostrenie, prebíjanie, hladenie atď. Niektoré železné výrobky, ako napríklad ostrohy či nákončia opaskov, sa zdobili rôznymi motívmi. Pri výrobe mečov a nožov sa používalo aj náročnejšie damaskovanie. Kováči vyrábali veľmi širokú škálu predmetov, ako sú radlice, srpy, rýle, podkovy, zubadlá, strmene, ostrohy, meče, oštepy, sekery, pracky, ocieľky, klince, okutia vedier atď. Zbrojári sa okrem samotnej výroby nových zbraní zaoberali aj ich opravou.368 V mocenských centrách pôsobili šperkári. Kovolejári vyrábali ostrohy, opaskové kovania, súčasti konského postroja, ale aj krížiky pre kresťanov. Pracovali s bronzom a olovom. Kovolejárske pece boli nájdené na Morave v Uherskom Hradišti-Starom Měste v lokalite Nad Haltýři. Kovotepci prostredníctvom lisovania, tepania a puncovania vytvárali 366 367 368 OPRAVIL, Emanuel. Rostliny z velkomoravského hradiště v Mikulčicích. Studie Archeologického Ústavu ČSAV v Brně 2. Praha : Academia, 1972, s. 20 – 21. BIALEKOVÁ, Darina. Remeslá a obchod. In: RUTTKAY, Alexander – RUTTKAY, Matej – ŠALKOVSKÝ, Peter (eds.). Slovensko vo včasnom stredoveku. Nitra : AÚ SAV, 2002, s. 91. GALUŠKA, Slované – doteky předků, s. 96 – 97. BIALEKOVÁ, Dávne slovanské kováčstvo. BIALEKOVÁ, Remeslá a obchod, s. 91 – 93. GALUŠKA, Slované – doteky předků, s. 97. 67 gombíky, prstene, opaskové kovania a rôzne umelecky zdobené predmety. Okrem spomínaných techník sa používala aj granulácia, filigrán, inkrustácia, niello a email. Pri filigráne sa pracovalo rôzne upravenými zlatými alebo striebornými drôtikmi, ktoré sa splietali do košíčkov a pletencov. Pri granulácii sa šperk zdobil pomocou drobných guľôčok. V prípade inkrustácie sa povrch predmetu vykladal iným kovom, farebnými sklíčkami alebo polodrahokamami. Pri technike niello sa za tepla na predmet (meč, opaskové kovanie a pod.) pritavoval meďnatý a strieborný sírnik. Zdobenie emailom spočívalo v tom, že pasta z kremenca, živice, hliny, bóraxu a práškovej farby sa naniesla na predmet a vystavila žiaru. Tieto techniky sa využívali pri honosných šperkoch, ktoré používala vyššia spoločenská vrstva na hradiskách (Mikulčice, Nitra, Uherské Hradiště-Sady, Bratislava, Uherské Hradiště-Staré Město, Čakajovce atď.). Na vidieku sa používal jednoduchý bronzový šperk domáceho pôvodu. Pre okolie Nitry sú charakteristické bronzové náušnice s liatymi alebo dutými príveskami a s drôtikom ovinutou dolnou časťou oblúka.369 Medzi rozšírené remeslá patrilo hrnčiarstvo. Na základe nálezov keramiky sa predpokladá, že existovala domáca a špecializovaná výroba. Hrnčiari vyrábali keramiku na hrnčiarskom kruhu. Sortiment výrobkov bol široký – hrnce, hrnčeky, misky, taniere, pekáče atď. Keramika bola na vonkajšej strane pod okrajom zdobená vlnovkami, rytými alebo vypichovanými líniami.370 Popri bežnej keramike sa podarilo v archeologických nálezoch objaviť nádoby (fľaše, džbány, amfory, dvojité nádobky, škridly) zhotovené z jemnej hliny a vypálené dočervena. Archeológovia používajú pre výrobky tohto druhu termín keramika tzv. antických tvarov, pretože svojím tvarom nádoby kopírujú antickú keramiku. Pôvodne sa uvažovalo, že táto keramika sa na územie Veľkej Moravy dovážala z Byzantskej ríše. Súčasný stav poznatkov nasvedčuje tomu, že bola vyhotovená vo veľkomoravskom prostredí domácimi výrobcami. V Uherskom Hradišti-Sadoch na Morave sa podarilo objaviť hrnčiarsku pec, ktorá obsahovala fragmenty takýchto nádob.371 V Nitre v polohe Lupka archeologický výskum odkryl hrnčiarsku dielňu špecializovanú na výrobu bežnej keramiky. Objavených bolo 17 hrnčiarskych pecí. Pece mali vykurovaciu (dolnú) a vypaľovaciu (hornú) komoru. Komory boli oddelené roštom s prieduchmi.372 Dôležitým remeslom bolo kamenárstvo. Vyrábali sa predmety pre domácnosť, ako napr. prasleny, brúsky osličky a hlavne žarnovy. Práve výroba žarnovov na mletie obilia si vyžadovala aj znalosť lokalít s vhodnou surovinou. Nálezy zo slovenských lokalít (Bíňa, Devín, Pobedim atď.) poukazujú na výrobky z ryolitu, ktorý sa nachádza v južnej časti stredného Pohronia. Okrem toho sa využíval aj andezit, ktorý sa vyskytuje v Pohronskom 369 370 371 372 68 BIALEKOVÁ, Remeslá a obchod, s. 95 – 99. GALUŠKA, Luděk. Výrobní areál velkomoravských klenotníků ze Starého Města-Uherského Hradiště. In: Památky archeologické, 1989, roč. 80, č. 2, s. 405 – 454. GALUŠKA, Slované – doteky předků, s. 97 – 99. K veľkomoravskej keramike pozri: MACHÁČEK. Jiří. Studie k velkomoravské keramice. Metody, analýzy a syntézy, modely. Brno : ÚAM FF MU v Brne, 2001. HRUBÝ, Vilém. Keramika antických tvarů v době velkomoravské. In: Časopis moravského musea. Vědy společenské. 50. Brno 1965, s. 37 – 62. KREKOVIČ, Eduard. Keramika tzv. antických tvarov. In: TURČAN, Viliam (ed.). Byzantská kultúra a Slovensko. (Zborník Slovenského národného múzea – Archeológia; Supplementum 2). Bratislava : Slovenské národné múzeum, 2007, s. 115 – 121. CHROPOVSKÝ, Bohuslav. Slovanské hrnčiarske pece v Nitre. In: Archeologické rozhledy, 1959, roč. 11, s. 812 – 816, 818 – 825, 849 – 850. Inovci, Štiavnických vrchoch, Krupinskej vrchovine a v okolí maďarského Visegrádu. Pri výrobe sa používali takisto pieskovce a svory. V Bíni sa podarilo odkryť dielňu na výrobu žarnovov z ryolitu, andezitu a zo svora.373 Kamenári sa uplatnili aj pri stavbe chrámov, kde opracovávali nosné piliere, preklady dverí, zdobené hlavice atď. V prípade Břeclavi, Mikulčíc, Starého Města a Uherského Hradišťa-Sadov sa používal ako surovina pieskovec z Bielych Karpát z okolia Skalice.374 Niektoré šperky – hlavne náhrdelníky, gombíky, ozdoby na náušnice, prstene – zhotovovali sklári. Ako surovina sa využívalo pretavené rímske sklo, ale aj prvotné suroviny. Danica Staššíková-Štukovská predpokladá na základe nálezovej situácie pozostatkov náhrdelníkov, že sklári ovládajúci vyspelé sklárske technológie pôsobili priamo v centrách Veľkej Moravy. Nakoľko väčšina nálezov sklených korálikov v 9. storočí je zo skla dobrej kvality, importy z iného prostredia sa identifikujú ťažšie.375 V Bratislave-Devínskej Kobyle bola nájdená pec postavená z rímskych tehál, ktorá slúžila práve na výrobu skla.376 Výroba textilu patrila skôr medzi domáce remeslá, ktoré vykonávali ženy. O tomto druhu remesla svedčia nálezy praslenov, tkáčskych závaží, nožníc, ihiel a šidiel. Tkaniny sú v archeologických nálezoch výnimočné, pretože sa rýchlo rozkladajú. Podarilo sa ich doložiť z Břeclavy-Pohanska, Mikulčíc, Rajhradu, Uherského Hradišťa-Starého Města atď. Na Slovensku sa kúsky látok zachovali vďaka korózii na kovových predmetoch v hroboch (Borovce, Devín, Nitra atď.). Vlákna na výrobu látok sa získavali z konope, ľanu, vlny, srsti a podobne. Z vlákien sa pradením pomocou praslenu získala priadza. Z nej sa potom vyrábala látka, a to pomocou vertikálneho tkáčskeho stavu alebo pomocou parohových doštičiek štvorcového tvaru s otvormi. Tkacie doštičky z parožia sa podarilo doložiť v Uherskom Hradišti-Starom Měste. Nálezy tkáčskych závaží v objektoch z Bíne, Břeclavy-Pohanska a Somotora indikujú existenciu vertikálneho tkáčskeho stavu. Látka sa mohla aj farbiť. Tak napríklad hnedú, čiernu a žltú farbu poskytovala kôra, listy a plody vlašského orecha (juglans regia), z plodov bazy čiernej a kaliny obyčajnej sa získavala červená farba, z kvetov kosatca žltého farba žltá a z plodov ostružníka zas fialová. Valchovaním vlnených látok v drevených korytách alebo kadiach sa získavalo súkno. Odev sa zošíval ihlami, látka naň sa strihala nožnicami.377 Dôležitým remeslom bolo spracovávanie dreva. Dokladajú ho predovšetkým nálezy sekier a nožov, pretože drevené predmety sa rýchlo rozpadajú. Vďaka vlhkosti sa podarilo zachované drevené predmety objaviť v Mikulčiciach. Vďaka výskumom sa získali lyžice, BIALEKOVÁ, Remeslá a obchod, s. 100 – 101. GALUŠKA, Slované – doteky předků, s. 100. 375 STAŠŠÍKOVÁ-ŠTUKOVSKÁ, Danica. K byzantskému pôvodu sklených korálikov v nálezoch 8.a 9. storočia na Morave a Slovensku. In: TURČAN, Viliam (ed.). Byzantská kultúra a Slovensko. (Zborník Slovenského národného múzea – Archeológia; Supplementum 2). Bratislava: Slovenské národné múzeum, 2007, s. 67 – 82. 376 FARKAŠ, Zdeněk – TURČAN, Viliam. Včasnostredoveká sklárska pec v Bratislave na Devínskej kobyle. In: Slovenská archeológia, 1998, roč. 46, č. 1, s. 31 – 54. 377 BIALEKOVÁ, Remeslá a obchod, s. 102 – 103. BŘEZINOVÁ, Helena. Doklady textilný výroby v 6. – 12. storočí na území Čiech, Moravy a Slovenska. In: Památky archeologické, 1997, č. 2, roč. 88, s. 129 – 179. KOSTELNÍKOVÁ, Marie. Velkomoravský textil v archeologických nálezech na Moravě. Praha : Academia 1973. 373 374 69 naberačky, násady k sekerám a kosákom atď. Tieto predmety sa vyrábali bežne doma. O určitej špecializácii však svedčia nálezy tenkých doštičiek na vedrá, dosiek na truhly a lodí. Zruční tesári sa podieľali na stavbe kostolov a honosných kniežacích sídiel.378 Pre hutníkov, kováčov a šperkárov vyrábali kvalitné drevené uhlie uhliari. Drevené uhlie získavali pomocou karbonizácie dreva v milieroch pri teplote 100 °C až 400 °C bez prístupu vzduchu. 379 V debnárstve, kolárstve, garbiarstve, ovocinárstve, zverolekárstve a felčiarstve sa využíval decht. Dechtári ho získavali spaľovaním dreva. Na tento účel slúžili objekty odkryté v Bojniciach a v Koši. Išlo o jamy s destilačnou komorou vakovitého alebo lievikovitého tvaru s priehlbňou, kam sa vkladali nádoby na decht.380 Rezbárstvo parohov a spracovanie kostí patrí tiež k domácim remeslám. Z tohto materiálu sa vyrábali rozličné predmety (šidlá, ihlice, hrebene, píšťalky, amulety a pod.). Na výrobu sa používali hlavne dlhé kosti a lopatky. Parohovina sa musela pred samotným spracovaním zmäkčiť v náleve zo šťaveľových listov. Umelecky zdobené predmety z parohov a kostí dokazujú, že ich vyrábali špecialisti.381 Výrobky z kože sa pri archeologických výskumoch zistia len zriedkavo. Zvyšky kože a kožušiny boli nájdené v hroboch v Uherskom Hradišti-Starom Měste v polohe Na Valách. Na základe analýzy zvyšku koženého remeňa sa podarilo doložiť postup spracovania. Výsledky ukázali, že išlo o kvalitný výrobok.382 Pálenie vápna patrilo tiež k špecializovaným remeslám. Vápno sa pálilo v peciach čiastočne zahĺbených do podložia. Ako palivo kvôli potrebe dosiahnuť vysoké teploty sa používalo bukové drevo. Slúžilo na omietky, maltové podlahy alebo ako prísada do hrnčiarskej hliny.383 Vápno sa vyrábalo z dolomitového vápenca prevažne z územia Slovenska, kde sa podarilo objaviť pece v Hubine384 a v Nitre (poloha Lupka)385. Obchod Obchod sa uskutočňoval na domácej alebo medzinárodnej úrovni. V prípade domáceho trhu existovala naturálna výmena, prípadne ako platidlá slúžili tzv. sekerovité hrivny, železné misky tzv. sliezskeho typu alebo šatôčky z jemného plátna. Sekerovité hrivny boli vlastne železným polotovarom v tvare sekery. V nálezoch sa vyskytujú v rôznych veľkostiach a s rôznymi hmotnosťami. Objavené boli vo väčšom množstve napr. v Mikulčiciach, Uherskom Hradišti-Starom Měste, v Bojnej a Pobedime. Domáci obchod mohol prebehnúť kdekoľvek. Trhy sa však konali na hradiskách. Zahraničný obchod prebiehal len 378 379 380 381 382 383 384 385 70 POLÁČEK, Lumír – MAREK, Otto – SKOPAL, Rostislav. Holzfunde aus Mikulčice. In: POLÁČEK, Lumír (ed.). Studien zum Burgwall von Mikulčice. Band 4. Brno 2000, s. 177 – 302. GALUŠKA, Slované – doteky předků, s. 99. BIALEKOVÁ, Remeslá a obchod, s. 94 – 95. GALUŠKA, Slované – doteky předků, s. 99 – 100. GALATÍK, Jan – GALATÍK, Antonín. Zpracování kůže v období Velké Moravy. In: Časopis moravského musea. Vědy společenské. 66. Brno 1981, s. 69 – 74 GALUŠKA, Slované – doteky předků, s. 100. BIALEKOVÁ, Pramene k dejinám osídlenia Slovenska z konca 5. až z 13. storočia. I. zväzok. 2 časť, s. 447. CHROPOVSKÝ, Slovanské hrnčiarske pece v Nitre, s. 812 – 816, 818 – 825, 849 – 850. na centrálnych hradiskách. O trhu Moravanov je zmienka v tzv. Rafelstettenskej colnej tarife z roku 904. Arabský spisovateľ Ibn Rusta sa zmieňuje o tom, že vo Svätoplukovom sídelnom meste sa koná trh každý mesiac po tri dni. Čo sa týka diaľkového obchodu, možno predpokladať, že na Veľkú Moravu smeroval tovar z rôznych oblastí. Cez jej územie prechádzalo niekoľko dôležitých medzinárodných obchodných komunikácií. Kupcom z cudzích krajín sa platilo byzantskými alebo franskými mincami, drahými kovmi alebo iným tovarom (otroci, kožušiny a pod.). Kupci sa presúvali po dôležitých cestách. Z Číny cez Povolžie a Pričiernomorie do Kyjeva alebo do Konštantínopola viedla Hodvábna cesta, ktorá pokračovala aj cez Podunajsko do Regensburgu na území dnešného Nemecka. Priamo cez územie Veľkej Moravy smerovala z mesta Akvileja (blízko dnešných Benátok) do oblasti Baltského mora známa Jantárová cesta. Z oblasti Baltského mora sa dovážal jantár, nože, sklenené hladidlá, z juhu korenie, ovocie, niektoré honosné šperky a mušle na náhrdelníky, z Franskej ríše zbrane a sklenené výrobky, z Orientu hodváb, korenie a možno kadidlo a drahé kamene. V oblasti Podunajska sa obchodovalo so soľou z Bavorska alebo zo Sedmohradska v dnešnom Rumunsku.386 Medzi zriedkavé nálezy, ktoré svedčia o kontaktoch s Orientom, patrí hodvábna tkanina. Konkrétne exempláre datované do 9. storočia prípadne začiatku 10. storočia sa podarilo nájsť v Břeclavi-Pohansku, Klecanoch, Mikulčiciach, Nechvalíne, Rajhrade, Skalici, Starom Měste.387 Podľa Marie Kostelníkové sa hodvábne tkaniny importovali pravdepodobne z Byzancie a svedčia o existencii bohatej vyššej spoločenskej vrstvy, ktorá žila na hradiskách.388 Byzancia bola totiž medzi 7. a 11. storočím najväčším strediskom výroby hodvábu a dokonca do roku 900 platil zákaz vývozu tejto tkaniny. Hodváb sa smerom na západ dostával zvyčajne len formou daru.389 386 387 388 389 GALUŠKA, Slované – doteky předků, s. 107 – 112. TŘESTÍK, Dušan. „Trh Moravanů“ – ústřední trh staré Moravy. In: Český časopis historický, 1973, roč. 21, č. 6, s. 869 – 894. KOSTELNÍKOVÁ, Velkomoravský textil, s. 9. BŘEZINOVÁ, Helena. Doklady textilný výroby v 6. – 12. storočí, s. 152 – 162. PROFANTOVÁ, Naďa. Nálezy byzantského původu z 6. – 10. století z České republiky : teze. In: TURČAN, Vladimír (ed.). Byzantská kultúra a Slovensko. (Zborník Slovenského národného múzea – Archeológia; Supplementum 2). Bratislava : Slovenské národné múzeum, 2007, s. 62, tab. 4. KOSTELNÍKOVÁ, Marie. Velkomoravský textil, s. 47. BŘEZINOVÁ, Helena. Doklady textilný výroby v 6. – 12. storočí, s. 126. CHARVÁT, Petr. On Slavs, Silk and the Early State: The town of Čáslav in the Pristine Middle Ages. In: Památky archeologické, 1994, roč. 85, č. 1, s. 114. 71 SLOVANIA  V  ZADUNAJSKU O Slovanoch usadených v Zadunajsku máme len málo informácií. Títo boli najprv pod nadvládou Avarov a neskôr Franskej ríše. Postupne sa tu vytvorili štyri kniežatstvá. De Conversione Bagoariorum et Carantanorum uvádza, že im vládli kniežatá Pribislav (Priwizlauga), Semika (Cemicas), Stojmír (Ztoimar) a Etgar, ktorí uznávali zvrchovanosť cisára. Po nich prevzali moc bavorskí vojvodovia Helmwin, Albgar a Pabo.390 Medzi vládou slovanských kniežat a nástupom bavorských vojvodov zabrali Zadunajsko v roku 827 Bulhari, ktorých vyhnalo vojsko pod vedením Ľudovíta Nemca.391 Neskoršie toto územie spravovali Pribina a jeho syn Koceľ. Blatenské (Panónske) kniežatstvo, Pribina a Koceľ Knieža Pribina sa po vyhnaní z Nitrianska uchýlil k markgrófovi Ratbodovi, správcovi Východnej marky Franskej ríše. Ten ho predstavil Ľudovítovi II. Nemcovi, ktorý ho dal pokrstiť v dnešnom Traismaueri (Treisma).392 Spomínané udalosti sa udiali niekedy medzi rokmi 833 – 837.393 De Conversione Bagoariorum et Carantanorum spomína, že Pribina mal s Ratbodom roztržku a spolu s vojenskou družinou a synom Koceľom utiekol k Bulharom, ktorým vládol chán Malamir (831/832 – 836), a potom k panónsko-chorvátskemu kniežaťu Ratimírovi (829? – 838). V roku 838 však Ratimíra porazil Ratbod a Pribina bol napokon prijatý korutánskym grófom Salachom, pričom sa zmieril s Ratbodom. Nakoniec si získal aj samotného Ľudovíta II. Nemca. Od neho dostal ako léno do vlastníctva časť Dolnej Panónie okolo rieky Zala západne od Blatenského jazera. Následne si tu začal budovať centrum, ktoré sa nachádza pri dnešnej obci Zalavár (Blatnohrad, Mosapurc). 394 Toto územie dobyli ako prvé v roku 827 Bulhari. Po ich vyhnaní patrilo pod správu grófa Paba. Až po jeho smrti, prípadne po smrti nejakého jeho nástupcu, sem mohli nastúpiť Pribina a Koceľ.395 V Zalavári bol dňa 24. 1. 850 posvätený Kostol Panny Márie, a to salzburským arcibiskupom Liupramom. Okrem toho boli posvätené aj iné dva kostoly. Na posviacke bolo prítomných viacero slovanských, ale aj bavorských veľmožov. Pribina spolu so synom dali stavať ďalšie chrámy a darovali im aj majetky. Na území ich kniežatstva bola vytvorená archipresbyteriálna správa.396 Z roku 860 je zachovaná listina, kde Ľudovít II. Nemec potvrdzuje obdarovanie kláštora Niederaltaich 390 391 392 393 394 395 396 72 MMH III, s. 309 – 310. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 141. STEINHÜBEL, Nitrianske kniežatstvo, s. 70 – 72. MMH III, s. 310 – 311. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 141 – 142. MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu II, s. 150. MMH III, s. 311 – 312. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 142. STEINHÜBEL, Nitrianske kniežatstvo, s. 113. MMH III, s. 312 – 318. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 142 – 143. Ku vysväteniu kostolov na Pribinovom území pozri STEINHÜBEL, Nitrianske kniežatstvo, s. 101 – 105. (dnes Rakúsko) Pribinom.397 To je posledný raz, čo sa stretávame s žijúcim Pribinom. Pribina zomiera niekedy v roku 861 v boji s Moravanmi.398 Na konci roka 865 vystupuje jeho syn Koceľ sám. Vtedy uňho prebýval salzburský arcibiskup Adalvín (859 – 873), ktorý posvätil v tejto oblasti niekoľko nových chrámov. Pravdepodobne v roku 866 Adalvín navštívil Koceľa druhýkrát a posvätil ďalšie kostoly.399 Po roku 867 sa tu zastavili Konštantín a Metod. Získali si Koceľa, ktorý sa naučil aj hlaholiku a dal im 50 žiakov. Solúnski bratia tu zrejme pobudli len tri mesiace. V tomto období bol archipresbyterom Rihpald, ktorý sa vrátil znechutený do Salzburgu. Koceľ v roku 869 žiadal, aby sa Metod stal legátom pre Panóniu a Moravu. Tak sa aj udialo. Pri návrate na Moravu sa Metod zastavil u Koceľa. Ten ho vyslal spolu s 20 veľmožmi naspäť do Ríma, aby získal biskupskú hodnosť. Táto misia dopadla oveľa lepšie, pretože Metod sa stal arcibiskupom. V roku 870 bol však uväznený. Po prepustení v roku 873 sa vrátil na Moravu, pretože bavorský klérus sa vyhrážal blatenskému kniežaťu.400 Naposledy sa o Koceľovi dozvedáme z dvoch listín pápeža Jána VIII. z roku 873.401 Predpokladá sa, že Koceľ zomrel medzi rokmi 873 – 876.402 Súčasťou územia pod správou Pribinu a neskôr Koceľa bolo aj Ptujské a Dudlebské grófstvo. Ptujské grófstvo ležalo na strednej Dráve. Jeho západnú hranicu tvorili alpské predhoria Kozjak a Pohorje, severnú rieka Mura, južnú pohorie Macelj a východnú Međzumurje. Jeho centrom bolo rímske mesto Poetovie (dnešný Ptuj). V 7. storočí sa tu usadili Slovania. Pôvodne tu vládli slovanské kniežatá. V roku 827 Zadunajsko obsadili Bulhari, ktorých vyhnal o rok neskôr Ľudovít II. Nemec, syn cisára Ľudovíta Pobožného a od roku 826 bavorský kráľ. Ten premenil územie na grófstvo na čele s bavorským vojvodom Helmwinom. V roku 874 tu bol grófom Gozwin, ktorý podliehal Koceľovi. Vtedy Ptuj navštívil salzburský arcibiskup Thietmar (874 – 907), aby tu posvätil kostol. Ptujské grófstvo existovalo do roku 1147, keď bolo pripojené k Štajersku.403 Dudlebsko bolo územie okolo riek Pinkavy, Labnice a potoka Gnasbach. Dôležitým centrom bola antická Sabaria (dnes Szombathely v Maďarsku). Slovanský kmeň Dudlebov sem prišiel spolu s Avarmi v roku 568. V rokoch 795 – 811 proti nim Dudlebi viedli povstanie. Dudlebsko bolo takisto dobyté Bulharmi v roku 827 a v nasledujúcom roku ich odtiaľto vyhnal Ľudovít II. Nemec. Následne tu vzniklo grófstvo na čele s bavorským vojvodom Albgarom. Na tomto území dali Pribina a Koceľ vysvätiť niekoľko kostolov. Oblasť bola v stredoveku známa aj ťažbou a spracovaním železa.404 V severovýchodnom Zadunajsku existovalo podľa Jána Steinhübla Etgarovo kniežatsvo. Etgar sa spomína ako štvrté slovanské knieža v spise O obrátení Bavorov a Korutáncov 397 398 399 400 401 402 403 404 MMH III, s. 53 – 55. STEINHÜBEL, Nitrianske kniežatstvo, s. 121 – 122. MMH III, s. 319 – 322. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 143 – 144. MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu II, s. 542 – 546, 681 – 684. MMH III, s. 171 – 172. MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu II, s. 682 – 684. K Ptujskému grófstvu pozri STEINHÜBEL, Veľkomoravské územie, s. 29 – 30. STEINHÜBEL, Nitrianske kniežatstvo, s. 105 – 106. K Dudlebskému grófstvu pozri STEINHÜBEL, Veľkomoravské územie, s. 31 – 34. STEINHÜBEL, Nitrianske kniežatstvo, s. 106 – 112. 73 na vieru.405 Predpokladá sa, že bulharský vojenský vpád v roku 827 nezasiahol túto oblasť, a preto sem Ľudovít Nemec po ich vyhnaní nedosadil svojho správcu, ako to bolo v prípade Ptujska, Dublebska a Blatenska. Etgar mohol prispieť k porážke Bulharov. V roku 840 sa toto územie dostalo pod správu Koceľa.406 Archeologické výskumy V Zalávari v polohe Vársziget (Hradný ostrov) sa nachádza opevnené sídlo spájané s Pribinom – Blatnohrad. Pri archeologických výskumoch, ktoré trvajú dodnes, sa tu podarilo zistiť obytné a kresťanské objekty. V prípade obydlí išlo o jednoposchodové stavby s niekoľkými miestnosťami drevenej konštrukcie. V ich blízkosti sa našli studne a zásobnice vyložené kamennými platňami a drevom. Odkryli sa aj pivnice a omietnuté hospodárske budovy. Zvlášť sa nachádzali remeselnícke dielne a odpadové jamy. Doteraz boli preskúmané v Zalavári tri kostoly, ďalší je pravdepodobne doložený výskumom pohrebiska z 9. storočia. Uprostred Várszigetu bola odkrytá trojloďová kamenná bazilika dlhá 50 m a široká 25 m. Popri severnej a južnej strane chrámu boli hrobky. Vo vnútri kostola sa podarilo objaviť fragmenty vitráží s vyobrazením Ježiša Krista, svätcov a anjelov s nápismi. Okrem toho sa našli podlahové tehly s pletencovým dekorom. Na okolitom cintoríne sa pochovávalo od polovice 9. storočia do polovice 10. storočia. V polohe Récéskút, severovýchodne od Várszigetu, sa podarilo odkryť ďalšiu baziliku s viacerými stavebnými fázami, pričom prvá z nich patrila do začiatku 9. storočia. Vtedy tu existoval drevený kostol, ktorý bol v druhej polovici tohto storočia prebudovaný na trojloďovú kamenno-drevenú baziliku. Na ostrove Zalaszbar-Borjúállás bol preskúmaný kniežací dvorec s rozlohou 800 m2 s kostolom. Jednoloďový chrám bol postavený z dreva na trámoch z rovnakého materiálu. Okolo bol cintorín, na ktorom bolo pochovaných 805 ľudí, a to hlavne v 9. storočí. Dvorec bol opevnený drevenou palisádou. Pri jeho vchode bola drevená budova, ktorá slúžila ako obydlie kniežacej rodiny. V období vlády Arpádovcov sa tu už nepochovávalo. Blatenská sídelná aglomerácia pretrvala do 11. storočia.407 405 406 407 74 MMH III, s. 309 – 310. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 141. STEINHÜBEL, Veľkomoravské územie, s. 43 – 46. STEINHÜBEL, Nitrianske kniežatstvo, s. 114 – 118. SÓS, Ágnes Cs. Die slawische Bevölkerung Westungarns im 9. Jahrhundert. München : C. H. Beck´sche Verlagsbuchhandlung, 1973. SZŐKE, Béla Miklós. Die karolingische Civitas Mosaburg. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 217 – 220. ROZPAD  VEĽKEJ  MORAVY   A  VZNIK  UHORSKÉHO KRÁĽOVSTVA Historický vývoj v Podunajsku od druhej polovice 9. storočia výrazne ovplyvnili kočovní Maďari. V slovenskej literatúre označovaní ako starí Maďari. Tí sídlili v prvej tretine 9. storočia severne od Čierneho mora. V roku 862 zaútočili Maďari niekde v údolí Dunaja na Východofranskú ríšu. V roku 881 podnikli ďalšie vojenské ťaženie a dostali sa až k dnešnej Viedni. Avšak v roku 892 pomáhali východofranskému kráľovi Arnulfovi pri útoku na Veľkú Moravu a Čechy. V roku 894 uzavrel spojenectvo s maďarskými kniežatami aj Svätopluk. V roku 899 pomáhali Maďari Arnulfovi v boji o cisársku korunu. V auguste toho istého roka vpadli do severnej Itálie a pustošili ju aj v nasledujúcom roku. Písomné pramene uvádzajú, že v roku 902 Maďari napadli Moravu, ale boli porazení. Pravdepodobne v roku 904 Bavori zavraždili maďarské veľkoknieža Kusala. To vyvolalo útoky Maďarov aj na Veľkú Moravu. Dňa 4. júla 907 sa pri Bratislave odohrala bitka medzi Maďarmi a Bavormi. V tejto bitke utrpelo bavorské vojsko zdrvujúcu porážku. Práve po tejto bitke Maďari obsadili celú Karpatskú kotlinu – až na jej severnú časť. Východofranský kráľ Ľudovít IV. Dieťa utrpel v boji s nimi porážku pri Lechu v roku 910. Maďari potom v nasledujúcich desaťročiach spolu s ďalšími kmeňmi podnikli viaceré útoky smerom na západ a na Balkánsky polostrov. Dostali sa až do Andalúzie na Pyrenejskom polostrove. Na týchto vojenských výpravách sa zúčastňovali aj Slovania. V roku 933 utrpelo maďarské vojsko porážku od Henricha I. Vtáčnika pri Riade. Dňa 10. augusta 955 sa odohrala druhá bitka pri Lechu. Tentoraz zvíťazilo vojsko vedené Otom I. Zajatí a popravení boli maďarskí vojvodcovia Lél, Šúr a Bulču. Maďari potom zamerali útoky smerom na Byzanciu, kde však boli v roku 970 pri Arkadiopole takisto porazení. Tieto posledné dve výrazné porážky vyvolali zmenu života Maďarov. Postupne prestali uskutočňovať koristnícke nájazdy a začali si budovať svoj vlastný štát. V roku 970 alebo 971 sa stal veľkokniežaťom Gejza (asi 945 – 997), ktorý v roku 972 prijal v Ostrihome (Esztergom) krst od nemeckých misionárov. Po jeho smrti sa stal jeho nástupcom syn Štefan (pôvodným menom Vajk, vládol 997 – 1038), ktorý mal za manželku Gizelu, dcéru bavorského vojvodu Henricha II. Bavorského Škriepnika (951 – 995, vojvoda 955 – 976, 985 – 995). Dňa 25. decembra v roku 1000 alebo 1. januára 1001 bol Štefan korunovaný za uhorského kráľa.408 408 BÓNA, István. Die ungarische Kampftechnik in den Feldzügen gegen Europa. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 225 – 231. KRISTÓ, Gyula. Die Arpaden und Ungarn. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 2. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 566 – 569. MAKK, Ferenc. Die Ungarnzüge. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, 75 Územie Slovenska a Maďari Maďari po svojom príchode do oblasti Karpatskej kotliny ovládli jej východnú časť a Potisie. Po roku 900 prenikli na západ od Dunaja. Problematický je prienik Maďarov na územie dnešného Slovenska. Pravdepodobne najprv prenikli nanajvýš po líniu Bratislava – Sereď – Nitra – Levice a ku koncu 11. storočia bolo kompaktnejšie maďarské osídlenie na úrovni Bratislava – Sereď – Nitra – Levice – Lučenec – Rimavská Sobota – Plešivec – Moldava – Trebišov. Predpokladá sa, že na území Slovenska, ktoré sa nachádzalo severne od línie osídlenej Maďarmi, sa zachovala nielen sídlisková štruktúra, ale aj mocensko-správna, prípadne cirkevná organizácia z veľkomoravského obdobia. V rokoch 1001 až 1018 sa dostalo územie Slovenska s oblasťou Matry a Bukových hôr pod nadvládu poľských Piastovcov.409 V 10. storočí sa v Karpatskej kotline rozšírili pohrebiská, ktoré sa priraďujú k tzv. belobrdskej kultúre. Do hrobov sa ukladalo telo hlavou na západ a nohami na východ. Ich výbava je chudobná. Mŕtvy mali v rukách alebo v ústach mince. Na severe sa pohrebiská tejto kultúry rozšírili po hranicu Bratislava – Nitra – Lukáčovce – Poiplie. Na juhu sa nálezy vyskytujú až po severovýchodné Slovinsko, Vojvodinu, Banát a severné Srbsko. Pochovávanie na týchto pohrebiskách pretrvalo do začiatku 12. storočia.410 V redšie osídlených častiach Podunajskej nížiny sa na južnom Slovensku na konci 10. storočia usadzovali ďalšie skupiny jednoduchého maďarského obyvateľstva. Dokladajú to najmä v menšej miere sa vyskytujúce bojovnícke hroby s prvkami západoeurópskej výzbroje (dvojostré meče, výrazné typy strmeňov), výrazne sa odlišujúcej od predchádzajúcej typickej východoeurópskej stepnej výzbroje Maďarov. Tento prúd súvisí už s uhorským štátotvorným procesom. Slovanské etnické oblasti sa však zachovali na južnom Slovensku naďalej.411 409 410 411 76 Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 221 – 224. STEINHÜBEL, Nitrianske kniežatstvo, s. 149 – 226. MARSINA, Richard. O osídlení Slovenska od 11. do prvej polovice 13. stor. In: Slovenský ľud po rozpade Veľkomoravskej ríše. Historické štúdie. 27 – 2. Bratislava 1984, s. 39 – 60. RUTTKAY, Alexander. Die Ausbildung herrschaftlicher Strukturen bei den Westslawen auf dem Gebiet der heutigen Slowakei. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 333 – 339. Naposledy aktuálny stav bádania o tzv. belobrdskej kultúre publikovala PINTEROVÁ, Beáta. Príchod Maďarov do Karpatskej kotliny vo svetle archeologických prameňov. In: Acta Nitriensiae. 9. Nitra 2007, s. 127 – 149. RUTTKAY, Alexander. O interetnických vzťahoch po rozpade Veľkej Moravy. In: RUTTKAY, Alexander – RUTTKAY, Matej – ŠALKOVSKÝ, Peter (eds.). Slovensko vo včasnom stredoveku. Nitra : AÚ SAV, 2002, s. 184. ČECHY  V  RANOM  STREDOVEKU Dejiny Viaceré písomné pramene informujú, že na území Čiech žilo niekoľko kmeňov. Vo východných Čechách to mali byť Charváti, v južných Doudlebi, v stredných Česi, západne od nich Lučania atď. Tejto problematike sa venovalo viacero bádateľov a objavilo sa viacero názorov.412 Tzv. Bavorský geograf uvádza len Čechov, ktorí mali 15 hradísk.413 V roku 791 uskutočnil Karol Veľký ťaženie proti Avarom. Annales regni Francorum, konkrétne Annales qui dicuntur Einhardi, uvádzajú, že časť vojska sa vrátila domov cez Čechy.414 V roku 805 sa už spomína, že franské vojsko zaútočilo proti územiu Slovanov, ktorí sa nazývali Česi. Informujú o tom viaceré pramene. Karol Veľký obľahol Canburg a spustošil územie v okolí rieky Labe. Počas bojov zahynulo české knieža Lech.415 Nevie sa, kde presne Canburg ležal. V odbornej literatúre sa objavilo niekoľko názorov. Predovšetkým sa predpokladalo, že môže ísť o Hradec u Kadaně, Libice nad Cidlinou, Oškobrh u Poděbrad či Hradsko u Kaniny v okrese Mělník.416 Fuldské anály sa zmieňujú, že v roku 845 Ľudovít II. Nemec prijal a nechal pokrstiť 14 českých kniežat s ich sprievodom.417 Táto udalosť sa stala podľa Dušana Třestíka v Regensburgu.418 O rok neskôr východofranský panovník zasiahol vojensky proti Moravanom. Vojsko sa vrátilo naspäť so stratami cez Čechy.419 V roku 848 Ľudovít II. Nemec uskutočnil úspešnú výpravu proti Čechom, ktorí sa chystali zaútočiť. V nasledujúcom roku však utrpelo franské vojsko porážku.420 V roku 872 došlo k vojenským ťaženiam Durynkov, Sasov a Frankov proti Moravanom a Čechom. Po prvýkrát sa tu dozvedáme mená viacerých českých kniežat. Konkrétne sa v Annales Fuldenses uvádzajú mená Svatoslav (Zuentislan, Zeutisla, Zuuentislan), Víťazoslav (Witislan), Herman (Heriman, Herman), Spytimír (Spoitimar, Spoitamar, Spoimar), Mojslav (Moyslan, Myslan, Nyslan, Mislan) a Bořivoj (Goriwei, Gorivoj). Česi boli porazení a stiahli sa do svojich hradísk.421 Spomínaný Bořivoj I. (852/853 – 888/889) bol so svojou manželkou Ľudmilou pokrstený pravdepodobne arcibiskupom Metodom na Morave niekedy krátko pred 412 413 414 415 416 417 418 419 420 421 BERANOVÁ – LUTOVSKÝ, Slované v Čechách, s. 94 – 104. TŘESTÍK, Dušan. České kmeny (Historie a skutečnosť jedné koncepce). In: Studia mediaevalia Pragensia. 1. Praha 1988, s. 129 – 143. MMH III, s. 287. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 154. MMH I, s. 39. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 146. MMH I, s. 43, 60, 87. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 146. ŠOLLE, Hradsko na Kokořínsku. MMH I, s. 90. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 155. TŘESTÍK, Vznik velké Moravy, s. 149 – 150. MMH I, s. 90. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 155. MMH I, s. 90 – 91. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 155. MMH I, s. 106 – 107. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 163. 77 rokom 885. Podľa Kristiánovej legendy sa Bořivoj vrátil do Čiech s kňazom Kaichom, ktorému postavil Kostol sv. Klimenta v Levém Hradci.422 Levý Hradec bol v tomto období pravdepodobne sídelným miestom vládnuceho Přemyslovca.423 Spomínaná legenda uvádza, že proti prijatiu kresťanstva vypuklo povstanie a Bořivoj I. musel utiecť k Svätoplukovi I. Česi si do čela zvolili Strojmíra, ktorý dlho žil vo Franskej ríši. Nakoniec musel Strojmír utiecť do cudziny. Bořivoj I. nechal po návrate do Čiech postaviť Kostol ku cti Panny Márie na dnešnom Pražskom hrade.424 Tu existoval kamenný stolec českých kniežat, kde boli do konca 12. storočia obradne nastoľovaní za panovníkov. Bořivoj I. sa stal správcom Čiech, ktoré mala pod nadvládou Veľká Morava na čele so Svätoplukom I. Podľa tradície zachytenej v Kosmovej kronike bol však najstarším českým kniežaťom Přemysl, ktorý mal za manželku Libušu, dcéru Kroka. Po ňom vládli Nezamysl, Mnata, Vojen, Vnislav, Křesomysl, Neklan, Hostovít a až potom Bořivoj I.425 Východofranský kráľ Arnulf v roku 890 uznal nadvládu Svätopluka I. nad Čechmi. Avšak v roku 892 Arnulf za pomoci chorvátskeho veľmoža Braslava zaútočil na Veľkú Moravu a zvlášť na Čechy. Podarilo sa mu zničiť krajinu.426 Po smrti Svätopluka I. v roku 894 sa jeho ríša pomaly rozpadla. V roku 895 prišli do Regensburgu za Arnulfom na snem všetky české kniežatá na čele so Spytihněvom (Spitignewo) a Vitizlom (Witizla).427 Spytihněv I. (875? – 915?) bol synom Bořivoja I. Tieto kniežatá sa podriadili moci východofranského kráľa. Mojmír II. (894 – 906?) sa pravdepodobne nevzdal nároku vlády nad Čechmi, lebo v roku 897 títo požiadali Arnulfa o pomoc proti Moravanom.428 Spytihněv I. nechal za svojej vlády opevniť hradčiansku vysočinu, a tým vytvoril základ dnešného Pražského hradu. Jadro ním ovládaného teritória tvorilo územie do vzdialenosti 26 až 34 km od Prahy. Tu existovalo niekoľko hradísk (Praha, Levý Hradec, Budeč, Tetín, Mělník, Stará Boleslav, Libušín), ktoré sa stali správnymi centrami. Po Spytihněvovi nastúpil na trón jeho mladší brat Vratislav I. (915 – 921). Po jeho smrti bol dosadený na trón starší syn Václav I. (po 907 – 935), ktorý však nebol dospelý. Dozor nad ním bol zverený jeho starej mame Ľudmile. Tá sa dostala do sporu s jeho matkou Drahomírou. Nakoniec bola Ľudmila 15. septembra 921 zavraždená na hradisku v Tetíne. V roku 929 zaútočilo po porážke Dalemincov na Čechy vojsko Henricha I. Vtáčnika. Spolu s ním z juhozápadu zaútočil bavorský vojvoda Arnulf. Obľahli Prahu a Václav I. musel uznať nadvládu Henricha I. Vtáčnika. V roku 929 alebo 930 bola posvätená rotunda na Pražskom hrade a niesla patrocínium sv. Víta – saského ochrancu. Henrich I. Vtáčnik daroval Václavovi I. ako relikviu rameno sv. Víta. Táto politika sa pravdepodobne nepáčila viacerým kniežatám a jeho bratovi Boleslavovi, a preto bol dňa 28. septembra 935 Václav I. zavraždený v Starej Boleslavi a na stolec nastúpil Boleslav I. (935 – 972). Krátko po smrti Václava I. zomrel v roku 936 aj Henrich I. Vtáčnik a namiesto neho nastúpil na trón Oto I. 422 423 424 425 426 427 428 78 MMH II, s. 194 – 195. TŘESTÍK, Počátky Přemyslovců, s. 330. MMH II, s. 195 – 197. Kosmova kronika česká. Praha : Svoboda, 1972, s. 14 – 26. MMH I, s. 118 – 119. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 162 – 163. MMH I, s. 124. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 164. MMH I, s. 90. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 155. Boleslav I. nechal po zavraždení brata zabiť jeho prívržencov s celými rodinami. Nový panovník už v roku 936 čelil útoku Sasov a Durynkov. Úspešne ich odrazil. Až v roku 950 uznal český panovník nadvládu Ota I. Boleslavovi I. sa podarilo do tohto roku získať pod nadvládu Přemyslovcov ostané územie Čiech, severnú Moravu, Sliezsko, Malopoľsko, Červenské hrady na Volýnsku (dnes súčasť Ukrajiny) a Považie na území dnešného Slovenska. Vybudoval hradnú sústavu, ktorá mu slúžila na lepšie spravovanie ovládaných území. Na území Čiech nechal stavať nové hrady z kameňa a malty a zrušil staré kniežacie sídla. Medzi hrady postavené za jeho vlády patrí Mladá Boleslav, Doudleby, Žatec a Starý Plzenec. Vznikal tiež systém služobníckych osád, kde žili remeselníci – špecialisti, ktorí slúžili priamo kniežaťu. Boleslav I. dal raziť prvé mince – strieborné denáre. Otovi I. poslal na pomoc 1000 bojovníkov, ktorí sa v roku 955 podieľali na porážke maďarských kočovníkov v bitke na Lechu. Boleslav I. spolu s poľským panovníkom Mieškom I. (asi 960 – 992) požiadali v 60. rokoch 10. storočia pápeža Jána XIII. 965 – 972) o zriadenie biskupstva v Hnezdne a zároveň aj v Prahe a na Morave. Českú misiu viedla Boleslavova dcéra Mlada. Biskupstvá v Prahe a na Morave boli síce povolené, ale najmä kvôli zmenenej politickej situácii nezačali svoju činnosť okamžite. Pri Kostole sv. Juraja na Pražskom hrade bol však zriadený prvý ženský kláštor a jeho abatišou bola Mlada (rehoľným menom Mária). Boleslav I. zomrel v roku 972.429 Jeho syn a nástupca Boleslav II. (972 – 999) pokračoval v politike svojho otca. Vďaka podpore Ota I. vznikli v roku 973 Pražské biskupstvo a Moravské biskupstvo, pričom boli podriadené arcibiskupstvu v Mohuči. Až v roku 976 jeho arcibiskup Willigis vymenoval prvého pražského biskupa Detmara (973 – 982) a biskupa neznámeho mena pre Moravu. Boleslav II. sa zapojil do bojov vo Svätej ríši rímskej medzi cisárom Otom II. a bavorským vojvodom Henrichom II. Bavorským Škriepnikom. České vojsko bojovalo na strane bavorského vojvodu. Henrich odišiel po porážkach v roku 976 do Čiech. Oto II. zaútočil na Čechy, ale časť jeho vojska bola pri hrade Stará Plzeň porazená. V nasledujúcom roku vojsko Ota II. opäť zaútočilo, ale neúspešne. V roku 978 bol v Quedlinburgu dosiahnutý mier. Boleslav II. sľúbil vernosť cisárovi. Bavorského vojvodu však podporoval až do roku 985, keď tento uznal nárok na trón nedospelého Ota III. Boleslav II. vystupoval na strane Henricha spoločne s poľským Mieškom I. Po roku 985 však nastal zlom v česko-poľských vzťahoch. Mieško I. zaútočil úspešne na Krakovsko, Malopoľsko a Sliezsko. Východné časti už v roku 981 obsadil vládca Kyjevskej Rusi Vladimír I. (980 – 1018). V roku 990 Boleslav II. zaútočil s Luticmi na Sliezsko, ale neúspešne. V roku 982 nastúpil na pražský biskupský stolec Vojtech (982 – 997) zo silného rodu Slavníkovcov, ktorí boli podľa novších teórií pravdepodobne vedľajšou vetvou Přemyslovcov. Vojtech udržoval kontakty s uhorským kniežaťom Gejzom (945 – 997) aj s Mieškom I. Podporil snahu Mieška I. o vytvorenie arcibiskupstva, pod ktoré by patrili i Sliezsko, Krakovsko a Malopoľsko. Odčlenie týchto oblastí od svojej diecézy schválil pravdepodobne v Ríme, kam odišiel niekedy v rokoch 429 Podrobnejšie o vláde prvých Přemyslovcov pozri BLÁHOVÁ – FROLÍK – PROFANTOVÁ, Velké dějiny zemí Koruny české. Svazek I, s. 231 – 243, 263 – 301. LUTOVSKÝ, Bratrovrah a tvůrce státu. LUTOVSKÝ, Po stopách prvních Přemyslovců I. TŘESTÍK, Počátky Přemyslovců. TŘESTÍK, Dušan – SOMMER, Peter. Cesta ke křesťanské společnosti. In: SOMMER, Peter – TŘESTÍK, Dušan – ŽEMLIČKA, Josef (eds.). Přemyslovci – Budování Českého státu. Praha : Lidové noviny, 2009, s. 240 – 259. 79 988/989. Vojtech a jeho rod sa tým dostali do konfliktu s Boleslavom II. a jeho veľmožmi. Knieža požiadal arcibiskupa Willigisa, aby presvedčil Vojtecha k návratu. Tento sa ešte na krátky čas presunul do Prahy. Po konflikte s veľmožmi sa však pravdepodobne v roku 994 Vojtech vypravil opäť do Ríma. Dňa 28. septembra 995 Slavníkovcov, ktorí sídlili v Libici, prepadli českí veľmoži a zabili Vojtechových bratov. Vojtech sa už do Čiech nevrátil. Zomrel mučeníckou smrťou 23. apríla 997 počas misie u Prusov. Jeho pozostatky boli pochované v Hnezdne. Vo februári roku 999 zomrel Boleslav II. Jeho synovia Boleslav III. (999 – 1003), Jaromír (1004 – 1011) a Oldřich (1012 – 1034) potom súperili o vládu s českými veľmožmi a s Henrichom II. a Boleslavom I. Chrabrým (992 – 1025). Práve Boleslav I. Chrabrý obsadil Čechy. Za vládcu dosadil Vladivoja (1002 – 1003) a nakoniec v rokoch 1003 a 1004 vládol sám. Na jeseň zaútočil na Čechy Henrich II. Podarilo sa mu vyhnať Boleslava I. Chrabrého a nastolil vládcu Jaromíra. Pomery sa ustálili za Oldřicha. Tomu sa podarilo získať naspäť aj Moravu. Potom ju spravoval Břetislav I. (1035 – 1055), ktorý v roku 1035 nastúpil na český trón a využil problémy v poľskom štáte, aby získal v roku 1039 počas vojenskej výpravy pozostatky sv. Vojtecha z Hnezdna. Následne jeho syn Vratislav II. (1061 – 1092) získal v roku 1085 kráľovský titul.430 Spoločnosť V písomných prameňoch sa v prípade Čechov stretávame s viacerými kniežatami (duces). Títo sa mocensky opierali o svoji družinu, ktorú tvorili bojovníci (milites et amici). Knieža ich živil, vyzbrojoval a dával im aj podiel z koristi. Kniežatá boli volené z kniežacích rodín a mali právo na dane a služby. Podliehalo im aj vojenské velenie. Ako ukazuje príklad Bořivoja, mohlo dôjsť aj k ich zosadeniu. Dôležitú úlohu zohrával snem. Organizoval mobilizáciu, obranu zeme, volil veliteľov vojsk atď. Jeho rozhodnutiam sa podriaďovali aj mocné kniežatá. V přemyslovskom štáte sa vládnuce knieža stalo rozhodujúcou autoritou, od jeho rozhodnutia sa odvíjalo postavenie hodnostárov a úradníkov. Panovník mal zvrchované pozemkové vlastníctvo. Panovník mal radu (consilium), ktorú tvorili veľmoži (nobiles, primates, proceres). V 10. storočí sú v Čechách doložené dvorské úrady. Medzi dvorských úradníkov patrili komorník (camerarius), maršálek (agazo), čašník (pincerna) atď. V 11. storočí viedol načas dvorský úrad palatín (comes palatinus). Boleslav I. začal stavať sieť kniežacích hradov a likvidoval staršie mocenské centrá. Vytvorila sa tak hradná sieť, ktorá vykonávala správnu, hospodársku, vojenskú, ale aj cirkevnú funkciu. Významnými hodnostármi sa tak stali kasteláni (castellani). V rámci hradnej správy existoval ďalší úradnícky aparát, ktorého súčasťou bol okrem kastelána napríklad sudca (iudex) a iní úradníci, zodpovední za správu hradného panstva a vyberanie daní pre panovníka. Břetislav I. 430 80 BLÁHOVÁ – FROLÍK – PROFANTOVÁ, Velké dějiny zemí Koruny české. Svazek I, s. 302 – 465. O vláde Boleslava II. a nasledujúcich Přemyslovcov pozri CHARVÁT, Petr. Boleslav II. Sjednotitel českého státu. Praha : Vyšehrad 2004. LUTOVSKÝ, Michal. Po stopách prvních Přemyslovců II. LUTOVSKÝ, Michal. Po stopách prvních Přemyslovců III. K Slavníkovcom pozri LUTOVSKÝ – PETRÁŇ, Slavníkovci. Mýtus českého dějepisectví. SLÁMA, Jiří. Slavníkovci – významná či okrajová záležitosť šeských dějin 10. století? In: Archeologické rozhledy, 1995, roč. 46, č. 2, s. 182 – 224. TŘESTÍK, Dušan. Proč byli vyvražděni Slávnikovci? In: VANĚK, Vojtěch – KROUPA, Jiří K. (eds). Slavníkovci v českých dějinách. Antiqua Cuthna 2. Praha : Státní oblastní archiv v Praze – Státní okresní archiv Kutná Hora, 2007, s. 13 – 19. tento systém správy rozšíril aj na Moravu. S jeho menom sa spája zavedenie starešinského princípu v nástupníctve na trón. Znamenalo to, že panovať mal najstarší z rodu a ostatní sa mali podriadiť. S existenciou kniežacích hradov a dvorov súvisí služobná organizácia. Služobníci zabezpečovali pre knieža a jeho hodnostárov i úradníkov rôzne služby (officium) alebo vykonávali remeselnícku činnosť. Najpočetnejšou zložkou obyvateľstva boli slobodní ľudia (liberi). Podliehali kniežaťu a odvádzali daň. V prameňoch sa označujú ako sedliaci (rustici), kniežací sedliaci (rustici ducis) alebo dediči (heredes). Kniežatá a aj slobodní ľudia mohli vlastniť otrokov (servi).431 Hradiská Centrami moci a sídlami kniežat boli hradiská. Okrem archeologických dokladov sú na území Čiech doložené viaceré hradiská z 9. – 10. storočia aj v písomných prameňoch, ktoré sú väčšinou domáceho pôvodu. Okrem Pražského hradu sú to Budeč, Levý Hradec, Stará Boleslav, Libušín, Stará Kouřim, Vyšehrad, Tetín, Libice nad Cidlinou, Litoměřice, Žatec, Doudleby, Chýnov, Litomyšl, Kladsko, Netolice atď. Pražský hrad sa nachádzal uprostred husto osídlenej kotliny na križovatke obchodných ciest. Za vlády Bořivoja I. patril medzi dôležité hradiská. Hlavným kniežacím sídlom Přemyslovcov sa stal za Spytihněva I. Osídlenie sa archeologickým výskumom podarilo doložiť v polovici 9. storočia. Predpokladá sa však, že tu bolo aj staršie slovanské osídlenie. Približne v rokoch 850 – 860 tu bola vybudovaná priekopa. Až Spytihněv I. nechal opevniť hradný areál. Opevnenie malo dreveno-hlinitú konštrukciu s kamennou plentou a neskôr bolo viackrát prestavané. V roku 1135 začal s výstavbou románskeho kamenného opevnenia Soběslav I. (1125 – 1140). Pravdepodobne medzi rokmi 882 – 884 na Pražskom hrade postavil Bořivoj I. jednoloďový Kostol Panny Márie. V tomto kostole bol asi pochovaný Spytihněv I. s manželkou. Druhý kostol bol zasvätený sv. Jurajovi a s výstavbou začal okolo roku 920 knieža Vratislav I. Za panovania Boleslava II. došlo k prestavbe. V tomto období pri kostole vznikol prvý ženský kláštor v Čechách. Vo vnútri kostola bol odkrytý hrob, ktorý patril významnému kniežaťu. Predpokladá sa, že to bol Boleslav II. alebo Boleslav I. Po roku 926 postavil Václav I. Kostol sv. Víta. Podľa odkrytých základov sa predpokladá, že to bola rotunda. V jej južnej apside bol pôvodne pochovaný sv. Václav. Pred vstupom do apsidy sa našli dva ďalšie hroby. V spomínanom ženskom kláštore existovala Kaplnka Panny Márie, ktorá bola pravdepodobne drevená. V areáli hradiska sa nachádzalo niekoľko pohrebísk. Archeologickým výskumom sa podarilo doložiť zástavbu, ktorú tvorili jednomiestne zrubové obydlia štvorcového pôdorysu. Otázna je existencia kniežacieho paláca. Malo by ísť o jednoposchodovú budovu. Na svahu pod Pražským hradom ležalo opevnené podhradie s trhoviskom.432 431 432 HAVLÍK, Slovanské státní útvary, s.166 – 190. TŘESTÍK, Dušan. Gens Bohemanorum – kmen Čechů. In: SOMMER, Peter – TŘESTÍK, Dušan – ŽEMLIČKA, Josef (eds.). Přemyslovci – Budování Českého státu. Praha : Lidové noviny, 2009, s. 137 – 148. ŽEMLIČKA, Josef. Společnost v područí státu. In: SOMMER, Peter – TŘESTÍK, Dušan – ŽEMLIČKA, Josef (eds.). Přemyslovci – Budování Českého státu. Praha: Lidové noviny, 2009, s. 165 – 215. BERANOVÁ – LUTOVSKÝ, Slované v Čechách, s. 191 – 202. BORKOVSKÝ, Pražský hrad. FROLÍK, Jan – SMETÁNKA, Zdeněk. Archeologie na Pražském hradě. Praha – Litomyšl : Paseka, 1997. FROLÍK, 81 Hradisko Levý Hradec vzniklo v prvej polovici 9. storočia. Spolu s predhradím malo rozlohu 6,4 ha. Opevnenie pozostávalo z hradby dreveno-hlinitej roštovej konštrukcie s čelnou kamennou stenou. Akropola aj predhradie mali priekopu. Výstavba tejto fortifikácie sa datuje rámcovo do 9. storočia. Od poslednej tretiny 9. storočia došlo k zosilneniu a prestavbe opevnenia. Výskumom boli zistené viaceré objekty kolovej konštrukcie. Na koniec 9. storočia je datovaná členená stavba s hospodárskou prístavbou. V západnej časti akropoly bola zistená trojmiestna zrubová stavba najnovšie datovaná do 10. storočia. Knieža Bořivoj I. tu dal postaviť v 80. rokoch 9. storočia Rotundu sv. Klimenta – najstarší kresťanský chrám v Čechách. Pod dnes existujúcim kostolom sa podarilo odkryť základy rotundy. Avšak v okolí sa nepodarilo doložiť pochovávanie v 9. storočí. Obyvatelia boli v tomto období pochovávaní na mieste dnešnej tehelne v Roztokách-Žalove. Výskumom sa tu potvrdili predmety veľkomoravskej materiálnej kultúry. Vo februári 982 bol na hradisku zvolený za druhého pražského biskupa sv. Vojtech. V priebehu 11. storočia stratilo hradisko svoj význam a opevnenie sa začalo rozpadať.433 Hradisko Budeč sa rozkladá na ploche približne 21 ha. Z areálu hradiska pochádzajú nálezy keramiky pražského typu. Podľa Zdeňka Váňu najstaršie opevnenie komorovej konštrukcie s kamennou plentou bolo vystavané na prelome 8. a 9. storočia a predhradie v druhej polovici 9. storočia. Novšie výskumy kladú vznik hradby na akropole až do 2. polovice 9. storočia a v predhradí na koniec 9. alebo začiatok 10. storočia. Okolo polovice 10. storočia došlo k prestavbe opevnenia vnútorného areálu. Budeč je známa stavbou Rotundy sv. Petra a Pavla kniežaťom Spytihněvom I., ktorá vznikla po roku 895. Rotunda bola postavená na akropole hradiska a existuje s prestavbami dodnes. Východne od nej bol objavený jednoloďový Kostol Panny Márie s cintorínom, postavený v 2. polovici 10. storočia. Priamo v areáli akropoly bolo objavených niekoľko stavieb s kamennými podmurovkami. Zdeněk Váňa tu predpokladal existenciu palácovej stavby. V jej juhozápadnej časti sa počíta s existenciou kniežacieho dvorca opevneného palisádou, ktorý vznikol na prelome 9. a 10. storočia a zanikol najneskôr v polovici 11. storočia. Na viacerých miestach boli objavené zahĺbené a nadzemné obydlia. V okolí Rotundy sv. Petra a Pavla a Kostola Panny Márie sa odkrylo viacero hrobov. V blízkosti hradiska v polohe Na Týnici bolo odkryté sídlisko datované na koniec 9. a do 1. polovice 10. storočia a pohrebisko s dokladmi pochovávania z 2. polovice 9. storočia a z 10. storočia. Ďalšie pohrebisko bolo zistené v Zákolanoch. Archeologické nálezy svedčia o výrobe keramiky a textilu a podarilo sa doložiť spracovávanie kovov. Hradisko Budeč bolo dôležitým centrom Přemyslovcov od vlády Spytihněva I. Zaniklo najneskôr v 2. polovici 11. storočia.434 433 434 82 Jan. Pražský hrad v 9. a 10. století. In: SOMMER, Peter (ed.). České země v raném středověku. Praha: Lidové noviny, 2006, s. 175 – 192. FROLÍK, Jan – MAŘÍKOVÁ-KUBKOVÁ, Jana – RŮŽIČKOVÁ, Eliška – ZEMAN, Antonín. Nejstarší sakrální architektura pražského hradu (Výpoveď archeologických pramenů). Praha : Peres, 2000. TOMKOVÁ, Kateřina. Levý Hradec : předhradí : průvodce prameny z výzkumu I. Borkovského. Praha : Středočeské muzeum, 1995. TOMKOVÁ, Kateřina. Levý Hradec v zrcadle archeologických výzkumů I. Castrum Pragense 4. Praha : Archeologický ústav AV ČR, 2001. BARTOŠKOVÁ, Andrea – ŠTEFAN, Ivo. Raně středověká Budeč – pramenná základna a bilance poznatků (K problematice funkcí centrální lokality). In: Archeologické rozhledy, 2006, roč. 58, č. 4, s. 724 V Čechách boli už koncom 8. storočia položené základy hradiska v Starej Kouřimi. V období Veľkej Moravy sa stalo sídlom kniežaťa. Na konci 9. storočia prebehla výstavba novej hradby a rozloha hradiska dosiahla 44 ha. Pôvodne bolo hradisko jednodielne. V prvej polovici 9. storočia bol areál zväčšený a opevnený dreveno-hlinitou hradbou. Vstupovalo sa doň cez bránu s vežou. Vedľa hradby existovala dlhá halová stavba, interpretovaná ako zhromaždisko bojovníckej družiny alebo predkresťanský chrám. Súčasťou hradiska bolo aj jazierko U Libuše, pri ktorom vzniklo pohrebisko. Predmety získané výskumom svedčia o kontaktoch s prostredím Veľkej Moravy. Na začiatku 10. storočia bolo hradisko zničené. Vzápätí však došlo k prestavbe opevnenia a čelnú stenu tvoril kamenný múr. Veľká halová stavba zanikla a na jej mieste vzniklo sedem zrubových stavieb, pravdepodobne ako časť kniežacieho dvorca. Hradisko bolo zrejme zničené v roku 936 Boleslavom I.435 Vo východných Čechách bolo dôležité hradisko v Libiciach nad Cidlinou. Osídlenie areálu neskoršieho hradiska a predhradia je doložené už nálezmi keramiky pražského typu. V katastri blízkeho Kanína sa podarilo takisto doložiť keramiku pražského typu. Hradisko a predhradie sa rozkladá na dvoch terasovitých ostrovoch s rozlohou asi 25 ha. Samotné opevnenie vzniklo na prelome 9. – 10. storočia. Boli zistené dve fázy – staršie malo komorovú a mladšie kotvovú konštrukciu. Vonkajšie opevnenie tvorila kamenná plenta z opukových kameňov. Jadro tvorila zemina a opukový štrk. Prirodzenú ochranu poskytla aj rieka Cidlina. Výskumom boli doložené viaceré obytné a hospodárske stavby. V poslednej tretine 9. storočia vzniklo vo východnej časti západného ostrova pohrebisko. Objavené tu boli predmety s veľkomoravskou materiálnou kultúrou. V polovici 10. storočia na hradisku vznikol kostol s jednoposchodovým palácom južne od neho. Táto výstavba súvisí s rodom Slavníkovcov, vyvraždeným v roku 995. Pohrebisko tohto rodu bolo pri južnej stene chrámu. V areáli sa predpokladá existencia ďalších dvoch sakrálnych stavieb v ranom stredoveku. Pri výskume sa podarilo doložiť poškodenie opevnenia požiarom, ktoré je však problematické spájať so spomínanou udalosťou z roku 995. Výskumom sa podarilo zistiť stopy po spracovávaní kovov (pozostatky železiarskej vyhne, železná troska, tégliky na odlievanie striebra). V 9. a 10. storočí v blízkom okolí existovala rozsiahla sídelná aglomerácia s viacerými pohrebiskami. Odhaduje sa, že v tomto období tu mohlo žiť naraz od 600 do 950 ľudí. Hradisko stratilo svoju správnu funkciu v priebehu 12. storočia.436 435 436 – 757. ŠOLLE, Miloš – VÁŇA, Zdeněk. Budeč, památnik českého dávnoveku. Kladno : Okresní muzeum, 1983. VÁŇA, Zdeněk. Přemyslovská Budeč. Archeologický výzkum hradišťe v letech 1972 – 1986. Praha : Archeologický ústav AV ČR, 1995. PROFANTOVÁ, Naďa. Pohřebiště elity ve Staré Kouřimi. In: SOMMER, Peter (ed.). České země v raném středověku. Praha : Lidové noviny, 2006, s. 232 – 243. ŠOLLE, Miloš. Stará Kouřim a projevy velkomoravské hmotné kultury v Čechách. Praha : Academia, 1966. ŠOLLE, Miloš. Kouřim v průběhu věků. Praha : Academia, 1981. ŠOLLE, Miloš. Po stopách přemyslovských Děpolticů. Příspěvek ke genezi města Kouřimě. Praha : Vyšehrad, 2000. MAŘÍK, Jan. Libická sídelní aglomerace a jéjí zázemí v raném středověku. Early Medieval Agglomeration of Libice and its Hinterland. Dissrtationes Archaeologicae Bruneneses/Pragensesque 7. Praha : Univerzita Karlova 2009. PRINCOVÁ, Jarmila – MAŘÍK, Jan. Libice nad Cidlinou – stav a perspektívy výzkumu. In: Archeologické rozhledy, 2006, roč. 58, č. 4, s. 643 – 664. TUREK, Rudolf. Libice knížecí hradisko X. věku. Praha : Národní muzem, 1966 –1968. 83 Pravdepodobne v priebehu alebo na konci 9. storočia vzniklo hradisko s predhradím v Starej Boleslavi. Akropola bola opevnená hradbou s čelnou kamennou plentou. Vnútorný priestor mal rozlohu 4,8 ha. Okrem jednopriestorových stavieb sa tu nachádzali aj viacpriestorové drevené domy. V predhradí sa podarilo objaviť pozostatky kamennej stavby z konca raného stredoveku. Archeologickými výskumami sa doložilo aj spracovávanie kovov (technická keramika, troska). V Starej Boleslavi existoval kostol sv. Kozmu a Damiána, kde bol zabitý na jeseň roku 935 sv. Václav. V 11. storočí tu Břetislav I. zriadil kapitulu.437 Vidiecke sídla Vidiecke sídlo tvorilo 4 až 5 domov, v 10. storočí to mohlo byť 8 až 10 domov. Ako domy slúžili zahĺbené zemnice, ktoré sa stavali aj na hradiskách. Okrem toho sa vyskytujú aj nadzemné chaty kolovej konštrukcie. Doložené sú aj zrubové stavby. Dobre preskúmaná je lokalita Březno pri Lounech, ktorá existovala do konca 9. alebo od začiatku 10. storočia. V mladšom období tu existovalo 23 obydlí. Okrem toho sa predpokladá, že v prípade dvoch objektov mohlo ísť tiež o domy. Ďalších 27 odkrytých jám malo rôzny charakter využitia – predovšetkým išlo o zásobnice. Obydlia boli rozmiestnené do polkruhu. V jeho strede bol objavený objekt interpretovaný ako studňa. Objekty sídliskového charakteru boli nájdené aj v Březánkach, Kadani, Opolánkach-Starých Badroch. V 10. storočí sa vytvoril systém služobníckych osád. Ich obyvatelia mali povinnosti voči hradom a dvorcom. Svedčia o tom názvy obcí, ktoré sa zachovali dodnes (Dechtáře, Kováry, Kravaře, Rybáře, Štitáry a pod.).438 Pohrebiská V Čechách v 8. storočí prevažoval žiarový pohrebný rítus. V 9. storočí sa objavilo kostrové pochovávanie. Žiarové pohrebiská boli ploché alebo mohylové (t. j. násypom sa postavila mohyla). Na plochých pohrebiskách (Hořany a Nebovidy na Kolínsku) sa pozostatky tiel dávali do urien alebo len do jamy, väčšinou bez milodarov. Mohylové pohrebiská pozostávajú z viacerých mohýl (Kožlí u Orlíka, Pňovice a pod.). V 8. storočí a v prvej polovici 9. storočia bol aj na tomto type pohrebísk zaužívaný žiarový rítus. Urna so spálenými pozostatkami sa dávala na temeno mohyly alebo na kôl, ktorý vyčnieval nad mohylový násyp. Pod mohylami sa neskoršie pochovávalo aj kostrovým spôsobom (Prachovské skály) – najprv priamo do mohýl a potom aj do vyhĺbených jám pod nimi. Samotné kostrové pochovávanie sa začalo v 1. polovici 9. storočia (Klučov, Stará Kouřim, Stehelčeves pri Kladne). Prevaha kostrových pohrebísk je evidentná od druhej polovice 9. storočia (Praha-Motol a pod.). Na pohrebiskách boli hroby umiestnené do skupín. V 2. polovici 437 438 84 BOHÁČOVÁ, Ivana (ed). Stará Boleslav. Přemyslovské hradistě v raném středověku. Mediaevalia archaeologica 5. Praha : Archeologický ústav AV ČR, 2003. BOHÁČOVÁ, Ivana – FROLÍK, Jan – ŠPAČEK, Jan. Stará Boleslav. Archeologický výskum 1988 – 1994. Čelákovice : Městské muzeum, 1994. BERANOVÁ – LUTOVSKÝ, Slované v Čechách, s. 91 – 95, 224 – 225. BUBENÍK, Josef – PLEINEROVÁ, Ivana – PROFANTOVÁ, Naďa. Od počátků hradišť k počátkům přemyslovskovského států. In: Památky archeologické, 1998, roč. 89, č. 1, s. 106 – 108. 10. storočia boli hroby usporiadané do radov. Pri kostoloch vznikli cintoríny, kde sa opakovane pochovávalo do tej istej hrobovej jamy. Jedinci boli do hrobov ukladaní na chrbte v natiahnutej polohe väčšinou hlavou na západ a nohami na východ. Telá boli uložené do neupravenej pohrebnej jamy, resp. jama bola obložená drevenými doskami či kamennými platňami. Nad hrobom boli náhrobné stély (Libice, Bášť). Niektorí jedinci boli pochovaní v sídelnom priestore. Do hrobu sa dávala keramická nádoba alebo drevené vedierka (zachovali sa z nich len kovania), ktoré pôvodne obsahovali tekutiny alebo sypkú stravu. Identifikovať sa podarilo aj škrupiny vajec (symbol života), semená rastlín a pod. Okrem potravín sa do hrobu vkladala aj osobná výbava mŕtveho, ako napr. kresadlo, menej nástroje, náradie a zbrane. Výnimočne – ako symbol spoločenského postavenia – boli do hrobu uložené ostrohy. Ženy mali v hroboch šperky, ihlice atď. Symboly kresťanstva, ako napr. krížiky, sú v hroboch vzácne (Želénky, Libice). Niektorí jedinci mali telo zaťažené kameňmi, prípadne ústa upchané železným predmetom alebo kameňom. V takomto prípade sa predpokladá, že mŕtveho považovali za upíra, ktorý by mohol v noci vychádzať z hrobu a škodiť zdraviu a majetku. Zvláštnu skupinu hrobov tvoria z hľadiska výbavy kniežacie hroby. Ide predovšetkým o hrob z Kolína z 2. polovice 9. storočia, objavený náhodne na konci 19. storočia. Obsahoval strieborný kalich, dve sklenené nádoby, bronzovú misu, okované vedro, amulet zo zlata a slonoviny, kovania remeňa, meč a ostrohy. Predpokladá sa, že išlo o dar. Veľká mohyla v Želénkach obsahovala 6 hrobových jám, ale len v troch sa našli ľudské pozostatky. Jeden z hrobov obsahoval zlatú retiazku so zlatým medailónom, zlaté gombíky a hrozienkovité náušnice, striebornú pozlátenú plaketu s loveckou scénou, okované vedro, rukoväť noža zo slonoviny a strieborný krížik. Ako kniežacie sú interpretované niektoré hroby zo Starej Kouřimi či tzv. hrob bojovníka z III. nádvoria na Pražskom hrade. V Kostole Panny Márie, v Bazilike sv. Juraja a Rotunde sv. Víta boli pochované kniežatá z dynastie Přemyslovcov.439 Hospodárstvo Roľníctvo, ovocinárstvo, vinohradníctvo Pôda sa obrábala radlom, ktoré malo železnú radlicu. Takto sa však nedala vykonávať hlboká orba. Pre lepšie obrábanie pôdy sa preto používala krížová orba, to znamená, že sa urobila druhá orba kolmo na prvú. Používal sa prielohový systém. Polia sa dali využívať iba na niekoľko sezón, pretože sa nehnojili. Po ich vyčerpaní sa nechali na čas zarásť a v ich blízkosti vznikli nové polia. Osev sa zahŕňal bránami z prútia a vetiev. Úroda sa zberala srpom. Hrsť klasov sa odrezala v polovici výšky, aby sa zabránilo vypadávaniu zŕn. Obilie sa skladovalo v podzemných obilniciach, ktoré boli utesnené. Steny sa pred uložením obilia vymazávali a vypálili. Pravdepodobne existovali stodoly aj nadzemné sýpky. Najviac sa sadila pšenica, raž, jačmeň, ovos a proso. Doložená je aj pohánka (Fagopyrum esculentum) na hradisku Libice nad Cidlinou. Zo strukovín sú v archeologických nálezoch doložené 439 Súhrn k problematike pohrebísk a pohrebného rítu pozri BERANOVÁ – LUTOVSKÝ, Slované v Čechách, s. 139 – 148, 250 – 270. BUBENÍK – PLEINEROVÁ – PROFANTOVÁ, Od počátků hradišť, s. 114 – 127. 85 hrach, šošovica a bôb. Obilie sa mlelo ručnými rotačnými žarnovmi. Na praženie a sušenie vlhkého zrna, ako aj na pečenie chleba a nekvasených placiek sa používal hlinený pekáč. Pestovalo sa aj konope a ľan. V archeobotanických nálezoch je doložený mak i uhorky. V ovocných sadoch sa pestovali jablká (Libice nad Cidlinou), hrušky (Praha-Malá strana), broskyne (Pražský hrad), slivky, vlašské orechy (Budeč, Němětice). Ovocie sa aj sušilo, a to na slnku alebo v peciach. Dovážali sa figy (Praha-Malá strana). Vo svätováclavských legendách sa píše o pestovaní viniča a výrobe vína. V roku 1057 bolo pre potreby kapituly v Litoměřiciach vyčlenených sedem vinárov. Dokazujú to nálezy z okolia Pražského hradu a zo Stateníc v stredných Čechách. Na svahu Pražského hradu boli odkryté malé terasy, ktoré sa niekedy interpretujú ako vinice. Okrem toho na pohrebisku v Prahe-Lahoviciach a na hradiskách v Libiciach a Libušíne sa našli vinárske nože. Pestovanie chmeľu je doložené až z neskorších období.440 Chov zvierat V archeologických nálezoch predovšetkým z centrálnych hradísk prevládali kosti ošípaných a hovädzieho dobytka. Doložený je pratur, kozy a ovce. Z vtáctva sa chovala kura domáca a hus. V nálezoch sú doložené pozostatky kačice, holuba domáceho, králika, psa, mačky. Čechy boli známe chovom koní, kone sa dokonca aj vyvážali. V tomto období sa podkúvali len zriedkavo. K masovému použitiu podkov došlo až v 12. – 13. storočí. Dobytok bol menšieho vzrastu ako dnes. Pohyboval sa voľne počas celého roka, niekedy mohol byť i ustajnený. Kravy a ovce sa využívali intenzívne aj na mlieko a srsť oviec sa strihala ovčiarskymi nožnicami na vlnu. Dobytok sa mohol prikrmovať a tráva preň sa kosila krátkymi kosami. Kosa z 9. storočia sa našla na hradisku Hradec pri Něměticiach.441 Včelárstvo Obdobne ako v iných slovanských krajinách bolo i na území Čiech rozšírené brtníctvo a včely sa mohli chovať tiež v úľoch. V roku 1057 sa v zakladajúcej listine kapituly v Litoměřiciach spomína daň z medu zo záhrad. Med sa využíval na výrobu alkoholických nápojov a, samozrejme, ako sladidlo. Na pohrebisku v Kaníne v blízkosti Libice nad Cidlinou sa v hrobe č. 184 podarilo objaviť nádobu a na jej dne organický materiál amorfnej štruktúry. Pri podrobnej analýze sa ukázalo, že obsahuje aj zbytky medu v podobe peľu. Podľa jeho zloženia sa predpokladá, že med bol získaný z úľa na jeseň. Ostatné predmety objavené v hrobe pomohli datovať nález do 10. storočia.442 440 441 442 86 BERANOVÁ – KUBAČÁK, Dějiny zemědělství v Čechách a na Moravě, s. 72 – 140. BERANOVÁ – LUTOVSKÝ, Slované v Čechách, s. 226 – 231. SLÁMA, Jiří. Hospodářství, obchod a počátky mincovníctví. In: SOMMER, Peter – TŘESTÍK, Dušan – ŽEMLIČKA, Josef (eds.). Přemyslovci – Budování Českého státu. Praha : Lidové noviny, 2009, s. 124 – 125. BERANOVÁ – KUBAČÁK, Dějiny zemědělství v Čechách a na Moravě, s. 141 – 158, 168. BERANOVÁ – LUTOVSKÝ, Slované v Čechách, s. 231 – 232. BERANOVÁ – KUBAČÁK, Dějiny zemědělství v Čechách a na Moravě, s. 185 – 186. POKORNÝ, Petr – MAŘÍK, Jan. Nález zbytku medem slazené potraviny ve výbavě raně středověkého hrobu v Libici nad Cidlinou – Kaníně. Zhodnocení nálezu z hlediska rekonstrukce krajiny a vegetace. In: Archeologické rozhledy, 2006, roč. 58, č. 3, s. 559 – 569. Lov Súčasné poznatky svedčia o tom, že lov mal len doplňujúcu úlohu. Lesná zver slúžila nielen ako zdroj potravy, ale dôležitá bola aj pre získavanie kožušín a materiálu (kostí a parožia) pre výrobu rozličných predmetov. Lovil sa hlavne jeleň, srnec, zajac, veverica, bobor a medveď. Hlavne vo vyšších spoločenských vrstvách sa praktizovalo sokolníctvo.443 Rybolov V stredovekých Čechách je rybolov doložený nálezmi kostí rýb, závažiami na siete, vršami atď. V písomných prameňoch z neskoršieho obdobia sú doložení rybári, ktorí odovzdávali časť svojho úlovku vrchnosti. Vylovené ryby sa ukladali do korýt alebo sádiek. Jedna takáto sádka, datovaná do 10. storočia, pochádza z Libice nad Cidlinou. Z Baltu sa do Čiech dovážali údené, sušené alebo solené morské ryby. Umelý chov rýb sa rozmohol až v 14. storočí.444 Remeslá Pokiaľ ide o ťažbu nerastných surovín na území Čiech, do 10. storočia sa dá o nej uvažovať skôr v hypotetickej rovine. Neskoršie písomné pramene svedčia o tom, že toto územie bolo bohaté na zlato a striebro. Predpokladá sa, že tieto kovy sa získavali hlavne ryžovaním. V Modlešoviciach na Strakonicku sa našli odvaly, čo súviseli s touto technikou získavania zlata, ktoré sú na základe nájdenej keramiky datované do 12. storočia. V 9. a 10. storočí medzi šperkmi prevládali výrobky z bronzu. V tejto súvislosti je otázny pôvod medi. Uvažuje sa o jej dovoze z alpskej oblasti, ale aj o možnom domácom pôvode. Cín sa ryžoval priamo na území Čiech. Olovo sa dovážalo, ale mohlo sa získať i tavením rúd obsahujúcich meď a striebro.445 V Čechách je už od 8. storočia doložené hutníctvo železa. Do raného stredoveku patria objavy hutníckych pecí z lokalí Praha-Košíř, Třebovla pri Kolíne, Železnice pri Jičíne. O práci kováčov svedčí množstvo nálezov železných predmetov a trosky. Na území Čiech sa našlo niekoľko priamych dokladov o tunajších remeselníkoch. V Libici nad Cidlinou boli odkryté vyhne, v ktorých sa roztápali železné lupy pri teplote 1100 – 1200 °C. Nákova s kliešťami z 9. storočia bola nájdená vo Vlastislavi. Kováčske kladivo s priebojníkom pochádza z Levýho Hradce. Kováči vyrábali železné, oceľové aj damaskované zbrane. Okrem toho sa vyrábali nástroje a náradie pre domácnosť, roľníctvo a iné remeslá. Špecializovaná bola výroba kovania vozov, konského postroja, reťazí, kľúčov, klincov atď.446 443 444 445 446 SLÁMA, Jiří. Hospodářství, obchod a počátky mincovníctví. In: SOMMER, Peter – TŘESTÍK, Dušan – ŽEMLIČKA, Josef (eds.). Přemyslovci – Budování Českého státu. Praha : Lidové noviny, 2009, s. 129. BERANOVÁ – KUBAČÁK, Dějiny zemědělství v Čechách a na Moravě, s. 183 – 185. BERANOVÁ – LUTOVSKÝ, Slované v Čechách, s. 232 – 233, 341 – 342. Podrobnejšie pozri BERANOVÁ – LUTOVSKÝ, Slované v Čechách, s. 123 – 124, 234 – 236. PLEINER, Radomír. Základy slovanského železářského hutnictví v českých zemích : vývoj přímé výroby železa z rud od doby halštatské do 12. věku. Praha : Československá akademie věd, 1958. PLEINER, Radomír. Staré evropské kovářství : stav metalografického výzkumu. Praha : Československá akademie věd, 1962. PLEINER, Radomír. Iron in Archaeology. The European Bloomery Smelters. Praha : Archeologický ústav AV ČR, 2000. 87 Na hradiskách pôsobili šperkári, ktorí ovládali viaceré techniky (granuláciu, filigrán, intarziu, tepanie atď.). Dielne zlatníkov, ktorí pracovali podľa veľkomoravského vzoru, boli v Starej Kouřimi, v Prahe a pravdepodobne v Levým Hradci a Budči. Na hradisku Rubín sa zistili doklady metalurgie farebných kovov z 8. – 9. storočia. Pozostatky vyhní na tavenie striebra a medi pochádzajú z Libice nad Cidlinou. Na vidieku existovalo ľudové šperkárstvo, ktoré napodobňovalo granuláciu alebo filigraniláciu a pracovalo predovšetkým s drôtom.447 Najstaršie výrobky zo skla – perly pochádzajú z lokalít Roztoky u Prahy a Praha-Bohnice. V 9. storočí nastal rozmach výroby sklenených perál rôzneho tvaru a farby. Predpokladá sa, že v Čechách mohli pôsobiť potulní sklári, ktorí vyrábali priamo na objednávku. Koráliky prestali byť v obľube od polovice 11. storočia. Pohár a miska zo svetlozeleného skla sa našli v známom kniežacom hrobe v Kolíne. Pravdepodobne boli vyrobené v Porýní. Na koniec 9. až začiatok 11. storočia sú datované fragmenty dvoch nádob so sklovitými povlakmi na vnútornej strane z Lichtenštejnského paláca z Prahy. Otázna je ich interpretácia. Uvažuje sa aj o možnosti, že mohli slúžiť na výrobu sklenených predmetov.448 Dôležitým remeslom bolo hrnčiarstvo. Keramika sa vyrábala na podložke alebo na pomaly rotujúcom hrnčiarskom kruhu a v mladšom období na rýchlo rotujúcom hrnčiarskom kruhu. V 8. – 9. storočí bol základným keramickým tvarom hrniec, menej misy, pekáče atď. Do hrnčiarskej hliny sa niekedy od 2. polovice 9. storočia pridávala tuha. Viaceré nádoby mali na dne značku výrobcu – tzv. ideogram (krížik, hviezdicu, štvorec). Takéto značenie sa začalo uplatňovať od 1. polovice 10. storočia.449 Textilnú výrobu dokladajú predovšetkým nálezy praslenov a odtlačky textílií na kovových predmetoch dennej potreby (nože, ocieľky, kovania vedier). Prasleny sa vyrábali predovšetkým z hliny a menej z mäkkých hornín. Z ľanu, konope a ovčej vlny sa tkali látky na šaty, obrusy či posteľná bielizeň. V obľube bolo farbenie látok na šedo, červeno, čierno, zeleno a žlto. Doklady tkanín sa našli na lokalitách Pražský hrad, Libice nad Cidlinou, Praha-Lihovice atď. Jemne spracovaná látka z ľanu sa našla v hrobe sv. Ľudmily a pomocou rádiokarbónovej metódy bola datovaná do intervalu rokov 924 ± 35. Dovážal sa hodváb, ako o tom svedčí nález na čelenke v Starej Kouřimi a v kniežacom hrobe v Bazilike sv. Juraja na Pražskom hrade.450 Z dreva sa stavali obytné a hospodárske stavby, zhotovovali sa vozy, člny, mosty. Nálezy monoxylov sa podarilo objasviť v Labe, Orlici, Jizeře. Tesári vyrábali truhly z kmeňov alebo fošní. Takéto nálezy sú doložené z pohrebiska Praha-Lahovice. Predpokladá sa produkcia sudov, vedier, korýt, nábytku, ale aj predmetov dennej potreby, ako sú misky, lyžice, čutory 447 448 449 450 88 PLEINER, Radomír. Iron in archaeology. Early European blacksmiths. Praha : Archeologický ústav AV ČR, 2006. BERANOVÁ – LUTOVSKÝ, Slované v Čechách, s. 124 – 126, 233 – 234. BERANOVÁ – LUTOVSKÝ, Slované v Čechách, s. 126 – 128, 234, 343 – 346. BERANOVÁ – LUTOVSKÝ, Slované v Čechách, s. 128 – 130, 236 – 238. BERANOVÁ – LUTOVSKÝ, Slované v Čechách, s. 132 – 133, 242 – 244, 349. BŘEZINOVÁ, Helena. Doklady textilný výroby v 6. – 12. storočí na území Čiech, Moravy a Slovenska. In: Památky archeologické, 1997, č. 2, roč. 88, s. 129 – 179. atď. Drevo sa niekedy zdobilo vyrezávaním a farbením. Spracovávalo sa aj prútie, ktorým sa vypletali steny stavieb či ploty, alebo slúžilo aj na výrobu košikárskych výrobkov.451 Kamenári vyrábali predovšetkým žarnovy, prasleny, drtidlá, brúsiky a tégliky na tavenie kovov. Pri niektorých stavbách sa používala kamenná podmurovka z opukov a pieskovcov. Kameň našiel využitie vo väčšom množstve pri budovaní opevnenia hradísk a predovšetkým kresťanských chrámov (Kostol Panny Márie na Pražskom hrade, Kostol sv. Klimenta na Levém Hradci atď.). Ako spojivo slúžil íl alebo malta.452 Z kostí a parožia sa pomocou pílok, sekeriek, rydiel alebo bodcov zhotovovali ihly, zdobené jednostranné alebo obojstranné hrebene, postrannice úzd, rukoväte nožov, prívesky, korčule atď.453 Koža zo zvierat slúžila na výrobu obuvi, opaskov, ochrannej zbroje, štítov, ohlávok, sediel, tašiek, mechov, pošiev. Z Prahy-Lahovic pochádza doklad o koženej pošve na noži. Časti koženej obuvi pochádzajú z lokalít Hradiště u Davle a Týnec nad Sázavou. Výrobky z kože používali pri svojej práci aj kováči a zlatníci. V neskoršom období sa z nej zhotovoval pergamen a samotná väzba kníh. Ako zimný odev sa používala kožušina, predovšetkým ovčie rúno.454 Obchod Cez Čechy od 10. storočia viedla jedna z najdôležitejších ciest Európy. Z arabských dŕžav na Pyrenejskom polostrove smerovala cez dnešné Francúzsko do bavorského Regensburgu. Odtiaľto viedla cez Prahu a Krakov do Kyjeva a Chazarskej ríše a končila v Číne. Dôležité boli aj iné cesty. Tzv. zlatá stezka spájala Čechy s nemeckým Podunajskom a tzv. trstenická stezka zas s Moravou. Diaľkový obchod sa riadil medzinárodnými dohodami. Takto sa obmedzoval druh a množstvo predaja tovaru a miesto predaja. Svedčí o tom tzv. Raffelstettenská colná tarifa. Z písomných prameňov sa dozvedáme, že na pražskom trhovisku sa predávali okrem poľnohospodárskych plodín, medu, koní a remeselníckych výrobkov aj cín či otroci. Tí mali napríklad cenu 300 denárov. Do Čiech sa z východoalpskej oblasti dovážala soľ, z Pomoranska jantárové perly. Kontakty s Vikingami dokladajú nálezy strmeňa zo Zbečna, náramku z Nového Knína alebo malého kovania z Libice nad Cidlinou. Strieborné šperky nájdené za nejasných okolností v Roudnicku alebo Mělnicku pochádzajú z Kyjevskej Rusi. Z východu sa do Čiech importovali aj polodrahokami.455 451 452 453 454 455 BERANOVÁ – LUTOVSKÝ, Slované v Čechách, s. 130 – 131, 238 – 241. BERANOVÁ – LUTOVSKÝ, Slované v Čechách, s. 134, 347. BERANOVÁ – LUTOVSKÝ, Slované v Čechách, s. 131, 241 – 242. BERANOVÁ – LUTOVSKÝ, Slované v Čechách, s. 131 – 132, 348 – 348. BERANOVÁ – LUTOVSKÝ, Slované v Čechách, s. 245 – 247, 350 – 351. K diaľkovému obchodu pozri CHARVÁT, Petr. Dálkový obchod v raně strědověké Evropě (7. – 10. století). Brno : FFMU, 1998. K problematike dôležitých ciest pozri KUBŮ, František – ZAVŘEL, Petr. Terénní průzkum starých komunikací na příkladu Zlaté stezky. In: Archaeologia historica. 23. Brno 1998, s. 35 – 57. VÁVRA, Ivan. Trstenická cesta. In: Historická geografie. 6. Praha 1971, s. 77 – 132. VÁVRA, Ivan. Polská cesta. In: Historická geografie. 8. Praha 1972, s. 3 – 30. VÁVRA, Ivan. Řezenská a Norimbeská cesta. In: Historická Geografie. 11. Praha 1973, s. 31 – 100. 89 Platidlá V Čechách sa okrem jedného nálezu z Hořan pri Kutnej Hore nevyskytujú sekerovité hrivny, o ktorých sa predpokladá, že slúžili ako možné platidlo predmincového typu. Podľa arabského cestovateľa Ibráhíma ibn Jackúba sa používali ako platidlo šatky z jemného plátna. Boleslav I. dal raziť prvé mince v slovanskom svete, ktoré sa nazývali strieborné denáre a mali dôležitý význam aj pre ďalší rozvoj obchodu. Predpokladá sa, že sa tak udialo najneskôr v 60. rokoch 10. storočia. Razba na začiatku prebiehala na Pražskom hrade, neskôr na Vyšehrade a možno v Prahe na Malej Strane. V Malíne a Libici nad Cidlinou razili mince Slavníkovci. Na konci 10. storočia manželka Boleslava II. Emma razila mince s popisom EMMA REGINA v mincovni na Mělnici. Celkovo mali denáre do roku 1050 priemer 18 – 29 mm a hmotnosť 1 – 1,5 g. Okrem mena panovníka sa na niektorých exemplároch objavujú aj osobné mená mincmajstrov.456 456 90 BERANOVÁ – LUTOVSKÝ, Slované v Čechách, s. 247 – 248, 350 – 351. POĽSKO  V  RANOM  STREDOVEKU Dejiny Písomné pramene dokladajú, že na území dnešného Poľska existovalo pred vznikom piastovského stredovekého štátneho útvaru niekoľko kmeňov. V Povesti dávnych liet sú Slovania usídlení na Visle označovaní ako kmeň Ljachov. Títo sa podľa tohto prameňa okrem kmeňa Poľanov rozdeľujú na Luticov, Mazovanov a Pomoranov.457 Lutici (Veleti) sídlili na území dnešného východného Nemecka a Pomorania medzi dolnou Vislou, Odrou a Notečou.458 Povodie strednej Visly obývali Mazovania (Mazowszanie). Uvažuje sa, že toto označenie je z mladšieho obdobia, pretože sa v starších písomných prameňov nevyskytuje. Na základe archeologických poznatkov sa predpokladá, že v Mazovsku existovali pred vznikom piastovského panstva tri väčšie teritoriálne jednotky a niekoľko menších lokálnych skupín.459 Významnou oblasťou bolo územie súčasného Maľopoľska. Tu mali na hornej Visle sídla Vislania. Bolo to teritórium medzi riekami Visla a Nisa s centrom v Krakove. Postupne Vislania zväčšili svoje územie po rieku San na východe, na severe sa dostali do lublinskej oblasti, na juhu hraničili s Veľkou Moravou.460 O Wislelande sa zmieňuje v diele Dejiny sveta anglosaský kráľ Alfréd Veľký (871 – 899/901).461 V Živote Metoda sa píše o mocnom pohanskom kniežati na Visle, ktorý sa odmietol podrobiť Svätoplukovi a nechcel sa dať pokrstiť. Nakoniec ho však Metod pokrstil.462 Tzv. Bavorský geograf a iné ranostredoveké pramene uvádzajú kmene s názvami Bežunčania (Besunzane), Dadošania (Dadosesani, Dedosize, Diedesizi), Slezania (Sleenzane, Silensi), Trebovania (Trebouane), Opolania (Opolini), Holasici (Golensizi), Bobrania (Poborane), ktoré sídlili v okolí hornej Odry v oblasti dnešného Sliezska.463 Svätoplukovi sa medzi rokmi 874 – 880 podarilo Vislansko a aj Sliezsko podrobiť a začala sa tu christianizácia. Niektorí bádatelia predpokladajú, že tu existovalo jedno z veľkomoravských biskupstiev. V 2. polovici 10. storočia boli Vislansko a Sliezsko pod nadvládou Českého štátu.464 V diele tzv. Bavorského geografa sa spomínajú Lenzania (Vuillerozi), ktorým patrilo 98 hradísk.465 457 458 459 460 461 462 463 464 465 MMH I, s. 191 – 192. BEDNAŘÍKOVÁ – HOMOLA – MĚŘÍNSKÝ, Stěhování národů a východ Evropy, s. 87. K Pomoranom a Luticom pozri nasledujúcu kapitolu. BUKO, Archeologia Polski wczesnośredniowiecznej, s. 85. BEDNAŘÍKOVÁ – HOMOLA – MĚŘÍNSKÝ, Stěhování národů a východ Evropy, s. 90. MMH I, s. 338. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 170. MMH II, s. 156. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 192 – 193. BEDNAŘÍKOVÁ – HOMOLA – MĚŘÍNSKÝ, Stěhování národů a východ Evropy, s. 90. BUKO, Archeologia Polski wczesnośredniowiecznej, s. 87 – 89. BEDNAŘÍKOVÁ – HOMOLA – MĚŘÍNSKÝ, Stěhování národů a východ Evropy, s. 89 – 90. MMH III, s. 289. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 154. 91 Väčšina bádateľov predpokladá, že ich územie sa rozkladalo východne od Vislanov, a to juhovýchodne od dnešného Sandomierza. S týmto kmeňom sa zvykne spájať označenie Ljachi (Lechi) v ruských a Lengyel v uhorských prameňoch. Na základe doterajších poznatkov o sídliskách a pohrebiskách v regióne Sandomierza sa predpokladá, že táto oblasť mala samostatné postavenie na pomedzí medzi Lenzanmi a Vislanmi. Ďalšia teória tvrdí, že Lezania mali sídla v povodí Warty na území neskoršie známych Poľanov a v druhej polovici 9. storočia si podmanili susedných Goplanov.466 Vo Veľkopoľsku mali najväčšiu moc Goplania (Glopeania) s predpokladaným centrom v Kruszwici. Podľa tzv. Bavorského geografa mali Goplania 400 hradov.467 O Poľanoch (Poloni, Polani) sa písomné pramene zmieňujú až po roku 1000. Predpokladá sa, že územie stredného povodia Watry nebolo pre kronikárov zaujímavé, pretože nesusedilo s vtedajšími veľmocami, ako Franská ríša alebo Veľká Morava. Hlavnými centrami Poľanov boli Hnezdno, Poznaň, Lednický ostrov a Giecz. Niekedy na konci 9. storočia alebo v 1. polovici 10. storočia sa do čela vznikajúceho poľského štátu dostali Piastovci. V kronike Galla Anonyma je zachytená legenda o vyhnaní Popiela s jeho potomstvom Siemowitom, ktorý bol synom oráča Piasta. Prvým písomne doloženým vládcom z rodu Piastovcov je Mieško I. Jeho predchodcovia mali byť podľa spomínanej kroniky Galla Anonyma okrem Siemowita ešte Lestek a Siemomysł. Mieško I. sa v roku 963 snažil ovládnuť Pomoransko. Podľa saského kronikára Widukinda (okolo 925 – po 973) bojoval Mieško I. s Luticmi. Od ich vojsk, ktoré viedol gróf Wichmann, utrpel dve porážky. Mieško I. následne nadviazal kontakty s českým kniežaťom Boleslavom I. Zosobášil sa s jeho dcérou Doubravkou a roku 966 bol pokrstený. V nasledujúcom roku porazil Luticov a Volyňanov, v roku 972 vybojoval úspešne aj bitku s markgrófom Hodom. Ovládol tak územie, ktoré siahalo na východe po Mazovsko, na severe po Západné Pomoransko a na západe po strednú Odru. Už v roku 968 bolo v Poznani založené biskupstvo. V roku 990 došlo k vojne medzi Mieškom I. a českým kniežaťom Boleslavom II. Poľský štát získal pod nadvládu Sliezsko a pred rokom 999 Krakovsko. Mieškov syn Boleslav I. Chrabrý pokračoval úspešne v získavaní nových území. Okrem Veľkopoľska, Malopoľska, Mazovska, Kujavska, Pomoranska a Sliezska ovládal na krátky čas Moravu, Čechy, Slovensko a Lužicu. V roku 1000 vzniklo v Hnezdne arcibiskupstvo. Tu bol pochovaný sv. Vojtech (okolo 952 – 997), ktorý bol zavraždený počas misie u Prusov. Cisár Oto III. sem v roku 1000 podnikol púť a uznal politickú nezávislosť Boleslava I. Chrabrého. Pápež poľskému panovníkovi v roku 1024 potvrdil hodnosť kráľa. V roku 1025 sa Boleslav I. Chrabrý dal korunovať za kráľa. Jeho nástupca Mieško II. (1025 – 1034) sa nechal tiež korunovať za kráľa, ale v roku 1031 stratil Lužicu a neskôr sa Kyjevská Rus zmocnila oblasti Červenských hradov a poľského trónu sa zmocnil za pomoci Jaroslava Múdreho (1016 – 1054) Mieškov brat Bezprym. Mieško II. sa v roku 1031 vzdal načas trónu. V roku 1032 sa po smrti svojho brata vracia do Poľska, ale spravuje len časť územia. V ostatných dvoch častiach vládne brat Oto a bratranec Detrich. Mieško II. však v roku 1034 opäť zjednotil Poľsko po smrti Ota a vyhnaní Detricha. Onedlho po tom bol však zavraždený. 466 467 92 BEDNAŘÍKOVÁ – HOMOLA – MĚŘÍNSKÝ, Stěhování národů a východ Evropy, s. 90 – 91. BUKO, Archeologia Polski wczesnośredniowiecznej, s. 85 – 87. MMH III, s. 288. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 154. Po jeho smrti sa Poľsko rozpadlo, knieža Kazimír I. (1016 – 1058, 1034 – 1037/1038 a od 1041) bol vyhnaný a moc získali veľmoži. Napríklad v Mazovsku vládol Maslav (Mojslav). Z dôvodu anarchie vypuklo ľudové povstanie. Situáciu využil český panovník Břetislav I. a vpadol do Poľska, pričom dobyl aj Hnezdno a pripojil k Čechám Sliezsko. V roku 1038 sa naspäť vrátil Kazimír a obsadil Maľopoľsko, pričom v roku 1039 sa jeho sídlom stal Krakov. Postupne získal pod svoju vládu Mazovsko, Pomoransko a Sliezsko. Jeho syn Boleslav II. Smelý (1058 – 1079) síce stratil Západné Pomoransko, ale v roku 1076 bol korunovaný za kráľa s podporou rímskej kúrie. V roku 1079 bol však veľmožmi zbavený trónu a vládu prevzal jeho brat Vladislav Hermann (1079 – 1102). Počas 12. storočia sa Poľsko opätovne rozpadlo na niekoľko kniežatstiev.468 Spoločnosť Na čele Poľanov stál vládca (princeps) alebo vojvoda (dux). Neskôr sa označoval aj ako rex alebo knieža (kniędz). Panoval na území nazývanom vojvodstvo (ducatus) a neskôr kráľovstvo (regnum). Kráľ sa opieral o osobnú družinu bojovníkov (familiares regis), ktorých odieval, dal im zbrane, kone a staral sa aj o ich rodiny. Členovia družiny mohli byť povýšení na veľmožov (nobiliores) a mali na starosť aj správu hradísk a miest. V písomných prameňoch sa uvádzajú aj župani (comites) a kniežatá (principes), pre ktorých sa používal aj spoločný termín duces. Comites spravovali hradné obvody s priľahlými vidieckými sídlami. Centrom štátnej správy bol panovnícky dvor s hodnostármi, ako kancelár (cancellarius), komorník (camenarius), prokurátor (procurator) atď. Kráľ vládol s pomocou rady (consilium) a radcov (amici, amoci consiliarii). Najpočetnejšou zložkou bolo slobodné obyvateľstvo (liberi homines indigenae), ktoré odvádzalo dávky alebo vykonávalo službu podľa zaužívaných zvykov. Toto malo v držbe svoje pozemky. Pozemky mohli vlastniť aj vojaci (milites). Slobodní obyvatelia sa postupne donáciami (napríklad cirkvi) stávali poddanými. Panovník mal v blízkosti mocenských centier vytvorenú sústavu služobných vidieckych sidiel, ktorá zabezpečovala potreby jeho dvora. Tieto niesli názvy, ako Kovale, Szewce, Szczytniky. Centrom ich správy boli panovnícke dvorce, tzv. stanice (staciones), na čele so správcami (villici, vicedomini). V prameňoch sa uvádzajú aj slobodní hostia (liberi hospites), aj nevoľníci či otroci (servi).469 Hradiská Ako na Morave, Slovensku a v Čechách, tak i v Poľsku mali centrálne postavenie hradiská. Tu sídlilo knieža, konali sa trhy atď. Hradiská boli postavené na vyvýšených miestach, ako 468 469 BEDNAŘÍKOVÁ – HOMOLA – MĚŘÍNSKÝ, Stěhování národů a východ Evropy, s. 93 – 103. LABUDA, Studia nad poczatkami panstwa Polskiego. Tom II. STRZELCZYK, Jerzy. Polen im 10. Jahrhundert. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 446 – 457. STRZELCZYK, Jerzy. Die Piasten und Polen. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 531 – 535. HAVLÍK, Slovanské státní útvary, s. 121 – 135. 93 aj na nížine. Doložené sú hradiská s rozlohou do 1 ha, ale aj väčšie, ktoré zaberali aj viac ako 20 ha. V oblasti Malopoľska a južného Sliezska sa ich vznik datuje do polovice 8. storočia. V strednom Poľsku, Veľkopoľsku a severnom Sliezsku prevažujú hradiská menších rozmerov. Doba ich výstavby sa kladie väčšinou do 9. storočia. Medzi najvýznamnejšie hradiská s centrálnym postavením patrili Hnezdno, Poznaň, Krakov a iné.470 Hnezdno (Gniezno) bolo prvé hlavné sídlo poľského štátu a centrum Poľanov. Hradisko bolo postavené na prirodzene chránenom vrchu – Lechovej hore. Na okolitých vyvýšeninách boli umiestnené ďalšie sídliská. Na Lechovej hore je doložené osídlenie z konca 8. storočia a neskôr tu bolo postavené hradisko. V polohe Panenský vrch (Wzgórze Panieńskie) vznikla o čosi neskoršie trhová osada. Ostatné návršia boli osídlené v nasledujúcom období. Na Lechovej hore medzi koncom 8. storočia a pravdepodobne rokom 940 existoval kultový objekt. Archeologickým výskumom sa podarilo doložiť kamenné konštrukcie s nasucho kladenými kameňmi. Medzi rokmi 940 – 980 tu bolo postavené mohutné opevnenie s dreveno-hlinitými valmi a roštovou konštrukciou. Doložená je existencia kniežacieho paláca a sakrálnej stavby na mieste staršieho kultového objektu. Medzi rokmi 980 až 1039 bolo opevnenie hradiska niekoľkokrát prestavané. V tomto období mal hradiskový komplex rozlohu 4,6 ha. Odkryté boli drevené domy zrubovej konštrukcie alebo so stenami z kolovej konštrukcie, prepletanej prútím a vymazanej hlinou. Doložené sú aj kamenné stavby a dva kostoly. V jednom z nich bol v roku 997 pochovaný sv. Vojtech. V roku 1000 vzniklo v Hnezdne arcibiskupstvo. V roku 1039 bolo Hnezdno dobyté a zničené českým kniežaťom Břetislavom I. Obnovené Hnezdno sa potom stalo predovšetkým cirkevným centrom.471 Druhým dôležitým centrom Poľanov bola Poznaň (Poznań). Hradisko tu vzniklo v druhej štvrtine 10. storočia v strednej a južnej časti Dómskeho ostrova (Ostrów Tumski). Bolo opevnené dreveno-hlinitým valom s roštovou konštrukciou. Severná časť bola obývaná príslušníkmi vyššej spoločenskej vrstvy. Za panovania Mieška I. tu došlo k prestavbám opevnenia. Doložené sú drevené aj kamenné stavby vo vnútri hradiska. V jeho západnej časti stál palác s kaplnkou, ktorú podľa tradície dala postaviť v rokoch 965 – 977 česká kňažná Doubravka. Vo východnej časti existoval sakrálny komplex (baptistérium a kostol), ktorý bol sídlom biskupa Jordana medzi rokmi 968 – 984. V 80. rokoch 10. storočia tu vznikla trojloďová bazilika, kde boli pravdepodobne pochovaní Mieško I. a Boleslav I. 470 471 94 KURNATOWSKA, Zofia. Die Burgen und die Ausbildung der Stammesaristokratie bei den urpolnischen Slawen. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 257 – 263. K postaveniu hradísk v ranom piastovskom štáte pozri KURNATOWSKA, Zofia. Herschaftszentren und Herrschaftsorganisation. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 458 – 463. KURNATOWSKA, Zofia. The stronghold in Gniezno in the light of older and more recent studies. In: URBAŃCZYK, Przemysław (ed.). Polish lands at the turn of the first and the second millennia. Warszaw: Institute of Archeology and Ethnology Polish Academy of Sciences, 2004, s. 185 – 206. SAWICKI, Tomasz. Gnesen (Gniezno). In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 471 – 474. Chrabrý. Od roku 1000 bola Poznaň sídlom biskupstva. V roku 1038 ju dobyl Břetislav I., následne však bola obnovená.472 Krakov (Kraków) ako ďalšie dôležité centrum poľského štátu ležal pôvodne na území Vislanov. Najstaršie osídlenie je doložené na Wawelskom vrchu. Pre časté úpravy terénu a prestavby je ťažké rekonštruovať najstaršiu fázu jeho osídlenia. Oblasť Krakova patrila pravdepodobne pod nadvládu Veľkej Moravy. Okolo roku 965 Ibráhím ibn Jackúb uvádza, že tu bolo druhé centrum českého štátu. Z obdobia pred polovicou 11. storočia je tu doložená existencia sýpky a pravdepodobne malej kaplnky s priľahlou budovou. Na ich mieste vznikla románska Bazilika sv. Márie Egyptskej. Objavená bola predrománska rotunda a na mieste dnešnej katedrály predrománsky kostol s ďalšou rotundou. V roku 1000 sa stal Krakov sídlom biskupstva.473 Ďalším sídlom biskupa sa v roku 1000 stala Vratislav (Wrocław). Vznikla na území, kde sídlili Slezania. Pôvodné hradisko stálo na Dómskom ostrove (Ostrów Tumski). Najstaršie doklady opevnenia pochádzajú z obdobia okolo roku 985. Najstaršie osídlenie v strednej časti areálu z polovice 10. storočia až zo začiatku 11. storočia je doložené drevenými kvadratickými – väčšinou jednomiestnymi – stavbami. Obytné domy mali drevenú alebo kamennú podlahu s vymedzeným ohniskom. Vo východnej časti hradiska bol pravdepodobne v 10. storočí kostol.474 Významné hradisko ležalo na Lednickom ostrove (Ostrów Lednicki) v Lednickom jazere (Jezioro Lednickie). Vzniklo v 10. storočí. Pri výskume bola vo vnútri areálu odkrytá centrálna kaplnka s palácovou budovou a kostol v severnej časti hradiska. V tomto kostole boli zistené hroby, okolo neho existoval cintorín. Pri paláci stáli drevené budovy. Hradisko je významné svojimi nálezmi. V prvom rade sú to dva drevené mosty (jeden dlhý 440 m a druhý 170 m) a cesta z dosiek široká 4,5 m. Podarilo sa doložiť viacero militárií (prilba, drôtená košeľa, meče, kopije a pod.), predmetov súvisiacich s kresťanstvom (pektorál, bronzový krížik, kostená schránka na úschovu relikvií, ružencová guľôčka), orientálnych a európskych mincí. Hradisko sa považuje za miestne vladárske sídlo.475 472 473 474 475 KARA, Michał. Posen (Poznań). In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 475 – 478. PIANOWSKI, Zbigniew. Krakau (Kraków). In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 479 – 482. MOŹDZIOCH, Slawomir. Wrocław-Ostrów Tumski in the Middle Ages. In: URBAŃCZYK, Przemysław (ed.). Polish lands at the turn of the first and the second millennia. Warszaw: Institute of Archeology and Ethnology Polish Academy of Sciences, 2004, s. 319 – 338. RZEŹNIK, Paweł. Breslau (Wrocław). In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 483 – 486. KURNATOWSKA, Zofia. Ostrów Lednicki in the Early Middle Ages. In: URBAŃCZYK, Przemysław (ed.). Polish lands at the turn of the first and the second millennia. Warszaw: Institute of Archeology and Ethnology Polish Academy of Sciences, 2004, s. 167 – 184. GÓRECKI, Janusz. Die Burg Ostrów Lednicki – ein frühstaatliches Zentrum der Piastendynastie. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, HansMartin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 467 – 470. 95 Vidiecke sídla Značná časť vidieckych sídiel vznikla spontánne. Charakteristické je pre ne roztrúsené rozloženie obydlí. Pravidelné usporiadanie stavieb do radu je typické pre osady, ktoré vznikli pozdĺž riek, potokov alebo dôležitých ciest (Jarszewo). Zriedkavé sú vidiecke sídla usporiadané do kruhu s centrálnym voľným priestranstvom (Biskupin). V druhej polovici 10. a na začiatku 11. storočia vznikali služobnícke dediny (Sokolniki, Koniary, Szewcze atď.). Tento typ mal svoj pôvod vo Franskej ríši, do Poľska sa dostal prostredníctvom Čiech.476 Pohrebiská Slovania na území dnešného Poľska pochovávali výlučne žiarovým spôsobom v jamových hroboch alebo v mohylách, a to až do 10. storočia. Viacero mohýl usporiadaných do niekoľkých skupín bolo preskúmaných napríklad v lokalite Puszcza Białowieska, kde sa pochovávalo od 6. do 12. storočia. Prechod ku kostrovému pochovávaniu sa spája s prijatím krstu Mieškom I. v roku 966. Z oblasti Veľkopoľska sú doložené birituálne mohylové pohrebiská (Piaski – Rochy). V Lutomiersku sa preskúmalo pohrebisko s plochými kostrovými a jamovými žiarovými hrobmi, pričom v dvoch hroboch bolo doložené pochovávanie kostrovým a žiarovým rítom. Na území Mazovska sa pochovávalo v hroboch s kamennými konštrukciami, t. j. hrobová komora bola vykladaná kameňmi (Łączyn Stary). Hroby boli orientované smerom východ – západ a obsahovali bohatú výbavu. Mŕtvy sa do hrobu ukladal vo vystretej polohe a s rukami pozdĺž tela. Niekedy bol nad hrobom postavený kamenný násyp. Niektoré kostrové hroby, kde sa našli ozdoby alebo zbrane škandinávskeho pôvodu, bývajú spájané s pobytom Vikingov na území Poľska (Skokówsko, Ciepłe, Łubowo, Luboń). Pre 11. a prevažnú časť 12. storočia sú charakteristické radové pohrebiská. Počet pochovaných na tomto type pohrebísk sa pohybuje od niekoľkých jednotlivcov až po niekoľko stoviek jedincov. Ide o ploché pohrebiská. Hroby sú orientované buď na západ, alebo východ a usporiadané do radov. V hroboch sa nachádzajú ozdoby, amulety, zbrane a predmety každodenného používania (kresadlá, nože, ocieľky, kovania z vedier atď.). Svedčí to o prežívaní pohanských zvykov v tomto období. V Krakove-Zakrzówku bolo odkrytých 76 kostrových hrobov datovaných do obdobia od prelomu 10./11. storočia do polovice 13. storočia. Tieto obsahovali okrem súčastí odevu a ozdôb aj predmety dennej potreby, ako napr. nože, kresadlá atď. V niektorých prípadoch sa našli mince, hlinené nádoby a kovania vedierok. Hroby boli na povrchu asi označené. Od 12. storočia prebehla na území stredovekého poľského štátu v pochovávaní mŕtvych zmena. Najprv sa na hradiskách začína vo väčšom počte pochovávať na cintorínoch a od polovice 12. storočia sa tento spôsob rozširuje na vidiek, kde sú takéto cintoríny využívané až do 19. storočia. Nebohý sa na konci raného stredoveku ukladal do hrobu už bez prídavkov. Prestížne miesto pre hrob bolo vo vnútri kostola v blízkosti pozostatkov svätých.477 476 477 96 BUKO, Archeologia Polski wczesnośredniowiecznej, 2005, s. 295 – 303. Podrobnejšie k pohrebiskám a pohrebnému rítu pozri BUKO, Archeologia Polski wczesnośredniowiecznej, s. 343 – 503. ZOLL-ADAMIKOWA, Wczesnośredniowieczne cmentarzyska szkieletowe Małopołski. CZ I. ZOLL-ADAMIKOWA, Wczesnośredniowieczne cmentarzyska szkieletowe Małopołski. CZ II. Hospodárstvo Poľnohospodárstvo Pôda sa obrábala dreveným hákovým radlom. Od 9. storočia bol drevený hák vybavený železnou radlicou. Predpokladá sa, že po 10. storočí sa uplatnil trojpoľný systém. Neskôr sa používal pluh. Na úpravu pôdy po siatí sa používali brány z vetiev alebo rámové brány. Na základe paleobotanických analýz z viacerých lokalít sa zistilo, že z obilnín sa pestovali najviac raž a proso, menej pšenica, jačmeň a ovos, zo strukovín to boli hrach a šošovica. Doložené je používanie pohánky, cesnaku, cibule. Predovšetkým na látky sa pestovali ľan a konope. Z 10. storočia pochádzajú nálezy svedčiace o pestovaní uhoriek, a to z hradísk Hnezdno a Poznaň. Obilie sa zberalo kosákom a na sekanie trávy sa používala kosa s krátkou rukoväťou. Z Biskupina a Hnezdna pochádzajú aj nálezy pošiev z rohoviny na kosáky. Obilie sa mlelo v žarnovoch alebo sa drvilo, skladovalo sa väčšinou v zásobnicových jamách hruškovitého tvaru. V lokalite Varšava-Bródnie sa podarilo odkryť obdĺžnikové jamy, vykopané do piesku, s rozmermi 2,5 x 1,2 x 0,6 m, ktoré boli vyložené hrubými doskami a dno mali vystlané brezovými prútmi. Vo vnútri sa našli zvyšky rozličných semien (raž, proso a i.). Do 11. storočia sa datuje nález nádob oválneho a okrúhleho tvaru so stenami vypletenými slamou z Poznane, ktoré zrejme slúžili na uchovávanie zrna.478 Ovocinárstvo a vinohradníctvo V ovocných sadoch sa pestovali jablká, slivky, hrušky, broskyne, čerešne a višne. Väčšie množstvo višňových kôstok sa podarilo získať zo sídliskových vrstiev z 9. – 11. storočia v Hnezdne. Z Opole, Varšavy a zo Štetína pochádzajú aj nálezy vlašského orecha. Na základe nálezov hroznových kôstok z Hnezdna a Poznane, ktoré sa datujú do 10. až 11. storočia, sa uvažuje o pestovaní viniča.479 Chov zvierat Medzi kostrovými pozostatkami, ktoré boli získané archeologickým výskumom, mali prevahu kosti ošípanej. Menej bol zastúpený hovädzí dobytok, ovce a kozy. Z hydiny sa chovali kury, kačice a husi. Medzi domáce zvieratá patril aj pes. Dobytok sa pásol voľne. Pri väčšom množstve naň dohliadali pastieri. Na zimu sa prikrmoval senom. Tráva sa kosila srpom a neskôr kosou. Hrabala sa do stohov drevenými hrabľami. Voly sa používali na ťažné práce. Kôň sa takto využíval až v neskoršom období. Kravy sa chovali predovšetkým na mlieko. Ovce sa chovali aj pre svoju vlnu, ako o tom svedčia nálezy železných ovčiarskych nožníc.480 478 479 480 ZOLL-ADAMIKOWA, Wczesnośredniowieczne cmentarzyska ciałopalne Słowian na terenie Polski. CZ I. ZOLL-ADAMIKOWA, Helena. Wczesnośredniowieczne cmentarzyska ciałopalne Słowian na terenie Polski. CZ II. HENSEL, Słowiańszczyzna wczesnośredniowieczna, s. 72 – 73. HENSEL, Słowiańszczyzna wczesnośredniowieczna, s. 96 – 97. HENSEL, Słowiańszczyzna wczesnośredniowieczna, s. 106 – 128. 97 Včelárstvo Podobne ako v celom slovanskom svete aj v Poľsku bolo známe brtníctvo. Roj včiel bol vsadený do otvorov, ktoré boli urobené do starých stromov s hrubými kmeňmi vo výške 4 – 7 m nad zemou. Ku koncu raného stredoveku sa predpokladá chov včiel v úľoch. V ranom stredoveku sa rozvinula produkcia vosku, ktorý sa stal dôležitým obchodným artiklom.481 Lov Kosti zvierat, ktoré boli ulovené, sú v kostrových pozostatkoch zvierat zastúpené v malom počte. Poľovalo sa na jelene, srny, losy, diviaky, tury, zubry, medvede, z menších zvierat na vydry, bobry, líšky, sysle a veveričky. Z arabských prameňov vieme, že Slovania obchodovali s bobrími kožami. Poľovalo sa lukmi, oštepmi, nožmi, prakmi aj palicami. Pri love sa používali aj psy. Vyššie spoločenské vrstvy využívali aj sokoly a jastraby.482 Rybolov Rybolovom bola známa hlavne oblasť Pomoranska. Lovil sa tu sleď, jeseter, lieň, losos, ostriež, sumec, šťuka či úhor. Na území Veľkopoľska a Kujavska je na archeologických lokalitách doložený kapor, štuka, jeseter a okúň. Rozvinutý rybolov dokladajú okrem pozostatkov rýb aj železné háčiky, dvojzubce a trojzubce, rybárske siete. S časťou úlovku sa obchodovalo. Rybolov pravdepodobne prebiehal celý rok, ale najviac na jar a na začiatku leta. Ryby sa predávali na miestnych trhoch alebo sa dopravovali aj na dlhšie vzdialenosti. V takomto prípade sa museli konzervovať. Rybám sa buď odrezali hlavy a telo sa zasolilo, alebo sa v celosti údili. Slede sa sušili pôvodne iba na slnku, ale neskôr v špeciálnych peciach. V Biskupine sa našli aj jamy, ktoré slúžili na údenie rýb. Datované sú do 10. alebo 11. storočia. Takto upravené ryby sa potom prepravovali v nádobách.483 Zber Nálezy z viacerých lokalít (Hnezdno, Giecze, Poznaň, Štetín atď.) svedčia o tom, že Slovania zbierali viacero plodov a rastlín. Ako doplnok stravy slúžili jahody, černice, maliny, trnky, ostružiny, borievky atď. Pre svoje liečivé účinky bola cenená baza čierna, žihľava a čremcha. Farbivo na látky sa získavalo napríklad z Kosatca žltého alebo trnky. Doložený je aj lieskový orech.484 481 482 483 484 98 HENSEL, Słowiańszczyzna wczesnośredniowieczna, s. 128 – 132. HENSEL, Słowiańszczyzna wczesnośredniowieczna, s. 135 – 146. HENSEL, Słowiańszczyzna wczesnośredniowieczna, s. 146 – 158. MAKOWIECKI, Daniel. Historia ryb i rybołówstwa w holocenie na niżpolskim w świetle badań archeoichtiologicznych. Poznań : Institut Archeologii i Etnologii PAN, 2003, s. 107 – 137. HENSEL, Słowiańszczyzna wczesnośredniowieczna, s. 158 – 168. Remeslá Oblasť dnešného Poľska je bohatá na nerastné suroviny. Z roku 1136 sa v kniežacej bule spomína ťažba olova a striebra v okolí Bytomii. Olovo sa získavalo v ranom stredoveku v maľopoľskom Olkusze a v okolí Szarleja v Sliezku. V kameňolomoch na úbočiach Sobótki sa doloval granit, z ktorého sa vyrábali žarnovy. Vápenec sa ťažil v krakowsko-wieluńskom pásme. Soľ sa získavala v okolí Krakova, Przemyśla, v Kujavsku a v strednom Poľsku. Priame doklady sú napríklad z lokality Wieliczce.485 Archeologické nálezy svedčia o rozvoji viacerých remesiel. Rozvinuté bolo kováčstvo, šperkárstvo a hrnčiarstvo. V oblasti Sliezska bolo rozšírené hutníctvo. Železo sa tavilo v tzv. dymárkach, ktoré sa našli napríklad na lokalite Ļazy na úbočí Svätokrížskych hôr (Góry Swiętokrzyske). V závislosti od veľkosti pece sa získavalo železo v tvare bochníka, nazývané lupa, ktoré vážilo od 5 kg. Z týchto lúp následne kováči vyrábali široký sortiment predmetov. Napríklad v Nowej Hute sa podarilo objaviť depot železných predmetov, ktoré pochádzali z 9. alebo z počiatku 10. storočia. Obsahoval okrem iného radlice, nožnice, okutia vedra, ostrohy, kľúče atď.486 Šperkári pôsobili predovšetkým na centrálnych hradiskách, ako Krakov, Kruszwica, Poznaň, Vratislav. Zo spomínaných lokalít pochádzajú bohaté nálezy záušníc, záveskov, hrkálok, náramkov, prsteňov atď. Pri výrobe šperkov sa používali techniky, ako tepanie, lisovanie, granulácia, filigrán, inkrustácia, niello, email. Ako surovina sa okrem zlata a striebra používal bronz, cín, olovo a železo. Odlievacie formy sa našli napríklad v Krakove a Czermne. O pôsobení zlatníkov svedčia aj miestne názvy typu Złotniky. Šperkári vyrábali aj liturgické predmety a krížiky alebo schránky na relikvie. Nálezy liturgických predmetov (kalich, paténa) sú známe z Tynca alebo Krakova.487 Keramika nájdená v Poľsku sa vyrábala v ruke, obtáčala sa na hrnčiarskom kruhu a v mladšom období raného stredoveku sa vyrábala na rýchlo rotujúcom hrnčiarskom kruhu. Od 2. polovice 10. storočia až do 1. polovice 13. storočia sa často na keramike objavujú rozličné znaky (kruhy, kríže, svastika). Ich interpretácie sú rôzne. Mohlo ísť o znaky hrnčiarov alebo o magické symboly atď. V 11. storočí sa objavujú v nálezoch nádoby pokryté farebnou polevou (Kruzswica, Opole). V Opole sa v sídliskových vrstvách z 10. až 13. storočia nachádza keramika s prímesou grafitu. Rovnaká sa zistila aj na iných lokalitách. Predpokladá sa, že ide o importy z Čiech, kde v tomto období boli takéto výrobky v obľube. Z hliny sa vyrábali aj figúrky a hrkálky (Gdaňsk, Kruzswica).488 Rozvinutým remeslom bolo kamenárstvo. Slovania boli známi výrobou žarnovov z pieskovca, porfýru alebo granitu. Stopy o ťažbe granitu v ranom stredoveku sa našli na úbočí Góry Ślęży. Rôzne kamenné ocieľky sa podarilo odkryť v Kruszwici. Predovšetkým z mäkkého kameňa sa vyrábali prasleny. Z Opole a Czerska pochádzajú hotové aj nedokončené exempláre vyrobené z vápenca. Známe sú aj kamenné odlievacie tégliky (Opole). 485 486 487 488 HENSEL, U źródeł Polski średniowiecznej, s. 143 – 144. HENSEL, U źródeł Polski średniowiecznej, s. 146 – 147. HENSEL, Słowiańszczyzna wczesnośredniowieczna, s. 158 – 232. ŻAKI, Archeologia Małopołski wczesnośredniowiecznej, s. 315 – 343. BUKO, Archeologia Polski wczesnośredniowiecznej, s. 333 – 342. HENSEL, Słowiańszczyzna wczesnośredniowieczna, s. 357 – 394. 99 Na pohrebiskách v Hnezdne, Lednickom ostrove či v Poznani sa vyskytovali kamenné náhrobky. Predovšetkým od 10. storočia sa kamenári uplatnili pri stavbe kostolov (napríklad Hnezdno, Poznaň). Kameň sa využíval aj v pohanskom náboženstve Slovanov, ako o tom svedčí socha Svantovíta objavená v rieke Zbrucz.489 Na území Poľska existovala aj výroba skla. Sklári pracovali v Kruszwicy, kde o tom svedčí nález pecí a téglikov na tavbu skla z 12. storočia. Nálezová situácia nasvedčuje tomu, že tunajšia huta existovala najneskôr už v 11. storočí. Z Poznane, Vratislavi, Hnezdna Kruszwice pochádzajú fragmenty vitrážového skla.490 Množstvo sklenených predmetov je doložených tiež z viacerých ranostredovekých kultúrnych vrstiev v Štetíne.491 Špeciálnym remeslom bolo spracovávanie baltského jantáru, z ktorého vznikali rôzne ozdoby, amulety, ale aj prasleny. Zber jantáru bol vedľajšou činnosťou pobaltských rybárov. Jantár sa potom opracovával pomocou dláta a jednoduchého sústruhu. V Jacewe sa podarilo doložiť výrobu predmetov z jantáru už v dobe rímskej. Nedokončené predmety nájdené v Kołobrzeku svedčia tiež o prítomnosti remeselníkov.492 O spracovávaní dreva svedčia nálezy predmetov dennej potreby (napr. lyžice, rukoväte nožov) a predovšetkým drevené konštrukcie opevnení hradísk, mosty, stavby obytných a hospodárskych budov. Rozšírené bolo debnárstvo, ako to dokladajú nálezy z Opole, Niestronna, Hnezdna, Poznane. Okrem samotného dreva sa využívala aj kôra a lyko. Rozvinuté bolo aj košikárstvo.493 Textil sa vyrábal z ľanu, konope a vlny. O tkáčstve svedčia predovšetkým nálezy praslenov. Tkáčstvo dokladajú napríklad aj nálezy predmetov na čechranie vlny a česanie ľanu v Hnezdne a fragment dreveného vretena s niťou z Lednického ostrova. Z Gdaňska pochádzajú nálezy praslice, motovidla, člnku a tkacích doštičiek. Z ranného stredoveku pochádzajú doklady tkanín z Gdaňska, ktoré boli tkané rôznymi spôsobmi. Z tejto lokality pochádza aj dôkaz o výrobe súkna.494 Koža z hovädzieho dobytka, kôz, koní, ale aj jeleňov a iných divokých zvierat sa používala na výrobu obuvi, čiapok, rukavíc, torieb, remeňov, pošiev na nože, sediel, štítov atď. O spracovávaní kože svedčia nálezy ihiel a kožených predmetov (Hnezdno, Gdaňsk, Opole). Fragment sedla zo začiatku 11. storočia pochádza z Lutomierska. V Štetíne sa podarilo odkryť jamu s hrudkami vápna a so zvieracou srsťou, ktorá slúžila zrejme na garbiarske účely.495 Spracovanie kostí a parožia bolo tiež dôležitou remeselnou činnosťou. Sortiment výrobkov z týchto surovín bol rozmanitý – hrebene, rukoväte nožov, luky, šidlá, ihly, lyžice, píšťalky, pošvy atď. Bohato zdobené hrebene pochádzajú napríklad z Kruzswice či 489 490 491 492 493 494 495 HENSEL, Słowiańszczyzna wczesnośredniowieczna, s. 317 – 349. HENSEL, Słowiańszczyzna wczesnośredniowieczna, s. 349 – 355. DEKÓWNA, Maria. Szklo w Europie wczesnosredniowiecznej. Wrocław – Warszawa – Kraków – Gdańsk : Zakład Narodowy Imienia Ossolińskich – Wydawnictwo PAN, 1980, s. 199 – 363. HENSEL, Słowiańszczyzna wczesnośredniowieczna, s. 355 – 357. HENSEL, Słowiańszczyzna wczesnośredniowieczna, s. 262 – 273. HENSEL, U źródeł Polski średniowiecznej, s. 156 – 160. HENSEL, Słowiańszczyzna wczesnośredniowieczna, s. 274 – 286 HENSEL, Słowiańszczyzna wczesnośredniowieczna, s. 289 – 300. 100 Hnezdna. Hracie kocky sa našli v Hnezdne, Poznani, Opole atď. Zaujímavým nálezom sú šachové figúrky z parožia zo Sandomierza, ktorými sa hralo v 11. alebo 12. storočí.496 Obchod Okrem regionálneho – skôr výmenného – obchodu existoval i rozvinutý diaľkový obchod. Svedčia o tom predovšetkým hromadné nálezy mincí. Z lokality Obrzycko vo Veľkopoľsku pochádzajú mince stredoázijskej razby, ďalej mince z Nemeckej ríše, Itálie, Wessexu, Čiech a Byzancie. Depot bol uložený do zeme po roku 970. Z lokality Węgierskie pochádza iný depot šperkov a arabských mincí, ktoré boli razené medzi rokmi 868/878 až 942/954. Nálezy byzantského hodvábu, perál z Perzského zálivu, porýnskych bronzových mís, hlinených kraslíc z Kyjevskej Rusi a iných predmetov cudzieho pôvodu z hradiska Opole v Hornom Sliezsku svedčia tiež o diaľkovom obchode. V Poľsku sa našli na viacerých miestach aj bronzové váhy (napr. Źlinicy). Prostredníctvom obchodných centier v Pomoransku, ako Wolin či Kołobrzeg, obchodovali Slovania z tejto oblasti so Škandináviou, porýnskou oblasťou, Dánskom či Anglickom. Ako platidlá mohli slúžiť tkaniny, kožušiny a v období Veľkej Moravy aj sekerovité hrivny. Práve tieto sa podarilo odkryť vo veľkom množstve napríklad v Krakove.497 Pravdepodobne na začiatku vlády Boleslava I. Chrabrého sa začali raziť prvé mince. Vyrábali sa v Hnezdne, Poznani, Gieczi, Mogile a na Lednickom ostrove. Nepôsobili tu regulárne mincovne, pretože sa predpokladá, že razbu vykonávali zlatníci a nie mincmajstri. Tieto prvé mince nemali výrazný vplyv na hospodárstvo.498 496 497 498 HENSEL, Słowiańszczyzna wczesnośredniowieczna, s. 303 – 316. HENSEL, Słowiańszczyzna wczesnośredniowieczna, s. 629 – 696. MÜLLER-WILLE, Michael. Fernhandel und Handelplätze. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 128 – 135. SUCHODOLSKI, Stanisław. Die Anfänge der polnischen Münzprägung. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 195 – 196. 101 POLABSKÍ  A  POBALTSKÍ  SLOVANIA Dejiny V dnešnej východnej časti Nemecka v okolí rieky Labe sídlili v ranom stredoveku viaceré slovanské kmene, ktoré boli spojené do viacerých kmeňových zväzov. Najznámejší boli Srbi, Obodriti a Veleti. V odbornej literatúre sú odlišné názory na príslušnosť niektorých kmeňov k jednotlivým kmeňovým zväzom. Slovania v tejto oblasti viedli zdĺhavé boje s Franskou ríšou, ale aj medzi sebou. Pri pobreží Baltského mora žili medzi ústím Odry a Visly Pomorania. Srbi Srbi obývali územie medzi riekami Labe, Sála a na západ až k Mohanu (Main). Tzv. Bavorský geograf o Srboch uvádza, že sú početní. Na ich území údajne existovalo 50 hradísk. Daleminci alebo inak Glomači (Talaminzi) sú v tomto texte uvedení zvlášť a patrilo im 14 hradísk.499 Predpokladá sa, že k Dalemincom patrili aj Nišania (Nisani). K Srbom sa priraďujú aj Koledici (Golodici). Anglosaský kráľ Alfréd Veľký uvádza Srbov (Surpe, Surfe) severne od Dalemincov (Dalamentsan).500 Vo Fradegarovej kronike sa spomína, že roku 631 alebo 632 sa k Samovmu kmeňovému zväzu pridalo srbské knieža Dervan.501 Územie, kde sídlili Srbi, bolo už v roku 782 poplatné Karolovi Veľkému a v roku 805 jeho vojsko porazilo kráľa Dalemincov Semela. O rok neskôr padol srbský kráľ Melito (Miliduch). Následne sa ostatní srbskí králi podrobili franskej moci. Srbi boli účastníkmi snemu vo Frankfurte nad Mohanom v roku 822, kde uznali nadradenosť cisára Ľudovíta I. Pobožného. V roku 839 došlo k boju Frankov a Sasov proti Srbom. V bitke pri Gösitzi bol porazený srbský kmeň Koledicov a padol tu ich kráľ Čimislav (Cimusclo). Koledici okrem toho stratili v prospech Sasov časť územia. Ľudovít II. Nemec zriadil na hraniciach so Slovanmi pohraničné marky. V roku 851 donútil k plateniu tribútu Srbov a v roku 856 aj Dalemincov. Boje však prebiehali aj v nasledujúcom období. V osemdesiatych rokoch 9. storočia patrilo územie Srbov pod právomoc Veľkej Moravy, ktorej platili poplatok. V roku 897 sa Srbi podriadili cisárovi Arnulfovi. Medzi rokmi 905 až 928 prebiehal vojenský konflikt medzi Východofranskou ríšou a Dalemincami, na ktorom sa na strane Dalemincov zúčastnili aj Maďari. Tí niekoľkokrát spustošili Sasko. V roku 928 kráľ Henrich I. Vtáčnik dobyl centrum Dalemincov – Ganu (Kietni). Následne vybudoval na Labe Meißen (dnes Sasko) – centrum obsadeného územia. Po roku 936 sa začína ďalšia 499 500 501 MMH III, s. 286 – 287. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 154. MMH III, s. 338. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 170. MMH I, s. 20 – 25. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 126. 102 expanzia ríše na východ za vlády Ota I. Veľkého. Na konci jeho panovania po roku 965 vznikli na území Srbska Severná, Východná a Meißenská marka. V roku 968 vzniklo arcibiskupstvo v Magdeburgu, ktoré malo na starosti christianizáciu Slovanov na rieke Sála a východne od Labe.502 Lužičania Lužičania (Lunsici) sídlili v oblasti, ktorá bola ohraničená na severe Sprévskym lesom (Spreewald v Brandenbursku, dnešné Nemecko), na východe siahala po Cottbus a rieku Sprévu, na juhu po Lužický val a na západe po rieku Dahme. Lužičania hraničili na severe so Sprévanmi, na východe so Slubjanmi, na juhu s Milčanmi a na západe s Nižanmi. Pod územím Lužičanov sa chápu aj oblasti obývané Slubjanmi (Selpuli), Slivinmi (Zliwinni), Milčanmi, Zarovanni-Sorau (Zara) a kmeňom Zagost. V okolí Görlitzu na Hornej Lužici boli Nišania a Besunčania, na strednej Odre Lebušania, označovaní aj ako Lubušania. Pravdepodobne sem patrili pôvodne Dedošania a Bobrania na pravom brehu stredného toku Odry, ktorí v prameňoch vystupujú pod spoločným označením Obrania. Problematická je príslušnosť Trebovanov k Lužičanom. Henrich I. Vtáčnik v roku 928/929 spoplatnil Milčanov a v roku 932 obsadil Lübben (urbs Liubusua) – centrum Lužičanov. Avšak územie Lužičanov bolo k ríši úplne pripojené až v roku 963. Počas vlády českého kniežaťa Boleslava II. patrilo územie Dedošanov (Dedosize) a Bobranov (Poberane) zrejme pod jeho právomoc. V roku 1002 Boleslav I. Chrabrý obsadil Lužicu a územie Milčanov, ale v roku 1004 ho stratil. V nasledujúcich rokoch sa o tieto územia viedli boje medzi Svätou ríšou rímskou, Čechmi a poľským štátom.503 Veleti Veleti (Vuilci), inak nazývaní Lutici (gentem Vilzorum, Liutici), obývali územie na východ od stredného povodia Labe po Baltské more na severe. Najdôležitejšie kmene veletského kmeňového zväzu boli Chyžania (Chizini, Kicini), nazývaní aj Kišinia alebo Chyžinia, na dolnom toku rieky Warnow, potom Črezpeňania, inak aj Penania alebo Pani (Circipani, Cirpani), medzi riekami Peene, Trebel a Recknitz, ďalej Dolenci (Tholosantes, Tholenzos) na rieke Tellense a napokon Ratari, inak označovaní ako Retrania (Retheri, Riaduri). K veletskému kmeňovému zväzu patrili taktiež Stodorania, inak nazývaní Havolania (Stoderani, Ztodorani, Hehfeldi), na strednom toku rieky Havoly s centrom v Brandenburgu, Sprévania (Zpriawani) na Spréve a dolnom toku Dahme, Brižania (Brizania), inak známi aj ako Neletici, na dolnom toku rieky Havoly, Došiania (Doxani) na Dosse, Lebušania (Leubuzzi) na strednej Odre, Rujania, inak aj Ráňania, na ostrove 502 503 Podrobnejšie BEDNAŘÍKOVÁ – HOMOLA – MĚŘÍNSKÝ, Stěhování národů a východ Evropy, s. 163 – 168. HRABOVÁ, Stopy zapomenutého lidu, s. 42, 49. Podrobnejšie BEDNAŘÍKOVÁ – HOMOLA – MĚŘÍNSKÝ, Stěhování národů a východ Evropy, s. 119 – 123. 103 Rujana (Rügen, Nemecko) a priľahlom pobreží, Ukrania (Ucrani, Ucri) v okolí rieky Ücker, Rečania v hornom povodí rieky Havoly, Moričania v okolí jazera Möritz.504 Tzv. Bavorský geograf uvádza, že Veleti mali 95 hradov a Havolania 8 hradov.505 Ratari mali svoje centrum v Rethre (Riedegost). Podľa prameňov to bolo najstaršie a najľudnatejšie sídlo Slovanov. Thietmar (975 – 1018, 1009 biskup v Merseburgu, Sasko-Anhaltsko, Nemecko) tu opísal drevený pohanský chrám zasvätený Svarožicovi, kde sa mali prinášať aj ľudské obete.506 V roku 789 uskutočnil Karol Veľký vojenské ťaženie proti Veletom, lebo neposlúchli jeho varovania a nezastavili útoky na jeho spojencov Obodritov. Veleti boli porazení a ich knieža Dragovit sa podriadil franskej moci. V roku 808 sa Veleti spojili proti Obodritom s Dánmi. Do vojny sa zapojila aj Franská ríša a až v roku 812 bol dohodnutý mier. V roku 822 sa Veleti zúčastnili na sneme vo Frankfurte nad Mohanom. Cisár Ľudovít I. Pobožný o rok neskôr rozhodol v spore o vládu nad Veletmi medzi Milegastom a Čeledragom v prospech druhého menovaného. V roku 838 vystúpili Veleti proti cisárovi, ale boli porazení. Opäť sa Veleti v písomných prameňoch objavili až v roku 929, keď sa začala expanzia kráľa Henricha I. Vtáčnika smerom na východ. Následne sa pramene zmieňujú o viacerých vojenských konfliktoch. Ratari bojovali v roku 963 aj proti poľskému kráľovi Mieškovi I. Oto I. Veľký zriadil medzi rokmi 946 – 948 biskupstvo v Havelbergu a v roku 948 v Brandenburgu. V roku 983 Veleti povstali a obidve mestá v spojenectve s Obodritmi obsadili. Brandenburg sa podarilo získať naspäť až v roku 991. Na začiatku 11. storočia bojovali vo vojnách na strane Henricha II. Bavorského proti Boleslavovi Chrabrému. V polovici 11. storočia došlo vo veletskom zväze k roztržkám. V roku 1057 zasiahli do týchto bojov Obodriti, Dáni a Sasi. V rokoch 1067 – 1068 viedol výpravu proti Veletom biskup Burchard z Halberstadtu, ktorému sa podarilo zničiť svätyňu Svarožiča v Rethre. Následne uskutočňovali výboje na územie Veletov Pomorania.507 Na ostrove Rujana v Arkone bola na území Ránov známa Svantovítova svätyňa. Ránovia mali v roku 954 silné loďstvo. Venovali sa obchodu a neskôr, od polovice 11. storočia, pirátstvu. Ránovia museli čeliť Obodritom, Pomoranom, Sasom a Dánom. Dlhodobo sa im darilo vzdorovať. V roku 1157 však pri nórskom pobreží zničila slovanské loďstvo búrka. Postupne získali nadvládu Dáni, ktorí v roku 1168 dobyli a vypálili Arkonu.508 504 505 506 507 508 Podrobnejšie BEDNAŘÍKOVÁ – HOMOLA – MĚŘÍNSKÝ, Stěhování národů a východ Evropy, s. 125 – 130. MMH III, s. 286. Dětmar z Merseburku: Kronika. Praha : Argo, 2008, s. 172, 174. Podrobnejšie BEDNAŘÍKOVÁ – HOMOLA – MĚŘÍNSKÝ, Stěhování národů a východ Evropy, s. 128 – 130. BERANOVÁ, Slované, s. 56 – 57. DRALLE, Lothar. Slaven an Havel und Spree : Studien zur Geschichte des hevellisch – wilzischen Furstentums (6.bis 10. Jahrhundert). Berlin : Duncker und Humbolt, 1981, s. 86 – 114. HERRMANN, Die Slawen in Deutschland. Geschichte und Kultur der slawischen Stämme westlich von Oder und Neiße vom 6. bis 12. Jahrhundert. Ein Handbuch, s. 265 – 302. HRABOVÁ, Stopy zapomenutého lidu, s. 74 – 75. Podrobnejšie BEDNAŘÍKOVÁ – HOMOLA – MĚŘÍNSKÝ, Stěhování národů a východ Evropy, s. 142 – 148. HERRMANN, Geschichte und Kultur der slawischen Stämme westlich von Oder und Neiße vom 6. bis 12. Jahrhundert. Ein Handbuch. Neubearbeitung (rozšírené vydanie), s. 326 – 397. 104 Obodriti Obodriti (Abodriti, Apdrede) sídlili medzi dolným tokom Labe a Baltským morom. Na severe susedili s Dánmi, na juhozápade so Sasmi, na juhovýchode s Veletmi. Obodritský kmeňový zväz tvorili samotní Obodriti, Vagrovia (Wagri), žijúci na území dnešného východného Holsteinska, Polabania (Polabi, Polagi), žijúci medzi riekami Trave a Labe, a Varnovia v medziriečí Warnowa a Mildenitzu. Úzke kontakty s Obodritmi mali Liňania (Linaa, Linones) na pravom brehu Labe a Drevania na ľavom brehu Labe. S Polabanmi splynuli Smeldingovia a Betelenci (Betinci). Už v roku 789 sa v uvádza obodritský vládca Vicana, inak označovaný aj ako Dragovit, ktorý pomohol Karolovi Veľkému v boji proti Veletom. Ďalším známym panovníkom bol Dražek (Thrasco), ktorý bojoval proti Sasom, Dánom aj Veletom a takisto bojoval na strane Karola Veľkého. V roku 808 Dáni dobyli Velehrad (Wiligrad), dnešný Mecklenburg, ktorý bol centrom Obodritov. V nasledujúcom roku pomáhali Dáni Obodritom už ako spojenci ich vládcu proti Veletom. Po úspešnom boji dal však dánsky kráľ Gudfred (804 – 810) Dražka zavraždiť. Jeho nástupcom sa stal Slavomír. Cisár Ľudovít I. Pobožný pre nespokojnosť obodritských kniežat v roku 819 dosadil ako vládcu Dražkovho syna Čedraga (819 – 826). V roku 822 sa Obodriti zúčastnili na sneme vo Frankfurte nad Mohanom. V nasledujúcich rokoch však došlo k bojom s Frankami. Ľudovít II. Nemec si v roku 844 podriadil územie Obodritov a vládu rozdelil medzi viacero kniežat. Od roku 857 prebiehali opäť vzájomné boje. Cisár Arnulf v roku 897 uzavrel mier. Henrich I. Vtáčnik si Obodritov podriadil až v roku 927 a nechal obodritského kráľa pokrstiť. V rokoch 936 – 940 vypuklo povstanie proti saskej expanzii, na ktorom sa zúčastnili aj Obodriti. V bojoch proti Otovi I. Veľkému padol v roku 955 obodritský kráľ Stojgniev. Pred rokom 967 zomrel obodritský kráľ Nakon a jeho nástupcom sa stal Myslav (Mistav, Mstivoj), ktorý bojoval proti Sasom a zapojil sa spolu s Mieškom I. a Boleslavom II. na strane Henricha II. Bavorského do bojov o moc vo Svätej ríši rímskej. Na začiatku svojej vlády bol však Myslav so Sasmi zadobre. V roku 968 bolo na území Vagrov v Starigrade (Oldenburg) zriadené biskupstvo, ktoré patrilo pod arcibiskupstvo v Hammaburgu (dnes Hamburg – Brémy). Toto biskupstvo malo vplyv na rozvoj christianizácie Obodritov. Avšak v rokoch 990 – 995 zničili Obodriti Hammaburg a zrušili starigradské biskupstvo. K jeho obnoveniu a vzniku ďalších biskupstiev došlo až za vlády obodritského panovníka Gotšalka (1043 – 1066). Obodritská moc upadla po roku 1166/1167, keď sa saským vazalom stal Pribyslav (†1178). Následne došlo k postupnej germanizácii.509 Pomorania Pomorania (Pomorani, Pomerani) sídlili na pobreží Baltského mora od dolného toku Visly až po ústie Odry na západe. Keďže neboli v priamom kontakte s Franskou ríšou, dozvedáme sa o nich až v 10. storočí. Vtedy sa Pomorania dostali do sporu s Dánmi. Tí si na ich 509 Podrobnejšie BEDNAŘÍKOVÁ – HOMOLA – MĚŘÍNSKÝ, Stěhování národů a východ Evropy, s. 150 – 130. HERRMANN, Geschichte und Kultur der slawischen Stämme westlich von Oder und Neiße vom 6. bis 12. Jahrhundert. Ein Handbuch. Neubearbeitung (rozšírené vydanie), s. 326 – 397. HRABOVÁ, Stopy zapomenutého lidu, s. 40 – 49. 105 území vybudovali základňu Jomsborg (Wollin, Vineta). O kmeňoch, ktoré sídlili v tejto oblasti, vieme málo. Na ostrove Wolin a pravom brehu Dziwny sídlili Volyňania (Velunzani) a v okolí mesta Pyrzyce boli Poriečania (Prissani). Doterajšie poznatky z archeologických výskumov na základe materiálnej kultúry dokladajú, že tu žilo viac kmeňov. Za vlády Mieška I. bola väčšia časť ovládnutá vznikajúcim poľským štátom. V roku 1000 Boleslav I. Chrabrý založil biskupstvo v Kołobrzegu. Po jeho smrti boli Pomorania poplatní Dánom. Západná časť Pomoranska sa germanizovala a východnú časť spravoval v rámci poľského štátu miestodržiteľ z domácich kniežat.510 Spoločnosť V písomných prameňoch sa predstavitelia kmeňov spomínajú ako veľmoži (duces) alebo králi (reges), príp. malí králi (reguli). V lužickej srbštine sa pre nich používal výraz knjez. Títo malo okolo seba vojenskú družinu (socii), o ktorú sa opierali. Okrem nich sa stretávame s tzv. predákmi (primores, praestantiores, meliores). Predpokladá sa, že to boli správcovia hradiskových okrskov alebo bohatí ľudia. Takisto disponovali vojenskou družinou. Veľmoži a predáci sa zúčastňovali kmeňových snemov (placita), kde sa preberali vojenské a politické otázky. Tu sa napríklad rozhodovalo o vojenských ťaženiach a volil sa kráľ. V dôležitých prímorských obchodných centrách, ako Arkona či Wolin, mali okrem veľmožov dôležité postavenie aj lodiari a kupci. Konali sa tu tiež snemy. Väčšinu obyvateľstva tvorili slobodní roľníci na vidieku, ktorí sa zúčastňovali vojenských akcií ako pešiaci, a v prameňoch sa preto spomínajú aj ako agrarii milites. Časť z nich sa však postupne dostávala do závislosti od veľmožov a stala sa vlastne poddanými.511 Hradiská Podľa posledných dendrochronologických zistení si v oblasti východného Nemecka Slovania začali stavať hradiská v 8. storočí. Doteraz je doložených viac ako 300 hradísk. Boli postavené na miestach, ktoré poskytovali prirodzenú ochranu. Najstaršie hradiská boli opevnené dreveno-hlinitou konštrukciou, neskôr sa používal aj kameň. Niektoré hradiská mali centrálne postavenie (Oldenburg, Mecklenburg), pri niektorých sa skôr predpokladá, že slúžili len ako útočisko pre obyvateľov z okolitých osád (Tornow).512 Stavba hradísk si vyžadovala dôslednú organizáciu a veľké množstvo stavebného materiálu. Napríklad v prípade hradiska v Behrene-Lübchine museli podľa výpočtov Joachima Herrmanna stavitelia vyťať, premiestniť a upraviť pre potreby valu 5400 m3, palisády 60 m3, mosta 120 m3 a roštovej konštrukcie 6000 m3 dreva. Predpokladá sa, že výstavba tohto opevnenia 510 511 512 Podrobnejšie BEDNAŘÍKOVÁ – HOMOLA – MĚŘÍNSKÝ, Stěhování národů a východ Evropy, s. 139 – 142. BUKO, Archeologia Polski wczesnośredniowiecznej, s. 82 – 83. HAVLÍK, Slovanské státní útvary raného středověku, s. 135 – 166. HRABOVÁ, Stopy zapomenutého lidu, s. 112 – 114. Podrobnejšie KEMPKE, Torsten. Burgwälle des 8. bis 12. Jahrhunderts zwischen Elbe und Oder. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 270 – 273. 106 aj s vnútornou zástavbou mohla v prípade 100 stavebníkov trvať od 850 do 1300 dní. Cez rok sa však stavebné práce mohli vykonávať približne 200 dní, keďže v ostatné dni sa museli vykonávať aj iné činnosti, ako napríklad sejba, žatva atď. V takomto prípade stavba mohla tvať 4 až 7 rokov.513 Na území Lužičanov bolo preskúmané hradisko so zázemím v Tornowe. Hradisko vzniklo v inundácii rieky Schrake. Predpokladá sa (na základe opevnenia a vnútornej zástavby), že hradisko malo dve stavebné fázy. Staršie opevnenie bolo postavené z dubových kmeňov a klád, usporiadaných do roštovej konštrukcie do výšky 5 – 6 m, vo vnútri vyplnených hlinou. Predná stena bola vymazaná hlinou. V hradbe bola chodba pre obrancov. Pred opevnením bola vodná priekopa. Do hradiska sa vchádzalo z južnej strany po moste. Z vnútornej strany opevnenia boli duté priestory, ktoré sa interpretujú ako prechodné príbytky pre ľudí, čo sa sem uchýlili v dobe nebezpečenstva. Uprostred hradiska sa podarilo objaviť studňu obloženú drevom a na dne kameňom. V blízkosti sa nachádzala zrejme sýpka. Ďalšia stavba slúžila najskôr na spracovanie obilia. Pri bráne sa podarilo odkryť pravdepodobne jednoposchodovú stavbu, ktorá slúžila ako obydlie. Existencia tejto fázy hradiska sa pôvodne datovala do 7. – 8. storočia. Podľa novších dendrochronologických analýz sa predpokladá vznik hradiska až v 9. storočí. Hradisko zaniklo v dôsledku požiaru. Následne došlo k novej výstavbe. Opevnenie bolo zväčšené a dosahovalo výšku 9 m. Horná ochodza bola obložená neopracovanými kameňmi. Po vnútornom obvode hradby bolo postavených 19 stavieb s chodbovou ochodzou. Tri z nich slúžili ako príbytky a ostatné ako zásobárne. Vo vnútri hradiska stála samostatne studňa a zrubová poschodová stavba. Pôvodne sa predpokladalo, že druhýkrát hradisko vyhorelo v prvej polovici 9. storočia. V súčasnosti sa druhá fáza existencie hradiska kladie do 10. storočia. Neopevnené osady boli zistené v polohe Borchelt, Lütjenberg a priamo na mieste dnešnej dediny Tornow. V polohe Lütjenberg existovala osada v 6. storočí. Doložená je tu keramika pražského typu a pozostatky zrubových chát. V dobe výstavby hradiska sa tu objavujú nové typy príbytkov a keramiky. Vtedy vznikla aj osada v polohe Borchelt, ktorá bola prvýkrát vypálená spolu so starším hradiskom a druhýkrát s mladším. Po zániku hradiska však osada pretrvala až do konca 12. storočia. V prvej polovici 9. storočia vznikla osada na mieste dnešnej dediny.514 Hradisko v dnešnom Teterowe patrilo Črezpeňanom a bolo postavené na ostrove uprostred rovnomenného jazera. Opevnenie sa nachádzalo v severnej časti ostrova a bolo tvorené drevenou roštovou konštrukciou vyplnenou hlinou, pieskom a štrkom a z vonkajšej strany obloženou kamením. Vnútorná plocha bola zastavaná. Ostatnú plochu 513 514 HERRMANN, Geschichte und Kultur der slawischen Stämme westlich von Oder und Neiße vom 6. bis 12. Jahrhundert. Ein Handbuch. Neubearbeitung (rozšírené vydanie), s. 231. HERRMANN, Joachim. Tornow und Vorberg 1, 2. Ein Beitrag zur Frühgeschichte der Lausitz. Berlin : Akademie – Verlag, 1966. HERRMANN, Geschichte und Kultur der slawischen Stämme westlich von Oder und Neiße vom 6. bis 12. Jahrhundert. Ein Handbuch, s. 161 – 162, 180 – 181. HENNING, Joachim. Germanen – Slawen – Deutsche. Neue Untersuchungen zum frühgeschichtlichen Siedlungswesen östlich der Elbe. In: Prähistorische Zeitschrift, 1991, roč. 66, č. 1, s. 119 – 133. 107 ostrova zaberala neopevnená osada, ktorá bola spojená s brehom pomocou cesty s drevenou konštrukciou.515 Ďalšie významné hradisko Črezpeňanov bolo v dnešnom Behrene-Lübchine na ostrove pri brehu už neexistujúceho jazera. Opevnenie sa v niektorých častiach zachovalo vďaka prírodným podmienkam vo veľmi dobrom stave. Tvorila ho drevená roštová konštrukcia s rašelinovo-hlineno-kamennou výplňou. Pred hradbou bol ílovitý násyp, pred ktorým bol stupeň zo štiepaných kameňov, podoprený dvojitou stenou z drevených fošní. Hradisko sa nachádzalo na polostrove a bolo prepojené dreveným mostom s pevninou, kde stálo predhradie. Pre časté záplavy bola spodná časť upravená dubovými a bukovými kmeňmi, na ktoré bola navŕšená rašelina a zemina. Pri archeologickom výskume sa podarilo objaviť viacero drevených predmetov (topory na lopaty a sekery, nádoby, vedrá, koleso voza, zdobené figúrky atď.) hlavne z 11. a 12. storočia. Hradisko bolo v neskoršom období prestavané. Hradby mali kamennú konštrukciu s vnútorným kamenným obložením. Staršie hradisko malo vnútorný priestor s priemerom 76 až 84 m a mladšie 84 až 95 m.516 Centrom kmeňa Volyňanov bol Wolin pri rieke Dziwna. Osada tu vznikla v 8. storočí na pahorku a jej rozmach nastal v 9. storočí. Vznikol tu prístav s ulicovitou zástavbou. Na najvyššom bode bolo založené kultové miesto a v 9. storočí postavený chrám. V polovici tohto storočia vzniklo hradisko blízko brodu cez rieku, centrum budúceho mesta bolo opevnené dreveno-hlinitým valom. Medzi rokmi 896 až 900 sa postavil nový prístav a v prvej tretine 10. storočia došlo k ďalším opevňovacím prácam. Bol vybudovaný aj nový chrám. V 10. storočí sa Wolin rozprestieral na troch kilometroch pozdĺž rieky. Existovali tu remeselnícke dielne, ktoré sa venovali predovšetkým spracovaniu parohov a jantáru. Obchodné kontakty sú na základe nájdených predmetov doložené s Anglickom, Škandináviou, Moravou, Sliezskom i arabskými krajinami. Ibráhím ibn Jackúb pre Wolin zaznamenal názov Weltaba. V škandinávskych ságach z 11. storočia sa uvádza ako Ióm. Mieško I. si mesto podrobil. Wolin si však aj potom udržal slobodné postavenie. V prístave žili obyvatelia viacerých národností. K úpadku Wolina dochádzalo od 11. storočia, keď sa začal vzostup Štetína. V roku 1140 tu bolo založené biskupstvo. Pri výskume sa zistili aj dve pohrebiská.517 Hlavným centrom Obodritov bol Mecklenburg – Veligrad. Systematickým výskumom sa podarilo doložiť 7 stavebných fáz. Najstaršia fortifikácia vznikla podľa rádiokarbónového datovania približne v polovici 7. storočia. Vtedajšia rozloha hradiska bola 1,4 ha. Opevnenie pozostávalo z dreveno-hlinitého valu vysokého 6 m a širokého 13 m. Z vnútornej strany valu stáli zrubové a nadzemné stavby vypletané prútmi a vymazané hlinou. V nasledujúcom období bolo opevnenie viackrát prestavané. Počas výskumu sa okrem 515 516 517 UNVERZAGT, Wilhelm. Teterow. Ein slawischer Burgwall in Mecklenburg. Berlin : Akademie – Verlag, 1963. HERRMANN, Geschichte und Kultur der slawischen Stämme westlich von Oder und Neiße vom 6. bis 12. Jahrhundert. Ein Handbuch. Neubearbeitung (rozšírené vydanie), s. 221 – 224. SCHULDT, Ewald. Behren-Lübchin. Eine spätslawische Burglage in Mecklenburg. Berlin : Akademie – Verlag, 1965. FILIPOWIAK, Władysław. Wolin – ein frühmittelalterliches Zentrum an der Ostsee. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 152 – 155. 108 iného získali aj drevené (napr. vreteno) a kožené predmety (topánky, pošva noža). V 2. polovici 10. storočia tu vznikol kostol. Mecklenburg bol strediskom rozsiahleho územia, ktoré malo rozlohu približne 150 km2.518 Centrom Vagrov bolo hradisko v dnešnom Oldenburgu, ktoré Slovania označovali ako Starigrad. Najstaršie stavby sa tu datujú do 7. až 8. storočia. Na konci 8. storočia a na začiatku 9. storočia tu došlo k rozsiahlej výstavbe kniežacieho dvora podľa franského vzoru. Existovala tu kniežacia sála a viacero obytných a hospodárskych budov. Franský vplyv je doložený aj nájdenými predmetmi (karolínske kovania, jazdecké ostrohy, stolové súpravy). Sála bola niekoľkokrát prestavaná a od druhej tretiny 10. storočia (okolo roku 952) na jej mieste existoval kostol s priľahlým cintorínom. Vznik chrámu súvisí s krstom kráľa Obodritov v roku 934. Druhý kostol pochádza z obdobia existencie oldenburského biskupstva v rokoch 972 – 983. V jeho interiéri sa zistilo viacero hrobov, ktoré patrili príslušníkom kniežacej vrstvy. Pri povstaní Veletov v roku 983 bol kostol zničený a na jeho mieste vznikla pohanská svätyňa. Tunajšie biskupstvo bolo obnovené v roku 1060.519 Vidiecke sídla Vo východnej časti dnešného Nemecka bolo preskúmaných niekoľko vidieckych sídiel. V Dessau-Misigkau sa podarilo doložiť sídlisko okruhlovicovitého pôdorysu, ktoré je datované medzi koniec 6. až začiatok 8. storočia. Zistilo sa tu päť fáz osídlenia, pričom v každej z nich existovalo 7 až 10 obydlí. Predpokladá sa, že v jednej fáze osídlenia tu mohlo žiť okolo 50 obyvateľov. V Devstorfe bolo odkrytých 21 obydlí usporiadaných do kruhu. Nezahĺbené obydlia usporiadané do polkruhu sa našli v Berlíne-Hellersdorfe (7. – 8. storočie) a v Berlíne-Mahlsdorfe (8. – 10. storočie). V Presehnchene (9. – 10. storočie) a Groß Radene (9. – 10. storočie) boli obydlia orientované rovnako a niektoré z nich usporiadané do radu. Za vidiecke sídla možno považovať aj otvorené sídliská v blízkosti hradísk, ako napr. v Tornowe alebo Feldbergu, pričom počet obyvateľov v týchto prípadoch mohol 518 519 DONAT, Peter. Die Mecklenburg – eine Hauptburg der Obodriten. Berlin : Akademie Verlag, 1984. DONAT, Peter. Mecklenburg. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 2. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 662 – 664. Podrobnejšie k výskumu pozri GABRIEL, Ingo. Starigard/Oldenburg. Hauptburg der Slawen in Wagrien. I. Stratigraphie und Chronologie (Archäologische Ausgrabungen 1973 – 1982). Neumünster : Karl Wachholtz Verlag, 1984. GABRIEL, Ingo. Starigrad – Oldenburg. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie Handbuch zur Asstellung. Band 2. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 658 – 661. KEMPKE, Torsten. Starigard/ Oldenburg. Hauptburg der Slawen in Wagrien. Die Keramik des 8. – 12. Jahrhunderts. Neumünster : Karl Wachholtz Verlag, 1984. KEMPKE, Torsten. Starigard/Oldenburg Hauptburg der Slawen in Wagrien. III. Die Waffen des 8. – 13. Jahrhunderts. Neumünster : Karl Wachholtz Verlag, 1991. PRUMMEL, Wietske. Starigard/Oldenburg Hauptburg der Slawen in Wagrien. IV. Die Tierknochenfunde unter besonderer Berücksichtigung der Beizjagd. Neumünster : Karl Wachholtz Verlag, 1993. Starigard/Oldenburg. Hauptburg der Slawen in Wagrien. V. Naturwissenschaftliche Beiträge. Neumünster : Wachholtz Verlag, 2004. GABRIEL, Ingo – KEMPKE, Torsten. Starigard/Oldenburg Hauptburg der Slawen in Wagrien. VI. Die Grabfunde : Einführung und archäologisches Material. Neumünster : Wachholtz Verlag, 2011. 109 dosahovať niekoľko stoviek. V prípade Feldbergu sa predpokladá od 600 do 1200 obyvateľov. V Groß Radene mohlo v 33 domoch podľa odhadov žiť 150 až 200 ľudí.520 Obydlia mali prevažne štvorcovitý pôdorys a len jednu miestnosť s veľkosťou 12 až 25 m2. V južných oblastiach prevládajú zahĺbené zemnice a na severe zrubové stavby. Steny týchto stavieb boli z fošní alebo okrúhlych brvien. Strechu niesli koly a bola zrejme pokrytá trstinou alebo slamou. Vyskytujú sa aj nadzemné stavby, ktorých steny boli vypletené prútím a omazané hlinou (Groß Raden, Oldenburg). V obydliach je doložená existencia buď ohniska, alebo pece. Okrem samotných obydlí sa podarilo doložiť i zásobnice, hospodárske stavby a niekedy aj studne štvorcového tvaru s výdrevou po stranách.521 Pohrebiská Pohrebiská Polabských Slovanov sú preskúmané v menšom rozsahu ako sídliská. Slovania pochovávali v tejto oblasti pôvodne žiarovým rítom. Len veľmi málo hrobov pochádza zo 7. a z prvej polovice 8. storočia. V priebehu 10. až 12. storočia sa už uplatnil kostrový rítus. Tento prechod v spôsobe pochovávania sa dával do súvislosti s pôsobením kresťanstva. Najprv sa začal praktizovať v oblasti obývanej Srbmi. Obodriti prestali používať žiarový rítus až na konci 10. storočia. Na území Veletov sa praktizoval aj naďalej. Tu sa kostrové pochovávanie objavilo až v 11. storočí. Žiarové pohrebiská, známe predovšetkým u Veletov, sa označujú v archeologickej literatúre aj ako typ Alt Käbelich. Charakteristické pre ne je pochovávanie do pravouhlých alebo oválnych jám, v ktorých sa vyskytuje predovšetkým materiálna kultúra typická pre sídliská. Tento typ hrobov bol rozšírený od západného Mecklenburska po strednú Vislu.522 Čo sa týka kostrových pohrebísk, telá boli uložené v jame spôsobom, že boli zabalené do plachty alebo položené na doskách, prípadne v drevenej truhle. Hrobová jama bývala niekedy vyložená drevom alebo kameňom. Hroby boli na povrchu označené kamennými platňami. Preskúmané bolo napríklad pohrebisko v Espenfelde pri Arnstadte v Durínsku z 2. polovice 10. storočia až 12. storočia, kde sa odkrylo vyše 440 kostrových hrobov, ktoré boli orientované v smere západ – východ. Ženy mali v hroboch šperky (záušnice, prstene, náhrdelníky zo skla a drahokamov). V niektorých mužských hroboch boli nájdené železné nože. V prípade výskytu ostrohy v hrobovom inventári sa predpokladá, že jedinec patril do privilegovanej spoločenskej 520 521 522 HERRMANN, Geschichte und Kultur der slawischen Stämme westlich von Oder und Neiße vom 6. bis 12. Jahrhundert. Ein Handbuch. Neubearbeitung (rozšírené vydanie), s. 163 – 178. GRINGMUTHDALLMER, Eike. Siedlunglandschaften, Siedlung und Wirtschaft der Westslawen zwischen Elbe und Oder. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 98. HERRMANN, Geschichte und Kultur der slawischen Stämme westlich von Oder und Neiße vom 6. bis 12. Jahrhundert. Ein Handbuch. Neubearbeitung (rozšírené vydanie), s. 163 – 186. GRINGMUTHDALLMER, Eike. Siedlunglandschaften, Siedlung und Wirtschaft der Westslawen zwischen Elbe und Oder. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 98. DULINICZ, Frühe Slawen im Gebiet zwischen unterer Weichsel und Elbe, s. 272. HRABOVÁ, Stopy zapomenutého lidu, s. 126. 110 vrstvy. Niekedy mal pochovaný v ruke mincu.523 V Gahre sa podarilo preskúmať mohyly, kde sa pochovávalo žiarovým spôsobom. Keramika a šperky datujú pohrebisko do 2. polovice 10. storočia.524 V Groß Strömkendorfe bolo odkrytých 250 hrobov, z toho 170 žiarových a 80 kostrových, s bohatým inventárom (keramika, sklenené perly, pilníky atď.). Zaujímavosťou je 5 hrobov s doloženými zvyškami lodí. V jednom z nich sa našlo 400 nitov a na základe rekonštrukcie sa predpokladá, že loď mohla byť dlhá 9,5 m a široká 1,8 m. Pohrebisko sa datuje do polovice 8. storočia a hroby s loďami súvisia s oblasťou Škandinávie, pre ktorú sú typické.525 Hospodárstvo Poľnohospodárstvo Najlepšia pôda na poľnohospodárske účely sa nachádzala východne od Labe na území Vagrov, Obodritov, Dolencov, Ukranov, Lebušanov a Milčanov. Srbi obývali oblasť úrodných sprašových pôd. Ostatné kmene sídlili na menej kvalitných pôdach. Pôda sa získavala vyklčovaním lesa a vypálením nízkych porastov. Následne sa obrábala dreveným hákovým radlom. Takýto sa podarilo objaviť na lokalitách Dabergotz pri Neuruppine, Wiesenau, Spandau, Langengrassau a Kamień Pomorski. Nález z Dabergotzu pri Neuruppine je rádiokarbonóvou metódou datovaný do 8. storočia (733 ± 80). Ostatné pochádzajú z mladších období. Napríklad drevené hákové radlo z Wiesenau pochádza z 8./9. storočia a objav z Langengrassau je až z 11. storočia (1070 ± 50). Od 9. storočia sa postupne uplatňoval drevený hák vybavený železnou radlicou (napr. Tornow, Calau, Krampnitz). Samotný termín hák sa používal neskôr ako pomenovanie pre dávky, ktoré mali Slovania odvádzať Nemcom. Pestovali sa raž, proso, pšenica, jačmeň a ovos, zo strukovín to boli hrach, šošovica, fazuľa. Okrem toho cibuľa a mak. Predovšetkým na látky sa pestoval ľan a konope. Po sejbe sa na zahrnutie obilia používali brány z vetiev alebo rámové brány (lokalita Groß Raden). Obilie sa zberalo srpom a na sekanie trávy sa používala kosa s krátkou rukoväťou. Obilie sa mlelo v žarnovoch a skladovalo sa väčšinou v zásobnicových jamách hruškovitého tvaru, ktoré boli vykladané slamou alebo kôrou. Napríklad na sídlisku Neubrandenburg-Fritscheshof sa odkrylo 21 zásobníc blízko domov a jedna v obydlí. Pri pestovaní obilia sa uplatňovala predovšetkým trávopoľná sústava. Na základe výskumu v Tornowe sa predpokladá, že už v 10. storočí sa uplatňovalo striedanie plodín v cykloch. Uvažuje sa o trojročnom (pšenica/jačmeň – žito – proso – pšenica/jačmeň) alebo štvorročnom (pšenica/jačmeň – žito – proso – úhor) cykle. Obilie sa mlelo na žarnovoch, aby sa z neho získala múka. Proso sa drvilo v stupach a následne sa z neho urobila kaša alebo placky. Olej sa vyrábal lisovaním z ľanu. Nožná stupa a lis na olej pochádzajú z Groß Radenu. Slovania používali na obrábanie svojich záhrad aj drevené rýle. Takéto sa podarilo nájsť napríklad v Behrene-Lübchine. Niektoré slovanské termíny súvisiace s roľníctvom sa preniesli aj do miestnych názvov. Pomenovanie Ornitz je odvodené od ornice a Röhlitz od 523 524 525 DUŠEK, Geschichte und Kultur der Slawen in Thüringen. BIERMANN, Slawische Besiedlung zwischen Elbe, Neisse und Lubsza, s. 90. DULINICZ, Frühe Slawen im Gebiet zwischen unterer Weichsel und Elbe, s. 271 – 272. 111 slova roľa. Rovnako to je aj v prípade kultúrnych plodín. Od žita sú odvodené toponymá Siethen, Zittau, od bôbu Bobbau, od hrachu (starosrbsky groch) Grochlitz, zo slova klas (kłos) zas Klossa, Closewitz atď.526 Chov zvierat Analýzou kostrových pozostatkov z viacerých archeologických výskumov sa podarilo doložiť predovšetkým chov ošípaných, hovädzieho dobytka, koní, oviec a kôz. Intenzívnejší chov hovädzieho dobytka nastal až po roku 1000. Kone a voly slúžili aj ako ťažné zvieratá. Kôň mal však predovšetkým vojenský význam. Ibráhím ibn Jackúb píše, že krajina Obodritov bola bohatá na kone, ktoré sa aj vyvážali. Práve Obodriti poskytli v roku 982 Otovi II. na vojenskú výpravu do Itálie 1000 jazdcov. V niektorých prípadoch bol kôň pochovaný spolu s jazdcom (Paußnitz pri Riese, Ralswiek na ostrove Rügen – Rujana, Rheinsberg). Biely žrebec mal dôležité miesto v kulte. Veľké množstvo konských kostí sa našlo v chrámovom okrsku v Groß Radene. Zriedkavo je doložená kura, hus a kačka. Ovce sa chovali nielen pre mäso a vlnu, ale z ich kože sa vyrábalo aj zimné oblečenie. Z kože hovädzieho dobytka sa vyrábali remene na opasky a konské postroje alebo topánky. Práve topánky sa našli na viacerých miestach (Berlín-Köpenick, Tornow, Vipperow, Brandenburg). Tenké kože sa používali aj do okien. Kosti zvierat sa využívali na výrobu predmetov dennej potreby, ako boli ihly na šitie, alebo tiež korčúľ. Zvieratá sa odvádzali aj ako poplatok cirkvi. Už v roku 937 Moričania a Havolania odovzdávali ošípané do Magdeburgu kláštoru sv. Mórica. V roku 970 a 971 platili Daleminci, Nišania, Milčania a Dadošania biskupstvu v Meißene takisto predovšetkým ošípanými.527 Včelárstvo Slovania boli známi chovom včiel, predovšetkým brtníctvom. V lesoch sa včely chovali v hrubých kmeňoch stromov. Takto sa získaval borovicový, javorový, dubový i lipový med, ktorý slúžil ako sladidlo i na výrobu medoviny. V roku 965 Ibráhím ibn Jackúb spomína, že oblasť dnešnej východnej časti Nemecka bola bohatá práve na medovinu. O včelárstve svedčia aj zachované miestne názvy ako Medow, Medewitz.528 526 527 528 HERRMANN, Geschichte und Kultur der slawischen Stämme westlich von Oder und Neiße vom 6. bis 12. Jahrhundert. Ein Handbuch. Neubearbeitung (rozšírené vydanie), s. 49 – 57, 507 – 508. GRINGMUTHDALLMER, Eike. Siedlunglandschaften, Siedlung und Wirtschaft der Westslawen zwischen Elbe und Oder. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 98 – 100. HERRMANN, Geschichte und Kultur der slawischen Stämme westlich von Oder und Neiße vom 6. bis 12. Jahrhundert. Ein Handbuch. Neubearbeitung (rozšírené vydanie), s. 83 – 92. GRINGMUTH-DALLMER, Siedlunglandschaften, Siedlung und Wirtschaft, s. 100. HERRMANN, Geschichte und Kultur der slawischen Stämme westlich von Oder und Neiße vom 6. bis 12. Jahrhundert. Ein Handbuch. Neubearbeitung (rozšírené vydanie), s. 99 – 100. 112 Lov Lov mal vo vtedajšom hospodárstve menší význam. Zver sa lovila šípmi a oštepmi. Na poľovačky bola pravdepodobne cvičená aj časť psov. Nálezy zvieracích kostí svedčia o tom, že sa lovil jeleň, srnec obyčajný, diviak, zubor, zajac a jazvec. Predovšetkým pre kožušinu sa poľovalo na líšku, vlka, kunu skalnú, divú mačku, bobra, zajaca a tchora. O význame tohto druhu lovu svedčí aj to, že v roku 971 platili Daleminci, Nišania, Milčania a Lužičania poplatky biskupstvu v Meißene vo forme kožušín. V Alt-Lübecku sa podarilo doložiť lov tuleňa.529 Rybolov Oblasť východného Nemecka je bohatá na rieky a jazerá, ktoré vytvorili prirodzený predpoklad pre rozvoj rybolovu. Dokladajú to predovšetkým nálezy rybích kostí, rybárskych háčikov, závaží na siete a vrší zo sídlisk. Železné rybárske háčiky sa našli v Berlíne-Köpenicku, Teterowe, Neuendorfe pri Brandenburgu atď. Zvyšky desiatych vrší sa podarilo doložiť pri moste a vstupnej bráne do hradiska v Behrene-Lübchine. Z Feldbergu pochádza 8 vrší s priemerom 20 – 30 cm. Predpokladá sa, že sa používali na lov raka. Slovania lovili kapre, ostrieže, pleskáče, liene, plotice a iné ryby. Od konca 8. storočia sa spomína morský rybolov. V 9. – 10. storočí je doložený obchod s rybami. V novembri sa v Arkone každoročne obchodovalo na rybom trhu.530 Remeslá Podarilo sa doložiť aj stopy po hutníckej činnosti. Ako surovina sa využívali bahenné železné rudy, ktoré sa vyskytovali na mnohých miestach v nížinných oblastiach od Lužice až po pobrežie Baltského mora. Ich využívanie je doložené ešte aj v 19. storočí. Tavením bahenných železných rúd v peciach pri teplote 1100 až 1250 °C sa získavali železné lupy. Tieto sa potom distribuovali na ďalšie spracovanie. Zvyšok pece na spracovanie železa spolu s lupou sa podarilo odkryť na sídlisku Tramnitz. Okrem lúp boli zrejme polotovarom na ďalšie spracovávanie tzv. železné misky (Tornow, Vorberg). Dôkazy hutníckej činnosti sa podarilo získať blízko hradiska Tornow.531 Priamo na hradiskách sa našli kováčske dielne (napr. Tornow). Kováčske nástroje sa našli napr. v Groß Radene (priebojník, sekáč) a Menzline (kliešte). O kováčskej činnosti svedčí široký sortiment kovových predmetov (nože, sekery, hroty šípov, kopije, kľúče, rôzne kovania, kosáky, kresadlá atď.). Zbrane poukazujú na kontakty s Východom a Škandináviou. HERRMANN, Geschichte und Kultur der slawischen Stämme westlich von Oder und Neiße vom 6. bis 12. Jahrhundert. Ein Handbuch. Neubearbeitung (rozšírené vydanie), s. 92 – 95. 530 HERRMANN, Geschichte und Kultur der slawischen Stämme westlich von Oder und Neiße vom 6. bis 12. Jahrhundert. Ein Handbuch. Neubearbeitung (rozšírené vydanie), s. 95 – 98. GRINGMUTH-DALLMER, Siedlunglandschaften, Siedlung und Wirtschaft, s. 100. Ku keramike pozri BIERMANN, Slawische Besiedlung zwischen Elbe, Neisse und Lubsza, s. 245 – 280. 531 HERRMANN, Geschichte und Kultur der slawischen Stämme westlich von Oder und Neiße vom 6. bis 12. Jahrhundert. Ein Handbuch. Neubearbeitung (rozšírené vydanie), s. 103 – 105. 529 113 Vyššia spoločenská vrstva používala vysoko kvalitné zbrane vyrábané na území Franskej ríše.532 Okrem kováčov sú archeologickými nálezmi doložení aj šperkári. Nálezy šperkov (prstene, záušnice, kovania) zo striebra, bronzu a cínu dokladajú domácu výrobu. Priamym dokladom o pôsobení šperkárov sú odlievacie tégliky. Takéto sa podarilo objaviť v hrobe datovanom približne okolo roku 800 v Utenbachu. Ďalšie nálezy sú zo sídliskových vrstiev z Mecklenburgu, Alt-Lübecku, Brandenburgu, Menzlinu a Groß Radenu. V prípade mecklenburského nálezu doložila spektrálna analýza odlievanie bronzu. Z Alt-Lübecku pochádza aj bronzová troska. Odlievacie formy na šperky pochádzajú z Oldenburgu (9. storočie) a Trollenhagenu (8./9. storočie). Spracovanie striebra dokazuje steatitová forma z Ralswieku a odlievací téglik z Rutenbergu pri Templine. Ako zdroj striebra v 9. storočí slúžili arabské mince a od 10. storočia sa do oblasti medzi Labe a Odrou dovážalo striebro vyťažené v Čechách.533 Najrozšírenejším remeslom bolo hrnčiarstvo. Pri archeologických výskumoch sa podarilo odkryť okrem množstva keramiky i niekoľko hrnčiarskych pecí. Do konca 10. storočia sa keramika vyrábala ručne alebo pomocou pomaly rotujúceho hrnčiarskeho kruhu. Neskôr sa uplatnil rýchlo sa točiaci kruh. Ranoslovanská keramika bola nezdobená (napr. typ Sukow). Od 8. storočia možno predpokladať, že výroba keramiky sa stala špeciálnym remeslom. V 8. a 9. storočí bola obľúbená zdobená keramika, ktorá sa dá podľa techniky výroby a výzdoby deliť na viacero regionálnych variantov. Predovšetkým v Mecklenbursku a v oblasti Pomoranska bola rozšírená tzv. feldberská keramika, ktorá bola obtáčaná na hrnčiarskom kruhu a po obvode zdobená ťahmi hrebeňom a vpichmi. Z územia medzi riekami Labe a Warta poznáme iný druh keramiky, označovaný ako typ Tornow. Ďalším bol typ Menkendorf. Zvyšky hrnčiarskych pecí sa podarilo odkryť v Kremitzi na sídlisku z 9./10. storočia.534 Zachované konštrukcie opevnení hradísk, stavieb, ciest, mostov a lodí svedčia o rozvinutom spracovávaní dreva a výrobe dechtu. Drevené nádoby sa vyrábali pomocou sústruhu. Dôkazy o takejto dielni z 11. storočia sa podarilo objaviť v Alt-Lübecku. Zo staršieho obdobia sú však datované nálezy drevených nádob z Brandenburgu, Behrenu-Lübchinu, Wiesenau, Wilbergu.535 Nálezy polotovarov na výrobu mlynských kameňov, ako napríklad z lokality Sornzig v porfýrovej oblasti v okolí Rochlitzu, dokladajú rozvinutú výrobu žarnovov. Tu sa podarilo odkryť dielňu na ich výrobu s viacerými nedokončenými výrobkami, ako aj dôkazy 532 533 534 535 HERRMANN, Geschichte und Kultur der slawischen Stämme westlich von Oder und Neiße vom 6. bis 12. Jahrhundert. Ein Handbuch. Neubearbeitung (rozšírené vydanie), s. 105 – 108. BRATHER, Archäologie der westlichen Slawen, s. 212 – 264. HERRMANN, Geschichte und Kultur der slawischen Stämme westlich von Oder und Neiße vom 6. bis 12. Jahrhundert. Ein Handbuch. Neubearbeitung (rozšírené vydanie), s. 109 – 111, 301. HERRMANN, Geschichte und Kultur der slawischen Stämme westlich von Oder und Neiße vom 6. bis 12. Jahrhundert. Ein Handbuch. Neubearbeitung (rozšírené vydanie), s. 117 – 119. GRINGMUTHDALLMER, Siedlunglandschaften, Siedlung und Wirtschaft, s. 100 – 101. HERRMANN, Geschichte und Kultur der slawischen Stämme westlich von Oder und Neiße vom 6. bis 12. Jahrhundert. Ein Handbuch. Neubearbeitung (rozšírené vydanie), s. 111 – 117, 125 – 126. 114 po spracovaní železa, ktoré sa použilo na výrobu nástrojov. Stopy po takýchto výrobných miestach sa podarilo zachytiť aj na lokalitách Sornßig a Binnewitz. Samotné názvy Sornzig a Sornßig sú odvodené od slova žarnov.536 Dôležitou surovinou bola soľ. Okrem prípravy jedál sa využívala pri konzervácii mäsa a hlavne rýb. Vzhľadom na nízky obsah soli a klimatické podmienky sa nepredpokladá získavanie soli na pobreží Baltského mora. Dôležité boli ložiská v Halle a okolí. V samotnom Halle sa podarilo nájsť nádrže na získavanie soli, ktoré svedčia o tom, že Slovania vedeli získavať soľ varením od 9. storočia. Ťažbu soli na území Neleticov dokladá aj listina Ota I. z roku 961. Menšie ložiská soli boli v regiónoch Brandenburg a Mecklenburg.537 Spracovávanie kostí a parohov patrilo skôr medzi domáce remeslá. Predovšetkým sa vyrábali ihly, rydlá, rukoväte na nože, hrebene ale aj hracie kamene. Niektoré predmety sú zdobené. Iba v niektorých prípadoch sa dá hovoriť o existencii špecializovanej dielne. Početné polotovary boli zistené v domoch II. a IV. v Menzline. Vo Woline bola nájdená dielňa z druhej polovice 10. storočia. Stopy po inej sa našli aj na sídlisku Rostock-Dierkow. V týchto dielňach sa spracovával aj jantár.538 Spracovávanie kože je doložené nálezmi kožených predmetov (topánky, remene) alebo koženého odpadu. Pri výskumoch v Mecklenburgu pri Wismare sa našlo viac ako 250 kožených exemplárov. Špecializované dielne sa predpokladajú pri hradisku Alt-Lübeck a na hradiskách Köpenick a Neu Nieköhr.539 Medzi Labe a Odrou a v Posálsku sa na hradiskách, v podhradiach a v hroboch z 11. a 12. storočia vyskytujú jednofarebné čierne, žlté, zelené, modré alebo viacfarebné sklenené prstene. Na hradiskách Alt-Lübeck a Schwedt sa v zhorených vrstvách našlo roztavené sklo a prstene. Považuje sa to za doklad existencie špecializovaných dielní sklárov.540 Obchod Medzi Slovanmi sa obchodovalo predovšetkým s dobytkom, koňmi, obilím, medom, voskom kožami a rohovinou. Dôležitým artiklom bolo aj železo, železné výrobky, soľ, ale aj keramika a žarnovy. Cez územia Slovanov v dnešnom východnom Nemecku viedli 536 537 538 539 540 HERRMANN, Geschichte und Kultur der slawischen Stämme westlich von Oder und Neiße vom 6. bis 12. Jahrhundert. Ein Handbuch. Neubearbeitung (rozšírené vydanie), s. 123 – 124. GRINGMUTHDALLMER, Siedlunglandschaften, Siedlung und Wirtschaft, s. 100. HERRMANN, Geschichte und Kultur der slawischen Stämme westlich von Oder und Neiße vom 6. bis 12. Jahrhundert. Ein Handbuch. Neubearbeitung (rozšírené vydanie), s. 124 – 125. BRATHER, Sebastian. Archäologie der westlichen Slawen, s. 207 – 210. HERRMANN, Geschichte und Kultur der slawischen Stämme westlich von Oder und Neiße vom 6. bis 12. Jahrhundert. Ein Handbuch. Neubearbeitung (rozšírené vydanie), s. 120 – 121. HERRMANN, Geschichte und Kultur der slawischen Stämme westlich von Oder und Neiße vom 6. bis 12. Jahrhundert. Ein Handbuch, s. 103. HERRMANN, Geschichte und Kultur der slawischen Stämme westlich von Oder und Neiße vom 6. bis 12. Jahrhundert. Ein Handbuch. Neubearbeitung (rozšírené vydanie), s. 122 – 123. HERRMANN, Geschichte und Kultur der slawischen Stämme westlich von Oder und Neiße vom 6. bis 12. Jahrhundert. Ein Handbuch, s. 95 – 96. HERRMANN, Geschichte und Kultur der slawischen Stämme westlich von Oder und Neiße vom 6. bis 12. Jahrhundert. Ein Handbuch. Neubearbeitung (rozšírené vydanie), s. 121 – 122. 115 dôležité diaľkové obchodné cesty. Dôležitá trasa viedla z Frankfurtu nad Mohanom do Krakova a ďalej do Kyjeva. Ďalšia komunikácia viedla od Schleswigu dolným Polabím cez Mecklenbursko do Wolinu. Po týchto cestách sem prichádzali obchodníci z Franskej ríše, arabských kalifátov, Škandinávie, Kyjevskej Rusi, ale aj z Byzancie. Na prepravu tovaru sa využívali aj väčšie rieky a, samozrejme, dôležité obchodné centrá sa nachádzali na pobreží Baltského mora. Medzi priame doklady o obchode patria nálezy mincí, váh, závaží. Depoty arabských dirhamov svedčia o rozvinutých kontaktoch s arabskými krajinami. Známy je depot 2211 celých a zlámaných mincí z obchodného prístavu Ralswiek na Rujane (Rügen), ktorý bol narýchlo ukrytý v dome pred pecou. Obsahoval mince Sásanovcov a Abbásovcov z východnej časti Arabskej ríše, pričom najmladšie z nich sú z rokov 842 – 844. Na severe východného Holsteinska sa vo Waterneverstorfe našlo viac ako 400 mincí, z nich 300 pochádzalo z východnej časti Arabskej ríše, ostatné boli z nemeckej ríše, Byzancie a z Čiech. Najmladšie mince pochádzali z roku 976. Nález obsahoval aj šperky švédskeho a dánskeho pôvodu. Obchod s týmito krajinami cez more dokazujú aj nálezy lodí z Ralswieku. Jedna z lodí mohla mať dĺžku 13 až 14 m a šírku okolo 3,4 m. Ďalšie dve boli dlhé približne 9,5 m a široké 2,5 m. Poháňané boli plachtou alebo až 10 veslármi. Takéto lode mohli prevážať podľa odhadov jednu až dve tony tovaru a rovnako aj kone. Morskému obchodu sa venovali hlavne Ránovia, Obodriti, Pomorania a menej Veleti. Po cestách sa náklad prevážal na osloch alebo koňoch. Existovali aj vozy (Behren-Lübchin), ktoré ťahali kone alebo voly. Doložené sú aj drevené kontajnery (Oldenburg), ktoré sa dali prepravovať na vozoch a aj na lodiach. Dôležitým dokladom obchodu sú nálezy závaží a bronzových váh z hradísk Alt-Lübeck, Behren-Lübchin, Freesendorf, Neu Nieköhr, Schwedt a Teterow. Keramika a nálezy rôznych predmetov v pobaltských obchodných centrách, ako napr. Ralswiek, dokladajú intenzívne kontakty so Škandináviou, porýnskou oblasťou, Dánskom a Anglickom. Ako protihodnota sa z týchto pobaltských prístavov vyvážali výrobky z parožia a predovšetkým jantárové perly, závesky, amulety a umelecky zdobené predmety. Do Škandinávie sa vyvážalo obilie. Zaujímavosťou sú nálezy glazúrovaných hlinených vajíčok (Brandenburg-Neuendorf, Weisdim). Obchodníci z arabských krajín privážali okrem strieborných mincí a šperkov aj hodvábne látky či sklenené a krištáľové perly. Obchodovalo sa aj s otrokmi. V 9. storočí stál jeden otrok len o čosi viac ako kôň alebo 300 g striebra.541 541 HERRMANN, Geschichte und Kultur der slawischen Stämme westlich von Oder und Neiße vom 6. bis 12. Jahrhundert. Ein Handbuch. Neubearbeitung (rozšírené vydanie), s. 126 – 152. HERRMANN, Joachim. Ralswiek. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 163 – 166. MÜLLER-WILLE, Fernhandel und Handelsplätze, s. 128 – 135. 116 SLOVANIA  V  BAVORSKU  A  DURÝNSKU Slovania sa usadili aj v oblasti severovýchodného Bavorska. Podľa doterajších poznatkov sa proces prenikania na toto územie dial od 8. storočia do 10. alebo 11. storočia. Severovýchodné Bavorsko tvorilo kontaktnú zónu medzi Franskou ríšou a Slovanmi. V roku 1007 založil Henrich II. biskupstvo v Bambergu, ktoré malo christianizovať tunajších Slovanov. V jeho okolí sa spomínajú aj v roku 1059. Okrem historických prameňov svedčia o slovanskom osídlení aj miestne pomenovania. Názvy slovanského pôvodu sa zachovali východne od línie Staffelstein a Forchheim. Určovať etnicitu na základe archeologických nálezov je problematické. Najväčšiu výpovednú hodnotu majú hrobové nálezy. V tejto oblasti sa vyskytujú hroby s inventárom (Krachenhausen, Matzhausen), ale aj cintoríny pri kostoloch (Amlingstadt, Seussling). Predovšetkým v prípade nálezov keramiky hrncovitých foriem s vajcovitým telom sa predpokladá slovanská proveniencia (Baunach, Domberg, Krachenhausen, Schlammersdorf atď.). Železné srpy, ktoré sú typické pre oblasti obývané Slovanmi, pochádzajú z pohrebiska v Krachenhausene. Nálezy niektorých šperkov (záušnice, gombíky) majú paralely v Čechách a na Morave. Časť predmetov má však západný pôvod (zbrane a niektoré typy šperkov).542 Kontaktnou zónou medzi Slovanmi a Franskou ríšou bolo aj Durýnsko. Prítomnosť Slovanov dokladajú v tejto oblasti archeologické pramene, písomné pramene a aj toponymá. Slovania platili poplatky kláštorom v Hersfelde, Fulde a Bosau. Západne od Sály si zakladali sídla vedľa franských a podieľali sa na kolonizácii tohto územia. V Erfurte existovala kontrolná stanica pre obchodný styk so Slovanmi. V 8. storočí boli Slovania žijúci v tejto oblasti postupne christianizovaní. V 12. storočí tvorili ešte podstatnú časť obyvateľstva, ale v priebehu 13. a 14. storočia sa asimilovali.543 542 543 HABERSTROCH, Jochen. Slawische Siedlung in Nordostbayern. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 2. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 713 – 718. VÁŇA, Zdeněk. Slované v Bavorsku podle archeologických dokladů. In: Vznik a počátky Slovanů II. Praha : Československá akademie věd, 1958, s. 183 – 219. DUŠEK, Sigrid. Slawen und Deutsche in Thüringen. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 2. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 718 – 722. 117 POHANSKÉ NÁBOŽENSTVO ZÁPADNÝCH SLOVANOV O náboženstve Slovanov z obdobia pred prijatím kresťanstva máme len málo informácií. Slovania totiž v tej dobe nemali vlastnú písomnú kultúru, ktorá by zaznamenala ich vieru, mytológiu a povesti. Základné údaje o náboženstve Slovanov sa zachovali predovšetkým v Thietmarovej Kronike544, v Činoch biskupov hamburského kostola545, Kronike Slovanov kňaza Helmolda546 a v Povesti dávnych liet547. Ďalšie údaje poskytli aj novodobé archeologické a etnologické výskumy. Zachované pramene prezrádzajú, že Slovania mali bohatú mytológiu, ktorá vychádzala z indoeurópskej. Doterajšie poznatky svedčia o existencii božstiev, ktoré boli uznávané u všetkých Slovanov alebo iba u niektorých slovanských kmeňov. Hlavným slovanským božstvom bol Perún – vládca hromu, blesku a pán dažďa. Perúnovi bol obetovaný býk a zasvätený dub. Jeho atribútom bola sekera. Významom sa prirovnáva ku gréckemu Diovi alebo rímskemu Jupiterovi. V písomných prameňoch sa uvádza, že sa mu obetovali aj ľudia.548 Veles (Volos) bol bohom mágie a blahobytu. Ochraňoval hovädzí dobytok a obilie. Jeho znakom bol roh hojnosti.549 Svarog sa v slovanskom panteóne chápal pravdepodobne ako Boh – Otec a zosobnenie nebeskej žiary a ohňa. Bol nebeským kováčom. Existuje o ňom len málo písomných správ. Považuje sa za prastaré božstvo.550 Svarožic (Riedegost, Radegast, Dažbog) bol synom Svaroga a stotožňoval sa priamo so Slnkom. U polabských slovanských kmeňov, konkrétne u Ratarov v Retre, predstavoval aj vojenské božstvo. Pomenovanie Dažbog bolo zaužívané u východných Slovanov.551 Polabské božstvá Svantovit, Jarovit a Rugievit sú buď personifikáciou Perúna, alebo božstvá jemu analogické. V polabských oblastiach a Pomoransku vystupujú božstvá, z ktorých väčšina nevyhnutne nabrala v období neskorého pohanstva bojové vlastnosti, a to v tesnej väzbe s určitým kmeňom. Svantovita vyznával na ostrove Rujana kmeň Ránov. V Arkone stála jeho ústredná svätyňa a známa 544 545 546 547 548 549 550 551 Dětmar z Merseburku. Kronika. Praha : Argo, 2008. BRÉMSKÝ, Adam. Činy biskupů hamburského kostela. Praha : Argo, 2009. Vyhubení Slovanů pobaltských. Slovanská kronika bošovského kněze Helmoholda. Praha : Šolc a Šimáček, 1925. Helmolda kněze buzovského Slovanská kronika. Praha : Vyšehrad, 1947. ERBEN, Karel Jaromír. Nestorův letopis ruský. Praha : Melantrich, a. s., v Praze, 1940. PITRO – VOKÁČ, Bohové dávnych Slovanů, s. 27 – 44. PROFANTOVÁ – PROFANT, Encyklopédia slovankých bohů a mýtů, s. 160 – 163. Obsiahlejšie údaje o Perúnovi pozri TÉRA, Perun. Bůh hromovládce, 2009. PITRO – VOKÁČ, Bohové dávnych Slovanů, s. 45 – 52. PROFANTOVÁ – PROFANT, Encyklopédia slovankých bohů a mýtů, s. 229 – 230. PITRO – VOKÁČ, Bohové dávnych Slovanů, s. 15 – 21. PROFANTOVÁ – PROFANT, Encyklopédia slovankých bohů a mýtů, s. 212 – 213. PITRO – VOKÁČ, Bohové dávnych Slovanů, s. 92 – 102. PROFANTOVÁ – PROFANT, Encyklopédia slovankých bohů a mýtů, s. 189. 118 veštiareň. Svantovit sa pokladal za boha nesmiernej múdrosti a veľkej sily a prezieravosti. Jeho atribúty boli roh na pitie, veľký meč, sedlo a uzda. S jeho kultom súvisel biely kôň, s ktorého pomocou sa veštilo. Písomné a archeologické pramene dokladajú obetovanie ľudí.552 Pomoranské kmene uctievali Triglava. Centrami kultu boli hlavne Wolin a Štetín. Predpokladá sa, že tri hlavy mali symbolizovať vládu tohto božstva nad nebom, zemou a podsvetím. Jeho kultovým zvieraťom bol čierny kôň.553 Jarovit bol takisto známym božstvom Pomoranov. Známe strediská kultu boli vo Wolgaste, Štetíne a Havelbergu (tu sa konali veľkolepé jarné slávnosti). Pôvodne súvisel jeho kult s jarou a obnovou plodivej sily zeme. Neskôr sa do popredia dostala vojenská funkcia. Jeho atribútom bol veľký štít.554 V Korenici (Garchen, Garz, Korenjcija) na juhu ostrova Rujana existovali tri temply zasvätené Rugievitovi, Porevitovi a Porenutiovi. Rugievit bol hlavne vojenské božstvo a zrejme predchodca Svantovita. V jeho chráme stála veľká dubová socha s vyrezanými siedmimi tvárami a siedmimi mečmi okolo pása, pričom ôsmy držala v ruke. Porevitova socha mala päť hláv a Porenutiova štyri, pričom piatu držal na prsiach odspodu pravou a zhora ľavou rukou.555 Okrem spomínaných božstiev poznali Slovania množstvo duchov a démonov. Sem patrili víly, rusalky, vodníci, poludnice, večernice, lesné panny, sudičky, škriatkovia. Niektorí duchovia sídlili v ohnisku alebo v peci v obydliach. Démonom a duchom sa pri svadbe, orbe, chorobách a iných príležitostiach prinášali obeti, a to napríklad v podobe figúrok z hliny, dreva, vosku a kovu.556 Slovania verili aj vo vlkolakov a upírov a v mory. Mory sa v spánku mali vrhať na ľudí a sať im krv, v prípade žien aj mlieko. Viera v upírov sa u Slovanov uplatnila zrejme až po prechode na kostrový rítus pochovávania. Upírom sa mohla stať duša samovraha, čarodejníka alebo dieťaťa, ktoré malo pri narodení zuby atď. Podľa predstáv upírovo telo v hrobe nezotlelo, pretože bolo živené krvou. Na niektorých pohrebiskách sa doložili tzv. protiupírske opatrenia (oddeľovanie, zväzovanie alebo zaťaženie kameňmi častí tela, rozbíjanie lebiek atď.).557 Okrem toho Slovania uctievali stromy (dub, orech, breza), rastliny (napr. imelo, žihľava, mäta) a zvieratá (napr. kôň). Z Ruska sú doklady, že posvätnému dubu sa obetovali chlieb a zvieratá. Vo viacerých písomných prameňoch sa s pohanským kultom spája kôň. Zastával dôležitú kultovú funkciu v Arkone, Retre a Štetíne. Had a pes chránili pred zlými silami, bociany a lastovičky pred bleskom a prinášali šťastie atď.558 552 553 554 555 556 557 558 PITRO – VOKÁČ, Bohové dávnych Slovanů, s. 112 – 131. PROFANTOVÁ – PROFANT, Encyklopédia slovankých bohů a mýtů, s. 210 – 212. PITRO – VOKÁČ, Bohové dávnych Slovan, s. 101 – 111. PROFANTOVÁ – PROFANT, Encyklopédia slovankých bohů a mýtů, s. 222. PITRO – VOKÁČ, Bohové dávnych Slovanů, s. 134 – 138. PROFANTOVÁ – PROFANT, Encyklopédia slovankých bohů a mýtů, s. 89 – 90. PITRO – VOKÁČ, Bohové dávnych Slovanů, s. 132 – 134. PROFANTOVÁ – PROFANT, Encyklopédia slovankých bohů a mýtů, s. 174, 194 – 195. VÁŇA, Svět slovanských bohů a démonů, s. 104 – 132. VÁŇA, Svět slovanských bohů a démonů, s. 138 – 141. VÁŇA, Svět slovanských bohů a démonů, s. 142 – 150. 119 Svätyne a kultové atribúty Slovania svojich bohov uctievali najprv na voľnom priestranstve – na výšinách, pri vodných prameňoch, pri stromoch. Neskôr im stavali obetiská a chrámy. Písomné pramene sa niekedy priamo zmieňujú o existencii sakrálnych objektov a viaceré objekty, ktoré sa interpretujú ako kultové objekty, sa doložili aj pri archeologických výskumoch. Predovšetkým u polabských a pomoranských Slovanov je známy častejší výskyt svätýň, ktoré súvisia s teritoriálnou kmeňovou organizáciou. Pohanské kultové objekty sú známe aj z územia Čiech, Moravy, Slovenska a Poľska. Západní Slovania okrem vyvinutia vlastného umeleckého štýlu v sochárstve používali aj vlastný stavebný ráz chrámových stavieb, postupne však do ich architektúry prenikali vonkajšie vplyvy. Dekoratívna výzdoba pohanských chrámov mala na konci 11. až po 12. storočie mnoho podobných čŕt s ranokresťanskými kostolmi. Tieto kultové objekty zvyčajne stáli na hradiskách, resp. tvorili súčasť pohrebísk. Do menších chrámových svätýň, kde sa vynímali sochy božstva, insígnie a klenotnice, mali prístup len kňazi – ostatné spoločenstvo sa počas obradov zhromažďovalo v priestore pred chrámom. Okrem chrámov stavali západní Slovania aj kultové haly a ďalšie kryté priestranné budovy menšej dôležitosti, ktoré sa využívali na rôzne zhromaždenia. Ich dôležitosť spočíva v skutočnosti, že v nich prichádzalo k prepojeniu sakrálnych a profánnych obradov.559 Na území kmeňa Veletov ležala dôležitá svätyňa polabských Slovanov – Retra. Obetovalo sa tu viacerým bohom na čele so Svarožičom. Zároveň sa tu veštilo. Doteraz sa túto svätyňu priestorovo presne nepodarilo identifikovať. Tunajší chrám bol postavený z dreva a jeho vonkajšie steny boli zdobené vyrezávanými podobami božstiev. Vo vnútri boli umiestnené sochy bohov v zbroji, vlajky a vojnové odznaky. Retra predstavovala hlavné centrum pohanstva v slovanských oblastiach až do jej dobytia roku 1068 biskupom Burchardom Halberstadtským.560 Drevená svätyňa na ostrove Rujana v Arkone bola centrom uctievania Svantovita. Podľa písomných prameňov boli v interiéri prekrásne opony a nadživotná modla so štyrmi hlavami. Dary sem prinášali aj cudzí panovníci. V roku 1168 bola zničená dánskym kráľom Valdemarom I. (1131 – 1182, vládol od roku 1157).561 Pri archeologickom výskume hradiska v Groß Radene a blízkych obydlí sa podarilo odkryť samostatne stojacu stavbu. Identifikovaná bola ako svätyňa. Drevená budova mala pravouhlý pôdorys s rozmermi 7 x 11 m a bola obohnaná dvomi radmi ohrady, ktorá pozostávala z úzkych dosiek, čo boli na konci otesané do tvaru hlavičky. Takéto dosky lemovali aj prístupovú drevenú cestu k tomuto miestu a ochodzu okolo objektu. Vo vnútri sa našli dva hroty kopijí, hlinený pohár, lebky koní a hovädzieho dobytka.562 V Mikulčiciach sa podarilo odkryť obdĺžnikový pôdorys ohrady s jedným vchodom s vyčlenenou vnútornou časťou na východnej strane, kde boli pochované tri kone, pričom na jednom z nich boli uložené ľudské nohy. V priestore ohrady sa nachádzali ďalšie časti 559 560 561 562 SŁUPECKI, Leszek Paweł. Heidnische Religion westlicher Slawen. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 244. VÁŇA, Svět slovanských bohů a démonů, s. 152. VÁŇA, Svět slovanských bohů a démonů, s. 152 – 154. SCHULDT, Ewald. Groß Raden. Ein slawischer Tempelort des 9. / 10. Jahrhunderts im Mecklenburg. Berlin: Akademie – Verlag, 1985. 120 ľudských tiel. Objekt sa využíval okolo polovice 9. storočia.563 Pozostatky obdĺžnikového chrámu z 9. storočia sa našli aj vo Woline. V Parchime v Meklenbursku bola objavená svätyňa z 12. storočia na brehu jazera. Kultová stavba bola zistená aj na Dómskom ostrove vo Vratislavi. Písomné zmienky svedčia o svätyniach v Štetíne, Wolgaste, Hevelbergu, Korenici atď.564 Okrem sakrálnych stavieb sú u Slovanov doložené obetiská, posvätné hory, háje a riečne pramene, ktoré sa nachádzali v blízkosti dôležitých politicko-hospodárskych centier. Pri archeologických výskumoch sa podarilo odkryť kruhové priestranstvá, ktoré ohraničovali kolové jamy alebo kamene. Ďalšie kultové objekty dokladajú palisádovité alebo priekopové kruhy so stopami po koloch (idoloch) a ohniskách uprostred (Trzebiatów v Pomoransku). Rozšírené boli pohanské svätyne s niekoľkými kolovými jamami rozmiestnenými do kruhu s väčšou kolovou jamou uprostred, ktoré mohli byť ohradené priekopou alebo palisádou. Na Morave sa takéto objekty podarilo doložiť v Břeclavi-Pohansku, Mikulčiciach a Uherskom Hradišti-Sadech na pohrebisku v polohe Horné Kotvice. Významné miesto mali posvätné hory. V Čechách mal takúto funkciu Říp, na Morane Hostýn, v Poľsku Ślęża – Sobótka, Lysa Góra atď. Hlbokej úcte sa tešili posvätné háje. Posvätný háj z dubových stromov sa nachádzal pri Oldenburgu (Starigrad) a podľa popisu bol obohnaný plotom s dvoma vstupnými bránami a mal aj svoj dvor. Mohli doň vstúpiť len kňaz a ľudia, ktorí potrebovali azyl. Kultové miesto mohol tvoriť aj jamový objekt so stopami obety (kosti zvierat, predmety, kamene). V Mikulčiciach sa podarili doložiť v takejto jame 207 hlinených figúrok a plastík.565 V Moste pri Bratislave sa podarilo archeologickým výskumom objaviť objekt zaobleného tvaru, ktorý bol vytvorený žľabom vyše 27 m dlhým a maximálne širokým 280 cm. Po jeho obvode sa nachádzali kolové jamy. Ide zrejme o svätyňu, ktorá bola súčasťou sídliska datovaného do 8. až počiatku 9. storočia. Obrady v nej prebiehali pod holým nebom. Odkrylo sa tu aj rozmerné ohnisko kryté ľahšou drevenou konštrukciou, ktoré obsahovalo uhlíky z duba a v jeho blízkosti sa nachádzala lebka tura.566 K pozoruhodným prameňom, čo dokumentujú náboženstvo Slovanov, patria zachované monumentálne sochy a idoly z kameňa i dreva. Medzi najvzácnejšie zachované pamiatky tohto druhu patrí vápencová socha Svantovíta, objavená v rieke Zbruč, mramorová hlava zo St. Martin am Solberg, drevené idoly z lokalít Fischerinsel, Ralswiek, Wolin atď. Nemenej cennými kusmi sú dva reliéfy z Rujany a dve rytiny z Wolgastu. Z východného Nemecka a Poľska pochádzajú nálezy kamenných sôch, ktoré väčšinou zobrazujú mužskú postavu. Tieto sú označované ako hraničné medzníky alebo baby, a ich význam je nejasný (Bartoszyce, Barcin, Gross Nipkau, Gross Brunau, Mózgow atď.). Kultovú funkciu mali drevené či kovové figúrky bôžikov a zvierat, ktoré sa našli napríklad v Opole, na 563 564 565 566 KLANICA, Zdeněk. Mikulčice – Klášteřisko. In: Památky archeologické, 1985, roč. 76, č. 2, s. 474 – 539. PODBORSKÝ, Vladimír. Náboženství pravěkých Európanů. Brno : Ústav archeologie a muzeologie FF Masarykovy univerzity, 2006, s. 504 – 507. SŁUPECKI, Heidnische Religion westlicher Slawen, s. 243 – 244. PODBORSKÝ, Náboženství pravěkých Európanů, s. 508 – 516. SŁUPECKI, Heidnische Religion westlicher Slawen, s. 245 – 247. TURČAN, Vladimír. Slovanský kultový objekt v Moste pri Bratislave. In: Kult a mágia v materiálnej kultúre. Bratislava : SAS – Ústav etnológie SAV, 2004, s. 59 – 61. 121 Lednickom ostrove či na hradisku Schwedt. Magická funkcia sa pripisuje rolničkám, maľovaným vajíčkam, príveskom v tvare lyžice alebo kľúča, značkám a rytinám na nádobách, textilným alebo kovovým schránkam.567 Sviatky, rituály a kňazi O náboženských obradoch je zachovaných len veľmi málo zmienok a tieto sa týkajú predovšetkým polabských Slovanov. Pohanskí Slovania slávili pri svojich náboženských zvykoch niekoľko sviatkov. Veľké sviatky sa viazali na ročné cykly. Najprv to boli jarné obyčaje. So začiatkom jari sa spája pálenie moreny ako symbolu zimy a smrti. Ďalšie slávnosti boli počas letného slnovratu a na jeseň sa konal v Arkone sviatok k pocte Svantovita, ktorý je dnes známy ako dožinky. Dobre sú zdokumentované aj obyčaje zimného slnovratu. V tento čas sa slávilo niekoľko sviatkov. Jeden z nich sa nazýval kračun, teda slávnosť najkratšieho dňa v roku. Na pohanské sviatky nadviazali kresťanské sviatky, ako je Veľká noc či Vianoce.568 Náboženský rituál pozostával z modlitieb (typickým modlitebným gestom bolo zdvíhanie rúk nad hlavu), ktoré sprevádzalo obetovanie. Priame znenia modlitieb sa nezachovali. K obetným darom pre Svantovita patrili víno a koláč, ukrajinským božstvám Rodovi a Rodžanici sa obetoval chlieb, syr a med, inde sa obetovali pšenica, ovos, žalude. Existujú časté zmienky o ľudských obetách – príkladom je rituálna poprava meklenburského biskupa Jána z roku 1066 vo veletskej Retre, menej jasne sú vykreslené zvieracie obety. Kôň zastával v kulte dôležitú funkciu. Kôň bol zasvätený Svantovítovi i Radegastovi. Posvätné kone sa chovali priamo v kultových areáloch. Mohli na nich jazdiť jedine kňazi a využívali sa k vešteckým praktikám. Priamo z prostredia svätýň sú známe aj obete koní (Gross Raden, Mikulčice atď.). Drobné obety sa prinášali aj démonom, vílam atď. Vo forme votívnych figúrok sa prinášala zástupná obeť. Zaujímavým javom, známym od neolitu, je praktizovanie základovej (stavebnej) obete. Do základov stavby sa uložila keramika s obilninami, mäsom a nápojom alebo amulety, prípadne zvieracia lebka. Niekedy aj usmrtené zviera alebo dieťa (Budeč, Petrova louka u Strachotína).569 Písomné pramene nám dokladajú fakt, že u Slovanov sa uznávalo veštenie. Ako príklad možno uviesť, že pomocou žrebu a koňa sa rozhodovalo, akým spôsobom sa bude viesť vojna. Posvätný roh hojnosti predznamenával úrodu a bohatstvo statkov. V prípade kmeňa Odobritov zas kňaz pred veštením ochutnával krv obete.570 V krátkosti je nutné nazrieť aj na pozíciu nositeľov kňazskej moci. Význam kňazov v slovanskom pohanstve je nepopierateľný. Pôvodne vykonávali náboženskú funkciu zrejme rodoví starešinovia, kmeňoví náčelníci a kniežatá a neskôr sa sakrálna moc od profánnej oddelila. Na spojenie svetskej a duchovnej moci ukazuje dvojitý význam slova kňaz, ktoré prvotne obsahovalo aj predstaviteľa laickej moci – kniežaťa, aj kresťanského duchovného. V pohanskej ére označoval tento výraz pravdepodobne človeka vykonávajúceho svetskú i kultovú moc a osoba zaoberajúca sa len duchovnou oblasťou sa nazývala žrec. V latinských 567 568 569 570 PODBORSKÝ, Náboženství pravěkých Európanů, s. 516 – 527. VÁŇA, Svět slovanských bohů a démonů, s. 205 – 220. PODBORSKÝ, Náboženství pravěkých Európanů, s. 534 – 536. SŁUPECKI, Heidnische Religion westlicher Slawen, s. 248 – 249. 122 prameňoch sa vyskytujú termíny sacerdos, flamen, minister, antistes, pontifex. Vytvorila sa vrstva kňazov, pričom títo mali aj politický vplyv. U Veletov a Ránov sa v čase 10. – 12. storočia dokonca objavili výnimočné teokratické prvky. Kňazi v Arkone a u Veletov boli volení snemom. O tom, ako to bolo inde, sa nezachovali informácie. Pravdepodobne sa funkcia dedila dedične alebo kňazi si vybrali vhodného kandidáta, ktorého adoptovali. Svätyne miestneho významu mali väčšinou jedného kňaza. Pri významných kultových miestach, ako Arkona či Štetín, pôsobilo niekoľko hierarchicky usporiadaných kňazov na čele s veľkňazom.571 Koniec pohanstva Úpadkom pohanského obdobia u západných Slovanov možno nazvať tri storočia etapy od prijatia kresťanstva vládnucou vrstvou na Veľkej Morave až po zánik Arkony (1168), kedy bol aj v písomných prameňoch zaznamenaný synkretizmus v kultovej sfére. Po prieniku kresťanstva sa pohanské prvky v značnej miere premietli v ideologickej báze novoakceptovaného náboženstva. Kresťanské idey prenikali ľahšie najmä na územie Čiech a Poľska, pretože ich presadenie tu nemalo konfrontačný charakter. Vládnuce dynastie a spoločenské elity sa nechali pokrstiť z vlastnej iniciatívy, krstom postupne prešla aj väčšina obyvateľov. V tomto priestore boli zničené staré kultové miesta a existovala tu snaha o dodržiavanie formálnych požiadaviek nového náboženstva. Napriek tomu i v týchto krajoch prišlo k ojedinelým pohanským reakciám (napríklad po roku 1030 v piastovskej monarchii) a reziduálnym reminiscenciám pohanstva sa podarilo prežiť ešte dlho.572 Ako vypovedajú nariadenia Břetislava II. (1092 – 1100), v Čechách na konci 11. storočia pôsobili čarodeji, veštci a na vidieku sa uskutočňovali rôzne pohanské obrady a existovali pohanské háje.573 Na území polabských Slovanov prebiehali kontakty pohanstva a kresťanskej viery dramatickejšie, pretože obracanie na kresťanstvo bolo sprevádzané hospodárskym i mocenským útlakom nepriateľských saských elít a spôsobovalo silné pohanské reakcie. Úpadok pohanstva zavŕšilo až budovanie siete farností v 12. a 13. storočí, ktoré súviselo predovšetkým s nemeckou kolonizáciou. Toto prinieslo pretrhnutie spoločenských zväzkov a priestorových štruktúr pretrvávajúcich od éry pohanstva.574 571 572 573 574 PROCHÁZKA, Vladimír. Organizace kultu a kmenové zřízení polabsko – pobaltských Slovanů. In: Vznik počátky Slovanů II. Praha : Československá akademie věd, 1958, s. 156 – 164. SŁUPECKI, Leszek Paweł. Heidnische Religion westlicher Slawen, s. 239 – 251. TŘESTÍK – SOMMER, Cesta ke křesťanské společnosti, s. 266 – 268. SŁUPECKI, Heidnische Religion westlicher Slawen, s. 251. 123 CHRISTIANIZÁCIA  ZÁPADNÝCH  SLOVANOV Dôkazy o prítomnosti kresťanstva na území strednej Európy severne od Dunaja pochádzajú už z obdobia existencie rímskej ríše a sťahovania národov. Predpokladá sa, že prvými kresťanmi v oblasti Podunajska boli rímski vojaci. Christianizácia tohto územia začala pravdepodobne predovšetkým od 3. storočia.575 Jej rozmach však nastal až v ranom stredoveku. Písomné pramene a ich interpretácie O pôsobení kresťanských misionárov na území strednej Európy severne od Dunaja v ranom stredoveku nám hovorí len veľmi málo písomných prameňov. V roku 796 sa konala synoda na brehoch Dunaja. Okrem bavorských biskupov sa jej zúčastnil aj akvilejský patriarcha Paulinus (750 – 802, ako akvilejský patriarcha Paulinus II. od roku 750). Synodu usporiadal syn Karola Veľkého Pipin a zaoberala sa christianizáciou na dobytom území Avarov. Zo zápisu vyplýva, že už pred týmto dátumom prebiehala na území ovládanom Avarmi christianizácia. Je tu zmienka o tom, že treba preveriť, či pokrstení ľudia dobytej krajiny boli krstení v mene sv. Trojice. Určili sa tu pravidlá krstu. Z akvilejského záznamu o synode sa dozvedáme, že roku 796 existovali predicatores illius terre, ktorých rozdelil Paulinus podľa spôsobu krstenia do troch skupín. Jedni boli kňazi – sacerdotes, ktorí krstili v mene sv. Trojice, čo sa malo tiež preskúmať, ich krsty však mali byť právoplatné. Druhí boli klerici – clerici, ktorí krstili vodou požehnanou kňazom v mene sv. Trojice, ich krsty netreba opakovať, ale kvôli úplnosti krstu sa majú krstenci podrobiť obradu vkladania rúk. Treťou skupinou boli nevzdelaní klerici – clerici illiterati, ktorí krstili namáčaním do vody bez Vyznania viery a bez úplnej tro­jičnej formuly, totiž bez zmienky o Ježišovi Kristovi. Keďže podľa orto­doxného názoru nemá nepožehnaná voda bez Ducha Svätého pri krste duchovný účinok, takéto krsty nemali platiť. Krst sa mal vykonávať hromadne na Veľkú noc a Turíce a vo výnimočných prípadoch v nedeľu.576 Pipin na synode pravdepodobne pridelil do cirkevnej správy časť dolnej Panónie salzburskému biskupovi Arnovi (asi 740 – 821, od roku 785 biskup, 798 – 821 arcibiskup), aby medzi tamojšími Avarmi a Slovanmi šíril kresťanstvo. Toto potvrdil Karol Veľký v roku 575 576 KOLNÍK, Titus. Kontakty raného kresťanstva s územiami strednej Európy vo svetle archeologických a historických prameňov. In: Studia archaeologica Slovaca mediaevalia III. – IV. Bratislava 2001, s. 51 – 92. Tu pozri aj ďalšiu literatúru. MMH IV, s. 18 – 20. KOŽIAK, Rastislav. Christianizácia Avarov a Slovanov na strednom Dunaji: Príbeh svätcov – misionárov, svätá vojna alebo kultúrny šok? In: KOŽIAK, Rastislav – NEMEŠ, Jaroslav (ed.). Svätec a jeho funkcie v spoločnosti I. Bratislava : Chronos, 2006, s. 121 – 147. 124 803.577 Josef Cibulka vyvodzoval zo zmienky o existencii kresťanov v Panónnii v roku 796 poznatok, že v druhej polovici 8. storočia, prípadne skôr, bola alebo sa stala časť obyvateľov Panónie, ktorá podliehala Avarom, kresťanská.578 Tvrdil, že kresťania, o ktorých sa píše v zázname zo synody, boli Slovania žijúci v Pannónii, a z toho preto vyplýva, že v druhej polovici 8. storočia moravskí Slovania susedili s kresťanskými Slovanmi z Panónie.579 Pre christianizáciu mali význam aj synody v roku 794 vo Frankfurte nad Mohanom a v Mohuči (Mainz) v roku 813. V aktoch frankfurtskej synody sa v bode 42 píše o tom, že Boha je možné oslavovať vo všetkých jazykoch a nie iba v troch.580 V aktoch z mohučskej synody sa pripúšťa, aby sa noví krstenci mohli vyznanie viery a Otčenáš naučiť vo svojom jazyku.581 Ďalšou dôležitou udalosťou bolo povýšenie salzburského biskupstva na arcibiskupstvo, ktoré v roku 798 uskutočnil Karol Veľký so súhlasom pápeža. Prvý arcibiskup Arn dostal totiž za úlohu zriadiť duchovnú správu krajov, kde žili Slovania.582 V súvislosti s misiami treba uviesť aj rozhodnutie cisára Karola Veľkého z roku 811 v spore medzi akvilejským patriarchom Maxentiom (811 – 837) a salzburským arcibiskupom Arnom o hraniciach obidvoch provincií. Karol rozhodol, že hranicou ich pôsobenia bude rieka Dráva.583 Podľa Vladimíra Vavřínka bola síce akvilejská rozpínavosť na sever obmedzená, ale nezmenilo to činnosť jej duchovenstva v Panónii. Ako príklad uvádza objav kostol sv. Jána Krstiteľa na lokalite Récéskút pri Zalávare, ktorý má podľa architektonickej dispozície pôvod v Dalmácii.584 Slovensko a Morava Richard Marsina sa domnieva, že na území dnešného Slovenska sa kresťanstvo v období raného stredoveku začalo sporadicky šíriť už pred koncom 8. storočia. Podľa jeho mienky k nám prichádzali kresťanskí misionári nepravidelne a na kratší čas možno už v 7. storočí a určite v 8. storočí.585 Situácia sa zmenila až po viacerých porážkach Avarského kaganátu Karolom Veľkým a na prelome 8./9. storočia už existovala na území dnešného Slovenska intenzívnejšia christianizácia.586 Peter Ratkoš predpokladal, že misijné strediská pre činnosť medzi Avarmi a Slovanmi boli Akvileja, Salzburg, respektíve jeho korutánske archipresbyteriálne stredisko Maria Saal, prípadne Pasov a benediktínske kláštory Kremsmünster, Mondsee a Niederalteich.587 Jozef Cibulka sa na základe objavu základov kostola v Modré na Morave snažil doložiť prítomnosť írsko-škótskej misie na Veľkej Morave a samotný 577 578 579 580 581 582 583 584 585 586 587 MMH III, s. 304. CIBULKA, Velkomoravský kostel v Modré u Velehradu, s. 175. CIBULKA, Velkomoravský kostel v Modré u Velehradu, s. 176. MMH IV, s. 15. MMH IV, s. 28 – 30. CIBULKA, Velkomoravský kostel v Modré u Velehradu, s. 176. MMH IV, s. 19. VAVŘÍNEK, Cirkevní misie v dějinách Velké Moravy, s. 39. MARSINA, Richard. Začiatky cirkevnej organizácie na Slovensku (od prelomu 8./9. až do začiatku 11. storočia). In: Slovenská archivistika, 1995, roč. 30, č. 2, s. 114. MARSINA, Začiatky cirkevnej organizácie na Slovensku, s. 114 – 115. RATKOŠ, Peter. Kristianizácia Veľkej Moravy pred misiou Cyrila a Metoda. In: Historický časopis, 1971, roč. 19, č. 1, s. 75. 125 kostol datoval do začiatku 9. storočia.588 Novšie problematiku írsko-škótskych misií podrobnejšie spracoval zo slovenských bádateľov Rastislav Kožiak, ktorý sa na základe doteraz známych prameňov vyjadril k možnému pôsobenie takejto misie v stredovýchodnej časti Európy skepticky. Počiatky kresťanstva na tomto území dáva do spojitosti s franskou hegemonistickou politikou.589 Dielo O obrátení Bavorov a Korutáncov na vieru obsahuje pri zmienke o vybudovanej Pribinovej pevnosti na rieke Zale a posvätení kostola sv. Bohorodičky Márie v Blatnohrade vsuvku o tom, že kedysi salzburský arcibiskup Adalrám (821 – 836) vysvätil na majetku kráľa Pribinu za Dunajom kostol na mieste zvanom Nitrava.590 V literatúre sa vyskytlo viacero názorov v súvislosti s dátumom, kedy sa táto udalosť stala. V súčasnosti sa väčšina bádateľov prikláňa k názoru, že to bolo v roku 828.591 Richard Marsina sa domnieva, že táto sakrálna stavba bola kostolom christianizačnej misie, ktorá vtedy pôsobila v hlavnom kniežacom sídle Nitrianskeho kniežatstva, a celkom určite sídlom hlavného kňaza – archipresbytera, ktorý bol hlavou christianizácie v Pribinovom kniežatstve. Podobný archipresbyteriát mal podľa jeho názoru existovať aj v Moravskom kniežatstve. S prihliadnutím na neskorší vývoj mali po podmanení Nitrianskeho kniežatstva Mojmírom I. naďalej pôsobiť obidva archipresbyteriáty, pričom boli podriadené pasovskému biskupstvu.592 Luděk Galuška pre Moravu predpokladá počiatky organizovanej cirkvi najskôr v treťom decéniu 9. storočia a vznik archipresbyriátu uvádza až po roku 829.593 V Záznamoch o pasovských biskupoch je zmienka o tom, že pasovský biskup Reginhar (818 – 838) pokrstil v roku 831 všetkých Moravanov.594 Podľa Vladimíra Vavřínka však nemožno toto chápať doslova, pretože značná časť Moravanov bola pokrstená už predtým a na druhej strane ani potom neboli kresťanmi všetci Moravania. Podľa jeho názoru ide o doklad toho, že sa v tejto dobe pasovský biskup ujal cirkevnej správy Veľkej Moravy a začal organizovať intenzívnejšiu a organizovanejšiu christianizáciu.595 Naopak Dušan Třestík považoval túto informáciu za relatívne spoľahlivú, pretože výborne zapadá do vtedajšej celkovej situácie na Morave.596 V roku 852 sa konala mohučská synoda. Zaoberala sa aj prípadom Albigisa, ktorý uniesol ženu istému Patrikovi a utiekol do zeme Moravanov. Konkrétne sa píše o rudis adhuc christianitas gentis Maraensium.597 Na základe tejto vety sa usudzuje, že moravské 588 589 590 591 592 593 594 595 596 597 CIBULKA, Velkomoravský kostel v Modré u Velehradu, s. 199 – 233. KOŽIAK, Rastislav. Írski misionári a počiatky kresťanstva u Slovanov v stredovýchodnej Európe. In: KOŽIAK, Rastislav – NEMEŠ, Jaroslav (ed.). Pohanstvo a kresťanstvo. Bratislava : Chronos, 2004, s. 103 – 124. MMH III, s. 312. IVANIČ, Peter. Pribinov kostol v Nitre v zrkadle historiografie. In: Konštantínove listy, 2008, roč. 1, s. 60 – 69. MARSINA, Začiatky cirkevnej organizácie na Slovensku, s. 116 – 117. GALUŠKA, Uherské Hradiště – Sady – Křesťanské centrum říše velkomoravské, s. 43. MMH IV, s. 407. VAVŘÍNEK, Cirkevní misie v dějinách Velké Moravy, s. 44. TŘESTÍK, Vznik Velké Moravy, s. 120 – 121. MMH IV, s. 33 – 35. 126 kresťanstvo bolo ešte nedokonalého rázu.598 Prípadne sa uvažuje, že obyčajný ľud mohol mimo centrálnych alebo kniežacích hradísk uctievať v tomto období pohanské božstvá.599 O existencii kresťanstva na Veľkej Morave nás informujú aj životopisné diela o Konštantínovi a Metodovi. V Žitije Konstantina posolstvo kniežaťa Rastislava hovorilo, že jeho ľudia odvrhli pohanstvo a držia sa kresťanského zákona.600 V Žitije Mefodija je správa o tom, že na Moravu prišlo veľa učiteľov – kresťanov z Vlách, Grécka a Nemecka, ktorí učia rozlične.601 Misionármi z Nemecka sa mysleli duchovní z územia Franskej ríše. Pod označením Vlasi sa chápu obyvatelia z oblasti Istrie, Dalmácie a severného Talianska.602 V prípade misionárov z Grécka sa predpokladá, že sa tým myslelo územie dalmátskeho a istrijského pobrežia, kde sa používal latinský jazyk, a to napriek tomu, že toto patrilo pod správu Byzancie.603 Dôležitú úlohu pri christianizácii Veľkej Moravy zohrala byzantská misia Konštantína a Metoda. Knieža Rastislav sa snažil riešiť cirkevné pomery na Veľkej Morave, a preto chcel vytvoriť samostatnú cirkevnú organizáciu nezávislú od franského kléru. Niekedy medzi rokmi 858 – 862 o to požiadal pápeža Mikuláša I. a nakoniec v roku 862 alebo najneskôr na jar roku 863 vyslal k byzantskému cisárovi Michalovi III. posolstvo so žiadosťou o vyslanie biskupa a učiteľa, ktorý by hlásal pravú kresťanskú vieru v slovanskom jazyku. Okrem toho Rastislav žiadal aj o muža, ktorý by usporiadal zákony. Cisár vedením misie poveril Konštantína a jeho brata Metoda, rodákov zo Solúna (dnes Thessaloniki v severnom Grécku). Tí prišli na Veľkú Moravu pravdepodobne v roku 863 alebo najneskôr na jar nasledujúceho roku. Konštantín vytvoril písmo nazývané hlaholika, pomocou ktorej spolu s bratom zapisovali preklady liturgických kníh do slovanského jazyka. Pápež Hadrián II. uznal v roku 868 slávenie liturgie v slovanskom jazyku. Konštantín v Ríme vstúpil do kláštora a prijal meno Cyril. Umrel 14. februára roku 869 a bol pochovaný v kostole sv. Klimenta v Ríme. Metod sa stal pápežským legátom pre slovanské krajiny a v tom istom roku aj (arci)biskupom pre územie Panónie a Veľkej Moravy. Avšak v roku 870, keď sa vracal na Veľkú Moravu, bol uväznený východofranskými biskupmi.604 Čo sa týka otázky cirkvi na Veľkej Morave za panovania Svätopluka I., z písomných prameňov sa dozvedáme, že v roku 873 pápež Ján VIII. prikázal bavorským biskupom oslobodiť 598 599 600 601 602 603 604 CIBULKA, Velkomoravský kostel v Modré u Velehradu, s. 283. Vladimír Vavřínek poukazuje na prežívanie pohanských zvykov na pohrebiskách. Pozri VAVŘÍNEK, Cirkevní misie v dějinách Velké Moravy, s. 48 – 49. VAVŘÍNEK, Vladimír. Mission in Mähren: Zwischen dem lateinischen Westen und Byzanz. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 305. MMH II, s. 99. MMH II, s. 144. AVENARIUS, Byzantská kultúra v slovanskom prostredí v VI. – XII. storočí, s. 61. HAVLÍK, Lubomír E. Učitelé – křesťané z Vlach i z Řecka a z Němec. In: Sborník Jozefu Poulíkovi k šedesátinám. Brno : Archeologický ústav ČSAV, 1970, s. 117 – 120. VAVŘÍNEK, Cirkevní misie v dějinách Velké Moravy, s . 471. AVENARIUS, Byzantská kultúra v slovanskom prostredí v VI. – XII. storočí, s. 61 – 62. MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu II, s. 254 – 258, 264 – 301, 306 – 340, 360 – 367. 127 Metoda. Zároveň ho vymenoval za arcibiskupa novoutvorenej moravsko-panónskej diecézy a za legáta Ríma na Veľkej Morave. O prepustenie sa zaslúžil pápežský legát Pavol z Ancony. Po Metodovom návrate na Veľkú Moravu zveril Svätopluk arcibiskupovi pod správu všetky chrámy a všetkých klerikov. Metod sa vo svojom novom úrade a pri novoprijatom poslaní všestranne sústredil na obracanie pohanov na kresťanskú vieru, najprv na území Svätoplukovej ríše a neskôr aj mimo nej. Viedol vieroučné spory s franskými kňazmi, ktorí pôsobili na území jeho arcidiecézy. Zo Života Metodovho sa dozvedáme, že Moravania vyhnali franských kňazov.605 Predpokladá sa, že k tejto udalosti došlo niekedy medzi rokmi 871 – 873. Franskí kňazi totiž neuznávali slúženie liturgie v slovanskom jazyku. Pápež vydal v júni 880 listinu známu pod názvom Industriae tuae. V tomto dokumente súhlasil s používaním slovanského jazyka a písma v liturgii, okrem toho potvrdil Metoda vo funkcii arcibiskupa, podriadil mu celé duchovenstvo v krajoch Svätoplukovej ríše a veľkomoravského panovníka s jeho ľudom formálne zobral pod ochranu Apoštolskej stolice. Ján VIII. vysvätil franského kňaza Vichinga za biskupa Nitrianskej diecézy, ktorá patrila pod jurisdikciu Metoda.606 Viching ako zástupca franského kléru však viedol opozíciu voči svojmu predstavenému. Metodov spor s hlavou Nitrianskej diecézy vyvrcholil v roku 884, keď ho arcibiskup exkomunikoval.607 Viching však našiel oporu u nového pápeža Štefana V., ktorý v roku 885 pod trestom uvrhnutia do kliatby zakázal slúžiť bohoslužby v slovanskom jazyku.608 Metod 6. apríla 885 zomrel, pričom ešte stihol vysloviť prianie, aby sa jeho nástupcom stal jeden z jeho žiakov – Gorazd.609 Po smrti Metoda bolo voči jeho žiakom tvrdo zakročené a časť z nich skončila vo vyhnanstve.610 Tým bola narušená cirkevná správa na Veľkej Morave. Najvyšší post v cirkevnej hierarchii potom zastával Viching, ktorý však v roku 893 odišiel do Východofranskej ríše, kde sa na krátky čas stal pasovským biskupom. Zomrel v roku 899.611 Mojmír II. sa počas svojej krátkej vlády zaoberal aj situáciou v cirkevnej správe, ktorá bola narušená smrťou Metoda v roku 885 a odchodom Vichinga v roku 893. V roku 900 bola spísaná petícia bavorských biskupov proti obnoveniu cirkevnej správy na Veľkej Morave. Z nej sa dozvedáme, že asi roku 899 požiadalo knieža Veľkej Moravy Mojmír II. pápeža Jána IX. o obnovenie cirkevnej hierarchie na svojom území. Na Moravu prišli arcibiskup Ján a biskupi Benedikt a Daniel, ktorí vysvätili jedného arcibiskupa a troch biskupov.612 Jedným z troch vysvätených biskupov mohol byť aj biskup pre Nitriansku diecézu. Po páde Veľkej Moravy bola táto cirkevná organizácia narušená a prestala oficiálne existovať.613 Na území Veľkej Moravy sa hypoteticky 605 606 607 608 609 610 611 612 613 MMH II, s. 153. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 192. MMH III, s. 197 – 208. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 52 – 54. Pozri MARSINA, Richard. Metodov boj. Vydanie druhé. Bratislava : Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, spol. s r. o., 2005, s. 99. MMH III, s. 215 – 225. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 57 – 60. MMH II, s. 162. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, 1999, s. 194. K osudom niektorých učeníkov pozri ŠKOVIERA, Andrej. Svätí slovanskí sedmopočetníci. Bratislava : Slovenský komitét slavistov – Slavistický ústav Jána Stanislava, 2010. MMH I, s. 126 – 127. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 165. MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu II, s. 829 – 839. MMH III, s. 232 – 244. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 65 – 69. MARSINA, Začiatky cirkevnej organizácie na Slovensku, s. 123 – 124. 128 predpokladá existencia kláštorov. Medzi možnými miestami, kde existovali kláštory, sa uvádzajú Uherské Hradište-Sady a Hradisko sv. Klimenta pri Osvětimanoch.614 Na území dnešného Slovenska sa predpokladá, že najneskôr v roku 880 mohol vzniknúť benediktínsky kláštor v Nitre na Zobore, ktorý je doložený v písomných prameňoch z neskoršieho obdobia. Archeologickým výskumom a prieskumom sa doložili predovšetkým objekty z mladších období stredoveku a novoveku. Výnimku tvoria črepy keramiky datované rámcovo do 9. – 11. storočia. Do 10. – 11. storočia sa na základe fragmentu hrncovitej nádoby zaraďuje kolová jama.615 Čechy Fuldské anály sa zmieňujú, že v roku 845 Ľudovít II. Nemec (805/806 – 876, východofranský kráľ od 840/843) prijal a nechal pokrstiť 14 českých kniežat s ich sprievodom.616 Táto udalosť sa stala podľa Dušana Třestíka v Regensburgu.617 Niekedy krátko pred rokom 885, asi v roku 884, bol český knieža Bořivoj I. so svojou manželkou Ľudmilou pokrstený, a to pravdepodobne arcibiskupom Metodom na Morave. Podľa Kristiánovej legendy sa Bořivoj vrátil do Čiech s kňazom Kaichom, pre ktorého postavil Kostol sv. Klimenta v Levém Hradci.618 Tu sa aj uvádza, že proti prijatiu kresťanstva vypuklo povstanie a Bořivoj I. musel utiecť k Svätoplukovi I. Česi si do čela zvolili Strojmíra, ktorý žil dlho vo Franskej ríši. Avšak tento musel utiecť do cudziny. Bořivoj I. po návrate do Čiech nechal na dnešnom Pražskom hrade postaviť Kostol ku cti Panny Márie.619 V roku 895 sa Spytihněv I. podriadil v Regensburgu Arnulfovi, a tým sa jeho územie dostalo pod správu tunajšieho biskupstva. Počas jeho panovania sa na hradiskách vybudovali kostoly a vytvorila sa sieť veľkých hradných fár. Avšak kresťanstvo sa uchytilo len na území priamo pod vládou Přemyslovcov. Za vlády Václava I. bola na Pražskom hrade v roku 929 alebo 930 zasvätená rotunda sv. Vítovi. Boleslav I. spolu s poľským panovníkom Mieškom I. požiadal v 60. rokoch 10. storočia pápeža Jána XIII. o zriadenie biskupstva v Hnezdne, v Prahe a na Morave. Českú misiu viedla jeho dcéra Mlada. Pre Prahu a aj Moravu bolo síce povolené biskupstvo, ale určitý čas trvalo, kým sa získal súhlas regensburského biskupa a rímskeho cisára. Výsledkom misie bolo aj povolenie zriadiť prvý ženský kláštor pri Kostole sv. Juraja na Pražskom hrade, ktorého abatišou sa stala Mlada (rehoľným menom Mária). V súčasnosti sa Boleslavovi I. pripisuje výstavba 20 kostolov, ktoré pôvodne Kosmas pripísal až jeho synovi. Tieto zrejme vznikli v nových 614 615 616 617 618 619 MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu II, s. 622 – 629. BEDNÁR, Peter – SAMUEL, Marián – CHORVÁTOVÁ, Hana. Nové včasnostredoveké nálezy z areálu Zoborského kláštora. In: Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1997. Nitra 1999, s. 29. SAMUEL, Marián. Najnovšie výsledky archeologických výskumov Zoborského kláštora v Nitre. In: Monumenta Tutela / Ochrana pamiatok. 22. Bratislava 2010, s. 276 – 287. MMH I, s. 90. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 155. TŘESTÍK, Vznik Velké Moravy, s. 149 – 150. MMH II, s. 194 – 195. MMH II, s. 195 – 197. 129 správnych centrách.620 Boleslavov syn a nástupca Boleslav II. pokračoval v snahe svojho otca. V roku 973 odobril vznik Pražského biskupstva aj Oto I., ale mohučský arcibiskup Willigis vymenoval prvého pražského biskupa Detmara (973 – 982) až v roku 976 a rovnako aj moravského, ktorého meno však nevieme. V roku 982 nastúpil na pražský biskupský stolec Vojtech (982 – 997) z rodu Slavníkovcov. Postupne sa dostal do konfliktu s Boleslavom II. a s českými veľmožmi. Vojtech podporil snahu poľského panovníka Mieška I. o vytvorenie arcibiskupstva, pod ktoré by patrili aj Sliezsko a Malopoľsko. Po roku 994 definitívne opustil územie Čiech. Zomrel mučeníckou smrťou v roku 997 počas misie u Prusov. Jeho pozostatky boli pochované v Hnezdne.621 Na christianizácii Čiech sa podieľali aj kláštory. Niekedy v rokoch 992 – 993 založili sv. Vojtech a Boleslav II. v Břevnove prvý mužský benediktínsky kláštor. Pravdepodobne do roku 1032 siahajú počiatky ďalšieho kláštora v Sázave. Mnísi z Břevnova mali v 11. storočí podiel na vzniku kláštorov na Morave v Rajhrade a Hradisku pri Olomouci.622 Poľsko V Živote Metoda sa píše o mocnom pohanskom kniežati na Visle, ktorý sa odmietol podrobiť Svätoplukovi a nechcel sa dať pokrstiť. Nakoniec ho však Metod pokrstil.623 Niekedy sa preto predpokladá, že tento akt mal za následok intenzívnu christianizáciu z Veľkej Moravy. V súčasnosti prevláda názor, že to tak nebolo. Chýbajú totiž o tom priame doklady v podobe prechodu na kostrový spôsob pochovávania a nepodarilo sa doložiť ani sakrálnu architektúru z tohto obdobia. Kresťanstvo sa ujalo v Poľsku až za vlády Mieška I., ktorý v roku 966 prijal krst. Pramene uvádzajú, že rozhodujúci úlohu pri tom zohrala jeho kresťanská manželka Doubravka, ktorá pochádzala z Čiech. Už v roku 968 bolo v Poznani založené biskupstvo a jeho prvým biskupom bol Jordan. Cisár Oto III. v roku 1000 podnikol púť do Hnezdna, kde bol pochovaný sv. Vojtech, ktorý bol zavraždený počas misie u Prusov. Pri tejto príležitosti bolo zriadené arcibiskupstvo, ktorému podliehali biskupstvá v Kołobrzegu, Krakove a Vratislavi. Význam tejto udalosti spočíva vo sformovaní diecéznej správy a v získaní jej nezávislosti od iných arcibiskupstiev. V druhej polovici 11. storočia pribudlo k spomínaným biskupstvám ďalšie v Płocku, ktoré spravovalo oblasť Mazovska.624 620 621 622 623 624 BLÁHOVÁ – FROLÍK – PROFANTOVÁ, Velké dějiny zemí Koruny české. Svazek I, s. 293 TŘESTÍK – SOMMER, Cesta ke křesťanské společnosti, s. 240 – 259. BLÁHOVÁ – FROLÍK – PROFANTOVÁ, Velké dějiny zemí Koruny české. Svazek I, s. 231 – 243, 301 – 321. TŘESTÍK – SOMMER, Cesta ke křesťanské společnosti, s. 259. SOMMER, Peter. Nejstarší kláštery Čech a Moravy. In: SOMMER, Peter – TŘESTÍK, Dušan – ŽEMLIČKA, Josef (eds.). Přemyslovci – Budování Českého státu. Praha : Lidové noviny, 2009, s. 254 – 257. MMH II, s. 156. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, s. 192 – 193. STRZELCZYK, Jerzy. Der Christianisierung Polens im Lichte der schriftlichen Quelllen. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 487 – 489. STRZELCZYK, Jerzy. Das Treffen in Gnesen und die Gründung der Erzbistums Gnesen. Polens im Lichte der schriftlichen Quelllen. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 494 – 497. 130 Čo sa týka kláštorov, Boleslav I. Chrabrý založil kláštor v Międzyrzeczy. Najprv dal postaviť drevené budovy a po roku 1003 aj baziliku a kláštorné budovy z kameňa. Pred rokom 1001 vznikol ženský kláštor v Poznani. Ďalšie kláštory pravdepodobne existovali v Krakove a Tumu. K rozmachu výstavby kláštorov došlo po roku 1040 (Ołbin, Tyniec, Vratislav atď.).625 Postup christianizácie na istý čas zastavilo ľudové povstanie, ktoré vypuklo po roku 1038, keď bol vyhnaný knieža Kazimír I. a moc mali v rukách veľmoži. Počas povstania boli zabíjaní aj kňazi a zničené arcibiskupstvo v Hnezdne. Kazimír I. sa po potlačení povstania a svojom návrate rozhodol preniesť arcibiskupstvo z Hnezdna do Krakova. V roku 1046 povolal za krakovského biskupa Arona (1046 – 1059), ktorý bol pôvodne opátom v Tynci, a tento sa neskôr stal aj arcibiskupom. Hnezdno sa sídlom arcibiskupstva stalo až okolo roku 1075.626 Polabskí Slovania Cisár Oto I. Veľký sa okrem expanzívnej politiky voči Slovanom snažil aj o ich christianizáciu. Už v roku 937 založil Kláštor sv. Mórica v Magdeburgu s úmyslom vytvoriť tu neskôr arcibiskupstvo, čo sa udialo až v roku 968. Ešte predtým v roku 948 vznikli v oblasti obývanej Veletmi biskupstvá v Havelbergu a Brandenburgu. Tieto boli v roku 968 podriadené Magderburskému arcibiskupstvu spolu s novými biskupstvami v Merseburgu, Zeitzi a Meißene. Prvý magderburský arcibiskup Adalbert (968 – 981) mal za úlohu christianizáciu Slovanov na rieke Sále a východne od Labe. V roku 968 alebo 972 sa biskupským sídlom stal Oldenburg (Starigrad) na obodritskom území, ktorý patril pod právomoc arcibiskupstva v Hammaburgu (dnes Hamburg). V roku 982 bol Oto I. porazený Saracénmi v južnej Itálii. Tohto využili Veleti s Obodritmi a zaútočili na ríšu, pričom zničili biskupstvá v Havelbergu a Brandenburgu. Medzi rokmi 990 a 995 Obodriti zlikvidovali biskupstvo v Oldenburgu a vyplienili Hammaburg. Keď však na obodritský kniežací stolec usadol Gotšalk (1043 – 1066), tak bolo obnovené biskupstvo v Oldenburgu a vznikli nové biskupstvá v Mechelenburgu a Ratibore, ktoré boli podriadené Hammaburgu. Proti Gotšalkovi vypuklo povstanie, ktoré zas znamenalo obnovenie pohanstva.627 Archeologické pramene a ich interpretácie Archeologické nálezy svedčia o existencii kresťanstva u Slovanov predovšetkým na hradiskách a mocenských centrách. Evidentným dokladom o prítomnosti kresťanstva sú 625 626 627 DERWICH, Marek. Die ersten Klöster auf dem polnischen Gebiet. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 515 – 518. Gallus Anonymus. Kronika a činy polských knížat a vládců. Praha : Argo, 2009, s. 49. KOSMAN, Marceli. Dějiny Polska. Praha : Karolinum, 2011, s. 36 – 37. LABUDA, Studia nad poczatkami panstwa Polskiego. Tom II, 1988, s. 299. PADBERG, Lutz E. Festigung und Ausbau des lateinischen Christentums: Die otonische Mission bei den Westslawen und Ungarn. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 2. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 671 – 674. BEDNAŘÍKOVÁ, Jarmila – HOMOLA, Aleš – MĚŘÍNSKÝ, Zdeněk. Stěhování národů a východ Evropy. Praha : Vyšehrad, 2006, s. 156 – 159. 131 pozostatky sakrálnych stavieb. Do konca 40. rokov 20. storočia sa uvažovalo iba o drevených stavbách tohto typu. Avšak až archeologické výskumy na Morave a Slovensku, konrétne v Starom Měste, Mikulčiciach, Pohansku u Břeclavi a Modré u Velehradu krátko po druhej svetovej vojne, neskôr v Nitre, Bratislave a Ducovom, priniesli jednoznačný dôkaz o kamennej sakrálnej architektúre z obdobia 9. storočia. Doterajšie poznatky svedčia o tom, že väčšina kostolov na území Moravy a Slovenska z obdobia existencie Veľkej Moravy bola postavená ešte pred príchodom byzantskej misie. Za najstaršie sakrálne stavby sa považujú Uherské Hradište-Sady (východná časť s pravouhlým uzáverom), Mikulčice – kostol č. 2, Modrá pri Velehrade. Pred príchodom misie Konštantína a Metoda boli postavené ešte kostoly v Starom Měste-Na Valách a Na Špitálkach, v Břeclavi-Pohansku, v Mikulčiciach kostoly č. 3, 4 a 6 a pravdepodobne aj bazilika v Bratislave. Časť sakrálnych stavieb vznikla až po príchode Konštantína a Metoda na územie Veľkej Moravy.628 Zatiaľ zostáva nezodpovedaná otázka Pribinovho kostola v Nitre. V staršej literatúre sa predpokladalo, že je to kaplnka s podkovitou apsidou v dnešnom sakrálnom komplexe na Nitrianskom hrade, ale toto vylúčil archeologický výskum, a neskôr sa uvažovalo, že by to mohla byť odkrytá sakrálna stavba na Martinskom vrchu v Nitre.629 Najnovšie archeologické výskumy na Nitrianskom hrade potvrdili existenciu niekoľkých stavieb, ktoré sa dajú datovať do 9. storočia.630 V historiografii je často pertraktovaná otázka pôvodu sakrálnych stavieb na Morave a na Slovensku. Názory nie sú jednotné. Vo všeobecnosti sa vzory pre tento druh stavieb hľadajú vo vtedajšej Franskej ríši, severotalianskej a adriatickej oblasti.631 Výstavba prvej sakrálnej architektúry v Čechách súvisí s rodmi Přemyslovcov a Slavníkovcov. Najstaršie stavby tohto druhu vznikli v Levom Hradci, Budči, Starej Boleslavi, Tetíne a na Pražskom hrade. Ide o rotundy alebo kostoly s obdĺžnikovou loďou a apsidou. Napríklad na akropole hradiska Budeč vznikla po roku 895 Rotunda sv. Petra a Pavla a východne od nej bol objavený jednoloďový Kostol Panny Márie s cintorínom, postavený po polovici 10. storočia.632 Na Pražskom hrade nechal knieža Vratislav postaviť trojloďovú Baziliku sv. Juraja, pri ktorej vznikol prvý kláštor benediktínok v Čechách.633 V Poľsku boli najstaršie kostoly budované na centrálnych hradiskách v Poznani a Hnezdne. Konkrétne v Poznani sa odkryla pod dnešnou katedrálou pravouhlá stavba s piscinou uprostred. Pred rokom 1000 bola pravdepodobne postavená sakrálna stavba aj vo Vratislavi. Z 11. storočia pochádzajú kostoly na hradiskách Kalisz, Kruszwica, Ląd a Ļękno. Cirkevné centrá sú doložené v Gieczi a na Lednickom ostrove. Tu boli odkryté 628 629 630 631 632 633 Naposledy podrobný prehľad podali GALUŠKA, Slované – doteky předků, s. 125 – 127. ŠTEFANOVIČOVÁ, Tatiana. Architektúra Veľkej Moravy v európskom kontexte. In: GALUŠKA, Luděk – KOUŘIL, Pavel – MĚŘÍNSKÝ, Zdeněk (eds.). Velká Morava medzi Východem a Západem. Spisy archeologického ústavu AV ČR Brno 17. Brno : AÚ AVČR, 2001, s. 403 – 404. IVANIČ, Pribinov kostol v Nitre v zrkadle historiografie, s. 60 – 69. BEDNÁR, Nitriansky hrad v 9. storočí, s. 205 – 215. Prehľad jednotlivých názorov a literatúru pozri ŠTEFANOVIČOVÁ, Tatiana. Architektúra Veľkej Moravy v európskom kontexte, s. 397 – 406. Čo sa týka pôvodu veľkomoravských rotúnd, pozri VANČO, Martin. Stredoveké rotundy na Slovensku. Bratislava : Chronos, 2000, s. 37 – 52, 75 – 77. BLÁHOVÁ – FROLÍK – PROFANTOVÁ, Velké dějiny zemí Koruny české. Svazek I, s. 342 – 343. FROLÍK – MAŘÍKOVÁ-KUBKOVÁ – RŮŽIČKOVÁ – ZEMAN, Nejstarší sakrální architektura pražského hradu, s. 97 – 144. 132 sakrálne komplexy.634 V prvej polovici 11. storočia sa začala stavať bazilika na hradisku Kałdus, ktorá však zostala nedokončená.635 O existencii kresťanstva svedčí aj pochovávanie na pohrebiskách. Slovania pochovávali pôvodne žiarovým rítom. Pod bezprostredným alebo sprostredkovaným vplyvom kresťanstva sa uplatnil zvyk pochovávať kostrovo na plochých pohrebiskách. Na konci 8. storočia už na Morave prevláda kostrové pochovávanie. Na základe pochovávania na pohrebisku v Starém Měste v polohe Na Valách datoval Vilém Hrubý zánik žiarového pohrebného rítu na Morave na koniec 8. storočia. Pritom sa domnieval, že zmena od žiarového rítu ku kostrovému nebola náboženskému mysleniu Slovanov neprijateľná, pretože nové učenie o vzkriesení tela a o večnom živote dalo len novú náplň pohanskej viere v posmrtný život. Podľa jeho mienky všetky hroby na tomto pohrebisku boli už kresťanské a kresťanskí kňazi len trpeli niektoré pohanské prežitky (milodary v hroboch, vampirizmus).636 Kostrové pochovávanie v Čechách započalo v 1. polovici 9. storočia a prevažovalo od druhej polovice 9. storočia. Na pohrebiskách boli hroby umiestnené do skupín. V 2. polovici 10. storočia boli hroby usporiadané do radov. Pri kostoloch vznikli cintoríny, kde sa opakovane pochovávalo do tej istej hrobovej jamy. Jedinci boli do hrobov ukladaní na chrbte v natiahnutej polohe väčšinou hlavou na západ a nohami na východ. Telá boli uložené do neupravenej pohrebnej jamy alebo jamy obloženej drevenými doskami či kamennými platňami. Nad hrobom bývali umiestnené náhrobné stély (Libice, Bášť). V Kostole Panny Márie, v Bazilike sv. Juraja a Rotunde sv. Víta na Pražskom hrade boli pochované kniežatá z dynastie Přemyslovcov.637 Na Slovensku vzrastá od druhej polovice 11. storočia počet cintorínov pri kostoloch, ktoré v nasledujúcom storočí úplne nahradili kostrové pohrebiská známe z predchádzajúceho obdobia.638 V Poľsku sa pochovávalo na plochých kostrových pohrebiskách od konca 10. alebo prelomu 10./11. storočia vo Veľkopoľsku (Poznaň-Solacz, Witakowice) a v Sliezku (Niemcza). V Mazovsku sa takéto pohrebiská vyskytujú až od konca 11. storočia. Z konca 10. a zo začiatku 11. storočia pochádzajú hroby v kostole v Poznani, ktoré sú prisudzované Mieškovi I. a Boleslavovi I. Chrabrému. Cintoríny sa objavujú vo zvýšenej miere až od 12. 634 635 636 637 638 KURNATOWSKA, Zofia. Die Christianisierung Polens im Lichte de archäologischen Quellen. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 490 – 493. ŻUROWSKA, Klementyna. Sakralarchitektur in Polen. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 502 – 506. CHUDZIAK, Wojciech. Die Kirche im Burgwall von Kałdus bei Klum (Chełmno). In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 511 – 514. HRUBÝ, Staré Město – velkomoravské pohřebiště „Na Valách“, s. 323. BERANOVÁ – LUTOVSKÝ, Slované v Čechách, s. 139 – 148, 250 – 270. BUBENÍK, Josef – PLEINEROVÁ, Ivana – PROFANTOVÁ, Naďa. Od počátků hradišť k počátkům přemyslovskovského států. In: Památky archeologické, 1998, roč. 89, č. 1, s. 114 – 127. KRUMZHANZLOVÁ, Zdenka. Počátky křesťanství v Čechách ve světle archeologických pramenů. In: Památky archelogické, 1971, roč. 62, č. 2, s. 406 – 456. HANULIAK, Milan. Pohansko-kresťanský synkretizmus a jeho prejavy na nekropolách z mladšieho úseku včasného stredoveku. In: Studia archaeologica Slovaca mediaevalia III. – IV. Bratislava 2001, s. 115. 133 storočia. Pochovaní sú orientovaní hlavou smerom na západ a uložení v drevenej komore alebo truhle s jednoduchou výbavou.639 U Polabských Slovanov sa kostrový rítus uplatnil v priebehu 10. až 12. storočia. Najprv u Srbov a neskoršie u Obodritov, ktorí prestali používať žiarový rítus až na konci 10. storočia. Na území Veletov pretrvávalo žiarové pochovávanie. V tejto oblasti sa kostrové pochovávanie objavuje až v 11. storočí. Telá boli uložené v jame spôsobom, že boli zabalené do plachty alebo položené na doskách, prípadne v drevenej truhle. Hrobová jama bývala niekedy vyložená drevom alebo kameňom. Hroby boli na povrchu označené kamennými platňami. Preskúmané bolo pohrebisko v Espenfelde pri Arnstadte v Durínsku, kde sa v hroboch nachádzal bohatý inventár.640 V Holsteinsku bol pravdepodobne okolo roku 952 postavený kostol v Oldenburgu a pri ňom vznikol cintorín. Hroby mali len chudobný inventár (ostrohy, pracky atď.). V rokoch 972 – 983 sa pochovávalo priamo v biskupskom chráme. Hroby obsahovali okrem krížikov aj zbrane (meč, kopiju), bronzovú misu a iné predmety, ktoré dokazujú, že tu boli pochovaní príslušníci kniežacej vrstvy.641 Na archeologických lokalitách sa ako jasný symbol kresťanstva objavujú medzi nálezmi aj krížiky alebo kaptorgy. Medzi najstaršie nálezy tohto druhu možno zaradiť strieborný liaty krížik s obrazom Krista a olovený procesionál z Mikulčíc. Usudzuje sa, že obidva artefakty majú pôvod v sýrsko-egyptskej oblasti a patria ešte do predveľkomoravského obdobia. Ostatné krížiky z tohto náleziska sa datujú do druhej polovice 9. storočia.642 Z viacerých lokalít sú známe olovené krížiky. Týmto sa vo svojej štúdii venoval Zdeněk Měřinský, ktorý ich rozdelil na niekoľko typov podľa nálezísk (Brenhardsthal, Dolní Věstonice, Velké Bílovce, Mutěnice a Windegg) a časovo zaradil na koniec 9. až začiatok 10. storočia.643 Byzantský pôvod má zrejme olovený krížik z Uherského Hradišťa-Sadov so zachovaným gréckym nápisom I(ESU)S – CH(RISTO)S – FOS – ZOE – NIKA a na rube s vyobrazením ukrižovaného Krista, pričom nad jeho hlavou je ruka. Nález pochádza z veľkomoravského sídliska z chaty II, kde sa okrem iných predmetov podarilo objaviť aj dva železné stily.644 Existenciu tohto sídliska Luděk Galuška datuje do 2. polovice 9. storočia a krížik považuje za priamy doklad byzantskej misijnej činnosti.645 Pektorálne krížiky byzantského pôvodu sa objavujú v 10. – 11. storočí. Medzi takéto nálezy patria exempláre 639 640 641 642 643 644 645 KARA, Michał – KURNATOWSKA, Zofia. Christliche Bestattungen. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 527 – 530. DUŠEK, Geschichte und Kultur der Slawen in Thüringen. HRABOVÁ, Stopy zapomenutého lidu, s. 126. GABRIEL, Starigrad – Oldenburg, s. 658 – 661. KLANICA, Zdeněk. Křížky z 8. – 9. století v Mikulčicích. In: Pravěk NŘ 3. Brno 1993, s. 211 – 225. MĚŘÍNSKY, Zdeněk. Kosočtverečné olověné křížky a jejich chronologické postavení v rámci hmotné kultury střední doby hradištní. In: Rodná země. Sborník k 100. výročí muzejní a vlastivědné společnosti v Brně a k 60. narozeninám PhDr. Vladimíra Nekudy CSc. Brno : Muzejní a vlastivědná společnost v Brně, 1988, s. 122 – 145. GALUŠKA, Uherské Hradiště – Sady – Křesťanské centrum říše velkomoravské, s. 112. GALUŠKA, Uherské Hradiště – Sady – Křesťanské centrum říše velkomoravské, s. 112 – 114. 134 z Veľkej Mače a Trnovca nad Váhom na Slovensku.646 Z Čiech pochádzajú napríklad z Kouřimi, Opočníc pri Poděbradoch a Vyšehradu.647 Z územia Čiech pochádza strieborný krížik z 2. polovice 9. storočia z mohyly v Želénkach a do 10. storočia možno datovať krížiky z lokalít Libice nad Cidlinou, Šance pri Březnici a Žatec. Z tohto obdobia je aj plastika Ukrižovaného z bronzu, ktorá sa našla blízko Kostola Panny Márie na Pražskom hrade.648 Z Poľska je známy relikviárový krížik z Lednického ostrova, strieborný exemplár bol nájdený vo Vratislavi a drevený kríž je z Gdaňska. Zo Západného Pomoranska pochádzajú jantárové krížiky.649 V Oldenburgu sa podarilo nájsť jeden bronzový pektorálny krížik v okolí kostola a jeden exemplár vyrezávaný z kosti bol uložený v hrobe dieťaťa.650 Z Mikulčíc pochádza nákončie opaska, na ktorom je znázornená postava kňaza. S kresťanstvom súvisia aj zlaté a pozlátené kovania v podobe liturgických kníh, ktoré rovnako pochádzajú z tejto lokality.651 Z Břeclavy-Pohanska je známe tiež kovanie pripomínajúce kódex, ktoré bolo zrejme nákončím opaska.652 Najnovšie sa s pôsobením kresťanských misií na území Slovenska pred príchodom Konštantína a Metoda spája nález medených pozlátených plakiet s figurálnou výzdobou a s nápismi, ktoré pochádzajú z veľkomoravského hradiska Bojná I.-Valy. Konkrétne ide o súbor 6 figurálne zdobených medených pozlátených plakiet a troch tepaných obrúb. Okrem iných nálezov tu bol objavený aj jeden bronzový zvon a dva zlomky zvonov. Tieto nálezy sa datujú do prvej polovice 9. storočia.653 Herwig Friesinger dal tieto nálezy do 646 647 648 649 650 651 652 653 DEKAN, Veľká Morava, s. 174. HOLČÍK, Štefan. Pektorálne kríže východného pôvodu. In: Zborník prác Ľudmile Kraskovskej (k životnému jubileu). Bratislava 1984, s. 257 – 269. HORNÍČKOVÁ, Kateřina. Pektorál z Velké Mače – jeho původ, ikonografie a zařazení v kontextu pektorálních křížků. In: Studia archaeologica Slovaca mediaevalia III. – IV. Bratislava 2001, s. 187 – 201. Tu pozri aj podrobnú literatúru k problematike. KOLNÍK, Titus. Ikonografia, datovanie a kultúrno-historický význam enkolpiónu z Veľkej Mače. In: Slovenská archeológia, 1994, roč. 42, č. 1, s. 138 – 139. NECHVÁTAL, Bořivoj. Relikviarkreutze aus Böhmen. In: Památky archeologické, 1979, roč. 70, č. 1, s. 213 – 251. PROFANTOVÁ, Naďa – STOLZ, Daniel. Nový nález relikviářového křížku z Kouřimi. In: DOLEŽALOVÁ, Eva – ŠIMŮNEK, Robert (eds.). Od knížat ke králům. Sborník u prĺežitosti 60. narozenin Josefa Žemličku. Praha : Lidové noviny, 2007, s. 124 – 130. BERANOVÁ – LUTOVSKÝ, Slované v Čechách, s. 261 – 262. KURNATOWSKA, Zofia. Die Christianisierung Polens im Lichte de archäologischen Quellen. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 493. GABRIEL, Starigrad – Oldenburg, s. 660 – 661. GALUŠKA, Slované – doteky předků, s. 131 GALUŠKA, Slované – doteky předků, s. 132. PIETA, Karol – RUTTKAY, Alexander. Bojná – mocenské a christianizačné centrum Nitrianskeho kniežatstva. Predbežná správa. Bojná – Neues Macht – und christianisierungszentrum des Fürstentums von Nitra. Vorbericht. In: PIETA, Karol – RUTTKAY, Alexander – RUTTKAY, Matej (eds.). Bojná. Hospodárske a politické centrum Nitrianskeho kniežatstva. Wirtschaftliches und politisches Zentrum nitraer Fürstentums. Nitra : AÚ SAV – Ponitrianske múzeum, 2006, s. 21 – 70. JÁNOŠÍK, Jiří – PIETA, Karol. Nález zvona na hradisku z 9. storočia v Bojnej. Náčrt histórie včasnostredovekých zvonov. Ein Glockenfund aus dem Burgwall aus dem 9. Jahrhundert in Bojná. Zur Geschichte der frühmittelalteriche Glocken. In: PIETA, Karol – RUTTKAY, Alexander – RUTTKAY, Matej (eds.). Bojná. Hospodárske a politické centrum Nitrianskeho kniežatstva. Wirtschaftliches und politisches Zentrum nitraer Fürstentums. Nitra : AÚ SAV – Ponitrianske múzeum, 2006, s. 121 – 158. 135 súvisu s karolínskou misiou na území Nitrianska.654 Fragmenty zvonov z mladšieho obdobia pochádzajú aj z Giecze a Poznane.655 Z 10. storočia je zvon z hradiska Libice nad Cidlinou.656 Zo zánikovej vrstvy biskupského chrámu v Oldenburgu, datovanej do roku 983, sú časti minimálne dvoch bronzových zvonov.657 Medzi predmety spájané s kresťanstvom z územia Čiech treba zaradiť strieborný, čiastočne pozlátený kalich z kniežacieho hrobu z Kolína, datovaného asi do polovice 9. storočia. Niekedy sa zvykne spájať s krstom českých kniežat v Regensburgu v roku 845.658 Z hradiska Libice nad Cidlinou pochádzajú nálezy spájané s existenciou tunajšieho kostola. Ide o lyžičku s točeným držadlom (pravdepodobne lyžička na kadidlo), nôž na hostie, hlinené aquamanile, cínový rámček relikviára s nápisom a zlomok kovania knižnej väzby.659 Známym nálezom zo Slovenska, ktorý sa zvykne spájať s byzantskou misiou Konštantína a Metoda, je pyxida z Čiernych Kľačian. Jej zlomky sa našli v roku 1974 pri zemných prácach. Titus Kolník a Ladislav Veliačik na základe analýzy ikonografie a porovnaním s podobnými nálezmi predpokladali, že pyxida bola vyrobená pravdepodobne v Ríme v prvej polovici 4. storočia a je začiatočným prejavom byzantského umenia. Zobrazená scéna bola interpretovaná ako výjav z legendy o založení Ríma. Zároveň hypoteticky predpokladali, že ju na územie Veľkej Moravy priniesli Konštantín a Metod.660 654 655 656 657 658 659 660 FRIESINGER, Herwig. Goldenscheiben aus Bojná und ihre Untersuchung. Pozlátené plakety z Bojnej a ich výskum. In: PIETA, Karol – RUTTKAY, Alexander – RUTTKAY, Matej (eds.). Bojná. Hospodárske a politické centrum Nitrianskeho kniežatstva. Wirtschaftliches und politisches Zentrum nitraer Fürstentums. Nitra : AÚ SAV – Ponitrianske múzeum, 2006, s. 17 – 18. KURNATOWSKA, Die Christianisierung Polens, s. 490 – 493. BERANOVÁ – LUTOVSKÝ, Slované v Čechách, s. 263. GABRIEL, Starigrad – Oldenburg, s. 661. BERANOVÁ – LUTOVSKÝ, Slované v Čechách, s. 249. BERANOVÁ – LUTOVSKÝ, Slované v Čechách, s. 262. Podrobnejšie KOLNÍK, Titus – VELIAČIK, Ladislav. Neskoroantická pyxida z Čiernych Kľačian. In: Slovenská archeológia, 1983, roč. 31, č. 1, s. 17 – 84. 136 ZÁVER Na záver možno skonštatovať, že dodnes nie je objasnená problematika etnogenézy ani lokalizácie pravlasti Slovanov. Na jej riešení sa podieľa viacero vedeckých disciplín – predovšetkým archeológia, história, etnografia, filológia a antropológia. V súčasnosti existuje viacero teórií. Medzi bádateľmi majú najviac prívržencov autochtonistická a najmä migračná (allochtonistická) teória. V rámci nich existujú taktiež rozdiely. Medzi dôležité pramene, ktoré nás informujú o prvých Slovanoch, patria písomné správy. Slovania sa v nich objavujú pod názvami Venedi, Veneti, Anti, Sklavíni. Publius Cornelius Tacitus, Klaudios Ptolemaios a Gaius Plinius starší sa ako prví zmieňujú o Venedoch (Venetoch). Väčšina bádateľov sa však prikláňa k názoru, že v týchto zmienkach nešlo ešte o Slovanov. Konkrétne písomné správy, ktoré jasne dokladajú existenciu Slovanov, sa nám zachovali až v dielach Jordana, Prokopia z Cézarey a Pseudo-Mauríkia. Najviac informácií o Slovanoch v ranom stredoveku poskytujú archeologické pramene. K najstarším archeologickým pamiatkam, ktoré svedčia o Slovanoch v strednej Európe, patrí kultúra s keramikou pražského typu. Pôvodne existovala v oblasti východne od Karpát až po rieku Dneper. Tu sa označuje ako typ Korčak alebo keramika pražsko-korčakovského typu. Neskôr sa rozšírila do oblasti dolného Dunaja. Na západe pražská kultúra prenikla až po Labe vo východnom Nemecku, pričom jej nositelia osídlili územia dnešného Slovenska, Čiech, Moravy, Poľska, Podkarpatskej Rusi, časti Maďarska, Dolného Rakúska a severozápadného Rumunska (Sedmohradska). Na juhu nálezy siahajú po Limes Romanus a tzv. sarmatské valy z doby rímskej. Predpokladá sa prienik tejto kultúry do východoalpskej oblasti a na západný Balkán. Na konci obdobia sťahovania národov sa okrem Slovanov objavujú na historickej scéne aj Avari. V roku 567 porazili kmeň Gepidov, ktorý sídlil v Potisí a Sedmohradsku. Avari obsadili toto územie a neskôr zabrali aj kraje, kde sídlili Longobardi, ktorí sa v roku 568 presťahovali na územie dnešného severného Talianska. Tým sa Avari dostali do susedstva Slovanov a Franskej ríše. Približne v tomto období si vytvorili svoju vlastnú ríšu, nazývanú Avarský kaganát. V 20. rokoch 7. storočia nastal v avarskej histórii zlom. Práve vtedy vstupuje do dejín najstarší známy mocenský útvar Slovanov – Samov kmeňový zväz. Franský kupec Samo, ktorý obchodoval na území Slovanov, sa zúčastnil na strane Slovanov povstania proti Avarom. Za jeho zásluhy si ho Slovania zvolili za vládcu. Vládol medzi rokmi 623 – 658. Po jeho smrti sa ríša rozpadla. Na území dnešného Slovenska a Moravy sa postupne od druhej polovice 8. storočia vytvorili dve kniežatstvá – Moravské a Nitrianske. Moravania sa prvýkrát spomínajú v roku 822 ako účastníci snemu vo Frankfurte nad Mohanom. Nitrianske kniežatstvo, konkrétne jeho centrum Nitra, sa prvýkrát uvádza roku 828 v súvislosti s postavením prvého kostola na území dnešného Slovenska jeho 137 kniežaťom Pribinom. Okolo roku 830 došlo k vyostreniu vzťahov medzi moravským a nitrianskym kniežatstvom. Moravské knieža Mojmír I. vyhnal Pribinu z Nitry. Anexiou Nitrianska vznikol útvar, ktorý sa označuje ako Veľká Morava. Po Mojmírovi vládol úspešne Rastislav. Významným počinom vlády Rastislava bolo riešenie cirkevných pomerov na Veľkej Morave, kde pôvodne pôsobili predovšetkým franskí kňazi. V roku 862 alebo najneskôr na jar roku 863 vyslal Rastislav k byzantskému cisárovi Michalovi III. posolstvo. Cisár vedením misie poveril Konštantína a jeho brata Metoda, rodákov zo Solúna. Tí prišli na Veľkú Moravu pravdepodobne v roku 863 alebo najneskôr na jar nasledujúceho roku. Konštantínovi sa podarilo vytvoriť aj písmo hlaholiku, pomocou ktorej spolu s bratom zapisovali preklady liturgických kníh do slovanského jazyka. Pápež Hadrián II. uznal v roku 868 slávenie liturgie v slovanskom jazyku, Metod sa stal arcibiskupom. Po smrti Metoda v roku 885 boli však jeho žiaci vyhnaní z Veľkej Moravy a pápež Štefan V. bohoslužby v slovanskom jazyku slúžiť zakázal. V roku 871 sa stal vládcom Svätopluk. Za jeho panovania Veľká Morava dosahuje najväčší územný rozsah. Svätoplukovi sa podarilo získať Sliezsko a Vislansko i oblasť horného a stredného Potisia. Po smrti Svätopluka I. nastúpil na jeho miesto Mojmír II. Za jeho vlády dochádza k rozpadu a zániku Veľkej Moravy. Karpatskú kotlinu ovládli Maďari a v roku 1000 tu vzniklo Uhorské kráľovstvo, ktorého súčasťou sa stali aj niektoré oblasti, čo boli predtým súčasťou Veľkej Moravy. O vyspelosti Veľkej Moravy svedčia archeologické výskumy predovšetkým v Mikulčiciach, Uherskom Hradišti-Starom Měste, Břeclavi-Pohansku, Nitre, Bratislave atď. Západne od Moravy postupne vzniklo silné České kniežatstvo, ktorému vládol rod Přemyslovcov. Na územie Čiech smerovali viaceré výpravy franského vojska už počas vlády Karola Veľkého. V roku 872 sa prvýkrát uvádzajú mená viacerých českých kniežat. Medzi nimi aj Bořivoj, ktorý bol niekedy pred rokom 885 pokrstený moravským arcibiskupom Metodom. Bořivoj začal stavať prvé kostoly (Levý Hradec, Pražský hrad). Vtedy patrilo územie Čiech pod právomoc Veľkej Moravy. Po smrti Svätopluka I. sa syn Bořivoja Spytihněv I. podriadil moci východofranského kráľa. Za jeho nástupcov Vratislava I., Václava I., Boleslava I. a Boleslava II. došlo k rozširovaniu přemyslovskej domény. Boleslav I. dal raziť prvé mince v slovanskom svete – strieborné denáre. České kniežatstvo sa stalo dôležitou veľmocou v strednej Európe a Vratislavovi II. sa podarilo ako prvému českému panovníkovi dosiahnuť v roku 1085 kráľovský titul. Najrozsiahlejšie archeologické výskumy sa uskutočnili na lokalitách Budeč, Levý Hradec, Libice nad Cidlinou, PrahaMotol, Pražský hrad, Stará Boleslav, Stará Kouřim, Žatec atď. Písomné pramene dokladajú, že na území dnešného Poľska existovalo pred vznikom piastovského stredovekého štátneho útvaru niekoľko kmeňov (Vislania, Slezania, Lenzania, Goplania atď.). Niekedy na konci 9. storočia alebo v 1. polovici 10. storočia sa do čela vznikajúceho poľského štátu dostal rod Piastovcov. Prvým písomne doloženým vládcom z tohto rodu je Mieško I. Ovládol územie, ktoré siahalo na východe po Mazovsko, na severe po Západné Pomoransko a na západe po strednú Odru. Na juhu ovládol Sliezsko a Krakovsko. Už v roku 968 bolo v Poznani založené biskupstvo. Mieškov syn Boleslav I. Chrabrý pokračoval úspešne v získavaní nových území. Okrem Veľkopoľska, Malopoľska, Mazovska, Kujavska, Pomoranska a Sliezska ovládol na krátky čas územie Moravy, Čiech, 138 Slovenska a Lužicu. V roku 1000 vzniklo v Hnezdne arcibiskupstvo. Tu bol pochovaný sv. Vojtech, ktorý bol zavraždený počas misie u Prusov. Cisár Oto III. sem v roku 1000 podnikol púť a uznal politickú nezávislosť Boleslava I. Chrabrého. Pápež poľskému panovníkovi v roku 1024 potvrdil hodnosť kráľa. V roku 1025 sa Boleslav I. Chrabrý dal korunovať za kráľa. Po jeho smrti došlo k úpadku moci a počas 12. storočia sa Poľsko rozpadlo na niekoľko kniežatstiev. O živote a hospodárstve Slovanov na území dnešného Poľska vypovedajú hlavne archeologické výskumy na hradiskách Hnezdno, Krakov, Lednický ostrov, Poznaň a Vratislav. Tunajší Slovania pochovávali výlučne žiarovým spôsobom v jamových hroboch alebo v mohylách, a to až do 10. storočia. Prechod ku kostrovému pochovávaniu sa spája s prijatím krstu Mieškom I. v roku 966. Niektoré kostrové hroby, kde sa našli ozdoby alebo zbrane škandinávskeho pôvodu, bývajú spájané s pobytom Vikingov na území Poľska (Skokówsko, Ciepłe, Łubowo, Luboń). V dnešnej východnej časti Nemecka v okolí rieky Labe sídlili v ranom stredoveku viaceré slovanské kmene, ktoré boli spojené do viacerých kmeňových zväzov, ale nevytvorili nikdy jeden celok. Najznámejší boli Srbi, Obodriti a Veleti. Slovania viedli v tejto oblasti zdĺhavé boje s Franskou ríšou, ale i medzi sebou. Aj z tohto dôvodu stavali hradiská. Doteraz je doložených viac ako 300 lokalít tohto typu (Behren-Lübchin, Mecklenburg – Veligrad, Oldenburg – Starigrad, Teterow, Tornow atď.). Archeologické výskumy, ktoré sa na nich uskutočnili, priniesli doklady o rozvinutej remeselnej výrobe a vyspelom obchode. O náboženstve Slovanov z obdobia pred prijatím kresťanstva je len málo informácií. Hlavnými božstvami boli Perún, Veles (Volos), Svarog, Svarožic (Riedegost, Radegast, Dažbog). Polabskí Slovania vyznávali Svantovita, Jarovita, Rugievita atď. Okrem spomínaných božstiev Slovania poznali množstvo duchov a démonov. Sem patrili víly, rusalky, vodníci, poludnice, večernice, lesné panny, sudičky, škriatkovia. Slovania uctievali stromy (napr. dub, orech, breza), rastliny (napr. imelo, žihľava, mäta) i zvieratá (napr. kôň). Sochy božstiev sa nachádzali v chrámoch alebo na voľnom priestranstve, či už pod prístreškom, alebo voľne stojace. Na území dnešných Čiech, Moravy a Slovenska boli pohanské svätyne dosiaľ zistené na dolnom Pomoraví napríklad v Břeclavi-Pohansku, v stredných Čechách v Hradsku v okrese Mělník a na Slovensku v Moste pri Bratislave. U polabských a pomoranských Slovanov je doložený častejší výskyt svätýň (Arkona, Groβ Raden, Retra, Štetín). Úpadok pohanského kultu u západných Slovanov začal prijatím kresťanstva vládnucou vrstvou na Veľkej Morave a skončil až zánikom Arkony (1168). Kresťanské idey prenikali ľahšie najmä na územie Veľkej Moravy, Čiech a Poľska, pretože ich presadenie tu nemalo konfrontačný charakter. Vládnuce dynastie a spoločenské elity sa nechali pokrstiť z vlastnej iniciatívy, krstom postupne prešla aj väčšina obyvateľov. 139 POUŽITÉ  PRAMENE  A  LITERATÚRA PRAMENNÉ EDÍCIE BRÉMSKÝ, Adam. Činy biskupů hamburského kostela. Praha : Argo, 2009. Dětmar z Merseburku: Kronika. Praha : Argo, 2008. ERBEN, Karel Jaromír. Nestorův letopis ruský. Praha : Melantrich, a. s., v Praze, 1940. Gallus Anonymus. Kronika a činy polských knížat a vládců. Praha : Argo, 2009. GINDIN, Leonid A. – IVANOV, Sergej A. – LITAVRIN, Gennadij G. (ed.). Svod drevnějšich pismennych izvěstij o slavjanach. (Corpus testimoniorum vetustissimorum ad historiam slavicam pertinentium). Tom 1 (1 – 4 vv.). Moskva : Vostočnaja literatura RAN, 1994. Helmolda kněze buzovského Slovanská kronika. Praha : Vyšehrad, 1947. Kosmova kronika česká. Praha : Svoboda, 1972. Magnae Moraviae fontes historici. I. Annales et chronicae. Curaverunt Dagmar Bartoňková – Lubomír Havlík – Zdeněk Masařík – Radoslav Večerka. Praha – Brno : Státní pedagogické nakladateství, 1966. Magnae Moraviae fontes historici. II. Textus biographici, hagiographici, liturgici. Curaverunt Dagmar Bartoňková – Lubomír Havlík – Jaroslav Ludvíkovský – Zdeněk Masařík – Radoslav Večerka. Brno: Universita J. E Purkyně, 1967. Magnae Moraviae fontes historici. III. Diplomata, epistolae, textus historici varii. Curaverunt Dagmar Bartoňková – Lubomír Havlík – Ivan Hrbek – Jaroslav Ludvíkovský – Radoslav Večerka. Brno : Universita J. E Purkyně, 1969. Magnae Moraviae fontes historici. IV. Leges textus iuridici supplementa. Curaverunt Dagmar Bartoňková – Karel Haderka – Lubomír Havlík – Jaroslav Ludvíkovský – Josef Vašica – Radoslav Večerka. Praha – Brno : Universita J. E. Purkyně, 1971. PAULINY, Ján. Arabské správy o Slovanoch (9. – 12. storočie). Bratislava : Veda – Bernolákova spoločnosť, 1999. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II. Slovensko očami cudzincov. Bratislava – Budmerice : Literárne informačné centrum v Bratislave, 1999, s. 125 – 127. RATKOŠ, Peter (ed.). Pramene k dejinám Veľkej Moravy. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1968. Vyhubení Slovanů pobaltských. Slovanská kronika bošovského kněze Helmoholda. Praha : Šolc a Šimáček, 1925. 140 LITERATÚRA AVENARIUS, Alexander. Awaren in Europa. Amsterdam – Bratislava : A. M. Kakkert B. V. – Veda, 1974. AVENARIUS, Alexander. Byzantská kultúra v slovanskom prostredí v VI. – XII. storočí (k problému recepcie a transformácie). Bratislava : Veda, 1992. AVENARIUS, Alexander. Začiatky Slovanov na strednom Dunaji. Autochtonistická teória vo svetle súčasného bádania. In: Historický časopis, 1992, roč. 40, č. 1, s. 1 – 16. BALÁŽ, Peter. K lokalizácii „urbs antiqua Rastizi“ a jeho stotožneniu s „ineffabilis Rastizi munitio“ a s hlavným sidelným mestom Rastislava. In: Konštantínove listy, 2010, roč. 3., s. 11 – 38. BARFORD, Paul M. The early Slavs. Culture and Society in Early Medieval Eastern Europe. Ithaca – New York : Cornell University Press, 2001. BARTA, Peter – HAJNALOVÁ, Mária – BARTA, Andrej – PUŠKÁR, Juraj. Analýza vzorky dreva z muriva Kostola sv. Margity Antiochijskej v Kopčanoch. In: Monumenta Tutela / Ochrana pamiatok. 22. Bratislava 2010, s. 52 – 53. BARTOŠKOVÁ, Andrea – ŠTEFAN, Ivo. Raně středověká Budeč – pramenná základna a bilance poznatků (K problematice funkcí centrální lokality). In: Archeologické rozhledy, 2006, roč. 58, č. 4, s. 724 – 757. BAXA, Peter – GLASER-OPITZOVÁ, Renata – KATKINOVÁ, Jana – FERUS, Viktor. Veľkomoravský kostol v Kopčanoch. In: Pamiatky a múzeá, 2004, roč. 53, č. 4, s. 65. BAXA, Peter – FERUS, Viktor – GLASER-OPITZOVÁ, Renata – KATKINOVÁ, Jana. Veľkomoravské hroby pri Kostole sv. Margity v Kopčanoch. In: Pamiatky a múzeá, 2005, roč. 54, č. 3, s. 48 – 50. BEDNÁR, Peter. Archeologické pramene k dejinám Nitry v 9. storočí. Hradiská. In: FUSEK, Gabriel – ZEMENE, Marián R. (eds.). Dejiny Nitry od najstarších čias po súčasnosť. Vydané pri príležitosti 750. výročia udelenia kráľovských výsad mestu Nitra. Nitra : Mesto Nitra, 1998, s. 97 – 102. BEDNÁR, Peter. Nitriansky hrad vo svetle archeologického výskumu. In: RUTTKAY, Matej (ed.). Dávne dejiny Nitry a okolia. Vo svetle najnovších archeologických nálezov. Zborník z konferencie konanej pri príležitosti Dňa Nitranov 2. júla 2005. Nitra : Archeologický ústav SAV – Ponitrianske múzeum, 2005, s. 91 – 98. BEDNÁR, Peter. Nitriansky hrad v 9. storočí. Die Nitraer Burg im 9. Jahrhundert. In: PIETA, Karol – RUTTKAY, Alexander – RUTTKAY, Matej (eds.). Bojná. Hospodárske a politické centrum Nitrianskeho kniežatstva. Wirtschaftliches und politisches Zentrum nitraer Fürstentums. Nitra : AÚ SAV – Ponitrianske múzeum, 2006, s. 205 – 215. BEDNÁR, Peter – SAMUEL, Marián – CHORVÁTOVÁ, Hana. Nové včasnostredoveké nálezy z areálu Zoborského kláštora. In: Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1997. Nitra 1999, s. 29. BEDNAŘÍKOVÁ, Jarmila. Sťehování narodů. 1. vydání. Praha : Vyšehrad, 2003. BEDNAŘÍKOVÁ, Jarmila. Frankové a Evropa. Praha : Vyšehrad, 2009. 141 BEDNAŘÍKOVÁ, Jarmila – HOMOLA, Aleš – MĚŘÍNSKÝ, Zdeněk. Stěhování národů a východ Evropy. Praha : Vyšehrad, 2006. BERANOVÁ, Magdalena. Zemědělská výroba v 11. – 14. stol. na území Československa. Praha : Academia, 1975. BERANOVÁ, Magdalena. Slované. Praha : Panorama, 1988. BERANOVÁ, Magdalena. Zemědělství starých Slovanů. Praha : Academia, 1980. BERANOVÁ, Magdalena. Slované. Praha : Libri, 2000. BERANOVÁ, Magdalena. Slované. Praha : Libri, 2001. BERANOVÁ, Magdalena – KUBAČÁK, Antonín. Dějiny zemědělství v Čechách a na Moravě. Praha : Libri, 2010. BERANOVÁ, Magdalena – LUTOVSKÝ, Michal. Slované v Čechách. Archeologie 6. – 12. století. Praha : Libri, 2009. BÉREŠ, Jozef. Výskum slovanského mohylníka v Kráľovskom Chlmci. In: Nové obzory, 1978, roč. 20, s. 185 – 203. BÉREŠ, Július a kol. Pramene k dejinám osídlenia Slovenska z konca 5. až z 13. storočia. III. zväzok. Východné Slovensko. Nitra : Archeologický ústav SAV, 2008. BIALEKOVÁ, Darina. Pobedim. Slovanské hradisko a sídliská z 9. storočia. In: III. medzinárodný kongres slovanskej archeológie. 7. – 14. septembra 1975. Nitra 1975, s. 1 – 29. BIALEKOVÁ, Darina. Výskum a rekonštrukcia fortifikácie na slovanskom hradisku v Pobedime. In: Slovenská archeológia, 1978, roč. 26, č. 1, s. 149 – 177. BIALEKOVÁ, Darina. Dávne slovanské kováčstvo. Bratislava : Tatran, 1981. BIALEKOVÁ, Darina. Slovanské pohrebisko v Závade. In: Slovenská archeológia, 1982, roč. 30, č. 1, s. 123 – 157. BIALEKOVÁ, Darina a kol. Pramene k dejinám osídlenia Slovenska z konca 5. až z 13. storočia. I. zväzok. 1. a 2. časť. Bratislava, hlavné mesto SSR a Západoslovenský kraj. Nitra : Archeologický ústav SAV, 1989. BIALEKOVÁ, Darina a kol. Pramene k dejinám osídlenia Slovenska z konca 5. až z 13. storočia. II. zväzok. Stredoslovenský kraj. Nitra : Archeologický ústav SAV, 1992. BIALEKOVÁ, Darina. Slovanské pohrebisko v Bojničkách. In: Študijné zvesti Archeologického ústavu SAV. 29. Nitra 1993, s. 223 – 254. BIALEKOVÁ, Darina. Remeslá a obchod. In: RUTTKAY, Alexander – RUTTKAY, Matej – ŠALKOVSKÝ, Peter (eds.). Slovensko vo včasnom stredoveku. Nitra : AÚ SAV, 2002, s. 89 – 104. BIERMANN, Felix. Slawische Besiedlung zwischen Elbe, Neisse und Lubsza. Archäologische Studien zum Siedlungswesen und zur Sachkultur des frühen und hohen Mittelalters. Ergebnisse und Materialien zum DFG-Projekt „Germanen-Slawen-Deutsche“. Bonn : Verlag Dr. Rudolf Habelt GmbH, 2000. BLÁHOVÁ, Marie – FROLÍK, Jan – PROFANTOVÁ, Naďa. Velké dějiny zemí Koruny české. Svazek I. Do roku 1197. Praha – Litomyšl : Paseka, 1999. BOBA, Imre. Nomads, Northmen and Slavs. Eastern Europe in the ninth Century. Wiesbaden : Mouton. The Hague Otto Harrassowitz, 1967. 142 BOHÁČOVÁ, Ivana (ed). Stará Boleslav. Přemyslovské hradistě v raném středověku. Mediaevalia archaeologica 5. Praha : Archeologický ústav AV ČR, 2003. BOHÁČOVÁ, Ivana – FROLÍK, Jan – ŠPAČEK, Jan. Stará Boleslav. Archeologický výskum 1988 – 1994. Čelákovice : Městské muzeum, 1994. BORKOVSKÝ, Ivan. Staroslovanská keramika ve střední Evrope. Studie k počátkům slovanské kultury. Praha : vl. nákl., 1940. BORKOVSKÝ, Ivan. O počátcích pražského hradu a o nejstarším kostele v Praze. Praha : Matice česká – Orbis, 1949. BORKOVSKÝ, Ivan. Levý Hradec. Nejstarší sídlo Přemyslovců. Praha : Nakladatelství ČSAV, 1965. BORKOVSKÝ, Ivan. Pražský hrad v době přemyslovských knížat. Praha : Academia, 1969. BORZOVÁ, Zuzana. Rýľ v období včasného stredoveku a jeho využitie (nielen) v poľnohospodárstve. In: Studia historica Nitriensia. 15. Nitra 2010, s. 13 – 31. BOTEK, Andrej. Kostol sv. Margity v Kopčanoch – vývojové etapy a otázky metodiky obnovy. In: Monumenta Tutela / Ochrana pamiatok. 22. Bratislava 2010, s. 29 – 51. BÓNA, István. Die Awaren. Ein asiatisches Reitervolk an der mittleren Donau. In: Awaren in Europa. Schätze eines asiatischen Reitervolkes 6. – 8. Jh. Ausstellungskatalog. Frankfurt am Main – Wien, 1985, s. 5 – 20. BÓNA, István. Die ungarische Kampftechnik in den Feldzügen gegen Europa. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 225 – 231. BRACHMANN, Hansjürgen. Slawische Stämme an Elbe und Saale. Zu ihrer Geschichte und Kultur im 6. bis 10. Jahrhundert – auf Grund archäologischer Quellen. Berlin : Akademie, 1978. BRATHER, Sebastian. Archäologie der westlichen Slawen. Siedlung, Wirtschaft und Gesellschaft im früh- und hochmittelalterlichen Ostmitteleuropa. Berlin – New York : Walter de Gruyter, 2001. BŘEZINOVÁ, Helena. Doklady textilný výroby v 6. – 12. storočí na území Čiech, Moravy a Slovenska. In: Památky archeologické, 1997, č. 2, roč. 88, s. 129 – 179. BROOKE, Christopher. Evropa středověku v letech 962 – 1154. Praha : Vyšehrad, 2006. BUBENÍK, Josef. Archeologické prameny k dějinám osídlení Čech v 7. až polovině 9. století. (Katalog nalezišť). Praha : Archeologický ústav AVČR, 1997. BUBENÍK, Josef – PLEINEROVÁ, Ivana – PROFANTOVÁ, Naďa. Od počátků hradišť k počátkům přemyslovskovského států. In: Památky archeologické, 1998, roč. 89, č. 1, s. 104 – 145. BUDINSKÝ-KRIČKA, Vojtech. Pohrebisko z neskorej doby avarskej v Žitavskej Tôni na Slovensku. In: Slovenská archeológia, 1956, roč. 4, s. 5 – 131. BUDINSKÝ-KRIČKA, Vojtech. Slovanské mohyly na východnom Slovensku. In: Slovenská archeológia, 1958, roč. 6, č. 1, s. 138 – 205. BUKO, Andrzej. Ceramika wczesnopolska. Wprowadzenie do badań. Wrocław : Ossolineum, 1990. 143 BUKO, Andrzej. Archeologia Polski wczesnośredniowiecznej. Odkrycia – hipotezy – interpretacje. Warszawa : Trio, 2005. BYSTRICKÝ, Peter. Sťahovanie národov (454 – 568) – Ostrogóti, Gepidi, Longobardi a Slovania. Bratislava : Historický ústav SAV, 2008. CIBULKA, Josef. Velkomoravský kostel v Modré u Velehradu a začátky křesťanství na Moravě. Praha : Nakladatelství ČSAV, 1958. COLLINS, Roger. Evropa raného středověku 300 – 1000. Praha : Vyšehrad, 2005. CURTA, Florin. The Making of the Slavs. Cambridge : University Press, 2001. ČAPLOVIČ, Dušan. Včasnostredoveké osídlenie Slovenska. Bratislava : Academic Electronic Press, 1998. ČERNIJ, Aľbert Ivanovič – ČERNIJ, Valerij Aľbertovič. Istoria pivdennych i zachidnych slovjan. V 3-ch častynach. Rivne : Rivnenskij institut slovjanoznavstva Kyjivskoho slavističnoho universytetu, 1999. ČERVINKA, Inocenc. Ladislav. Slované na Moravě a říše Velkomoravská. Brno : b.n.v., 1928. ČERVINKA, Inocenc. Ladislav. Poslední slovanská pohřebiště na Moravě. Brno : Nákladem Pravěku, 1927. ČESKA, Jozef. Zánik antického světa. Praha : Vyšehrad, 2000. ČILINSKÁ, Zlata. Slawisch-Awarisches Gräberfeld in Nové Zámky. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1966. ČILINSKÁ, Zlata. Frühmittelalterliches Gräberfeld in Želovce. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1973. ČILINSKÁ, Zlata. Kov v ranoslovanskom umení. Bratislava : Tatran, 1981. ČILINSKÁ, Zlata. Slovania a Avarský kaganát. Výpoveď staroslovanského pohrebiska v Želovciach. Bratislava : Bradlo, 1992. ČILINSKÁ, Zlata. Avari v Karpatskej kotline (História, kultúra, interetnické vzťahy). In: Študijné zvesti Archeologického ústavu SAV. 32. Nitra 1996, s. 159 – 170. DEKAN, Ján. Veľká Morava. Doba a umenie. Bratislava : Tatran, 1976. DEKÓWNA, Maria. Szklo w Europie wczesnosredniowiecznej. Wrocław – Warszawa – Kraków – Gdańsk : Zakład Narodowy Imienia Ossolińskich – Wydawnictwo PAN, 1980, s. 199 – 363. DERWICH, Marek. Die ersten Klöster auf dem polnischen Gebiet. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 515 – 518. DITTRICH, Zdenek Radslav. Christianity in Great-Moravia. Groningen : J. B. Wolters, 1962. DONAT, Peter. Haus, Hof und Dorf in Mitteleuropa vom 7. – 12. Jahrhundert. Schriften zur Ur – und Frühgeschichte 33. Berlin : Akademie – Verlag, 1980. DONAT, Peter. Die Mecklenburg – eine Hauptburg der Obodriten. Berlin : Akademie – Verlag, 1984. 144 DONAT, Peter. Mecklenburg. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 2. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 662 – 664. DOLUKHANOV, Pavel M. The early Slavs. Eastern Europe from the initial settlement to the Kievan Rus. London – New York : Longdman, 1996. DOSTÁL, Bořivoj. Slovanská pohřebište střední doby hradištní na Moravě. Praha : Academia, 1966. DOSTÁL, Bořivoj. Břeclav-Pohansko IV. Velkomoravský velmožský dvorec. Brno : Universita J. E. Purkyně, 1975. DOSTÁL, Bořivoj. Břeclav-Pohansko III. Časně slovanské osídlení. Brno : Universita J. E. Purkyně, 1985. DRALLE, Lothar. Slaven an Havel und Spree. Studien zur Geschichte des hevellisch-wilzischen Furstentums (6. bis 10. Jahrhundert). Berlin : Duncker und Humbolt, 1981. DRESLER, Petr. Opevnění Pohanska u Břeclavi. Dissertationes Archaeologicae Bruneneses/ Pragensesque 11. Brno : Masarykova univerzita, 2011. DULINICZ, Marek. Ksztaltowanie sie Slowianszczyzny Pólnocno-Zachodniej. Studium archeologiczne. Warszawa : Institut Archeologii i Etnologii PAN, 2001. DULINICZ, Marek. Frühe Slawen im Gebiet zwischen unterer Weichsel und Elbe. Neumünster : Wachholtz Verlag, 2006. DUŠEK, Sigrid. Geschichte und Kultur der Slawen in Thüringen. Weimar : Museum für Ur- und Frühgeschichte Thüringens, 1983. DVORNÍK, František. The Early History and Civilization. Boston : The American Academy of Arts and Sciences, 1956. DVORNÍK, František. The Slavs. Boston : The American Academy of Arts and Sciences, 1956. DVORNÍK, František. The Slavs in European History and Civilization. New Brumswick : Rutgers University Press, 1962. DVORNÍK, František. Byzantské misie u Slovanů. Praha : Vyšehrad, 1970. EISNER, Jan. Rukověť slovanské archeologie. Praha : Academia, 1966. EISNER, Jan. Devínska Nová Ves. Slovanské pohřebiště. Bratislava : Nakl. SAVU, 1952. FARKAŠ, Zdeněk – TURČAN, Viliam. Včasnostredoveká sklárska pec v Bratislave na Devínskej kobyle. In: Slovenská archeológia, 1998, roč. 46, č. 1, s. 31 – 54. FIALA, Andrej – ŠTEFANOVIČOVÁ, Tatiana. Bratislavský hrad. Bratislava – Martin : Slovenské múzeum – Osveta, 1969. FILIPOWIAK, Władysław. Wolin – ein frühmittelalterliches Zentrum an der Ostsee. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 152 – 155. FRIEDMANN, Bernhard. Untersuchungen zur Geschichte des abodritischen Fürstentums bis zum Ende des 10. Jahrhunderts. Berlin : Duncker und Humblot, 1986. FRIESINGER, Hertwik. Studien zur Archäologie der Slawen in Niederösterreich. Mitteilungen der Prähistorischen Kommission der Österreichischen Akademie der Wissenschaften. Band 145 15 – 16 (I). Wien : Verlag der Österreischische Akademie der Wissenschaften, 1971 – 1974. FRIESINGER, Hertwik. Studien zur Archäologie der Slawen in Niederösterreich. Mitteilungen der Prähistorischen Kommission der Österreichischen Akademie der Wissenschaften. Band 17 – 18 (II). Wien : Verlag der Österreischische Akademie der Wissenschaften, 1975 – 1977. FRIESINGER, Hertwik. Die Slawen in Niederösterreich. Beiträge der Frühmittelalterarchäologie. St. Pölten – Wien : Verlag Niederösterreichisches Pressehaus, 1976. FRIESINGER, Herwig. Goldenscheiben aus Bojná und ihre Untersuchung. Pozlátené plakety z Bojnej a ich výskum. In: PIETA, Karol – RUTTKAY, Alexander – RUTTKAY, Matej (eds.). Bojná. Hospodárske a politické centrum Nitrianskeho kniežatstva. Wirtschaftliches und politisches Zentrum nitraer Fürstentums. Nitra : AÚ SAV – Ponitrianske múzeum, 2006, s. 17 – 18. FROLÍK, Jan – SMETÁNKA, Zdeněk. Archeologie na Pražském hradě. Praha – Litomyšl : Paseka,1997. FROLÍK, Jan. Pražský hrad v 9. a 10. století. In: SOMMER, Peter (ed.). České země v raném středověku. Praha: Lidové noviny, 2006, s. 175 – 192. FROLÍK, Jan – MAŘÍKOVÁ-KUBKOVÁ, Jana – RŮŽIČKOVÁ, Eliška – ZEMAN, Antonín. Nejstarší sakrální architektura pražského hradu (Výpoveď archeologických pramenů). Praha : Peres, 2000. FUSEK, Gabriel. Slovensko vo včasnoslovanskom období. Nitra : AÚ SAV, 1994. FUSEK, Gabriel. Slovensko vo včasnoslovanskom období. Nitra : AÚ SAV, 1994. FUSEK, Gabriel. Frühe Slawen im Mitteldonaugebiet. In: BEMMANN, Jan – SCHMAUDER, Michael (eds.). Kulturwandel in Mitteleuropa. Langobarden – Awaren – Slawen. Bonn : Dr. Rudolf Habelt GmbH, 2008, s. 645 – 656. FUSEK, Gabriel – ZÁBOJNÍK, Jozef. Príspevok do diskusie o počiatkoch slovanského osídlenia Slovenska. In: Slovenská archeológia, 2003, roč. 51, č. 2, s. 319 – 340. GABRIEL, Ingo. Starigard/Oldenburg. Hauptburg der Slawen in Wagrien. I. Stratigraphie und Chronologie (Archäologische Ausgrabungen 1973 – 1982). Neumünster : Karl Wachholtz Verlag, 1984. GABRIEL, Ingo. Starigrad – Oldenburg. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, HansMartin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie Handbuch zur Ausstellung. Band 2. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 658 – 661. GABRIEL, Ingo – KEMPKE, Torsten. Starigard/Oldenburg Hauptburg der Slawen in Wagrien. VI. Die Grabfunde : Einführung und archäologisches Material. Neumünster : Wachholtz Verlag, 2011. GALATÍK, Jan – GALATÍK, Antonín. Zpracování kůže v období Velké Moravy. In: Časopis moravského musea. Vědy společenské. 66. Brno 1981, s. 69 – 74. GALUŠKA, Luděk. Velká Morava. Brno : Moravské zemské muzeum Brno, 1991. GALUŠKA, Luděk. Výrobní areál velkomoravských klenotníků ze Starého Města – Uherského Hradiště. In: Památky archeologické, 1989, roč. 80, č. 2, s. 405 – 454. 146 GALUŠKA, Luděk. Archeologický výzkum na slovanském hradišti sv. Klimenta u Osvětiman v roce 1989. In: Přehled výzkumů 1989. Brno 1993, s. 73 – 74. GALUŠKA, Luděk. Uherské Hradiště-Sady – Křesťanské centrum říše velkomoravské. Brno : Moravské zemské muzeum – Nadace Litera, 1996. GALUŠKA, Luděk. Slované – doteky předků. O životě na Moravě 6. – 10. století. Brno : Moravské zemské muzeum Brno – obec Modrá – Krajská knihovna Františka Bartoše, 2004. GARAM, Éva. Katalog der awarenzeitlichen Goldgegenstände und der Fundstücke aus den Furstengräbern im Ungarischen Nationalmuseum. Budapest : Verlag Ungarisches Nationalmuseum, 1993. GĄSSOWSKI, Jerzy. Dzieje i kultura dawnych Słowian (do X. wieku). Warszawa : Państwowe Zakłady Wydawn. Szkolnych, 1964. GĄSSOWSKI, Jerzy. Dejiny a kultúra starých Slovanov. Bratislava : Obzor, 1969. GIEYSZTOR, Alexander. Mitologia Słowian. Warszawa : Wydawnictwa Artystyczne i Filmowe, 1982. GIEYSZTOR, Alexander. Mitologia Słowian. Warszawa : Wydawnictwo Uniwersytetu Warszawskiego, 2006. GIMBUTAS, Marija. The Slavs. London : Thames and Hudson Ltd., 1971. GODŁOWSKI, Kazimierz. Z badań nad zagadnieniem rozprzestrzenienia Słowian w V – VII w. n. e. Kraków : Instytut Archeologii Uniwersytetu Jagiellońskiego, 1979. GODŁOWSKI, Kazimierz. Pierwotne siedziby Slowian. Wybór pism pod redakcja Michala Parczewskiego. Kraków : Instytut Archeologii Uniwersytetu Jagiellońskiego, 2000. GOJDA, Martin. The Ancient Slavs. Settlement and society. Edinburgh : Edinburgh University Press, 1991. GÓRECKI, Janusz. Die Burg Ostrów Lednicki – ein frühstaatliches Zentrum der Piastendynastie. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 467 – 470. GRINGMUTH-DALLMER, Eike. Siedlunglandschaften, Siedlung und Wirtschaft der Westslawen zwischen Elbe und Oder. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, HansMartin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag 2000, s. 97 – 103. GRÜNWALD, Rudolf. Wogastisburk. In: Vznik a počátky Slovanů. II. Praha : Československá akademie věd, 1958, s. 99 – 120. HABERSTROCH, Jochen. Slawische Siedlung in Nordostbayern. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 2. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 713 – 718. HANÁKOVÁ, Hana. Velkomoravské pohřebiště v Rajhradě. Praha : Národní muzeum, 1986. HANULIAK, Milan. Gräberfelder der slawischen Population im 10. Jahrhundert im Gebiet der Westslowakei. In: Slovenská archeológia, 1992, roč. 40, č. 2, s. 243 – 308. 147 HANULIAK, Milan. Pohansko-kresťanský synkretizmus a jeho prejavy na nekropolách z mladšieho úseku včasného stredoveku. In: Studia archaeologica Slovaca mediaevalia III. – IV. Bratislava 2001, s. 109 – 125. HANULIAK, Milan. Veľkomoravské pohrebiská. Pochovávanie v 9. – 10. storočí na území Slovenska. Nitra : AÚ SAV, 2004. HANULIAK, Milan – KUZMA, Ivan – ŠALKOVSKÝ, Peter. Mužľa-Čenkov. Osídlenie z 9. – 12. storočia. Nitra : AÚ SAV, 1993. HAVLÍK, Lubomír E. Velká Morava a středoevropští Slované. Praha: Státní pedagogické nakladatelství, 1964. HAVLÍK, Lubomír E. Staří Slované v rakouském Podunají v době od 6. do 12. století. Praha : Nakladatelství ČSAV, 1963. HAVLÍK, Lubomír E. Učitelé – křesťané z Vlach i z Řecka a z Němec. In: Sborník Jozefu Poulíkovi k šedesátinám. Brno : Archeologický ústav ČSAV, 1970, s. 117 – 120. HAVLÍK, Lubomír E. Morava v 9. – 10. století. K problematice politického postavení, sociální a vládní struktury a organizace. Praha : Academia, 1978. HAVLÍK, Lubomír E. Moravská společnosť a stát v 9. století. In: Slavia Antiqua. 27. Poznań 1980, s. 1 – 42. HAVLÍK, Lubomír E. Slovanské státní útvary raného středověku. Politické postavení, společenská a vládní organizace státních utvarů ve východní, střední a jihovýchodní Evropě. Praha : Academia, 1987. HÄGERMANN, Dieter. Karel Veliký. Vládce západu. Praha : Prostor, 2002. HENNING, Joachim. Germanen – Slawen – Deutsche. Neue Untersuchungen zum frühgeschichtlichen Siedlungswesen östlich der Elbe. In: Prähistorische Zeitschrift, 1991, roč. 66, č. 1, s. 119 – 133. HENSEL, Witold. Wstep do studiów nad osadnictwem Wielkopolski Wczesnohistoricznej. Poznań : Polskie Towarzystwo Prehistoryczne, 1948. HENSEL, Witold. Słowiańszczyzna wczesnośredniowieczna. Zarys kultury materialnej. Poznań : Nakladem Polskiego Towarzystwa Prehistorycznego, 1952. HENSEL, Witold. Archeologia o początkach miast słowiańskich. Wrocław – Warszawa : Zakład Narodowy Imienia Ossolińskich – Wydawnictwo PAN, 1963. HENSEL, Witold. Polska przed tysiącem lat. Wrocław – Warszawa : Zakład Narodowy Imienia Ossolińskich – Wydawnictwo PAN, 1960. HENSEL, Witold. U źródeł Polski średniowiecznej. Wrocław – Warszawa – Kraków – Gdańsk : Zakład Narodowy Imienia Ossolińskich, 1974. HENSEL, Witold. Skąd przyszli Słowianie? Wrocław : Wydawnictwo Stronnictwa Demokratycznego Epoka, 1984. HENSEL, Witold. Studia i materialy do osadnictwa Wielkopolski wczesnohistorycznej. Tom I. Poznań : Nakladem Polskiego Towarzystwa Prehistorycznego, 1950. HENSEL, Witold. Studia i materialy do osadnictwa Wielkopolski wczesnohistorycznej. Tom II. Poznań : Nakladem Polskiego Towarzystwa Prehistorycznego, 1953. HENSEL, Witold. Studia i materialy do osadnictwa Wielkopolski wczesnohistorycznej. Tom III. Warszawa : Państwowe Wydawnictwo Naukowe, 1959. 148 HENSEL, Witold. Studia i materialy do osadnictwa Wielkopolski wczesnohistorycznej. Tom IV. Wrocław – Warszawa : Zakład Narodowy Imienia Ossolińskich – Wydawnictwo PAN, 1972. HENSEL, Witold – HILCZER-KURNATOWSKA, Zofia. Studia i materialy do osadnictwa Wielkopolski wczesnohistorycznej. Tom V. Wrocław – Warszawa – Kraków – Gdańsk : Zakład Narodowy Imienia Ossolińskich – Wydawnictwo PAN, 1980. HENSEL, Witold – HILCZER-KURNATOWSKA, Zofia. Studia i materialy do osadnictwa Wielkopolski wczesnohistorycznej. Tom VI. Wrocław – Warszawa – Kraków – Gdańsk – Łódź : Zakład Narodowy Imienia Ossolińskich – Wydawnictwo PAN, 1987. HENSEL, Witold – HILCZER-KURNATOWSKA, Zofia – ŁOSIŃSKA, Alina. Studia i materialy do osadnictwa Wielkopolski wczesnohistorycznej. Tom VII. Poznań : Algo, 1995. HERRMANN, Joachim. Tornow und Vorberg 1, 2. Ein Beitrag zur Frühgeschichte der Lausitz. Berlin : Akademie – Verlag, 1966. HERRMANN, Joachim. Siedlung, Wirtschaft und gesellschaftliche verhältnisse der slawischen Stämme zwischen Oder/Neisse und Elbe. Studien auf der Grundlage archäologischen Materials. Berlin : Akademie – Verlag, 1968. HERRMANN, Joachim (ed.). Die Slawen in Deutschland. Geschichte und Kultur der slawischen Stämme westlich von Oder und Neiße vom 6. bis 12. Jahrhundert. Ein Handbuch. Berlin : Akademie – Verlag, 1970. HERRMANN, Joachim. Zwischen Hradschin und Vineta. Frühe Kulturen der Westslawen. Leipzig : Urania Verlag, 1971. HERRMANN, Joachim. Od Hradčian po Vinetu. Rané kultúry západných Slovanov. Martin : Osveta, 1973. HERRMANN, Joachim. Wikinger und Slawen. Zur geschichte der Ostseevolker. Berlin : Akademie – Verlag, 1982. HERRMANN, Joachim (ed.). Die Slawen in Deutschland. Geschichte und Kultur der slawischen Stämme westlich von Oder und Neiße vom 6. bis 12. Jahrhundert. Ein Handbuch. Neubearbeitung (rozšírené vydanie). Berlin : Akademie – Verlag, 1985. HERRMANN, Joachim. Ralswiek. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 163 – 166. HOFFMANN, Wilhelm. Die Frühslawischen Brandgräberfelder im mittleren Elbgewbiet. In: Prähistorische Zeitschrift, 1959, roč. 37, s. 169 – 174. HOFFMANN, Wilhelm. Frühslawische Brandgräber im mittleren Elbgebiet. In: Jahresschrift Halle, 1962, roč. 46, s. 325 – 344. HOLČÍK, Štefan. Pektorálne kríže východného pôvodu. In: Zborník prác Ľudmile Kraskovskej (k životnému jubileu). Bratislava 1984, s. 257 – 269. HORNÍČKOVÁ, Kateřina. Pektorál z Velké Mače – jeho původ, ikonografie a zařazení v kontextu pektorálních křížků. In: Studia archaeologica Slovaca mediaevalia III. – IV. Bratislava 2001, s. 187 – 201. 149 HRABOVÁ, Libuše. Stopy zapomenutého lidu. Obraz dějin Polabských Slovanů v historiografii. České Budějovice : Veduta, 2006. HRUBÝ, Vilém. Staré Město – velkomoravské pohřebiště „Na Valách“. Praha : Nakladatelství ČSAV, 1955. HRUBÝ, Vilém. Staré Město – Velkomoravský Velehrad. Praha : Nakladatelství ČSAV, 1965. HRUBÝ, Vilém. Keramika antických tvarů v době velkomoravské. In: Časopis moravského musea. Vědy společenské. 50. Brno 1965, s. 37 – 62. HURBANIČ, Martin. Stredoveký Balkán. Kapitoly z politických, sociálnych a hospodárskych dejín juhovýchodnej Európy v 6. – 15. storočí. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2010. CHARVÁT, Petr. On Slavs, Silk and the Early State: The town of Čáslav in the Pristine Middle Ages. In: Památky archeologické, 1994, roč. 85, č. 1, s. 108 – 153. CHARVÁT, Petr. Dálkový obchod v raně strědověké Evropě (7. – 10. století). Brno : FFMU, 1998. CHEBEN, Ivan – RUTTKAY, Matej. Ukončenie výskumu v Bajči. In: Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1994. Nitra 1996, s. 99 – 100. CHOC, Pavel. S mečem a štítem. České raně feudální vojenství. Praha : Naše vojsko, 1967. CHROPOVSKÝ, Bohuslav. Slovanské pohrebisko z 9. storočia vo Veľkom Grobe. In: Slovenská archeológia, 1957, roč. 5, č. 1, s. 174 – 239. CHROPOVSKÝ, Bohuslav. Slovanské hrnčiarske pece v Nitre. In: Archeologické rozhledy, 1959, roč. 11, s. 812 – 816, 818 – 825, 849 – 850. CHROPOVSKÝ, Bohuslav. Slované. Historický, politický a kultúrny vývoj a význam. Praha : Orbis, 1989. CHROPOVSKÝ, Bohuslav. Niekoľko poznámok k problematike pravlasti Slovanov. In: Studia Archaeologica Slovaca Mediaevalia. 1. Bratislava 1998, s. 37 – 42. CHROPOVSKÝ, Bohuslav. Some problems of the ethnogenesis of the Slavs and of the settlement process of the Central Danubian Slovens – Slovaks in the 6th and 7th century. In: Slovaks in the Central Danubian Region in the 6th to 11th century. Bratislava : Slovenské národné múzeum, 2000, s. 45 – 65. CHUDZIAK, Wojciech. Zasiedlenie strefy chełmińsko – dobrzyńskiej we wczesnym średniowieczu (VI – XI wiek). Torun : Uniwersytet Mikolaja Kopernika, 1996. CHUDZIAK, Wojciech. Die Kirche im Burgwall von Kałdus bei Klum (Chełmno). In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 511 – 514. ISTVÁNOVITS, Eszter. Korai szláv települes maradványai Kisvárda határában. In: Jósa András Múzeum Évkönyve, 2001, roč. 43, s. 165 – 183. IVANIČ, Peter. Pribinov kostol v Nitre v zrkadle historiografie. In: Konštantínove listy, 2008, roč. 1, s. 60 – 69. JAMES, Edward. Frankové. Praha : Lidové noviny, 1997. JÁNOŠÍK, Jiří – PIETA, Karol. Nález zvona na hradisku z 9. storočia v Bojnej. Náčrt histórie včasnostredovekých zvonov. Ein Glockenfund aus dem Burgwall aus dem 9. 150 Jahrhundert in Bojná. Zur Geschichte der frühmittelalteriche Glocken. In: PIETA, Karol – RUTTKAY, Alexander – RUTTKAY, Matej (eds.). Bojná. Hospodárske a politické centrum Nitrianskeho kniežatstva. Wirtschaftliches und politisches Zentrum nitraer Fürstentums. Nitra : AÚ SAV – Ponitrianske múzeum, 2006, s. 121 – 158. JELÍNKOVÁ, Dagmar. Morava v časně slovanském období. In: KLÍMA, Bohuslav (ed.). Staroslovanská Morava. Brno : Nadační fond sv. Hypolita, 2000, s. 42 – 54. JUSTOVÁ, Jarmila. Dolnorakouské Podunají v raném středověku. Praha : Academia, 1990. KALOUSEK, František. Břeclav-Pohansko I. Velkomoravské pohřebiště u kostela. Brno : Universita J. E. Purkyně, 1971. KARA, Michał. Posen (Poznań). In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 475 – 478. KARA, Michał – KURNATOWSKA, Zofia. Christliche Bestattungen. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 527 – 530. KAZANSKI, Michel. Les Slavs. Les origines (Ier-VIIe siècle après J.-C.). Paris : Errance, 1999. KEMPKE, Torsten. Starigard/Oldenburg. Hauptburg der Slawen in Wagrien. Die Keramik des 8. – 12. Jahrhunderts. Neumünster : Karl Wachholtz Verlag, 1984. KEMPKE, Torsten. Starigard/Oldenburg Hauptburg der Slawen in Wagrien. III. Die Waffen des 8. – 13. Jahrhunderts. Neumünster : Karl Wachholtz Verlag, 1991. KEMPKE, Torsten. Burgwälle des 8. bis 12. Jahrhunderts zwischen Elbe und Oder. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 270 – 273. KLANICA, Zdeněk. Práce klenotníků na slovanských hradištích. Studie AÚ ČSAV v Brně II/6. Brno : AÚ ČSAV, 1974. KLANICA, Zdeněk. První sezóna výzkumu sídliště v trati Zbrod u Mutěnic (okr. Hodonín). In: Přehled výzkumů 1975. Brno 1977, s. 52 – 53. KLANICA, Zdeněk. Přehled zpráva o 2. sezóne výkumu v Mutěnicích (okr. Hodonín). In: Přehled výzkumů 1976. Brno 1978, s. 59 – 61. KLANICA, Zdeněk. Mikulčice-Klášteřisko. In: Památky archeologické, 1985, roč. 75, č. 2, s. 474 – 539. KLANICA, Zdeněk. Počátky slovanského osídlení naších zemí. Praha : Academia, 1986. KLANICA, Zdeněk. Křížky z 8. – 9. století v Mikulčicích. In: Pravěk NŘ. 3. Brno 1993, s. 211 – 225. KLANICA, Zdeněk. Nechvalín, Prušánky : čtyři slovanská pohřebiště. Díl 1. Brno : Archeologický ústav AV ČR, 2006. KLANICA, Zdeněk. Nechvalín, Prušánky : čtyři slovanská pohřebiště. Díl 2. Katalóg. Brno : Archeologický ústav AV ČR, 2006. 151 KLANICA, Zdeněk. Mutěnice-Zbrod. Zaniklé slovanské sídliště ze 7. – 10. století. Brno : Archeologický ústav AV ČR, 2008. KOLNÍK, Titus. Kontakty raného kresťanstva s územiami strednej Európy vo svetle archeologických a historických prameňov. In: Studia archaeologica Slovaca mediaevalia III. – IV. Bratislava 2001, s. 51 – 92. KOLNÍK, Titus. Ikonografia, datovanie a kultúrno – historický význam enkolpiónu z Veľkej Mače. In: Slovenská archeológia, 1994, roč. 42, č. 1, s. 125 – 153. KOLNÍK, Titus – VELIAČIK, Ladislav. Neskoroantická pyxida z Čiernych Kľačian. In: Slovenská archeológia, 1983, roč. 31, č. 1, s. 17 – 84. KOSMAN, Marceli. Dějiny Polska. Praha : Karolinum, 2011. KOSTELNÍKOVÁ, Marie. Velkomoravský textil v archeologických nálezech na Moravě. Praha : Academia 1973. KOSTRZEWSKI, Józef. Wielkopolska w czasach przedhistorycznych. Poznań : nakł. Ksiegarni M. Niemierkiewicza, 1914. KOSTRZEWSKI, Józef. Praslowianszczyzna : Zarys dziejów i kultury Praslowian. Poznań : Ksiegarnia Akademicka, 1946. KOŽIAK, Rastislav. Írski misionári a počiatky kresťanstva u Slovanov v stredovýchodnej Európe. In: KOŽIAK, Rastislav – NEMEŠ, Jaroslav (ed.). Pohanstvo a kresťanstvo. Bratislava : Chronos, 2004, s. 103 – 124. KOŽIAK, Rastislav. Christianizácia Avarov a Slovanov na strednom Dunaji: Príbeh svätcov – misionárov, svätá vojna alebo kultúrny šok? In: KOŽIAK, Rastislav – NEMEŠ, Jaroslav (ed.). Svätec a jeho funkcie v spoločnosti I. Bratislava : Chronos, 2006, s. 121 – 147. KREKOVIČ, Eduard. Keramika tzv. antických tvarov. In: TURČAN, Viliam (ed.). Byzantská kultúra a Slovensko. (Zborník Slovenského národného múzea – Archeológia; Supplementum 2). Bratislava : Slovenské národné múzeum, 2007, s. 115 – 121. KRISTÓ, Gyula. Die Arpaden und Ungarn. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, HansMartin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 2. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 566 – 569. KRUMZHANZLOVÁ, Zdenka. Počátky křesťanství v Čechách ve světle archeologických pramenů. In: Památky archelogické, 1971, roč. 62, č. 2, , s. 406 – 456. KRÜGER, Bruno. Dessau-Mosigkau. Ein Frühslawischer Seidlungsplatz im Mittleren Elbegebeit. Berlin : Akademie Verlag, 1967. KRÜGER, Bruno. Der „Zoberbertg“ in Dessau-Mosigkau. Ein frühslawischer Siedlungsplatz im mittleren Elbegebiet. Dessau : b. n. v., 1967. KUBŮ, František – ZAVŘEL, Petr. Terénní průzkum starých komunikací na příkladu Zlaté stezky. In: Archaeologia historica. 23. Brno 1998, s. 35 – 57. KUNA, Martin – PROFANTOVÁ, Naďa a kol. Počátky raného středověku v Čechách (The onset of the Early Middle Ages in Bohemia). Praha : Archeologický ústav AV ČR, 2005. KURNATOWSKA, Zofia. Slowianszczyzna poludniowa. Wrocław – Warszawa – Kraków – Gdańsk : Zakład Narodowy Imienia Ossolińskich – Wydawnictwo PAN, 1977. 152 KURNATOWSKA, Zofia. Die Christianisierung Polens im Lichte der archäologischen Quellen. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 490 – 493. KURNATOWSKA, Zofia. Początki Polski. Poznań : Poznańskiego Towarzystwa Przyjaciół Nauk, 2002. KURNATOWSKI, Stanisław. Die Wirtschaft, Besiedlung und Siedlunglandschaft der Westslawen zwischen Oder und Weichsel. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, HansMartin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 92 – 96. KRASKOVSKÁ, Ľudmila. Slovansko-avarské pohrebisko pri Záhorskej Bystrici. Martin : Osveta, 1972. KUČERA, Matúš. Slovensko po páde Veľkej Moravy (Štúdie o hospodárskom a sociálnom vývine v 9. – 13. storočí). Bratislava : Veda, 1974. KUČERA, Matúš. Postavy veľkomoravskej histórie. Martin : Osveta, 1986. KUČERA, Matúš. Postavy veľkomoravskej histórie. Bratislava : Perfekt, 2005. KURNATOWSKA, Zofia. Die Burgen und die Ausbildung der Stammesaristokratie bei den urpolnischen Slawen. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 257 – 263. KURNATOWSKA, Zofia. Herschaftszentren und Herrschaftsorganisation. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 458 – 463. KURNATOWSKA, Zofia. The stronghold in Gniezno in the light of older and more recent studies. In: URBAŃCZYK, Przemysław (ed.). Polish lands at the turn of the first and the second millennia. Warszaw: Institute of Archeology and Ethnology Polish Academy of Sciences, 2004, s. 185 – 206. LABUDA, Gerard. Studia nad poczatkami panstwa Polskiego. Poznań : Ksiegarna Akademicka, 1946. LABUDA, Gerard. Pierwsze panstwo Slowianskie. Panstwo Samona. Poznań : Ksiegarna Akademicka, 1949. LABUDA, Gerard. Fragmenty dziejov Slowianszczyzny zachodniej 2. Poznań : Wydawnictwo Poznańskie, 1968. LABUDA, Gerard. Polska granica zachodnia. Tysiac lat dziejów politycznych. Poznań : Wydawnictwo Poznańskie, 1974. LABUDA, Gerard. Fragmenty dziejov Slowianszczyzny zachodniej 3. Poznań : Wydawnictwo Poznańskie, 1975. LABUDA, Gerard. Studia nad poczatkami panstwa Polskiego. Tom I. Poznań : Uniwersytet Imienia Adama Mickiewicza, 1987. LABUDA, Gerard. Studia nad poczatkami panstwa Polskiego. Tom II. Poznań : Uniwersytet Imienia Adama Mickiewicza, 1988. 153 LABUDA, Gerard. Słowiańszczyzna starożytna i wczesnośredniowieczna. Antologia tekstów żródlowych. Poznań : Wydawnictwo Poznańskiego Towarzystwa Przyjaciół Nauk – Wydawnictwo Sorus, 1999. LABUDA, Gerard. Mieszko I. Poznań : Zakład Narodowy Imienia Ossolińskich, 2002. LACKO, Michal. Svätý Cyril a Metod. 5. vydanie. Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1991. LECIEJEWICZ, Lech. Miasta Slowian pólnocnopolabskich. Wrocław – Warszawa – Kraków: Zakład narodowy imienia Ossolińskich – Wydawnictwo PAN, 1968. LECIEJEWICZ, Lech. Słowiańszczyzna zachodnia. Wrocław – Warszawa – Kraków – Gdańsk : Zakład Narodowy Imienia Ossolińskich – Wydawnictwo PAN, 1976. LECIEJEWICZ, Lech. Slowianie zachodni. Z dziejów tworzenia sie sredniowiecznej Europy. Wrocław : Zakład Narodowy Imienia Ossolińskich, 1989. LECIEJEWICZ, Lech. Nowa postac swiata. Narodziny sredniowiecznej cywilizacji europejskiej. Wrocław : Funna, 2000. LUTOVSKÝ, Michal. Hroby předků. Sonda do života a smrti dávných Slovanů. Praha : Academia, 1996. LUTOVSKÝ, Michal. Hroby knížat. Kapitoly z českých dějin a hrobové archeologie. Praha : Nakl. Set Out, 1997. LUTOVSKÝ, Michal. Bratrovrah a tvůrce státu. Život a doba knížete Boleslava I. Praha : Libri, 1998. LUTOVSKÝ, Michal. Encyklopedie slovanské archeologie v Čechách, na Moravě a ve Slezsku. Praha : Nakladatelství Libri, 2001. LUTOVSKÝ, Michal. Encyklopedie slovanské archeologie. Praha : Libri, 2005. LUTOVSKÝ, Michal. Po stopách prvních Přemyslovců I. Zrození státu (872 – 972). Od Bořivoje I. po Boleslava I. Praha : Libri, 2006. LUTOVSKÝ, Michal. Po stopách prvních Přemyslovců II. Léta krize a obnovy (972 – 1012). Od Boleslava II. po Jaromíra. Praha : Libri, 2007. LUTOVSKÝ, Michal. Po stopách prvních Přemyslovců. III. Správa a obrana země (1012 – 1055). Od Oldřicha po Břetislava I. Praha : Libri, 2008. LUTOVSKÝ, Michal – PROFANTOVÁ, Naďa. Sámova říše. Praha : Academia, 1995. LUTOVSKÝ, Michal – PETRÁŇ, Zdeněk. Slavníkovci. Mýtus českého dějepisectví. Praha : Libri, 2005. MAČALA, Pavol. Etnogenéza Slovanov v archeológii. Košice : Slovo, 1995. MACHÁČEK, Jiří. Pohansko bei Břeclav. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, HansMartin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 330 – 332. MACHÁČEK. Jiří. Břeclav-Pohansko V. Sídlištní aglomerace v lesní školce. Brno : Masarykova univerzita, 2002. MACHÁČEK. Jiří. Studie k velkomoravské keramice. Metody, analýzy a syntézy, modely. Brno : ÚAM FF MU v Brne, 2001. MACHÁČEK. Jiří. Pohansko bei Břeclav. Ein frühmittelalterliches Zentrum als sozialwirtschaftliches System. Bonn : Verlag Dr. Rudolf Habelt GmbH, 2007. 154 MAKK, Ferenc. Die Ungarnzüge. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 221 – 224. MAKOWIECKI, Daniel. Historia ryb i rybołówstwa w holocenie na niżpolskim w świetle badań archeoichtiologicznych. Poznań : Institut Archeologii i Etnologii PAN, 2003. MAREŠOVÁ, Kristina. Slovanské sídliště v Ostrožské Nové Vsi (okr. Uherské Hradiště). In: Časopis moravského musea. Vědy společenské. 52. Brno 1967, s. 75 – 86. MAREŠOVÁ, Kristina. Uherské Hradiště-Sady. Staroslovanské pohřebiště na Horních Kotvicích. Brno – Uherské Hradiště : Moravské muzeum – Okresní národní výbor, 1983. MAREŠOVÁ, Kristina. Uherské Hradiště-Sady. Staroslovanské sídliště na Dolních Kotvicích. Brno : Moravské muzem, 1985. MARSINA, Richard. O osídlení Slovenska od 11. do prvej polovice 13. stor. In: Slovenský ľud po rozpade Veľkomoravskej ríše. Historické štúdie. 27-2. Bratislava 1984, s. 39 – 60. MARSINA, Richard. Začiatky cirkevnej organizácie na Slovensku (od prelomu 8./9. až do začiatku 11. storočia). In: Slovenská archivistika, 1995, roč. 30, č. 2, s. 113 – 126. MARSINA, Richard. Metodov boj. Vydanie druhé. Bratislava : Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, spol. s r. o., 2005. MAŘÍK, Jan. Libická sídelní aglomerace a jéjí zázemí v raném středověku. Early Medieval Agglomeration of Libice and its Hinterland. Dissertationes Archaeologicae Bruneneses/ Pragensesque 7. Praha : Univerzita Karlova 2009. MESTERHÁZY, Károly. Awaren, Slawen und Ungarn im Bükkgebirge. In: Central Europe in 8th – 10th centuries. International Scientific conference, Bratislava October 2 – 4, 1995. Bratislava : Ministry of Culture of the Sloval Republik, 1997, s. 67 – 73. MĚŘÍNSKY, Zdeněk. Kosočtverečné olověné křížky a jejich chronologické postavení v rámci hmotné kultury střední doby hradištní. In: Rodná země. Sborník k 100. výročí muzejní a vlastivědné společnosti v Brně a k 60. narozeninám PhDr. Vladimíra Nekudy, CSc. Brno : Muzejní a vlastivědná společnost v Brně, 1988, s. 122 – 145. MĚŘÍNSKÝ, Zdeněk. České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu I. Praha : Libri, 2000. MĚŘÍNSKÝ, Zdeněk. České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu II. Praha : Libri, 2006. MIŚKIEWICZOWA, Maria. Mazowsze płockie we wczesnym średniowieczu. Warszawa : Wydawanictvo Uniwersytetu, 1981. MOŹDZIOCH, Slawomir. Wrocław-Ostrów Tumski in the Middle Ages. In: URBAŃCZYK, Przemysław (ed.). Polish lands at the turn of the first and the second millennia. Warszaw: Institute of Archeology and Ethnology Polish Academy of Sciences, 2004, s. 319 – 338. MÚCSKA, Vincent – DANIŠ, Miroslav – ŠEVČÍKOVÁ, Zuzana. Dejiny európskeho stredoveku – I. Raný stredovek (od 5. storočia do polovice 11. storočia). Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2006. 155 MÜLLER, Adriaan von – FRITZE, Wolfgang. Slawen und Deutsche zwischen Elbe und Oder. Berlin : Berliner Gesellschaft für Anthropologie, Ethnologie und Urgeschichte, 1983. MÜLLER-WILLE, Michael. Fernhandel und Handelplätze. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 128 – 135. NECHVÁTAL, Bořivoj. Relikviarkreutze aus Böhmen. In: Památky archeologické, 1979, roč. 70, č. 1, s. 213 – 251. NIEDERLE, Lubor. Slovanské starožitnosti. Původ a počátky národa slovanského. Díl I. Sv. 1. Praha : Nákladem Bursíka a Kohouta, 1902. NIEDERLE, Lubor. Slovanské starožitnosti. Původ a počátky Slovanů jižních. Díl II. Sv. 1. Praha : Nákladem Bursíka a Kohouta, 1906. NIEDERLE, Lubor. Slovanské starožitnosti. Původ a počátky Slovanů jižních. Díl II. Sv. 2. Praha : Nákladem Bursíka a Kohouta, 1910. NIEDERLE, Lubor. Slovanské starožitnosti. Původ a počátky Slovanů západních. Díl III. Praha : Nákladem Bursíka a Kohouta, 1919. NIEDERLE, Lubor. Slovanské starožitnosti. Původ a počátky Slovanů východních. Oddíl I. Sv. 4. Praha : Nákladem Bursíka a Kohouta, 1924. NIEDERLE, Lubor. Život starých Slovanů. Oddíl kulturní. Základy kulturních starožitností slovanských. Díl I. Sv. 1. Praha : Nákladem Bursíka a Kohouta, 1911. NIEDERLE, Lubor. Slovanské starožitnosti. Oddíl kulturní. Život starých Slovanů. Základy kulturních starožitností slovanských. Díl I. Sv. 2. Praha : Nákladem Bursíka a Kohouta, 1913. NIEDERLE, Lubor. Slovanské starožitnosti. Oddíl kulturní. Díl II. Praha : Nákladem Bursíka & Kohouta, 1916. NIEDERLE, Lubor. Slovanské starožitnosti. Oddíl kulturní. Díl III. Praha : Nákladem Bursíka & Kohouta, 1919. NIEDERLE, Lubor. Život starých Slovanů. Základy kulturních starožitností slovanských. Díl II. Sv. 1. Praha : Nákladem Bursíka a Kohouta, 1924. NIEDERLE, Lubor. Slovanské starožitnosti. Oddíl kulturní. Život starých Slovanů. O právu soukromém u Slovanů v dobách straších. Napsal Theodor Saturník. Díl II. Sv. 2. Praha : Nákladem Bursíka a Kohouta, 1934. NIEDERLE, Lubor. Slovanské starožitnosti. Oddíl kulturní. Život starých Slovanů. Základy kulturních starožitností slovanských. Díl III. Sv. 1. Praha : Nákladem Bursíka a Kohouta, 1921. NIEDERLE, Lubor. Slovanské starožitnosti. Oddíl kulturní. Život starých Slovanů. Základy kulturních starožitností slovanských. Díl III. Sv. 2. Praha : Nákladem Bursíka a Kohouta, 1925. NIEDERLE, Lubor. Rukověť slovanských starožitností (k vydání připravil Jan Eisner). Praha : Nakladatelství Československé akademie věd, 1953. 156 OLCZAK, Jerzy. Zrodla archeologiczne do studiow nad wczesnosredniowiecznym osadnictwe, grodowym na terenie województwa Koszalinskiego. Tom I. Poznań : Uniwersytet im. Adama Mickiewicza, 1966. OLCZAK, Jerzy. Zrodla archeologiczne do studiow nad wczesnosredniowiecznym osadnictwem grodowym na terenie Województwa Koszalinskiego. Tom II. Poznań : Uniwersytet im. Adama Mickiewicza, 1968. OLCZAK, Jerzy. Zrodla archeologiczne do studiów nad wczesnosredniowiecznym osadnictwem grodowym na terenie Wojewodztwa Koszalinskiego. Tom III. Poznań : Uniwersytet im. Adama Mickiewicza, 1969. OLCZAK, Jerzy. Zrodla archeologiczne do studiów nad wczesnosredniowiecznym osadnictwem grodowym na terenie województwa slupskiego. Tom I. Poznań : Wydawnictwo Naukowe Uniwersytetu im. Adama Mickiewicza, 1985. OLCZAK, Jerzy. Zrodla archeologiczne do studiów nad wczesnosredniowiecznym osadnictwem grodowym na terenie województwa slupskiego. Tom II. Poznań : Wydawnictwo Naukowe Uniwersytetu im. Adama Mickiewicza, 1989. OLCZAK, Jerzy. Formy osadnictwa na pojezierzu zachodniopomorskim we wczesnym sredniowieczu. Torun : Uniwersytet Mikolaja Kopernika, 1991. OPRAVIL, Emanuel. Rostliny z velkomoravského hradiště v Mikulčicích. Studie Archeologického Ústavu ČSAV v Brně 2. Praha : Academia, 1972. Ottov historický atlas Slovensko. Praha : Ottovo nakladatelství, 2009. PADBERG, Lutz E. V. Festigung und Ausbau des lateinischen Christentums: Die otonische Mission bei den Westslawen und Ungarn. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 671 – 676. PARCZEWSKI, Michał. Najstarsza faza kultury wczesnosłowiańskej w Polsce. Kraków : Uniwersytet Jagielloński, 1988. PARCZEWSKI, Michał. Początki kultury wczesnosłowiańskej w Polsce. Krytyka i datowanie żródeł archeologicznych. Wrocław : Zakład Narodowy Imienia Ossolińskich, 1988. PARCZEWSKI, Michał. Die Anfänge der frühslawischen Kultur in Polen. Wien : Österreichische Gesellschaft für Ur- und Frühgeschichte, 1993. PIANOWSKI, Zbigniew. Krakau (Kraków). In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, HansMartin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 479 – 482. PIETA, Karol – RUTTKAY, Alexander. Bojná – mocenské a christianizačné centrum Nitrianskeho kniežatstva. Predbežná správa. Bojná – Neues Macht- und christianisierungszentrum des Fürstentums von Nitra. Vorbericht. In: PIETA, Karol – RUTTKAY, Alexander – RUTTKAY, Matej (eds.). Bojná. Hospodárske a politické centrum Nitrianskeho kniežatstva. Wirtschaftliches und politisches Zentrum nitraer Fürstentums. Nitra : AÚ SAV – Ponitrianske múzeum, 2006, s. 21 – 70. 157 PIETA, Karol – RUTTKAY, Alexander – RUTTKAY, Matej (eds.). Bojná. Hospodárske a politické centrum Nitrianskeho kniežatstva. Wirtschaftliches und politisches Zentrum nitraer Fürstentums. Nitra : AÚ SAV – Ponitrianske múzeum, 2006. PINTEROVÁ, Beáta. Príchod Maďarov do Karpatskej kotliny vo svetle archeologických prameňov. In: Acta Nitriensiae. 9. Nitra 2007, s. 127 – 149. PITRO, Martin – VOKÁČ, Peter. Bohové dávnych Slovanů. Praha : ISV, 2002. PLACHÁ, Veronika – HLAVICOVÁ, Jana. Devín. Slávny predok našej minulosti. Bratislava : Perfekt 2003. PLEINER, Radomír. Základy slovanského železářského hutnictví v českých zemích : vývoj přímé výroby železa z rud od doby halštatské do 12. věku. Praha : Československá akademie věd, 1958. PLEINER, Radomír. Staré evropské kovářství: stav metalografického výzkumu. Praha : Československá akademie věd, 1962. PLEINER, Radomír. Iron in Archaeology. The European Bloomery Smelters. Praha : Archeologický ústav AV ČR, 2000. PLEINER, Radomír. Iron in archaeology. Early European blacksmiths. Praha : Archeologický ústav AV ČR, 2006. PLEINEROVÁ, Ivana. Březno. Vesnice prvních Slovanů v severozápadných Čechách. Praha : Academia, 1975. PLEINEROVÁ, Ivana. Die altslawischen Dörfer von Březno bei Louny. Praha : Archeologický ústav AV ČR, 2000. PODBORSKÝ, Vladimír. Náboženství pravěkých Európanů. Brno : Ústav archeologie a muzeologie FF Masarykovy univerzity, 2006. PODOLAN, Peter. Pôvod Hunov a ich príchod do Európy. In: Studia Mediaevalia et Antiqua. 8. Bratislava 2004, s. 38 – 57. POHL, Walter. Die Awaren. Ein Steppenvolk in Mitteleuropa 567 – 822 n. Ch. München, Verlag C. H. Beck, 2002. POKORNÝ, Petr – MAŘÍK, Jan. Nález zbytku medem slazené potraviny ve výbavě raně středověkého hrobu v Libici nad Cidlinou-Kaníně. Zhodnocení nálezu z hlediska rekonstrukce krajiny a vegetace. In: Archeologické rozhledy, 2006, roč. 58, č. 3, s. 559 – 569. POLÁČEK, Lumír – MAREK, Otto – SKOPAL, Rostislav. Holzfunde aus Mikulčice. In: POLÁČEK, Lumír (ed.). Studien zum Burgwall von Mikulčice. Band 4. Brno 2000, s. 177 – 302. POLÁČEK, Lumír – MAZUCH, Marian – BAXA, Peter. Mikulčice – Kopčany. Stav a perspektivy výzkumu. In: Archeologické rozhledy, 2006, roč. 58, č. 4, s. 623 – 642. POULÍK, Josef. Staroslovanská Morava. Praha : Archeologický ústav, 1948. POULÍK, Josef. Jižní Morava – země dávných Slovanů. Brno : Studijní a plánovací ústav, 1948 – 1950. POULÍK, Josef. Starí Moravané budují svůj stát. Gottwaldov : Krajské nakladatelství Gottwaldov, 1960. POULÍK, Josef. Dvě velkomoravské rotundy v Mikulčicích. Praha : Nakl. ČSAV, 1963. 158 POULÍK, Josef. Mikulčice – sídlo a pevnost knížat velkomoravských. Praha : Academia, 1975. PRIESTER, Karin. Geschichte der Langobraden. Gesellschaft – Kultur – Alltagsleben. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag GmbH, 2004. PRINCOVÁ, Jarmila – MAŘÍK, Jan. Libice nad Cidlinou – stav a perspektivy výzkumu. In: Archeologické rozhledy, 2006, roč. 58, č. 4, s. 643 – 664. PROFANTOVÁ, Naďa. Pohřebiště elity ve Staré Kouřimi. In: SOMMER, Peter (ed.). České země v raném středověku. Praha : Lidové noviny, 2006, s. 232 – 243. PROFANTOVÁ, Naďa. Nálezy byzantského původu z 6. – 10. století z České republiky : teze. In: TURČAN, Vladimír (ed.). Byzantská kultúra a Slovensko. (Zborník Slovenského národného múzea – Archeológia; Supplementum 2). Bratislava : Slovenské národné múzeum, 2007, s. 51 – 66. PROFANTOVÁ, Naďa – STOLZ, Daniel. Nový nález relikviářového křížku z Kouřimi. In: DOLEŽALOVÁ, Eva – ŠIMŮNEK, Robert (eds.). Od knížat ke králům. Sborník u prĺežitosti 60. narozenin Josefa Žemličku. Praha : Lidové noviny, 2007, s. 124 – 130. PROFANTOVÁ, Naďa. Die frühslawische Besiedlung Böhmens und archäologische Spuren der Kontakte zum früh- und mittelawarischen sowie merowingischen Kulturkreis. In: BEMMANN, Jan – SCHMAUDER, Michael (eds.). Kulturwandel in Mitteleuropa. Langobarden – Awaren – Slawen. Bonn : Dr. Rudolf Habelt GmbH, 2008, s. 619 – 644. PROFANTOVÁ, Naďa – PROFANT, Martin. Encyklopédia slovankých bohů a mýtů. Praha : Libri, 2004. PROFANTOVÁ, Naďa – KUNA, Martin – MORAVEC, Dalibor – HAIŠMANOVÁ, Libuše. Časne slovanské osídlení Čech. In: KUNA, Martin – PROFANTOVÁ, Naďa a kol. Počátky raného středověku v Čechách (The onset of the Early Middle Ages in Bohemia). Praha : Archeologický ústav AV ČR, 2005, s. 73 – 89. PRICHODNJUK, Oleg Michajlovič. Archeologični pamjatki serednogo Pridniprovja VI – IX st. n.e. Kiiv : Naukova dumka, 1980. PROCHÁZKA, Vladimír. Organizace kultu a kmenové zřízení polabsko-pobaltských Slovanů. In: Vznik počátky Slovanů II. Praha : Československá akademie věd, 1958, s. 145 – 167. PROCHÁZKA, Rudolf. Vývoj opevňovací techniky na Moravě a českém Slezsku v raném středověku. Brno : Archeologický ústav AVČR Brno, v.v.i., 2009. PRUMMEL, Wietske. Starigard/Oldenburg Hauptburg der Slawen in Wagrien. IV. Die Tierknochenfunde unter besonderer Berücksichtigung der Beizjagd. Neumünster : Karl Wachholtz Verlag, 1993. RATKOŠ, Peter. Kristianizácia Veľkej Moravy pred misiou Cyrila a Metoda. In: Historický časopis, 1971, roč. 19, č. 1, s. 71 – 83. RATKOŠ, Peter. Slovensko v dobe veľkomoravskej. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1988. 159 REJHOLCOVÁ, Mária. Pohrebisko v Čakajovciach (9. – 12. storočie). Analýza. Nitra : AÚ SAV 1995. REJHOLCOVÁ, Mária. Pohrebisko v Čakajovciach (9. – 12. storočie). Katalóg. Nitra : AÚ SAV 1995. RUTTKAY, Alexander. Ducové. Veľkomoravský veľmožský dvorec a včasnostredoveké pohrebisko. In: III. medzinárodný kongres slovanskej archeológie. 7. – 14. septembra 1975. Nitra 1975. RUTTKAY, Alexander T. Stredoveké umelecké remeslo. Bratislava : Tatran, 1979. RUTTKAY, Alexander T. Umenie kované v zbraniach. Bratislava : Pallas, 1978. RUTTKAY, Alexander. Vojenstvo Veľkej Moravy. In: IV. Medzinárodný kongres slovanskej archeológie. Sofia 15. – 22. septembra. Zborník referátov ČSSR. Nitra : AÚ SAV, 1980, s. 131 – 146. RUTTKAY, Alexander. Slovensko v 5. – 10. storočí – náčrt dejín a pramene pre poznanie vojenstva. In: KLEIN, Bohuslav – RUTTKAY, Alexander – MARSINA, Richard (eds.). Vojenské dejiny Slovenska I. Stručný náčrt do roku 1526. Bratislava : Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, 1994, s. 78 – 88. RUTTKAY, Alexander. Die Ausbildung herrschaftlicher Strukturen bei den Westslawen auf dem Gebiet der heutigen Slowakei. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, HansMartin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 333 – 339. RUTTKAY, Alexander. O interetnických vzťahoch po rozpade Veľkej Moravy. In: RUTTKAY, Alexander – RUTTKAY, Matej – ŠALKOVSKÝ, Peter (eds.). Slovensko vo včasnom stredoveku. Nitra : AÚ SAV, 2002, s. 179 – 188. RUTTKAY, Alexander – RUTTKAY, Matej – ŠALKOVSKÝ, Peter (eds.). Slovensko vo včasnom stredoveku. Nitra : AÚ SAV, 2002. RUTTKAY, Matej. Výskum stredovekého osídlenia v Bajči. In: Archaelogia historica. 14. Brno – Čelákovice 1989, s. 299 – 310. RUTTKAY, Matej. Premeny agrárnej osady v 6. – 15. storočí. In: RUTTKAY, Alexander – RUTTKAY, Matej – ŠALKOVSKÝ, Peter (eds.). Slovensko vo včasnom stredoveku. Nitra 2002, s. 69 – 80. RZEŹNIK, Paweł. Breslau (Wrocław). In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 483 – 486. SAMUEL, Marián. Najnovšie výsledky archeologických výskumov Zoborského kláštora v Nitre. In: Monumenta Tutela / Ochrana pamiatok. 22. Bratislava 2010, s. 276 – 287. SAWICKI, Tomasz. Gnesen (Gniezno). In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 471 – 474. SEDLÁK, Peter. Christianizácia západných Slovanov s osobitným zreteľom na Slovensko. Levoča : Polypress, 1999. SEDOV, Valentin Vasilievič. Slavjane v drevnosti. Moskva : Institut archeologii RAN, 1994. 160 SEDOV, Valentin Vasilievič. Slavjane v rannem srednevekovje. Moskva : Institut archeologii RAN, 1995. SEDOV, Valentin Vasilievič. Slavjane. Istoriko – archeologičeskoe issledovanie. Moskva : Jazyki slav. kuľtury 2002. SCHMIDT, Berthold. Thüringen – Franken – Sachsen – Slawen. Gesselschaftliche Veränderungen vom 6. bis 8. Jahrhndert in Mitteldeutschland. In: Jahresschrift für Mitteldeutsche Vorgeschichte. 75. Halle 1992, s. 313 – 323. SCHRÁNIL, Josef. Země české za doby knížecí. Praha : Jan Štenc, 1932. SCHULDT, Ewald. Behren-Lübchin. Eine spätslawische Burglage in Mecklenburg. Berlin : Akademie – Verlag, 1965. SCHULDT, Ewald. Groß Raden. Ein slawischer Tempelort des 9./10. Jahrhunderts im Mecklenburg. Berlin: Akademie – Verlag, 1985. SIKORA, Jerzy. Ziemie Centralnej Polski we wczesnym sredniowieczu. Studium archeologiczno-osadnicze. Lódz : Instytut Archeologii Uniwersytetu Lódzkiego, 2009. SLAVKOVSKÝ, Peter. Roľník a jeho práca. Tradície poľnohospodárskej výroby slovenského ľudu. Bratislava : Veda, 1988, s. 86 – 87. SLÁMA, Jiří. Střední Čechy v raném středověku. II. Hradiště, příspěvky k jejich dějinám a významu. Praehistoerica 11. Praha : Univerzita Karlova, 1986. SLÁMA, Jiří. Střední Čechy v raném středověku. III. Archeologie o počatcích přemyslovského státu. Praehistoerica 14. Praha : Univerzita Karlova, 1988. SLÁMA, Jiří. Slavníkovci – významná či okrajová záležitosť šeských dějin 10. století? In: Archeologické rozhledy, 1995, roč. 46, č. 2, s. 182 – 224. SLÁMA, Jiří. Hospodářství, obchod a počátky mincovníctví. In: SOMMER, Peter – TŘESTÍK, Dušan – ŽEMLIČKA, Josef (eds.). Přemyslovci budování Českého státu. Praha : Lidové noviny, 2009, s. 122 – 125, 129 – 134. Słowianie. Mitologie Świata. Warszawa : New Media Concept sp. Z. o. o., 2007. SŁUPECKI, Leszek Paweł. Heidnische Religion westlicher Slawen. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 239 – 251. SOMMER, Peter. Nejstarší kláštery Čech a Moravy. In: SOMMER, Peter – TŘESTÍK, Dušan – ŽEMLIČKA, Josef (eds.). Přemyslovci budování Českého státu. Praha : Lidové noviny, 2009, s. 254 – 257. SOMMER, Peter – TŘESTÍK, Dušan – ŽEMLIČKA, Josef (eds.). Přemyslovci budování Českého státu. Praha : Lidové noviny, 2009. SÓS, Ágnes Cs. Die slawische Bevölkerung Westungarns im 9. Jahrhundert. München : C. H. Beck´sche Verlagsbuchhandlung, 1973. STAŇA, Čeněk. Velkomoravská pohřebiště v Rajhradě a Rajhradicích. Katalog. Brno : Archeologický ústav AV ČR, 2006. Starigard/Oldenburg. Hauptburg der Slawen in Wagrien. V. Naturwissenschaftliche Beiträge. Neumünster : Wachholtz Verlag, 2004. STAŠŠÍKOVÁ-ŠTUKOVSKÁ, Danica. K byzantskému pôvodu sklených korálikov v nálezoch 8. a 9. storočia na Morave a Slovensku. In: TURČAN, Viliam (ed.). Byzantská 161 kultúra a Slovensko. (Zborník Slovenského národného múzea – Archeológia; Supplementum 2). Bratislava: Slovenské národné múzeum, 2007, s. 67 – 82. STEINHÜBEL, Ján. Veľkomoravské územie v severovýchodnom Zadunajsku. Bratislava : Veda, 1995. STEINHÜBEL, Ján. Nitrianske kniežatstvo. Budmerice : Veda – Rak, 2004. STEINHÜBEL, Ján. Kapitoly z najstarších českých dejín 531 – 1004. Kraków : Spolok Slovákov v Poľsku – Towarzystwo Słowaków w Polsce, 2011. STRZELCZYK, Jerzy. Słowianie i Germanie w Niemczech środkowych we wczesnym średniowieczu. Poznań : UAM, 1976. STRZELCZYK, Jerzy. Od Prasłowian do Polaków. Kraków :Krajowa Agencja Wydawnicza, 1987. STRZELCZYK, Jerzy. Mieszko Pierwszy. Poznań : Wydawnictwo Abos, 1992. STRZELCZYK, Jerzy. Mity, podania i wierzania dawnych Słowian. Poznań : Dom Wydawniczy Rebis, 1998. STRZELCZYK, Jerzy. Bolesław Chrobry. Poznań : Wydawnictwo WBP, 1999. STRZELCZYK, Jerzy. Polen im 10. Jahrhundert. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 446 – 457. STRZELCZYK, Jerzy. Der Christianisierung Polens im Lichte der schriftlichen Quelllen. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 487 – 489. STRZELCZYK, Jerzy. Das Treffen in Gnesen und die Gründung der Erzbistums Gnesen. Polens im Lichte der schriftlichen Quelllen. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, HansMartin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 494 – 497. STRZELCZYK, Jerzy. Die Piasten und Polen. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, HansMartin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 531 – 535. SUCHODOLSKI, Stanisław. Die Anfänge der polnischen Münzprägung. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 195 – 196. SVOBODA, Bedřich. Poklad byzantského kovotepce v Zemianském Vrbovku. In: Památky archeologické, 1953, roč. 44, s. 33 – 108. SVOBODA, Jiří – VAŠKŮ, Zdeněk – CÍLEK, Václav. Velká kniha o klimatu zemí Koruny české. Praha : Regia, 2003. SZCZUR, Stanisław. Historia Polski średniowiecze. Kraków : Wydawnictwo Literackie, 2005. SZEIMAT, Erik. Zum archäologischen Bild der frühen Slawen in Österreich. Mit fragen zur etnischen Bestimmung karolingerzeitlicher Gräbelfelder im Ostalpenraum. In: 162 Slovenija in sosednje dežele med antiko in karolinško dobo. Začetki slovenske etnogeneze I. Ljubjana : Narodni muzej, 2000, s. 507 – 547. SZŐKE, Béla Miklós. 7. és 9. századi településmaradványok Nagykaniszán. In: Zalai Múzeum. 4. Zalaegerszeg 1992, s. 129 – 167. SZŐKE, Béla Miklós. Das archäologische Bild der Slawen in Südwestungarn. In: Slovenija in sosednje dežele med antiko in karolinško dobo. Začetki slovenske etnogeneze I. Ljubjana : Narodni muzej, 2000, s. 477 – 505. SZŐKE, Béla Miklós. Die karolingische Civitas Mosaburg. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 217 – 220. SZYMAŃSKI, Wojciech. Stan wiedzi o zabytkach awarskich z obszarów położonych na północ od terytorium kaganatu. In: Archeologia Polski, 1995, roč. 40, č. 1 – 2, s. 125 – 148. ŠAFAŘÍK, Pawel Josef. Slowanské starožitnosti. Oddíl dějepisný. Praha 1837. ŠAFAŘÍK, Pawel Josef. Slovanské starožitnosti II. Praha 1863. ŠALKOVSKÝ, Peter. Dedinský dom a sídlo vo včasnom stredoveku. In: Ľudová architektúra a urbanizmus vidieckych sídiel na Slovensku z pohľadu najnovších poznatkov archeológie a etnografie. Bratislava 1998, s. 9 – 36. ŠALKOVSKÝ, Peter. Häuser in der frühmittelalterlichen slawischen Welt. Nitra : AÚ SAV, 2001. ŠALKOVSKÝ, Peter. Stavebná kultúra a urbanizmus osád. In: RUTTKAY, Alexander – RUTTKAY, Matej – ŠALKOVSKÝ, Peter (eds.). Slovensko vo včasnom stredoveku. Nitra, 2002, s. 57 – 68. ŠIMEK, Emanuel. Západní Slované a Germáni. Brno : Ústav pro prehistorii a protohistorii při MU – Moravský archeologický klub, 1947. ŠKOVIERA, Andrej. Svätí slovanskí sedmopočetníci. Bratislava : Slovenský komitét slavistov – Slavistický ústav Jána Stanislava, 2010. ŠOLLE, Miloš. Stará Kouřim a projevy velkomoravské hmotné kultury v Čechách. Praha : Academia, 1966. ŠOLLE, Miloš. Kouřim v průběhu věků. Praha : Academia, 1981. ŠOLLE, Miloš. Staroslovanské hradisko. Charakteristika, funkce, vývoj a význam. Praha : Vyšehrad, 1984. ŠOLLE, Miloš. Od úsvitu křesťanství k sv. Vojtěchu. Praha : Vyšehrad, 1996. ŠOLLE, Miloš. Hradsko na Kokořínsku – Canburg franckých análů. (Vývoj osídlení od pravěku až po středověk). Praha : Academia, 1998. ŠOLLE, Miloš. Po stopách přemyslovských Děpolticů. Příspěvek ke genezi města Kouřimě. Praha : Vyšehrad, 2000. ŠOLLE, Miloš – VÁŇA, Zdeněk. Budeč, památnik českého dávnoveku. Kladno : Okresní muzeum, 1983. ŠTEFANOVIČOVÁ, Tatiana. Bratislavský hrad v 9. – 12. storočí. Bratislava : Obzor, 1975. 163 ŠTEFANOVIČOVÁ, Tatiana. Osudy starých Slovanov. Martin : Vydavateľstvo Osveta, 1989. ŠTEFANOVIČOVÁ, Tatiana. Architektúra Veľkej Moravy v európskom kontexte. In: GALUŠKA, Luděk – KOUŘIL, Pavel – MĚŘÍNSKÝ, Zdeněk (eds.). Velká Morava medzi Východem a Západem. Spisy archeologického ústavu AV ČR Brno 17. Brno : AÚ AVČR, 2001, s. 397 – 406. TÉRA, Michal. Perun. Bůh hromovládce. Sonda do slovanského archaického náboženství. Červený Kostelec : Pavel Mervart, 2009. THOMPSON, Edward Arthur. Hunové. Praha : Lidové noviny, 1999. TOBOLSKI, Kazimierz. Die natürliche Umwelt Mittelgroßpolens zur Zeit des Aktes von Gnesen. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 85 – 89. TOČÍK, Anton. Slawisch-Awarisches Gräberfeld in Štúrovo. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej Akadémie Vied, 1968. TOČÍK, Anton. Flachgräberfelder aus dem IX. und X. Jahrhundert in der Südwestslowakei. In: Slovenská archeológia, 1971, roč. 19, č. 1, s. 135 – 276. TOČÍK, Anton. Záchranný výskum v Komjaticiach. In: Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku 1977. Nitra 1978, s. 234 – 235. TOČÍK, Anton. Záverečná správa záchranného výskumu v Komjaticiach v rokoch 1977 a 1979. In: Študijné Zvesti Archeologického Ústavu SAV. 19. Nitra 1981, s. 139 – 157. TOČÍK, Anton. Záchranný výskum v Lipovej-Ondrochovej v roku 1980. In: Študijné Zvesti Archeologického Ústavu SAV. 23. Nitra 1987, s. 243 – 292. TODD, Malcolm. Germáni. Praha : Lidové noviny, 1999. TODD, Malcolm. Die Zeit der Völkerwanderung. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag GmbH, 2002. TOMKOVÁ, Kateřina. Levý Hradec: předhradí – průvodce prameny z výzkumu I. Borkovského. Praha : Středočeské muzeum, 1995. TOMKOVÁ, Kateřina. Levý Hradec v zrcadle archeologických výzkumů I. Castrum Pragense 4. Praha : Archeologický ústav AV ČR, 2001. TRUBAČEV, Oleg Nikolajevič. Etnogenez i kul´tura drevnejšich Slavian. Moskva : Nauka, 2002. TRUGLY, Sándor. Gräberfeld aus der Zeit des Awarischen Reiches bei der Schiffswerft in Komárno. In: Slovenská archeológia, 1987, roč. 35, č. 2, s. 251 – 344. TRUGLY, Sándor. Gräberfeld aus der Zeit des Awarischen Reiches bei der Schiffswerft in Komárno II (1987 – 1989). In: Slovenská archeológia, 1993, roč. 41, č. 2, s. 191 – 307. TRUGLY, Sándor. Griffek és oroszlánok népe (Ľud grifov a levov). Bratislava : Kalligram, 1994. TŘESTÍK, Dušan. „Trh Moravanů“ – ústřední trh staré Moravy. In: Český časopis historický, 1973, roč. 21, č. 6, s. 869 – 894. TŘESTÍK, Dušan. České kmeny (Historie a skutečnosť jedné koncepce). In: Studia mediaevalia Pragensia. 1. Praha 1988, s. 129 – 143. 164 TŘESTÍK, Dušan. Příchod prvních Slovanů do Českých zemí v letech 510 – 535. In: Český časopis historický, 1996, roč. 94, č. 2, s. 245 – 280. TŘESTÍK, Dušan. Počátky Přemyslovců. Vstup Čechů do dějin (530 – 935). Praha : Lidové noviny, 1997. TŘESTÍK, Dušan. Vznik Velké Moravy. Moravané, Čechové a Střední Evropa v letech 791 – 871. Praha : Lidové noviny, 2001. TŘESTÍK, Dušan. Proč byli vyvražděni Slávnikovci? In: VANĚK, Vojtěch – KROUPA, Jiří K. (eds). Slavníkovci v českých dějinách. Antiqua Cuthna 2. Praha : Státní oblastní archiv v Praze – Státní okresní archiv Kutná Hora, 2007, s. 13 – 19. TŘESTÍK, Dušan. Gens Bohemanorum – kmen Čechů. In: SOMMER, Peter – TŘESTÍK, Dušan – ŽEMLIČKA, Josef (eds.). Přemyslovci budování Českého státu. Praha 2009, s. 137 – 148. TŘESTÍK, Dušan – SOMMER, Peter. Cesta ke křesťanské společnosti. In: SOMMER, Peter – TŘESTÍK, Dušan – ŽEMLIČKA, Josef (eds.). Přemyslovci budování Českého státu. Praha : Lidové noviny, 2009, s. 240 – 269. TURČAN, Vladimír. Slovanský kultový objekt v Moste pri Bratislave. In: Kult a mágia v materiálnej kultúre. Bratislava : SAS – Ústav etnológie SAV, 2004, s. 59 – 61. TURČAN, Viliam. Predmety byzantského pôvodu z 5. – 8. storočia v archeologických nálezoch na Slovensku. In: Byzantinoslovaca. I. Bratislava 2006, s. 86 – 96. TUREK, Rudolf. Čechy na úsvitě dejín. Praha : Orbis, 1963. TUREK, Rudolf. Libice knížecí hradisko X. věku. Praha : Národní muzem, 1966 – 1968. TUREK, Rudolf. Čechy v raném středověku. Praha : Vyšehrad, 1980. UNGERMAN, Šimon. Tzv. blatnicko-mikulčický horizont a jeho vliv na chronologii raného středověku. In: TURČAN, Vladimír (ed.). Karolínska kultúra a Slovensko: štúdie. (Zborník Slovenského národného múzea – Archeológia; Supplementum 4). Bratislava : SNM – Archeologické múzeum, 2011, s. 135 – 152. UNVERZAGT, Wilhelm. Teterow. Ein slawischer Burgwall in Mecklenburg. Berlin : Akademie – Verlag, 1963. VANČO, Martin. Stredoveké rotundy na Slovensku. Bratislava : Chronos, 2000. VAVŘÍNEK, Vladimír. Cirkevní misie v dějinách Velké Moravy. Praha : Lidová demokracie, 1963. VAVŘÍNEK, Vladimír. Mission in Mähren: Zwischen dem lateinischen Westen und Byzanz. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 304 – 310. VÁŇA, Zdeněk. Slované v Bavorsku podle archeologických dokladů. In: Vznik a počátky Slovanů II. Praha : Československá akademie věd, 1958, s. 183 – 219. VÁŇA, Zdeněk. Objevy ve světě dávných Slovanů. Praha : Odeon, 1977. VÁŇA, Zdeněk. Svět dávných Slovanů. Praha : Artia, 1983. VÁŇA, Zdeněk. Svět slovanských bohů a démonů. Praha: Panorama, 1990. VÁŇA, Zdeněk. Přemyslovská Budeč. Archeologický výzkum hradišťe v letech 1972 – 1986. Praha : Archeologický ústav AV ČR, 1995. 165 VÁVRA, Ivan. Trstenická cesta. In: Historická geografie. 6. Praha 1971, s. 77 – 132. VÁVRA, Ivan. Polská cesta. In: Historická geografie. 8. Praha 1972, s. 3 – 30. VÁVRA, Ivan. Řezenská a Norimbeská cesta. In: Historická Geografie. 11. Praha 1973, s. 31 – 100. VENDTOVÁ, Viera. Slovanské osídlenie Pobedima a okolia. In: Slovenská archeológia, 1969, roč. 17, č. 1, s. 119 – 232. VIGNATIOVÁ, Jana. Břeclav-Pohansko II. Slovanské osídlení jižního předhradí. Brno : Masarykova Univerzita, 1992. VLASTO, Alexis Peter. The Entry of the Slavs into Christendom. An Introduction to the Medieval History of the Slavs. Cambridge : University Press, 1970. Vznik a počátky Slovanů I. Praha : Československá akademie věd, 1956. Vznik a počátky Slovanů II. Praha : Československá akademie věd, 1958. Vznik a počátky Slovanů III. Praha : Československá akademie věd, 1960. Vznik a počátky Slovanů IV. Praha : Československá akademie věd, 1963. Vznik a počátky Slovanů V. Praha : Československá akademie věd, 1964. Vznik a počátky Slovanů VI. Praha : Academia, 1966. Vznik a počátky Slovanů VII. Praha : Academia, 1972. WIETHOLD, Julian. Archäologische Forschungsmethoden und Ergebnisse zur Wechselbeziehung von Menschen und Umwelt im Mittelalter. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 74 – 80. WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Katalog. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000. ZAKRZEWSKI, Stanisław. Mieszko I jako budowniczy Państwa Polskiego. Kraków : Towarzystwo Autorów i Wydawców Prac Naukowych Universitas, 2006. ZÁBOJNÍK, Jozef. Slovensko a avarský kaganát. In: RUTTKAY, Alexander – RUTTKAY, Matej – ŠALKOVSKÝ, Peter (eds.). Slovensko vo včasnom stredoveku. Nitra: AÚ SAV, 2002, s. 29 – 39. ZÁBOJNÍK, Jozef. Slovensko a avarský kaganát. Studia Archaeologica et Medievalia. Tomus VI. Bratislava : FiF UK, 2004. ZÁSTĚROVÁ, Bohumila a kol. Dějiny Byzancie. Praha : Academia, 1996. ZEMAN, Jiří. K problematice časně slovanské kultury ve střední Evropě. In: Památky Archeologické, 1979, roč. 70, č. 1, s. 113 – 130. ZOLL-ADAMIKOWA, Helena. Wczesnośredniowieczne cmentarzyska szkieletowe Małopołski. CZ I. Źródła. Wrocław – Warszawa – Kraków : Zakład Narodowy Imienia Ossolińskich – Wydawnictwo PAN, 1966. ZOLL-ADAMIKOWA, Helena. Wczesnośredniowieczne cmentarzyska szkieletowe Małopołski. CZ II. Analizy. Wrocław – Warszawa – Kraków – Gdańsk : Zakład Narodowy Imienia Ossolińskich – Wydawnictwo PAN, 1971. 166 ZOLL-ADAMIKOWA, Helena. Wczesnośredniowieczne cmentarzyska ciałopalne Słowian na terenie Polski. CZ I. Źródła. Wrocław – Warszawa – Kraków – Gdańsk : Zakład Narodowy Imienia Ossolińskich – Wydawnictwo Polskiej Akademii nauk 1975. ZOLL-ADAMIKOWA, Helena. Wczesnośredniowieczne cmentarzyska ciałopalne Słowian na terenie Polski. CZ II. Analiza. Wrocław – Warszawa – Kraków – Gdańsk : Zakład Narodowy Imienia Ossolińskich – Wydawnictwo PAN, 1979. ZOLL-ADAMIKOWA, Helena. Zur Chronologie der awarenzeitlichen Funde aus Polen. In: Probleme der Relativen und absoluten chronologie ab latenezeit bis zum frühmittelalter. Materialien des III. Internationalen Symposiums. Grundprobleme der frühgeschichtlichen Entwicklung im nordlichen Mitteldonaugebiet Kraków – Karniowice 3. – 7. Dezember 1990. Kraków : Wydawnictwo i drukarnia “Secesja”, 1992, s. 297 – 315. ZOLL-ADAMIKOWA, Helena. The Early Mediaeval Hoard from Zawada Lanckoronska (Upper Vistula River). Warszawa : Institute of Archaeology and Ethnology Polish Academy of Sciences, 1999. ŽEMLIČKA, Josef. Společnost v područí státu. In: SOMMER, Peter – TŘESTÍK, Dušan – ŽEMLIČKA, Josef (eds.). Přemyslovci budování Českého státu. Praha: Lidové noviny, 2009, s. 165 – 215. ŻAKI, Andrzej. Archeologia Małopołski wczesnośredniowiecznej. Wrocław : Zakład Narodowy Imienia Ossolińskich, 1974. ŻUROWSKA, Klementyna. Sakralarchitektur in Polen. In: WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Ausstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 502 – 506. 167 ZUSAMMENFASSUNG Westslawen im Frühmittelalter. Geschichte – Kultur – Wirtschaft – Religion. Die Publikation enthält übersichtliche Informationen über Geschichte, wirtschaftliche, soziale und religiöse Verhältnisse des westlichen Zweigs der Slawen im Frühmittelalter. Das Ziel des Autors bestand nicht darin, die verfolgte Problematik exakt darzustellen, sondern eher grundlegende Erkenntnisse zu liefern. Die Problematik der Ethnogenese und die Lokalisierung der Urheimat der Slawen wurden nämlich bis heute nicht erläutert. An der Lösung dieser Problematik beteiligen sich mehrere wissenschaftliche Disziplinen – besonders Archäologie, Geschichte, Ethnographie, Philologie und Anthropologie. Aus den bisherigen Erkenntnissen geht hervor, dass der Prozess der Ethnogenese eine komplizierte Erscheinung ist. Gegenwärtig existieren mehrere Theorien. Unter den Forschern neigen die meisten zu der autochthonen Theorie und besonders zu der (allochthonen) Migrationstheorie. Auch zwischen diesen beiden Theorien existieren bestimmte Unterschiede. Zu den wichtigen Quellen, die uns über die ersten Slawen informieren, gehören schriftliche Berichte. Die Slawen erscheinen in den Arbeiten unter den Bezeichnungen Wenden, Veneter, Anten, Sklavinnen. Publius Cornelius Tacitus, Claudios Ptolemaios und Gaius Plinius der Ältere erwähnen als erste die Wenden (Veneter). Die Mehrheit der Forscher neigt zur Meinung, dass es sich bei ihnen noch nicht um Slawen handelt. Konkrete schriftliche Berichte, in denen die Existenz der Slawen klar belegt wird, blieben in den Werken von Jordanus, Prokopios von Caesarea, Pseudo-Maurikio erhalten. Die meisten Informationen über die Slawen im Frühmittelalter liefern archäologische Quellen. Zu den ältesten archäologischen Denkmälern, die die Slawen in Mitteleuropa belegen, gehört die Kultur mit Keramik vom Prager Typ. Ursprünglich existierte sie in den Gebieten östlich der Karpaten bis zum Fluss Dnjepr. Hier wird sie als Typ Korčak oder Keramik vom Prag-Korčak-Typ bezeichnet. Später verbreitete sie sich in das Gebiet der unteren Donau mit der Peňkov-Kultur, mit der sie im Süden und Osten benachbart war. Im Westen reichte die Prager Kultur bis zur Elbe in Ostdeutschland, wobei von ihren Trägern die Gebiete der heutigen Slowakei, Tschechien, Mähren, Polen, der Karpatenukraine, eines Teils von Ungarn, Niederösterreich und Nordwestrumänien (Siebenbürgen) besiedelt wurden. Im Süden reichen die Funde bis zum Limes Romanus und bis zu den Sarmatenwällen aus der Römerzeit. Es wird ihr Durchdringen in das Ostalpengebiet und in den Westbalkan angenommen. Die ersten Sitze der Westslawen, die zu dieser Kultur gehörten, befanden sich in der Nähe der Flüsse, unter günstigen klimatischen Bedingungen und in den Gebieten mit fruchtbarem Boden. Es handelte sich um offene Siedlungen, die aus Behausungen viereckigen Grundrisses mit einer Heizvorrichtung im Inneren der 168 Behausung bestanden. Die Anzahl der Behausungen war selten höher als zehn. Die Slawen verbrannten ihre Toten im Zeitraum zwischen dem 6. und 8. Jahrhundert. Die Toten wurden auf Flachgräberfeldern in Urnen- oder Grubengräbern oder Hügelgräbern bestattet. Die Slawen lebten bis zum 8. Jh. besonders als Bauern. Es wird angenommen, dass die Slawen über die Pässe vom Nordosten und Nordwesten des Karpatenbeckens am Anfang der 70er Jahre des 5. Jh. in die Slowakei einwanderten. Die älteste belegte slawische Besiedlungen sind Žilina, Lakšárska Nová Ves, LudaniceMýtna Nová Ves, Nitra usw. Auf das Gebiet Mährens kamen Slawen am Anfang oder in den ersten zwei bzw. drei Jahrzehnten des 6. Jh. Mähren wurde durch die Slawen erst in der zweiten Hälfte des 6. Jh. und in der nachfolgenden Zeit nachbesiedelt. In Mähren gehören zu den am besten untersuchten Fundstellen Břeclav-Pohansko, Mušov, Mutěnice, Přítluky. Die Meinungen der tschechischen Forscher über die Ankunft der ersten Slawen sind nicht einheitlich. Ein Teil von ihnen behauptet, dass die Slawen schon im ersten Drittel des 6. Jh. kamen und andere Autoren führen an, dass sie erst im letzten Drittel des 6. Jahrhunderts kamen. Archäologisch untersucht wurden besonders die Fundstellen Březno bei Louny, Roztoky bei Prag, Prag-Bohnice, Prag-Čimice, Prag-Bubeneč, Jenišov Újezd, Turnov. Polnische Forscher setzten in der Vergangenheit voraus, dass im Überschwemmungsgebiet der Flüsse Oder und Weichsel eine direkte kulturelle Kontinuität von der späten Römerzeit bis zum Frühmittelalter existierte. Für eine frühslawische Kultur wurde die PrzeworskKultur gehalten. Heutzutage wird angenommen, dass diese Kultur eine germanische war. Am Anfang des Mittelalters lebten auf dem heutigen Gebiet von Polen verschiedene Ethnien. Nach der Meinung von Kazimierz Godłowski kamen die Slawen in die Gebiete der Flüsse Oder und Weichsel in der Mitte des 5. Jh. und östlich des mittleren Überschwemmungsgebiets der Weichsel erschienen sie schon am Anfang des 5. Jh. In Polen sind vom Anfang des Frühmittelalters Fundstellen wie z.B. Krakau-Nowa Huta, Międzyborów, Siemonia, Żukowice bekannt. In der Vergangenheit wurde angenommen, dass das Gebiet des Überschwemmungsgebiets der Havel und des unteren Überschwemmungsgebiets der Spree in Ostdeutschland von den Slawen schon in der 2. Hälfte des 6. Jahrhunderts besiedelt war. Gegenwärtig wird der Anfang der slawischen Besiedlung im Elbe- und Saale-Gebiet um das Jahr 600 oder an den Anfang des 7. Jh. gelegt. Die mecklenburgische oder pommerische Küste war wahrscheinlich erst in der zweiten Hälfte des 7. Jh. besiedelt und nach Ostholstein gerieten die Slawen noch später, und zwar nach dem Jahr 700. Am besten ist die Fundstelle Dessau-Misigkau untersucht. Gegenwärtig wird die auf dem Gebiet von Österreich gefundene frühslawische Keramik in die 2. Hälfte des 6. bis 7. Jh. datiert. Das Vorkommen der Keramik vom Prager Typ konnte nur an einigen Fundstellen belegt werden (Hohenau an der March, Mannersdorf an der March, Poysdorf, Unterrohrbach usw.). Bis jetzt existieren nur sehr wenige Erkenntnisse über die Besiedlung des Gebiets des heutigen Staates Ungarn. Es handelt sich eher um einzelne Fundstellen 169 (Balatonmagyaród-Hidvégpuszta, Eszteregnye, Kisvárd, Nagyrécse, Sály-Lator, SzepetnekBánfapuszta), die in das 7.- 9. Jh. datiert werden. Am Ende der Völkerwanderungszeit erscheinen auf der historischen Szene außer den Slawen auch Awaren. Im Jahr 567 bekämpften sie einen Stamm der Gepiden, der im Theißgebiet und in Siebenbürgen siedelte. Sie besetzten dieses Gebiet und gewannen Langobarden als neue Nachbarn, die im Jahr 568 in das Gebiet des heutigen Norditalien wanderten. Die Awaren besetzten danach auch ihr Gebiet. Ungefähr in dieser Zeit gründeten sie ihr eigenes Reich, das Awarisches Khaganat genannt wird. So wurden sie Nachbarn der Slawen und des Fränkischen Reichs. In den 20er Jahren des 7. Jh. kam es in der awarischen Geschichte zu einem Umbruch. Gerade in dieser Zeit taucht in der Geschichte das bekannte Machtgebilde der Slawen auf, das sog. Reich des Samo. Der fränkische Käufer betrieb Geschäfte auf dem Gebiet der Slawen. Er beteiligte sich - auf der Seite der Slawen - am Aufstand gegen die Awaren. Wegen seiner Verdienste wurde er von den Slawen als Herrscher gewählt. Er herrschte 35 Jahre, und zwar zwischen den Jahre 623 – 658. Nach seinem Tod zerfiel das Reich. Bis heute wissen wir nicht, auf welchem Gebiet das Reich des Samo existierte. Der Aufstand gegen die Awaren kann auch im südlichen Teil der Südwestslowakei, in Südmähren oder in den österreichischen Gebieten zwischen der Donau und der Thaya ausgebrochen sein. Hier waren die Slawen nämlich im direkten Kontakt mit den Awaren. Nach der Niederlage von Dagobert im Jahr 631 bei Wogastisburg erweiterte sich dieses Gebiet um Kärnten, um die Elb- und SaaleSerben, es gehörte hierher auch das Gebiet von Tschechien. Es handelte sich jedoch um keine festen Grenzen, wie sie heute bekannt sind. Auf dem Gebiet der heutigen Slowakei und Mähren entstanden allmählich seit der zweiten Hälfte des 8. Jh. zwei Fürstentümer – das Mährische und das Nitraer Fürstentum. Die Mährer werden zum ersten Mal im Jahr 822 als Teilnehmer einer Versammlung in Frankfurt am Main erwähnt. Das Nitraer Fürstentum, konkret sein Zentrum Nitra (Nitrava), wird zum ersten Mal im Jahr 828 im Zusammenhang mit dem Bau der ersten Kirche auf dem Gebiet der heutigen Slowakei erwähnt. Der Fürst des Nitraer Fürstentums war damals Pribina. Um 830 spitzten die Beziehungen zwischen dem Mährischen und Nitraer Fürstentum zu. In der Schrift Von der Bekehrung der Bayern und der Kärntner erfährt man, dass Mojmír I (wahrscheinlich 830 – 846) Pribina über die Donau zu Ratbod (832/833 – 854) vertrieb, zu dem Verwalter der Östlichen Mark des Fränkischen Reichs. Da das genaue Datum dieses Ereignisses nicht erwähnt wird, wurden über das Datum in der Vergangenheit unter den Forschern Diskussionen geführt. Gegenwärtig wird für das wahrscheinlichste Datum das Jahr 833 angeführt. Durch die Annexion des Nitraer Fürstentums entstand ein Gebilde, das als Großmähren bezeichnet wird. Nach Mojmír herrschte erfolgreich Rastislav (846 – 870). Zum bedeutenden Schritt von Rastislav gehörte die Lösung von kirchlichen Verhältnissen in Großmähren, wo ursprünglich besonders fränkische Priester wirkten. In dieser Situation versuchte er, eine selbständige kirchliche, von dem fränkischen Klerus unabhängige Organisation zu kreieren. Im Jahr 862 oder spätestens im Frühling des Jahres 863 schickte er dem byzantinischen Kaiser Michael III. (842 – 867) eine Botschaft. Der Kaiser beauftragte Kyrill (826/827 – 869) und seinen Bruder Method (813/817 – 885) mit der 170 Missionierung. Beide sind in Solun geboren (heute Thessaloniki in Nordgriechenland). Sie kamen wahrscheinlich im Jahr 863 in Großmähren an oder spätestens im Frühling des nächsten Jahres. Kyrill gelang es auch, die glagolitische Schrift zu kreieren, mit der er, zusammen mit seinem Bruder, in die liturgischen Bücher Übersetzungen ins Slowakische eintrug. Papst Hadrian II. (867 – 872) akzeptierte im Jahr 868 die Liturgien in der slowakischen Sprache und Method wurde zum Erzbischof ernannt. Nach dem Tod von Method im Jahr 885 wurden ihre Schüler aus Großmähren vertrieben und Papst Stephan V. (885 – 891) verbot Gottesdienste in slowakischer Sprache. Im Jahr 871 wurde Svätopluk (871 – 894) Herrscher. In seiner Regierungszeit erlebte Großmähren einen großen territorialen Aufschwung. Er gewann Schlesien, das Weichselland und das Gebiet des oberen und mittleren Theißgebiets. Nach dem Tod von Svätopluk I. herrschte Mojmír II. (894 – 906?). Während seiner Regierungszeit kam es zum Zerfall und Untergang von Großmähren. Das Karpatenbecken wurde von den Magyaren beherrscht und im Jahr 1000 entstand hier das ungarische Königtum. Einen hohen Grad der Entwicklung von Großmähren belegen archäologische Grabungen besonders in Mikulčice, Uherské Hradiště-Staré Město, Břeclav-Pohansko, Nitra, Bratislava usw. Westlich von Mähren entstand in Tschechien allmählich das große Fürstentum der Přemysliden. Auf das Gebiet von Tschechien zogen schon während der Regierungszeit von Karl dem Großen (742/747 – 814, König 768, Kaiser 800) mehrere Züge des fränkischen Heeres. Im Jahr 872 werden zum ersten Mal Namen von mehreren tschechischen Fürsten angeführt. Unter den Namen ist auch Bořivoj (852/853 – 888/889), der um das Jahr 885 von dem mährischen Erzbischof Method getauft wurde. Er begann, die ersten Kirchen zu bauen (Levý Hradec, Prager Burg). Auf dem Gebiet von Tschechien hatte damals Großmähren die Machtbefugnisse. Nach dem Tod von Svätopluk I. unterwarf sich Spytihněv (875? – 915?), Sohn von Herzog Bořivoj I., der Macht des ostfränkischen Königs. In der Regierungszeit von Vratislav I. (915 – 921), Wenzel I. (nach 907 – 935), Boleslav I. (935 – 972), Boleslav II. (972 – 999) kam es zur Erweiterung der Přemyslider Domäne. Boleslav I. ließ die ersten Münzen in der slawischen Welt prägen – die silbernen Denare. Das Fürstentum der Přemysliden wurde zu einer wichtigen Großmacht in Mitteleuropa und Vratislav II (1061 – 1092) gelang es im Jahr 1085, als erster tschechischer Herrscher den königlichen Titel zu bekommen. Die größten archäologischen Grabungen wurden auf den Fundstellen Budeč, Levý Hradec, Libice nad Cidlinou, PragMotol, Prager Burg, Stará Boleslav, Stará Kouřim, Žatec usw. durchgeführt. Schriftliche Quellen belegen, dass auf dem Gebiet des heutigen Staates Polen vor der Entstehung des mittelalterlichen staatlichen Gebildes einige Stämme existierten (Wislanen, Schläsinger, Goplanen usw.) Gegen Ende des 9. Jh. oder in der 1. Hälfte des 10. Jh. übernahm im entstehenden polnischen Staat die Dynastie der Piasten die Macht. Der erste schriftlich belegte Herrscher aus dieser Dynastie ist Mieszko I. (etwa 960 – 992). Er beherrschte ein Gebiet, das im Osten bis nach Masowien, im Norden bis zum Westlichen Pommern und im Westen bis zur mittleren Oder reichte. Im Süden beherrschte er Schlesien und das Krakauer Land. Schon im Jahr 968 wurde in Posen ein Bistum gegründet. Der Sohn von Mieszko Bolesław I. der Tapfere (992 – 1025) setzte erfolgreich die Eroberung 171 der neuen Gebiete fort. Außer Großpolen, Kleinpolen, Masowien, Kujawien, Pommern und Schlesien beherrschte er für eine kurze Zeit auch das Gebiet von Mähren, Tschechien, der Slowakei und der Lausitz. Im Jahr 1000 entstand in Gnesen ein Erzbistum. Hier wurde der hl. Adalbert (um 952 – 997) bestattet, der während einer Mission bei den Preußen getötet wurde. Kaiser Otto III. (980 – 1002, König 983, Kaiser 996) unternahm eine Reise dorthin und erkannte die Unabhängigkeit von Bolesław I. dem Tapferen an. Der Papst bestätigte dem polnischen Herrscher im Jahr 1024 den Königstitel. Im Jahr 1025 ließ sich Bolesław I. der Tapfere zum König krönen. Nach seinem Tod kam es zum Verfall der Macht und im Laufe des 12. Jh. zerfiel Polen in mehrere Fürstentümer. Über Leben und Wirtschaft der Slawen auf dem Gebiet des heutigen Staats Polen sagen besonders archäologische Grabungen auf den Burgwällen Hnezdno, Krakau, Ostrów Lednicki, Posen, Vratislav etwas aus. Die hiesigen Slawen führten ausschließlich Brandbestattungen in Grubengräbern oder in den Hügeln durch, und zwar bis zum 10. Jh. Der Übergang zum Skelettbestattungsritus ist mit der Annahme des Christentums (Taufe) von Mieszko I. im Jahr 966 verbunden. Einige Skelettgräber, in denen Ziergegenstände oder Waffen skandinavischen Ursprungs gefunden wurden, werden mit dem Aufenthalt der Wikinger auf dem Gebiet von Polen in Zusammenhang gebracht (Skokówsko, Ciepłe, Łubowo, Luboń). In dem heutigen östlichen Teil von Deutschland, in der Umgebung der Elbe, siedelten im Frühmittelalter mehrere slawische Stämme, die zu mehreren Stammverbänden verbunden wurden. Am bekanntesten waren Sorben, Obodriten, Wieleten. Die auf diesem Gebiet lebenden Slawen führten längere Kämpfe mit dem Fränkischen Reich, aber auch untereinander. Nach den neuesten dendrochronologischen Untersuchungen begannen die Slawen im Gebiet von Ostdeutschland im 8. Jh. Burgwälle zu bauen. Bis jetzt sind mehr als 300 Burgwälle belegt (Behren-Lübchin, Mecklenburg – Veligrad, Oldenburg – Starigrad, Teterow, Tornow, Wolyn usw). Archäologische Grabungen, die an den Burgwällen durchgeführt wurden, lieferten Belege über Handel und entwickelte Handwerksarbeit. Über die Religion der Slawen aus der Zeit vor der Annahme des Christentums gibt es nicht viele Informationen. Die wichtigsten Götter waren Perun, Volos, Svarog, Svarožic (Riedegost, Radegast, Dažbog). Die im Überschwemmungsgebiet der Elbe lebenden Slawen bekannten sich zu Svantovit, Jarovit, Rugievit usw. Außer den bereits erwähnten Göttern kannten die Slawen viele Geister und Dämonen. Zu diesen gehörten Feen, Elfen, Wassermänner, Schicksalsgöttin und andere Fantasiewesen. Die Götter verehrten sie Bäume (Eichen, Nussbäume, Birkenbäume), Pflanzen (Mistel, Brennesel, Münze) und Tiere (Pferd). Die Statuen von Göttern wurden in Tempeln, im Freien oder unter den Dächern oder einfach frei stehend verehrt. Auf dem Gebiet von Tschechien, Mähren und der Slowakei wurden heidnische Tempel nur im unteren Marchgebiet festgestellt, z.B. in Břeclav-Pohansko, in Mittelböhmen in Hradsko im Bezirk Mělník und in der Slowakei in Most pri Bratislave. Bei den im Überschwemmungsgebiet der Elbe und der March lebenden Slawen registrieren wir ein höheres Vorkommen von Tempeln (Arkona, Groβ Raden, Retra, Štetín). Der Untergang der heidnischen Zeit bei den Westslawen lässt sich als drei Jahrhunderte dauernde Zeitspanne seit der Annahme des Christentums durch die 172 herrschende Schicht in Großmähren bis zum Untergang von Arkona (1168) bezeichnen. Die christlichen Ideen gerieten langsamer in das Gebiet von Großmähren, Tschechien und Polen, weil ihre Durchsetzung keinen konfrontativen Charakter hatte. Die herrschenden Dynastien und gesellschaftlichen Eliten ließen sich aus eigener Initiative taufen, der Taufe unterzog sich allmählich auch die Mehrheit der Bevölkerung. 173 РЕЗЮМЕ Западные славяне в раннем средневековье. История – культура – экономика – религия. Публикация содержит исчерпывающую информацию по истории, экономических, социальных и религиозных условиях западной ветви славян в раннем средневековье. Монография не ставит своей целью полностью исчерпать наблюдаемую проблему, скорее преподнести базовые знания. До сих пор не объяснен вопрос этногенеза и размещения прародины славян. В решении этой проблемы принимают участие ряд научных дисциплин – в первую очередь археология, история, этнография, филология и антропология. Из современных заметок, мы знаем, что процесс этногенеза является сложным явлением. В настоящее время есть несколько теорий. Среди исследователей наиболее сторонников имеет автохтонная теория и особенно миграционная теория. В их рамках существуют также различия. К важным источником, которые говорят нам о первых славянах, относятся письменные отчеты. Славяне в них появляются под названиями венеди, венеты, анты, склавины. Publius Cornelius Tacitus, Klaudios Ptolemaios и Gaius Plinius старший были первыми, кто упомянул о венедах (венетах). Большинство исследователей, однако, склонны считать, что в этих упоминаниях еще не говорилось о славянах. Конкретные письменные отчеты, в которых четко демонстрируется существование славян, сохранились в работах Иордана, Прокопия Кесарийского, Псевдо-Maврикия. Большую часть информации о славянах в раннем средневековье предоставляют археологические источники. К старейшим археологическим памятникам, которые свидетельствуют о славянах в Центральной Европе относится культура с керамикой пражского типа. Первоначально существовала в районе к востоку от Карпат аж до Днепра. Здесь упоминается как тип Прага-Корчак или керамика пражско-корчакского типа. Позже она распространилась на Нижний Дунай вместе с пеньковской культурой, с которой соседила на юге и востоке. На западе пражская культура проникла аж до Эльбе в Восточной Германии, а ее носители обосновались на территории современной Словакии, Чехии, Моравии, Польши, Подкарпатской Руси, части Венгрии, Нижней Австрии, северо-западной Румынии (Трансильвании). На юге находки распространяются до Limes Romanus и т.н. Сарматские валы римского периода. Предполагается ее проникновение в северо – альпийскую область и Западный Балкан. Первые места обитания западных славян, которые принадлежали к этой культуре, располагались около водных потоков, в благоприятных климатических условиях и в местах с 174 плодородной почвой. Они имели открытый характер поселений, которые состояли из четырехугольного жилища с обогревающим устройством внутри. Число домов редко превышало десяти. Славяне своих мертвых в период между VI до VIII вв. сжигали. Хоронили мертвых в плоских захоронениях в урнах либо ямах, или в курганах. Славяне жили до VIII века, главным образом, как фермеры. Предполагается, что славяне проникли в Словакию с северо-востока и северо-запада Карпатского бассейна через перевалы в начале семидесятых годов V века. Старейшее свидетельство славянского заселения Словакии происходит с Жилины, Лакшарскей Новей Вси, Луданиц-Мытней Новей Вси, Нитры, и т.д. На территорию Моравии славяне пришли в начале или в первые два - три десятилетия VI века. Моравия была дозаселена славянами аж во второй половине VI века и в последующем периоде. В Моравии к более исследованным местам принадлежат Брецлав-Поганско, Мушoв, Мутенице, Притлуки. Мнения чешских ученых на период прихода первых славян не являются единообразными. Некоторые из них утверждают, что это уже произошло в начале VI века, а некоторые приводять аж последнюю треть этого века. Археологически были исследованы в первую очередь Брезно при Лоунох, Розтоки при Праге, Прага-Богнице, Прага-Чимице, Прага-Бубенеч, Енишов Уезд, Турнов. В прошлом польские исследователи полагали, что в происхождении рек Одра и Висла существовал прямой культурный континуитет с позднего периода Римской империи до раннего средневековья. Ранней славянской культурой считалась пшеворская (przeworská) культура. В настоящее время предполагается, что принадлежала немцам. В начале средневековья на территории сегодняшней Польши жили разные этнические группы. По мнению Kazimierza Godłowskeho славяне пришли к рекам Одра и Висла в середине V века, а восточнее от среднего бассейна Вислы появились уже в начале V века. В Польше c начала раннего средневековья, хорошо известны такие области как, например, Krakov-Nowa Huta, Międzyborów, Siemonia, Żukowice. В прошлом считалось, что область среднего бассейна реки Гавель и нижнего бассейна реки Спрева в Восточной Германии была заселена славянами уже во второй половине VI века. Сегодня начало славянского заселения в Полабье и территории реки Сала ложится до периода около 600 года или на начало VII века. Мекленбургское и Померанское побережья, вероятно, были заселены аж во второй половине VII века, а в область восточного Гольштейна славяне проникли еще позже, после 700 года. Лучше изучена территория расположена в Дессау-Мисигкау. В настоящее время ранняя славянская керамика найденная на территории Австрии датируется до второй половины VI и VII вв. Наличие керамики пражского типа удалось подтвердить лишь на нескольких местах (Hohenau an der March, Mannersdorf an der March, Poysdorf, Unterrohrbach и т.д.). И попрежнему имеется очень мало ведомостей о заселении територии современной Венгрии. Речь идет скорее о отдельные области (Balatonmagyaród-Hidvégpuszta, 175 Eszteregnye, Kisvárd, Nagyrécse, Sály-Lator, Szepetnek-Bánfapuszta) датируемые до VII - IX вв. В конце периода переселения народов, в дополнение к славянам появляются на исторической сцене и авары. Они в 567 г. нанесли поражение племени Гепидов, которые жили в Потисье и Трансильвании. Оккупировали эту территорию и стали соседями лангобардов, которые в 568 г. переселились на территорию современной северной Италии. Авары после заняли и их территорию. Примерно в это же время, создали свою империю под названием Аварский Каганат. Этим оказались в соседстве славян и Франкской империи. В 20 – ых гг. VII века настал перелом в истории аваров. Именно тогда входит в историю старейшая известная могучая формация славян - Государство Само. Франкский купец Само торговал на территории славян. Принял участие – на стороне славян - в восстании против аваров. За свои заслуги он был избран правителем славян. Правил 35 лет, между 623 – 658 гг. После его смерти государство распалось. Мы не знаем до этого времени на какой территории государство Само существовало. Восстание против аваров могло возникнуть в южной части юго-западной Словакии, в Южной Моравии и в австрийских областях между Дунаем и рекой Дие. Здесь славяне были в непосредственном контакте с аварами. Позже, после поражения Дагоберта в 631 г. под Вогастисбургом, эта область расширилась на области Каринтия, полабских сербов и сербов в области реки Сала, принадлежала сюда и области Чехии. Речь не ишла о фиксированные граници, которые мы знаем сегодня. На территории сегодняшней Словакии и Моравии постепенно от второй половины VIII века образовалось два княжества - Моравское и Нитранское. Мораване впервые упоминаются в 822 году в качестве участников сейма во Франкфурте – на – Майне. Нитранское княжество, точнее его центр Нитра (Нитрава), впервые упоминается в 828 году в связи со строительством первой церкви на территории современной Словакии. Князем Нитранскего княжества был в это время Прибина. Около 830 года доходит к ухудшению отношений между Моравским и Нитранским княжествами. С работы «Обращение баваров и хорутан» узнаем, что Моймир I. (около 830 – 846 гг.) выгнал Прибину через Дунай к управляющему Восточной марки Франкской империи Ратбоду (832/833 - 854). Поскольку точная дата события не упомянута, в прошлом о ней между учеными велись споры. В настоящее время наиболее вероятная дата указывает на год 833. Аннексией Нитранска образовалась формация, которая называется Великой Моравией. После Моймира успешно правил Ростислав (846 - 870). Важным поступком правления Ростислава было решение церковных условий в Великой Моравии, где первоначально служили, главным образом, франкские священники. Он (Ростислав) пытался создать самостоятельную церковную организацию, независимую от франкского духовенства. В 862 году или самое позднее весной 863 г. послал к византийскому императору Михаилу III. (842 – 867) послание. Император поручил руководство миссии Константину (826/827 – 869) и его брату Мефодию (813/817 – 885), родом из Фессалоники (ныне Салоники на севере Греции). Они пришли в 176 Великую Моравию, вероятно, в 863 г. или более познее весной следующего года. Константину удалось создать глаголицу с помощью которой с братом записывали переводы богослужебных книг на славянский язык. Папа римский Адриан II. (867 - 872) в 868 г. признал празднование литургии на славянском языке, архиепископом стал Мефодий. В 885 г. после смерти Мефодия их ученики были изгнаны из Великой Моравии, а папа Стефан V (885 - 891) запретил богослужения на славянском языке. В 871 г. стал правителем Святополк (871 - 894). Во время его правления Великая Моравии достигла наибольшего территориального размера. Ему удалось завоевать Силезию и Повислье, а также область верхнего и среднего Потисья. После смерти Святополка I. наступил Моймир II. (894 - 906?). Во время его правления происходит распад и исчезновение Великой Моравии. Карпатский бассейн завоевали венгры, а в 1000 году здесь возникло Угорское королевство, частью которого стали некоторые области, которые раньше были составной Великой Моравии. О зрелости Великой Моравии свидетельствуют археологические исследования, в частности, в Микульчице, Угерскем ГрадиштеСтарем месте, Брецлаве-Поганску, Нитре, Братиславе и др. На запад от Моравии, в Чехии постепенно возникло сильное Чешское княжество, в котором правила династия Пржемысловичей. На территорию Чехии направлено несколько экспедиций франкского войска уже во время правления Карла Великого (742/747 – 814, король 768, император 800). В 872 году впервые упоминаются имена нескольких чешских князей. Среди них и Борживоя (852/853 - 888/889), который был, когда-то перед 885 годом, крещен моравским архиепископом Мефодием. Он начал строить первые церкви (Леви - Градец, Пражский Град). В то время территория Чехии находилась под юрисдикцией Великой Моравии. После смерти Святополка I, сын Борживоя Спитигнев I (875? – 915?) подчинился власти восточно-франкского короля. Во время правления его преемников, Вратислава I (915-921), Вацлава I (после 907 – 935), Болеслава I (935 – 972), Болеслава II (972 – 999) дошло к расширению пржемысловского домена. Болеслав I. начал чеканить первые монеты в славянском мире - серебряные денарии. Чешское княжество стало важной великой державой в Центральной Европе, а Вратиславу II (1061 – 1092) первому удалось, как чешскому королю, в 1085 году завоевать царский титул. Наиболее обширные археологические исследования проводились в местах Будеч, Леви Градец, Либице, Прага-Мотол, Пражский град, Стара Болеслав, Стара Коурим, Жатец т.д. Письменные источники подтверждают тот факт, что на территории современной Польши существовали до появления пястовского средневекового государственного образования несколько племен (Висляяне, Слензане, Лензане, Гоплане и т.д.). Когда – то, в конце IX века или в первой половине X века во главе рождающегося польского государства стала династия Пястов. Первым документально подтвержденным правителем этой династии был Мешко I (около 960 – 992). Овладел территорию, которая тянулась на востоке до Мазовии, на севере до Западной Померании и на западе до середины Одры. На юге, завоевал Силезию 177 и Краков. Уже в 968 году было в Познани основано епископство. Сын Мешко Болеслав I Храбрый (992 – 1025) успешно продолжал в приобретении новых территорий. Кроме Великой Польши, Малой Польши, Мазовии, Куявска, Померании и Силезии, владел в течение короткого времени территорией Моравии, Чехии, Словакии и Лужицы. В 1000 году было создано архиепископство в Гнезно. Здесь был похоронен Святой Войтех (около 952 ­– 997), который был убит во время миссии у пруссов. Император Оттон III. (980 – 1002, король 983, император 996) здесь в 1000 году совершил паломничество и признал политическую независимость Болеслава I. Храброго. Папа римский польскому королю в 1024 году подтвердил звание короля. В 1025 году Болеслав I. Храбрый был коронованный королем. После его смерти произошло падение власти и во время XII века Польша распалась на несколько княжеств. О жизни и экономике славян на территории современной Польши, в особенности свидетельствуют археологические раскопки на городищах Гнезно, Краков, Ледницкий остров, Познань, Вратислав. Местные славяне были похоронены исключительно сжиганием в ямах или курганах, а то аж до X века. Переход к скелетным захоронениям связан с принятием крещения Mesko I. В 966 году некоторые скелетные могилы, где были обнаружены оружие или украшения скандинавского происхождения, как правило, связаны с пребыванием викингов на территории Польши (Skokówsko, Ciepłe, Łubowo, Luboń). В восточной части сегодняшней Германии близ реки Эльбы в раннем средневековье жило много славянских племен, которые были обьеднены в несколько племенных союзов. Самыми известными были сербы, ободриты, велеты. Славяне в этой области вели длительные бои с Франкской империей, но и между собой. В области восточной Германии славяне начали строить городища по последним дендрохронологическим данным, в VIII веке. На сегодняшний день документально подтвержденных более 300 городищ (Behren-Lübchin, Mecklenburg – Veligrad, Oldenburgu – Starigrad, Teterow, Tornow, Wolyn и т.д.). Археологические исследования, на которых они были сделаны, привели доказательства передового ремесленного производства и торговли. О религии славян с периода до принятия христианства, у нас мало информации. Основными божествами были Перун, Велес (Волос), Сварог, Сварожич (Ридегост, Радегаст, Дажбог). Славяне при Эльбе исповедали Свантовита, Яровита, Ругевита т.д. Кроме упомянутых божеств славяне знали большое количество духов и демонов. К их числу относятся феи, русалки, водяные, полудницы, полуночницы, лесные девы, сестры, эльфы. Славяне поклонялись деревьям (дуб, орех, береза), растениям (например, омела, крапива, мята) и животным (например, лошадь). Статуям божеств поклонялись в храме или на улице, будь под навесом или под открытым небом. На территории сегодняшней Чехии, Моравии и Словакии языческие святыни были найдены в нижней Поморавии, например в Брецлаве-Поганско, в центральной Чехии в Градску в районе Мелник и в Словакии в Мосте при Братиславе. У полабских и померанских славян 178 зарегистрирована более частая встреча святынь (Аркона, Groβ Раден, ретро,​​ Щецин). Закат языческого периода западных славян можно назвать этапом трех столетий – од принятия христианства правящей элитой в Великой Моравии аж по гибели Арконы (1168). Христианские идеи проникали легче особенно на территории Великой Моравии, Чехии и Польши, потому что их продвижение не имело характер конфронтаций. Правящие династии и общественная элита были покрещены по их собственной инициативе, крещением постепенно прошла и большая часть населения. 179 OBRAZOVÁ  PRÍLOHA Slovania v 6. a 7. storočí (Ottov historický atlas Slovensko, 2009, s. 61) Stredná Európa v polovici 9. storočia (Ottov historický atlas Slovensko, 2009, s. 64) 183 Stredná Európa na konci 9. storočia (Ottov historický atlas Slovensko, 2009, s. 74) Slovania medzi Odrou, Labe a Sálou v 9. – 10. storočí (GĄSSOWSKI, 1969, s. 116) 184 Rekonštrukcia ranoslovanskej osady v Dessau-Mosigkau (HERRMANN, 1970, s. 127, obr. 51) Nitriansky Hrádok – model vidieckeho sídla z 9. / 10. storočia (WIECZOREK – HINZ, 2000, s. 73) 185 Mikulčice – rekonštrukcia hradiska z 9. storočia (SOMMER – TŘESTÍK – ŽEMLIČKA, 2009, s. 102) Hnezdno – model hradiska z prelomu 10. a 11. storočia (WIECZOREK – HINZ, 2000, s. 423) 186 Hypotetická rekonštrukcia hradiska Behren-Lübchin (HERRMANN, 1970, s. 176, obr. 77) Keramika pražského typu (DEKAN, 1979, obr. 24) 187 Sekerovité hrivny. Bíňa (WIECZOREK – HINZ, 2000, s. 120) Zlatnícke kladivo. Mikulčice (WIECZOREK – HINZ, 2000, s. 90) 188 Strieborné terčovité kovanie so zobrazením sokoliara. Staré Město (WIECZOREK – HINZ, 2000, s. 204) Predná a zadná časť bohato zdobeného nákončia. Mikulčice (DEKAN, 1976, obr. 113 – 114) 189 Zlatá záušnica. Mikulčice (WIECZOREK – HINZ, 2000, s. 209) Náušnice s retiazkovými príveskami. Břeclav-Pohansko (WIECZOREK – HINZ, 2000, s. 209) Zlaté náušnice s bubienkovitými príveskami zdobené granuláciou. Staré Město (DEKAN, 1976, obr. 141) 190 Zlatý gombík zdobený filigránom. Mikulčice (WIECZOREK – HINZ, 2000, s. 207) Strieborný gombík. Mikulčice (WIECZOREK – HINZ, 2000, s. 206) 191 Náhrdelník z korálikov s polmesiačikovým bronzovým príveskom. Staré Město (DEKAN, 1976, obr. 154) Náhrdelník z fúkaných sklenených korálikov. Staré Město (DEKAN, 1976, obr. 161) 192 Zlatý medailón. Želénky (DEKAN, 1976, obr. 175 -176) Záušnica so zvieracou plastikou. Stará Kouřim (WIECZOREK – HINZ, 2000, s. 206) Záušnica polmesiacovitého tvaru. Stará Kouřim (WIECZOREK – HINZ, 2000, s. 206) 193 Strieborný krížik. Mikulčice (WIECZOREK – HINZ, 2000, s. 230) Zadná strana nákončia – kresba biskupa. Mikulčice (WIECZOREK – HINZ, 2000, s. 232) Olovený krížik s gréckym nápisom na zadnej strane. Uherské Hradiště-Sady (WIECZOREK – HINZ, 2000, s. 228) 194 Rekonštrukcia slovanskej svätyne. Archeoskanzen Groß Raden Rekonštrukcia kostola z obdobia Veľkej Moravy. Archeoskanzen Modrá 195 Západní Slovania v ranom stredoveku História – kultúra – hospodárstvo – náboženstvo PhDr. Peter Ivanič, PhD. Vydavateľ: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Filozofická fakulta Recenzenti: prof. PhDr. Alexander Ruttkay, DrSc. prof. PhDr. Egon Wiedermann, CSc. Jazykový redaktor: Mgr. Martin Pukanec, PhD. Resumé: Mgr. Michal Dvorecký, PhD. (nem.) Ing. Oľga Petrivna Hetényiová (rus.) Grafická úprava a sadzba: PhDr. Ľuboslav Horvát Obálka: PhDr. Ľuboslav Horvát Rok vydania: 2011 Náklad: 150 ks Rozsah: 196 strán Vydanie: Prvé ISBN 978-80-8094-992-1