Marek SOBOLA

Among the most important Divinka and Lalinok locals, it is worth mentioning Martin Medňanský (* November 10, 1840 – † November 3, 1899). Medňanský was a member of the noble family and he was a Catholic priest, poet, translator, and journalist. Vojtech Križan senior (*May 1, 1908 – † April 30, 1975) lived in Divinka for many years. He was a prominent beekeeper – expert, the author of professional literature, and an innovator. He invented and used many technical innovative solutions and brought Slovak beekeeping to a European level. He and his wife Valéria worked as teachers at the local school for a long time. Nowadays, their son Vojtech Križan junior, the author of professional literature about hunting, lives in Divinka. Milan Fiabáne, the Slovak TV and theatre actor, also lived in Lalinok.

Ze znanych osobistości wywodzących się Divinki i Lalinka należy wymienić Martina Medňanskiego (*10. listopada 1840r. – † 3. listopada 1899). Medňanský był członkiem szlacheckiego rodu, kapłanem katolickim, poetą, tłumaczem i publicystą. W Divince długie lata działał Vojtech Križan senior ( *1. maja 1908r. – † 30. kwietnia 1975r.). Był znanym pszczelarskim autorytetem, autorem związanej literatury fachowej i racjonalizatorem w tej dziedzinie. Wynalazł i stosował wiele innowacyjnych rozwiązań technicznych, podnosząc słowackie pszczelarstwo do poziomu europejskiego. Był również długoletnim pedagogiem w miejscowej szkole razem ze swoją żoną Valerią. Dziś żyje v Divince ich syn Vojtech Križan junior, autor literatury fachowej o tematyce łowieckiej. W Lalinku żył również słowacki aktor telewizyjny i teatralny Milan Fiabáne.

Tra le varie personalità native di Divinkae Lalinok è opportuno menzionare, Martin Medňanský (*10 Novembre 1840 – † 3 Novembre 1899), Medňanský è stato prete, poeta, traduttore ed anche pubblicista e proveniva da una nobile famiglia. A Divinka ha lavorato per anni anche Vojtech Križan (*1 Maggio 1908 – † 30 Aprile 1975), grande esperto di apicoltura ed autore di pubblicazioni scientifiche oltreché grande innovatore. Ha inventato ed utilizzato lui stesso molte delle sue soluzioni tecniche ed ha elevato l’apicoltura slovacca a livelli Europei; inoltre insieme a sua moglie Valéria ha insegnato presso la scuola elementare di Divinka; il  figlio Vojtech vive tuttora a Divinka ed è autore di libri specializzati sul tema della caccia. A Lalinok ha vissuto anche il famoso attore slovacco Milan Fiabáne.

Kompleksowa publikacja historyczna, naukowa, przyrodnicza i etnograficzna o miejscowościach Divinka i Lalinok wydawana jest po raz pierwszy w ich historii. Dzisiejsza Divinka składa się z dwóch części, pierwotnie odrębnych miejscowości – Divinki i Lalinka, które zostały połączone 1911. W czasach Austro-Węgier miejscowość była częścią trenczyńskiej żupy i należała do powiatu Kysucké Nové Mesto. Obecnie miejscowość należy do powiatu Żylina, który jest częścią województwa żylińskiego. Divinka jest położona we wschodniej części pogórza Javorníky. Kataster gminy wynosi 517 ha. Środek miejscowości leży na wysokości 327 m n.p.m. Divinkę otaczają wzgórza Malý vrch, Veľký vrch, Prašivá, Všivák a Bok. Lalinok otaczają Homola i Hradisko. Najwyżej położonym punktem w gminie jest szczyt Prašivá o wysokości 626 m n.p.m. Nad Divinką wznosi się wspominany majestatyczny Veľký vrch umocniony wałami rozległego grodu, który dzięki swojemu strategicznemu położeniu był wyszukiwany od niepamiętnych czasów. To miejsce, które wydało wiele ważnych dowodów na zasiedlenie tych terenów w czasach dawno przed pierwszą pisemną wzmianką o Divince czy Lalinku jest dziś znane pod względem kulturowym, historycznym oraz przyrodniczym. Grodzisko zajmuje obszar ok. 12 ha. Zostały tu znalezione fragmenty ceramiki, przedmioty z żelaza, brązu, ale również złota. Najbardziej znanym znaleziskiem jest celtycka moneta typu „Divinka“.

Prvý pokus o zavedenie pravidelnej poštovej služby v Uhorsku podnikol panovník Matej Korvín v druhej polovici 15. storočia. Zriadil po celom Uhorsku systém staníc na výmenu koní, ktoré dopravovali poštu na ľahkých vozoch. Počiatky organizovaných poštových služieb v Uhorsku však spadajú až do obdobia po roku 1526, keď v krajine nastal konkurenčný boj o uhorskú korunu. Panovník Ferdinand I. Habsburský (1526-1564) po zvolení za uhorského kráľa postupne od základov pretvára uhorskú štátnu správu. Na troskách starých kráľovských orgánov buduje nové ústredné orgány, okrem mnohých tiež Uhorsku komoru, ktorá mala v agende aj záležitosti uhorských pôšt. Komora, ako aj ostatné ústredné orgány štátnej správy v roku 1531 preložili svoje sídlo z Viedne do Bratislavy, čo si vynútilo vybudovanie nového poštového spojenia medzi Bratislavou a Viedňou. Ešte pred jeho vybudovaním bola zriadená vojenská poštová linka z Viedne do Egeru (Jágra) v dnešnom Maďarsku. V druhej polovici 16. storočia okrem Bratislavy a Jágra vznikajú poštové stanice v Senci, Nitre, Hornskom Beňadiku, Bátovciach, Lambe (neidentifikovaná lokalita), Lučenci a stanica Pétervására. Po roku 1552 vzniká poštové spojenie medzi Viedňou a Sedmohradskom. Po roku 1556 však z veľkej časti zaniklo a zostala z neho iba trasa Bratislava-Košice, ktorá až do konca 17. storočia tvorila základnú a jedinú stálu spojovaciu linku na území Slovenska. Pre potreby armády a v období diplomatických či vojenských rokovaní s Turkami boli z času na čas zriadené dočasné poštové linky. Napriek tomu, že v priebehu 17. storočia vyšlo niekoľko panovníckych patentov, ktoré zabezpečovali práva a výsady poštových zamestnancov, nedostatky na poštách boli takmer na dennom poriadku. Listy chodili oneskorene, množili sa sťažnosti a podobne. Konsolidácia pomerov na poštových linkách sa začala až po vyhnaní Turkov z Budína a z väčšiny uhorského územia. Začala sa sľubne, ale netrvala dlho, pretože uhorské stavy zorganizovali nové povstanie na čele s Františkom Rákocim II., ktoré sa začalo v roku 1703. Rákoci hneď po prvých vojenských úspechoch vybudoval dobre organizovanú poštovú a spojovaciu sieť. Poštovou reformou Márie Terézie z rokov 1749-1750 bol zriadený Hlavný poštový úrad v Budíne. V polovici 18. storočia sa začali na adresnú stranu listov písať názvy podacej poštovej stanice, čo súviselo s lepším zabezpečením štátnych príjmov za dopravu listov. Ďalšou reformou Jozefa II. z roku 1783 prešli všetky právomoci v súvislosti s riadením poštovej služby v Uhorsku pod právomoc budínskeho miestodržiteľa.

Zrušenie poddanstva v Uhorsku bolo posledné v európskych krajinách a postupne prinášalo do života jeho obyvateľov nové prvky slobody a väčších šancí v živote. Asi najvýznamnejším dôsledkom jeho zrušenia bol fakt, že všetci dovtedajší poddaní a želiari (okrem zmluvných) mohli konečne bez problémov vlastniť majetok. Dostali sa k vlastníctvu ornej, poľnohospodárskej a lesnej pôdy. Oproti získaniu pozemkov bola situácia pri obytných stavbách odlišná. Dom poddaného sa nemusel stať jeho vlastníctvom, aj keď ho jeho rod užíval po niekoľko desaťročí, pretože naďalej mohol zostať vo vlastníctve zemepána. Jednoducho v rodine neboli prostriedky na jeho vykúpenie. Preto v súpisoch majiteľov domov v Lalinku a Divinke z roku 1882 nenájdeme všetky vtedy žijúce rody, keďže mnohé žili v podnájme za ktorý museli platiť. Obdobie po zrušení poddanstva je charakteristické aj menej pozitívnou stránkou života tých najbiednejších. Mnohí obyvatelia, ktorí mali malý majetok, alebo ich políčka toľko nevyprodukovali, sa zadlžovali u bohatších gazdov, alebo židovských krčmárov a pre insolventnosť postupne prišli aj o to málo, čo vlastnili.

Ľudovej architektúre sa v minulosti, ale aj v súčasnosti venovalo množstvo autorov. Medzi priekopníkov propagácie ľudovej architektúry a staviteľstva patrí architekt Dušan Jurkovič, ktorý ju všemožne uplatňoval vo svojej architektonickej praxi. V Divinke a Lalinku sa nevytvárala ľudová kultúra s endemickými charakteristikami, ako napr. v Čičmanoch, Horehroní, alebo na Orave. Je akousi syntézou štýlov a vplyvov z rôznych oblastí. Vplyvy na vývoj ľudového domu prichádzali aj s neskoršími návratmi emigrantov, alebo remeselníkov do rodnej obce. Ľudová architektúra si v obidvoch obciach zachováva hlavné výrazové znaky a prvky staviteľstva severozápadnej oblasti Slovenska. Zdobenie pôvodných ľudových domov tu bolo zložitejšie ako napríklad vo vyššie položených oblastiach susednej Diviny. V súčasnosti si môžeme všimnúť vysoký úbytok drevených objektov. V minulosti bol spôsobený najmä povodňami, ktoré postihovali najmä Divinku, častými požiarmi, ale aj výstavbou Hričovskej priehrady. Možno aj preto už v 18. storočí prevládali v Divinke kamenné stavby. Už spomínané textové operáty Prvého vojenského mapovania opisujú Divinku ako dedinku vystavanú z kameňa. Kamenné, trvácnejšie stavby lepšie odolávali povodňovým vlnám. V roku 1933 bola väčšina domov z tehly, krytých pálenou škridlou. V tomto období tu stálo iba 11 drevených domov. Naproti tomu Lalinok, ako obec vo vyššej polohe, situovaný v kopcoch, bol dedinou s typickými drevenicami. V tomto období bolo osídlenie situované najmä vo vyššej polohe-v okolí Hôrky. Významný úbytok ľudových stavieb bol spôsobený aj zvýšenými nárokmi na komfort bývania. Žiaľ, možno konštatovať, že dlhodobo opustené domy zachované v takmer intaktnej podobe s autentickými architektonickými prvkami sú v dôsledku desiatok rokov nevyužívania beznádejne stratené a ich záchrana je takmer nemožná. Vďaka osvetovej činnosti múzeí vznikli aspoň rozsiahle fotografické archívy, ktoré nám z veľkej časti dokumentujú pôvodné ľudové stavby v Divinke a Lalinku.

Prvú svetovú vojnu nazývali veľká vojna, pretože bola dovtedy najväčšou vojnou. Najväčšou, čo sa týka počtu vojakov, ktorí proti sebe bojovali. Najväčšou, čo sa týka počtu frontov: haličský, srbský, taliansky, západný, rumunský, balkánsky, ale aj palestínsky, mezopotámsky a kaukazské bojisko. Najväčšou, čo sa týka počtu obetí. Vojaci zomierali na fronte, v zajateckých táboroch alebo v nemocniciach na zranenia a infekčné choroby. Najväčšou, čo sa týka počtu ranených, odhadom 21 219 000. Najväčšou, čo sa týka počtu nezvestných-odhadom 7 750 000. 1 Do veľkej vojny bolo zatiahnutých viac ako 34 štátov, zahynulo 10 miliónov vojakov a 7 miliónov civilistov. Veľká vojna sa rozrástla na krvavý konflikt, ktorého následky pocítila každá rodina v monarchii. Množstvo mužov v aktívnom veku sa už nikdy nevrátilo z bojísk domov. O svoje životy prišlo viac než 69 000 Slovákov, pričom mnohí z nich zostali trvalo nezvestnými z bojísk alebo zajateckých táborov, viac než 61 000 bolo zmrzačených. Mŕtvi ležia pochovaní v hroboch na cintorínoch, z ktorých mnohé už ani neexistujú. V juhovýchodnom Poľsku boli mnohé rusínske dediny, ktorými kedysi prebiehal front, násilne vysťahované. Dediny zanikli a obecné aj vojenské cintoríny spustli. Nebolo človeka, ktorý by sa o ne postaral. Zo zajatia, v ktorom prešli viacerými zajateckými tábormi, sa domov vrátilo len niekoľko šťastlivcov. Vrátili sa s podlomeným zdravím-nielen fyzickým, ale najmä psychickým. Mnohí sa vrátili až niekoľko rokov po skončení vojny. Nebolo žiadnou zriedkavosťou, že si našli na cintoríne náhrobný kameň so svojím menom, či vo svojom dome manželku s novým mužom, ktorá sa mysliac si, že ten jej manžel padol vo vojne, znova vydala. Negatívne dôsledky vojny pociťovali ľudia ešte mnoho rokov po jej skončení. V Rakúsko-Uhorsku bola všeobecná mobilizácia vyhlásená 31. júla 1914.

The unknown story of the statue of St.John of Nepomuk reveals the Canonical Visitation of the Veľká Divina Parishfrom September 1, 1828 in which we read: “There is also a stone statue ofSt. John of Nepomuk in the parish territory that was placed at the entrance tothe Divina village near the stream flowing next to the road in 1796. It wasmade at the expense of Count John Suňog. After a fatal great flood in 1822,which had disintegrated the whole community from its foundations, the statuewas washed away. Later, it was found headless. Thanks to the goodwill of theCount Stephen Čáky, the present-day patron of the church, the statue wasrepaired and placed before the parish on a brick pillar.” St. John of Nepomukdied a martyr’s death. His tortured body was tied up and drowned in the Vltava River.It happened to him again in Divina 429 years later. A great flood washed awaythe statue of St. of Nepomuk, and it ended up even worse than when he wastortured on the order of the king – lost his head. Fortunately, the statue wasfound and repaired. During the centuries, it was several times painted andrestored. The restorers found a clearly visible scratch around the neck – aclear sign that the head was newly made, although by a less skillful craftsmanthan the original one. It was maybe a folk craftsman who did not have such anartistic feeling as the unknown Baroque stonemason who worked for the Count Suňog.Although I realize that St. John of Nepomuk is one of the most depicted saintsin the area of the former Habsburg monarchy and almost every village preserveda certain form of remembrance (most often a statue), I think that our Nepomukis a bit extraordinary. He fulfills his legacy even 624 years since his martyrdom– as a patron of bridges and communication. He has proven, also at the present,to be able to connect even nations of different faiths and cultures. He isreally a living proof of that. The project of the statue’s restoration wasrealized under the auspices of the Embassy of the Federal Republic of Germanyin Slovakia and it was honoured by its co–sponsoring and supporting from HisMajesty Norodom Sihamoni, the current King of Cambodia and His Majesty SimeonII, the last Bulgarian tsar, acting as a Prime Minister of the BulgarianGovernment in 2001–2005. In addition to the Žilina Diocese, the donors of therestoration of the statue were also His Royal Highness Franz, Duke of Bavaria,the Head of the House of Wittelsbach, the former ruling family of the Kingdomof Bavaria, the Equestrian Order of the Holy Sepulchre of Jerusalem (OrdoEquestris Sancti Sepulcri Hierosolymitani – OESSH), the Knights ofthe Cross with the Red Star – the only order of Czech origin (Ordo militarisCrucigerorum cum rubea stella in pede pontis Pragensis – O. Cr., O.Crucig) and the Metropolitan Chapter of St. Vitus in Prague that owns thesaint’s tomb. Other partners who contributed to the restoration of the statueof St. John of Nepomuk include the city of Nepomuk – his birthplace, as well asvillages belonging and/or used to belong to the large parish of Veľká Divina:Svedernik, Divina and Divinka–Lalinok. The project was significantly supportedby Kysuce Museum in Čadca, Servare et Manere, civic association, the Kia MotorsSlovakia Foundation, HPR kámen, Ltd., RBR ing, Ltd., Urbarium Lúky, UrbariumLalinok, Association of Forests in Lalinok and Urbarium Divina, MPO – Metal,s.r.o. This book, in addition to the biography of St. John of Nepomuk, alsoapproaches similar monuments in the vicinity of Divina. It is not acomprehensive scientific and historical study of St. John of Nepomuk but thanksto its content it will help to understand how the heritage of the medievalmartyr, whose more or less ordinary statue was able to cross the boundaries ofone village in the northwest of Slovakia, can be fulfilled in the present. Thebook is supplemented with the coats of arms created by a prominent Czech heraldZdirad J. K. Čech. In conclusion, I would like to quote one historical factfrom the Canonical Visitation of the Veľka Divina Parish from 1828: „Thestatue of St. John of Nepomuk was not blessed after the repair and it remainsso up to now.“ I am proud that after more than 190 years it was finallydone! The Statue was blessed by Mons. Tomas Galis, the diocesan bishop of Žilinaand revealed by Joachim Bleicker, Ambassador of the Federal Republic of Germanyin Slovakia in June 2, 2017. The entire project could be realized mainly due toall patrons, supporters and craftsmen who deserve sincere and cordialgratitude.

Der heilige Johannes Nepomuk (* ca. 1345 – †1393) gilt als der Schutzpatron der Brucken. Und – selbst einer Brucke gleich – verbindet auch er; verbindet die Erinnerung an ihn Menschen in vielen Landern o Mitteleuropas. Vor allem in den alten habsburgischen Landen wurde – und wird – der Heilige Nepomuk von vielen Menschen zutiefst verehrt. Zu seinem Festtag am 16. Mai stromten sie dereinst in Scharen aus allen Winkeln der alten Monarchie und von noch weiter hernach Prag, um dort seiner zu gedenken. Statuen des Heiligen Nepomuk sind an vielen Orten errichtet worden. Viele Brucken tragen seinen Namen: Uber dem Rhein, uber der Isar, uber der Donau und – naturlich! – uber der Moldau: In der Goldenen Stadt wacht sein Standbild seit uber drei Jahrhunderten auf der Karlsbrucke. In jener Stadt, wo der Heilige den Tod fand: gefoltert erst, und dann von einer Brucke ins Wasser gestosen. Warum? Weil er geschwiegen hat. Weil er keinen Verrat uben wollte – keinen Verrat an denen, die ihn als Priester ins Vertrauen gezogen hatten. Weil er lieber sein Leben opferte, als das Kirchenrecht zu brechen. Und sei der, der dies von ihm verlangte, auch der Konig des Landes. So berichtet es jedenfalls die Legende – und so blieb er in Erinnerung: Als Martyrer, der auch vor der machtigsten weltlichen Autoritat sich Hoherem verpflichtet fuhlte. Ein Denkmal dieses Mutes, ein Zeugnis der Verbundenheit: Es ist es wert, erhalten zu werden!

Coat of arms represents one of generally known external identification marks of the noblesse. The Coat of arms award was associated with many privileges and it also reflected the privileged status of an armiger. Coats of arms represent palpable historical sources with art and graphical narrative value. Heraldic figures on the coats of arms werenęt chosen randomly but almost always they had a hidden or metaphoric meaning. External features of the coat of arms reflected the aristocratic status of the bearers and their societal status was then easily identifiable. If an armiger was awarded with a prize, it was usually illustrated together with the applicable coat of arms. The Bosniakęs coat of arms describes the coat of arms awarding deed of Caesar Ferdinand I. von Habsburg, dated 27th August, 1544 and issued to Mark Bosniak de Radniak, whose grandson was Tomáš Bosniak, father of Žofia Bosniaková. Tomáš Bosniak was promoted to baron status on December 10, 1609 with the predicate „de Magyarbél.“ Marek Bosniak acquired the coat of arms for many military merits in the fights against the Ottoman Empire soldiers. In the coat of arms award deed, the royal Office described in detail, and explained and substantiated particular coat of arms figures to Mark Bosniak. Husband of Žofia Bosniaková, František Vešeléni, came from an elite noble family from Novohrad. The Vešeléni family coat of arms had passed an interesting heraldic development. A sea dog was illustrated on the original family coat of arms (it might be also an otter) that was chained to a tree trunk. Further stage of the family coat of arms development is represented by a crowned sea lion sometimes replaced by a crowned griffin. The last development stage replaced the main figure with a cow-fish. Caesar  Ferdinand III. promoted František Vešeléni and his sons Adam and Ladislav to counts on April 23, 1646. František became a Hungarian palatine in 1655 and in 1662 he acquired a prestigious Order of the Golden Fleece with order No. 453.

Folk architecture in Javorníky has preserved its originalappearance to this day. In general, it is very similar to the architecture inthe Kysuce region and Moravian Wallachia. Architectural and languageexpressions used by local inhabitants are the result of migrations andcolonization of northern Slovakia. Vastness of the colonized territoryallowed the diffusion and adoption of many architectural elements and featuresthat are common in the whole northwestern Slovakia. These factors mostlyinfluenced the morphology of folk architecture in Javorníky. Due to theremoteness and difficult accessibility of certain villages, several folkbuildings have been preserved. In many areas you can still find seasonaldwellings called “bačoviská” or “cholvarky”. Careful observers may even noticea very precious white lime paint and lime ornaments. These occur very rarely,because they were not renewed since the early 20th century, which broughtmodernization and construction of new residential buildings. People were mostlyinvolved in agriculture, livestock farming and crafts. Quite a lot of buildingsfrom the 19th and 20th century have been preserved in the environs of isolated settlementsor highest parts of villages. They are mostly agricultural objects (barns,stables and cowsheds) rather than residential buildings. In general, thearchitecture in this area is very valuable, especially in terms of itsauthenticity and presentation of folk building traditions in the region.Unpublished sources and photographs will help us to clarify the development andcurrent status of folk architecture in the Javorníky Mountains.

Budatin castle with its 800-year old history is one of the most prominent castles in the region of Horné Považie in Slovakia. Being a strategic fortress, the castle was ruined many times by the armies, which traversed by the country in the past, and reconstructed many times as well. Architecture of the castle reflects different styles, from gothic to modern interwar architecture of the 20th century. At present, its buildings are gradually being reconstructed and their interiors are being supplemented with returned or found things. Our research was aimed at a reconstruction of the castle's gardens. Today the castle is surrounded by a nature-landscape park, which is maintained only sporadically. According to historical documents, maps, engravings or paintings obtained from archived sources, we tried to reveal characteristic development stages of the gardens and then determine their most characteristic architectural style for their reconstruction. After studying all available documents, we suggested reconstructing part of historical gardens on the castle terraces in the style of the period which was the most characteristic of the development of Budatin castle and its gardens. It is the classicist style and the beginning of the 19th century, when the then castle's owners, the Caki family, carried out one of the largest reconstructions in the history of the castle. It was proposed to make the terraces as classical parterres of castle courtyards as follows: 1. Main courtyard is the biggest and it was proposed to create two ornamental parterres there. 2. For the side courtyard we suggested covering mainly with pavement and two small parterres with midget ornaments. 3. Back courtyard will not be accessible to visitors. It will be covered with lawn and the hedges of Acer campestre L. will separate this courtyard from a nearby railway bank. Terraces are projected as ornamental parterres with cut lined shrubs. There will be lawns in the areas between ornaments and the pavements will be metalled. The proposed reconstruction demonstrates landscape gardening of the period-style architecture which has been preserved only in a few buildings in Slovakia.

Sealing and seals played an important role in medieval public and private life. The aim of this study is not only to analyse the seal of Veľká Divina parish and the seals of villages in its administration, but also to make a short excursus on the historical development of these settlements. We have drawn the information related to this paper from manuscripts deposited in the archives of the Roman Catholic parsonage in Divina, urbarium land reallotment documents, cadastral register of the Cadastral Office in Žilina, and cadastral records of Trenčín County of the Central Geodetic and Cartographic Archive in Bratislava.

Heraldic rules in the Roman Catholic Church with regard to Missionary countries in Oceania.
The aim of this study is a short excursion into my heraldic work specifically focused on the Oceania region. For a Central European heraldic artist, this is a relatively unconventional space of interest, but providing a large opportunity for heraldic creation. In this region where the Roman Catholic Church operates have been erected many dioceses and archdioceses. Many of these ecclesiastical administrative units have been in operation for over a hundred years, but often they lack a basic identity – the ecclesiastical coat of arms. In the region of Oceania, the Catholic Church seeks a kind of spontaneous diffusion with local indigenous religions. It is one way to get closer to the minds of the locals. They often take over their local habits and external indigenous religious manifestations in the form of costumes, the use of traditional musical instruments, or traditional dance as a part of worship or other local customs. These symbols subsequently enter the composition of church coats of arms.

Heraldic rules in the Roman Catholic Church with regard to Missionary countries in Oceania.
The aim of this study is a short excursion into my heraldic work specifically focused on the Oceania region. For a Central European heraldic artist, this is a relatively unconventional space of interest, but providing a large opportunity for heraldic creation. In this region where the Roman Catholic Church operates have been erected many dioceses and archdioceses. Many of these ecclesiastical administrative units have been in operation for over a hundred years, but often they lack a basic identity – the ecclesiastical coat of arms. In the region of Oceania, the Catholic Church seeks a kind of spontaneous diffusion with local indigenous religions. It is one way to get closer to the minds of the locals. They often take over their local habits and external indigenous religious manifestations in the form of costumes, the use of traditional musical instruments, or traditional dance as a part of worship or other local customs. These symbols subsequently enter the composition of church coats of arms.

Ecclesiastical heraldry is a science that is still alive and refers to Christian institutions (dioceses and archdioceses) and Christian clergy. This heraldry evolved as a system for identifying ecclesiastical dignitaries, bureaus and institutions. Especially and markedly is manifested within the Roman Catholic Church. It differs from secular (aristocratic) heraldry by using of special insignia around the shield that indicate rank of Christian dignitaries or institutions. The most prominent insignia is the wide brimmed ecclesiastical hat, called Roman galero (In Latin: galerum). The colour and the number of tassels of galero indicate rank within the clergy. Other insignia include the episcopal mitre, crosier and the processional cross (single or double). For bishops and archbishops, customarily the colour green is used. In connection with the archbishop's coat of arms, there is one more element.This is the most important liturgical symbol of the Metropolitan Archbishop – the pallium.

The fleur-de-lis is one of the main and basic heraldic figures in ecclesiastical heraldry, representing mainly the Virgin Mary, but it may have other explanations. The Marian cult is diverse and very widespread in the Roman Catholic Church, which of course influences the external (drawing) and symbolism (meaning or explanation) composition of ecclesiastical coats of arms. No Divine person or saint has as many different forms as the Virgin Mary, who is most often portrayed as a fleur-de-lis in ecclesiastical heraldry. Last but not least, the fleur-de-lis is also a royal symbol used in secular heraldry, especially of French provenance. In Christian symbolism, the fleur-de-lis, as a royal symbol, expresses the royal status of the Virgin Mary. Lily, but in a natural, not stylized depiction (like a fleur-de-lis), is one of the attributes of St. Joseph, her groom. Fleur-de-lis sometimes also represents the Holy Trinity. The three petals symbolize the Holy Trinity, while the band at the bottom sym-bolizes Virgin Mary.

Vidiecka historická zeleň je fenomén, ktorému sa venovalo veľmi málo autorov. Jedným z dôvodov je nielen malá atraktivita tohto typu zelene ale tiež takmer absolútna absencia historickej či projektovej dokumentácie. Tieto faktory spôsobili minimálny odbornej verejnosti o tento typ historickej zelene, ktorá v podstate nemá stanovenú klasifikáciu či rozdelenie. Táto štúdia sa snaží priniesť väčšie svetlo k téme ľudových vidieckych záhrad. Príspevok sa zameriava najmä na historickú zeleň a drobnú architektúru vo vidieckej krajine v období polovice 19. až začiatku 20. storočia. Vývoj záhradnej a krajinnej tvorby na vidieku je značne neprebádanou a nezdokumentovanou problematikou. Otvárajú sa tu otázky stvárnenia vidieckej historickej zelene ako umelecko-historického objektu, muzeálneho exponátu, či miesta, ktoré poskytuje skôr úžitok ako relaxáciu, čiže priestor, ktorý má primárne produkčný a samozásobiteľský potenciál. Prvé okrasné záhrady, v ktorých bol kladený dôraz hlavne na ich úžitkovosť začali v Hornom Uhorsku vznikať v stredoveku najmä pri kláštoroch. Vývoj záhrad v tomto období bol významne ovplyvnený kresťanským ponímaním sveta a cirkevným výkladom Biblie. Pod týmito vplyvmi pôsobila vtedajšia ľudsky neosídlená krajina s rozľahlými lesmi a skalnými masívmi plná divých zvierat tajomne a vzbudzovala bázeň. Jedným z významných miest popisovaných v Biblii bola záhrada – Raj, ako miesto stvorenia človeka.

Štúdia je exkurzom do problematiky krajinnej architektúry v Žiline po roku 1918 v novej Československej republike. Slovensko v novom štáte spravovalo Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska na čele s Vavrom Šrobárom, ktorého sídlom od 12. decembra 1918 do 2. februára 1919 bola Žilina. Mesto bolo teda dočasným hlavným mestom Slovenska a sídlom slovenskej vlády. Problematika vývoja krajinnej architektúry v Žiline má obmedzené možnosti štúdia. Záhradnícke a sadovnícke tradície Žiliny totiž nie sú veľmi bohaté. Archívnych materiálov sa o žilinských parkoch oproti blízkym šľachtickým sídlam zachovalo výrazne menej. Medzi najvýznamnejšie parky v tomto období v Žiline patril Šrobárov sad a súkromný park Továrne na súkno. Z pohľadu architektúry nastáva v Žiline významný nárast funkcionalistických stavieb práve v období 20. – 40. rokov 20. storočia. V meste vzniklo množstvo významných stavieb od známych architektov, medzi ktorých patrili: Peter Behrens, Fridrich Weinwurm, Ignác Vécsei a Michal Maximilián Scheer či Michal Milan Harminc.

The rules of Ecclesiastical Heraldry in Missionary countries are often violated. Many Archdioceses and Dioceses do not have their own coats of arms, which are often replaced by coats of arms of the Diocesan Bishops. However, this is not heraldically correct and right. Of course, Bishops in missionary countries often have to deal with more serious problems than coats of arms. Sometimes, these are existential problems. On the other hand, the coat of arms of a Catholic Church institution can also be an instrument for spreading God's word and a message of faith through symbols and church motifs in the form of attributes of saints that are dedicated to Cathedrals and are Patrons of Archdioceses and Dioceses. Popes themselves in their papers edited the relationship of the Church to the Heraldry. An important document that modified the use of ecclesiastical coats of arms was Motu proprio of the Saint Pope Paul VI Pontificalia insignia on June 21, 1968.

The Silver Cross of the Roman Catholic Diocese of Žilina (slovak: Strieborný kríž Žilinskej diecézy) was founded by Mons. Tomáš Galis, a diocesan bishop, in 2018 on the occasion of the 10th Anniversary of the Establishment of the Diocese. The award is set up in a single class and all laureates are enrolled in a special vital record. For the first time, the award was symbolically granted to nine laureates on February 9, 2018. The decoration consists of a 70 mm diameter medal and a 13 mm diameter wearable miniature. On the averse side of the medal there are the Cathedral of the Holy Trinity, Žilina and diocesan coat of arms displayed. On the reverse side of each medal there is the name of the laureate, the date of award and the serial number corresponding to the number of the relevant decree. The coat of arms of the Diocese is depicted on the etui.

Zazeleňovanie horizontálnych a vertikálnych častí budov nie je v súčasnosti ničím novým. Takmer v celej Európe (okrem stredomorských oblastí) ale aj v niektorých afrických krajinách vychádzal vývoj obydlí zo stavieb zahĺbených do zeme. V staroveku nachádzame zmienky o strešných záhradách, z ktorých mnohé boli veľkolepými architektonickými dielami. Azda najznámejším objektom s uplatnením prvkov strešnej, ale aj vertikálnej zelene sú takzvané „visuté záhrady kráľovnej Semiramis“, ktoré dal kráľ Nabukadnesar II. postaviť pravdepodobne pre svoju ženu Amytis, a sú jedným zo Siedmych divov Sveta. Zelené strechy pôsobia v krajine prirodzene, nenarúšajú ju a vytvárajú symbiózu s okolitým prostredím. Zvlášť pri ruinách hradov, kostolov či iných opustených stavbách, kde si prirodzenou sukcesiou nachádza zeleň svoje miesto osídľovaním puklín, korún múrov či rôznych výklenkov, sa použitie zelených striech javí ako najvhodnejší spôsob zastrešovania zakonzervovaných častí stavieb. Ak nie je možné z nejakého dôvodu prekryť rekonštruovaný objekt jeho pôvodným typom strechy s tradičnou krytinou, obvykle sa objekt zastreší pultovou strechou. Pri takomto type sa ako najvhodnejšie javí použitie extenzívnej zelenej strechy. Podobne možno postupovať pri obnovách klenieb či domurovaniach veľmi širokých múrov.