Martin Neumann

Sčítania ľudu patria k jedinečným prameňom výskumu rodín i celých populácií. V priebehu posledných vyše 250 rokov bolo na území dnešného Slovenska zrealizovaných viacero súpisov obyvateľstva, ktoré sa navzájom líšili svojím účelom, kvalitou a periodicitou. Pravidelné sčítania ľudu boli zavedené až po vzniku Rakúsko-Uhorska (1867) a bývali opakované každých 10 rokov (1880, 1890, 1900, 1910). Na ne nadviazali aj sčítania ľudu v období existencie Československej republiky, ktoré so sebou priniesli niekoľko noviniek. Priebeh a možnosti využitia sčítania ľudu z roku 1930 sa pokúsime prezentovať na príklade obce Suchá nad Parnou, ktorá sa v čase konania súpisu nachádzala v trnavskom politickom okrese.

V dňoch 15. – 19. októbra 2018 sa v Smoleniciach uskutočnil 15. ročník medzinárodnej archeologickej konferencie Doba popolnicových polí a doba halštatská. Vďaka širokému chronologickému rozpätiu sa tu stretla pestrá paleta odborníkov nielen zo Slovenska, no i z Moravy, Čiech, Rakúska, Poľska, Maďarska a Ukrajiny.

Rok 2018 bol pre celú československú verejnosť rokom významných výročí a premietania o dôležitých celospoločenských udalostiach. Tento trend neobišiel ani archeologickú obec. Katedra archeológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (FiF UK) sa preto v dňoch 3. – 6. decembra 2018 rozhodla usporiadať konferenciu zameranú na dejiny archeológie, a to predovšetkým na obdobie rokov 1918 – 1948.

Rok 2018 bol pre celú československú verejnosť rokom významných výročí a premietania o dôležitých celospoločenských udalostiach.
Tento trend neobišiel ani archeologickú obec. Katedra archeológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (FiF UK) sa
preto v dňoch 3. – 6. decembra 2018 rozhodla usporiadať konferenciu zameranú na dejiny archeológie, a to predovšetkým na obdobie
rokov 1918 – 1948.

V dňoch 15. – 19. októbra 2018 sa v Smoleniciach uskutočnil 15. ročník medzinárodnej archeologickej konferencie Doba popolnicových polí a doba halštatská. Vďaka širokému chronologickému rozpätiu sa tu stretla pestrá paleta odborníkov nielen zo Slovenska, no i z Moravy, Čiech, Rakúska, Poľska, Maďarska a Ukrajiny.

Kartografické pramene poskytujú jedinečný doklad o vývoji krajiny v priebehu storočí. Pomáhajú identifikovať nielen postup osídľovania či zmeny v podobe sídliskových jednotiek, no pri bližšom pohľade ponúkajú informácie aj o vzniku, výbere či preferencii cestných ťahov, regulovaní vodných tokov, vytyčovaní katastrálnych hraníc či o spôsobe zaobchádzania s krajinou. V kombinácii s dobovými písomnými prameňmi predstavujú jedinečný informačný zdroj, ktorý pri zasadení do správneho kontextu dokáže otvárať nové perspektívy na historickú (a aj súčasnú) krajinu a človeka ako jej integrálneho a formatívneho prvku. Krajina sa tak nevyhnutne stáva „historickým javiskom“, ktoré poskytuje človeku základný priestor na realizáciu svojich existenčných potrieb. Pozorné čítanie krajiny tak otvára nielenže nové perspektívy pre nahliadanie na dobovú ľudskú aktivitu, no v konečnom dôsledku mapuje i vývoj ľudskej mentality.

The year 1956 resonates in the European society through the  anti-Communist activities and uprisings in Poland and Hungary. However, both had their peaceful Czechoslovak predecessor. Its moving power was also found at Comenius University. Students who had long tolerated weak college capacities, poor quality food as well as inappropriate  hygienic conditions decided to solve their problems on their own. In May 1956 students organised a huge carnival parade through the city. The parade itself pilloried not only the main drawbacks of university life, but also the regime. A few days after the carnival, the first resolutions appeared at student colleges calling for decentralization and self-criticism of the Czechoslovakian Union of Youth (ČSM) as well as for the revision of the 1953 educational reform. Escalating tensions among students and the ruling communist party almost ended in open riots. Only the end of the semester and the approaching summer holidays definitely put an end to the student events.

Príspevok má za cieľ zhrnúť faktografické pozorovania pracovných možností, podmienok a problémov doktorandského štúdia na Slovensku. Problémy, na ktoré sme natrafili počas štúdia, podľa našej mienky z veľkej časti súvisia s absenciou ucelenej koncepcie doktorandského štúdia, čo má vplyv na vývoj samotnej archeologickej vedy. Doktorandom, nadmerne zaťaženým povinnosťami na konkrétnych pracoviskách, sa nedostáva dostatok priestoru na vlastnú prácu na dizertácii. Dôsledkom je neskoré odovzdávanie dizertačných prác či prerušenie štúdia. Problémom je i neexistencia postdoktorandských miest nielen v odbore archeológia na Slovensku. Čerství absolventi doktorandského štúdia tak v mnohých prípadoch nedostávajú ďalší priestor pre nasledovné rozvíjanie svojho výskumu, čo vyúsťuje do odchodu „mozgov“ do zahraničia. Z toho dôvodu je potrebné klásť dôraz, aby kvalitné dizertačné práce dostávali väčšie možnosti pre rozvíjanie a kontinuálne pokračovanie výskumu absolventov aj po ich obhájení a získaní titulu PhD.

Problematika rybnikárstva na panstve hradu Červený Kameň, ktoré leží na východnej strane Malých Karpát, nevzbudzuje medzi bádateľmi prílišný záujem. Pravdepodobne je to spô­sobené tým, že existuje len veľmi málo prameňov, ktoré by dokázali poskytnúť relevantné informácie k tejto téme. Aj v dôsledku toho je otázka vzniku i zániku takmer tuctu rybní­kov pod Malými Karpatmi neustále nezodpovedaná. Cieľom tohto príspevku by preto malo byť aspoň rámcovo zmapovať osud týchto rybníkov. Ako základné pramene poslúžili predo­všetkým mapy Bratislavskej stolice, vojenské mapovania, ka­tastrálne mapy, ale aj pramene diplomatického charakteru – stredoveké listiny a urbáre jednotlivých obcí. S ich pomocou bolo možné vymedziť širší či užší interval zániku jednotlivých rybníkov.

V marci 1902 bola v Beši (juhozápadné Slovensko) objavená kostra mamuta. Objav pravekého zvieraťa okamžite vzbudil pozornosť miestnych autorít a centrálnych inštitúcií v Budapešti. Ako sa však ukázalo, v dôsledku nedostatočného záujmu kompetentných osôb zostával vzácny nález dlhé mesiace takmer nedotknutý na svojom pôvodnom mieste. Túto
situáciu využil slovenský katolícky kňaz Andrej Kmeť, ktorý kostru mamuta vykopal a preniesol na svoju faru v Prenčove, kde poškodené kosti s odbornou pomocou Jana Kniesa zakonzervoval. Niekoľko mesiacov, počas ktorých mamut spočíval na fare, bolo však zároveň obdobím vytrvalého boja uhorských elít o získanie vzácneho nálezu. Kmeť, pevný vo svojom odhodlaní, nechal mamuta po viacerých peripetiách dopraviť do múzea v Turčianskom Sv. Martine – jednej z mála kultúrnych inštitúcií, o ktoré sa v tomto období mohli Slováci v mnohonárodnostnom štáte opierať. Na pozadí osudov nálezu z Beše tak možno názorne sledovať nielen podmienky kultúrneho života Slovákov na začiatku 20. storočia, ale i fascinujúci príbeh odhodlania Andreja Kmeťa v boji za kultúrne pozdvihnutie vlastného národa.

Vinohradníctvo patrí k činnostiam, ktoré majú v ľudskej spoločnosti pomerne dlhú tradíciu. V plnej miere to platí aj o oblasti juhozápadného Slovenska, kde korene pestovania viniča siahajú minimálne do veľkomoravského obdobia. V príspevku upriamujeme pozornosť na pohorie Malých Karpát, resp. na ich centrálnu časť, ktorú tvorí masív Pezinských Karpát. Na ich východných svahoch sa dodnes nachádzajú početné vinohrady, ktoré však nadväzujú na oveľa staršie viničné hory. Bohužiaľ, hospodárske aktivity v 20. storočí výrazne pozmenili pôvodnú vinohradnícku krajinu, ktorá sa v tomto regióne formovala počas viacerých storočí. Cieľom tohto príspevku je pokúsiť sa o identifikáciu reliktov pôvodnej vinohradníckej krajiny. K naplneniu tohto zámeru je využitá paleta dostupných prameňov – k nim prislúchajú predovšetkým písomné správy, staré mapovania, no aj klasifikované údaje z leteckého laserového skenovania (LiDAR). Potenciál, ktorý má uvedená kombinácia týchto prameňov, sa do budúcna ukazuje ako veľmi sľubný. Dokazuje to objavenie komplexu kameníc a terás, ktoré boli touto metódou objavené na svahoch Pezinských Karpát v priestore medzi obcami Dubová a Horné Orešany

Príspevok sa zaoberá vývojom kláštorných záhrad v stredoveku. Sleduje ich ukotvenie v kláštorných reholiach, vznik funkcie záhradníka a zakomponovanie záhrad do komplexu kláštorných budov. Pozornosť je kladená na dva zachované plány opátstiev v Sankt Gallene a Canterbury ako i spektrum pestovaných rastlín v rámci kláštorných záhrad. To môže byť identifkované nielen archeobotanickou analýzou, no i sledovaním pôvodne kultivovaných rastlinných druhov, ktoré po zániku kláštorov prenikli do širšieho okolia.

In 1940 State Archaeological Institute celebrated its first anniversary. However, there was no reason for celebrating. Institute continually suffered under insufficient funding which negatively influenced its activities. During the first 5 months of 1940 no archaeological excavations took place. Only in June the first proper excavation began in Kožany. Nevertheless, even this excavation was affected by financial problems. However, the head of the Institute – Vojtech Budaváry – never gave up. He continued with his scientific research and rescuing of archaeological finds across the whole country at the same intensity. In this paper it will be tried to document his activities in 1940 which overlapped with activities of the Institute. New insight will be provided by research in the Archive of the former State Archaeological Institute.

V roku 2018 sme si v Českej i Slovenskej republike pripomenuli spoločné výročie – vznik Československej republiky. Nové spoločenské podmienky umožnili v novom štáte dovtedy nevídaný rozvoj, a to aj v oblasti kultúry a vedy. Vďaka tomu čoskoro vznikol centrálny Štátny archeologický ústav v Prahe, ktorý udával smer archeologickému bádaniu v celom Československu. V dôsledku celospoločenských udalostí na pomedzí rokov 1938–1939, teda na samotnom sklonku existencie medzivojnového Československa, bol na Slovensku založený samostatný Štátny archeologický ústav so sídlom v Turčianskom Sv. Martine. Ten pretrval celé obdobie 2. svetovej vojny a kontinuálne pokračoval vo svojej činnosti aj po nej. Počiatky existencie oboch ústavov sú tak úzko spojené s krátkym obdobím dvadsiatich rokov. Krátkym v počte rokov, no intenzívnym v hĺbke vykonanej práce. Kým na ich počiatku vznikol pražský ústav, ten martinský až na ich konci. V regiónoch ich prácu dopĺňali múzeá a predovšetkým nadšení jednotlivci, ktorým nebol osud archeologických pamiatok ľahostajný.

Zhodou okolností vychádza táto publikácia v roku 2020 – v čase 75. výročia konca 2. svetovej vojny, no zároveň aj 135. výročia narodenia českého akademika a univerzitného profesora Jana Eisnera, ktorý časť svojho profesionálneho života venoval Slovensku a je právom považovaný za nestora slovenskej archeológie. Jeho osobnosť je úzko spojená aj s Univerzitou Komenského v Bratislave, kde bol v roku 1929 vymenovaný za mimoriadneho profesora. Vďaka tomu vznikol na univerzite v Bratislave samostatný Archeologický seminár, ktorý dodnes nesie odkaz Jana Eisnera. Jeho nositeľka – dnešná Katedra archeológie, dodnes vychovala už desiatky slovenských a českých archeológov.

Ideou tejto publikácie je mapovanie činnosti inštitúcií či vybraných osobností v období rokov 1918–1948, hoci v niektorých prípadoch sme ho radi prekročili. Čitateľ sa tak môže oboznámiť s vybranými témami doznievajúceho 19. storočia, no i s normalizačnými 70. rokmi 20. storočia. Ťažisko väčšiny príspevkov sa však nachádza v cieľovom období rokov 1918–1948. Dúfame, že čitateľ tak dostane možnosť okúsiť mnohoraké „príchute“ pestrého 20. storočia. Nie je naším cieľom posudzovať, ktorá z nich je sladká či horká – to prenecháme na úsudok čitateľa. Pevne však veríme, že publikácia, ktorú práve držíte v rukách, vo Vás vzbudí záujem o históriu – či už archeológie ako odboru, vybranej osobnosti, inštitúcie, zbierky, predmetu, alebo aj vlastného regiónu. Ak sa to podarí, úsilie editorov splnilo jeden zo svojich cieľov.

Dejiny vlastného odboru nepatrili nikdy medzi ťažiskové témy výskumu. Platí to, samozrejme, aj o archeológii. Napriek tomu sa však vždy našli odhodlaní jednotlivci, ktorí sa vydali na cestu systematického pátrania po základoch – základoch snáh, ktoré ich vyniesli tam, kde sa práve nachádzajú. Jedným z nich bol aj Belo Polla, zakladateľ archeológie stredoveku na Slovensku a autor diela Archeológia na Slovensku v minulosti (1996) – dodnes jedinej práce komplexne spracovávajúcej dejiny archeologického bádania na Slovensku do roku 1918. V doslove tejto práce vyslovil želanie, aby sa aj budúce generácie vedeli ohliadnuť späť, aby našli záľubu venovať sa časom nie tak dávnym, ktoré človek častokrát ešte nepovažuje za dejiny. Dúfame, že táto publikácia je dobrým krokom na tejto ceste.

Smolenické panstvo (JZ Slovensko) disponovalo vďaka polohe na úpätí Malých Karpát bohatstvom lesov. Jeho majiteľ Móric Pálfi (1812-1897) sa v rámci intenzívneho spriemyselňovania Uhorska snažil po roku 1867 naplno využívať hospodársky potenciál panstva (stavba píl, mlynov, rybníkov, ťažba dreva a kameňa, využívanie lokomobilov pri orbe, chov koní). Jeho syn Jozef Pálfi (1853-1920) zameral svoju pozornosť najmä na lesné hospodárstvo. V blízkosti píly na potoku Parná v katastri obce Horné Orešany (časť Majdán) nechal v roku 1880 založiť jednu z prvých chemických tovární v Uhorsku, ktorá sa zameriavala na produkciu drevného liehu, technického octu, kyseliny octovej a najmä drevného uhlia. Vďaka rozvíjajúcej sa výrobe zamestnávala chemická továreň už vo svojich počiatkoch vyše 100 osôb - boli medzi nimi aj furmani, ktorí dopravovali výrobky na vozoch do Trnavy, Bratislavy, Viedne či Krakova. Chemická továreň mesačne spotrebovala až 1500 priestorových metrov dreva. V dôsledku rýchleho vyťaženia okolitých lesných porastov bolo nevyhnutné zabezpečiť dopravu zo vzdialenejších oblastí lesa. Neefektívnosť dopravy konskými povozmi a na saniach po nespevnenom lesnom teréne, ktorého schodnosť bola závislá od počasia, primäla Jozefa Pálfiho hľadať nové možnosti prísunu dreva do chemickej továrne. Ako najvhodnejšie technické riešenie sa javila výstavba úzkorozchodnej lesnej železnice. S jej stavbou sa začalo pár rokov po spustení prevádzky v chemickej továrni (po roku 1883). Čoskoro pribudla aj trať prepájajúca chemickú továreň s prekládkovou stanicou Smolenice a s normálnerozchodnou traťou na trase Trnava-Kúty (1903). Úzkorozchodné trate boli využívané až do roku 1949, kedy sa začalo s postupným rušením traťových úsekov. Posledný funkčný úsek trate bol odstavený v roku 1966. Výstavba lesnej železnice sa v prvej etape dotkla najbližšieho okolia chemickej továrne (Rybnikárka, Krč) a ďalej sa rozširovala dvoma smermi - na západ (do dolín potokov Parná, Bohatá a ich prítokov) a na sever (k masívu Veterlínu a Zárub). Stavba traťových úsekov si vyžiadala úpravy terénu, ktoré zostali zachované i po odstavení prevádzky lesných železníc. V dôsledku absentujúcej dokumentácie a charakteru niektorých úsekov (dočasné prenosné trate) nie je dodnes známy celkový rozsah sústavy úzkokoľajných tratí na území Smolenického panstva. Vhodným nástrojom na zachytenie antropogénnych reliktov spojených s dopravou dreva je v súčasnosti letecké laserové skenovanie (lidar), ktoré umožňuje rekonštrukciu kultúrnej krajiny ovplyvnenej dlhodobou hospodárskou činnosťou.

The systematic research of battlefields in Slovakia is, generally speaking, only in its beginnings. There are, however, the first signs of improvement. In this view very attractive field of research presents the period of Ottoman occupation of Hungary (1526-1683). During that time today´s Slovakia formed a borderland between Ottoman empire and the rest of Europe. Thank to this, the southern part of Slovakia witnessed a large number of combat encounters. One of them took place near the town of Levice on 19th of June 1664. Although the approximate location of battlefield is known, we tried to pinpoint the exact place by confronting Melchior Küssel´s engraving with other cartographical sources